Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 30/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, Horná 27, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 , základného práva na osobnú účasť a vyjadrenie sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. júla 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. júla 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov konania v sume 374,80 €

(tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)

č. k. -27 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti

(ďalej len ,,sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len ,a“),

základného práva na osobnú účasť a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2017 (ďalej len

,,najvyšší súd“ a ,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín

(ďalej len ,,správca dane“) č. /Feč z 12. októbra 2010 v spojení

so zmeňujúcim rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

,,odvolací orgán) č. I/226/1149-91565/2011/994159-r z 13. septembra 2011 bol

sťažovateľke vyrubený za zdaňovacie obdobie jún 2008 rozdiel na dani z pridanej

hodnoty v sume 345 871 €. Rozhodnutím správcu dane č. /Feč

z 12. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho orgánu

č. I/226/1149-91566/2011/994159-r z 13. septembra 2011 bol sťažovateľke vyrubený

za zdaňovacie obdobie júl 2008 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 353 175,06 €.

3. Na podklade žaloby sťažovateľky Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,krajský

súd“) preskúmal zákonnosť predmetných rozhodnutí odvolacieho orgánu a rozsudkom

sp. zn. z 13. januára 2015 žalobu zamietol. V totožnej veci pritom išlo

už o druhý zamietajúci rozsudok krajského súdu, keď v poradí prvý rozsudok zo 17. apríla

2012 najvyšší súd zrušil uznesením sp. zn. z 19. júna 2013. Na odvolanie

sťažovateľky proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu z 13. januára 2015 o veci

rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou v poradí druhý

rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. Sťažovateľka v sťažnosti formulovala podrobné dôvody, ktorými preukazuje ňou

tvrdenú ústavnú neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Podstatné

námietky sťažovateľka zhrnula takto:

,,Neposkytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie sa k dodatku k protokolu, čím došlo

k porušeniu kogentných ustanovení , ako aj ústavného práva podľa

na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom.

Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu, že daňové

konanie je dvojstupňové, čím došlo k porušeniu ustanovení zákona o správe daní

a poplatkov, čím bola sťažovateľke odňatá možnosť konať ako účastník konania

v prvostupňovom konaní, čím došlo tiež k porušeniu ústavného práva podľa čl.48 ods. 2

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a možnosti

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľka namietala, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom stanovenej

lehote, pretože rozhodnutie nadriadeného orgánu o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej

kontroly bolo nezákonné.

Ďalej sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonávaných dôkazov, nesprávnosť ich

hodnotenia jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a nesprávnosť rozsahu a smerovania

dokazovania. Správca dane použil dôkazy, ktoré vôbec neboli vykonané v rámci daňovej

kontroly, vychádzal z dôkazov, ktoré sa netýkali sťažovateľky ale iných subjektov, a niektoré

dôkazy boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Tým došlo k porušeniu zásady

voľného hodnotenia dôkazov.“

5. Všetky uvedené čiastkové dôvody sťažnostnej argumentácie následne

sťažovateľka rozvádza a konštatuje, že tieto boli súčasťou jej odvolacej argumentácie

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd sa však nimi vôbec nezaoberal,

resp. ich ponechal bez povšimnutia. V rámci sťažnostnej argumentácie sťažovateľka bližšie

uviedla:

,,Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými

a ústavne nekonformnými právnymi závermi krajského súdu a k podstatným námietkam

sťažovateľky prijal takéto závery, príp. k niektorým námietkam sťažovateľky sa vôbec

nevyjadril:

(a) Odvolací súd sa námietkou sťažovateľky na neposkytnutie lehoty na vyjadrenie sa

k dodatku k protokolu v dôvodoch napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal.

(aa) Námietku sťažovateľky, spočívajúcu v tom, že neprebehlo prvostupňové konanie,

keď daňové orgány sa touto námietkou náležite nezaoberali, najvyšší súd ponechal bez

povšimnutia a uvedenia akýchkoľvek dôvodov.

(aaa) Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí na námietku sťažovateľky o nedodržaní

lehoty na vykonanie daňovej kontroly, z dôvodu jej nezákonného predĺženia nadriadeným

orgánom, neuviedol žiadne dôvody.

(aaaa) Pokiaľ sa týka námietky zákonnosti vykonania dôkazov a ich hodnotenia,

najvyšší súd sa stotožnil v plnom rozsahu so závermi krajského súdu, ktorý sa zasa stotožnil

so závermi daňových orgánov. Najvyšší súd nezistil nezákonnosť vykonaných dôkazov

a prípadné nesprávne vyhodnotenie ich obsahu...

Pri primeranom použití citovaných ustanovení, keď dôkazné bremeno sa presunulo

na správcu dane, bolo povinnosťou správcu dane, ak mal pochybnosti o správnosti, úplnosti

a pravdivosti predložených dokladov, tieto pochybnosti a dôvody týchto pochybností

oznámiť daňovému subjektu a umožniť mu vyjadriť sa k nim, podať vysvetlenie, podať návrh

dôkazov alebo priamo predložiť dôkazy. V tejto veci však správca dane takýto postup

nedodržal, žiadne pochybnosti až do doručenia protokolu sťažovateľke v podstate

neoznámil, čím konal svojvoľne a v rozpore s ust. SR. Navyše, vykonával

dokazovanie a vyhľadávaciu činnosť bez toho, aby sťažovateľka o dôvodoch tohto

dokazovania, jeho rozsahu a podstate čokoľvek vedela. Správca dane teda sťažovateľke

neoznámil svoje pochybnosti a dôvody týchto pochybností o skutkových zisteniach, čím

sťažovateľke znemožnil brániť sa. Týmto nezákonným postupom správca dane sťažovateľke

v podstate zabránil brániť sa v daňovom konaní, tak prvostupňovom ako i odvolacom, proti

jeho pochybnostiam, keďže o nich vôbec nevedela...

Podstata tejto námietky sťažovateľky spočíva v tom, že už nemala kedy vyjadriť

sa k skutočnostiam uvedeným v dodatku k protokolu o daňovej kontrole, keď tento bol

sťažovateľke doručený na ústnom pojednávaní 8. 10. 2010 a o dva pracovné dni, t. j. 12. 10.

2010 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie...

Na základe uvedeného treba vykladať formuláciu obsiahnutú v § 15 ods. 13

poslednej vete , podľa ktorej doručenie protokolu podľa odseku 12

sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu na dani, ako prvý úkon v

konaní v zmysle citovaného ustanovenia , na základe

ktorého sa účastník konania dozvie, aká povinnosť sa od neho požaduje splniť, tzn. v akej

výške, na akom právnom základe a na akých dôvodoch.

Takáto procesná situácia umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či využije

všetky prípustné prostriedky, alebo nie. V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo

využiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu

vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa

Účelom prerokovania protokolu je vnútorná revízia

protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Opačný výkladový prístup by znamenal

negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktoré ju odlišuje od daňového konania

[najmä vymedzenie rozsahu práv a povinností daňového subjektu od rozsahu jeho práv

a povinností v daňovom konaní a striktné pridržiavanie sa označovania kontrolovaný

daňový subjekt namiesto účastník konania ( )]...

Sťažovateľka nikdy netvrdila, že v prvostupňovom vyrubovacom daňovom konaní

je potrebné zopakovať dôkazy, vykonané v daňovej kontrole, pretože takýto názor nemá

žiadnu oporu v platnej právnej úprave. Tvrdí však, že vo vyrubovacom konaní bolo

povinnosťou správcu dane umožniť sťažovateľke odstrániť protichodné názory, v súvislosti

so závermi daňovej kontroly, uvedenými v protokole z daňovej kontroly a vyjadrením

sťažovateľky k protokolu. V tomto prípade správca dane teda nezákonným postupom

neumožnil sťažovateľke tieto rozpory odstrániť, čím porušil jej ústavné právo podľa čl. 46

ods. 2 SR.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka nezákonným postupom správcu dane

mala odňatú možnosť konať ako účastník prvostupňového daňového konania, keď pri

výkone daňovej kontroly táto bola vykonávaná takmer bez akejkoľvek súčinnosti

so sťažovateľkou, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo a odvolacie

konanie prebehlo bez akejkoľvek účasti sťažovateľky. Keď daňová kontrola bola ukončená

08. 10. 2010 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané 12. 10. 2010, nemalo kedy

byť uskutočnené prvostupňové daňové vyrubovacie konanie...

V citáciách rozsudku, ktoré najvyšší súd použil vo svojom stanovisku sa nijako

nereaguje na našu námietku, že MVDI (medzinárodná výmena daňových informácií,

pozn. ústavného súdu) nie sú dôkazmi ako takými, a už vôbec nepreukazujú splnenie

podmienok, ktoré požaduje legislatíva na oslobodenie od dane... V tejto časti sú názory

najvyššieho súdu v rozpore s logikou, ale i záväznou a platnou judikatúrou ESD, tak ako na

ňu poukazujeme. Pokiaľ vykonával správca dane dožiadania MVDI, nešlo o dôkazy, ale len

o informácie, ktorými preveroval skutkový stav, čím vykonával vyhľadávaciu činnosť,

ku ktorej nepotreboval súčinnosť, a až po preverení skutkového stavu vyhľadávaním mohol

začať vykonávať dokazovanie, avšak už za úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, v súlade

so základnou zásadou daňového konania podľa a

Ak postupoval bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom, porušoval tým zákon,

a takto získané dôkazy nemôžu byť zákonné. Preto tieto dožiadania nemožno považovať

za zákonné dôkazy... V tomto smere poukazujeme na záväznú judikatúru Súdneho dvora

vo veci C – 184/05, Twoh International BV a vo veci C – 55/98, Vestergaard.“

6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že ústavný súd už rozhodoval

v jej veciach, ktoré sa týkajú rovnakej daňovej kontroly, len za iné zdaňovacie obdobia.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. decembra

2015, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práv rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. , a to z viacerých dôvodov. Záver ústavného súdu vyplynul z toho,

že v súdenej veci (i) opakovaná daňová kontrola bola nezákonná, (ii) vôbec neprebehlo

prvostupňové daňové konanie a (iii) bolo nezákonne prihliadnuté na dôkazy získané

z medzinárodnej výmeny daňových informácií. Predmetný nález ústavného súdu

bol v otázke absencie vyrubovacieho konania odôvodnený aj s poukazom na nález

sp. zn. , na ktorý sťažovateľka opakovane poukazuje aj v tejto sťažnosti.

Sťažovateľka súčasne uviedla, že ústavný súd v inej veci týkajúcej sa iného zdaňovacieho

obdobia (skutkové a právne okolnosti však boli obdobné) odmietol jej sťažnosť uznesením

sp. zn. z 23. júna 2016 ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľka v tejto

súvislosti ústavnému súdu vytýka, že v uznesení sp. zn. vôbec neodôvodnil

odklon od nálezu sp. zn. vo veci neuskutočnenia prvostupňového daňového

konania.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby nálezom vyslovil

porušenie jej označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ďalej žiada, aby ústavný súd

zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne

žiada priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

8. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 5. marca 2018

v podstatnom uviedla:

«V rozsudku najvyššieho súdu je podrobne stranách 3 až 11 uvedené, ako krajský súd

posúdil námietky žaloby č. 1 až 15. Keďže vtedajšia zákonná úprava to umožňovala, nebolo

povinnosťou najvyššieho súdu opakovane sa uvedenými dôvodmi zaoberať, ale postačovalo

v odôvodnení sa obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku krajského súdu

( – Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okrem toho najvyšší súd považuje za dôležité upozorniť aj na to, že pri tvorbe

uvedeného rozsudku bolo aplikované aj ustanovenie , podľa ktorého,

citujem: ,,Ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola

predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na

podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Obdobná vec toho istého žalobcu bola rozhodnutá rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/133-

137/2013 zo dňa 1. augusta 2014. V danej veci preto najvyšší súd zákonným postupom

podľa poukázal na uvedené rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uviedol.»

Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení zároveň uviedla, že netrvá na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

9. Sťažovateľka zastúpená advokátom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu

19. februára 2018 uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania v tejto veci.

10. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní a ústavný

súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá

na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

11. Po posúdení sťažnosti, rozsudku najvyššieho súdu a vyjadrenia k sťažnosti dospel

ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je

v podstatnej časti dôvodná.

III.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

13. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

14. Podstatnou skutočnosťou určujúcou pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie bola

okrem meritórnej sťažnostnej argumentácie namietajúcej neústavnosť napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu aj skutočnosť (rovnako akcentovaná aj sťažovateľkou), že

ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky založenej na obdobných argumentoch už rozhodoval

a tejto nálezom sp. zn. zo 16. decembra 2015 vyhovel.

15. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa ústavný súd pre účely posúdenia

ústavnej súladnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu oboznámil s jeho písomným

odôvodnením, kde tento po rekapitulácii dôvodov rozsudku krajského súdu a odvolacej

argumentácie sťažovateľky v podstatnom uviedol:

«Vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. išlo o obdobnú

vec ako je predmetom konania vedeného pod sp. zn. . Osoby žalobcu

a žalovaného sú identické, predmetom konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn.

boli rozhodnutia žalovaného, ktorými bol (v spojení s rozhodnutiami

správcu dane) žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za mesiace august

až november 2008, pričom tieto rozhodnutia boli vydané na základe výsledkov tej istej

daňovej kontroly ako v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp zn. .

Najvyšší súd poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 1. augusta 2014, s ktorými sa v plnom rozsahu

stotožňuje a zároveň v súlade s ustanovením uvádza text jeho

odôvodnenia nasledovne:

,,… Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis zistil, že Daňový úrad Trenčín na základe oznámenia o výkone

daňovej kontroly zo dňa 17. 9. 2009... oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly dane

z pridanej hodnoty - január - apríl, jún - november 2008... výsledky daňovej kontroly

správca dane zhrnul v Protokole zo dňa 9.9.2010, ktorý doručil žalobcovi na vyjadrenie;

k dôvodom žalobcu uvedených v jeho vyjadrení správca dane podal svoje stanovisko

v dodatku k protokolu č. 1; protokol s dodatkom bol prejednaný so žalobcom dňa

8.10.2010… Správca dane - Daňový úrad Trenčín na základe výsledkov daňovej kontroly

rozhodnutím zo dňa 12.10.2010 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty …..

Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch

stupňov v rozsahu žalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či daňové orgány oboch

stupňov pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu

a žalobou napadnuté rozhodnutia vydali postupom v súlade s vtedy účinným zákonom

o správe daní a poplatkov ako aj v súlade s príslušnými ustanoveniami

Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Podľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania

v danej veci ostali sporné otázky, či správca dane, ako aj žalovaný vydali vo veci zákonné

rozhodnutie, či v dostatočnom rozsahu bolo vo veci vykonané dokazovanie, či dôkazy boli

vykonané zákonným spôsobom, či vo veci bol zistený správne skutkový stav, či nedošlo

k porušeniu zásady zákonnosti, zásady súčinnosti, zásady hodnotenia dôkazov, či postupom

daňových orgánov nedošlo k takej vade konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí, ako aj či daňové orgány v súlade s príslušnou hmotnoprávnou

úpravou posudzovali uskutočnené zdaniteľné plnenia, najmä, či daňové orgány oboch

stupňov správne zistili a vyhodnotili charakter tovaru, keď daňové orgány predmetný tovar

posudzovali ako investičné zlato a žalobca ako daňový subjekt tvrdil, že nikdy neobchodoval

s investičným zlatom a predmetom faktúr v danej veci bolo zlato priemyselné. Odvolací súd

zdôrazňuje, že účelom daňovej kontroly a daňového konania je zistenie, či si daňové

subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči

štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje

oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje

povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy

štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového

subjektu…

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (č. k. -139 z 3. júla 2013) je

zrejmé, že súd prvého stupňa sa vecou náležite zaoberal, keďže zákonnosť napadnutých

rozhodnutí žalovaného správneho orgánu dôsledne posudzoval v rozsahu jednotlivých

žalobných dôvodov, zadovážiac si vo veci vyjadrenie žalovaného a administratívny spis. Súd

prvého stupňa ku každému žalobnému dôvodu dal vyjadrenie podopreté skutkovými

zisteniami vyplývajúcimi z predloženého administratívneho spisu žalovaného a vlastný

názor, z dôvodu ktorého jednotlivé žalobné dôvody nepovažoval za dôvodné pre zrušenie

preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov. Argumentácia súdu prvého stupňa

vyslovená v odôvodnení napadnutého rozsudku je jasná, určitá a zrozumiteľná, dávajúca

vyčerpávajúcu odpoveď na zásadné námietky žalobcu. Odvolací súd považoval

za presvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorou odôvodnil správnosť záverov

daňových orgánov oboch stupňov o tom, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach

žalobca ako daňový subjekt nakupoval investičné zlato v rámci zistených obchodníkov

so zlatom, kde ako finálny dodávateľ zlata vystupovali spoločnosti

a ktoré spoločnosti sa zaoberali iba obchodnou činnosťou,

t. j. nakupovali a predávali tovar - zlato, označené pôvodným rakúskym dodávateľom

ako investičné zlato v nezmenenom stave, a preto uplatnenie DPH na dodávateľských

faktúrach týchto uvedených spoločností je v rozpore so zákonom o DPH, a preto žalobcovi

ako odberateľovi nevznikol nárok na odpočítanie tejto dane, keďže uvedený záver daňových

orgánov vychádza z ich logického úsudku prijatého na základe výsledkov skutkových zistení

zadovážených správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonanej zákonným spôsobom.

Samotná skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom

bez vykonania dokazovania tak isto ako predchádzajúcim rozhodnutím, nemá za následok

jeho nezákonnosť. Predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil

pre nedostatočné odôvodnenie, bez uloženia povinnosti doplniť dokazovanie. V danej

súvislosti odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti, že súd v rámci súdneho prieskumu

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku vychádza zo skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom

ku dňu vydania rozhodnutia a dokazovanie vykonáva len za účelom výkonu súdneho

prieskumu. Vzhľadom k uvedenému nie je možné považovať za dôvodné ani tvrdenia

žalobcu, že súd prvého stupňa bezdôvodne neprihliadol na jeho tvrdenia a argumenty

uvádzané v žalobe, keď s poukazom na uvedené vyššie, súd prvého stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku jasným a určitým spôsobom nielen že uviedol žalobné námietky

žalobcu, vyjadrenie žalovaného, skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu,

ale súčasne uviedol aj svoj právny záver, podľa ktorého nepovažoval žalobné námietky

za odôvodňujúce zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného. Vychádzajúc z uvedeného

odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa v ďalšom konaní

nepostupoval v intenciách názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí,

čím mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože mu nebola poskytnutá

súdna ochrana podľa SR, a že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

je nezrozumiteľný a nepresvedčivý pre nedostatok dôvodov.

Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že krajský súd dospel k skutkovému

záveru, ktorý je v úplnom rozpore so skutočným obsahom administratívneho spisu

a v rozpore s dôkazmi v ňom sa nachádzajúcimi, majúc za to, že prevažná väčšina týchto

dôkazov nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, v ktorej súvislosti sa v plnom

rozsahu pridržiaval obsahu žaloby. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení

vyplývajúcich z administratívneho spisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu

prvého súdu mal preukázané, že prvostupňový súd v rámci súdneho prieskumu napadnutých

rozhodnutí žalovaného pre prijatie svojho právneho záveru o zákonnosti preskúmavaných

rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu

predloženého žalovaným. Pokiaľ žalobca tvrdil, že prevažná väčšina dôkazov vykonaných

správcom dane nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, ide o všeobecné tvrdenie,

ktoré nemôže mať za následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri

zadovážení a vykonávaní dokazovania. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne

ako súd prvého stupňa preukázané, že žalovaný i správca dane pri vydaní rozhodnutí

nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov

dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné obchody

boli uskutočnené spôsobom deklarovaným žalobcom.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa

náležite vecou zaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti s daňovým subjektom -

žalobcom. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že správca

dane založil svoj právny záver na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom, keďže

dôkazy - vyjadrenie konateľa ako aj bývalej konateľky

, vykonané v iných konaniach v rokoch 2008 - 2010 u miestne príslušných

správcov daní, ako aj doklady získané od rakúskej finančnej správy v rámci medzinárodnej

výmeny informácií, správca dane vykonal v súlade s ,

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci odvolací súd taktiež nesúhlasil s tvrdením

žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho

neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav...

Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií pritom vyplynulo, že zlato, ktoré

predávala žalobcovi bolo dodávané v reťazci daňových subjektov

(žalobca). Podľa názoru odvolacieho

súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania

v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti

nepreukázal, že obchody, ním deklarované v daňových priznaniach za sledované

zdaňovacie obdobia (august až november 2008) na základe faktúr predložených k daňovej

kontrole, sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností

zaťažovalo dôkazným bremenom práve žalobcu v zmysle

Zb…

Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa ako aj žalovaný, že

samotné tvrdenie žalobcu, že predmetom obchodov bolo priemyselné zlato, resp. samotný

údaj v dodávateľskej faktúre, nie je možné považovať za právne relevantné, pre splnenie

zákonných podmienok ustanovených v § 49 v spojení s § 51 zákona o DPH, v zmysle ktorých

pri odpočítaní dane musí daňový subjekt vedieť preukázať oprávnené uplatnenie

odpočítania dane. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich

z administratívneho spisu ako aj z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že

správca dane nespochybňoval reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení

v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, ale spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných

plnení dodávateľskými spoločnosťami, predmetom ktorých bola dodávka zlata, keďže

pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len

ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, ale aby uskutočnená dodávka

tovaru deklarovaná na faktúrach reálne spĺňala zákonom predpokladané podmienky,

čo však správca dane vykonaným dokazovaním žalobcovi spochybnil, resp. vyvrátil.

V konaní bolo nepochybne preukázané, že dodávateľské spoločnosti nemohli žalobcovi

dodať priemyselné zlato. Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že

zo skutkových zistení danej veci je zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt nevedel

preukázať, že na základe faktúr, predložených k daňovej kontrole, v sledovaných

zdaniteľných obdobiach mu dodávateľské spoločnosti dodali zlato priemyselné keď výsledky

z medzinárodnej výmeny informácií potvrdili, že dodávatelia žalobcu, resp. ich dodávatelia,

nakupovali zlato len od rakúskeho dodávateľa , ktorý je

obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou sa nákupom a predajom investičného zlata, všetky

dodávky tovaru - zlata v roku 2008 od uvedeného rakúskeho dodávateľa na základe

vystavených faktúr mali charakter investičného zlata vo forme zlatých tehličiek, pričom

rakúsky dodávateľ dodávku investičného zlata oslobodil od platenia DPH v zmysle

rakúskeho zákona o DPH, zlato bolo priamo prepravované z uvedenej rakúskej spoločnosti

do spoločnosti žalobcu a zo strany daňových subjektov

neboli predložené žiadne dôkazy, potvrdzujúce prepracovanie zlata,

a preto aj údaj uvedený na faktúrach vystavených spoločnosťou

, vyznieva účelovo, aby uvedená forma nespĺňala charakter investičného

zlata, pričom rýdzosť zlata bola na faktúrach uvedená 999,9 (zákonom predpokladaná).

Listinné dôkazy tvoriace súčasť odpovede na medzinárodnú výmenu informácií - prepravná

objednávka - príkaz na prepravu, medzinárodný prepravný list, tiež potvrdzujú, že

na prepravných dokladoch je ako odosielateľ tovaru uvedená rakúska spoločnosť

, a adresa príjemcu je uvedená ...

Vzhľadom k uvedenému odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho

odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru

ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie

zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom

konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia

vyhodnotili správne a v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili

v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel

k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi

normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti (

a nasl.) v rozsahu žalobných dôvodov náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovaného

správneho orgánu a postup im predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutí

a postupu správcu dane a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal

s jednotlivými žalobnými námietkami. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že v preskúmavanej veci bolo relevantným spôsobom preukázané, že žalobcovi

za zdaňovacie obdobia august až november 2008 vznikla daňová povinnosť, pretože žalobca

neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť odpočtu DPH na základe obchodov

deklarovaných v daňových priznaniach za predmetné zdaňovacie obdobia, a preto daňové

orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď

žalobcovi ako platiteľovi dane za predmetné zdaňovacie obdobia určili daňovú povinnosť

na základe daňovej kontroly vychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňových

priznaniach a dane vyčíslenej daňovým úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov

vykonaných v daňovom konaní.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci a právnych záverov

uvedených vyššie napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne právny podľa

veta druhá v spojení s veta prvá a s ,

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( O.s.p

v spojení s veta prvá ), keď pri nedostatku relevantných žalobných

dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel

prihliadať z úradnej povinnosti.“

Vzhľadom k tomu, že posúdenie dôvodnosti vyrubenia rozdielu dane z pridanej

hodnoty je v prejednávanej veci rovnaké ako v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 1. augusta 2014, rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -142 z 13. januára 2015 podľa § 219 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá

potvrdil.»

16. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je

zrejmé, že najvyšší súd tento odôvodnil výlučne odkazom na iné (obdobné) rozhodnutie

najvyššieho súdu v inej veci sťažovateľky bez toho, aby špecificky reagoval na podstatné

odvolacie dôvody. Takýto postup najvyššieho súdu mal v čase rozhodovania najvyššieho

súdu oporu v . Ústavný súd však v tejto

súvislosti považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že toto zákonné ustanovenie

bolo potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj

vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

,,ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (m. m. ). Ústavný súd v týchto súvislostiach stabilne

a konzistentne pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (v daňových veciach

napr. ). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že

majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

17. Ak by všeobecný súd nepostupoval spôsobom vyplývajúcim z citovanej judikatúr

a v odôvodnení by nedal odpovede na podstatné námietky účastníka konania, jeho rozsudok

– hoci odôvodnený odkazom na iné rozhodnutie – by v teste jeho ústavnej akceptovateľnosti

nemohol byť vyhodnotený ako ústavne súladný. Ustanovenia a ods.

1 dohovoru totiž zaručujú, že všeobecný súd poskytne zrozumiteľné, jasné a preskúmateľné

odpovede na tie podstatné právne otázky, ktoré sú pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy určujúce.

18. V súdenej veci sťažovateľky je zrejmé, že podstatné sťažnostné námietky, ktoré

uplatnila aj v konaní pred najvyšším súdom, sú totožné, ako jej námietky uplatnené v konaní

o sťažnosti pre namietané porušenie jej práv rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 2015, kde najvyšší súd preskúmaval zákonnosť

rozhodnutí orgánov daňovej správy za zdaňovacie obdobie máj 2008. Nálezom ústavného

súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015 bolo tejto sťažnosti sťažovateľky

vyhovené a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol zrušený. Z pohľadu aktuálne súdenej

sťažnosti mali význam najmä závery ústavného súdu týkajúce sa absencie prvostupňového

daňového (vyrubovacieho) konania a nezákonného prihliadnutia na dôkazy získané

z medzinárodnej výmeny daňových informácií. Ústavný súd na odôvodnenie tohto nálezu

v podstatnom uviedol:

,,V ďalšom sťažovateľka namietala, že po skončení daňovej kontroly neprebehlo

prvostupňové vyrubovacie konanie, pretože za daňové vyrubovacie konanie nemožno

považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia.

Podľa sťažovateľky daňová kontrola nemôže nahrádzať prvostupňové daňové konanie,

ktorého neuskutočnenie spôsobí nedostatok materiálnej podmienky daňového konania

a v konečnom dôsledku odňatie možnosti sťažovateľky konať pred daňovými orgánmi.

Zo spisu predloženého správcom dane ústavný súd zistil, že na základe oznámenia

o výkone daňovej kontroly z 29. marca 2011 začala u sťažovateľky 4. mája 2011 daňová

kontrola dane z pridanej hodnoty za máj 2008. Dňa 28. februára 2012 bol spísaný protokol

o daňovej kontrole v znení dodatku č. 1 z 3. mája 2012, ktorý mal byť so sťažovateľkou

prerokovaný 3. mája 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v stanovený deň

na prerokovanie protokolu nedostavila, bol v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní

považovaný za deň prerokovania protokolu deň určený vo výzve správcu dane.

Sťažovateľka svoje pripomienky k protokolu písomne podala 21. marca 2012. Správca dane

vydal 4. mája 2012 dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľke vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na túto procesnú námietku

sťažovateľky najvyšší súd poskytol odpoveď len v rámci konštatovania obsahu odôvodnenia

rozsudku krajského súdu, na ktorý stotožňujúc sa s jeho obsahom v zmysle § 219 ods. 2

poukázal. Krajský súd v danej súvislosti uvedenú námietku

sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú konštatujúc, že správca dane v rámci

vyrubovacieho konania rozhodol o daňovej povinnosti sťažovateľky na nasledujúci deň

po prerokovaní protokolu o skončení daňovej kontroly, pretože táto nepredložila v rámci

daňovej kontroly také dôkazy, s ktorými sa už prvostupňový daňový orgán nevysporiadal

počas daňovej kontroly, a preto nebol dôvod tieto dôkazy opakovane vykonávať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno mať pochybnosti o tom, že po ukončení

daňovej kontroly sa v danej veci neuskutočnilo vyrubovacie konanie, v ktorom

by sťažovateľka mohla v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, najmä predložiť

dôkazy, zoznámiť sa s pripomienkami a prípadne odstrániť protichodnosť tvrdení správcu

dane, ku ktorým dospel pri daňovej kontrole. Daňové konanie sa v danej veci začalo bez

prvej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak svojím

postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti, zásadu

súčinnosti, zásadu rovnosti) (m. m. ). Uvedený postup daňových orgánov,

v rámci ktorého bola daňová kontrola vykonaná ako prvostupňové daňové konanie, možno

podľa názoru ústavného súdu považovať za vážne procesné pochybenie, ktorého dôsledkom

mohlo byť nezákonné rozhodnutie vo veci samej.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu nevyplýva

relevantné zaujatie stanoviska najvyššieho súdu k sťažovateľkou nastolenej otázke, kedy

prebehlo vyrubovacie konanie. Argumenty sťažovateľky zostali v podstate nezodpovedané,

a preto ústavný súd hodnotí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti ako

nepreskúmateľné a nepresvedčivé poukazujúc na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej

také rozhodnutie nerešpektuje požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pretože jasne

a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. ). Procesná otázka, či v danej veci prebehlo vyrubovacie konanie,

bola bez akýchkoľvek pochybností otázkou podstatnou pre posúdenie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného (daňového riaditeľstva).

Ústavný súd tiež pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľky o nezákonnosti

dôkazov získaných správcom dane a ich nesprávneho hodnotenia jednotlivo,

ako aj vo vzájomných súvislostiach. Sťažovateľka už v konaní pred všeobecnými súdmi

opakovane namietala, že informácie získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových

informácií (ďalej len „MVDI“) nemožno použiť ako dôkazy v daňovom konaní, pretože

tieto majú charakter informácií, ktorými sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť

následne potvrdený vykonaným dokazovaním. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti

poukázala na záväznú judikatúru Súdneho dvora vo veci C – 184/05, Twoh International

BV, rozsudok z 27. 9. 2007, body 35 a 36, a vo veci C – 55/98, Vestergaard rozsudok

z 28. 10. 1999, body 26 a 28.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k tejto námietke sťažovateľky

uviedol, že v zhode s krajským súdom považuje vykonané dokazovanie smerujúce

k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, že obchody deklarované sťažovateľkou

boli uskutočnené ňou tvrdeným spôsobom, za zákonné. Súčasne konštatoval,

že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane využil pri výkone daňovej kontroly

dôkazy získané z iných konaní (u rovnakého daňového subjektu), z odpovedí na dožiadania

od iných správcov dane a z odpovedí získaných v rámci MVDI z roku 2010, vykonal

pojednávania s bývalým konateľom obchodnej spoločnosti, dodávateľom investičného zlata,

ako aj vypočutím bývalej konateľky tejto spoločnosti prostredníctvom dožiadaného

Daňového úradu Bratislava. Najvyšší súd sa súčasne stotožnil s postupom správcu dane,

ktorý svoju pozornosť správne zameral na obchodné transakcie, na základe ktorých

spoločnosť kupovala zlato v obchodnom reťazci daňových subjektov (strana 19 – 21

namietaného rozhodnutia).

Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky konštatuje, že zásada

zákonnosti v daňovom konaní súvisí aj s požiadavkou spoľahlivého zistenia skutočného

stavu veci tvoriacej predmet konania. Správca musí vykonávať dokazovanie spôsobom,

ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech

daňového subjektu, ale aj v jeho prospech. V prípade zistenia skutkových okolností, ktoré

sú spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci, nemožno na uvedené prihliadnuť,

ak správca dane o nich nezískal informácie v procese dokazovania postupom zákonne

konformným.

Ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky o nezákonnosti dôkazov

získaných v rámci MVDI bola najvyšším súdom zodpovedaná len všeobecne, keďže

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je konštatovaná zákonnosť vykonaných dôkazov

bez zaujatia relevantného stanoviska k uvedenému tvrdeniu sťažovateľky.“

19. Okolnosti súvisiace s priebehom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho

konania boli v aktuálne súdenej právnej veci týkajúcej sa prieskumu zákonnosti rozhodnutí

orgánov daňovej správy za zdaňovacie obdobia jún a júl 2008 takmer identické.

Sťažovateľka po doručení protokolu z daňovej kontroly k tomuto podala vyjadrenie,

s ktorým sa správca dane vysporiadal v dodatku č. 1 k protokolu, ktorý bol spolu

s protokolom prejednaný so sťažovateľkou 8. októbra 2010. V bezprostrednej nadväznosti

na to správca dane vydal 12. októbra 2010 rozhodnutia, ktorými bol sťažovateľke vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia jún a júl 2008. V období medzi

prerokovaním protokolu a vydaním rozhodnutí správcu dane o vyrubení rozdielu dane teda

zjavne neprebehlo (nemohlo prebehnúť) žiadne prvostupňové vyrubovacie konanie. Daňové

konanie – ktorého zmysel a význam je odlišný od daňovej kontroly (por. ) –

teda v zásade prebehlo len na úrovni odvolacieho konania, keď odvolací orgán (žalovaný

v konaní pred najvyšším súdom) preskúmal odvolanie sťažovateľky a o tomto rozhodol.

20. Konečným účelom daňového konania je rozhodnutie o právach a povinnostiach

daňového subjektu. Pred jeho vydaním je však nevyhnutné umožniť daňovému subjektu

v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, a to aj s cieľom odstrániť protichodné

tvrdenia a postoje správcu dane, ku ktorým tento dospel v daňovej kontrole, ktorá nemá

charakter rozhodovací, ale zisťovací. Situácia, keď daňová kontrola de facto nahrádza

vyrubovacie konanie pred správcom dane, je ústavným súdom posudzovaná ako závažné

procesné pochybenie, ktorého procesným dôsledkom mohlo byť nezákonné rozhodnutie.

Napokon, takýto postup už bol ako ústavne nekonformný posúdený nálezom ústavného

súdu sp. zn. , na ktorého záveroch ústavný súd zotrval aj v náleze

sp. zn. vo veci ústavnosúdneho prieskumu rozhodnutia najvyššieho súdu

týkajúceho sa iného zdaňovacieho obdobia sťažovateľky. Ústavný súd preto ani v teraz

súdenej veci nevzhliadol dôvod odkloniť sa od týchto záverov.

21. Z rozsudku najvyššieho súdu pritom nevyplýva, ako sa s týmito názormi

vysporiadal, keďže tento sa len stotožnil s iným rozhodnutím najvyššieho súdu a tiež

odkázal na dôvody ním preskúmavaného rozsudku krajského súdu. Ani krajský súd vo veci

sťažovateľky a ani najvyšší súd v inom rozsudku, ktorým bol odôvodnený jeho teraz

preskúmavaný rozsudok, však k tejto sťažovateľkou efektívne uplatnenej argumentácii

nezaujal preskúmateľné a riadne odôvodnené stanovisko.

22. Uvedený záver rovnako platí, aj pokiaľ ide o vyhodnotenie argumentácie

sťažovateľky týkajúcej sa použiteľnosti a zákonnosti informácií získaných v rámci

medzinárodnej výmeny daňových informácií (ďalej len ,,MVDI“). Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zreteľné, že jeho závery boli v podstatnej

časti založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli práve z MVDI. Sťažovateľka

však tento záver namieta s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

vo veciach C-184/05 a C-55/98. Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že

takto získané podklady samy osebe nie sú dôkazom, ale len informáciou, ktorá následne

musí byť verifikovaná riadne vykonaným dokazovaním v súčinnosti s daňovým subjektom.

Z pohľadu ústavného súdu je pritom táto námietka zásadná, keďže proces získavania

informácií prostredníctvom MVDI sa v zásade realizuje bez akejkoľvek možnosti

participácie daňového subjektu na týchto postupoch, čo môže kolidovať so základnými

zásadami daňového konania, najmä zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti a zásadou

voľného hodnotenia dôkazov. Požiadavka garancie objektivity dokazovania v daňovom

konaní je nevyhnutná v záujme naplnenia zákonnosti rozhodnutia správcu dane ako jeho

výsledku. Za situácie, keď daňový subjekt žiadnym spôsobom nemá možnosť aktívne

spolupôsobiť na tomto procese a skutočnosti získané z MVDI nemajú oporu v iných,

zákonne vykonaných dôkazoch, je sporné, či takéto informácie môžu byť zákonným

podkladom rozhodnutia správcu dane. K otázke unesenia dôkazného bremena v daňovom

konaní rovnako ústavný súd uvádza, že nestačí iba spochybňovať, ale správca dane musí pre

vylúčenie pravidla platiaceho pre daňový subjekt rozhodné skutočnosti zodpovedajúce

skutkovým znakom jemu priaznivej normy nielen tvrdiť, ale aj preukázať, a to zákonným

spôsobom. K tomu však v súdenej veci nedošlo, a to aj pre chybné posudzovanie dôkazného

bremena zo strany všeobecných súdov. Žiadna skutková okolnosť, ktorá nastala v minulosti,

sa totiž spravidla nedá preukázať s absolútnou istotou tak, ako to od sťažovateľky žiadali

všeobecné súdy. Dôkazné bremeno kladené na účastníka konania nesmie byť neprimerané,

lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé

(por. rozhodnutie ESĽP vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011).

23. Z rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva, akým spôsobom sa vyrovnal s touto

argumentáciou sťažovateľky. Všeobecné tvrdenie o zákonnosti MVDI bez zaujatia

relevantného stanoviska k tejto procesnej obrane sťažovateľky však vo svetle možnej

kolízie so základnými zásadami daňového konania nepostačuje. Definitívne vyriešenie tejto

podstatnej právnej otázky je ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu, preto konečný názor

ústavného súdu by bol v tejto chvíli predčasný.

24. Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu ako

arbitrárny, svojvoľný, nepreskúmateľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa a 2 a tiež práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru

pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov v daňových veciach, ústavný súd zotrváva

na už vyslovených názoroch, v zmysle ktorých vývoj judikatúry postupne speje

k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru

na spory o zákonnosť administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými

osobami a právnickými osobami. Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom

neustálenosti a permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu

pojmu „občianske práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj

pri rozhodovaní o sporoch medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej

moci o zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok

z 24. 2. 1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie

zo 16. 5. 2000 o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku –

rozhodnutie z 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden

rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej právomoci podľa pri

preskúmavaní postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva

rozdiely medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , a sťažovateľmi, ktorí tvrdia

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu

potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou

v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa dohovoru (). Keďže v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť, ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa , v ktorých je predmetom

preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa daňových

záležitostí (, , , ).

25. Ústavný súd preto vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a druhým výrokom nálezu tento zrušil a vrátil mu vec

na ďalšie konanie [ , ].

Povinnosťou najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie bude opätovne rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky, pričom najvyšší súd bude viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ).

26. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že vzhľadom na skutočnosť, že tento nález

v celosti vychádza z viacerých nálezov ústavného súdu (najmä

a ), a zároveň zotrváva na tam vyslovených právnych názoroch,

neprichádzalo do úvahy, aby sa vzhľadom na procesné uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 23. júna 2016 obrátil na plénum ústavného súdu s návrhom

na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa .

27. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na osobnú

účasť a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (štvrtý výrok nálezu). Nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu v dvoch podstatných právnych otázkach (absencia

vyrubovacieho konania, zákonnosť MVDI) totiž viedla k jeho zrušeniu, čo otvára

najvyššiemu súdu možnosť a zároveň povinnosť opätovne túto argumentáciu sťažovateľky

preskúmateľným spôsobom posúdiť a vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí bude

pritom úlohou najvyššieho súdu posúdiť aj skutočnosť, či informácie získané z MVDI

možno považovať za zákonne získaný a procesne použiteľný dôkaz, a v nadväznosti

na uvedené zistenie vyhodnotiť aj relevanciu tejto časti sťažnostnej argumentácie.

IV.

28. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky

(tretí výrok nálezu). S poukazom na a vyhlášku

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov jej bola priznaná

náhrada trov konania pred ústavným súdom v ňou požadovanej sume 374,80 € (2 úkony

právnej pomoci po 147,33 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť podaná

na ústavnom súde, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 8,84 €, daň z pridanej

hodnoty 62,46 €), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Bohumila

Nováka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019