Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 572/2018
PDF · 231.62 KB
No categories available
II. ÚS 572/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná JUDr. Ing. Michal Ševčík, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 34/2016 z 11. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. novembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 34/2016
z 11. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu
na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobou domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutí Daňového úradu Banská Bystrica č. 762995/2015
z 8. júna 2015, č. 763529/2015 z 8. júna 2015, č. 765423/2015 z 8. júna 2015,
č. 766399/2015 z 8. júna 2015, č. 766775/2015 z 8. júna 2015, č. 767180/2015 z 8. júna
2015 (ďalej len „rozhodnutia daňového úradu“). Rozhodnutiami daňového úradu bol
sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane za obdobie apríl až september 2013.
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 112/2015-50 z 9. decembra 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
daňového úradu zamietol.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom najvyšší súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... správne rozhodnutie (t. j. rozhodnutie
v správnom konaní) nie je v súlade so zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky,
pretože jeho úvahy a závery nie sú správne, pretože právne zaťažili konanie zásadnou
vadou — nad rámec zákonných povinností a po predložení všetkých možných dokladov
správne orgány a v súdnom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky ako konečná
inštancia skonštatovali neunesenie dôkazného bremena klientom, ktorý sa nijako nepričinil
o danú situáciu a preto dôvod na zaplatenie uvedených súm nie je daný.
Už v odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu DÚ BB ohľadne septembra 2013
z 19.02.2015 žalobca namietal procesný postup správneho orgánu. K nezákonnému
postupu, predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia DÚ BB uvádzam najmä fakt, že výzvou
DÚ BB z 26.11.2014 bol žalobca výslovne vyzvaný, aby predložil „písomné vyjadrenie
k protokolu“ a označenie dôkazov... tak, ako je uvedené v poslednom odstavci predmetnej
výzvy.
Na základe tejto výzvy splnil daňový subjekt túto povinnosť, a písomné vyjadrenie
z 19.01.2015 podal v stanovenej lehote... O to prekvapivejšie potom vyznieva fakt,
že 17.02.2015 (teda po dvoch týždňoch) obdržal oznámenie správcu dane (datované
z 23.01.2015), v ktorom správca dane uvádza, že vyjadrenie v písomnej forme k protokolu
považuje za nepodané!
Iný záver správcu dane, že v mesiacoch apríl až september 2013 žalobca porušil
ustanovenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. je nesprávny. Daňový úrad potom
konštatuje, že daňová povinnosť nevznikla subjektu , ale namiesto neho
vznikla neznámemu subjektu. V tomto smere však žalobca vyčerpal dôkazné bremeno, ktoré
je objektívne možné.»
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uviedol argumentáciu, podľa ktorej si uplatnil
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty oprávnene (predložené faktúry, doklady
o úhradách prevodom na účet dodávateľa, výpis z telefonickej evidencie, prehľad vozidiel
sťažovateľa s odjazdenými kilometrami).
4. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu označených práv uviedol: „Sťažovateľ na tom,
že správca dane neviedol žiadne dokazovanie, nakoľko z dostupných dokladov mu bolo
zrejmé, že daňový subjekt skutočne uhrádzal za dodané pohonné hmoty prevodom na účet,
kedy reálnosť obchodu bola potvrdená nielen úhradami, ale aj faktúrami a ich prílohami —
dokladmi zo stáčania cisterny tak, ako to robia všetci dodávatelia. Rozhodnutia sú tak
nepreskúmateľné a nezohľadňujú skutkový stav veci. Na uvedené súdy neprihliadli, ale
nedôvodné tvrdili okolnosti typu, že sťažovateľ sa mal poznať s konateľom, a pod., čo je
nemožné a v rozpore so spôsobom daného obchodu.
Až hodnotenie dôkazov a ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového
subjektu i počas výkonu daňovej kontroly umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho
konania vysloviť záver o vyrubení dane. Námietkami a vyjadreniami daňového subjektu sa
musí kvalifikovane zaoberať správca dane a to najneskôr v odôvodnení rozhodnutia, preto
daňový subjekt predložil aj doplňujúce doklady.
Správca dane nemôže prenášať dôkazné bremeno na subjekt tam, kde objektívne
nesiaha zodpovednosť daňového subjektu. Zisťovanie objektívnej pravdy sa u subjektu
dostatočne preukázalo dokladmi, pričom ti subjekt nenesie a nemôže niesť zodpovednosť
za vyjadrenia, vnútorné problémy, či vedenie účtovníctva tretích osôb, ich ďalšie správanie
a pod.“
5. Podľa názoru sťažovateľa: „... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na riadny súdny proces. Sťažovateľ predložil všetky
doklady, naplnil dôkazné bremeno a je absolútne nedôvodné mu dávať čokoľvek za vinu,
keď štátna finančná správa vedie jeho odberateľa ako platcu DPH, nie je v zozname
rizikových subjektov, avšak na záver sankcionuje sťažovateľa, ktorého kamiónová firma
v obdobných prípadoch má k dispozícii absolútne identické doklady a vtedy je dôkazné
bremeno unesené.
Najvyšší súd teda svojím právnym výkladom absolútne preniesol dôkazné bremeno
na sťažovateľa a povýšil neutrálne zistenia (t. j. nemožnosť zistenia alebo vyjadrenia)
nad doklady, ktoré poskytol sťažovateľ, dôsledkom čoho právo na spravodlivý proces bolo
porušené. To určite nezakladá právo, aby závery správcu dane boli výsledkom ľubovôle,
ale len princípu právnej istoty.“
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Sžf/34/2016, ktorým bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/112/2015-50 z 09.12.2015
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, 2
Ústavy Slovenskej republiky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zrušil a prikázal vo veci ďalej konať.
Súčasne navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby zaviazal nahradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom.“
II.
7. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na odôvodnenie rozsudku
krajského súdu. podľa ktorého „Samotná existencia faktúry a zaúčtovanie daňových
dokladov (faktúr) v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti
uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok...
V daných prípadoch bol tovar - dodanie nafty fakturovaný spoločnosťou
, ktorej konateľom mal byť . Dňa 3. septembra 2014 bol na
Finančnom úrade pre Olomoucký kraj, územné pracovisko v Olomouci, vypočutý svedok
, z ktorého výpovede vyplynulo, že obchodná spoločnosť
nikdy neobchodovala s , nikdy neboli uzatvorené žiadne obchodné
zmluvy. Vystavené faktúry pre konateľ - nikdy nevidel,
nikdy nepodpísal a nebolo mu známe, že by spoločnosť tieto faktúry vystavila. O úhrade
faktúr nevedel.
... úhrady žalobcu v prospech účtu v peňažnom ústave a preverovanie, kto z tohto
účtu vyberal, nepotvrdzuje dodanie tovaru od spoločnosti To, že žalobca
vykonával kamiónovú prepravu a že jazdil počas celého roka 2013, čo vyplýva
z tachometrov, evidencie, mýtneho systému, výstupy z tankovacieho zariadenia na cisterne,
taktiež nepreukazujú, že nafta bola dodaná spoločnosťou Správne
orgány nespochybnili dodanie motorovej nafty od dodávateľa napr. na druhej
strane boli spochybnené dodávky od firmy
Námietka v súvislosti s porušením procesného postupu v daňovom konaní.
Je pravdou, že prvostupňový právny orgán sa dopustil procesného pochybenia,
keď k písomnému vyjadreniu žalobcu z 19. januára 2015 zaujal stanovisko, podľa ktorého
vyjadrenie v písomnej forme k protokolu doručené poštou považuje za nepodané. K tomuto
postupu správneho orgánu súd uvádza: toto procesné pochybenie nie je takého charakteru,
ktoré by malo mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Námietky boli podané ešte
v čase, keď neboli vydané ani prvostupňové rozhodnutia. Iná situácia by bola v prípade,
ak by správny orgán v súvislosti s tým, že by odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu bolo podané písomnou formou cestou poštového doručovateľa a správny
orgán by bol nečinný v podstate z dôvodu, že odvolanie nebolo podané elektronickou
formou a že by správny orgán považoval takéto odvolanie za nepodané a nepredložil by vec
na rozhodnutie druhostupňovému správnemu orgánu. Išlo by o konanie proti nečinnosti
správneho orgánu, čo sa v danom prípade nestalo, pretože námietky, ktoré žalobca uviedol
vo vyjadrení z 19. januára 2015 mal žalobca možnosť použiť v odvolaní čo sa aj stalo
a s týmito námietkami sa potom druhostupňový správny orgán - žalovaný na základe
podaných odvolaní aj zaoberal.“.
8. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: „Závery krajského
súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s ním odvolací súd
stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne,
a aby odvolací súd nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci
spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu dopĺňa nasledovné dôvody (§219 ods. 2 O. s. p.).
Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb
zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len Faktúrami
a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom,
len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie.
Je potrebné poznamenať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už opakovane
judikoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok
na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa.
Pri posúdení zákonnosti rozhodnutia žalovaného neboli porušené práva žalobcu.
Vykonaným dokazovaním bol dostatočne zistený skutkový stav a ďalšie dokazovanie, ktoré
žalobca navrhoval, a to v podobe údajnej potreby zistenia, kto disponoval s účtom
spoločnosti nie je potrebné a s posúdením veci tieto skutočnosti ani
nijako nesúvisia, keďže nie sú dôkazom o tom, či sporné zdaniteľné obchody boli žalobcovi
dodané spoločnosťou Práve táto skutočnosť bola v tomto prípade
sporná... V súvislosti so žalobcom predloženými dôkazmi, ktoré tvorili prílohu odvolania
žalobcu voči rozsudku krajského súdu, odvolací súd poukazuje na nezmyselnosť a účelovosť
tvrdenia žalobcu, že sa k priloženým dôkazom za rok 2013 a k verejne online dostupným
údajom z portálu finstat.sk, dostal až po vynesení rozsudku krajského súdu z decembra
2015.
Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne nadobudnutie
tovaru vyplývajúce z predložených dodávateľských faktúr, ako ani dokladov, či výpisov
telefonických hovorov so šoférmi dodávateľskej spoločnosti Z postupu
a rozhodnutí daňových orgánov ako aj krajského súdu nevyplýva ani to, že by hodnotili
dôkazy vykonané v daňovom konaní v prospech alebo neprospech len jednej strany, čím by
porušili zásahu rovností zbraní a teda, že by pri hodnotení dôkazov účelne postupovali
v neprospech žalobcu, čo žalobca v odvolaní voči rozsudku krajského súdu naznačil.
Je potrebné uviesť, že nevedomosť žalobcu o sídle a o osobe konateľa dodávateľskej
spoločnosti naozaj vnáša značnú mieru pochybností o poctivosti obchodného styku medzi
žalobcom a údajnou dodávateľskou spoločnosťou. Žalobca bol správcom dane
upovedomený o zisteniach z daňovej kontroly, a teda, že správca dane sa opakovane
dostavil na adresu sídla spoločnosti v budove však nenašiel priestory
s označením predmetnej spoločnosti, napriek tomu žalobca trval na tvrdeniach, že
s uvedenou spoločnosťou obchodoval, tá mu motorovú naftu dodávala, avšak tieto tvrdenia
nijako nepodložil žiadnymi dôkazmi.“
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
12. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
napadnutým rozsudkom
14. Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
15. K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje
primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnených
podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok
na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí
rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia
orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť
(m. m. II. ÚS 478/2015, II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. II. ÚS 386/2017, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu zistiť správne
a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej
prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,
obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne
aprobovaného postupu súdu a ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
18. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v citovaných odsekoch napadnutého
rozsudku aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu dal odpoveď
na ťažiskový argument sťažovateľa, podľa ktorého „Najvyšší súd teda svojím právnym
výkladom absolútne preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa...“.
19. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne
predpisy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté
v napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz autonómneho
rozhodovania najvyššieho súdu. Postup najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný
pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
20. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším
súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 3/2018, I. ÚS 78/2018).
21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom
22. Ústavný súd poukazuje na to, že právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania
správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra
výsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko,
č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini
v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 – 31)].
Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje
za konanie trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter –
napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35).
V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľovi neuložili sankciu za porušenie
právnej povinnosti, ale vyrubili mu daň, ktorú bol povinný platiť na základe platných
právnych predpisov, a následne nepovolili obnovu právoplatne skončeného daňového
konania. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku
čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých
naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru
a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok
pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82).
Ústavný súd teda dospel k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej
veci, a preto aj túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (m. m. II. ÚS 245/2018, II. ÚS 181/2017).
23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018