Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 381/2026
PDF · 266.04 KB
No categories available
IV. ÚS 381/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Zlatá huta spol. s r.o., Bernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/6/2025 z 29. októbra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na osobnú účasť a vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sfk/6/2025 z 29. októbra 2025, ktorý navrhuje zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca dane“) vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až apríl 2008 a jún až november 2008. Protokol o výsledku tejto kontroly bol sťažovateľovi doručený 16. septembra 2010 a daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu 8. októbra 2010.
3. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane dve rozhodnutia z 12. októbra 2010, ktorými nepriznal sťažovateľovi právo na odpočet DPH za zdaňovacie obdobia jún a júl 2008, pretože sťažovateľ v týchto zdaňovacích obdobiach porušil § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) tým, že si uplatnil nárok na odpočítanie dane z nákupu investičného zlata napriek tomu, že mu tento nárok ako odberateľovi nevznikol. Správca dane vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane na DPH
za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 355 406,95 eur prvým rozhodnutím, ktoré po podaní odvolania Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací orgán“) rozhodnutím z 13. septembra 2011 zmenilo tak, že sťažovateľovi vyrubilo sumu dane 345 871 eur. Druhým rozhodnutím správcu dane, ktoré bolo potvrdené druhým rozhodnutím odvolacieho orgánu z 13. septembra 2011, bol sťažovateľovi určený rozdiel DPH za obdobie júl 2008 v sume 353 175,06 eur.
4. Sťažovateľ podal proti obom rozhodnutiam odvolacieho orgánu z 13. septembra 2011 žalobu, ktorú Krajský súd v Trenčíne zamietol prvým rozsudkom zo 17. apríla 2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžf/139-40/2012 z 19. júna 2013 prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
5. Krajský súd následne rozsudkom z 13. januára 2015 žalobu zamietol. Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn. 2Sžf/34/2015 z 26. júla 2017, ktorý sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 30/2018-41 z 30. januára 2019 zrušil rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd vytkol predovšetkým absenciu prvostupňového vyrubovacieho konania a nezákonné prihliadnutie na dôkazy získané z medzinárodnej výmeny daňových informácií. Najvyšší súd následne rozsudkom z 30. júna 2021 zmenil rozsudok krajského súdu z 13. januára 2015 tak, že rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. septembra 2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie správcovi dane.
6. Správca dane rozhodnutiami zo 6. apríla 2022 vyrubil sťažovateľovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku rozdiel dane za zdaňovacie obdobie jún 2008 vo výške 345 871 eur a za zdaňovacie obdobie júl 2008 vo výške 353 175,06 eur. Správca dane nepriznal sťažovateľovi právo na odpočet DPH za tieto zdaňovacie obdobia, pretože sťažovateľ porušil § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona o DPH tým, že si uplatnil odpočítanie dane z nákupu rýdzeho zlata 999,9/1000 vo forme zlatých pásov, t. j. investičného zlata, pričom rozsiahlym preverovaním zistil, že dodané zlato malo všetky atribúty zodpovedajúce investičnému zlatu podľa § 67 ods. 1 zákona o DPH, a keďže podľa § 67 ods. 3 tohto zákona je dodanie investičného zlata oslobodené od dane, pri ktorom nevzniká dodávateľovi daňová povinnosť, sťažovateľovi ako odberateľovi tiež nevzniklo právo na odpočítanie tejto dane. Správca dane ustálil, že na sporných faktúrach bol tovar účelovo špecifikovaný ako „zlaté pásy“, teda vo forme, ktorá nespĺňala charakteristiku investičného zlata podľa § 67 zákona o DPH. Keďže však zlato pochádzalo od spoločnosti, ktorá obchodovala len s investičným zlatom (Schoeller Monzhandel GmbH), a toto zlato bolo bez akejkoľvek zmeny dodané sťažovateľovi, je zrejmé, že tento nadobudol investičné zlato, z ktorého si nemohol uplatniť odpočet DPH. Ak si teda sťažovateľ napriek uvedenému odpočet DPH zo sporných faktúr uplatnil, dopustil sa neoprávneného uplatnenia a týmto postupom porušil zákonné podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. l a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
7. Na základe sťažovateľom podaných odvolaní žalovaný ako odvolací orgán samostatnými rozhodnutiami z 24. novembra 2022 potvrdil rozhodnutia správcu dane podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku. Sťažovateľ proti rozhodnutiam z 24. novembra 2022 podal samostatné žaloby na Správnom súde v Banskej Bystrici, ktorý spojil obe žaloby na spoločné konanie vedené pod sp. zn. TN-11S/17/2023. Rozsudkom správneho súdu sp. zn. TN-11S/17/2023 z 9. októbra 2024
boli žaloby o preskúmanie rozhodnutí zamietnuté podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) ako nedôvodné. Sťažovateľ podal proti rozsudku správneho súdu z 9. októbra 2024 kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP, teda pre nesprávny procesný postup, ktorým bolo znemožnené účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávne právne posúdenie veci a odklonenie od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
8. Najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
9. Sťažovateľ namieta, že najvyšší správny súd nesprávne posúdil námietku zániku práva vyrubiť daň pre uplynutie desaťročnej zákonnej prekluzívnej lehoty. Nesúhlasí so záverom o spočívaní tejto objektívnej lehoty na základe § 246d druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti podľa § 71 ods. 1 SSP). Do dĺžky tejto lehoty nemožno podľa neho započítavať čas prieskumného konania pred súdom, pretože v tomto čase administratívne konanie už neprebieha. Správcovi dane zaniklo právo vyrubiť daň (posledným dňom 31. decembra 2018) a na túto skutočnosť z vlastnej iniciatívy poukázal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/1/2019 z 30. júna 2021 (s. 20, posledný odsek), kde zaviazal správcu dane vysporiadať sa s inštitútom objektívnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane. Prijatým výkladom najvyšší správny súd neprimerane predĺžil administratívne konanie bez jasného ohraničenia jeho maximálnej reálnej možnej dĺžky.
10. Daňová kontrola sťažovateľa bola vykonaná zjavne nezákonne, svojvoľne, bez vedomosti alebo spolupráce s ním zo strany správcu dane. Vo vyrubovacom konaní už nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole nemôže byť napravený. Protokol z nezákonnej daňovej kontroly je nezákonným dôkazom, ktorý nemôže byť použitý ako podklad pre rozhodnutie správcu dane. Vykonanie daňovej kontroly bez účasti sťažovateľa je pochybením, ktoré nemožno ďalším konaním odstrániť, a preto malo byť konanie zastavené podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku. Najvyšší správny súd na tieto argumenty sťažovateľa v napadnutom rozsudku neodpovedal.
11. V konaní boli použité nezákonné dôkazy, ktoré správca dane vykonal pred výkonom daňovej kontroly v úplne iných konaniach a v iných súvislostiach a sťažovateľ o nich nemal žiadnu vedomosť. Dokazovanie sa uberalo nesprávnym smerom, pretože boli zisťované skutočnosti, ktoré nesúviseli s jeho činnosťou a nebolo v jeho objektívnych možnostiach tieto skutočnosti preukázať (dôkazy, či dodávatelia, odberatelia a ich subdodávatelia si splnili svoje daňové povinnosti vedením účtovníctva a pod). Najvyšší správny súd neodpovedal na námietky týkajúce sa nezistenia skutkového stavu, nezákonnosti dôkazov a ich hodnotenia (nereagoval na námietku, že zistenia MDVI nie sú dôkazmi ako takými a nepreukazujú splnenie podmienok, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie od dane, správca dane v plnom rozsahu uznal príjem z obchodov s tovarom, na ktorý si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH). Nesúhlasí s hodnotením skutkového stavu a poukazuje na výpovede ním navrhovaných svedkov preukazujúce, že mu nebolo dodané investičné, ale priemyselné zlato.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu, v ktorom sa nedostatočne vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti, rozporujúcimi aplikáciu predpisov daňového práva hmotného a procesného pri ustálení záveru o existencii nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.
13. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomocí súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia spočíva v tom, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.
14. Vo vzťahu k namietanému rozsudku treba poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky namietaných rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že namietaný rozsudok kasačného súdu nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktoré im predchádzali (napr. III. ÚS 702/2021, III. ÚS 557/2022).
15. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, ktorým rozhodol o kasačnej sťažnosti vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v kontexte sťažovateľom predloženej argumentácie, ako aj s rozsudkom správneho súdu, ktorý si sám zaobstaral, a dospel k záveru, že najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne a dostatočne odpovedal na námietky uplatnené sťažovateľom v kasačnej sťažnosti.
16. Námietku sťažovateľa o uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane najvyšší správny súd posúdil ako nedôvodnú v bode 18 napadnutého rozsudku. Dospel k záveru, že do dĺžky prekluzívnej lehoty nemožno započítavať čas prieskumného konania pred súdom, pretože v tomto čase táto lehota spočíva (neplynie) a ani administratívne konanie už neprebieha (je právoplatne skončené). Najvyšší správny súd uzavrel, že správca dane si splnil svoju povinnosť rozhodnúť v zákonom ustanovenej lehote predĺženej o čas súdneho konania, čo je v súlade s § 246d druhou vetou Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 71 ods. 1 SSP). Sťažovateľom rozporovaný záver o spočívaní objektívnej prekluzívnej lehoty ústavný súd považuje s prihliadnutím na relevantnú právnu úpravu, na ktorú najvyšší správny súd poukázal, ako aj s prihliadnutím na jeho ustálenú judikatúru [napr. rozhodnutia sp. zn. 6Sžf/9/2018 z 9. mája 2019 (R 69/2019), sp. zn. 2Sfk/28/2025 z 30. januára 2026, sp. zn. 6Sžfk/59/2017 z 18. apríla 2018] za správny a plne ústavne akceptovateľný. K argumentácii sťažovateľa ďalej ústavný súd poznamenáva, že odkaz najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/1/2019 z 30. júna 2021 (s. 20, posledný odsek), ktorým zaviazal správcu dane vysporiadať sa s inštitútom objektívnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane, nemožno vyhodnotiť ako stotožnenie sa s právnym názorom prezentovaným sťažovateľom v preskúmavanom konaní.
17. K námietke nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly sa najvyšší správny súd vyjadril v bode 19, kde pomenoval splnenie jednotlivých zákonných povinností správcom dane a konštatoval, že neidentifikoval v jeho postupe nezákonnosť. V bode 21 napadnutého rozsudku najvyšší správny súd navyše popísal postup správcu dane v predmetnom konaní po vrátení tejto veci na ďalšie konanie, ktorého cieľom bolo odstránenie procesných pochybení identifikovaných v jeho postupe v kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. júna 2021.
18. K námietke nezákonnosti daňového konania ako celku, ako aj k procesu dokazovania sa najvyšší správny súd vyjadril v bode 20 a nasl., keď konštatoval, že správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie v súlade s právnym názorom vyjadreným v náleze sp. zn. I. ÚS 30/2018 uskutočnil riadne vyrubovacie konanie a umožnil sťažovateľovi navrhnúť ďalšie dokazovanie tak, aby boli zachované zásady daňového konania a aby bolo zabezpečené objektívne zistenie skutkového stavu veci (vrátane možnosti konfrontovať informácie zistené prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií). Správca dane sa následne s vyjadreniami sťažovateľa a jeho návrhmi na vykonanie dokazovania vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 6. apríla 2022. K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa neodstrániteľnosti procesných vád konania ústavný súd ďalej považuje za potrebné poukázať na to, že neakceptáciou dodatočne po vrátení veci vykonaného dokazovania sťažovateľ v podstate tvrdí, že procesná vada konania pri výkone daňovej kontroly je nezhojiteľná, má absolútnu povahu. Táto argumentácia je celkom zjavne právne irelevantná, pretože popiera samotnú podstatu kasačného princípu správneho súdnictva. Zrušenie rozhodnutia správneho orgánu pre procesné pochybenia nezakladá prekážku rozsúdenej veci (res iudicata) a ani neodníma správnemu orgánu jeho zákonnú právomoc na vyrubenie dane.
19. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa procesu dokazovania ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou
správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal (I. ÚS 480/2017). K námietke preukazovania skutočností, ktoré nemal objektívne ako preukázať, ústavný súd poukazuje na bod 71 rozsudku správneho súdu, ktorý zdôraznil, že je rozumné, aby si daňový subjekt zabezpečil dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov o priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/76/2009 z 21. januára 2010, v ktorom v spojení s § 67 zákona o DPH uviedol, že „ak daňový subjekt nakúpil a predal investičné zlato, ktoré je oslobodené od DPH, nemôže si uplatniť nárok na odpočet DPH. Dôkazné bremeno, že nešlo o investičné zlato, znáša daňový subjekt.“.
20. K námietke nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre vznik práva na odpočítanie DPH sa kasačný súd vyjadril v bodoch 23 a 24, zdôrazniac, že správca dane kvalifikovane spochybnil vznik daňovej povinnosti pre splnenie práva na odpočet DPH a sťažovateľ ako daňový subjekt niesol dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení potvrdzujúcich opodstatnenosť vzniku práva na odpočítanie dane, čo podporil odkazom na ustálenú judikatúru. V bode 25 kasačný súd uzavrel, že argumentáciu správcu dane a správneho súdu považuje za presvedčivú a podporenú relevantnými podkladmi. Poukázal na odôvodnenie rozsudku správneho súdu, ktorý nepovažoval za potrebné vykonanie dôkazov vypočutím sťažovateľom navrhovaných svedkov, pretože tieto neboli spôsobilé spochybniť záver správcu dane a správneho súdu o dodaní investičného zlata preukázaný jednoznačne faktúrami rakúskeho dodávateľa na začiatku obchodného reťazca, ktorý sa zaoberá výlučne predajom investičného zlata. V konaní bolo preukázané, že investičné zlato bolo prepravené priamo od rakúskeho dodávateľa sťažovateľovi. Najvyšší správny súd na základe uvedeného konštatoval, že sťažovateľ nedokázal hodnoverne v preskúmavanom konaní preukázať, v ktorej fáze obchodného reťazca, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k premene investičného zlata na zlato priemyselné, a vhodne poukázal i na podpornú judikatúru. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho správneho súdu poukazuje na okolnosti rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku i dôkazy, na ktorých boli založené a ktoré považoval rovnako ako správny súd za dostatočné, pričom uvedený postup možno označiť za plne ústavne akceptovateľný. V bode 27 sa kasačný súd vyjadril k spôsobu hodnotenia váhy jednotlivých dôkazov zohľadnených pri rozhodovaní správnym súdom. V bode 28 sa vyrovnal s námietkou o rozpore skutkových záverov správcu dane so skutkovým stavom veci z dôvodu vydania odlišných rozhodnutí vo vzťahu k sťažovateľovým dodávateľom, ktorú nepovažoval za dostatočne konkrétnu z dôvodu neoznačenia konkrétnych rozhodnutí sťažovateľom.
21. Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že ani odôvodneniu najvyššieho správneho súdu týkajúcemu sa ustálenia záverov naplnenia hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok vzniku dotknutého nároku sťažovateľa nie je možné nič vyčítať.
22. Ústavný súd preto konštatuje, že právne závery prijaté najvyšším správnym súdom nemožno považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení. Sťažovateľ dostal z materiálneho hľadiska odpovede na ním predloženú argumentáciu, pričom prijaté závery sú konzistentné a ústavne prijateľné a súladné s požiadavkami čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy.
23. Vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 – 31)]. Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné (ide o prípady, kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány sťažovateľovi neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale rozhodovali o priznaní nároku na odpočet DPH. Nedošlo teda k uloženiu sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto túto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. II. ÚS 245/2018, II. ÚS 181/2017).
24. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd už len dodáva, že ho nie je možné vykladať tak, že by sťažovateľovi garantovalo právo na úspech v konaní či zaručovalo rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám. Jeho obsahom je právo na také súdne konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi za súčasnej aplikácie ústavných princípov. Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre konštatoval, že nesúhlas sťažovateľa so závermi či s názormi konajúcich súdov nemôže sám osebe zakladať dôvodnosť ústavnej sťažnosti (napr. IV. ÚS 233/2020).
25. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu