Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 572/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná JUDr. Ing. Michal Ševčík, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. novembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu

na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobou domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutí Daňového úradu Banská Bystrica č. 762995/2015

z 8. júna 2015, č. 763529/2015 z 8. júna 2015, č. 765423/2015 z 8. júna 2015,

č. 766399/2015 z 8. júna 2015, č. 766775/2015 z 8. júna 2015, č. 767180/2015 z 8. júna

2015 (ďalej len „rozhodnutia daňového úradu“). Rozhodnutiami daňového úradu bol

sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane za obdobie apríl až september 2013.

Krajský súd rozsudkom č. k. -50 z 9. decembra 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

daňového úradu zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom najvyšší súd

napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... správne rozhodnutie (t. j. rozhodnutie

v správnom konaní) nie je v súlade so zákonmi a ,

pretože jeho úvahy a závery nie sú správne, pretože právne zaťažili konanie zásadnou

vadou — nad rámec zákonných povinností a po predložení všetkých možných dokladov

správne orgány a v súdnom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky ako konečná

inštancia skonštatovali neunesenie dôkazného bremena klientom, ktorý sa nijako nepričinil

o danú situáciu a preto dôvod na zaplatenie uvedených súm nie je daný.

Už v odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu DÚ BB ohľadne septembra 2013

z 19.02.2015 žalobca namietal procesný postup správneho orgánu. K nezákonnému

postupu, predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia DÚ BB uvádzam najmä fakt, že výzvou

DÚ BB z 26.11.2014 bol žalobca výslovne vyzvaný, aby predložil „písomné vyjadrenie

k protokolu“ a označenie dôkazov... tak, ako je uvedené v poslednom odstavci predmetnej

výzvy.

Na základe tejto výzvy splnil daňový subjekt túto povinnosť, a písomné vyjadrenie

z 19.01.2015 podal v stanovenej lehote... O to prekvapivejšie potom vyznieva fakt,

že 17.02.2015 (teda po dvoch týždňoch) obdržal oznámenie správcu dane (datované

z 23.01.2015), v ktorom správca dane uvádza, že vyjadrenie v písomnej forme k protokolu

považuje za nepodané!

Iný záver správcu dane, že v mesiacoch apríl až september 2013 žalobca porušil

ustanovenie je nesprávny. Daňový úrad potom

konštatuje, že daňová povinnosť nevznikla subjektu , ale namiesto neho

vznikla neznámemu subjektu. V tomto smere však žalobca vyčerpal dôkazné bremeno, ktoré

je objektívne možné.»

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uviedol argumentáciu, podľa ktorej si uplatnil

nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty oprávnene (predložené faktúry, doklady

o úhradách prevodom na účet dodávateľa, výpis z telefonickej evidencie, prehľad vozidiel

sťažovateľa s odjazdenými kilometrami).

4. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu označených práv uviedol: „Sťažovateľ na tom,

že správca dane neviedol žiadne dokazovanie, nakoľko z dostupných dokladov mu bolo

zrejmé, že daňový subjekt skutočne uhrádzal za dodané pohonné hmoty prevodom na účet,

kedy reálnosť obchodu bola potvrdená nielen úhradami, ale aj faktúrami a ich prílohami —

dokladmi zo stáčania cisterny tak, ako to robia všetci dodávatelia. Rozhodnutia sú tak

nepreskúmateľné a nezohľadňujú skutkový stav veci. Na uvedené súdy neprihliadli, ale

nedôvodné tvrdili okolnosti typu, že sťažovateľ sa mal poznať s konateľom, a pod., čo je

nemožné a v rozpore so spôsobom daného obchodu.

Až hodnotenie dôkazov a ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového

subjektu i počas výkonu daňovej kontroly umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho

konania vysloviť záver o vyrubení dane. Námietkami a vyjadreniami daňového subjektu sa

musí kvalifikovane zaoberať správca dane a to najneskôr v odôvodnení rozhodnutia, preto

daňový subjekt predložil aj doplňujúce doklady.

Správca dane nemôže prenášať dôkazné bremeno na subjekt tam, kde objektívne

nesiaha zodpovednosť daňového subjektu. Zisťovanie objektívnej pravdy sa u subjektu

dostatočne preukázalo dokladmi, pričom ti subjekt nenesie a nemôže niesť zodpovednosť

za vyjadrenia, vnútorné problémy, či vedenie účtovníctva tretích osôb, ich ďalšie správanie

a pod.“

5. Podľa názoru sťažovateľa: „... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na riadny súdny proces. Sťažovateľ predložil všetky

doklady, naplnil dôkazné bremeno a je absolútne nedôvodné mu dávať čokoľvek za vinu,

keď štátna finančná správa vedie jeho odberateľa ako platcu DPH, nie je v zozname

rizikových subjektov, avšak na záver sankcionuje sťažovateľa, ktorého kamiónová firma

v obdobných prípadoch má k dispozícii absolútne identické doklady a vtedy je dôkazné

bremeno unesené.

Najvyšší súd teda svojím právnym výkladom absolútne preniesol dôkazné bremeno

na sťažovateľa a povýšil neutrálne zistenia (t. j. nemožnosť zistenia alebo vyjadrenia)

nad doklady, ktoré poskytol sťažovateľ, dôsledkom čoho právo na spravodlivý proces bolo

porušené. To určite nezakladá právo, aby závery správcu dane boli výsledkom ľubovôle,

ale len princípu právnej istoty.“

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. , ktorým bol

potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -50 z 09.12.2015

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zrušil a prikázal vo veci ďalej konať.

Súčasne navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby zaviazal nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom.“

II.

7. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na odôvodnenie rozsudku

krajského súdu. podľa ktorého „Samotná existencia faktúry a zaúčtovanie daňových

dokladov (faktúr) v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti

uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok...

V daných prípadoch bol tovar - dodanie nafty fakturovaný spoločnosťou

, ktorej konateľom mal byť . Dňa 3. septembra 2014 bol na

Finančnom úrade pre Olomoucký kraj, územné pracovisko v Olomouci, vypočutý svedok

, z ktorého výpovede vyplynulo, že obchodná spoločnosť

nikdy neobchodovala s , nikdy neboli uzatvorené žiadne obchodné

zmluvy. Vystavené faktúry pre konateľ - nikdy nevidel,

nikdy nepodpísal a nebolo mu známe, že by spoločnosť tieto faktúry vystavila. O úhrade

faktúr nevedel.

... úhrady žalobcu v prospech účtu v peňažnom ústave a preverovanie, kto z tohto

účtu vyberal, nepotvrdzuje dodanie tovaru od spoločnosti To, že žalobca

vykonával kamiónovú prepravu a že jazdil počas celého roka 2013, čo vyplýva

z tachometrov, evidencie, mýtneho systému, výstupy z tankovacieho zariadenia na cisterne,

taktiež nepreukazujú, že nafta bola dodaná spoločnosťou Správne

orgány nespochybnili dodanie motorovej nafty od dodávateľa napr. na druhej

strane boli spochybnené dodávky od firmy

Námietka v súvislosti s porušením procesného postupu v daňovom konaní.

Je pravdou, že prvostupňový právny orgán sa dopustil procesného pochybenia,

keď k písomnému vyjadreniu žalobcu z 19. januára 2015 zaujal stanovisko, podľa ktorého

vyjadrenie v písomnej forme k protokolu doručené poštou považuje za nepodané. K tomuto

postupu správneho orgánu súd uvádza: toto procesné pochybenie nie je takého charakteru,

ktoré by malo mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Námietky boli podané ešte

v čase, keď neboli vydané ani prvostupňové rozhodnutia. Iná situácia by bola v prípade,

ak by správny orgán v súvislosti s tým, že by odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového

správneho orgánu bolo podané písomnou formou cestou poštového doručovateľa a správny

orgán by bol nečinný v podstate z dôvodu, že odvolanie nebolo podané elektronickou

formou a že by správny orgán považoval takéto odvolanie za nepodané a nepredložil by vec

na rozhodnutie druhostupňovému správnemu orgánu. Išlo by o konanie proti nečinnosti

správneho orgánu, čo sa v danom prípade nestalo, pretože námietky, ktoré žalobca uviedol

vo vyjadrení z 19. januára 2015 mal žalobca možnosť použiť v odvolaní čo sa aj stalo

a s týmito námietkami sa potom druhostupňový správny orgán - žalovaný na základe

podaných odvolaní aj zaoberal.“.

8. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: „Závery krajského

súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s ním odvolací súd

stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne,

a aby odvolací súd nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci

spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu dopĺňa nasledovné dôvody ( ).

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb

zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len Faktúrami

a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom,

len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie.

Je potrebné poznamenať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane

judikoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona

o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok

na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa.

Pri posúdení zákonnosti rozhodnutia žalovaného neboli porušené práva žalobcu.

Vykonaným dokazovaním bol dostatočne zistený skutkový stav a ďalšie dokazovanie, ktoré

žalobca navrhoval, a to v podobe údajnej potreby zistenia, kto disponoval s účtom

spoločnosti nie je potrebné a s posúdením veci tieto skutočnosti ani

nijako nesúvisia, keďže nie sú dôkazom o tom, či sporné zdaniteľné obchody boli žalobcovi

dodané spoločnosťou Práve táto skutočnosť bola v tomto prípade

sporná... V súvislosti so žalobcom predloženými dôkazmi, ktoré tvorili prílohu odvolania

žalobcu voči rozsudku krajského súdu, odvolací súd poukazuje na nezmyselnosť a účelovosť

tvrdenia žalobcu, že sa k priloženým dôkazom za rok 2013 a k verejne online dostupným

údajom z portálu finstat.sk, dostal až po vynesení rozsudku krajského súdu z decembra

2015.

Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne nadobudnutie

tovaru vyplývajúce z predložených dodávateľských faktúr, ako ani dokladov, či výpisov

telefonických hovorov so šoférmi dodávateľskej spoločnosti Z postupu

a rozhodnutí daňových orgánov ako aj krajského súdu nevyplýva ani to, že by hodnotili

dôkazy vykonané v daňovom konaní v prospech alebo neprospech len jednej strany, čím by

porušili zásahu rovností zbraní a teda, že by pri hodnotení dôkazov účelne postupovali

v neprospech žalobcu, čo žalobca v odvolaní voči rozsudku krajského súdu naznačil.

Je potrebné uviesť, že nevedomosť žalobcu o sídle a o osobe konateľa dodávateľskej

spoločnosti naozaj vnáša značnú mieru pochybností o poctivosti obchodného styku medzi

žalobcom a údajnou dodávateľskou spoločnosťou. Žalobca bol správcom dane

upovedomený o zisteniach z daňovej kontroly, a teda, že správca dane sa opakovane

dostavil na adresu sídla spoločnosti v budove však nenašiel priestory

s označením predmetnej spoločnosti, napriek tomu žalobca trval na tvrdeniach, že

s uvedenou spoločnosťou obchodoval, tá mu motorovú naftu dodávala, avšak tieto tvrdenia

nijako nepodložil žiadnymi dôkazmi.“

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

napadnutým rozsudkom

14. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie a 2 proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (m. m. , , ).

15. K ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje

primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä ) splnených

podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení

zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok

na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí

rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia

orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

(porov. napr. ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

podľa zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť

(m. m. , ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , , ).

Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu zistiť správne

a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej

prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,

obe vyplývajúce z , sú jedny zo základných znakov ústavne

aprobovaného postupu súdu a ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

18. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v citovaných odsekoch napadnutého

rozsudku aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu dal odpoveď

na ťažiskový argument sťažovateľa, podľa ktorého „Najvyšší súd teda svojím právnym

výkladom absolútne preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa...“.

19. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne

predpisy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté

v napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz autonómneho

rozhodovania najvyššieho súdu. Postup najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

20. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším

súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

(m. m. , ).

21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom

22. Ústavný súd poukazuje na to, že právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania

správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1

dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra

výsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko,

č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 – 31)].

Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje

za konanie trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter –

napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35).

V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľovi neuložili sankciu za porušenie

právnej povinnosti, ale vyrubili mu daň, ktorú bol povinný platiť na základe platných

právnych predpisov, a následne nepovolili obnovu právoplatne skončeného daňového

konania. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku

čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých

naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru

a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok

pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82).

Ústavný súd teda dospel k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej

veci, a preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

zjavne neopodstatnenú (m. m. , ).

23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018