Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Montauban, a. s., Tallerova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala –

Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. októbra 2016 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -103

z 12. marca 2015. Uvedeným rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie

žalovaného ‒Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1100307/1/46459/2014/4884 z 24. januára 2014, ktorým finančné

riaditeľstvo potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“ alebo

„daňový úrad“) č. 9201402/5/1662102/2013/VrbI, ktorým sťažovateľovi (žalobcovi) vyrubil

rozdiel dane v sume 700 000,00 eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012, zároveň

nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 699 868,26 eur

a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 80 eur. Rozdiel dane v sume 150,54 eur

pozostávajúci z časti nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 odpočítaného

od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období apríl 2012 v sume

131,74 eur uložil zaplatiť do 15 dní od právoplatného rozhodnutia.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce,

najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými

námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi

odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave, po preskúmaní odvolaním

napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu,

vychádzajúc z ustanovenia v spojení s veta prvá ,

nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto sa s ním

najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom

za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci

spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní uvádza nasledovné.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže

ide o fiškálne záujmy štátu, o správe daní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len daňový poriadok) v znení účinnom v čase daňového konania,

obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového

subjektu. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku). Pri uplatňovaní daňových predpisov v

daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 daňového poriadku).

Spôsob dokazovania v daňovom konaní upravuje ust. § 24 daňového poriadku, podľa

ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane

a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je

povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby

skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému

subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno

použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké

posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a

obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (§ 24

ods. 4).

Podľa ust. a o dani z pridanej hodnoty,

(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň,

keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo

prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je

tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je

dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom

dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správca dane začal u žalobcu dňa

08.06.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2012. Žalobcu vyzval na predloženie

účtovných dokladov a podkladov na preukázanie nároku na vrátenie odpočtu DPH.

Podkladom pre uplatnený nárok žalobcu je faktúra č. vystavená dňa 29.03.2012,

splatná 31.12.2012, vystavená spoločnosťou G-STAR 300 s.r.o. na sumu 4 200 000 €, na

základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.03.2012, titulom predaja nehnuteľností zapísaných na

, katastrálne územie . Z dokladov a zadovážených dôkazných

prostriedkov správcu dane mal súd za preukázané, že v reťazci nadobúdateľov

nehnuteľností zapísaných na nedochádzalo k riadnej úhrade dohodnutých

kúpnych cien, pričom postupnosť bola nasledovná:

1/ v roku 2006 nadobudol nehnuteľnosti väčšinový akcionár žalobcu -

, od predávajúceho (Hydrostav a.s.) za sumu 12 200 000 Sk (cca 404 956 €),

2/ dňa 21.09.2011 previedol nehnuteľnosti na spoločnosť

GAMA-EXPO s.r.o. za sumu 1 560 000 €, pričom z kúpnej ceny bola hotovostne uhradená

len suma 60 000 €, žalobca si svoj nárok na doplatenie kúpnej ceny relevantným spôsobom

neuplatnil,

3/ dňa 30.11.2011 previedla spoločnosť GAMA-EXPO s.r.o. nehnuteľnosti na

spoločnosť G - STAR 300, s.r.o. za sumu 3 600 000 €, pričom kúpna cena nebola ani z časti

uhradená,

4/ dňa 29.03.2012 previedla spoločnosť G-STAR 300 s.r.o. nehnuteľnosti na

spoločnosť žalobcu za sumu 4 200 000 €, ktorá mala byť uhradená do konca roka 2012,

nebola doposiaľ uhradená.

Postupní vlastníci predmetných nehnuteľností, napriek tomu, že nedochádzalo

k finančnému plneniu v zmysle kúpnych zmlúv pri vykonávaní dokazovania uviedli, že si

plnili daňovú povinnosť - uplatňovali si právo na odpočet DPH a prevádzali vlastníctvo na

ďalší subjekt aj bez uspokojenia svojich pohľadávok od predchádzajúceho vlastníka.

Je zrejmé, že k prevádzaniu vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa bodu 2/ až 4/ popísaného

vyššie v predchádzajúcom odseku, nedochádzalo v súvislosti s výkonom vlastnej

podnikateľskej činnosti, (keďže žiaden zo zapojených subjektov nemá v predmete

podnikateľskej činnosti kúpu a predaj nehnuteľností, realitnú činnosť) a k jednotlivým

prevodom dochádzalo v krátkom časovom odstupe, keď finančný vklad nemohol byť

z nájmov ani čiastočne uspokojený. Súd zároveň usúdil, že kúpna cena 4 200 000 € nemohla

vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti v nadväznosti na zisk z nájmu, na základe

vypracovaného znaleckého posudku č. 9/2012 zo dňa 24.08.2012, pretože tento bol na

základe objednávky žalobcu spracovaný až po uzatvorení kúpnej zmluvy.

V konaní takisto nebola zo strany žalobcu preukázaná relevantná snaha o získanie

finančných prostriedkov na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností ani žiaden relevantný úkon

väčšinového akcionára žalobcu, predchádzajúceho vlastníka predmetných nehnuteľností,

, za účelom získania ceny na základe kúpnej zmluvy zo dňa

21.09.2011 od spoločnosti GAMA-EXPO s.r.o. Z obsahu zadovážených dôkazov vyplýva, že

akcionári spoločnosti žalobcu sú úzko rodinne prepojení, konateľka žalobcu,

je dcérou predchádzajúceho vlastníka nehnuteľností, ,

ktorá, podľa jeho vlastného vyjadrenia, je informovaná, má všetky doklady a môže otca

zastupovať aj na základe ústne udelenej plnej moci. Neobstojí preto domnienka, že žalobca

nemohol vedieť o úkonoch predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľností, o neplnení si

zmluvných povinností a len o formálnosti realizovaných úkonov súvisiacich s postupnými

prevodmi vlastníctva. O podnikateľskej opatrnosti, záujme na vytváraní zisku, čo je účelom

podnikania, nesvedčí ani okolnosť, že cca 6 mesiacov po tom, ako

„predal“ nehnuteľnosti za cenu 1 560 000 €, za ktoré nedostal kúpnu cenu, bez uplatnenia

zriadeného záložného práva, tieto prostredníctvom rodinnej spoločnosti „kúpil“ za sumu

4 200 000 €, ktorú neuhradil ale odpočet DPH vo výške 700 000 € si uplatnil.

Na základe týchto zistení neobstojí tvrdenie žalobcu v odvolaní, že plnenia na vstupe

bezprostredne súviseli s plneniami na výstupe. Javí sa preto logickým záver správcu dane,

že zistené skutočnosti nasvedčujú zneužitiu práva vzhľadom na umelý charakter transakcií,

ako aj personálne prepojenie platiteľov dane. Napriek formálnemu dodržaniu podmienok

stanovených v príslušných ustanoveniach zákona o DPH, úkony daňových subjektov viedli

k získaniu daňovej výhody - čerpaniu nadmerného odpočtu, ktorej poskytnutie by bolo

v rozpore s cieľom a účelom zákona.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou

daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si

obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre určenie dane.

Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“

), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa

dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá

je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca

dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo

najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 daňového poriadku v spojení

s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné

bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si

za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom

stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,

na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

Žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnu snahu o plnenie si svojich

zmluvných povinností, že je zodpovedným podnikateľom, okrem ústneho deklarovania

nepredložil žiaden dôkazný prostriedok preukazujúci snahu o získanie finančného krytia na

úhradu kúpnej ceny, a teda že ku kúpe nehnuteľností dospel na základe zrelej úvahy po

zohľadnení svojich možností a poctivom zámere.

Vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom

Európskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej

judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym

právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH

podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na

zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na

vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na

vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet

DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po

odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,

pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom

dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo

platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality

DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených

veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04)

a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03.), Bond

House Systems (C-484/03). Súdny dvor taktiež vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je

v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence),

ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude

viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol.

(C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno

v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet

DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany

predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu

vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11

a C-142/11).

Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží

odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že

platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu

k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené

pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej

judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky

opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že

plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD

vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

Môžu sa preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od

zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia

neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu.

Podmienky uvedené v a nasl. (odpočítanie dane) sú

hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Odvolací súd zdôrazňuje, že záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností

v daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia

a je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami

V predmetnom prípade žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1

o DPH) nevzniklo.

V danom prípade začal správa dane daňovú kontrolu dňa 06.08.2012 a táto bola

ukončená doručením protokolu o zisteniach vyplývajúcich z daňovej kontroly, dňa

29.04.2013 (§ 46 ods. 8 a ods. 9, písm. a) daňového poriadku). Lehota na vykonanie

kontroly nepresiahla jeden rok (§ 46 ods. 10). Tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola trvala

neprimerane dlho neobstojí, pretože neprekročila zákonom stanovenú lehotu. Na základe

pripomienok a námietok žalobcu voči zisteniam vyplývajúcim z protokolu, správca dane

vykonával ďalšie šetrenie v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom takisto súd nezistil

vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí.

Súd z obsahu spisu takisto zistil, že žalobca nebol zo strany správcu dane

neprimerane zaťažovaný zabezpečovaním dôkazných prostriedkov, tieto si obstaral aj

správca dane vo vlastnej kompetencii. Zo spisu nebolo zistené, že by boli žalobcovi

upierané jeho procesné práva, bol oboznámený s termínmi výsluchu svedkov, na ktoré sa

nedostavil a z vlastnej vôle teda nevyužil možnosť klásť svedkom otázky.

Odvolací súd takisto nezistil, že by postup správcu dane bolo voči nemu

diskriminačný a, že by jeho prístup bol iný ako v prípade iných daňových subjektov.

K námietke žalobcu, týkajúcej sa nevykonania dokazovania prvostupňovým súdom

senát odvolacieho súdu uvádza, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne

nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia ( druhá veta ), pretože úlohou súdu v

správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového

stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda či rešpektovali príslušné

hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním

vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké

dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu

a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to

predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má

správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného

hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie

potrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane

zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona

o DPH.

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,

pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne

vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil logickým

zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu

prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné

ustanovenia daňových predpisov.

Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné

tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa v spojení s

ods. 1 a s potvrdil.»

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti poukazuje na to, že v žalobe a na

pojednávaní, ktoré sa vo veci konalo na krajskom súde, zdôraznila, že skutkový stav, ako ho

zhodnotil daňový úrad (a následne aj finančné riaditeľstvo), nepovažuje za dostatočne

zistený, a navrhla doplnenie dokazovania výsluchom osôb ‒p. (v súvislosti

s prevodom dotknutej nehnuteľnosti), p. (v súvislosti s okolnosťami, pre ktoré

nedošlo k realizácii záložného práva) a jednotlivých nájomcov dotknutej nehnuteľnosti

(v súvislosti s okolnosťami uzavierania nájomných zmlúv, ako aj s tým, prečo nedošlo

k reálnemu užívaniu prenajatých nehnuteľností).

3.1 Sťažovateľka poukazuje na to, že na tom istom pojednávaní krajský súd bez

vypočutia svedkov vyhlásil vo veci rozsudok. V ústnom ani písomnom vyhotovení rozsudku

sa podľa názoru sťažovateľky však krajský súd s uvedeným návrhom na doplnenie

dokazovania nijako nevysporiadal. Ide pritom o taký nedostatok odôvodnenia rozsudku,

ktorý podľa sťažovateľky spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

3.2 Sťažovateľka ďalej dôvodí, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

namietala, že hoci navrhla doplnenie dokazovania, krajský súd navrhované dôkazy nielenže

nevykonal, ale ich nevykonanie ani nijako neodôvodnil.

3.3 Podľa sťažovateľky účelom ňou navrhovaných dôkazov bolo preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia, keďže navrhnutými dôkazmi malo byť preukázané

práve porušenie tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych predpisov zo strany správcu

dane v daňovom konaní. Správca dane podľa sťažovateľky nedostatočne zistil skutkový stav

a vzhľadom na túto skutočnosť vec aj nesprávne právne posúdil, teda ním vydané

rozhodnutie nemožno považovať za vydané v súlade so zákonom.

3.4 Napriek uvedenému si sťažovateľka dovoľuje uviesť, že si je vedomá aj toho, že

nemusí byť porušením jej práv, ak sa súd nestotožní s jej názorom týkajúcim sa potreby

doplnenia dokazovania. Podľa presvedčenia sťažovateľky je však neprípustné, aby sa

účastník súdneho konania (v tomto prípade žalobca ‒sťažovateľka) dozvedel o dôvodoch

nevykonania ním navrhovaného dôkazu až z rozsudku odvolacieho súdu.

3.5 Podľa sťažovateľky konkrétne došlo k znemožneniu realizácie práva žalobcu

účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu vzhľadom na chýbajúce dôvody rozhodnutia (keďže

najvyšší súd a aj krajský súd znemožnili sťažovateľke reagovať na dôvod odmietnutia

vykonania navrhovaných dôkazov), čím bola narušená zásada dvojinštančnosti konania.

3.6 Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľky zrejmé, že bolo porušené jej právo

na súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na to, aby ústavný súd napadnutý rozsudok a rozsudok

krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Montauban, a.s.(...) na súdnu a inú ochranu a na

spravodlivé súdne konanie podľa a

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.10.2016, sp. zn. porušené

bolo.

2. Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 19.10.2016, sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti Montauban, a.s.

(...) trovy právneho zastúpenia vo výške 187,40 EUR /za jeden úkon právnej služby -

podanie tejto sťažnosti/ na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom posúdenia ústavného súdu je predovšetkým kľúčová námietka

sťažovateľky, že najvyšší súd v konaní o odvolaní nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, a to

výsluch svedkov.

8. Ako prvé ústavný súd uvádza, že hoci v napadnutom rozsudku a v celom priebehu

daňového konania ide o majetkové práva sťažovateľky, sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti

nedomáha vyslovenia porušenia .

8.1 Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že právna vec sťažovateľky sa týka

rozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť

jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila

v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za

konanie trestné, ktorým daňové konanie v prípade sťažovateľky nebolo, čiže v tejto časti

namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom je potrebné sťažnosť

bez ďalšieho odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

8.2 K formálnej stránke postupu a vydaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy,

napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonnom a obsahuje zákonom

predpísané náležitosti.

8.3 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že nedostala

odpoveď na nevyhovenie jej návrhu na vypočutie konkrétnych svedkov v konaní pred

súdmi, tak je potrebné konštatovať, že najvyšší súd zdôvodnil poukazom na zásady

správneho súdnictva („v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva,

vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia“ a „úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda či

rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy“), prečo nebolo možné

v priebehu súdneho konania vypočuť sťažovateľkou navrhovaných svedkov. Uvedený záver

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľný.

8.4 Na záver (a nad rámec sťažovateľkiných námietok) ústavný súd uvádza, že sa

v nedávnej minulosti opakovane zaoberal problematikou nepriznania nadmerných odpočtov

za zdaňovacie obdobie správcami dane a vyrubovania daňových povinností na DPH

zo strany správcov dane, resp. v širšom daňovým konaním, jeho princípmi a požiadavkami

na riadny prieskum rozhodnutí daňových orgánov v rámci správneho súdnictva (pozri

, , mutatis mutandis ). Ústavný súd hodnotí,

že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijako nevybočil pri rozhodovaní veci sťažovateľky

z medzí, ktoré podľa ústavného súdu (pozri v predchádzajúcej vete označené rozhodnutia)

podmieňujú prieskum rozhodnutí daňových orgánov v rámci správneho súdnictva.

9. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2017