Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 245/2018
PDF · 309.12 KB
No categories available
IV. ÚS 245/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou,
Jakobyho 9, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 64/2016 z 22. februára 2017 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť – o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2017
doručená sťažnosť – (ďalej
len „sťažovateľ), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, Jakobyho 9, Košice,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1
(sťažovateľ v petite zjavne nesprávne uvádza „právo na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, správne má byť „právo na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, pozn.) a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 64/2016 z 22. februára 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 18 Cb 31/2013 o vyplatenie sumy 3 266,72 € s príslušenstvom z titulu
regresného nároku poisťovne na náhradu poistného plnenia poskytnutého poškodenému
pri dopravnej nehode, za ktorú zodpovedal žalovaný (sťažovateľ). Okresný súd rozsudkom
z 8. januára 2015 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného vyplatiť žalovanú sumu a trovy
súdneho poplatku.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Cob 30/2015
z 13. apríla 2016 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie
odôvodňujúc jeho prípustnosť podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku tým, že
súd mu ako strane konania nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné úkony v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku s odôvodnením, že
dovolateľom (sťažovateľom) tvrdenú vadu nezistil a dovolateľ ju v konaní ani ničím
nepreukázal. Napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 27. marca 2017.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia. V tejto súvislosti
argumentuje:
„Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkou procesných pochybení v konaní pred
súdom prvého stupňa. (Predovšetkým konanie na súde prvého stupňa sa nezačalo
prednesom žaloby žalobcom, žalobca nikdy v konaní pred súdom ústne nevypovedal, súdom
odňaté právo na záverečnú reč, neunesenie dôkazného bremena žalobcom).
Najvyšší súd sa nevyjadril ani ku nevykonaniu navrhnutých dôkazov prednesených
sťažovateľom v konaní predchádzajúcich konaniu na Najvyššom súde, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. (Návrhy na doplnenie dokazovania predniesol
sťažovateľ osobne na pojednávaní zo dňa 04. 11. 2014, ako aj písomnými podaniami zo dňa
10. 12. 2014, 08. 12. 2014,05. 01. 2015).
Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaného, ktoré spochybňujú celý
nárok žalobcu uplatnený v konaní pred súdom a to ohľadne skutočností svedčiacich, že
sťažovateľ nebol v omeškaní s platením poistného z nasledovných dôvodov:
- úhrady poistného vykonanej v deň, ktorý sa stala nehoda s presne špecifikovaným
vozidlom
- neposkytnutie súčinnosti žalobcu ako veriteľa na splnenie dlhu sťažovateľom
- splatnosť celkového poistenia bola až v lehote úplného zaplatenia poistného na
poistené vozidlá teda 01. 10. 2010.
Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal dôvodmi a námietkami, pre ktoré tvrdí tak v konaní
pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že ide
o premlčanú pohľadávku žalobcu.“
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom došlo
k procesným pochybeniam, konkrétne porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na zachovanie kontradiktórnosti konania:
„V konaní pred súdom, a to tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako ani v
konaní pred odvolacím súdom nebol vypočutý žalobca. Žalobca sa opakovane
nezúčastňoval pojednávaní vytýčených súdmi, naopak žalovaný sa zúčastnil každého
pojednávania. Žalobca nepredniesol žalobu, nenavrhoval dôkazy a nevyjadril sa k
skutočnostiam a dôkazom predneseným sťažovateľom na pojednávaní. Žalobcovi súdy
umožnili vyjadrovať sa ku vykonávaným dôkazom a ku prednesom z pojednávaní písomne
vo forme vyjadrení. O týchto vyjadreniach následne nemal sťažovateľ vedomosť a neboli mu
zo strany súdu dané na zaujatie stanoviska ku nim. Sťažovateľ nemal možnosť konfrontovať
svoje tvrdenia v konaní pred súdom a klásť žalobcovi otázky. Súd nad rámec zistenia
skutkového stavu prevzal dôkazné bremeno zo strany žalobcu a vykonával dôkazy aj
žalobcom neprednesené, prípadne neodôvodnené.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na verejnosť
konania a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ako aj základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní o dovolaní:
„... žalobca sa osobne nezúčastnil žiadneho pojednávania v konaní pred súdmi.
Sťažovateľ nemal možnosť osobne mu klásť otázky, osobne konfrontovať svoju procesnú
obranu na ústnom pojednávaní. Konanie teda neprebiehalo verejne a ústne. Sťažovateľovi
neboli doručované vyjadrenia žalobcu v konaniach pred súdom. Nebolo mu súdmi
vytvorené rovnaké procesné prostredie ako žalobcovi, ktorého súd svojimi procesnými
úkonmi nad rámec daný Občianskym súdnym poriadkom opakovane zvýhodňoval.
Na základe nahliadnutia do spisu, ktorý je vedený pod spisovou značkou Okresného
súdu v Prešove 18 Cb/31/2013, Krajského súdu v Prešove 4 Cob/30/2015, ktorého súčasťou
je aj uznesenie Najvyššieho súdu 3 Obdo/64/2016 zo dňa 22. 2. 2017, sťažovateľ konštatuje
absenciu potvrdenie o náhodnom výbere senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v súlade s § 51 odsek 1) zákonom 757/2004 Z. z. zákona o súdoch. Na základe tejto
skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu...“
Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1. Základné právo - na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, práva na verejnosť konania a práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky , právo na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 4 Cob/30/2015
zo dňa 13. 04. 2016 (správne má byť „3 Obdo 64/2016 zo dňa 22. 03. 2017“, pozn.)
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Obdo/64/2016 zo dňa
27. 03. 2017 (správne má byť „22. 03. 2017“, pozn.) sa zrušuje a vec sa mu vracia na
ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi - sa priznáva náhrada trov právneho
zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov),
ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd vo vzťahu k bodu 1 petitu sťažnosti poznamenáva, že sťažovateľ zjavne
v ňom nesprávne uvádza spisovú značku a dátum vydania uznesenia najvyššieho súdu,
keďže v ňom uvedená spisová značka a dátum vydania rozhodnutia zodpovedá
potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľ za porušovateľa
svojich práv v záhlaví sťažnosti označil najvyšší súd, ktorého uznesenie zároveň požaduje
zrušiť v bode 2 petitu, v ktorej už uvádza správnu spisovú značku uznesenia najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu a tiež aj dátum jeho vydania, ako aj vzhľadom na odôvodnenie
sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o zjavnú nesprávnosť pri vyhotovovaní
sťažnosti zo strany sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, a preto sťažnosť predbežne
prerokoval v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľ sa v sťažnosti tiež domáha, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,
ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia v spojení s rozsudkami okresného
a krajského súdu vo veci a uložil žalobkyni zdržať sa dočasne výkonu oprávnenia, ktoré jej
bolo v konaní priznané. Navrhované dočasné opatrenie sťažovateľ odôvodňuje tým, že
„Jeho odkladom by nedošlo k rozporu s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého
rozhodnutia by neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným
osobám pri odložení vykonateľnosti.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či
táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ešte pred posudzovaním opodstatnenosti argumentácie sťažovateľa ústavný súd
považuje za žiaduce poukázať na svoje ústavné postavenie ako nezávislého súdneho orgánu
kontroly ústavnosti, z ktorého okrem iného vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákona alebo iného právneho predpisu by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa názor
príslušného všeobecného súdu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ primárne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúry opakovane zdôrazňuje, že účelom
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť
(m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (m. m. III. ÚS 260/07, II. ÚS 439/2016).
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru
došlo tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jeho
dovolacích námietok podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku založených
na tvrdení, že nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené vykonávať jemu
patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína (napr. IV. ÚS 35/02,
II. ÚS 159/08, IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 365/2017), že otázku, kedy je prípustné dovolanie,
rieši zákon, t. j. ide o otázku zákonnosti, a preto posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom samo osebe
nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa v prípade. To platí o to viac, že ústavný
súd akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti
dovolania, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho
súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017).
Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia
podmienok dovolacieho konania je (v zásade) vo výlučnej právomoci najvyššieho súdu
a zohľadňujúc argumentáciu sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sa úloha
ústavného súdu v posudzovanej veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd
v napadnutom uznesení dostatočným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil
svoj záver o neprípustnosti dovolania. V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal
právomoc najvyššieho súdu, čo s odkazom na jeho ústavné postavenie zjavne nie je jeho
úlohou.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a v tejto súvislosti
považuje za vhodné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,
v ktorej sa uvádza:
„35. Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobcu je, či súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces.
36. Prvou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalovaného je, či
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje dostatočné relevantné dôvody, na
ktorých je založené a z neho ani nevyplýva jasne právne korektným zrozumiteľným
spôsobom, že sa konajúci súd vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami.
37. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca uplatnil voči žalovanému právo na
náhradu poistného voči , ktorý svojím konaním dňa 12. mája 2010
porušil § 17 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a v čase
vzniku škody ako poistník nemal zaplatené poistné, čím bol v omeškaní s platením
poistného, a preto v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. f/ zákona č. 381/2001 Z. z. vznikol
zákonný dôvod žalobcovi na náhradu poistného plnenia. Zo žaloby je zrejmé, že žalovaný
v čase vzniku škody mal u žalobcu uzatvorenú súborovú poistnú zmluvu č. 3550066541 na
poistné zmluvné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, na základe
ktorej žalobca bol povinný z tejto poistnej zmluvy v zmysle § 797 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 11 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 381/ 2001 Z. z. zaplatiť náhradu škody
refundáciou pre poisťovňu poškodeného KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group, ktorá poškodenému zaplatila náhradu škody z jeho havarijného poistenia vo výške
10 344,63 eur, poukázaním na účet 23. júla 2010 na účet spoločnosti KOMUNÁLNA
poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group. Zo žaloby je ďalej zrejmé, že žalobca žalovaného
vyzval v zmysle § 12 ods. 1 písm. f/ zákona č. 381/2001 Z. z. na zaplatenie časti poistného
plnenia v sume 3 266,72 eur (30 % z poistného plnenia), ktorú pohľadávku žalovaný
nezaplatil a táto suma je predmetom sporu.
38. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.), sa nestotožnil s tvrdením
žalovaného v dovolaní, že došlo k porušeniu práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia,
nakoľko z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je jednoznačné, že prvostupňový súd
vykonal podrobné dokazovanie a dostatočne s zrozumiteľným spôsobom rozhodnutie
odôvodnil, na základe čoho dospel k právnemu záveru, že žaloba bola voči žalovanému
podaná dôvodne. Odvolací súd sa so zistením o zrozumiteľnosti odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia plne stotožnil a od výkladu právneho záveru prvostupňového
súdu sa v ničom neodklonil.
39. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedajú zákonným požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrekapituloval priebeh konania, uviedol aké dokazovanie vykonal a aké závery z neho
vyplývajú, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd následne vo svojom odôvodnení sa námietkam
žalovaného dostatočným spôsobom venoval a poukázal na odôvodnenie súdu prvého
stupňa.
40. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) preto tvrdenie žalovaného, že
došlo k porušeniu jeho práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, označil za
nepreukázané a účelové.
41. Čo sa týka námietky, že krajský súd sa nevysporiadal s podstatnou okolnosťou
týkajúcej sa omeškania žalobcu ako veriteľa v zmysle § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka
tým, že nezaslal bankovú zloženku na zaplatenie lehotného poistného v správnej výške a so
správnymi údajmi, s týmto sa nestotožnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky § 35 C. s. p.
zistil, že je pravdou, že z obsahu odôvodnenia nie je zjavné, že by sa odvolací súd s touto
námietkou žalobcu zaoberal, ale z odvolania žalovaného nie je zrejmé, že by žalovaný
námietku ohľadne omeškania žalobcu ako veriteľa § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka
z dôvodu, že nemohol plniť z dôvodu, že žalobca mu nezaslal bankovú zloženku v správnej
výške a správnymi údajmi, vzniesol. Z uvedeného dôvodu ide o námietku účelovú, ktorú
dovolací súd označil za nedôvodnú.
42. Dlžník však nie je v omeškaní pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku
veriteľa (§ 365 ods. 4 Obchodného zákonníka).
43. Skutočnosť, že dlžník nemohol plniť v dôsledku omeškania veriteľa, žalovaný
nenamietal ani vo vyjadrení k žalobe (list v spise 47) a ani v jenom z prednesov na
pojednávaniach na súde prvého stupňa.
44. Vzhľadom na uvedené sa ako prvostupňový súd, tak odvolací súd, nemal dôvod
s omeškaním veriteľa, v dôsledku ktorého žalovaný plniť nemohol, nemal dôvod sa
zaoberať, ako aj to, že táto skutočnosť nebola ani žiadnym dôkazom preukázaná.
45. Námietku dovolateľa, že konajúci súd sa nezaoberal v odôvodnení rozhodnutia
s jeho tvrdením ohľadne neprimeranej výšky vysokého poistného, vzhľadom na poškodenie
vozidla pohrebnej služby, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.) s poukazom na
odôvodnenie odvolacieho súdu na strane 6, tretí ods. napadnutého rozhodnutia dovolaním,
považuje za právne bezpredmetnú, nakoľko odvolací súd sa s touto námietkou podrobne
zaoberal a aj podrobne odôvodnil. Preto nie je pravdou, že o tejto námietke nebola žiadna
zmienka a že bol porušený princíp zásady rovnosti zbraní.
46. Najvyšší súd Slovenskej republiky § 35 C. s. p. neuznal ani tvrdenie dovolateľa,
že z odvolacieho rozhodnutia nevyplýva prečo sa stotožnil so záverom a odôvodnením súdu
prvého stupňa, z ktorého dôvodu by sa stalo rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárnym.
Rozhodnutie odvolacieho súdu, obsahuje riadne a dostatočné odôvodnenie a nie je pravdou,
že by bolo nepreskúmateľné. Tvrdenie dovolateľa z tohto dôvodu je podľa dovolacieho
súdu, účelové s cieľom založiť prípustnosť dovolania. Zo žiadneho dôkazu dovolateľa
nevyplýva, že by rozhodnutia konajúcich súdov boli v rozpore so zisteným skutkovým
stavom a že by sa zakladali na nesprávnom právnom posúdení. Z odôvodenia napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé, že by sa odvolací súd nezaoberal s podstatnými argumentmi, ako
tvrdí dovolateľ na strane 7/8 jeho dovolania. Treba tiež povedať, že dovolateľ tieto
podstatné argumenty neuviedol a iba všeobecne tvrdí, že konajúci súd sa podstatným
argumentom nevenoval. Toto tvrdenie dovolací súd považuje za vágne a právne
nepodstatné.
47. Dovolací súd konštatuje, že skutkové a právne závery dotknutých súdov nie sú
zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a obidve
odôvodnenia ako súdu prvej inštancie, tak súdu odvolacieho, spĺňajú parametre
a požiadavky zákonného odôvodnenia.
49. K námietke žalovaného, že súd sa nevysporiadal s jeho návrhom na vykonanie
znaleckého dôkazu. Najvyšší súd Slovenskej republiky § 35 C. s. p. uvádza, že dokazovaním
je časťou občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka obsahuje právomoc súdu
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné vykonať a akým spôsob
súd zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za
následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia) nie
však procesnú vadu (viď R 37/1993).
51. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p), nedospel k právnemu záveru, že
by rozhodnutím, napadnutým dovolaním, došlo k procesným pochybeniam súdu. ktoré by
predstavovali podstatný zásah do práv žalovaného na spravodlivý súdny proces
nekvalitným a arbitrárnym odôvodnením súdneho rozhodnutia a nevykonaním dôkazov
potrebných pre rozhodnutie.
52. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p.), preto nezistil, že ide
o rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p. o neprávny procesný
postup v napadnutom rozhodnutí, ktorý by znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva a tým, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Žalovaný toto jeho tvrdenie nepreukázal, a teda nejde o dovolanie prípustné podľa § 420
písm. f/ C. s. p., ktorým ustanovením žalovaný prípustnosť dovolania označil.
58. So zreteľom na uvedené, preto dovolací súd, dovolanie žalovaného proti
rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesné neprípustné odmietol
a nemal dôvod sa zaoberať vecnou dôvodnosťou dovolania.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd v ňom poskytol
sťažovateľovi relevantné odpovede na procesné otázky, ktoré majú vplyv na prípustnosť
dovolania. Dovolací súd podľa názoru ústavného súdu v primeranom rozsahu v napadnutom
uznesení ozrejmil sťažovateľovi kľúčové dôvody, pre ktoré dovolanie odmietol, pričom
odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii procesného práva
a zároveň zodpovedá rozsahu požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutia
procesnej povahy o neprípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku. Za situácie, keď
najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania,
nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa. Z uvedeného
dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Pritom ústavný súd nespúšťa zo zreteľa
skutočnosť, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom rozsudok
krajského súdu v petite svojej sťažnosti nenapáda, a preto nemôže byť predmetom
prieskumu ústavným súdom.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo aj k porušeniu jeho základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Princíp zákonného sudcu vyplývajúci z čl. 48 ods. 1 ústavy treba pokladať za celkom
neopomenuteľnú súčasť výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje
sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na
rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak,
aby bola zachovaná zásada stabilného a pritom náhodného prideľovania súdnej agendy
a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m.
m. I. ÚS 239/04).
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného
sudcu považuje za vhodné poukázať aj na právny názor vyslovený najvyšším súdom
v uznesení sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012, podľa ktorého „nesprávne obsadeným
súdom [§ 237 písm. g) O. s. p.] je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami
upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť.
Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj
tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08).
Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade
s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako
osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci
upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník
konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý
je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.“.
V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu procesný postup, v ktorom o veci
účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je
nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1
dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne
akceptovateľné (m. m. III. ÚS 116/06) .
Sťažovateľova argumentácia odôvodňujúca porušenie základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi nesmeruje k tomu, že by o veci rozhodovali iní ako zákonným
kritériám zodpovedajúci sudcovia (teda iní ako sudcovia určení v súlade s rozvrhom práce
miestne, vecne a funkčne príslušného súdu), resp. senát v nesprávnom zložení, ale namieta
v podstatnom to, že v spise okresného súdu a krajského súdu absentuje potvrdenie
o náhodnom výbere senátu najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že
sťažnostná argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nemá žiadnu ústavnú relevanciu, keďže sa (v zásade)
obmedzuje na argument, že „Na základe nahliadnutia do spisu... ktorého súčasťou je aj
uznesenie Najvyššieho súdu 3 Obdo/642016 zo dňa 22. 2. 2017 sťažovateľ konštatuje
absenciu potvrdenie o náhodnom výbere senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“.
Základnému právu nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovanému čl. 48 ods. 1 ústavy
totiž zodpovedá povinnosť súdu prideliť vec zákonnému sudcovi, resp. senátu
podľa pravidiel ustanovených v zákone a rozvrhu práce, nie však administratívne
zaznamenať náhodný výber členov senátu v príslušnom rozhodnutí, či súdnom spise, resp.
vydať stranám konania potvrdenie o tom, že sa náhodný výber uskutočnil. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,
a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základných práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy
Sťažovateľ tiež namieta, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ označil v petite sťažnosti (ako aj v jej záhlaví) za porušovateľa svojich
základných práv najvyšší súd (bod 1 petitu) a zároveň sa v ňom domáha zrušenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (bod 2 petitu), čím vymedzil predmet svojej
sťažnosti, ako aj rozsah prieskumu ústavným súdom, ktorý obmedzil na rozhodnutie
dovolacieho súdu a dovolacie konanie.
Argumentácia smerujúca k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné
prerokovanie veci a práva na vyjadrenie sa v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
zachovanie rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa zjavne vzťahuje na priebeh
konania pred okresným súdom a krajským súdom (nie však na konanie pred dovolacím
súdom), ktoré vzhľadom na petit sťažnosti nie sú ani nemôžu byť vzhľadom na § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde predmetom prieskumu ústavného súdu.
Keďže dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením odmietnuté ako procesne
neprípustné, je táto argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu bez právneho významu pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi
obsahom týchto práva a napadnutým uznesením dovolacieho súdu, resp. postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na vydanie dočasného
opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2018