Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-110-2014.pdf
PDF · 112.48 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/110/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta ako sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., so sídlom ul. 29. augusta 1/A, 814 80 Bratislava, IČO: 31338976, proti žalovanej: Z.. G. J., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpenej JUDr. Vladimírom Šatníkom, advokátom so sídlom Mierová 64/2, 066 01 Humenné, o zaplatenie 330,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 15C/78/2014-74 zo dňa 15.7.2014, takto
rozhodol:
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh žalobcu v celom rozsahu zamieta.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 19,50 eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 19,50 eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd Humenné (ďalej len „prvostupňový súd “) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 330,24 eur a trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 19,50 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 25.4.1993 bol právnym predchodcom žalobcu Strediskom cenných papierov SR, a.s., zriadený pre žalovanú účet majiteľa cenných papierov na základe evidencie cenných papierov. Právny vzťah medzi žalovanou a SCP SR vznikol v zmysle ust. § 56 zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého bolo SCP povinné evidovať zaknihované cenné papiere v zmysle ust. § 57 zák. č. 600/1992 Zb.. SCP zriadilo účet majiteľa pre žalovanú v súlade s ustanovením § 58 zák. č. 600/1992 Zb. z dôvodu, že sa stala majiteľkou zaknihovaných cenných papierov na základe privatizácie. V roku 2004 došlo k zmene, kedy žalobca nadviazal na činnosť SCP v zmysle Zákona o cenných papieroch na základe rozhodnutia Ministerstva financií SR. Zo spätného výpisu z účtu majiteľa cenných papierov k 31.12.2008 podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca k tomuto dátumu viedol pre žalovanú účet majiteľa cenných papierov, na ktorom evidoval cenné papiere, a to emitenta O.- R. G., v počte 1 ks v menovitej hodnote 1.000,- Sk (33,193919 eur), emitenta Všeobecná úverová banka, a.s., v počte 2 ks v menovitej hodnote 1.000,-Sk (33,193919 eur), emitenta Prvá penzijná správcovská spoločnosť, a.s. v počte 100 ks v menovitej hodnote 100,- Sk (3,319392 eur), emitenta 1. garantovaná a.s., v počte 102 ks v menovitej hodnote 100,- Sk (3,319392 eur) a emitenta 1. garantovaná a.s. v počte1054 ks v menovitej hodnote 1.000,- Sk (33,193919 eur). Celkovo viedol žalobca pre žalovanú účet, na ktorom evidoval k 31.12.2008 cenné papiere v objeme 38.909,91 eur. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2008, splatnou dňa 28.2.2009, vyfakturoval žalobca žalovanej poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2008 v zmysle Cenníka Centrálneho depozitára cenných
papierov SR, a.s. CD-55 vo výške 331,94 eur. Nakoľko v roku 2010 došlo na základe žiadosti žalovanej k bezodplatnému prevodu časti zaknihovaných cenných papierov na Fond národného majetku, tento uhradil pomernú časť poplatku za poskytnutú službu CD-55 v sume 1,70 eur a predmetom konania je zaplatenie 330,24 eur.
S odvolávkou na ust. § 153 ods.1 O.s.p., § 261 ods.1, písm. c) Obchodného zákonníka, § 99 ods. 1, zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a § 103 ods. 1, 3, 4, 5, 6 Zákona o cenných papieroch uviedol, že Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. vykonáva služby v rozsahu udeleného povolenia na vznik a činnosť CDCP a v zmysle príslušných ustanovení Prevádzkového poriadku CDCP. CDCP pri poskytovaní služieb prihliada na príslušné ustanovenia zákona č.431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. CDCP spoplatňuje výkon služieb pre členov, obchodníkov s cennými papiermi, burzu cenných papierov, Národnú banku Slovenska a ostatných klientov podľa sadzieb, určených Cenníkom Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., pokiaľ nie je stanovené inak. Cenník je schvaľovaný Dozornou radou navrhovateľa v zmysle prevádzkového poriadku, ktorý je v zmysle ust. § 103 zák. č. 566/2001 Z. z. schvaľovaný Národnou bankou Slovenska. V prejednávanej veci prvostupňový súd dospel k záveru, že nárok žalobcu bol uplatnený dôvodne, keď vychádzal z dôkazov predložených zo strany žalobcu, pričom mal za dostatočne preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu platnej zmluvy o vedení účtu majiteľa cenných papierov, na základe ktorej navrhovateľ viedol pre odporcu aj v roku 2008 účet majiteľa cenných papierov. Za túto službu si v súlade so zák. č. 566/2001 Z. z., prevádzkovým poriadkom a cenníkom vyfakturoval faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2008, splatnou dňa 28.2.2009, sumu 331,94 eur, vrátane DPH. Nakoľko v roku 2010 došlo na žiadosť žalovanej k bezodplatnému prevodu časti cenných papierov na Fond národného majetku, tento uhradil pomernú časť poplatku za poskytnutú služby vo výške 1,70 eur a navrhovateľ si v konaní uplatňuje zaplatenie sumy 330,24 eur. Okresný súd právne vyhodnotil vzťah medzi účastníkmi konania ako obchodno-právny, uzavretý v súlade s ust. § 261 ods.1, písm. c) Obchodného zákonníka a s ust. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch. Ďalej prvostupňový súd uviedol, že prostredníctvom ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, došlo (počínajúc od 1.4.2004) k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov na dve kategórie, keď prvú tvoria obchodno-právne záväzkové vzťahy medzi dvoma podnikateľmi, druhú predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (resp. dodávateľom) a spotrebiteľom. Všeobecná premlčacia doba pre obchodno-právne vzťahy je podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka štvorročná, zatiaľ čo v občiansko-právnych vzťahoch sa v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka právo premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa mohlo vykonať prvý raz. V danom prípade podľa prvostupňového súdu má posudzovaná zmluva jednoznačne obchodno-právny charakter, keďže ide o zmluvu uvedenú v ust. § 261 ods. 3, písm. c) Obchodného zákonníka, teda o tzv. „absolútny obchod“. Súčasne však ide aj o zmluvu majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Normy obchodného práva sú pre právne vzťahy vyplývajúce z takýchto zmlúv použiteľné len vtedy, ak neodporujú právnej úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov. Úprava premlčania však podľa prvostupňového súdu nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa, pričom odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Ak argumentuje odporkyňa výhodnejšou úpravou premlčania pre spotrebiteľa v Občianskom zákonníku pre kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu (podľa ust. § 101 je premlčacia doba 3 roky) oproti úprave v Obchodnom zákonníku (podľa ust. § 397 je premlčacia doba 4 roky), mohlo by ísť o výhodu len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka. Keby bol v postavení veriteľa, potom by podľa tejto logiky kratšia premlčacia doba už výhodou nebola. Nesprávnosť názoru žalovanej sa prejavuje zreteľne aj na dĺžke premlčacej doby v prípade uznania záväzku podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Podľa úpravy v Občianskom zákonníku, ktorá je podľa žalovanej pre ňu výhodnejšia preto, že ustanovuje kratšiu premlčaciu dobu, je podľa ust. § 110 ods. 1, premlčacia doba desaťročná, naproti tomu podľa úpravy v Obchodnom zákonníku v ust. § 407 ods. 1 je premlčacia doba štvorročná. V prípade uznania záväzku dlžníkom je teda úprava premlčacej doby v oboch zákonoch, pokiaľ ide o jej dĺžku, úplne opačná z hľadiska výhodnosti pre spotrebiteľa v postavení dlžníka. Aj z tohto porovnania úpravy premlčania v Občianskom a Obchodnom zákonníku možno vyvodiť, že ustanovenie o premlčaní v Občianskom zákonníku nemožno považovať za ustanovenie na ochranu spotrebiteľa. Faktúra vystavená žalobcom bola splatná 28.2.2009 a žalobca podal návrh na
súd dňa 25.2.2013. Pri aplikácii štvorročnej premlčacej lehoty potom prvostupňový súd konštatoval, že nárok uplatnený žalobcom bol podaný včas a nie je premlčaný. Výška poplatku vyfakturovaného za poskytnutie služby žalobcom nie je jeho svojvoľným rozhodnutím a nedá sa porovnať s poplatkami, ktoré si svojvoľne určujú bankové, či nebankové inštitúcie. Cenník poplatkov, podľa ktorého bol žalovanej poplatok vyfakturovaný, je schvaľovaný dozornou radou žalobcu v zmysle Prevádzkového poriadku, ktorý podlieha schváleniu Národnou bankou Slovenska, a teda bankovému dozoru. Vzhľadom k uvedeným zisteným skutočnostiam, potom súd prvého stupňa návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods.1, O.s.p. a priznal ich náhradu žalobcovi.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietne, resp. ho navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si pre prípad úspechu v tejto veci žalovaná uplatnila aj náhradu trov konania. V podanom odvolaní žalovaná uviedla, že v priebehu konania vzniesla námietku premlčania, keďže žalobca nepreukázal skutočnosti rozhodujúce pre uplatnenie svojho nároku v zákonnej premlčacej lehote. Citujúc ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1, 4 písm. a) Občianskeho zákonníka a § 2 ods. 1 písm. a) zákona číslo 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa mala za to, že vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľský vzťah, pretože na jednej strane stojí Centrálny depozitár ako „podnikateľ“ a na druhej strane žalovaná ako spotrebiteľ. Posudzovaná zmluva má charakter obchodnoprávny. Súčasne však ide aj o zmluvu majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Normy obchodného práva sú pre právne vzťahy vyplývajúce z týchto zmlúv použiteľné len vtedy, ak neodporujú právnej úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda v úprave spotrebiteľských vzťahoch. Keďže ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje premlčaciu dobu, je pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšie, mala za to, že k premlčaniu práva na zaplatenie dlžnej sumy došlo 1.3.2012 a preto vzniesla námietku premlčania. Odvolateľka bola toho názoru, že pri výklade jednotlivých ustanovení treba použiť logicky aj extenzívny výklad zákona a definovať spotrebiteľa ako osobu, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby, ktoré nie sú určené pre jej ďalšiu podnikateľskú činnosť. V ďalšom odvolateľka uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, sa úniové právo stalo nadriadeným a má prednosť pred našimi zákonmi. Obsah každej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom posudzuje aj podľa právnych aktov Európskej únie. Európska únia vo všeobecnosti zastáva názor, že spotrebiteľom môže byť výlučne fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojej podnikateľskej, obchodnej alebo profesionálnej činnosti. Súdny dvor Európskej únie tento výklad potvrdil v rozsudku C-541/99 v spojení s C-542/99 Cape Snc v. Idealservice Srl a Idealservice. Pri výklade sa riadil smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá spotrebiteľa definuje ako „akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu alebo povolaniu“. Na základe vyššie uvedeného je nutné zhrnúť všetky podmienky, ktoré musí splniť osoba, aby mohla byť považovaná za spotrebiteľa v rámci európskeho medzinárodného práva súkromného, musí ísť o fyzickú osobu, ktorá musela priamo uzatvoriť predmetnú zmluvu, ktorej účelom je napĺňanie jej individuálnych potrieb, ktoré nesúvisia s jej povolaním, alebo podnikaním, prípadne súvisia, ale len marginálne a zanedbateľne. Zároveň musí ísť o kupujúceho, či odberateľa služby v rámci tejto zmluvy. Táto osoba musí byť priamym účastníkom súdneho sporu buď ako žalobca, alebo ako žalovaný. Vzhľadom k tomu, že žalovaná spĺňa všetky tieto podmienky, trvala na tom, že je slabšou stranou v danom spore a teda ide o spotrebiteľský vzťah. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa podľa odvolateľky nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa bodu 28 rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi, nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku. V zmysle bodu 38 rozsudku Pannon je súd povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Zároveň bola žalovaná toho názoru, že požiadavky na jednanie obchodníka s cenným papierom s klientom závisia od toho, či poskytuje službu profesionálnemu, alebo neprofesionálnemu klientovi. Od zaradenia klienta závisí rozsah a obsah informácií povinne poskytovaných obchodníkom a celkovo stupeň jeho zákonnej ochrany (neprofesionálni klienti majú najvyšší stupeň ochrany, oprávnené protistrany najnižší stupeň ochrany). Žalovaná mala za to, že požadovanie neúmerne vysokej ceny za službu, ktorú neposkytuje v Slovenskej
republike nikto iný, je typicky monopolným správaním sa, nech už o výške tejto ceny rozhodne ktokoľvek. V odôvodnení spomínaného rozsudku s uvádza, že úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa. Súd uviedol, že odlišné stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníka je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). S uvedeným názorom odvolateľka nesúhlasí a poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 402/2013, kde sa súdna prax k otázke aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch postavila kladne. Rovnako žalovaná nerozumie tvrdeniu súdu, že ak žalovaná argumentuje výhodnejšou úpravou premlčania pre spotrebiteľa v Občianskom zákonníku pre kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu, mohlo by ísť o výhodu len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžník. Keby bol v postavení veriteľa, potom by podľa tejto logiky kratšia premlčacia doba už výhodou nebola. Podľa vyššie citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej rodiny. Odvolateľka bola toho názoru, že keby v tomto prípade bola žalovaná v postavení veriteľa, už by nešlo o spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to žalovaná navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh žalobcu sa v plnom rozsahu zamieta, resp. ho navrhla zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a nové rozhodnutie. V prípade úspechu žalovaná navrhla priznať jej náhradu trov konania.
K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. V podanom vyjadrení uviedol, že má za to, že medzi ním a žalovanou nevznikol spotrebiteľský vzťah. Žalovaná ako majiteľka cenných papierov týmito disponovala za účelom dosiahnutia zisku, teda zvyšovania svojho príjmu, keď neexistuje iné, ako obchodnoprávne využitie cenných papierov. Poukázal na požiadavku spravodlivej rovnováhy ako súčasť opatrení slúžiacich pri obmedzení práva na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel obmedzovania práva“. Žalobca je toho názoru, že žalovaná ako majiteľka cenných papierov nespĺňa podmienky konštituované v Zákone o ochrane spotrebiteľa, teda v danom prípade nie je spotrebiteľom. Z ustanovenia § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka, konštatujúce existenciu absolútnych obchodných vzťahov a rovnaké ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba obchodnoprávnych vzťahov štvorročná, sú kogentné ustanovenia, nie je teda možné ignorovať ich a aplikovať iný zákon, v tomto prípade Občiansky zákonník. Má za to, že šikanózny výklad, podľa ktorého neplatia normy platného práva pre všetkých, individuálne podľa posúdenia toho, čo spotrebiteľovi vyhovuje v danom prípade najviac, je napriek tomu v právnom štáte neprípustný. Týmto spôsobom by sa prelomil kogentný charakter noriem Obchodného zákonníka konštatujúci premlčaciu dobu v premlčaciu lehotu v obchodnoprávnych vzťahoch, v danom prípade dokonca absolútnu v obchodnoprávnom zväzku. Podľa názoru žalovanej, v prípade, že jej vyhovuje trojročná premlčacia lehota, aplikuje sa táto, pokiaľ jej však bude vyhovovať viacročná, bude sa súdne konanie riadiť Obchodným zákonníkom. Otázkou použitia inštitútu premlčania podľa Občianskeho zákonníka v obchodnoprávnych vzťahoch z dôvodu ochrany spotrebiteľa sa zaoberá aj česká judikatúra, keď Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 32 Cdi 3337/2010 zo dňa 24.7.2012 dospel k záveru, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno považovať za „ustanovenie smerujúce k ochrane spotrebiteľa“. Žalovaná v podanom odvolaní svoje tvrdenie opiera o uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 402/2013, kde sa súdna prax k otázke aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch postavila kladne, je podľa žalobcu nevyhnutné uviesť, „že samotný Ústavný súd v tomto rozhodnutí uznáva, že takúto aplikáciu nie je možné použiť neobmedzene na všetky obchodnoprávne vzťahy a výslovne vylučuje takéto použitie v prípade, ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. V konkrétnom prípade, ktorý rieši Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona číslo 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovanej je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 25.4.1993 bol Strediskom cenných papierov SR zriadený účet majiteľa cenných papierov vedený na meno žalovanej. Rovnako nebolo sporné, že podľa § 99 ods. 8 zákona číslo 566/2001 Z. z., žalobca vedie žalovanej účet majiteľa cenných papierov za odplatu, vrátane
roku 2008, keď za túto službu si v súlade s citovaným zákonom, Prevádzkovým poriadkom a Cenníkom vyfakturoval faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2008, splatnou dňa 28.2.2009, sumu 331,94 eur vrátane DPH. Ďalej medzi účastníkmi nebolo sporné, že návrh bol podaný na súd dňa 25.2.2013.
Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatnenej pohľadávky žalobcu. Pri určení začiatku plynutia premlčacej doby bolo potrebné prihliadnuť na dátum splatnosti faktúry za vedenie účtu, ktorý bol 28.2.2009. Právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť vedenia účtu majiteľa cenných papierov Centrálnym depozitárom a povinnosť majiteľa účtu cenných papierov uhradiť za uvedenú službu odplatu, má povahu zmluvného vzťahu. Poplatok je najčastejšie vymáhaný v prípadoch, kedy bol tento obligačný vzťah založený ešte na základe zákona číslo 600/1992 Zb. o cenných papieroch medzi Strediskom cenných papierov a majiteľmi cenných papierov nadobudnutých v priebehu tzv. kupónovej privatizácie. V dobe účinnosti uvedeného zákona nebola pre vznik uvedeného právneho vzťahu potrebná písomná zmluva. Preto majitelia cenných papierov až do doby vymáhania odplaty za vedenie účtu o existencii právneho vzťahu nemuseli vôbec vedieť. Podľa § 58 ods. 5 zák. 600/1992 Zb., sa právny vzťah spravoval okrem Zákona o cenných papieroch Obchodným zákonníkom. Prechodné ustanovenia § 161 nového zákona číslo 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, podriadilo správu právneho vzťahu (s výnimkou jeho vzniku a nárokov, ktoré vznikli pred nadobudnutím jeho účinnosti) pod novú právnu úpravu. Táto však konkrétne ustanovenia upravujúce základné náležitosti zmluvy o vedení účtu majiteľa cenných papierov neobsahuje. Centrálny depozitár uzatvára nové zmluvy ako innomináty podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka s tým, že zmluvy podriaďuje režimu Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z hľadiska určenia povahy zmluvy je však možné konštatovať, že ide o odplatnú zmluvu týkajúcu sa cenných papierov podľa § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, t. j. absolútny obchod. Z vyššie uvedeného je zjavné, že (bez ohľadu na dobu svojho vzniku) niesol predmetný záväzkový vzťah pri jeho uzatváraní s nepodnikateľským subjektom znaky tzv. spotrebiteľskej zmluvy, teda aj keby sa vzťah mal s odkazom na zmluvný typ posudzovať podľa Obchodného zákonníka, podľa záverov súčasnej judikatúry by analogicky mala premlčacia doba pri uplynutí nároku na odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov voči spotrebiteľovi uplynúť po dobu 3 rokov v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka, pretože je to v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Podľa odvolacieho súdu je potrebné aplikovať pre plynutie premlčacej doby ustanovenie Občianskeho zákonníka, nakoľko sa jedná o spotrebiteľa a spotrebiteľský charakter zmluvy. V danom prípade premlčacia doba uplynula dňom 28.2.2012, pričom v tejto lehote žalobca neuplatnil svoje právo na súde. Návrh na súde bol podaný až dňa 25.2.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, pričom použitie tejto námietky má za následok zánik celého nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemôže žalobcovi súd nepriznať.
Odvolací súd predovšetkým v tomto smere poukazuje na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 25.4.1993 a v súvislosti s rozhodovaním súdu v tejto veci považuje za potrebné dať do pozornosti nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009 vydaný pod spis. zn. I.ÚS 342/09, v ktorom sa uvádza: „Režim spotrebiteľských zmlúv (zmlúv na ochranu spotrebiteľa) bol však výslovne upravený v Občianskom zákonníku až novelou vykonanou zákonom č. 367/2000 Sb., a to s účinnosťou od 1. 1. 2001. Jej cieľom bolo zaistiť harmonizáciu českého zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, resp. s aquis communautaire, dosiahnutého v tejto oblasti (pre teraz posudzovanú skutkovú situáciu sú relevantné najmä smernice Rady 85/577/EHS zo dňa 20.12.1985 o ochrane spotrebiteľa v prípade zmlúv uzavretých mimo obchodné priestory a smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný
moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným znakom tejto novej kogentnej právnej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Ústavný súd je presvedčený, že takýchto podmienok je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť i v prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím
účinnosti vyššie uvedeného zákona č. 367/2000 Sb., lebo materiálne nahliadané pozícia kontrahenta uzavierajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti tohoto zákona sa nijako nelíšila od spotrebiteľa uzavierajúceho zmluvu už v režimu spotrebiteľských zmlúv.“
Pri podobnosti právnych úprav v SR a ČR je uvedený názor v celom rozsahu aplikovateľným aj v SR.
S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 150/2004 Zz. od 1.4.2004 sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti, a teda aj na predmetnú právnu vec.
Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. §54 OZ. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.
Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. Predmetná vec je však tiež o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z.z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah.
Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (1.4.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovení § 54 ods. 1 ,, spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takéto zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd nepochyboval a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka (...,,za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje zmluva podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ...“).
Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09, rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co 26/12).
Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade ide aj o zmluvu spotrebiteľskú. Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov má charakter obchodnoprávny, súčasne ide aj o zmluvu, majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne súd prvého stupňa aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania, vznesenej žalovaným.
Odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh žalobcu v celosti zamietol, nakoľko mal za preukázané, že jeho nárok je v celom rozsahu premlčaný (§ 220 O.s.p.).
Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaná bola v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní úspešným účastníkom konania, preto má podľa vyššie citovaných ustanovení právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná si trovy odvolacieho konania uplatnila ale nepreložila ich vyčíslenie v lehote uvedenej § 151 ods. 1 O.s.p.., preto jej súd priznal len trovy vyplývajúce zo spisu a to súdny poplatok za podaný odpor vo výške 19,50 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.