Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 350/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a , základného práva podľa Listiny

základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20

ods. 1, , a (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a jeho rozsudkom z 30. marca 2017.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť Centrálnemu depozitárovi

cenných papierov SR, a. s. (ďalej len „žalobca“), istinu v sume 48,99 € a trovy konania

v sume 16,50 €.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa , k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sťažnosti uvádza:

«Sťažovateľ vo svojich podaniach namietal skutočnosť, že so žalobcom nemá a nikdy

nemal podpísanú odplatnú zmluvu o vedení účtu majiteľa cenných papierov a preto mu ani

nemohla byť uložená povinnosť platiť „odmenu“ za vedenie účtu majiteľa cenných

papierov.

Uvedené argumenty sťažovateľa zostali zo strany Krajského súdu v Košiciach

nepovšimnuté...

V kontexte uvedeného sťažovateľ má zato, že Krajský súd v Košiciach v rozsudku

sp. zn. zo dňa 30. 3. 2017 nedal špecifickú odpoveď na jeho námietky uvedené

v jeho podaniach v ktorých tvrdil, so žalobcom nemá a niky nemal podpísanú zmluvu

o vedení účtu majiteľa cenných papierov a preto mu nemohla byť uložená ani povinnosť

platiť odmenu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov.»

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny z „dôvodu vyslovenia

prekvapivého právneho názoru“. V sťažnosti uvádza: «Z pohľadu výsledkov konania

na súde prvého stupňa odvolací súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“

a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch než súd prvého stupňa; pričom sťažovateľ

v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru

zaujatého až v odvolacom konaní /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 25. mája 2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011/ preto jeho rozhodnutie je potrebné považovať

za prekvapujúce...

... V kontexte uvedeného považuje sťažovateľ rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach za arbitrárne, nakoľko sťažovateľ nemal možnosť namietať, že vo veci

sa nejedná o obchodno-právny vzťah, ale o občianskoprávny vzťah a nemal ani

možnosť napr. predložiť rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 08. 07. 2015 v ktorom súd zaujal rozdielne stanovisko ako Krajský súd v Košiciach.»

Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo argumentuje skutočnosťou, že „v jeho prípade

sa jednalo o občianskoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje ochrana spotrebiteľa“.

Sťažovateľ uvádza, že predpokladom na spoplatnenie vedenia účtu je podanie

príkazu na zriadenie účtu na expozitúre centrálneho depozitára (jednostranný právny úkon)

a následne spísanie zmluvy o zriadení a vedení účtu majiteľa zaknihovaných cenných

papierov (dvojstranný právny úkon). Ďalej uvádza: „Účty majiteľov cenných papierov boli

zriadené podľa zákona č o cenných papieroch a to bezodplatne,

preto ak majiteľ účtu nepristúpil zmluvne k prevádzkovému poriadku, pre majiteľa účtu

cenných papierov sa prevádzkový poriadok nestal záväzným.

Z ust. § 173p ods. 1 ZoCp – prechodných ustanovení k úpravám účinným

od 31. decembra 2011 vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy

upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 31. decembrom 2011; vznik týchto právnych

vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 31. decembrom 2011 sa však posudzujú

podľa predpisov účinných do 30. decembra 2011.

Z ust. § 173r ods. 1 ZoCp – prechodných ustanovení k úpravám účinným

od 10. júna 2013 vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa od 10. júna 2013 spravujú

aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 10. júnom 2013; vznik týchto

právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 10. júnom 2013 sa však posudzujú

podľa predpisov účinných do 9. júna 2013.

Sťažovateľ má preto zato, že nárok na bezodplatné vedenie účtu majiteľa cenných

papierov zostal vzhľadom na citované ustanovenia zákona o cenných papierov zachovaný.“

Sťažovateľ ďalej namieta aj skutočnosť, že určenie výšky odmeny za vedenie účtu

majiteľa cenných papierov je v rozpore s dobrými mravmi.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20

ods. 1 sťažovateľ cituje judikatúru ústavného súdu a uvádza: «V nadväznosti

na uvedené a vzhľadom na výklad ústavného súdu v bode 21.8 hore citovaného nálezu

sťažovateľ má zato, že žalobca ukladá povinnosti majiteľom účtov cenných papierov,

o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona,

čím sa dostávajú do kontradikcie s . Žalobca pri prijatí cenníka

služieb nekonal spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality

vyjadreným v , ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu

podľa . Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou „interného predpisu

žalovaného – cenníka služieb „na majiteľov účtov cenných papierov ktorí nepristúpili

k prevádzkovému poriadku žalobcu, dochádza k odčerpaniu časti majetku majiteľov

cenných papierov ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o pristúpení k prevádzkovému poriadku

žalobcu, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva majiteľov účtov cenných

papierov vlastniť majetok podľa a podľa dodatkového protokolu.“»

Sťažovateľ predložil okresnému súdu návrh, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

konanie prerušil a podal návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu. Sťažovateľ uvádza,

že „... zvolený procesný postup okresného súdu /nepredloženie veci ústavnému súdu/

má v danej veci takú intenzitu, ktorá ovplyvnila rozhodnutie vo veci samej.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie (the right to a fair trial) podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a podľa Dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa Dohovoru, , a listiny.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti „začal

konanie o porušení jeho základných práv“ a aby následne vydal nález:

„1/ Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní vedenom pod sp.

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie (the right to a fair trial) podľa , a podľa

Dohovoru, práva vlastniť majetok podľa a podľa dodatkového

protokolu, práva na účinný prostriedok nápravy podľa Dohovoru, ,

ods. 2 , listiny, a .

2/ Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 30. 3. 2017 a vec vracia tomuto orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.

3/ Ukladá Krajskému súdu v Košiciach aby vec vedenú pod sp. zn.

spolu s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 08. 07. 2015

predložil kolégiu Najvyššieho súdu SR na zjednotenie rozhodovacej praxe krajských súdov.

4/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie

v celkovej výške 3. 500,- eur.

5/ Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 500,- eur

do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona.

Podľa 11 ods. 5 listiny dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. marca 2017

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu ku krajskému súdu namieta

arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu,

ktorý v relevantnej časti uviedol:

„Zo zisteného skutkového stavu a z citovaných zákonných ustanovení súd mal za to,

že uplatnený nárok je dôvodný. Vychádzal zo skutočnosti, že medzi účastníkmi konania

vznikol záväzkový vzťah podľa ust. na základe inej

skutočnosti uvedenej v zákone, ktorou je zriadenie účtu majiteľa cenných papierov

v prospech odporcu na základe ust. § 164a ods. ZoCP. Zriadenie účtu majiteľa cenných

papierov nie je sporné a je preukázané výpisom zo systému preukazujúceho zriadenie účtu

majiteľa. Taktiež Výpisom z účtu mal súd preukázané, že odporca bol v roku 2009 a v roku

2010 majiteľom cenných papierov. Práva a povinnosti účastníkov vyplývali priamo

zo zákona a tiež na základe odkazu v ust. § 103 ods. 6 ZoCP boli záväzne vymedzené tiež

prevádzkovým poriadkom navrhovateľa. Tento v časti I. článku 16 bod 16.1 stanovoval

všeobecnú odplatnosť navrhovateľom poskytovaných služieb (pokiaľ zákon alebo osobitný

predpis neustanovoval inak), pričom čo do výšky odplaty odkazoval na Cenník služieb.

I predchádzajúca právna úprava(), tak aj ust. ZoCP vedenie účtu

majiteľa cenných papierov považuje sa službu odplatnú. Odporca bol preto povinný

za službu vedenia účtu majiteľa cenných papierov zaplatiť navrhovateľovi odplatu vo výške

vyplývajúcej z cenníka služieb navrhovateľa. Čo sa týka ceny služby, i keď cena za službu

vedenia majiteľa účtu cenných papierov nebola medzi účastníkmi výslovne dohodnutá,

úprava v prevádzkovom poriadku navrhovateľa v spojení s cenníkom služieb, na ktorý

prevádzkový poriadok odkazuje, podľa názoru súdu je dostatočný spôsob určenia ceny

v zmysle zákona o cenách. Navrhovateľ cenu služieb odporcovi vyfakturoval, ktorú

skutočnosť mal súd preukázanú faktúrou č..., splatnou 15. 2. 2010, v sume 1.000,- Sk

(33,19 eur) a faktúrou č..., splatnou 28. 2. 2011, v sume 475,99 Sk (15,80 eur). Výpočet

špecifikoval nasledovne: výška poplatku za vedenie účtu bola stanovená v závislosti

od objemu cenných papierov (súčet súčinov menovitá hodnota x počet kusov cenných

papierov pre každú emisiu) evidovaných na účte majiteľa v rozhodnom období.

Pri stanovení výšky objemu cenných papierov CDCP vychádza z menovitej hodnoty cenných

papierov a počtu cenných papierov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vzhľadom

na to, že v roku 2009 a 2010 navrhovateľ viedol odporcovi účet majiteľa cenných papierov

v zmysle ust. § 105 ZoCP a na základe evidencie zaknihovaných cenných papierov

podľa § 99 ZoCP a splnil svoju zákonnú povinnosť, na druhej strane odporca nezaplatil

navrhovateľovi odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov a faktúry v lehote

splatnosti neuhradil, súdu neostávalo nič iné, ako zaviazať odporcu k zaplateniu sumy

48,99 eur na istine tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil a argumentáciou žalobcu

i argumentáciou okresného súdu a uviedol:

«14. K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať,

že žalovaný sa stal majiteľom cenných papierov na základe

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, na základe privatizácie sa stal

majiteľom investičných kupónov (§ 22 cit. zák.).

15. Investičný kupón (ďalej len „kupón“) na účely tohto zákona je cenný papier,

na meno, ktorý oprávňuje na kúpu akcií určených na predaj za kupóny. Kupón

je neprevoditeľný a práva s ním spojené prechádzajú iba na dediča.

16. Na základe v spojení s a

o cenných papieroch Stredisku cenných papierov vznikla povinnosť zriadiť žalovanému účet

majiteľa cenných papierov.

17. Podľa o cenných papieroch evidenciu

zaknihovaných cenných papieroch vedie stredisko na účtoch majiteľov cenných papierov

a v registri emitentov cenných papierov (ďalej len register).

18. Podľa § 58 ods. 1 stredisko zriadi účet každému, kto sa stane majiteľom

zaktivovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov

vykonanej podľa osobitných predpisov.

19. Z vykonaného dokazovania a z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bol zriadený

účet majiteľa cenných papierov 25. 4. 1993.

20. Novelou o cenných papieroch a investičných služieb

a o zmene a doplnení niektorých zákonov podľa § 105 a § 164a zákona o cenných

papieroch bol zriadený žalovanému účet majiteľa cenných papierov.

21. Podľa § 164a ods. 3, 4 a 5 veta druhá zákona o cenných papieroch sa účet

majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov považuje za evidenciu podľa § 99 ods. 3,

ktorú centrálny depozitár vedie za odplatu. Po presunutí cenných papierov z účtu

zriadeného podľa doterajších predpisov účet majiteľa zriadeného podľa doterajších

predpisov zanikol.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentmi žalobcu uvedeným vo vyjadrení

k odvolaniu, že účet majiteľa cenných papierov upravuje výlučne § 105 zákona o cenných

papieroch, ktorý v bode 5 ustanovuje, že právne vzťahy týkajúce sa účtu majiteľa cenných

papierov sa spravujú zákonom o cenných papieroch a Obch. zák., že zákon v uvedenom

ust. nerozlišuje medzi majiteľom účtov v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti

a priznáva použitie Obch. zák. i v prípade majiteľov účtov – fyzických osôb –

nepodnikateľov, že v čase zriadenia účtu žalovaného sa právny vzťah v súvislosti s vedením

účtu výslovne spravoval ust. a Obch. zák., pričom vznik právnych

vzťahov a nároky z neho vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zákona o cenných

papieroch sa posudzujú podľa doterajších predpisov, ak zákon o cenných papieroch

neustanovuje inak.

23. Rovnako odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu vyjadrenou

vo vyjadrení k odvolaniu, že účet majiteľa cenných papierov, ktorý je predmetom sporu

je služba, ktorú poskytujú okrem žalobcu aj iné právnické osoby, najmä banky a obchodníci

s cennými papiermi, ktorí sú zároveň zo zákona aj členmi žalobcu, že táto služba

je upravená výlučne v § 105 zákona o cenných papieroch, na základe ktorého túto službu

od účinnosti zákona poskytuje aj žalobca, že z tohto ust. vyplýva žalobcovi povinnosť viesť

účty majiteľov cenných papierov a že žalobcovi prináležia aj práva v ňom obsiahnuté,

že v prejednávanom spore je potrebné aplikovať zákon o cenných papieroch a Obchodný

zákonník, že ide o spoplatnenú službu.

24. Pokiaľ ide o výhrady žalovaného, ohľadom ochrany práv spotrebiteľa a vznesenú

námietku premlčania, je potrebné uviesť, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol

na základe zmluvy, že sa na prejednávanú vec nevzťahuje úprava týkajúca

sa spotrebiteľských zmlúv, že vzťah medzi stranami sporu vznikol a vyplýva priamo

zo zákona o cenných papieroch, ktorý je potrebný aplikovať a ust. Obch. zák.

25. K námietke premlčania nároku žalobcu, je potrebné uviesť, že nárok žalobcu nie

je premlčaný. V prejednávanej veci nemožno aplikovať § 100 ods. 1 Obč. zák., ale § 397

Obch. zák., v ktorom je uvedená 4 ročná premlčacia doba. So zreteľom na splatnosť faktúry

č. 9000003020 – 15. 2. 2010 na 33,19 eur a faktúry č. 1000001471 – 28. 2. 2011

na 10,00 eur a na dátum podanej žaloby na súde 28. 1. 2014, neuplynula štvorročná

premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobcu.

26. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.»

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že predmetom napadnutého

konania bol nárok zodpovedajúci nezaplatenej cene za službu vedenia účtu majiteľa

cenných papierov, poskytnutú žalobcom sťažovateľovi za rok 2009 a 2010 v celkovej

sume 48,99 €.

V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) vyhodnotil predmet

súdneho konania tak, že ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal

z toho, že ak Civilný súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí

vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422

ods. 1 Civilného súdneho poriadku neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť už sama osebe zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

Ústavný súd sa napriek uvedenému oboznámil so sťažnosťou, rozsudkom okresného

súdu i napadnutým rozsudkom krajského súdu a konštatuje, že z judikatúry ústavného súdu

taktiež vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (, , ,

).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť

bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie

rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym

otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Z už citovaného napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd dal

sťažovateľovi odpoveď na všetky jeho podstatné námietky. Čo sa týka skutkových

aj právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,

nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnymi

a skutkovými závermi krajského súdu, viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu takéto prvky nevykazuje.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd považuje za potrebné taktiež uviesť, že námietka sťažovateľa týkajúca

sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu vyslovenia prekvapivého

právneho názoru nemá opodstatnenie.

Tak, ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, okresný súd dospel k záveru,

že na predmetný vzťah je potrebné aplikovať

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných

papieroch“) a uviedol: „Podľa ust. § 105 ods. 5 ZoCP, právne vzťahy medzi členom,

ktorému bol účet majiteľa zriadený a centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom

a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a .

Podľa ust. , , a , táto časť

zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé

s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou

zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú

zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich

podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov

záväzkové vzťahy: a) medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom

a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy

týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel

spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov

spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou

spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom

a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia, b) medzi zakladateľmi družstva a medzi členom

a družstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve, ako aj zo zmlúv o prevode

členských práv a povinností, záväzkové vzťahy medzi členom štatutárneho orgánu

a kontrolným orgánom družstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a družstvom

pri výkone jeho poverenia, c) z burzových obchodov a ich sprostredkovania (§ 642) a ďalej

z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov, d) zo zmluvy o predaji podniku alebo

jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti

(§ 591),zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638),

zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase

(§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708), a zmluvy

o vkladovom účte (§ 716), e) z bankovej záruky (§ 313), z cestovného šeku (§ 720) a sľubu

odškodnenia (§ 725). Touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli

pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou

zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam

pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu

ustanovenom osobitným zákonom...“

Z citovanej relevantnej časti rozsudku okresného súdu sú bezpochyby zjavné právne

úvahy okresného súdu vo veci sťažovateľa a podradenie vzťahu medzi sťažovateľom

a žalobcom pod uvedenú zákonnú úpravu, s ktorou sa už krajský súd v napadnutom

rozsudku iba stotožnil, pričom reagoval aj na námietku premlčania, ktorú sťažovateľ

vzniesol.

K sťažovateľom prezentovanej argumentácie rozdielnej judikatúry krajských súdov

ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) zverená najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. ).

Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov utváraných

pri ich zákonných postupoch ústavný súd nie je oprávnený. Ústavný súd je oprávnený

aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov,

t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 50

) alebo či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Takto vymedzená právomoc ústavného

súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a používania zákonov

(podobne aj , ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sa vôbec nezaoberal

argumentáciou sťažovateľa o námietke nepredloženia jeho veci v zmysle

ústavnému súdu z dôvodu, že uvedený procesný postup, a teda „nepredloženie veci

ústavnému súdu“, zvolil v napadnutom konaní okresný súd, pričom sťažovateľ

(kvalifikovaný právny zástupca – advokát, pozn.) v petite jasne vymedzil predmet konania

na ústavnom súde ako porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní

sp. zn. , a nie aj postupom okresného súdu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že opodstatnenosť

sťažnosti podľa vo veciach zanedbateľného významu prichádza

do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )]. Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené,

nedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia

porušenia sťažovateľom označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa , ,

, , listiny, dohovoru a

dodatkového protokolu

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 1 a čl. 2

ods. 2 , ústavný súd dáva do pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej

zdôrazňuje, že a 2 a majú charakter ústavného princípu, ktorý

sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní .

Toto ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,

t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa , a preto ak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia

označeného ustanovenia (m. m. ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a ods. a listiny a dodatkového

protokolu, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd nepovažuje skutkové a právne závery

krajského súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie prijať záver o porušení uvedených základných práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry ESĽP (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice

proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva

zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom

zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (),

a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia

sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu podľa

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že konanie vedené pred krajským súdom

pod sp. zn. bolo v merite veci skončené rozsudkom z 30. marca 2017, ktorý

bol sťažovateľovi doručený 26. júna 2017.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

27. júla 2017, t. j. v čase, keď konanie bolo v merite veci skončené, a teda v čase,

keď krajský súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh

konania, prípadne prieťahy v ňom. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,

že k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného práva na uvedenom skutkovom

základe v čase podania sťažnosti postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať, a preto

sťažnosť aj v tejto časti v súlade s odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018