Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 13/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , správkyne

konkurznej podstaty úpadcu , zastúpenej Mgr. Jankou Krakovskou,

Čajakova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo 4. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správkyne konkurznej podstaty úpadcu

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2018 doručená sťažnosť , správkyne konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobkyne

na okresnom súde žalobou domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu. Sťažovateľka

podala na okresnom súde 16. novembra 2012 žalobu, ktorou požadovala, aby okresný súd

určil, že „Právny úkon úpadcu - bezodplatné postúpenie práv z lízingovej zmluvy

č. LZF/10/52990 z úpadcu na žalovaného, na základe ktorého bola na žiadosť úpadcu dňa

01.06.2012 uzavretá medzi a žalovaným Zmluva o zmene

subjektu Leasingovej zmluvy č. LZF/10/52990 pôvodne uzavretej medzi úpadcom a

14.07.2010, je voči veriteľom úpadcu neúčinný.

Žalovaný je povinný do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania, ktoré žalobca vyčísli do troch dní odo dňa

vyhlásenia rozsudku.“.

3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že 21. januára 2013 sťažovateľka doručila okresnému

súdu tri podania, a to:

- návrh na pripustenie vedľajšieho účastníka (vlastníka predmetu lízingu);

- návrh na zmenu žaloby, ktorým žalobu rozšírila tak, že žiadala okresný súd, aby

určil, že «Právny úkon úpadcu - dvojstranná dohoda uzavretá medzi úpadcom a žalovaným

o bezodplatnom postúpení práv z lízingovej zmluvy č. LZF/10/52990 z úpadcu

na žalovaného, na základe ktorej bola na žiadosť úpadcu dňa 01.06.2012 uzavretá medzi

úpadcom, a žalovaným Zmluva o zmene subjektu Leasingovej zmluvy

č. LZF/10/52990 pôvodne uzavretej medzi úpadcom a dňa 14.07.2010,

je voči veriteľom úpadcu neúčinný (ďalej len „výrok 1“).

Právny úkon úpadcu - uzavretie trojstrannej Zmluvy o zmene subjektu Leasingovej

zmluvy č. LZF/10/52990 dňa 01.06.2012 medzi úpadcom, a žalovaným,

na základe ktorej boli postúpené práva z lízingovej zmluvy č. LZF/10/52990 uzavretej medzi

úpadcom a dňa 14.07.2010 je voči veriteľom úpadcu neúčinný

(ďalej len „výrok 2“).

Právo nadobudnúť vlastnícke práva k osobnému motorovému vozidlu značky

HYUNDAI i30, VIN: ktoré bolo obstarané prostredníctvom

lízingovej zmluvy č. LZF/10/52990 uzavretej medzi úpadcom a dňa

14.07.2010 za splnenia podmienok uvedených v tejto zmluve patrí úpadcovi (ďalej len

„výrok 3“).

Alternatívne:

Žalovaný je povinný do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

súdu nahradiť do konkurznej podstaty úpadcu hodnotu práv, ktoré získal na úkor majetku

úpadcu na základe bezodplatného postúpenia práv z lízingovej zmluvy č. LZF/10/52990

uzavretej medzi úpadcom a dňa 14.07.2010 v spojení so Zmluvou

o zmene subjektu Leasingovej zmluvy č. LZF/10/52990 uzavretej dňa 01.06.2012 medzi ním

(žalovaným), úpadcom a vo výške 8.500,- eur (ďalej len „výrok 4“).

Žalovaný je povinný do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania, ktoré žalobca vyčísli do troch dní odo dňa

vyhlásenia rozsudku (ďalej len „výrok 5“).»;

- návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

4. Okresný súd o návrhu na zmenu žaloby rozhodol uznesením č. k. 30 Cbi 16/2012-

71 z 12. decembra 2013 tak, že pripustil zmenu žaloby v časti výrokov 1, 2, 3.

O navrhovaných výrokoch 4 a 5 okresný súd nerozhodol. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Pri prepise nového znenia žaloby však zrejme opomenul súd doplniť alternatívny petit

a tiež petit o trovách konania, čo vyplýva z toho, že súd tento návrh zmeny neodmietol.

Toto pochybenie si nevšimol ani PZ sťažovateľky. Vychádzal z toho, že súd pripustil zmenu

žaloby....“

V ďalšom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -132 z 26. februára

2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým určil, že „Právny úkon úpadcu -

dvojstranná dohoda uzavretá medzi úpadcom a žalovaným o bezodplatnom postúpení práv

z lízingovej zmluvy... z úpadcu na žalovaného... je voči veriteľom úpadcu neúčinný.

Právny úkon úpadcu - uzavretie trojstrannej Zmluvy o zmene subjektu Leasingovej

zmluvy... medzi úpadcom, a žalovaným... je voči veriteľom úpadcu

neúčinný.

V prevyšujúcej časti návrh zamieta.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov nepriznáva.“.

5. Proti rozsudku okresného súdu v prevyšujúcej časti podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 30. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného

súdu v jeho prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd uznesením v konaní vedenom

pod sp. zn. z 29. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Súd prvej

inštancie teda musí rozhodnúť, teraz postupom podľa a 143 , o pripustení zmeny

žaloby aj v časti alternatívneho petitu, berúc do úvahy jeho nadväznosť na už právoplatné

rozhodnutie súdu prvej inštancie (rozsudok č. k. -132 zo dňa 26. februára

2016) v prvých dvoch výrokoch a včasnosť tohto návrhu v kontexte uplatneného nároku.“

6. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd rozhodol napadnutým uznesením

o nepripustení zmeny žaloby v znení sťažovateľkou navrhovaného alternatívneho petitu –

výroku 4 a následne rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. októbra 2018, ktorým

rozhodol už len o tej časti žaloby, ktorá nenadobudla právoplatnosť v zmysle rozsudku

krajského súdu (právoplatnosť nenadobudol výrok 3 a výrok 5).

7. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Podľa nášho názoru si súd prvej inštancie

nesprávne vyložil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorým mu nebola uložená povinnosť

len rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby aj v časti alternatívneho petitu. ale toto jeho

rozhodnutie malo výslovne brať do úvahy jeho nadväznosť na už právoplatné jeho

rozhodnutie v prvých dvoch výrokoch a tiež včasnosť tohto návrhu v kontexte uplatneného

nároku.

... rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu zmeny žaloby nevychádza

z objektívnych skutočnosti, nezodpovedá skutočne vykonanému dokazovaniu a priebehu

konania. Navyše vôbec nie je riadne odôvodnené, nevyplýva z neho, aké konkrétne iné

dokazovanie bolo do podania návrhu na zmenu žaloby vykonané, ktoré by skutočne mohlo

brániť rozhodnúť o žalobe v zmysle alternatívneho petitu. Preto sa toto rozhodnutie javí ako

svojvoľné, z dôvodu ktorého je nezákonné.“

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. (správne má byť sp. zn.

, pozn.) zo dňa 04.10.2018, ktorými tento súd nepripustil zmenu žaloby

v zmysle návrhu sťažovateľky zo dňa 21.01.2013 boli porušené jej základné práva a slobody

garantované v článku 46 ods. 1 a v článku 6 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Ďalej sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej republiky, aby zrušil uznesenie

Okresného súdu Košice I, sp. zn. (správne má byť sp. zn. ,

pozn.) zo dňa 04.10.2018 a v rozhodnutí, v ktorom vysloví porušenie základných práv

a slobôd sťažovateľky priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000.- eur

a nárok na náhradu trovy právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľka v prípade úspechu

vyčísli.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

14. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že „súd prvej inštancie sa neriadil

právnym názorom a pokynmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“, pokiaľ nepripustil

zmenu žaloby v zmysle jej návrhu v časti výroku 4.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

podľa , zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá

povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť

(m. m. , ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , , ).

Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu zistiť správne

a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej

prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,

obe vyplývajúce z , sú jedny zo základných znakov ústavne

aprobovaného postupu súdu a ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

17. Najvyšší súd v uznesení, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu a okresného

súdu a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu, uviedol, že okresný súd musí

„rozhodnúť, teraz postupom podľa 142 a 143 , o pripustení zmeny žaloby aj v časti

alternatívneho petitu...“.

18. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol podľa § 143 ods. 3 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní

o pôvodnej žalobe.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd uviedol: „Súd

pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou žaloby môže zvažovať iba to, či výsledky

doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.

Žalobca v podaní doručenom konajúcemu súdu dňa 22.01.2013, uviedol, že v tomto prípade

z dlžníkovho (úpadcovho) majetku ušlo právo nadobudnúť za cenu 67,65 EUR vlastnícke

práva k hnuteľnej veci o hodnote cca 8500,00 Eur a z tohto majetku (v danom prípade

z práva stať sa vlastníkom hnuteľnej veci obstaranej na lízing, z ktorého navyše úpadca

ku dňu postúpenia práv zaplatil už 82,13% ceny lízingu) majú právo byť uspokojení

veritelia úpadcu.

Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca žalobcu sumu 8500,00 Eur

nepreukázal, sám v podaní zo dňa 22.01.2013 uviedol približnú hodnotu hnuteľného

majetku, má konajúci súd za to, že v ďalšom konaní by bolo potrebné rozsiahlym

dokazovaním sumu 8500,00 Eur preukázať, čím by nebola zachovaná zásada hospodárnosti

a rýchlosti konania vyjadrená v článku 17 ...“

19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že okresný súd po vydaní napadnutého

uznesenia rozhodol rozsudkom aj o tej časti žaloby, ktorá nenadobudla právoplatnosť

v zmysle rozsudku krajského súdu (právoplatnosť nenadobudol výrok 3 a výrok 5).

Podľa slov sťažovateľky „Preto predovšetkým s ohľadom na právnu istotu

sťažovateľky je za daných okolností a napriek podanému odvolaniu jedinou možnosťou

naplnenia jej práva na spravodlivé súdne konanie... čo je možné jedine formou ústavnej

sťažnosti.“.

20. Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia

o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd

svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

21. Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

[pred 1. júlom 2016 v (m. m. , ,

)]. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na to, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,

že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však už aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé

výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

22. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady,

pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým

nepripustil návrh sťažovateľky na zmenu žaloby. Podľa názoru ústavného súdu namietanie

nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu ako

prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci sťažovateľky nemôže byť samo osebe

dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke

poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu žaloby sa zaoberal a rozhodol o ňom

v súlade s procesným právom, ktoré mu takýto postup umožňuje (§ 143 Civilný sporový

poriadok).

23. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne

predpisy v súlade s ich znením, obsahom i duchom a tiež rešpektoval právny názor

najvyššieho súdu, ktorým bol v konaní viazaný. Závery okresného súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení je následne potrebné považovať za výraz autonómneho

rozhodovania okresného súdu. Postup okresného súdu a napadnuté uznesenie okresného

súdu sú ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

25. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019