Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 245/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,

Vyšné Ružbachy 307, právne zastúpenej advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom,

advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. mája 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí ústavný súd zistil, že rozhodnutím

Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 9712401/5/1137195/2012 z 21. júna

2012 bol sťažovateľke dodatočným platobným výmerom vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2011 v sume 57 713,11 €.

Predmetné rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „odvolací orgán“) č. 1100305/1/307043/2013 z 27. júna 2013.

3. Sťažovateľka napadla rozhodnutie odvolacieho orgánu žalobou na Krajskom súde

v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako

zrozumiteľné a vydané v medziach logickej, správnej úvahy, a preto žalobu rozsudkom č. k.

-117 z 11. septembra 2015 zamietol.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie na najvyššom súde,

ktorý o ňom napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozhodnutie krajského súdu v celom

rozsahu potvrdil. Sťažovateľka vzniesla v odvolaní niekoľko skupín námietok. Tvrdila, že

pre vydanie rozsudku neboli splnené procesné podmienky, pretože v danom prípade došlo

k prerušeniu konania do právoplatného skončenia veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

, ktoré dosiaľ skončené nebolo. Ďalej namietala nezákonný spôsob doručovania

(doručovanie nesprávnemu subjektu), čo malo spôsobiť prekážku v realizácii jej práv,

konkrétne práva na zastupovanie v daňovom konaní. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že správca

dane nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vydanie dodatočného platobného výmeru, čo

má za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia. V ďalšej časti svojho odvolania

sťažovateľka tvrdila, že ňou namietané procesné pochybenia mali podstatný vplyv na výrok

rozhodnutia a krajský súd bol povinný sa nimi zaoberať. Konkrétne šlo o námietku

nesprávneho označenia zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia, neozrejmenia

spôsobu výpočtu dane, o citovanie ustanovení Smernice č. 2006/112/ES (ďalej len

„smernica“) namiesto citácie príslušných zákonných ustanovení, ktorými bola smernica

transponovaná, o námietku konania nepríslušným správcom dane a námietku nesprávneho

postupu správcu dane spočívajúceho v prihliadnutí na vyjadrenie sťažovateľky predložené

po uplynutí lehoty na jeho predloženie. Sťažovateľka napokon spochybňovala

hmotnoprávne posúdenie naplnenia podmienok pre kvalifikáciu deklarovaného obchodu ako

trojstranného.

5. Najvyšší súd v úvode svojho rozhodnutia vymedzil svoju rolu pri prieskume

zákonnosti rozhodnutia súdu. Pripomenul, že jeho úlohou nie je prehodnocovať správnosť

záverov krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa s takýmito závermi.

Ak rozhodnutie správneho orgánu bolo na základe zistení krajského súdu vydané v konaní,

ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť, a krajský súd toto svoje zistenie

presvedčivo odôvodní, niet dôvodu, aby najvyšší súd ako súd odvolací toto rozhodnutie

rušil. O tento prípad podľa najvyššieho súdu šlo aj v posudzovanej veci, keďže nezistil

žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Na zdôraznenie

jeho správnosti najvyšší súd uviedol k námietkam sťažovateľky uplatneným v odvolaní tieto

skutočnosti.

6. K námietke, podľa ktorej krajský súd konal v čase, keď bolo konanie prerušené,

najvyšší súd uviedol, že dôvodom prerušenia bola absencia administratívneho spisu

žalovaného, ktorý sa v tom čase nachádzal na najvyššom súde. Po tom, ako bol spis sp. zn.

vrátený krajskému súdu, odpadla prekážka, pre ktorú nemohol súd konať.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho doručovania, najvyšší súd sa stotožnil s názorom

krajského súdu, podľa ktorého doručovanie písomností priamo sťažovateľke, a nie jej

zástupcovi, nespôsobilo porušenie práva sťažovateľky na zastúpenie. Daňové orgány

komunikovali so splnomocneným zástupcom sťažovateľky, vykonávali dokazovanie s jeho

súčinnosťou, jemu bol doručený protokol o zisteniach vyplývajúcich z daňovej kontroly

a s ním bol aj reálne prerokovaný. Dodatočný platobný výmer bol doručený zástupcovi

9. novembra 2012 a nie je ho možné považovať za nulitný. Čo sa týka námietky

nedodržania zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie dodatočného platobného

výmeru, táto okolnosť ani podľa najvyššieho súdu nemala za dôsledok nezákonnosť

rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na závery svojich rozhodnutí vydaných

v obdobných veciach, podľa ktorých je v týchto prípadoch „ochrana zabezpečovaná

v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa . Právny

význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú

daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňového

poriadku“. Nedodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia preto ani podľa

najvyššieho súdu nemohlo mať vplyv na jeho zákonnosť. K procesnej námietke týkajúcej sa

nesprávneho označenia zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia najvyšší súd uviedol,

že nesprávne označenie ustanovenia doplňujúcej prechodnej právnej úpravy nie je vadou,

ktorá by spôsobila nezákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s účinným

hmotnoprávnym predpisom, ktorý bol vo výroku uvedený. Ani neuvedenie informácie

o sadzbe DPH nie je podľa najvyššieho súdu možné považovať za vadu, ktorá by spôsobila

nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže výška DPH je daná zákonom a všeobecne známa.

Nepreskúmateľným neučinila rozhodnutie ani skutočnosť, že správca dane uviedol na

podporu svojho právneho názoru aj príslušné články smernice, z ktorých vnútroštátna

úprava v oblasti DPH vychádza. Vplyv na zákonnosť rozhodnutia nemohla mať ani

skutočnosť, že správca dane reflektoval na oneskorené vyjadrenie sťažovateľky.

K námietke, podľa ktorej vo veci rozhodoval nepríslušný správca dane, najvyšší súd

konštatoval, že „[v] danom prípade po vytvorení pobočky Daňového úradu Prešov

v Poprade došlo len k zmene pobočky vykonávajúcej daňovú kontrolu, nedošlo k zmene

daňového úradu vykonávajúceho kontrolu, a preto námietka žalobcu smerujúca

k nepríslušnosti pobočky Poprad Daňového úradu Prešov nie je dôvodná. Dodatočný

platobný výmer je podpísaný oprávneným subjektom, riaditeľom odboru kontroly Daňového

úradu Prešov a opatrený pečiatkou tohto daňového úradu.“.

7. Najvyšší súd sa napokon zaoberal hmotnoprávnymi námietkami sťažovateľky,

avšak aj v tomto smere dal za pravdu správcovi dane v tom, že „[v] danom prípade bolo

miestom nadobudnutia tovaru územie Českej republiky, kde pri nadobudnutí tovaru vznikla

daňová povinnosť. Okrem toho je však potrebné vychádzať aj zo zásady, že zdanenie

nadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod

identifikačným číslom DPH, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku, a to z dôvodu, že

objednávateľ nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde

sa skončila preprava tovaru.“. Podľa najvyššieho súdu „[v] konaní nebolo zo strany

žalobcu preukázané zdanenie nadobudnutia tovaru v členskom štáte skončenia odoslania

alebo prepravy tovaru, t.j. dvojité zdanenie a správca dane postupoval v súlade so

zákonom, ak na daný prípad aplikoval výklad príslušného článku šiestej smernice v

spojitosti so Smernicou č. 2006/112/ES Európskym súdnym dvorom, týkajúci sa úpravy

odpočtu DPH v obdobnom prípade.“. Najvyšší súd konštatoval, že dodatočný platobný

výmer, ako i žalobou napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahovali náležitosti určené §

30 ods. 2 a 3 o správe daní a poplatkov a

o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

8. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje obsah svojich podaní (žaloby

a odvolania) uplatnených v konaní pred všeobecnými súdmi. Následne sa venuje

jednotlivým pochybeniam, ktorých sa mali súdy dopustiť. V prvom rade tvrdí, že na

prerokovanie veci a vydanie súdnych rozhodnutí neboli splnené procesné podmienky,

pretože „dôvod prerušenia konania sp. zn. naďalej trvá a o pokračovaní

v prerušenom konaní nebolo rozhodnuté samostatným uznesením, čím Krajský súd

v Prešove nebol oprávnený vydať Rozhodnutie súdu prvej inštancie a Najvyšší súd SR nebol

oprávnený toto rozhodnutie potvrdiť. Takto vydané Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je

nezákonné. Vydaním nezákonného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaného Čl. 46 ods. 1

a ods. 2 SR a Článkom 6 ods. 1 Dohovoru“ (časť III.A, s. 5 – 6 sťažnosti). Ďalej

poukazuje na nesprávne zistenia najvyššieho súdu týkajúce sa výšky dane. Tvrdí, že

„[s]ťažovateľovi doposiaľ nie je známe, ako sa správca dane dopracoval k výške dane

57.774,06 EUR. Tento rozpor neodstránil ani najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia... Zistená výška dane zo strany Najvyššieho súdu SR nekorešponduje so sumou

dane vyrubenej správcom dane, t. j. obdobne aj v tomto súdnom konaní je nejasné, akým

spôsobom sa správca dane dopracoval k výške vyrubenej dane.“. Absencia vymedzenia

základu dane, spôsobu výpočtu základu dane a sadzby dane, ako aj konkrétny matematický

výpočet vyrubeného rozdielu dane spôsobuje podľa sťažovateľky nepreskúmateľnosť

rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť. Sťažovateľka konkrétne uvádza, že

„Z dodatočného platobného výmeru odvolací súd zistil, že správca dane na str. 2 a 5

uviedol základ dane pozostávajúci z čiastok 79.531,90 EUR, 5.73 EUR a 209.005,- EUR a

výšku dane, ktorú zistil, a to v čiastkach 15.906,38 EUR, 5.73 EUR, 41.801,- EUR.

Odôvodnenie Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je v zjavnom logickom rozpore, pretože za

žiadnych okolnosti nemožno pri základe dane 5,73 EUR vypočítať výšku dane 5,73 EUR“

(časť III.B, s. 6 – 8 sťažnosti).

9. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd sa pri

výklade a aplikácii o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

zásadne poprel ich účel a význam. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „dodania tovaru

neboli predmetom dane podľa § 2 ods. 1 ZoDPH“, je v zjavnom logickom a právnom

rozpore s jeho ďalšou argumentáciou, podľa ktorej je sťažovateľka povinná zdaniť

nadobudnutie tovaru v tuzemsku. Sťažovateľka k tomu uvádza, že „[v] prípade, že uvedená

transakcia nie je predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 ZoDPH, ustanovenia ZoDPH

nemožno na takúto transakciu ďalej aplikovať, t. j. nie je možné ďalej pristúpiť k určovaniu

miesta nadobudnutia tovaru v tuzemsku podľa tohto zákona z iného členského štátu.“.

Sťažovateľka teda považuje odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu za logicky a právne

protirečivé, a teda arbitrárne a ústavne nekonformné (časť III.C, s. 8 – 10 sťažnosti).

10. Sťažovateľka v nadväznosti na to uvádza, že „[v] prípade, ak by podľa

ustanovenia § 11 ods. 1 ZoDPH transakcia sťažovateľa bola posúdená ako nadobudnutie

tovaru zo zahraničia, t. j. v zmysle § 2 ods. 1 ZoDPH by bola predmetom dane z pridanej

hodnoty, sú splnené všetky zákonné predpoklady podľa ZoDPH pre aplikáciu ustanovení

ZoDPH o trojstrannom obchode oslobodeného od DPH.“. Najvyšší súd sa podľa

sťažovateľky v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal jej

hmotnoprávnymi námietkami o trojstrannom obchode, ktoré sa javia v daných súvislostiach

ako rozhodujúce. Najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko k tomu, či v napadnutom konaní

dochádza k oslobodeniu od dane pri trojstrannom obchode v zmysle § 45 zákona o DPH,

hoci tieto skutočnosti sťažovateľka namietala tak v žalobe, ako aj v podanom odvolaní.

Sťažovateľka uvádza, že „[n]ajvyšší súd iba formálne citoval zákonné ustanovenia

o trojstrannom obchode, avšak žiadnym spôsobom tieto ustanovenia neinterpretoval

a neaplikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Takýto postup je v rozpore s rozhodovacou

praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky...

Správca dane napriek svojim zisteniam uvedeným v protokole a dokonca aj

vo svojom rozhodnutí nevyslovil existenciu trojstranného obchodu, a to aj napriek

konštatovaniu, že:

- na obchode sa zúčastňujú vždy 3 osoby (poľský dodávateľ L , sťažovateľ

ako 1. odberateľ a česká spoločnosť M ako 2. odberateľ),

- predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo

prepravený priamo od prvého dodávateľa (poľská spol. L ) k druhému

odberateľovi (česká spol. M ) z jedného členského štátu (Poľsko) do

iného členského štátu (ČR),

- osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských

štátoch (ČR, SR, Poľsko - vyplýva to z IČDPH uvádzaných na faktúrach),

- sťažovateľ použil voči dodávateľovi aj voči druhému odberateľovi rovnaké IČ

DPH,

- tovar prepravil prepravca na účet sťažovateľa,

- český odberateľ použil české IČ DPH,

- sťažovateľ v daňovom priznaní vyplnil riadok 35 (dodanie tovaru prvým

odberateľom), kde sťažovateľ uviedol sumu 210.402,14 EUR,

- sťažovateľ podal riadne a včas súhrnný výkaz k DPH,

- sťažovateľ dodávky tovaru riadne uviedol v súhrnom výkaze DPH, kde pri nich

uviedol kód 1, teda kód pre trojstranný obchod.

čím sú splnené všetky zákonom stanovené predpoklady podľa § 45 ods. 1 ZoDPH pre

určenie transakcie ako trojstranného obchodu“ (časť III.D, s. 10 – 14 sťažnosti).

11. Ďalšie pochybenia súdov mali spočívať v nezadovážení si potrebných dôkazov

a podkladov pre rozhodnutie, resp. neúplnosti administratívneho spisu, v rozhodovaní

nepríslušným správcom dane, nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie dodatočného

platobného výmeru a v nedostatkoch pri doručovaní písomností (časť III.E – F, s. 14 – 19

sťažnosti).

12. Sťažovateľka uzatvára, že „[p]rávne závery Najvyššieho súdu SR sú so zreteľom

na skutkový stav zjavne neodôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľne a neudržateľné. Jeho nevyvrátiteľným následkom je odmietnutie

spravodlivosti a porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu.“.

13. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 a

ods. 2 SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 24.05.2017.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.05.2017 sa zrušuje a

vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa o organizácii Ústavného súdu priznáva sa

sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora

Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj

návrh sťažovateľky.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze

zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ,

, , , ).

19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rámci uvedených kritérií,

dospel k záveru, že na všetky námietky týkajúce sa procesného postupu správcu dane

(trvajúce prerušenie konania, neúplnosť administratívneho spisu, rozhodovanie

nepríslušným správcom dane, nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie dodatočného

platobného výmeru a nedostatky pri doručovaní písomností), ktoré sťažovateľka opäť

predostiera v ústavnej sťažnosti, jej už podrobným spôsobom odpovedali všeobecné súdy,

pričom ústavný súd sa s ich závermi plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

K námietke nedodržania zákonnej lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru, ktoré

malo mať za následok nezákonnosť celého postupu správcu dane, a tým aj vydaného

rozhodnutia, ktorú sťažovateľka podporovala odkazom na nález ústavného súdu sp. zn.

, ústavný súd uvádza, že uvedený nález sa týkal lehoty na vykonanie

daňovej kontroly, pričom ústavný súd v ňom výslovne odlíšil daňovú kontrolu ako proces

smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) od procesu meritórneho

rozhodovania o daňovej povinnosti, výsledkom ktorého je práve platobný, resp. dodatočný

platobný výmer. Z uvedeného nálezu vyplýva, že daňová kontrola na rozdiel od meritórneho

rozhodovania o daňovej povinnosti je procesom, ktorý „predstavuje závažný a intenzívny

zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej

správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového

subjektu počas daňovej kontroly.“. Kontrolovaný subjekt je počas daňovej kontroly

povinný strpieť zasahovanie daňového orgánu do jeho súkromnej sféry, ktoré musí byť

obmedzené požiadavkou primeranosti. Je preto nevyhnutné trvať na dodržaní exaktne

stanovených zákonných limitov daňovej kontroly ako je napr. lehota na jej vykonanie.

Uvedené závery nie je možné vztiahnuť na proces meritórneho rozhodovania daňového

orgánu, ktorého podstata je odlišná (nedochádza počas neho k zásahu do individuálnej sféry

jednotlivca v uvedenom zmysle). Samozrejme je žiaduce, aby správne orgány dodržiavali

zákonom stanovené lehoty, avšak ich porušenie samo osebe nie je zásahom do práva na

spravodlivý proces účastníka, a preto ani táto námietka nedosahuje ústavnoprávny rozmer.

20. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa hmotnoprávneho posúdenia veci,

z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy vychádzali zo skutkových zistení,

podľa ktorých „kontrolovaný daňový subjekt nakupoval tovar od poľských dodávateľov

(C WROCLAW S.A. a L SPÓLKA Z OGRANICZONA

ODPOWIEDZIALNOSCIA SPOLKA KOMANDYTOWA) pod identifikačným číslom pre

daň, ktoré mu pridelila Slovenská republika. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej

republiky (od poľských dodávateľov) do Českej republiky, kde si ho kontrolovaný daňový

subjekt prevzal a následne predal.“ (pozri s. 15 rozsudku krajského súdu). Z týchto

skutkových záverov vychádzal pri prerokovaní odvolania aj najvyšší súd (pozri s. 8

rozsudku najvyššieho súdu). Sťažovateľka v priebehu konania pred odvolacím finančným

orgánom začala tvrdiť, že uvedená transakcia mala byť posúdená ako trojstranný obchod

(aj napriek tomu, že sama sťažovateľka v daňovom priznaní uviedla daň, ktorú by v prípade

trojstranného obchodu neuvádzala, keďže ten je od dane oslobodený). Aj v ústavnej

sťažnosti tvrdí, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Ústavný súd konštatuje,

že tento právny záver by bolo možné urobiť len za iného skutkového stavu, v ktorom by sa

na transakcii zúčastňovali tri samostatné subjekty (dodávateľ, prvý odberateľ a druhý

odberateľ). S takouto verziou skutkového stavu pracuje sťažovateľka aj v ústavnej

sťažnosti. Sťažovateľka teda primárne spochybňuje skutkové zistenia. Ústavný súd

vo svojej judikatúre opakuje, že prehodnocovanie skutkového stavu nepatrí do jeho

kompetencií. Do skutkových zistení by mohol zasiahnuť len vtedy, ak by vykazovali

extrémne nedostatky, napr. ak by dané skutkové zistenia nebolo z predložených dôkazov

vôbec možné odvodiť, resp. by s nimi boli v zjavnom rozpore. Takáto situácia však podľa

ústavného súdu v prerokovávanej veci nenastala.

21. Sťažovateľka v žalobe proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu

spochybňovala už citované skutkové zistenia, keď vo vzťahu k transakcii so spoločnosťou

L tvrdila, že tovar bol prepravený od poľskej spoločnosti L priamo spoločnosti

M v Českej republike (s. 10 žaloby). Vo vzťahu k spoločnosti C

uvádzala, že tovar bol od uvedenej spoločnosti prevezený do Českej republiky, kde mala

sťažovateľka uzatvorenú zmluvu o skladovaní so spoločnosťou I s. r. o.

a následne bol predaný sťažovateľkou v Českej republike (pozri s. 15 žaloby; pričom však

sťažovateľka neuviedla, kto tovar prebral, obmedzuje sa na tvrdenie, že to správca dane

nezisťoval), z čoho vo vzťahu k obom transakciám odvodzovala, že mali byť posúdené ako

trojstranný obchod (s. 18 a 20 žaloby). Súčasne sa však podľa zistení krajského súdu mal

zástupca sťažovateľky na pojednávaní 14. mája 2012 vyjadriť tak, že

„po prešetrení všetkých skutočností dospel k záveru, že zdaniteľné transakcie, ktoré

považoval za trojstranný obchod, nie sú v skutočnosti trojstranným obchodom.“. Za daných

okolností posúdil krajský súd argumentáciu trojstranným obchodom ako účelovú. Najvyšší

súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na definíciu trojstranného obchodu, avšak podľa

názoru sťažovateľky ju na daný prípad následne neaplikoval. Ústavný súd konštatuje, že aj

keď najvyšší súd mohol k tejto otázke zaujať explicitnejšie stanovisko, z jeho rozhodnutia je

možné odvodiť, že uvedenú transakciu za takto vymedzený trojstranný obchod

nepovažoval, a preto neaplikoval príslušný § 45 zákona o DPH, na ktorý sa odvolávala

sťažovateľka. Je zrejmé, že najvyšší súd vychádzal z už vymedzeného skutkového stavu,

podľa ktorého tovar prevzal „kontrolovaný daňový subjekt“, teda sťažovateľka (to vyplýva

z formulácií, podľa ktorých ak sa sťažovateľka ako slovenský platiteľ dane rozhodla

predávať tovar v inom členskom štáte, bola povinná sa v tomto štáte – mieste dodania

zaregistrovať pre DPH, pretože v tomto členskom štáte nadobudla tovar z iného členského

štátu; pozri s. 14 rozhodnutia najvyššieho súdu), a nie subjekt odlišný od sťažovateľky.

Na tento skutkový stav aplikoval § 17 a § 49 zákona o DPH. Za daného skutkového stavu je

argumentácia najvyššieho súdu priliehavá a vyčerpávajúca. Ústavný súd uzatvára, že

skutkové zistenia finančných orgánov akceptované správnymi súdmi nevykazujú také vady,

ktoré by bolo možné označiť za extrémne v už uvedenom zmysle. Za danej dôkaznej

situácie (aj s ohľadom na meniacu sa argumentáciu sťažovateľky) bolo možné urobiť

závery, ku ktorým dospeli finančné orgány, resp. správne súdy, pričom ústavný súd nemôže

prehodnocovať ich správnosť a zasiahnuť do veci len preto, že by považoval iné skutkové

závery za priliehavejšie. Ani napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje vady, pre

ktoré by bolo na mieste jeho zrušenie. Ústavnú sťažnosť je preto v časti, v ktorej

sťažovateľka namieta porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.1

a 2 , potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

22. Len stručne k námietke, podľa ktorej „odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR je v zjavnom logickom rozpore, pretože za žiadnych okolností nemožno pri základe

dane 5,73 EUR vypočítať výšku dane 5,73 EUR“, ústavný súd uvádza, že suma 5,73 €

nepredstavovala základ dane, ale samotnú daň, pričom spôsob jej výpočtu je zrejmý

zo sťažovateľkou priloženého dodatočného platobného výmeru (bod 2, s. 4 – 5). Ide teda

evidentne o chybu v písaní zo strany najvyššieho súdu.

23. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie

vo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky

Veľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29

alebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria

konania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,

kde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia

dane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány

sťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú

bola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu

sankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka

druhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať

vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1

dohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,

5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru

o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2018