Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 85/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti STIV Čertovica, s. r. o., Čertovica 266,

zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Michalom Ševčíkom, konateľom spoločnosti Urbányi &

Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti STIV Čertovica, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 21. februára

2018 (mailom) a 22. februára 2018 (poštou) doručená sťažnosť spoločnosti STIV Čertovica,

s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len ,a“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. novembra 2017 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra 2016 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“) o zamietnutí žaloby žalobcu „Obec Čertovica“ proti

žalovanému Ministerstvu dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“ alebo „žalovaný“), za účasti sťažovateľky, vo veci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia ministerstva (ministra) č. 58/2015 z 2. apríla 2015 (sťažovateľka kvalifikovane

zastúpená advokátom v úvode sťažnosti nesprávne uviedla, že ide o „rozsudok krajského

súdu č. k. -91 z 02. 04. 2015“, a obdobne túto nesprávnosť premietla aj do

petitu, pozri ďalej bod 4, pozn.).

2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že žalobca sa domáhal zrušenia

rozhodnutia žalovaného, ale v skutočnosti išlo o rozhodnutie ministra, ktorý rozhodoval

o rozklade v správnom konaní. Opisujúc skutkový stav v bode II sťažnosti, ktorý

predchádzal napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovateľka nesúhlasí

s odôvodnením najvyššieho súdu uvedeným v bodoch 58 a 60, z čoho dedukuje porušenie

svojich označených práv uvedených v petite sťažnosti. Podľa jej názoru „rozsudok sa vôbec

nevyporiadal s tým, že sa jednalo o preskúmavanie rozhodnutia vydaného v rámci

preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, t. j. rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku, pričom sa nevzal zreteľ na dobromyseľne nadobudnuté práva

sťažovateľa(ky) a lehoty“ [sťažnosť je v časti neurčitá a nejasná, pretože v úvode sťažnosti

namieta okrem označených práv v bode 1 aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

bez bližšieho a konkrétneho pomenovania základného práva zakotveného v tomto

ustanovení a tiež aj porušenie práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré viac nikde v sťažnosti nenamieta a ani

nepomenúva (na pokojné užívanie majetku, pozn.)].

3. Sťažovateľka v závere sťažnosti poukazuje na to, že „Správna žaloba žalobcu,

smerujúca k preskúmaniu postupu pri mimoodvolacom preskúmavaní je sama osebe

nezlučiteľnou so základnými zásadami spravodlivého procesu, pokiaľ neuvádza konkrétne

a jasné pochybenie správneho orgánu - ministra...

Rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici č. KSU BB 2012-

464/656-1: OŠSS SI zo dňa 05.06.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 07. 2012, je

vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku a stavebného zákona.

Zrušené by mohlo byť len podľa § 65 správneho poriadku v prípade závažných

hmotnoprávnych pochybení, ktoré však získané neboli a preto minister rozhodol zákonne.“.

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. z 23.11.2017,

právoplatným dňa 22.12.2017, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.

-91 z 02.04.2015 a vo veci samej rozhodol na odvolanie žalobcu tak, že

rozhodnutie žalovaného vydané v správnom konaní č. 58/2015 zo dňa 2. apríla 2015,

č: 11947/2015/D220-SLP/18364-M, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie

a rozhodnutie vo veci samej porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň navrhuje zrušenie tohto

rozsudku a vrátenie veci Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd podľa ) je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho

odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom

ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky konštatoval, že

jej sťažnosť okrem náležitostí uvedených v bode 2 neobsahuje aj ďalšie podstatné

náležitosti, ktoré sú predpísané

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“), keďže

sťažovateľka síce formálne uvádza, aké práva boli v jej prípade porušené (čl. 46 ods. 1

a dohovoru), avšak v podstate neuvádza žiadnu ústavnoprávne významnú

argumentáciu viažucu sa na porušenie ňou označených práv. Za takúto nemožno považovať

použitú argumentáciu sťažovateľky v bodoch 2 a 3 o jej inom právnom názore na danú vec,

ktorá neprekračuje rámec jednoduchého (teda nie ústavného) práva. Ústavný súd nie je

v poradí ďalším opravným súdom v rámci všeobecného (správneho) súdnictva, a teda

takýmto druhom vecnoprávnej argumentácie sa pri svojom rozhodovaní v zásade nezaoberá.

Možno v tejto súvislosti uzavrieť, že odôvodnenie sťažnosti neobsahuje požadované

náležitosti podľa a , a nie je

zosúladené s návrhom na rozhodnutie, ktorým je pri svojom rozhodovaní ústavný súd podľa

viazaný.

10. Sťažnosť sťažovateľky v predloženej podobe nespĺňala ani ďalšiu náležitosť

ustanovenú v . Podľa zákona o ústavnom

súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie

navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí

výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

11. Ústavný súd zistil, že k sťažnosti priložené splnomocnenie sťažovateľky

z 20. februára 2018 formálne nespĺňa už citované zákonom predpokladané náležitosti, a to

z dôvodu, že neobsahuje identifikáciu konania a rozhodnutia sťažnosťou namietaného

porušovateľa, teda akej veci sa splnomocnenie pre účely zastupovania sťažovateľky

v konaní pred ústavným súdom týka.

12. V súvislosti s uvedenými nedostatkami (v kontexte s bodom 2, 9, 10 a 11)

ústavný súd pripomína, že daný rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký

vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ). V tejto súvislosti

ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

13. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

14. Z tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má (bude mať) fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo

vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

15. V danom prípade napadnutým rozhodnutím najvyšší súd nerozhodol v merite

veci, ale (iba) zrušil rozhodnutie správneho orgánu (ministra) a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, najmä pre procesné pochybenia (nedostatky) – k tomu pozri bod 56 napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, čo v súčasnosti vylučuje aj právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka taktiež nepredložila dostačujúce dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

jej sťažnosť smerujúca proti napadnutému procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu má

atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer. V tejto spojitosti treba poukázať aj na

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnostiach podľa preskúmavané.

16. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní mohol odmietnuť

sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu podľa aj pre nedostatok

svojej právomoci.

17. Ústavný súd napriek uvedenému (body 13 a 16) súčasne preskúmal námietky

sťažovateľky (body 2 až 3) a konštatuje, že napadnuté rozhodnutie v ich rozsahu nemožno

považovať ani za arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené (pozri bod 7).

18. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým zmenil

rozsudok krajského súdu (bod 4), totiž vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nie je svojvoľné a jeho závery sú z ústavného hľadiska akceptovateľné (pozri predovšetkým

body 24 až 63), čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca zo zistených skutkových

záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje v dvoch bodoch, nepostačuje sama osebe na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj

stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (obdobne napr.

, , , , a pod.).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa odseku 1 a ani právom podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde aj z dôvodu zjavne neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2018