Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 85/2018
PDF · 177.38 KB
No categories available
I. ÚS 85/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti STIV Čertovica, s. r. o., Čertovica 266,
zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Michalom Ševčíkom, konateľom spoločnosti Urbányi &
Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sžk 9/2017 z 23. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti STIV Čertovica, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 21. februára
2018 (mailom) a 22. februára 2018 (poštou) doručená sťažnosť spoločnosti STIV Čertovica,
s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžk 9/2017 z 23. novembra 2017 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 142/2015 z 24. novembra 2016 (ďalej aj
„rozsudok krajského súdu“) o zamietnutí žaloby žalobcu „Obec Čertovica“ proti
žalovanému Ministerstvu dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“ alebo „žalovaný“), za účasti sťažovateľky, vo veci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia ministerstva (ministra) č. 58/2015 z 2. apríla 2015 (sťažovateľka kvalifikovane
zastúpená advokátom v úvode sťažnosti nesprávne uviedla, že ide o „rozsudok krajského
súdu č. k. 1 S 142/2015-91 z 02. 04. 2015“, a obdobne túto nesprávnosť premietla aj do
petitu, pozri ďalej bod 4, pozn.).
2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že žalobca sa domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného, ale v skutočnosti išlo o rozhodnutie ministra, ktorý rozhodoval
o rozklade v správnom konaní. Opisujúc skutkový stav v bode II sťažnosti, ktorý
predchádzal napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, sťažovateľka nesúhlasí
s odôvodnením najvyššieho súdu uvedeným v bodoch 58 a 60, z čoho dedukuje porušenie
svojich označených práv uvedených v petite sťažnosti. Podľa jej názoru „rozsudok sa vôbec
nevyporiadal s tým, že sa jednalo o preskúmavanie rozhodnutia vydaného v rámci
preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, t. j. rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku, pričom sa nevzal zreteľ na dobromyseľne nadobudnuté práva
sťažovateľa(ky) a lehoty“ [sťažnosť je v časti neurčitá a nejasná, pretože v úvode sťažnosti
namieta okrem označených práv v bode 1 aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy bez bližšieho a konkrétneho pomenovania základného práva zakotveného v tomto
ustanovení ústavy a tiež aj porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré viac nikde v sťažnosti nenamieta a ani
nepomenúva (na pokojné užívanie majetku, pozn.)].
3. Sťažovateľka v závere sťažnosti poukazuje na to, že „Správna žaloba žalobcu,
smerujúca k preskúmaniu postupu pri mimoodvolacom preskúmavaní je sama osebe
nezlučiteľnou so základnými zásadami spravodlivého procesu, pokiaľ neuvádza konkrétne
a jasné pochybenie správneho orgánu - ministra...
Rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici č. KSU BB 2012-
464/656-1: OŠSS SI zo dňa 05.06.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 07. 2012, je
vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku a stavebného zákona.
Zrušené by mohlo byť len podľa § 65 správneho poriadku v prípade závažných
hmotnoprávnych pochybení, ktoré však získané neboli a preto minister rozhodol zákonne.“.
4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 7Sžk/9/2017 z 23.11.2017,
právoplatným dňa 22.12.2017, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.
1S/142/2015-91 z 02.04.2015 a vo veci samej rozhodol na odvolanie žalobcu tak, že
rozhodnutie žalovaného vydané v správnom konaní č. 58/2015 zo dňa 2. apríla 2015,
č: 11947/2015/D220-SLP/18364-M, zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie
a rozhodnutie vo veci samej porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň navrhuje zrušenie tohto
rozsudku a vrátenie veci Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho
odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom
ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky konštatoval, že
jej sťažnosť okrem náležitostí uvedených v bode 2 neobsahuje aj ďalšie podstatné
náležitosti, ktoré sú predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), keďže
sťažovateľka síce formálne uvádza, aké práva boli v jej prípade porušené (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), avšak v podstate neuvádza žiadnu ústavnoprávne významnú
argumentáciu viažucu sa na porušenie ňou označených práv. Za takúto nemožno považovať
použitú argumentáciu sťažovateľky v bodoch 2 a 3 o jej inom právnom názore na danú vec,
ktorá neprekračuje rámec jednoduchého (teda nie ústavného) práva. Ústavný súd nie je
v poradí ďalším opravným súdom v rámci všeobecného (správneho) súdnictva, a teda
takýmto druhom vecnoprávnej argumentácie sa pri svojom rozhodovaní v zásade nezaoberá.
Možno v tejto súvislosti uzavrieť, že odôvodnenie sťažnosti neobsahuje požadované
náležitosti podľa § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, a nie je
zosúladené s návrhom na rozhodnutie, ktorým je pri svojom rozhodovaní ústavný súd podľa
§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný.
10. Sťažnosť sťažovateľky v predloženej podobe nespĺňala ani ďalšiu náležitosť
ustanovenú v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie
navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí
výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
11. Ústavný súd zistil, že k sťažnosti priložené splnomocnenie sťažovateľky
z 20. februára 2018 formálne nespĺňa už citované zákonom predpokladané náležitosti, a to
z dôvodu, že neobsahuje identifikáciu konania a rozhodnutia sťažnosťou namietaného
porušovateľa, teda akej veci sa splnomocnenie pre účely zastupovania sťažovateľky
v konaní pred ústavným súdom týka.
12. V súvislosti s uvedenými nedostatkami (v kontexte s bodom 2, 9, 10 a 11)
ústavný súd pripomína, že daný rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký
vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010,
II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti
ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa
§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
13. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má (bude mať) fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo
vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
15. V danom prípade napadnutým rozhodnutím najvyšší súd nerozhodol v merite
veci, ale (iba) zrušil rozhodnutie správneho orgánu (ministra) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, najmä pre procesné pochybenia (nedostatky) – k tomu pozri bod 56 napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, čo v súčasnosti vylučuje aj právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľka taktiež nepredložila dostačujúce dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
jej sťažnosť smerujúca proti napadnutému procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu má
atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer. V tejto spojitosti treba poukázať aj na
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.
16. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní mohol odmietnuť
sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok
svojej právomoci.
17. Ústavný súd napriek uvedenému (body 13 a 16) súčasne preskúmal námietky
sťažovateľky (body 2 až 3) a konštatuje, že napadnuté rozhodnutie v ich rozsahu nemožno
považovať ani za arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené (pozri bod 7).
18. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým zmenil
rozsudok krajského súdu (bod 4), totiž vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nie je svojvoľné a jeho závery sú z ústavného hľadiska akceptovateľné (pozri predovšetkým
body 24 až 63), čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca zo zistených skutkových
záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje v dvoch bodoch, nepostačuje sama osebe na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08 a pod.).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 odseku 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde aj z dôvodu zjavne neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018