Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 478/2015
PDF · 728.45 KB
No categories available
II. ÚS 478/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
TANOARCH, s. r. o., Podháj 57, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom
Kostovčíkom, Advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 25/2012 z 20. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 dohovoru
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sžf 25/2012 z 20. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len
„daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. 851/230/70886/09/Šim z 12. novembra
2009 vyrubil sťažovateľke daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007
v sume 1,56 € (sťažovateľka poznamenáva, že rozdiel oproti priznaniu činí 4 881,49 €).
Daňový úrad nepriznal sťažovateľke odpočítanie dane z faktúry spoločnosti VARS Slovakia,
s. r. o., za prevod spolumajiteľského podielu k vynálezu. Nepriznanie odpočítania dane
odôvodnil daňový úrad tým, že zo strany VARS Slovakia, s. r. o., bola zmluva o prevode
spolumajiteľského podielu podpísaná neoprávnenou osobou, pretože bol
splnomocnený na zastupovanie uvedenej spoločnosti len do 31. decembra 2001. Podľa
daňového úradu sťažovateľka k predmetnému vynálezu deklarovala vlastníctvo práva na
riešenie, ktoré ju už oprávňovalo využívať vynález ako celok, teda ide o prevod práva na to
isté riešenie, a tým došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej
hodnoty“).
2.1 Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím
č. I/221/5376 64347/2010/991909 r z 20. mája 2010 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.
Odvolací správny orgán uvádza, že sťažovateľka ako jedna zo spoluprihlasovateľov
prihlášky k vynálezu deklarovala vlastníctvo podielu práva na riešenie, ktoré by ju
oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto prevod práva na to isté riešenie nepoužije na
účely svojho podnikania. Tým neboli splnené podmienky na odpočítanie dane podľa
ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.
2.2 Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva bola podaná žaloba. Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 23 S 84/2010 41 z 21. februára
2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke
vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžf 88/2009. Krajský súd následne
pokračoval v konaní a rozsudkom sp. zn. 23 S 84/2010 z 15. februára 2012 žalobu zamietol.
2.3 Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyšší súd
odôvodnil týmito závermi: «Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C 255/02
Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici, v napadnutom rozsudku
uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane
na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva
predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné
plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných
ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli
k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito
ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že
hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.
Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do
úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne
prepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ
z 21. februára 2006 vo veci C 255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1 1609, bod 76), keďže
z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný
cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami
týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“ ...
Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že
predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/221/5376 64347/2010/991909 r zo dňa 20.5.2010, potvrdzujúceho prvostupňové
rozhodnutie správcu dane č. 851/230/70886/09/Šim zo dňa 12. novembra 2009, ktorým bola
žalobcovi vyrubená DPH za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 1,56 €. Týmto
rozhodnutím správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane uvedený v daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 147 060 Sk z dôvodu, že vykonanou kontrolou bolo
zistené porušenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane nepriznal
žalobcovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. D 1/VII/07
(VS č. 300807/TA) zo dňa 30. augusta 2007 v zdaňovacom období august 2007 v sume
147 060 Sk, dodávateľa VARS Slovakia, s.r.o., za odpredaj (prevod) spolumajiteľského
podielu na základe Zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TA zo dňa
30. augusta 2007, základ dane 774 000 Sk (19% DPH 147 013 Sk). ...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť, že je
povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú
predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota
a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada
rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.
Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody
uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa
15. decembra 2011 a aj sp. zn. 3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom
prípade, a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text ich
odôvodnenia:
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1/221/12055 93491/2009/991909 r zo dňa 6. augusta 2009. Týmto
rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica
č. 651/230/13562/09/Simk zo dňa 25. marca 2009, ktorým správca dane rozhodol tak, že
žalobkyni znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
august 2007 o sumu 14 644,49 € a priznal nadmerný odpočet v sume 31,54 €,
z dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom
obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., za prevod spolumajiteľského podielu na základe
zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi
prevodcom spoločnosťou VARS, s.r.o., zastúpenou
a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom
, predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu
0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového
zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa
s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a po oboznámení
sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou všetkých právnych noriem,
ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v
celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty spolu s právnymi závermi krajského
súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným
v odvolaní dopĺňa nasledovné:
V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej
republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej
spoločnosti TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,
dôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej
inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym
právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon
o DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len
„patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade
s požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája
1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu
zúžené len na príjmy z jeho využívania.
S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad
právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom
daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež
s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti
práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES
z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax pla. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva
žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci
pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady
77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa daní z obratu spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého
platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak
nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte
udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom
patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné
právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii
nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na
vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax plc. a iní,
vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako
patent, a iba sa prevádzajú podiely.
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa
27. októbra 2011 v predmetnej veci C 504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade
môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na
vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje
prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu
súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide
vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.
Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na
otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť,
že systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú
pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho
hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú
neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod
podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky
z 22. februára 2011, Abbey National, C 408/98, Zb. s. 1 1361, bod 24; z 8. februára 2007,
Investrand, C 435/05, Zb. s. 1 1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction
Danmark, C 174/08, Zb. s. 1 10567, bod27).
Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa
Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému
systému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002,
Metropol a Stadler, C 409/99, Zb. s. 1 81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C
465/03, Zb. s. 1 4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C
538/08 a C 33/09, Zb. s. 1 3129, bod37).
Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,
a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá
zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o
spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu
na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek
tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii
môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide
o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,
o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec
relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle
relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho
je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v
zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za
poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod
spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.
Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C
255/02 Halifax pla, Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,
daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri
rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C 487/01
a C 7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých
konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú
výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C 162/07 Zb.). Súdny
dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si
preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach
smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej
výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami
a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ
predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že
prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť,
či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH
transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti
zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo
spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej
adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená
a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.
Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej
únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C 504/10, ktoré si najvyšší súd
vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj
v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za
prevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol
vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide
o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.
Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi
predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na
riešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského
podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu
predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce
zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu
nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba
v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu
daňovej výhody.
Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku
č. k. 23S/59/2009 102 zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3Sžf/20/2010 125 zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať
s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú
ide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH
zaplatenej na vstupe, alebo nie.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí
zo dňa 29. februára 2012 otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc
z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného
prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského
podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS,
s.r.o., zastúpenou a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO
SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom , predmetom ktorej bol prevod
práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle
ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že
hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody.
S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto
nasvedčuje nepochybne personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej
prihlášky PP 5017 2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na
vstupe dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez
likvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu
a napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na
Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za
opodstatnené.
Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»
3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13
dohovoru. Krajský súd podľa sťažovateľky konal v rozpore s uvedenými ustanoveniami
ústavy a dohovoru a najvyšší súd v odvolacom konaní nápravu nezabezpečil. Z uvedeného
podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že súdne konanie bolo ako celok nespravodlivé, a preto
aj jeho výsledok je nespravodlivý. V súdnom konaní došlo podľa mienky sťažovateľky
k zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného piatou časťou
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
3.1 Sťažovateľka v záujme rozvitia už uvedených námietok dôvodí, že krajský súd
nepostupoval podľa ustanovenia § 247 ods. 1 a § 250j ods. 1 OSP a zákonnosť rozhodnutia
žalovaného vôbec neskúmal. Ak by skúmal zákonnosť uvedeného rozhodnutia, potom
by podľa názoru sťažovateľky musel vychádzať z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
C 504/10, z ktorého podľa sťažovateľky vyplýva, že prevod práva spolumajiteľského
podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť a pri takejto transakcii
môže vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Krajský súd uznesením č. k.
23 S 84/2010 41 z 21. februára 2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie o predbežnej otázke, no rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C 504/10 Tanoarch, ktorým sa rozhodlo o predbežnej otázke, a jeho závermi sa krajský súd
podľa sťažovateľky vôbec nezaoberal a obmedzil sa len na konštatovanie, že rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie bol vynesený 27. októbra 2011. Krajský súd po preskúmaní
rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie daňového
riaditeľstva je v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľky krajský súd dospel k tomuto záveru
aj napriek tomu, že jediný dôvod, na ktorom je rozsudok krajského súdu založený, označil
podľa presvedčenia sťažovateľky Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C 504/10 Tanoarch
za nesprávny. Podľa sťažovateľky z rozsudku krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie
daňového riaditeľstva je v súlade so zákonom, ale výlučne len z dôvodov, ktoré rozhodnutie
neobsahuje a ktoré nie sú podkladom rozhodnutia. Takýto záver krajského súdu podľa
sťažovateľky popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a krajský súd sa pri výklade a
aplikácii konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, že zásadne
poprel ich účel a význam (na tomto mieste odkazuje sťažovateľka na judikatúru ústavného
súdu I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, III. ÚS 305/08) a rozsudkom
krajského súdu došlo k zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného
piatou časťou Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok krajského súdu je podľa
vyjadrenia sťažovateľky zjavne arbitrárny, čo znamená zároveň aj porušenie čl. 46 ods. 1
3.2 Najvyšší súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku uvádza, že ako súd
odvolací preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP). Z obsahu napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že dôvodmi uvedenými v odvolaní sa vôbec
nezaoberal a nedal ústavne konformnú odpoveď ani na jednu zásadnú otázku nastolenú
sťažovateľkou. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky potrebné
z uvedeného dôvodu považovať za arbitrárny. Sťažovateľka podľa svojich slov v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu namietala, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej
ústavných práv. V uvedených odvolacích námietkach išlo o argumenty, ktoré boli pre
rozhodnutie rozhodujúce a vyžadovali špecifickú odpoveď. Najvyšší súd v napadnutom
rozsudku podľa sťažovateľky tvrdí, že námietky sťažovateľky vznesené v odvolaní nemožno
považovať za opodstatnené. Dôsledkom nezákonného postupu najvyššieho súdu podľa
ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP bolo nielen to, že najvyšší súd nedal odpoveď ani na jednu
námietku sťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam, ale aj to, že najvyšší súd vo
svojom napadnutom rozsudku na obsah opravného prostriedku vôbec nereagoval a je
otázne, na základe čoho dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nemožno považovať za
opodstatnené. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
podľa názoru sťažovateľky porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Ak sa odvolací
súd obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými
v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili
alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľky uvedené v odvolaní, ide podľa vyjadrenia
sťažovateľky o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (sťažovateľka odkazuje v tomto
smere na judikatúru ústavného súdu IV. ÚS 149/09). Najvyšší súd podľa sťažovateľky
pochybenie krajského súdu, ktorý neústavnou a nezákonnou zmenou právneho rámca
predmetu sporu postupoval v priamom rozpore so znením ustanovení § 247 ods. 1, § 249
ods. 2 a § 250j ods. 1 OSP, nenapravil. Práve naopak, svojím napadnutým rozsudkom
spôsobil podľa mienky sťažovateľky ďalšiu nezákonnosť a zaťažil súdne konanie ďalšou
vadou, ktorá spôsobuje jeho neústavnosť.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil základné
právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil právo
sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 260,32 €, režijný paušál
k úkonom právnej služby v sume 15,62 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, spolu 331,19 €.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd neposkytol ochranu
jej ústavným právam, keď (i) nedal odpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľky a (ii)
neodstránil protiústavnosť založenú rozsudkom krajského súdu, ktorý sa materiálne
nezaoberal nezákonnosťou rozhodnutí správnych orgánov, a nepostupoval tak v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom.
Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia
ústavných práv
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05).
8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).
8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú
upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.
v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená
povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení
rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia
rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad
vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného
prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného
postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie
ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
8.7 K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje
primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnených
podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na
podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí
rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia
orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).
8.8 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
8.9 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej
judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky
a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95). Všeobecné súdy sú podľa
uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom občianskeho
súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce
tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, aby
súd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jeho
prednesený argument. Podľa § 120 ods. 1 OSP je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy
vykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť dokazovanie tým
smerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný.
8.10 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je
v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného
postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové
alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,
III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Závery ústavného súdu vo veci samej
9. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na tie námietky, ktorými sa podľa jej
názoru krajský súd ani najvyšší súd v konaní nezaoberali. Tieto sa mali týkať (i)
rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie vo veci prejudiciálnej otázky, ako aj
(ii) preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych (daňových) orgánov. Sťažovateľka
navyše upozornila, že najvyšší súd neodstránil neústavnosť založenú rozsudkom krajského
súdu, ktorý nepreskúmal zákonnosť uvedených rozhodnutí správnych orgánov.
9.1 Ústavný súd na úvod prieskumu odkazuje na už citované odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, najmä na tieto časti: «Súdny dvor Európskej únie
v rozsudku vo veci C 255/02 Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici,
v napadnutom rozsudku uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať y tom zmysle, že
bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce
základ tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje,
aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v
príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto
smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom
sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov
takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.
Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do
úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne
prepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ
z 21. februára 2006 vo veci C 255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1 1609, bod 76), keďže
z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný
cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami
týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“ ...
Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody
uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa
15. decembra 2011 a aj sp. zn. 3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom
prípade, a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text ich
odôvodnenia...
V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej
republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej
spoločnosti TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,
dôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej
inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym
právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon
o DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len
„patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade
s požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája
1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu
zúžené len na prímy z jeho využívania.
S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad
právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom
daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež
s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti
práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES
z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva
žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci
pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady
77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa daní z obratu spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého
platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak
nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte
udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom
patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné
právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii
nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na
vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax plc. a iní,
vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako
patent, a iba sa prevádzajú podiely.
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa
27. októbra 2011 v predmetnej veci C 504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade
môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na
vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje
prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu
súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide
vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.
Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na
otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť,
že systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú
pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho
hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú
neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod
podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky
z 22. februára 2011, Abbey National, C 408/98, Zb. s. 1 1361, bod 24; z 8. februára 2007,
Investrand, C 435/05, Zb. s. 1 1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction
Danmark, C 174/08, Zb. s. 1 10567, bod27).
Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa
Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému
systému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002,
Metropol a Stadler, C 409/99, Zb. s. 1 81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C
465/03, Zb. s. 1 4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C
538/08 a C 33/09, Zb. s. 1 3129, bod37).
Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,
a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá
zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o
spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu
na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek
tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii
môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide
o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,
o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec
relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle
relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho
je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v
zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za
poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod
spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.
Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C
255/02 Halifax pla, Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,
daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri
rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C 487/01
a C 7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých
konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú
výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C 162/07 Zb.). Súdny
dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si
preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach
smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej
výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami
a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ
predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že
prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť,
či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH
transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti
zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo
spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej
adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená
a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.
Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej
únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C 504/10, ktoré si najvyšší súd
vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj
v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde
Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za
prevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol
vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide
o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.
Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi
predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na
riešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského
podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu
predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce
zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu
nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba
v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu
daňovej výhody.»
9.2 Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (nielen) v citovaných odsekoch dal
odpoveď na ťažiskový argument sťažovateľky, ktorý sa mal týkať aplikovateľnej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie na prerokúvanú vec sťažovateľky, odkázal na relevantnú
judikatúru samotného najvyššieho súdu, prezentoval právne závery relevantnej judikatúry
k aplikovateľnej právnej úprave, zohľadnil aplikovateľnú právnu úpravu, pričom tieto
závery a odkazy najvyššieho súdu nemožno považovať za prejav arbitrárnosti a za ústavne
neudržateľné.
9.3 Najvyšší súd sa ďalej v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s argumentom
o nepreskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov krajským súdom: «Vzhľadom na
uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku č. k. 23S/59/2009 102
zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3Sžf/20/2010 125 zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom
na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, došlo
k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí
zo dňa 29. februára 2012 otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc
z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného
prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského
podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS,
s.r.o., zastúpenou a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO
SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom , predmetom ktorej bol prevod
práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle
ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že
hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody.
S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto
nasvedčuje nepochybne personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej
prihlášky PP 5017 2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na
vstupe dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez
likvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu
a napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na
Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za
opodstatnené.
Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»
9.4 Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,
aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ich
znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku je
následne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu. Postup
a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny)
alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu
aplikovanej právnej úpravy.
10. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v rámci súdneho konania mala
príležitosť predniesť svoje stanovisko (v odvolaní, ako aj v prípadnom doplnení svojho
stanoviska), predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, a to v rovnakej miere ako žalovaný správny (daňový) orgán. V tomto smere ústavný
súd nenachádza v postupe najvyššieho súdu rozhodujúceho ako odvolací súd, ako ani
v napadnutom rozsudku žiadne ústavno relevantné pochybenie.
11. Ústavný súd tak nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich
arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv
sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru.
12. Zohľadňujúc uvedené konklúzie, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
13. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania
správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru
ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci
daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public authority
prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP
z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP
z 12. 7. 2001, body 24 31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde
daňové konanie považuje za konanie trestné.
13.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1
dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) je potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj z titulu
skutočností prezentovaných v predchádzajúcom bode.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015