Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 478/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

TANOARCH, s. r. o., Podháj 57, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom

Kostovčíkom, Advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) a základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 dohovoru

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len

„daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. /Šim z 12. novembra

2009 vyrubil sťažovateľke daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007

v sume 1,56 € (sťažovateľka poznamenáva, že rozdiel oproti priznaniu činí 4 881,49 €).

Daňový úrad nepriznal sťažovateľke odpočítanie dane z faktúry spoločnosti VARS Slovakia,

s. r. o., za prevod spolumajiteľského podielu k vynálezu. Nepriznanie odpočítania dane

odôvodnil daňový úrad tým, že zo strany VARS Slovakia, s. r. o., bola zmluva o prevode

spolumajiteľského podielu podpísaná neoprávnenou osobou, pretože bol

splnomocnený na zastupovanie uvedenej spoločnosti len do 31. decembra 2001. Podľa

daňového úradu sťažovateľka k predmetnému vynálezu deklarovala vlastníctvo práva na

riešenie, ktoré ju už oprávňovalo využívať vynález ako celok, teda ide o prevod práva na to

isté riešenie, a tým došlo k porušeniu ustanovenia

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej

hodnoty“).

2.1 Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím

č. I/221/5376 r z 20. mája 2010 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.

Odvolací správny orgán uvádza, že sťažovateľka ako jedna zo spoluprihlasovateľov

prihlášky k vynálezu deklarovala vlastníctvo podielu práva na riešenie, ktoré by ju

oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto prevod práva na to isté riešenie nepoužije na

účely svojho podnikania. Tým neboli splnené podmienky na odpočítanie dane podľa

ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.

2.2 Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva bola podaná žaloba. Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 41 z 21. februára

2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke

vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. . Krajský súd následne

pokračoval v konaní a rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2012 žalobu zamietol.

2.3 Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyšší súd

odôvodnil týmito závermi: «Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C 255/02

Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici, v napadnutom rozsudku

uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane

na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva

predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné

plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných

ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli

k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito

ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že

hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.

Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do

úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne

prepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ

z 21. februára 2006 vo veci C 255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1 1609, bod 76), keďže

z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný

cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami

týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“ ...

Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že

predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. I/221/5376 r zo dňa 20.5.2010, potvrdzujúceho prvostupňové

rozhodnutie správcu dane č. /Šim zo dňa 12. novembra 2009, ktorým bola

žalobcovi vyrubená DPH za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 1,56 €. Týmto

rozhodnutím správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane uvedený v daňovom priznaní za

zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 147 060 Sk z dôvodu, že vykonanou kontrolou bolo

zistené porušenie Správca dane nepriznal

žalobcovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. D 1/VII/07

(VS č. 300807/TA) zo dňa 30. augusta 2007 v zdaňovacom období august 2007 v sume

147 060 Sk, dodávateľa VARS Slovakia, s.r.o., za odpredaj (prevod) spolumajiteľského

podielu na základe Zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TA zo dňa

30. augusta 2007, základ dane 774 000 Sk (19% DPH 147 013 Sk). ...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť, že je

povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú

predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota

a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada

rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená

prostredníctvom ustanovenia , podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom

konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné

rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody

uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

15. decembra 2011 a aj sp. zn. zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom

prípade, a zároveň v súlade s ustanovením uvádza text ich

odôvodnenia:

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 1/221/12055 93491/2009/991909 r zo dňa 6. augusta 2009. Týmto

rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica

č. /Simk zo dňa 25. marca 2009, ktorým správca dane rozhodol tak, že

žalobkyni znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

august 2007 o sumu 14 644,49 € a priznal nadmerný odpočet v sume 31,54 €,

z dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom

obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., za prevod spolumajiteľského podielu na základe

zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi

prevodcom spoločnosťou VARS, s.r.o., zastúpenou

a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom

, predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu

0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového

zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa

s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a po oboznámení

sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2

v spojení s veta prvá nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil

od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou všetkých právnych noriem,

ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v

celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby

nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty spolu s právnymi závermi krajského

súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným

v odvolaní dopĺňa nasledovné:

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej

republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. žalobkyne obchodnej

spoločnosti TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,

dôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej

inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym

právnym predpisom ( o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon

o DPH“/ a o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len

„patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade

s požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája

1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu

zúžené len na príjmy z jeho využívania.

S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad

právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom

daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež

s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti

práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES

z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax pla. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva

žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci

pod sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor

Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady

77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa daní z obratu spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého

platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré

použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak

nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte

udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom

patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné

právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu

na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii

nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na

vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax plc. a iní,

vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako

patent, a iba sa prevádzajú podiely.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa

27. októbra 2011 v predmetnej veci C 504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade

môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na

vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje

prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu

súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide

vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane

z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na

otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť,

že systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú

pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho

hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú

neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod

podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky

z 22. februára 2011, Abbey National, C 408/98, Zb. s. , bod 24; z 8. februára 2007,

Investrand, C 435/05, Zb. s. , bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction

Danmark, C 174/08, Zb. s. 1 10567, bod27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa

Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému

systému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002,

Metropol a Stadler, C 409/99, Zb. s. 1 81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C

465/03, Zb. s. , bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C

538/08 a C 33/09, Zb. s. , bod37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,

a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá

zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o

spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu

na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek

tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii

môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide

o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,

o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec

relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle

relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho

je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v

zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za

poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod

spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C

255/02 Halifax pla, Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,

daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri

rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C 487/01

a C 7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých

konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú

výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C 162/07 Zb.). Súdny

dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si

preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia

napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach

smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej

výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami

a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ

predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že

prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť,

či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH

transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti

zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo

spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej

adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená

a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej

únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C 504/10, ktoré si najvyšší súd

vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj

v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. , že možnosťou započítať DPH splatnej za

prevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol

vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide

o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.

Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi

predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na

riešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského

podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu

predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce

zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu

nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba

v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu

daňovej výhody.

Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku

č. k. zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať

s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú

ide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH

zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí

zo dňa 29. februára 2012 otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc

z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného

prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského

podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS,

s.r.o., zastúpenou a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO

SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom , predmetom ktorej bol prevod

práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle

ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že

hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody.

S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto

nasvedčuje nepochybne personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej

prihlášky PP 5017 2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na

vstupe dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez

likvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu

a napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na

Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za

opodstatnené.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol

svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné

a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou

Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja

ods. 3 veta druhá a a potvrdil.»

3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13

dohovoru. Krajský súd podľa sťažovateľky konal v rozpore s uvedenými ustanoveniami

a dohovoru a najvyšší súd v odvolacom konaní nápravu nezabezpečil. Z uvedeného

podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že súdne konanie bolo ako celok nespravodlivé, a preto

aj jeho výsledok je nespravodlivý. V súdnom konaní došlo podľa mienky sťažovateľky

k zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného piatou časťou

(ďalej aj „OSP“).

3.1 Sťažovateľka v záujme rozvitia už uvedených námietok dôvodí, že krajský súd

nepostupoval podľa ustanovenia a a zákonnosť rozhodnutia

žalovaného vôbec neskúmal. Ak by skúmal zákonnosť uvedeného rozhodnutia, potom

by podľa názoru sťažovateľky musel vychádzať z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

C 504/10, z ktorého podľa sťažovateľky vyplýva, že prevod práva spolumajiteľského

podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť a pri takejto transakcii

môže vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Krajský súd uznesením č. k.

41 z 21. februára 2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie o predbežnej otázke, no rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci

C 504/10 Tanoarch, ktorým sa rozhodlo o predbežnej otázke, a jeho závermi sa krajský súd

podľa sťažovateľky vôbec nezaoberal a obmedzil sa len na konštatovanie, že rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie bol vynesený 27. októbra 2011. Krajský súd po preskúmaní

rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie daňového

riaditeľstva je v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľky krajský súd dospel k tomuto záveru

aj napriek tomu, že jediný dôvod, na ktorom je rozsudok krajského súdu založený, označil

podľa presvedčenia sťažovateľky Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C 504/10 Tanoarch

za nesprávny. Podľa sťažovateľky z rozsudku krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie

daňového riaditeľstva je v súlade so zákonom, ale výlučne len z dôvodov, ktoré rozhodnutie

neobsahuje a ktoré nie sú podkladom rozhodnutia. Takýto záver krajského súdu podľa

sťažovateľky popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a krajský súd sa pri výklade a

aplikácii konania podľa druhej hlavy piatej časti natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení , že zásadne

poprel ich účel a význam (na tomto mieste odkazuje sťažovateľka na judikatúru ústavného

súdu , , , , ) a rozsudkom

krajského súdu došlo k zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného

piatou časťou . Rozsudok krajského súdu je podľa

vyjadrenia sťažovateľky zjavne arbitrárny, čo znamená zároveň aj porušenie čl. 46 ods. 1

a 2 a dohovoru.

3.2 Najvyšší súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku uvádza, že ako súd

odvolací preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ( ) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ). Z obsahu napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že dôvodmi uvedenými v odvolaní sa vôbec

nezaoberal a nedal ústavne konformnú odpoveď ani na jednu zásadnú otázku nastolenú

sťažovateľkou. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky potrebné

z uvedeného dôvodu považovať za arbitrárny. Sťažovateľka podľa svojich slov v odvolaní

proti rozsudku krajského súdu namietala, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej

ústavných práv. V uvedených odvolacích námietkach išlo o argumenty, ktoré boli pre

rozhodnutie rozhodujúce a vyžadovali špecifickú odpoveď. Najvyšší súd v napadnutom

rozsudku podľa sťažovateľky tvrdí, že námietky sťažovateľky vznesené v odvolaní nemožno

považovať za opodstatnené. Dôsledkom nezákonného postupu najvyššieho súdu podľa

ustanovenia bolo nielen to, že najvyšší súd nedal odpoveď ani na jednu

námietku sťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam, ale aj to, že najvyšší súd vo

svojom napadnutom rozsudku na obsah opravného prostriedku vôbec nereagoval a je

otázne, na základe čoho dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nemožno považovať za

opodstatnené. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je

podľa názoru sťažovateľky porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Ak sa odvolací

súd obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými

v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili

alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľky uvedené v odvolaní, ide podľa vyjadrenia

sťažovateľky o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (sťažovateľka odkazuje v tomto

smere na judikatúru ústavného súdu ). Najvyšší súd podľa sťažovateľky

pochybenie krajského súdu, ktorý neústavnou a nezákonnou zmenou právneho rámca

predmetu sporu postupoval v priamom rozpore so znením ustanovení § 247 ods. 1, § 249

ods. 2 a , nenapravil. Práve naopak, svojím napadnutým rozsudkom

spôsobil podľa mienky sťažovateľky ďalšiu nezákonnosť a zaťažil súdne konanie ďalšou

vadou, ktorá spôsobuje jeho neústavnosť.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2013 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 2 SR

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2013 porušil základné

právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2013 porušil právo

sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 20. júna 2013 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11

ods. 3 vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby v sume 260,32 €, režijný paušál

k úkonom právnej služby v sume 15,62 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, spolu 331,19 €.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd neposkytol ochranu

jej ústavným právam, keď (i) nedal odpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľky a (ii)

neodstránil protiústavnosť založenú rozsudkom krajského súdu, ktorý sa materiálne

nezaoberal nezákonnosťou rozhodnutí správnych orgánov, a nepostupoval tak v súlade

s .

Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia

ústavných práv

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ).

8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ).

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením , v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.

v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový

stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená

povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení

rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci

vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia

rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad

vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného

prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. a )], obe

vyplývajúce z , sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného

postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie

ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

8.7 K ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje

primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä ) splnených

podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení

zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na

podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí

rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia

orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

(porov. napr. ).

8.8 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.9 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v ústavný súd vo svojej

judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky

a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. ). Všeobecné súdy sú podľa

uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom občianskeho

súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce

tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich

tvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, aby

súd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jeho

prednesený argument. Podľa je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy

vykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť dokazovanie tým

smerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný.

8.10 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je

v zmysle ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už ,

). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného

postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (porov. , , , ). Skutkové

alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (porov. , ,

, ).

Závery ústavného súdu vo veci samej

9. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na tie námietky, ktorými sa podľa jej

názoru krajský súd ani najvyšší súd v konaní nezaoberali. Tieto sa mali týkať (i)

rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie vo veci prejudiciálnej otázky, ako aj

(ii) preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych (daňových) orgánov. Sťažovateľka

navyše upozornila, že najvyšší súd neodstránil neústavnosť založenú rozsudkom krajského

súdu, ktorý nepreskúmal zákonnosť uvedených rozhodnutí správnych orgánov.

9.1 Ústavný súd na úvod prieskumu odkazuje na už citované odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, najmä na tieto časti: «Súdny dvor Európskej únie

v rozsudku vo veci C 255/02 Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici,

v napadnutom rozsudku uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať y tom zmysle, že

bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce

základ tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje,

aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v

príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto

smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom

sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov

takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.

Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do

úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne

prepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ

z 21. februára 2006 vo veci C 255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1 1609, bod 76), keďže

z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný

cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami

týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“ ...

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody

uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

15. decembra 2011 a aj sp. zn. zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom

prípade, a zároveň v súlade s ustanovením uvádza text ich

odôvodnenia...

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej

republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. žalobkyne obchodnej

spoločnosti TANOARCH, s.r.o., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej

republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,

dôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k záveru, že ako súd poslednej

inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym

právnym predpisom ( o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon

o DPH“/ a o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len

„patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade

s požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája

1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu

zúžené len na prímy z jeho využívania.

S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad

právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom

daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež

s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti

práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES

z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva

žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci

pod sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor

Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady

77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa daní z obratu spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého

platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré

použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak

nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte

udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom

patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné

právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu

na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii

nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na

vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C 255/02 Halifax plc. a iní,

vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako

patent, a iba sa prevádzajú podiely.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa

27. októbra 2011 v predmetnej veci C 504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade

môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na

vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje

prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu

súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide

vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane

z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na

otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť,

že systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú

pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho

hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú

neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod

podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky

z 22. februára 2011, Abbey National, C 408/98, Zb. s. , bod 24; z 8. februára 2007,

Investrand, C 435/05, Zb. s. , bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction

Danmark, C 174/08, Zb. s. 1 10567, bod27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa

Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému

systému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002,

Metropol a Stadler, C 409/99, Zb. s. 1 81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C

465/03, Zb. s. , bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C

538/08 a C 33/09, Zb. s. , bod37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec,

a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá

zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o

spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu

na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek

tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii

môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide

o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod,

o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec

relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle

relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho

je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v

zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za

poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod

spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C

255/02 Halifax pla, Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom,

daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri

rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C 487/01

a C 7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých

konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú

výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C 162/07 Zb.). Súdny

dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si

preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia

napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach

smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej

výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami

a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ

predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že

prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť,

či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH

transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti

zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo

spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej

adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená

a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej

únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C 504/10, ktoré si najvyšší súd

vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj

v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. , že možnosťou započítať DPH splatnej za

prevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol

vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide

o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.

Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi

predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na

riešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského

podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu

predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce

zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu

nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba

v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu

daňovej výhody.»

9.2 Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (nielen) v citovaných odsekoch dal

odpoveď na ťažiskový argument sťažovateľky, ktorý sa mal týkať aplikovateľnej judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie na prerokúvanú vec sťažovateľky, odkázal na relevantnú

judikatúru samotného najvyššieho súdu, prezentoval právne závery relevantnej judikatúry

k aplikovateľnej právnej úprave, zohľadnil aplikovateľnú právnu úpravu, pričom tieto

závery a odkazy najvyššieho súdu nemožno považovať za prejav arbitrárnosti a za ústavne

neudržateľné.

9.3 Najvyšší súd sa ďalej v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s argumentom

o nepreskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov krajským súdom: «Vzhľadom na

uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku č. k.

zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom

na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, došlo

k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí

zo dňa 29. februára 2012 otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc

z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného

prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského

podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS,

s.r.o., zastúpenou a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO

SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom , predmetom ktorej bol prevod

práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle

ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, že

hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody.

S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto

nasvedčuje nepochybne personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej

prihlášky PP 5017 2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na

vstupe dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez

likvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu

a napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na

Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za

opodstatnené.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol

svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné

a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou

Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja

ods. 3 veta druhá a a potvrdil.»

9.4 Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,

aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ich

znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku je

následne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu. Postup

a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny)

alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu

aplikovanej právnej úpravy.

10. Čo sa týka namietaného porušenia napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v rámci súdneho konania mala

príležitosť predniesť svoje stanovisko (v odvolaní, ako aj v prípadnom doplnení svojho

stanoviska), predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo navrhnúť dôkazy na podporu svojich

tvrdení, a to v rovnakej miere ako žalovaný správny (daňový) orgán. V tomto smere ústavný

súd nenachádza v postupe najvyššieho súdu rozhodujúceho ako odvolací súd, ako ani

v napadnutom rozsudku žiadne ústavno relevantné pochybenie.

11. Ústavný súd tak nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

konštatuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv

sťažovateľky garantovaných a 2 a a a

dohovoru.

12. Zohľadňujúc uvedené konklúzie, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

13. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania

správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru

ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci

daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public authority

prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 12. 7. 2001, body 24  31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde

daňové konanie považuje za konanie trestné.

13.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1

dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) je potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods.

2 odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj z titulu

skutočností prezentovaných v predchádzajúcom bode.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015