Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 350/2018
PDF · 329.38 KB
No categories available
IV. ÚS 350/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 11 ods. 5 Listiny
základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2016 a jeho rozsudkom z 30. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva podľa čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2016 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a jeho rozsudkom z 30. marca 2017.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom sp. zn. 41 C 504/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť Centrálnemu depozitárovi
cenných papierov SR, a. s. (ďalej len „žalobca“), istinu v sume 48,99 € a trovy konania
v sume 16,50 €.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 81/2016 z 30. marca 2017 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľ vo svojich podaniach namietal skutočnosť, že so žalobcom nemá a nikdy
nemal podpísanú odplatnú zmluvu o vedení účtu majiteľa cenných papierov a preto mu ani
nemohla byť uložená povinnosť platiť „odmenu“ za vedenie účtu majiteľa cenných
papierov.
Uvedené argumenty sťažovateľa zostali zo strany Krajského súdu v Košiciach
nepovšimnuté...
V kontexte uvedeného sťažovateľ má zato, že Krajský súd v Košiciach v rozsudku
sp. zn. 9 Co 81/2016 zo dňa 30. 3. 2017 nedal špecifickú odpoveď na jeho námietky uvedené
v jeho podaniach v ktorých tvrdil, so žalobcom nemá a niky nemal podpísanú zmluvu
o vedení účtu majiteľa cenných papierov a preto mu nemohla byť uložená ani povinnosť
platiť odmenu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov.»
Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny z „dôvodu vyslovenia
prekvapivého právneho názoru“. V sťažnosti uvádza: «Z pohľadu výsledkov konania
na súde prvého stupňa odvolací súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“
a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch než súd prvého stupňa; pričom sťažovateľ
v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru
zaujatého až v odvolacom konaní /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 25. mája 2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011/ preto jeho rozhodnutie je potrebné považovať
za prekvapujúce...
... V kontexte uvedeného považuje sťažovateľ rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach za arbitrárne, nakoľko sťažovateľ nemal možnosť namietať, že vo veci
sa nejedná o obchodno-právny vzťah, ale o občianskoprávny vzťah a nemal ani
možnosť napr. predložiť rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co/110/2014
zo 08. 07. 2015 v ktorom súd zaujal rozdielne stanovisko ako Krajský súd v Košiciach.»
Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo argumentuje skutočnosťou, že „v jeho prípade
sa jednalo o občianskoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje ochrana spotrebiteľa“.
Sťažovateľ uvádza, že predpokladom na spoplatnenie vedenia účtu je podanie
príkazu na zriadenie účtu na expozitúre centrálneho depozitára (jednostranný právny úkon)
a následne spísanie zmluvy o zriadení a vedení účtu majiteľa zaknihovaných cenných
papierov (dvojstranný právny úkon). Ďalej uvádza: „Účty majiteľov cenných papierov boli
zriadené podľa § 58 ods. 1 zákona č 600/1992 Z. z. o cenných papieroch a to bezodplatne,
preto ak majiteľ účtu nepristúpil zmluvne k prevádzkovému poriadku, pre majiteľa účtu
cenných papierov sa prevádzkový poriadok nestal záväzným.
Z ust. § 173p ods. 1 ZoCp – prechodných ustanovení k úpravám účinným
od 31. decembra 2011 vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 31. decembrom 2011; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 31. decembrom 2011 sa však posudzujú
podľa predpisov účinných do 30. decembra 2011.
Z ust. § 173r ods. 1 ZoCp – prechodných ustanovení k úpravám účinným
od 10. júna 2013 vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa od 10. júna 2013 spravujú
aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 10. júnom 2013; vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 10. júnom 2013 sa však posudzujú
podľa predpisov účinných do 9. júna 2013.
Sťažovateľ má preto zato, že nárok na bezodplatné vedenie účtu majiteľa cenných
papierov zostal vzhľadom na citované ustanovenia zákona o cenných papierov zachovaný.“
Sťažovateľ ďalej namieta aj skutočnosť, že určenie výšky odmeny za vedenie účtu
majiteľa cenných papierov je v rozpore s dobrými mravmi.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20
ods. 1 ústavy sťažovateľ cituje judikatúru ústavného súdu a uvádza: «V nadväznosti
na uvedené a vzhľadom na výklad ústavného súdu v bode 21.8 hore citovaného nálezu
sťažovateľ má zato, že žalobca ukladá povinnosti majiteľom účtov cenných papierov,
o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona,
čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Žalobca pri prijatí cenníka
služieb nekonal spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality
vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou „interného predpisu
žalovaného – cenníka služieb „na majiteľov účtov cenných papierov ktorí nepristúpili
k prevádzkovému poriadku žalobcu, dochádza k odčerpaniu časti majetku majiteľov
cenných papierov ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o pristúpení k prevádzkovému poriadku
žalobcu, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva majiteľov účtov cenných
papierov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“»
Sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
konanie prerušil a podal návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu. Sťažovateľ uvádza,
že „... zvolený procesný postup okresného súdu /nepredloženie veci ústavnému súdu/
má v danej veci takú intenzitu, ktorá ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy
podľa § 13 Dohovoru, čl. 1 ústavy, čl. 59 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 5 listiny.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti „začal
konanie o porušení jeho základných práv“ a aby následne vydal nález:
„1/ Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp. 9 Co 81/2016
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, práva na účinný prostriedok nápravy podľa § 13 Dohovoru, čl. 1 ústavy, čl. 59
ods. 2 ústavy, čl. 11 ods. 5 listiny, čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
2/ Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 81/2016
zo dňa 30. 3. 2017 a vec vracia tomuto orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.
3/ Ukladá Krajskému súdu v Košiciach aby vec vedenú pod sp. zn. 9 Co 81/2016
spolu s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co/110/2014 zo dňa 08. 07. 2015
predložil kolégiu Najvyššieho súdu SR na zjednotenie rozhodovacej praxe krajských súdov.
4/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie
v celkovej výške 3. 500,- eur.
5/ Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 500,- eur
do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
(obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona.
Podľa 11 ods. 5 listiny dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2016 a jeho
rozsudkom z 30. marca 2017
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu ku krajskému súdu namieta
arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.
Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu,
ktorý v relevantnej časti uviedol:
„Zo zisteného skutkového stavu a z citovaných zákonných ustanovení súd mal za to,
že uplatnený nárok je dôvodný. Vychádzal zo skutočnosti, že medzi účastníkmi konania
vznikol záväzkový vzťah podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka na základe inej
skutočnosti uvedenej v zákone, ktorou je zriadenie účtu majiteľa cenných papierov
v prospech odporcu na základe ust. § 164a ods. ZoCP. Zriadenie účtu majiteľa cenných
papierov nie je sporné a je preukázané výpisom zo systému preukazujúceho zriadenie účtu
majiteľa. Taktiež Výpisom z účtu mal súd preukázané, že odporca bol v roku 2009 a v roku
2010 majiteľom cenných papierov. Práva a povinnosti účastníkov vyplývali priamo
zo zákona a tiež na základe odkazu v ust. § 103 ods. 6 ZoCP boli záväzne vymedzené tiež
prevádzkovým poriadkom navrhovateľa. Tento v časti I. článku 16 bod 16.1 stanovoval
všeobecnú odplatnosť navrhovateľom poskytovaných služieb (pokiaľ zákon alebo osobitný
predpis neustanovoval inak), pričom čo do výšky odplaty odkazoval na Cenník služieb.
I predchádzajúca právna úprava(zák. č. 600/1992 Zb.), tak aj ust. § 105 ZoCP vedenie účtu
majiteľa cenných papierov považuje sa službu odplatnú. Odporca bol preto povinný
za službu vedenia účtu majiteľa cenných papierov zaplatiť navrhovateľovi odplatu vo výške
vyplývajúcej z cenníka služieb navrhovateľa. Čo sa týka ceny služby, i keď cena za službu
vedenia majiteľa účtu cenných papierov nebola medzi účastníkmi výslovne dohodnutá,
úprava v prevádzkovom poriadku navrhovateľa v spojení s cenníkom služieb, na ktorý
prevádzkový poriadok odkazuje, podľa názoru súdu je dostatočný spôsob určenia ceny
v zmysle zákona o cenách. Navrhovateľ cenu služieb odporcovi vyfakturoval, ktorú
skutočnosť mal súd preukázanú faktúrou č..., splatnou 15. 2. 2010, v sume 1.000,- Sk
(33,19 eur) a faktúrou č..., splatnou 28. 2. 2011, v sume 475,99 Sk (15,80 eur). Výpočet
špecifikoval nasledovne: výška poplatku za vedenie účtu bola stanovená v závislosti
od objemu cenných papierov (súčet súčinov menovitá hodnota x počet kusov cenných
papierov pre každú emisiu) evidovaných na účte majiteľa v rozhodnom období.
Pri stanovení výšky objemu cenných papierov CDCP vychádza z menovitej hodnoty cenných
papierov a počtu cenných papierov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vzhľadom
na to, že v roku 2009 a 2010 navrhovateľ viedol odporcovi účet majiteľa cenných papierov
v zmysle ust. § 105 ZoCP a na základe evidencie zaknihovaných cenných papierov
podľa § 99 ZoCP a splnil svoju zákonnú povinnosť, na druhej strane odporca nezaplatil
navrhovateľovi odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov a faktúry v lehote
splatnosti neuhradil, súdu neostávalo nič iné, ako zaviazať odporcu k zaplateniu sumy
48,99 eur na istine tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil a argumentáciou žalobcu
i argumentáciou okresného súdu a uviedol:
«14. K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať,
že žalovaný sa stal majiteľom cenných papierov na základe zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, na základe privatizácie sa stal
majiteľom investičných kupónov (§ 22 cit. zák.).
15. Investičný kupón (ďalej len „kupón“) na účely tohto zákona je cenný papier,
na meno, ktorý oprávňuje na kúpu akcií určených na predaj za kupóny. Kupón
je neprevoditeľný a práva s ním spojené prechádzajú iba na dediča.
16. Na základe § 56 ods. 1 v spojení s § 57 a § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb.
o cenných papieroch Stredisku cenných papierov vznikla povinnosť zriadiť žalovanému účet
majiteľa cenných papierov.
17. Podľa § 57 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch evidenciu
zaknihovaných cenných papieroch vedie stredisko na účtoch majiteľov cenných papierov
a v registri emitentov cenných papierov (ďalej len register).
18. Podľa § 58 ods. 1 stredisko zriadi účet každému, kto sa stane majiteľom
zaktivovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov
vykonanej podľa osobitných predpisov.
19. Z vykonaného dokazovania a z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bol zriadený
účet majiteľa cenných papierov 25. 4. 1993.
20. Novelou zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných služieb
a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa § 105 a § 164a zákona o cenných
papieroch bol zriadený žalovanému účet majiteľa cenných papierov.
21. Podľa § 164a ods. 3, 4 a 5 veta druhá zákona o cenných papieroch sa účet
majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov považuje za evidenciu podľa § 99 ods. 3,
ktorú centrálny depozitár vedie za odplatu. Po presunutí cenných papierov z účtu
zriadeného podľa doterajších predpisov účet majiteľa zriadeného podľa doterajších
predpisov zanikol.
22. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentmi žalobcu uvedeným vo vyjadrení
k odvolaniu, že účet majiteľa cenných papierov upravuje výlučne § 105 zákona o cenných
papieroch, ktorý v bode 5 ustanovuje, že právne vzťahy týkajúce sa účtu majiteľa cenných
papierov sa spravujú zákonom o cenných papieroch a Obch. zák., že zákon v uvedenom
ust. nerozlišuje medzi majiteľom účtov v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti
a priznáva použitie Obch. zák. i v prípade majiteľov účtov – fyzických osôb –
nepodnikateľov, že v čase zriadenia účtu žalovaného sa právny vzťah v súvislosti s vedením
účtu výslovne spravoval ust. zák. č. 600/1992 Zb. a Obch. zák., pričom vznik právnych
vzťahov a nároky z neho vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zákona o cenných
papieroch sa posudzujú podľa doterajších predpisov, ak zákon o cenných papieroch
neustanovuje inak.
23. Rovnako odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu vyjadrenou
vo vyjadrení k odvolaniu, že účet majiteľa cenných papierov, ktorý je predmetom sporu
je služba, ktorú poskytujú okrem žalobcu aj iné právnické osoby, najmä banky a obchodníci
s cennými papiermi, ktorí sú zároveň zo zákona aj členmi žalobcu, že táto služba
je upravená výlučne v § 105 zákona o cenných papieroch, na základe ktorého túto službu
od účinnosti zákona poskytuje aj žalobca, že z tohto ust. vyplýva žalobcovi povinnosť viesť
účty majiteľov cenných papierov a že žalobcovi prináležia aj práva v ňom obsiahnuté,
že v prejednávanom spore je potrebné aplikovať zákon o cenných papieroch a Obchodný
zákonník, že ide o spoplatnenú službu.
24. Pokiaľ ide o výhrady žalovaného, ohľadom ochrany práv spotrebiteľa a vznesenú
námietku premlčania, je potrebné uviesť, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol
na základe zmluvy, že sa na prejednávanú vec nevzťahuje úprava týkajúca
sa spotrebiteľských zmlúv, že vzťah medzi stranami sporu vznikol a vyplýva priamo
zo zákona o cenných papieroch, ktorý je potrebný aplikovať a ust. Obch. zák.
25. K námietke premlčania nároku žalobcu, je potrebné uviesť, že nárok žalobcu nie
je premlčaný. V prejednávanej veci nemožno aplikovať § 100 ods. 1 Obč. zák., ale § 397
Obch. zák., v ktorom je uvedená 4 ročná premlčacia doba. So zreteľom na splatnosť faktúry
č. 9000003020 – 15. 2. 2010 na 33,19 eur a faktúry č. 1000001471 – 28. 2. 2011
na 10,00 eur a na dátum podanej žaloby na súde 28. 1. 2014, neuplynula štvorročná
premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcu.
26. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.»
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že predmetom napadnutého
konania bol nárok zodpovedajúci nezaplatenej cene za službu vedenia účtu majiteľa
cenných papierov, poskytnutú žalobcom sťažovateľovi za rok 2009 a 2010 v celkovej
sume 48,99 €.
V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil predmet
súdneho konania tak, že ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal
z toho, že ak Civilný súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422
ods. 1 Civilného súdneho poriadku neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť už sama osebe zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenej.
Ústavný súd sa napriek uvedenému oboznámil so sťažnosťou, rozsudkom okresného
súdu i napadnutým rozsudkom krajského súdu a konštatuje, že z judikatúry ústavného súdu
taktiež vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť
bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie
rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym
otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi
inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,
č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
Z už citovaného napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd dal
sťažovateľovi odpoveď na všetky jeho podstatné námietky. Čo sa týka skutkových
aj právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi
a skutkovými závermi krajského súdu, viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu takéto prvky nevykazuje.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd považuje za potrebné taktiež uviesť, že námietka sťažovateľa týkajúca
sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu vyslovenia prekvapivého
právneho názoru nemá opodstatnenie.
Tak, ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, okresný súd dospel k záveru,
že na predmetný vzťah je potrebné aplikovať § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných
papieroch“) a uviedol: „Podľa ust. § 105 ods. 5 ZoCP, právne vzťahy medzi členom,
ktorému bol účet majiteľa zriadený a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom
a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom.
Podľa ust. § 261 ods. 1, ods. 2, ods. 6 a ods. 7 Obchodného zákonníka, táto časť
zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé
s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou
zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú
zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich
podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov
záväzkové vzťahy: a) medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom
a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy
týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel
spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov
spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou
spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom
a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia, b) medzi zakladateľmi družstva a medzi členom
a družstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve, ako aj zo zmlúv o prevode
členských práv a povinností, záväzkové vzťahy medzi členom štatutárneho orgánu
a kontrolným orgánom družstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a družstvom
pri výkone jeho poverenia, c) z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej
z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov, d) zo zmluvy o predaji podniku alebo
jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti
(§ 591),zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638),
zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase
(§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708), a zmluvy
o vkladovom účte (§ 716), e) z bankovej záruky (§ 313), z cestovného šeku (§ 720) a sľubu
odškodnenia (§ 725). Touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli
pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou
zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam
pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu
ustanovenom osobitným zákonom...“
Z citovanej relevantnej časti rozsudku okresného súdu sú bezpochyby zjavné právne
úvahy okresného súdu vo veci sťažovateľa a podradenie vzťahu medzi sťažovateľom
a žalobcom pod uvedenú zákonnú úpravu, s ktorou sa už krajský súd v napadnutom
rozsudku iba stotožnil, pričom reagoval aj na námietku premlčania, ktorú sťažovateľ
vzniesol.
K sťažovateľom prezentovanej argumentácie rozdielnej judikatúry krajských súdov
ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) zverená najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).
Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov utváraných
pri ich zákonných postupoch ústavný súd nie je oprávnený. Ústavný súd je oprávnený
aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov,
t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 50
ústavy) alebo či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Takto vymedzená právomoc ústavného
súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a používania zákonov
(podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sa vôbec nezaoberal
argumentáciou sťažovateľa o námietke nepredloženia jeho veci v zmysle § 109 ods. 1 OSP
ústavnému súdu z dôvodu, že uvedený procesný postup, a teda „nepredloženie veci
ústavnému súdu“, zvolil v napadnutom konaní okresný súd, pričom sťažovateľ
(kvalifikovaný právny zástupca – advokát, pozn.) v petite jasne vymedzil predmet konania
na ústavnom súde ako porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní
sp. zn. 9 Co 81/2016, a nie aj postupom okresného súdu.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach zanedbateľného významu prichádza
do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené,
nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia
porušenia sťažovateľom označených práv.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3 ústavy,
čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 59 ods. 5 ústavy, čl. 11 ods. 5 listiny, čl. 13 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy, ústavný súd dáva do pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej
zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter ústavného princípu, ktorý
sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy.
Toto ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,
t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené
základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia
označeného ustanovenia ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 59 ods. ústavy a čl. 11 ods. 5 listiny a čl. 1 dodatkového
protokolu, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd nepovažuje skutkové a právne závery
krajského súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie prijať záver o porušení uvedených základných práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa
aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry ESĽP (napr.
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice
proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva
zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom
zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,
ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06),
a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia
sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že konanie vedené pred krajským súdom
pod sp. zn. 9 Co 81/2016 bolo v merite veci skončené rozsudkom z 30. marca 2017, ktorý
bol sťažovateľovi doručený 26. júna 2017.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
27. júla 2017, t. j. v čase, keď konanie bolo v merite veci skončené, a teda v čase,
keď krajský súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh
konania, prípadne prieťahy v ňom. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,
že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného práva na uvedenom skutkovom
základe v čase podania sťažnosti postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať, a preto
sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018