Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 245/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou,

Jakobyho 9, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

, a 2 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2017 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť – o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2017

doručená sťažnosť – (ďalej

len „sťažovateľ), zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bednárovou, Jakobyho 9, Košice,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1

(sťažovateľ v petite zjavne nesprávne uvádza „právo na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 2 “, správne má byť „právo na zákonného sudcu podľa

“, pozn.) a 2 (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. februára 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“) a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalovaného bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. o vyplatenie sumy 3 266,72 € s príslušenstvom z titulu

regresného nároku poisťovne na náhradu poistného plnenia poskytnutého poškodenému

pri dopravnej nehode, za ktorú zodpovedal žalovaný (sťažovateľ). Okresný súd rozsudkom

z 8. januára 2015 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného vyplatiť žalovanú sumu a trovy

súdneho poplatku.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 13. apríla 2016 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie

odôvodňujúc jeho prípustnosť podľa tým, že

súd mu ako strane konania nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné úkony v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné podľa s odôvodnením, že

dovolateľom (sťažovateľom) tvrdenú vadu nezistil a dovolateľ ju v konaní ani ničím

nepreukázal. Napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 27. marca 2017.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia. V tejto súvislosti

argumentuje:

„Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkou procesných pochybení v konaní pred

súdom prvého stupňa. (Predovšetkým konanie na súde prvého stupňa sa nezačalo

prednesom žaloby žalobcom, žalobca nikdy v konaní pred súdom ústne nevypovedal, súdom

odňaté právo na záverečnú reč, neunesenie dôkazného bremena žalobcom).

Najvyšší súd sa nevyjadril ani ku nevykonaniu navrhnutých dôkazov prednesených

sťažovateľom v konaní predchádzajúcich konaniu na Najvyššom súde, ktoré mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. (Návrhy na doplnenie dokazovania predniesol

sťažovateľ osobne na pojednávaní zo dňa 04. 11. 2014, ako aj písomnými podaniami zo dňa

10. 12. 2014, 08. 12. 2014,05. 01. 2015).

Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaného, ktoré spochybňujú celý

nárok žalobcu uplatnený v konaní pred súdom a to ohľadne skutočností svedčiacich, že

sťažovateľ nebol v omeškaní s platením poistného z nasledovných dôvodov:

- úhrady poistného vykonanej v deň, ktorý sa stala nehoda s presne špecifikovaným

vozidlom

- neposkytnutie súčinnosti žalobcu ako veriteľa na splnenie dlhu sťažovateľom

- splatnosť celkového poistenia bola až v lehote úplného zaplatenia poistného na

poistené vozidlá teda 01. 10. 2010.

Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal dôvodmi a námietkami, pre ktoré tvrdí tak v konaní

pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že ide

o premlčanú pohľadávku žalobcu.“

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom došlo

k procesným pochybeniam, konkrétne porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a práva na zachovanie kontradiktórnosti konania:

„V konaní pred súdom, a to tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako ani v

konaní pred odvolacím súdom nebol vypočutý žalobca. Žalobca sa opakovane

nezúčastňoval pojednávaní vytýčených súdmi, naopak žalovaný sa zúčastnil každého

pojednávania. Žalobca nepredniesol žalobu, nenavrhoval dôkazy a nevyjadril sa k

skutočnostiam a dôkazom predneseným sťažovateľom na pojednávaní. Žalobcovi súdy

umožnili vyjadrovať sa ku vykonávaným dôkazom a ku prednesom z pojednávaní písomne

vo forme vyjadrení. O týchto vyjadreniach následne nemal sťažovateľ vedomosť a neboli mu

zo strany súdu dané na zaujatie stanoviska ku nim. Sťažovateľ nemal možnosť konfrontovať

svoje tvrdenia v konaní pred súdom a klásť žalobcovi otázky. Súd nad rámec zistenia

skutkového stavu prevzal dôkazné bremeno zo strany žalobcu a vykonával dôkazy aj

žalobcom neprednesené, prípadne neodôvodnené.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na verejnosť

konania a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ako aj základného práva

na zákonného sudcu podľa v konaní o dovolaní:

„... žalobca sa osobne nezúčastnil žiadneho pojednávania v konaní pred súdmi.

Sťažovateľ nemal možnosť osobne mu klásť otázky, osobne konfrontovať svoju procesnú

obranu na ústnom pojednávaní. Konanie teda neprebiehalo verejne a ústne. Sťažovateľovi

neboli doručované vyjadrenia žalobcu v konaniach pred súdom. Nebolo mu súdmi

vytvorené rovnaké procesné prostredie ako žalobcovi, ktorého súd svojimi procesnými

úkonmi nad rámec daný opakovane zvýhodňoval.

Na základe nahliadnutia do spisu, ktorý je vedený pod spisovou značkou Okresného

súdu v Prešove , Krajského súdu v Prešove , ktorého súčasťou

je aj uznesenie Najvyššieho súdu 3 zo dňa 22. 2. 2017, sťažovateľ konštatuje

absenciu potvrdenie o náhodnom výbere senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v súlade s ) zákonom zákona o súdoch. Na základe tejto

skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu...“

Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo - na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa

, práva na verejnosť konania a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa , právo na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.:

zo dňa 13. 04. 2016 (správne má byť „3 Obdo 64/2016 zo dňa 22. 03. 2017“, pozn.)

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

27. 03. 2017 (správne má byť „22. 03. 2017“, pozn.) sa zrušuje a vec sa mu vracia na

ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi - sa priznáva náhrada trov právneho

zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov),

ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd vo vzťahu k bodu 1 petitu sťažnosti poznamenáva, že sťažovateľ zjavne

v ňom nesprávne uvádza spisovú značku a dátum vydania uznesenia najvyššieho súdu,

keďže v ňom uvedená spisová značka a dátum vydania rozhodnutia zodpovedá

potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľ za porušovateľa

svojich práv v záhlaví sťažnosti označil najvyšší súd, ktorého uznesenie zároveň požaduje

zrušiť v bode 2 petitu, v ktorej už uvádza správnu spisovú značku uznesenia najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu a tiež aj dátum jeho vydania, ako aj vzhľadom na odôvodnenie

sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o zjavnú nesprávnosť pri vyhotovovaní

sťažnosti zo strany sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, a preto sťažnosť predbežne

prerokoval v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ sa v sťažnosti tiež domáha, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia v spojení s rozsudkami okresného

a krajského súdu vo veci a uložil žalobkyni zdržať sa dočasne výkonu oprávnenia, ktoré jej

bolo v konaní priznané. Navrhované dočasné opatrenie sťažovateľ odôvodňuje tým, že

„Jeho odkladom by nedošlo k rozporu s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého

rozhodnutia by neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným

osobám pri odložení vykonateľnosti.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ešte pred posudzovaním opodstatnenosti argumentácie sťažovateľa ústavný súd

považuje za žiaduce poukázať na svoje ústavné postavenie ako nezávislého súdneho orgánu

kontroly ústavnosti, z ktorého okrem iného vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákona alebo iného právneho predpisu by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa názor

príslušného všeobecného súdu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ primárne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúry opakovane zdôrazňuje, že účelom

základného práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá

povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť

(m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (m. m. , ,

, ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (m. m. , ).

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených práv podľa a dohovoru

došlo tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jeho

dovolacích námietok podľa založených

na tvrdení, že nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené vykonávať jemu

patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína (napr. ,

, , ), že otázku, kedy je prípustné dovolanie,

rieši zákon, t. j. ide o otázku zákonnosti, a preto posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa v prípade. To platí o to viac, že ústavný

súd akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti

dovolania, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho

súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, ).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je (v zásade) vo výlučnej právomoci najvyššieho súdu

a zohľadňujúc argumentáciu sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa sa úloha

ústavného súdu v posudzovanej veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd

v napadnutom uznesení dostatočným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil

svoj záver o neprípustnosti dovolania. V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal

právomoc najvyššieho súdu, čo s odkazom na jeho ústavné postavenie zjavne nie je jeho

úlohou.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a v tejto súvislosti

považuje za vhodné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,

v ktorej sa uvádza:

„35. Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobcu je, či súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny

proces.

36. Prvou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalovaného je, či

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje dostatočné relevantné dôvody, na

ktorých je založené a z neho ani nevyplýva jasne právne korektným zrozumiteľným

spôsobom, že sa konajúci súd vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami.

37. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca uplatnil voči žalovanému právo na

náhradu poistného voči , ktorý svojím konaním dňa 12. mája 2010

porušil , o cestnej premávke a v čase

vzniku škody ako poistník nemal zaplatené poistné, čím bol v omeškaní s platením

poistného, a preto v zmysle ustanovenia vznikol

zákonný dôvod žalobcovi na náhradu poistného plnenia. Zo žaloby je zrejmé, že žalovaný

v čase vzniku škody mal u žalobcu uzatvorenú súborovú poistnú zmluvu č. 3550066541 na

poistné zmluvné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, na základe

ktorej žalobca bol povinný z tejto poistnej zmluvy v zmysle § 797 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 11 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 381/ 2001 Z. z. zaplatiť náhradu škody

refundáciou pre poisťovňu poškodeného KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance

Group, ktorá poškodenému zaplatila náhradu škody z jeho havarijného poistenia vo výške

10 344,63 eur, poukázaním na účet 23. júla 2010 na účet spoločnosti KOMUNÁLNA

poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group. Zo žaloby je ďalej zrejmé, že žalobca žalovaného

vyzval v zmysle na zaplatenie časti poistného

plnenia v sume 3 266,72 eur (30 % z poistného plnenia), ktorú pohľadávku žalovaný

nezaplatil a táto suma je predmetom sporu.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ), sa nestotožnil s tvrdením

žalovaného v dovolaní, že došlo k porušeniu práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia,

nakoľko z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je jednoznačné, že prvostupňový súd

vykonal podrobné dokazovanie a dostatočne s zrozumiteľným spôsobom rozhodnutie

odôvodnil, na základe čoho dospel k právnemu záveru, že žaloba bola voči žalovanému

podaná dôvodne. Odvolací súd sa so zistením o zrozumiteľnosti odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia plne stotožnil a od výkladu právneho záveru prvostupňového

súdu sa v ničom neodklonil.

39. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedajú zákonným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrekapituloval priebeh konania, uviedol aké dokazovanie vykonal a aké závery z neho

vyplývajú, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd následne vo svojom odôvodnení sa námietkam

žalovaného dostatočným spôsobom venoval a poukázal na odôvodnenie súdu prvého

stupňa.

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) preto tvrdenie žalovaného, že

došlo k porušeniu jeho práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, označil za

nepreukázané a účelové.

41. Čo sa týka námietky, že krajský súd sa nevysporiadal s podstatnou okolnosťou

týkajúcej sa omeškania žalobcu ako veriteľa v zmysle

tým, že nezaslal bankovú zloženku na zaplatenie lehotného poistného v správnej výške a so

správnymi údajmi, s týmto sa nestotožnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky

zistil, že je pravdou, že z obsahu odôvodnenia nie je zjavné, že by sa odvolací súd s touto

námietkou žalobcu zaoberal, ale z odvolania žalovaného nie je zrejmé, že by žalovaný

námietku ohľadne omeškania žalobcu ako veriteľa

z dôvodu, že nemohol plniť z dôvodu, že žalobca mu nezaslal bankovú zloženku v správnej

výške a správnymi údajmi, vzniesol. Z uvedeného dôvodu ide o námietku účelovú, ktorú

dovolací súd označil za nedôvodnú.

42. Dlžník však nie je v omeškaní pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku

veriteľa ( ).

43. Skutočnosť, že dlžník nemohol plniť v dôsledku omeškania veriteľa, žalovaný

nenamietal ani vo vyjadrení k žalobe (list v spise 47) a ani v jenom z prednesov na

pojednávaniach na súde prvého stupňa.

44. Vzhľadom na uvedené sa ako prvostupňový súd, tak odvolací súd, nemal dôvod

s omeškaním veriteľa, v dôsledku ktorého žalovaný plniť nemohol, nemal dôvod sa

zaoberať, ako aj to, že táto skutočnosť nebola ani žiadnym dôkazom preukázaná.

45. Námietku dovolateľa, že konajúci súd sa nezaoberal v odôvodnení rozhodnutia

s jeho tvrdením ohľadne neprimeranej výšky vysokého poistného, vzhľadom na poškodenie

vozidla pohrebnej služby, Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) s poukazom na

odôvodnenie odvolacieho súdu na strane 6, tretí ods. napadnutého rozhodnutia dovolaním,

považuje za právne bezpredmetnú, nakoľko odvolací súd sa s touto námietkou podrobne

zaoberal a aj podrobne odôvodnil. Preto nie je pravdou, že o tejto námietke nebola žiadna

zmienka a že bol porušený princíp zásady rovnosti zbraní.

46. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuznal ani tvrdenie dovolateľa,

že z odvolacieho rozhodnutia nevyplýva prečo sa stotožnil so záverom a odôvodnením súdu

prvého stupňa, z ktorého dôvodu by sa stalo rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárnym.

Rozhodnutie odvolacieho súdu, obsahuje riadne a dostatočné odôvodnenie a nie je pravdou,

že by bolo nepreskúmateľné. Tvrdenie dovolateľa z tohto dôvodu je podľa dovolacieho

súdu, účelové s cieľom založiť prípustnosť dovolania. Zo žiadneho dôkazu dovolateľa

nevyplýva, že by rozhodnutia konajúcich súdov boli v rozpore so zisteným skutkovým

stavom a že by sa zakladali na nesprávnom právnom posúdení. Z odôvodenia napadnutého

rozhodnutia nie je zrejmé, že by sa odvolací súd nezaoberal s podstatnými argumentmi, ako

tvrdí dovolateľ na strane 7/8 jeho dovolania. Treba tiež povedať, že dovolateľ tieto

podstatné argumenty neuviedol a iba všeobecne tvrdí, že konajúci súd sa podstatným

argumentom nevenoval. Toto tvrdenie dovolací súd považuje za vágne a právne

nepodstatné.

47. Dovolací súd konštatuje, že skutkové a právne závery dotknutých súdov nie sú

zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a obidve

odôvodnenia ako súdu prvej inštancie, tak súdu odvolacieho, spĺňajú parametre

a požiadavky zákonného odôvodnenia.

49. K námietke žalovaného, že súd sa nevysporiadal s jeho návrhom na vykonanie

znaleckého dôkazu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že dokazovaním

je časťou občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na

rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka obsahuje právomoc súdu

posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné vykonať a akým spôsob

súd zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom konaní súd

nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z nich budú v rámci dokazovania vykonané. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za

následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia) nie

však procesnú vadu (viď R 37/1993).

51. Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 35 C. s. p), nedospel k právnemu záveru, že

by rozhodnutím, napadnutým dovolaním, došlo k procesným pochybeniam súdu. ktoré by

predstavovali podstatný zásah do práv žalovaného na spravodlivý súdny proces

nekvalitným a arbitrárnym odôvodnením súdneho rozhodnutia a nevykonaním dôkazov

potrebných pre rozhodnutie.

52. Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ), preto nezistil, že ide

o rozhodnutie s poukazom na ustanovenie o neprávny procesný

postup v napadnutom rozhodnutí, ktorý by znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu

patriace procesné práva a tým, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Žalovaný toto jeho tvrdenie nepreukázal, a teda nejde o dovolanie prípustné podľa § 420

písm. f/ , ktorým ustanovením žalovaný prípustnosť dovolania označil.

58. So zreteľom na uvedené, preto dovolací súd, dovolanie žalovaného proti

rozsudku odvolacieho súdu podľa ako procesné neprípustné odmietol

a nemal dôvod sa zaoberať vecnou dôvodnosťou dovolania.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd v ňom poskytol

sťažovateľovi relevantné odpovede na procesné otázky, ktoré majú vplyv na prípustnosť

dovolania. Dovolací súd podľa názoru ústavného súdu v primeranom rozsahu v napadnutom

uznesení ozrejmil sťažovateľovi kľúčové dôvody, pre ktoré dovolanie odmietol, pričom

odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii procesného práva

a zároveň zodpovedá rozsahu požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie rozhodnutia

procesnej povahy o neprípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku. Za situácie, keď

najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania,

nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa. Z uvedeného

dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Pritom ústavný súd nespúšťa zo zreteľa

skutočnosť, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom rozsudok

krajského súdu v petite svojej sťažnosti nenapáda, a preto nemôže byť predmetom

prieskumu ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa a jeho práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľ tiež namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo aj k porušeniu jeho základného práva na zákonného

sudcu podľa .

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Princíp zákonného sudcu vyplývajúci z treba pokladať za celkom

neopomenuteľnú súčasť výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje

sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na

rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak,

aby bola zachovaná zásada stabilného a pritom náhodného prideľovania súdnej agendy

a aby bol vylúčený  pre rôzne dôvody a rozličné účely  výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m.

m. ).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného

sudcu považuje za vhodné poukázať aj na právny názor vyslovený najvyšším súdom

v uznesení sp. zn. z 15. marca 2012, podľa ktorého „nesprávne obsadeným

súdom [ ] je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami

upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť.

Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj

tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008 sp. zn. ).

Zákonným sudcom ( ) je sudca určený v súlade

s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako

osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci

upravená . Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník

konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý

je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.“.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu procesný postup, v ktorom o veci

účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je

nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z , ako aj z

dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne

akceptovateľné (m. m. ) .

Sťažovateľova argumentácia odôvodňujúca porušenie základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi nesmeruje k tomu, že by o veci rozhodovali iní ako zákonným

kritériám zodpovedajúci sudcovia (teda iní ako sudcovia určení v súlade s rozvrhom práce

miestne, vecne a funkčne príslušného súdu), resp. senát v nesprávnom zložení, ale namieta

v podstatnom to, že v spise okresného súdu a krajského súdu absentuje potvrdenie

o náhodnom výbere senátu najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

sťažnostná argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa nemá žiadnu ústavnú relevanciu, keďže sa (v zásade)

obmedzuje na argument, že „Na základe nahliadnutia do spisu... ktorého súčasťou je aj

uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 2. 2017 sťažovateľ konštatuje

absenciu potvrdenie o náhodnom výbere senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“.

Základnému právu nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovanému

totiž zodpovedá povinnosť súdu prideliť vec zákonnému sudcovi, resp. senátu

podľa pravidiel ustanovených v zákone a rozvrhu práce, nie však administratívne

zaznamenať náhodný výber členov senátu v príslušnom rozhodnutí, či súdnom spise, resp.

vydať stranám konania potvrdenie o tom, že sa náhodný výber uskutočnil. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,

a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základných práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2

Sťažovateľ tiež namieta, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a .

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Sťažovateľ označil v petite sťažnosti (ako aj v jej záhlaví) za porušovateľa svojich

základných práv najvyšší súd (bod 1 petitu) a zároveň sa v ňom domáha zrušenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (bod 2 petitu), čím vymedzil predmet svojej

sťažnosti, ako aj rozsah prieskumu ústavným súdom, ktorý obmedzil na rozhodnutie

dovolacieho súdu a dovolacie konanie.

Argumentácia smerujúca k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné

prerokovanie veci a práva na vyjadrenie sa v konaní podľa a práva na

zachovanie rovnosti strán v konaní podľa sa zjavne vzťahuje na priebeh

konania pred okresným súdom a krajským súdom (nie však na konanie pred dovolacím

súdom), ktoré vzhľadom na petit sťažnosti nie sú ani nemôžu byť vzhľadom na § 20 ods. 4

predmetom prieskumu ústavného súdu.

Keďže dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením odmietnuté ako procesne

neprípustné, je táto argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu bez právneho významu pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi

obsahom týchto práva a napadnutým uznesením dovolacieho súdu, resp. postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na vydanie dočasného

opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018