Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 608/2017
PDF · 383.51 KB
No categories available
I. ÚS 608/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie
záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia
Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Národnej jednotky boja proti
nelegálnej migrácii Banská Bystrica v konaní vedenom pod ČVS: UHCP-22/NJ-S-2014,
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej
kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky Banská Bystrica v konaní
vedenom pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015 a postupom Krajskej prokuratúry
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 65/14/6600 a sp. zn. Kv 50/14/6600
a takto
rozhodol:
1. Základné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii Banská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: UHCP-22/NJ-S-2014, postupom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej
agentúry, Národnej protizločineckej jednotky Banská Bystrica v konaní vedenom
pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015 a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 65/14/6600 a sp. zn. Kv 50/14/6600 p o r u š e n é
b o l i .
2. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici
p o v i n n á vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 608/2017-9 z 5. decembra 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície, Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii
Banská Bystrica (ďalej aj „ministerstvo vnútra a jeho zložky“) v konaní vedenom
pod sp. zn. ČVS: UHCP-22/NJ-S-2014, postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej
protizločineckej jednotky Banská Bystrica (ďalej aj „ministerstvo vnútra a jeho zložky“)
v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015, ako aj postupom Krajskej
prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. Kv 65/14/6600 a sp. zn. Kv 50/14/6600 (ďalej aj „napadnuté konania“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ je v označenom trestnom konaní subjektom
trestného konania...
Dňa 25. 04. 2014 vyšetrovateľ oddelenia operatívnej činnosti a vyšetrovania Stred
národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii úradu hraničnej a cudzineckej polície
Prezídia Policajného zboru sťažovateľovi uznesením ČVS:UHCP-22/NJ-S-2014 vzniesol
obvinenie za zločin prevádzačstvo podľa § 356 Tr. zák. spáchaný formou účastníctva
(pomoci) podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako to je uvedené
v citovanom uznesení...
Dĺžka celého prebiehajúceho trestného konania ako celku, ktoré sa aj v čase podania
tejto sťažnosti nachádza iba v prípravnom konaní, tzv. policajnom vyšetrovaní, od momentu
vznesenia obvinenia (25. 04. 2014), 3 roky a 5 mesiacov (celkovo 41 mesiacov do dátumu
spracovania tejto sťažnosti) nie je ničím ospravedlniteľná. Už iba samotná skutočnosť,
že len policajné vyšetrovanie, resp. predsúdne konanie trvá takmer 3,5 roka, bez ohľadu
na akékoľvek dôvody, je dostačujúca na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide
o predsúdne štádium trestného konania (pátranie, vyšetrovanie), Európsky súd pre ľudské
práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) pokladá trestné konanie za jeden celok. Navyše,
judikatúra ústavného súdu vychádzajúca zo štrasburskej judikatúry vníma a posudzuje
dĺžku trestného konania citlivejšie ako dĺžku civilného konania. Opierajúc sa o štrasburskú
judikatúru, sťažovateľ si dovoľuje výslovne požiadať ústavný súd, aby preskúmal celú dĺžku
trestného konania, nie iba izolovane k jednotlivým orgánom prípravného konania...
Podľa § 209 ods. 2 Tr. por. vyšetrovanie obzvlášť závažných zločinov je potrebné
skončiť do šiestich mesiacov od vznesenia obvinenia; v ostatných prípadoch do štyroch
mesiacov. V danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 25. 04. 2014
a obžaloba v čase písania tejto sťažnosti nebola podaná. Dĺžka samotného prípravného
konania, tzv. policajného vyšetrovania, bola prekročená viac ako desaťnásobne, čo je
zjavným porušením ustanovenia § 209 ods. 2 Tr. por. Inak povedané, vyšetrovanie v danej
trestnej veci malo byť skončené do 25. 08. 2014.».
K primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľ uvádza:
„V dôsledku extrémne neúnosného dlhotrvajúceho trestného (prípravného) konania
došlo v prípade sťažovateľa k zhoršeniu rodinných pomerov, k strate známych a k
odsúdeniu okolím, čo sťažovateľ mimoriadne ťažko znáša. Niet sporu o tom, že dlhotrvajúce
trestné konanie má nepriaznivý dopad nielen na jeho spoločenské postavenie, ale aj na jeho
osobné a rodinné vzťahy.
Priznania spravodlivého finančného zadosťučinenia sa sťažovateľ domáha z dôvodu
emocionálnych útrap a morálneho utrpenia, ktoré vychádzajú z pocitov krivdy, bezmocnosti
a jeho poníženia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je v danom prípade
dôvodné, pretože porušenie označených základných práv nemožno napraviť, či odstrániť
ani prípadným právoplatným oslobodením spod obžaloby, ktorá však dosiaľ nebola ešte
podaná.
Keďže porušenie sťažovateľových označených práv nemožno napraviť obnovením
stavu pred ich porušením a prípadný výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
by nebolo možné vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € (tak ako to je uvedené v petite), ktoré zohľadňuje predovšetkým okolnosti
tohto prípadu, a to charakter posudzovaného konania, ako aj okolnosti s ním súvisiaceho
trestného konania vedeného proti jeho osobe.
Počas policajného vyšetrovania sa musel sťažovateľ zúčastňovať na úkonoch
prípravného konania tzv. policajného vyšetrovania. Účasť na výsluchoch počas policajného
vyšetrovania rovnako ako hrozba trestu odňatia slobody zanechali u sťažovateľa trvalé
následky a spôsobili mu neopísateľné stresy a psychickú traumu, čo sa prejavilo aj na jeho
zdraví. Neustále čelí nepríjemnostiam, každý sa na neho pozerá ako na zločinca
z policajných radov a svojmu okoliu musí vysvetľovať, že trestne stíhaný je nezákonne.
To, že sa žiadneho skutku nedopustil musí vysvetľovať nielen svojej rodine, ale aj blízkym
priateľom, známym a podobne. Jeho nezákonné trestné stíhanie má negatívny vplyv
aj na jeho osobný a profesionálny život a každodenne pociťuje jeho závažné následky.
Vznesením obvinenia došlo k zníženiu jeho spoločenského postavenia vo vzťahu k profesii,
dlhodobo mu neumožňuje venovať sa oblasti bezpečnosti, v ktorej je dlhoročne uznávaným
odborníkom s medzinárodnými skúsenosťami, pretože sa pre túto oblasť vyžaduje
bezúhonnosť a spoľahlivosť, čo sťažovateľ vedením trestného stíhania proti jeho osobe
nespĺňa. Rovnako došlo k narušeniu rodinných vzťahov, čo viedlo k celkovému napätiu
rodinných pomerov. Osobitne psychicky zle znášajú celú situáciu sťažovateľova partnerka,
ktorá je policajtkou ako aj blízka rodina.“
3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
„• Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v trestnom konaní ako celku vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
Prezídium Policajného zboru, úrad hraničnej a cudzineckej polície, národná jednotka
boja proti nelegálnej migrácii, oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania Stred,
974 01 Banská Bystrica, sp. zn. ČVS: UHCP-22/NJ-S-2014: Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná
protizločinecká jednotka, expozitúra Stred, Partizánska cesta 106, 974 86 Banská
Bystrica, sp. zn. ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015 a Krajskou prokuratúrou Banská
Bystrica, Partizánska cesta 1, 975 62 Banská Bystrica, sp. zn. Kv 65/14/6600, resp.
sp. zn. Kv 50/14/6600 porušené boli.
• Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, úrad
hraničnej a cudzineckej polície, národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, oddelenie
operatívnej činnosti a vyšetrovania Stred, 974 01 Banská Bystrica, Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra,
národná protizločinecká jednotka, expozitúra Stred, Partizánska cesta 106, 974 86 Banská
Bystrica a Krajskej prokuratúre Banská Bystrica, Partizánska cesta 1, 97562 Banská
Bystrica prikazuje, aby v trestnej veci sťažovateľa v súčasnosti vedenej
pod sp. zn. ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015; Kv 65/14/6600, resp. Kv 50/14/6600 konať
bez zbytočných prieťahov.
• Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc
eur), ktoré sú povinné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru, úrad hraničnej a cudzineckej polície, národná jednotka boja proti nelegálnej
migrácii, oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania Stred, 974 01 Banská Bystrica
a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, národná
kriminálna agentúra, národná protizločinecká jednotka, expozitúra Stred, Partizánska
cesta 106, 974 86 Banská Bystrica v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur) a Krajská
prokuratúra Banská Bystrica v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) povinní vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
• Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré sú Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, úrad hraničnej a cudzineckej polície,
národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, oddelenie operatívnej činnosti
a vyšetrovania Stred, 974 01 Banská Bystrica, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná protizločinecká
jednotka, expozitúra Stred. Partizánska cesta 106, 974 86 Banská Bystrica a Krajská
prokuratúra Banská Bystrica povinní vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu
Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD., Tichá 45, 811 02 Bratislava, zriadený vo
, číslo účtu: , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“.
4. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 608/2016-9 z 5. decembra 2017 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
5. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii,
oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania Stred reagovalo na výzvu ústavného súdu
podaním sp. zn. PPZ-HCP-BPNM3-2018/01453-001 z 24. januára 2018 doručeným
ústavnému súdu 30. januára 2018, v ktorom okrem chronológie vykonaných procesných
úkonov uviedlo:
„V predmetnej trestnej veci od začiatku konal vyšetrovateľ
, ktorý bol personálnym rozkazom č. 294 zo dňa 28. 11. 2014 preložený na funkciu
vyšetrovateľ špecialista národnej protizločineckej jednotky expozitúra Stred národnej
kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru s účinnosťou odo dňa 01. 12. 2014.
Dňa 05. 02. 2015 bolo vyšetrovateľovi doručený Príkaz ministra vnútra
pod ČVS: UHCP-8/NJ-S-2014 zo dňa 05. 02. 2015, ktorým rozhodol, že vec neodníma
vyšetrovateľovi národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácií ÚHCP P PZ.
Prokurátor opatrením podľa § 230 ods. 2 písm. j/ Tr. poriadku vydaným
pod č. Kv 50/14/6600-58 zo dňa 9. 2. 2015 trestnú vec obvinených ,
a pre zločin prevádzačstvo podľa § 356 Tr. zákona a iné
odňal vyšetrovateľovi národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii ÚHCP P PZ
a prikázal na konanie Prezídiu Policajného zboru národnej kriminálnej agentúre expozitúre
národnej protizločineckej jednotke Stred Banská Bystrica z dôvodov uvedených
v označenom opatrení. Vyšetrovanie bolo ďalej vedené na tomto útvare pod ČVS: PPZ-
123/NKA-PZ-ST-2015.“
6. Na základe výzvy ústavného súdu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná protizločinecká
jednotka, expozitúra Stred zaslalo svoje stanovisko č. PPZ-NKA-PZJ3-52-003/2018-PZ
z 29. januára 2018 doručené ústavnému súdu 5. februára 2018, v ktorom okrem iného
uviedlo:
«... Prokurátor opatrením podľa § 230 ods. 2 písm. j) Trestného poriadku vydaným
pod č. Kv 50/14/6600-58 zo dňa 09. 02. 2015 trestnú vec obvinených
, a pre zločin prevádzačstvo podľa § 356
Tr. zákona a iné odňal vyšetrovateľovi národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii
ÚHCP P PZ a prikázal na konanie expozitúre Stred Banská Bystrica národnej
protizločineckej jednotky národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru
z dôvodov uvedených v označenom opatrení. Vyšetrovanie bolo ďalej vedené na tomto
útvare pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015.
Dňa 09. 02. 2015 vyšetrovateľ expozitúry Stred Banská Bystrica národnej
protizločineckej jednotky národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru
(ďalej len „vyšetrovateľ“) na základe označeného opatrenia prokurátora prevzal
od národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácií ÚHCP P PZ na ďalšie konanie...
Vyšetrovanie uvedenej trestnej veci obvineného nebolo
možné skončiť v lehote predpokladanej v ustanovení § 209 ods. 2 Trestného poriadku,
najmä pre jej právnu a skutkovú obtiažnosť. Ako je zrejmé z rozsiahlej skutkovej vety
uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015 zo dňa 25. 04. 2014
(príloha č. 1), predmetom vyšetrovania bola trestná činnosť náročná na dokazovanie
v dôsledku jej komplikovanej štruktúry spočívajúcej na základoch dlhodobo sofistikovane
páchanej (od novembra roku 2008 do 31. 1. 2012), úspešne utajovanej a dobre
organizovanej ekonomickej trestnej činnosti veľkého počtu páchateľov (celkovo sa na jej
páchaní podieľalo a bolo z nej postupne obvinených až 14 osôb) s prítomnosťou
významného cudzieho cezhraničného prvku, ktorá je zdokumentovaná vo vyšetrovacom
spise pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015 v rozsahu 4378 listov s prílohou pôvodného
vyšetrovacieho spisu vedeného na národnej jednotke boja proti nelegálnej migrácií
ÚHCP P PZ pod ČVS: UHCP-78/NJ-S-2012 v rozsahu 7655 listov. Objasňovanie tejto
trestnej činnosti bolo spojené aj s potrebou náležitého poznania a naštudovania príslušných
právnych predpisov z oblasti finančného, obchodného, správneho práva a osobitne
cudzineckého práva. Ťažisko dokazovania vo vyšetrovaní spočívalo v rozsiahlych
výsluchoch vyše tridsiatich svedkov, ktorých výsledkom sú jednotlivé zápisnice o týchto
úkonoch v rozsahu aj niekoľko desiatok strán. Samotnému výkonu každého výsluchu teda
nutne predchádzala náročná a zdĺhavá príprava spočívajúca v zostavovaní a formulovaní
množstva otázok k obsahovému zameraniu výsluchu, toho ktorého svedka, na podklade
priebežne analyzovaného rozsiahleho dôkazového materiálu. Ako z vyšetrovacieho spisu
vyplýva, mimo vyššie uvedený chronologický výpočet vykonaných vyšetrovacích úkonov
a inej procesnej činnosti, vyšetrovateľ v období po predložení znaleckých posudkov
č. 43/2014 a 48/2014 a výsluchu znalca v odbore Elektrotechnika
(dňa 07. 08. 2015), priebežne analyzoval prílohy znaleckých posudkov s kompletným
obsahom zaistených mobilných telefónov, výpočtovej techniky, USB kľúčov a iných úložísk
dát, pričom musel fyzicky preskúmať dáta dohromady v objeme 887 GB vo forme
obrazových súborov, textových a iných súborov a identifikovať medzi nimi tie dáta, ktoré sú
nositeľmi skutočností dôležitých pre trestné konanie. Osobitnú pozornosť musel vyšetrovateľ
venovať obsahu zaznamenanej textovej komunikácie (obsah prijatých a odoslaných správ)
uskutočnenej prostredníctvom komunikačných programov „WhatsApp“ „Viber“, „Skype“
inštalovaných v koncových zariadeniach (mobilných telefónoch) obvineného a ďalšej
z trestnej činnosti podozrivej osoby. V tejto súvislosti vyšetrovateľ vyhodnotil a písomne
spracoval anotáciu obsahu spolu 1938 textových správ súvisiacich s trestnou činnosťou
obvineného. Skutočnosti v nich zachytené potom hodnotil nielen v kontexte vykonaných
výsluchov svedkov, znalcov, množstve listinných dôkazov, ale najmä v desiatkach
administratívnych spisov cudzincov s povoleným pobytom na území Slovenskej republiky,
ktoré vyšetrovateľ postupne vyžiadaval zo štyroch oddelení cudzineckej polície PZ.
Preskúmal pritom obsah tisíce listov týchto spisov, v ktorých vyhľadal relevantné
informácie a spracoval ich do ucelenej analytickej formy. Výsledkom tejto zdĺhavej
analytickej činnosti vyšetrovateľa sú dva samostatné zväzky č. 8 a zväzok č. 9
vyšetrovacieho spisu spolu v rozsahu listov 531 listov, ktoré predstavujú dôležitý dôkazný
materiál a súčasne tvorili podklad pre identifikáciu a výsluchy ďalších svedkov a rozsiahle
záverečné výsluchy obvineného. Vyšetrovateľ musel tiež fyzicky preskúmať každú jednu
listinu zaistenej účtovnej a obchodnej evidencie spoločnosti ,
s.r.o. v rozsahu 2166 listov a vyhotoviť do spisu kópie tých, ktoré obsahujú skutočnosti
podstatné pre trestné konanie.
Napokon treba tiež uviesť, že sám obvinený prispel k predlžovaniu času vyšetrovania
tým, že narúšal plynulosť vyšetrovania obštrukčným spôsobom vedenia obhajoby
spočívajúcom v sústavnom podávaní nedôvodných šikanóznych sťažností na postup
vyšetrovateľa, zneužívajúc k tomu najmä vyšetrovateľom povolenú účasť na výsluchoch
svedkov v zmysle § 218 ods. 1 Trestného poriadku. Obvinený v priebehu výsluchov
vyvolával konfliktné situácie s vyšetrovateľom alebo aj svedkami a vo vyhrotených
momentoch hľadal zámienky pre vznesenie námietky alebo sťažnosti na postup
vyšetrovateľa alebo iný procesný návrh, čo je zrejme z obsahu mnohých zápisníc o týchto
procesných úkonoch. Vyšetrovateľ bol takýmto konaním obvineného obmedzovaný v ďalšej
štandardnej procesnej činnosti, pretože ku každej námietke, sťažnosti alebo mnohokrát
nezmyselnému návrhu musel spracovať odpoveď, alebo stanovisko, ktoré spolu
s vyšetrovacím spisom predkladal dozorujúcemu prokurátorovi na preskúmanie
a rozhodnutie. Ten v činnosti a postupe vyšetrovateľa pochybenie nezistil.»
7. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
na výzvu ústavného súdu reagovala podaním č. k. 2 GÚp 1/18/1000-3 z 31. januára 2018
doručeným ústavnému súdu 9. februára 2018, v ktorej okrem iného uviedla:
„3.1. Zložitosť veci
Vo vzťahu k vyhodnocovaniu zložitosti veci sa generálna prokuratúra podrobne
zaoberala nielen skutkovými okolnosťami trestného stíhania sťažovateľa, ale osobitne
vyhodnocovala i dotknuté práva sťažovateľa. Generálna prokuratúra vedomá si toho,
že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva zložitosť prípadu sa môže najmä týkať
zdravotného stavu sťažovateľa, veľkého množstva dôkazov, zložitých právnych otázok,
potreby vypočutia veľkého počtu svedkov alebo veľkého počtu dotknutých osôb, považuje
za potrebné zdôrazniť nasledujúce aspekty trestnej veci:
a) počet obvinených a právna kvalifikácia skutku
Celkovo vo všetkých trestných konaniach, ktoré sa ohľadne predmetného skutku
viedli, bolo postupne obvinených celkom štrnásť osôb s rôznou vzájomnou previazanosťou,
pretože trestnú činnosť páchali v rôznych kombináciách. Nemožno opomenúť,
že objasňovanie ovplyvňoval fakt, že prevaha obvinených bola inej štátnej príslušnosti
s bydliskom mimo Európskej únie. Aj z týchto dôvodov boli niektorí z nich vzatí do väzby.
Počet obvinených a ich rozdielny podiel na účasti na skutku sa prejavil i pri ustaľovaní jeho
právnej kvalifikácie. U sťažovateľa bolo jeho protiprávne konanie vyhodnotené ako zločin
prevádzačstva podľa § 356 Trestného zákona, na rozdiel od iných páchateľov, ktorí sa ho
dopustili aj v súbehu so zločinom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie
podľa § 259 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. b), c) Trestného zákona spáchaným závažnejším
spôsobom konania s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona (organizovanou
skupinou) a z osobitného motívu s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona (v úmysle
uľahčiť a zakryť iný trestný čin).
b) čas a spôsob spáchania skutku
Objasňovanie trestnej činnosti bolo primárne determinované dĺžkou páchanej
trestnej činnosti. Páchatelia sa jej mali dopúšťať takmer šesť rokov, t. j. od presne
nezistenej doby roku 2006 do decembra roku 2012, z toho sťažovateľ od novembra
roku 2008 do decembra roku 2012. Bez ohľadu na personálny status sťažovateľa orgány
činné v trestnom konaní boli povinné objasniť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom
pre svoje zákonné rozhodnutie. V tomto kontexte museli objasniť okolnosti týkajúce sa
organizovanej skupiny či rôznych spôsobov zakrývania trestnej činnosti prostredníctvom
iných osôb alebo spoločností spojené s objasňovaním finančných tokov vo fiktívne
založených spoločnostiach, a to aj samotným sťažovateľom. K samotnej osobe sťažovateľa
je potrebné zvýrazniť závažnú skutočnosť, ktorou je profesijné postavenie sťažovateľa, ktorý
disponoval odbornými vedomosťami aj praktickými skúsenosťami v oblasti cudzineckého
práva.
c) rozsah dokazovania
Skutková náročnosť sa odvíjala od vyššie uvedených kritérií, t. j. dĺžky času páchania
trestnej činnosti, spôsobu páchania trestnej činnosti, inej štátnej príslušnosti svedkov.
Neopomenuteľným faktom v predmetnej veci bola potreba zabezpečiť množstvo listinných
materiálov jednak z úradu cudzineckej polície ku všetkým cudzincom, ktorých sa skutok
týkal, ako aj účtovníctva všetkých dotknutých podnikateľských subjektov. Zadovážené
účtovníctvo bolo potrebné posúdiť znalcami z odboru ekonomiky a účtovníctva. Množstvo
materiálov zabezpečených v elektronickej podobe muselo byť zhmotnené do listinnej podoby
znalcom z odboru elektrotechniky.
Okrem uvedeného boli ako svedkovia vypočúvaní jednak príslušníci Policajného
zboru, čomu muselo predchádzať zbavenie ich mlčanlivosti príslušnými orgánmi, a tiež
cudzí štátni príslušníci nezdržiavajúci sa na území Slovenskej republiky (napríklad výsluchy
svedkov a dňa 8. januára 2016 vykonané
na Ukrajine), ktorých výpovede bolo potrebné následne prekladať.
d) riešenie právnych otázok
V rámci riešenia právnych otázok bolo nutné preukázať charakter nelegálneho
zamestnávania občanov tretích krajín v Slovenskej republike so zreteľom na to, že na území
Slovenskej republiky sa môžu zdržiavať a zamestnávať osoby iba v súlade so zákonom
a medzinárodnými dohovormi.
Celý vyšetrovací spis tvorí celkom 46 zväzkov a má viac ako 12 500 listov.
3.2 Správanie sťažovateľa
Vzhľadom ku skutočnosti, že správanie sťažovateľa je objektívnou črtou konania,
nad ktorou štát nemá kontrolu, generálna prokuratúra rešpektuje, že sťažovateľa nemožno
viniť za vykonávanie svojich práv, resp. za využívanie všetkých opravných prostriedkov,
ktoré má k dispozícii. Aj napriek tomu, že sťažovateľ nie je povinný aktívne spolupracovať
na zrýchlení konania proti nemu (Eckle proti Nemecku), generálna prokuratúra v jeho
neprospech pričíta iba tú skutočnosť, že súc si vedomý svojho postavenia policajta, musel
predpokladať, že využitie svojich práv je spojené so značnou časovou náročnosťou. ...
3.3.Postup prokuratúry
O význame objasňovania trestnej činnosti týkajúceho sa dlhodobého nelegálneho
zamestnávania cudzincov na území Slovenskej republiky svedčia nasledujúce postupy
orgánov prokuratúry.
Generálna prokuratúra svojím opatrením sp. zn. XI V/l GPt 46/2011 zo dňa
4. januára 2012 rozhodla o určení vecnej príslušnosti Krajskej prokuratúry v Banskej
Bystrici. V intenciách tohto rozhodnutia bola následne nariadená správová povinnosť
podávania správ o priebehu prípravného konania v dvojmesačných intervaloch. Vzhľadom
na plynulé a vysoko profesionálne vykonávanie prokurátorského dozoru, ktorého výsledkom
bolo ukončené prípravné konanie všetkých obvinených, generálna prokuratúra opatrením
sp. zn. IV/1 GPt 273/14/1000-4 zo dňa 16. apríla 2014 znovu poverila konať vo veci
sťažovateľa krajského prokurátora v Banskej Bystrici.
Celý výkon prokurátorského dozoru bol vykonávaný štandardným spôsobom
a odrážal zložitosť veci a správanie sťažovateľa.
V zhode so sťažovateľom možno uvažovať o dôvodnosti jeho námietok voči dĺžke
konania o jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci a dĺžke vybavenia veci po ukončení
vyšetrovania vyšetrovateľom.
a) Konanie o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci
Z hľadiska skúmania podielu orgánov prokuratúry na rozhodovaní o návrhu
sťažovateľa generálna prokuratúra poukazuje na platné znenie Trestného poriadku.
Prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní, ktoré
realizuje policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku). To znamená, že prokurátor môže prijať
opatrenie na nápravu iba voči policajtovi, nie voči ministrovi, ktorý nie je orgánom činným
v trestnom konaní.
Dozorujúci prokurátor tak nemal voči ministrovi žiadny prostriedok, ktorým
by urýchlil jeho konania. Vzhľadom na platnú právnu úpravu dozorovému prokurátorovi
neostávalo nič iné, iba požiadať vyšetrovateľa o urýchlenie konania.
Rešpektujúc dobu, v ktorej minister rozhodol o podaní sťažovateľa, prokurátor
ani vyšetrovateľ nemohli v konaní pokračovať. Nie je možné preto tak dĺžku nekonania
pričítať v neprospech či už prokurátora alebo vyšetrovateľa. I napriek tomu za povšimnutie
stojí, že i v tejto dobe boli realizované nariadené znalecké dokazovania.
b) Konanie na prokuratúre po predložení spisu s návrhom na podanie obžaloby
Po ukončení vyšetrovania predložil vyšetrovateľ dozorujúcemu prokurátorovi
vyšetrovací spis s konečným návrhom dňa 7. apríla 2017.
Na rozdiel od tvrdení sťažovateľa nebol dozorujúci prokurátor v nasledujúcom
období nečinný.
Naopak, listom zo dňa 12. apríla 2017 vyzval sťažovateľa na konanie o dohode o
vine a treste tak, ako mu to umožňuje platná právna úprava.
Sťažovateľ svoj nesúhlas s konaním o dohode o vine a treste vyjadril listom
doručeným dozorujúcemu prokurátorovi dňa 2. mája 2017.
Spracovanie obžaloby, ku ktorému dozorujúci prokurátor bezprostredne potom
pristúpil, bolo nevyhnutne spojené s náležitým preštudovaním vyšetrovacieho spisu
a vyhodnotením vykonaných dôkazov. Keďže sťažovateľ okrem iného pri preštudovaní
vyšetrovacieho spisu pre absenciu dátumu vydania spochybňoval zákonnosť rozhodnutia
ministra vnútra Slovenskej republiky o neodňatí veci vyšetrovateľovi, dozorujúci prokurátor
požiadal listom zo dňa 9. júna 2017 ministra vnútra Slovenskej republiky o doplnenie
údajov a opakovane listom zo dňa 2. augusta 2017.
Predmetná procesná vada by totiž mohla spochybniť v konaní pred súdom legálnosť
dôkazov obstaraných vyšetrovateľom (príkaz ministra vnútra Slovenskej republiky
je prílohou č. 4 tohto vyjadrenia). Práve z tohto dôvodu dozorujúci prokurátor
pri zvažovaní zásahu do práv sťažovateľa uprednostnil právo na obhajobu sťažovateľa
pred právom na konanie bez zbytočných prieťahov.
Ihneď po odstránení uvedenej procesnej vady (list generálnej riaditeľky Kancelárie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručený dozorujúcemu prokurátorovi
dňa 23. októbra 2017) bola dňa 25. októbra 2017 zaslaná príslušnému súdu 31 stranová
obžaloba na sťažovateľa...
V posudzovanej veci generálna prokuratúra je presvedčená, že postup orgánov
činných v trestnom konaní sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aj konanie ako celok
pred orgánmi činnými v trestnom konaní považuje za zodpovedajúci dobe trvania času,
v ktorom je možné uzavretie spravidla očakávať (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Libanský proti Českej republike či vo veci Králiček proti Českej republike).
Je síce pravdou, že vo všeobecnosti možno považovať dobu trestného stíhania
sťažovateľa v štádiu prípravného konania presahujúcu tri roky (odo dňa 25. apríla 2014,
kedy mu bolo vznesené obvinenie do spracovania obžaloby dňa 24. októbra 2017)
za neprimeranú, avšak ako každú trestnú vec, aj túto, je potrebné posudzovať in concreto.
S poukazom na okolnosti predchádzajúce vzneseniu obvinenia sťažovateľovi,
ako aj priebeh jeho samotného trestného stíhania, generálna prokuratúra konštatuje,
že vo veci sťažovateľa bolo vykonané množstvo procesných úkonov (vyšetrovací spis tvorí
46 zväzkov s viac ako 12 500 listami) s cieľom dosiahnuť taký stav objasnenia prípadu,
aby bolo proti obvinenému možné podať obžalobu alebo, naopak, rozhodnúť o zastavení
trestného stíhania.
Dĺžka prípravného konania bola daná okolnosťami objektívnej povahy. Orgány činné
v trestnom konaní totiž nedisponovali žiadnymi efektívnymi donucovacími prostriedkami,
ktorými by mohli ovplyvniť vybavovanie návrhu sťažovateľa o odňatie a prikázanie veci,
o ktorom prislúchalo konať ministrovi vnútra Slovenskej republiky, t. j. orgánu mimo
ich pôsobnosti.
Na druhej strane, hoci si orgány činné v trestnom konaní uvedomovali, že trestné
stíhanie je zásahom do života sťažovateľa, boli povinné rešpektovať jeho právo
na obhajobu. Okrem toho, že všetky jeho žiadosti a podania boli v priebehu prípravného
konania vybavované bez zbytočného odkladu a v súlade s ustanoveniami Trestného
poriadku, dozorujúci prokurátor musel venovať náležitú pozornosť aj jeho námietke, ktorou
spochybnil zákonnosť realizácie vyšetrovacích úkonov pre absenciu dátumu na rozhodnutí
ministra vnútra Slovenskej republiky o neodňatí veci. Práve táto skutočnosť spoločne
s iniciatívou dozorujúceho prokurátora vyvolať konanie o dohode o vine a treste
a v nemalej miere aj rozsiahlosť vyšetrovacieho spisu viedli k podaniu obžaloby
až po šiestich mesiacoch od predloženia vyšetrovacieho spisu dozorujúcemu prokurátorovi.
V tejto súvislosti možno dodať, že po skončení vyšetrovania sa vec nachádzala
odo dňa 7. apríla 2017 už v konaní pred prokurátorom, čoho si bol sťažovateľ riadne
vedomý, a teda v čase podania ústavnej sťažnosti (dňa 26. septembra 2017) vyšetrovateľ
reálne nemohol akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť priebeh trestného konania, a teda
porušovať sťažovateľom označené práva. V kontexte uvedeného sa javí, že sťažovateľ
ústavnú sťažnosť smerujúcu voči jednotlivým súčastiam Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky podal oneskorene (primerane rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
578/2017).
V súhrne teda nie je pravdou, že by orgány činné v trestnom konaní svojou
bezdôvodnou nečinnosťou predlžovali sťažovateľovo obmedzenie života v súvislosti s jeho
trestným stíhaním. V tomto kontexte možno poukázať, že orgány činné v trestnom konaní
efektívne ukončili trestné stíhanie vedené voči trinástim obvineným, prevažne cudzích
štátnych príslušníkov. Zásah orgánov činných v trestnom konaní do súkromia sťažovateľa
bol tak determinovaný nielen zložitosťou predmetu konania, ale najmä okolnosťami
spojenými s vybavovaním jeho návrhov či námietok.
S poukazom na konkrétne okolnosti v trestnej veci sťažovateľa, dôkaznú náročnosť,
ako i správanie sťažovateľa, napriek viac ako trojročnej dĺžke prípravného konania,
navrhujem vysloviť, že v konaní nebolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“
8. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípravnom trestnom
konaní ako celku postupom ministerstva vnútra a jeho zložiek v konaní vedenom
pod ČVS: UHCP 22/NJ-S-2014, neskôr vedenom pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015
a postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 65/14/6600
a sp. zn. Kv 50/14/6600.
11. Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril,
že medzi základné princípy právneho štátu patrí okrem iného aj právo na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov, resp. právo na vybavenie veci v primeranej lehote, ktoré
je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý proces garantovaného
v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 688/2014, I. ÚS 49/2015). Ústavný súd si pri výklade základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
12. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jednorazový či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
trvalé ohrozenie právne existujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z tej fakticity musí preto
následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak
ako ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na konanie bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania
pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan
stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo ako poškodený (II. ÚS 41/98,
II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného,
sa aj v prípravnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov
v primeranej lehote (III. ÚS 99/02, II. ÚS 20/02, II. ÚS 215/2015). Právna neistota sa týka
toho, či orgán činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie
obžaloby alebo navrhne v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní iný
spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (I. ÚS 316/2014).
14. Sťažnosť sťažovateľa na postup ministerstva vnútra a jeho vyšetrujúcich zložiek,
ako aj na postup krajskej prokuratúry bola ústavnému súdu doručená 28. septembra 2017,
teda skôr, ako malo byť ukončené prípravné trestné konanie (z obsahu vyjadrenia generálnej
prokuratúry vyplýva, že obžaloba na sťažovateľa mala byť podaná príslušnému súdu
25. októbra 2017, pozn.). Predmetná vec sa v čase podania sťažnosti nachádzala
pred orgánmi prípravného trestného konania, ktoré mohli ovplyvniť jej priebeh
(II. ÚS 215/2015). Teda mohli vykonať všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo treba vec
posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha týchto
orgánov verejnej moci pri odstraňovaní právnej neistoty ešte trvala a neskončila. Námietku
o oneskorenom podaní sťažnosti podľa čl. 127 ústavy preto ústavný súd nevyhodnotil
ako opodstatnenú.
15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (tiež, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2
ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to,
aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť
ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
16. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)
sa tak opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená
objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu
konania, ako i správanie jeho subjektov a samotného konajúceho orgánu.
17. Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom
obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude
(rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968). Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na skutočnosť, že v prípravnom trestnom konaní patria rozhodovacie právomoci
orgánom činným v trestnom konaní, teda vyšetrovateľovi, ktorý je zo zákona riadený
a kontrolovaný dozorujúcim prokurátorom príslušnej prokuratúry.
18. Pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
19. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že trestné konanie [vedené pre zločin
prevádzačstva podľa § 356 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva (pomoci) podľa
§ 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona] predstavuje z právneho hľadiska trestnú vec tvoriacu
štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov, preto
ju nemožno považovať za právne zložitú, i keď určitá miera jej skutkovej (procesnej)
zložitosti mohla vyplývať zo súvisiacich okolností prípadu, kedy sa trestné konanie viedlo
postupne až voči štrnástim osobám, prevažne s bydliskom mimo Európskej únie, prípadne
rozsahu dokazovania zabezpečením viacerých listinných dôkazov, výsluchov svedkov inej
ako slovenskej štátnej príslušnosti v cudzine (na Ukrajine) a objemom spisového materiálu
(viac ako 12 500 listov). Uvedené okolnosti vzhľadom na priebeh konania a dosiaľ
dosiahnuté výsledky však nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku trvania trestného konania.
Ústavný súd tu predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota
na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(II. ÚS 32/03).
20. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ svojím
správaním prispel k (doterajšej) neprimeranej dĺžke napadnutého konania. V tejto súvislosti
sťažovateľovi nemožno pričítať, či a prípadne aké procesné prostriedky na ochranu svojich
práv uplatňoval (I. ÚS 31/01). Z povahy trestného konania ovládaného tiež zásadou
prezumpcie neviny nemožno predpokladať, že sťažovateľ bude spolupracovať s orgánmi
činnými v trestnom konaní (Eckle proti Nemecku, sťažnosť č. 8130/78, bod 82). Uplatnenie
práv obhajoby nemožno kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.
V prípade abuzívneho spôsobu uplatňovania práv možno následky zohľadniť pri určení
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, pokiaľ je dĺžka konania neprimeraná
(porovnaj Kmec, J., Kosař, D. Kratochvíl, J. Bobek. M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. 1 vydání. Praha : C.H. Beck, 2012, 707 a 708 s.).
21. Napokon ústavný súd posudzoval aj postup ministerstva vnútra a jeho zložiek
i postup krajskej prokuratúry v doterajšom priebehu konania. Ústavný súd pritom vychádzal
zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Vzhľadom na doterajšiu dĺžku trestného
stíhania sťažovateľa v prípravnom trestnom konaní ústavný súd nepovažoval za potrebné
podrobne skúmať postup orgánov činných v trestnom konaní (polície a prokuratúry),
pretože aj skutkovo či právne náročnejšia trestná vec má byť po takej dlhej dobe
(tri roky a šesť mesiacov) v prípravnom trestnom konaní ukončená, ináč dochádza
k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010, II. ÚS 784/2016). Trestné
konanie sťažovateľa má ďalej pokračovať pred súdom.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že neprimeranou dĺžkou konania
v trestnom konaní ako celku vedenom ministerstvom vnútra a jeho zložkami
pod ČVS: UHCP-22/NJ-S-2014 a pod ČVS: PPZ-123/NKA-PZ-ST-2015 a krajskou
prokuratúrou pod sp. zn. Kv 65/14/6600, sp. zn. Kv 50/14/6600 bolo porušené základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
23. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu
porušil, aby vo veci konal.
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
25. Namietané konanie sa týkalo orgánov činných v prípravnom trestnom konaní,
trestná vec sťažovateľa sa v súčasnosti má nachádzať pred súdom, preto už pominul účel
ústavným súdom uloženého príkazu podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde,
aby orgány činné v prípravnom trestnom konaní ďalej konali bez zbytočných prieťahov.
26. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva
v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
27. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty i emocionálnych
útrap s dopadom na jeho rodinný a verejný život. Pri určení sumy primeraného finančného
zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so
zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného
konania, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania a ďalšie
okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu; vo zvyšnej časti finančného zadosťučinenia sťažnosti nevyhovel.
Povinnosť uhradiť finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € ústavný súd uložil Krajskej
prokuratúre v Banskej Bystrici ako orgánu vykonávajúceho dozor nad dodržaním
zákonnosti v celom prípravnom trestnom konaní, ktorý má okrem povinnosti stíhať trestnú
činnosť a zamedzovať jej, tiež povinnosť chrániť základné práva jednotlivca, teda aj práva
garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti
uhradil druhému účastníkovu jeho trovy konania. Rozhodovanie o takomto návrhu
predpokladá jeho riadne uplatnenie, čo znamená, že sťažovateľ je povinný v sťažnostnom
návrhu (petite) uviesť najmä celkovú výšku uplatnených trov, v dôvodoch špecifikovať to,
z čoho tieto trovy pozostávajú, ale i to, aký bol spôsob a právny rámec ich výpočtu.
Sťažovateľ v tomto ohľade trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil, ústavný súd
sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018