Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 260/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde podľa , práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa , práva spočívajúceho v zákaze

porušenia zásady nullum crimen poema sine lege podľa ,

práva na obhajobu podľa , práva domáhať sa

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených

prípadoch na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. januára 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 2. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. marca 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu na nezávislom

a nestrannom súde podľa (ďalej len „“), práva

na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa , práva spočívajúceho

v zákaze porušenia zásady nullum crimen poema sine lege podľa , práva

na obhajobu podľa , práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením

Najvyššieho súdu v Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. januára 2018 (ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. augusta 2017

(ďalej len „namietaný rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na skutkovom

základe, že 20. augusta 2014 o 15.17 h v obci , počas výkonu

služby ako príslušník Policajného zboru pri vykonávaní merania rýchlosti na ceste č. 1/59

s obmedzenou rýchlosťou jazdy motorových vozidiel dopravnou značkou 50 km/h

poľskému štátnemu občanovi , , udelil za prekročenie

maximálnej povolenej rýchlosti o 31 km/h blokovú pokutu vo výške 140 €, pre účely

zaplatenia ktorej si peniaze vybral z peňažného bankomatu, ktoré následne odovzdal

sťažovateľovi, ktorý mu ale sumu 40 € vrátil ako kompenzáciu za cestu k bankomatu a dal

mu podpísať prázdny pokutový blok, pričom po skončení služby sťažovateľ v zázname

zo služby uviedol len prijatie pokuty v sume 40 € a sumu vo výške 60 € si ponechal pre

svoju potrebu. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorého

výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 2 rokov. Zároveň bol

sťažovateľovi uložený aj trest straty hodnosti.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie proti výroku o vine aj

výroku o treste. Namietaným rozsudkom krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného

súdu vo výroku o treste, ktorým bol sťažovateľovi uložený trest straty hodnosti podľa § 321

ods. 1 písm. d) a ods. 3 v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Následne sťažovateľ podal dovolanie podľa ,

t. j. že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a vytýkané pochybenie nebolo

napravené v odvolacom konaní. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté podľa .

3. Sťažovateľ uviedol, že «Najvyšší súd SR v konaní o dovolaní nevenoval

dostatočnú starostlivosť dôvodom dovolania a dovolanie po vecnej stránke nepreskúmal

s odôvodnením, že v podanom dovolaní boli vznesení námietky rýdzo skutkového

charakteru, napriek tomu, že sťažovateľ namietal aj to, že rozhodnutie je založené na

nesprávnom použití hmotnoprávnych ustanovení tak ako aj iných

hmotnoprávnych predpisov.

Sťažovateľ považuje takýto záver dovolacieho súdu za neprávny, arbitrárny

a v rozpore so zákonom i SR, pričom v dôsledku napadnutého uznesenia došlo

k porušeniu práv a oprávnených záujmov sťažovateľa ktoré sú označené nižšie v tomto

podaní.

Sťažovateľ má za to, že jeho dovolanie, ktoré dňa 30.10.2017 podal proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline sp. zn. -291 zo dňa 02.08.2017 spĺňalo všetky zákonné

náležitosti nakoľko dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr.

por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok

podať (, ), a bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie je prípustné.

... Ak teda Najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľa, a nevrátil vec Krajskému

súdu aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval, porušil základné právo sťažovateľa

vyplývajúce z , SR a ods. l Dohovoru.».

4. Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že mu nebolo doručené oznámenie

Okresnej prokuratúry Dolný Kubín (ďalej len „okresná prokuratúra“) z 3. decembra 2015

o druhom výsluchu svedka a jeho manželky

(ďalej len „svedok a jeho manželka“), ktorý sa uskutočnil 16. decembra 2015

na Krajskej prokuratúre v Poľskej republike (prvý výsluch svedka a jeho

manželky sa uskutočnil 19. júna 2015 na Okresnej prokuratúre v Poľskej

republike ešte pred vznesením obvinenia sťažovateľovi, pozn.). Uvedené podľa sťažovateľa

vyplýva zo záhlavia predmetného oznámenia, na ktorom je uvedená osoba

, , , ktorej bolo predmetné

oznámenie doručované. Táto osoba sa nezhoduje s označením krstného mena a roku

narodenia sťažovateľa, a preto týmto postupom okresnej prokuratúry došlo k nezákonnému

výsluchu svedka a jeho manželky.

Podľa názoru sťažovateľa «vyššie uvedeným postupom prokuratúry zo dňa

03.12.2015 s 16.12.2015 tak došlo k nezákonnému výsluchu poškodeného a jeho manželky

v procesnom postavení svedka a teda k vyhotoveniu nezákonného dôkazu, nakoľko skoršej

výpovede, ktorá bola pre trestné konanie nedostačujúca a nulitná z procesnoprávneho

hľadiska, pretože svedkyňa v nej odkázala iba na svoju skoršiu, nezákonnú výpoveď.

Akákoľvek skutočnosť (informácia), ktorá nie je získaná v súlade so zákonom, nemôže byť

považovaná za dôkaz v trestnom práve. Porušenie zákonných pravidiel pri obstarávaní

dôkazov má mať za následok nepoužiteľnosť dôkazu ako podkladu pre rozhodnutie súdu.

Tým, že vyšetrovateľka pri opakovaní výsluchu svedka poškodenej použila nezákonný dôkaz,

tento úkon sa jej absolútne nepodarilo konvalidovať a zakomponovanie skoršej nezákonnej

výpovede do nového výsluchu malo za následok, že aj tento výsluch sa stal nezákonným

dôkazom. Preto sa rovnakého pochybenia dopustil aj prvostupňový súd, keď na hlavnom

pojednávaní dňa 26.05.2009 konštatoval, že poškodená vypovedala zhodne ako

v prípravnom konaní a pri konfrontácii dňa 09.06.2008 a postupoval preto v rozpore

so zákonom, nakoľko išlo o právne neúčinný dôkaz.

Uvedeným nesprávnym procesným postupom bolo zabránené obvinenému účinne sa

obhajovať.

Pri opätovných výsluchoch svedka a

sa nezákonný prvok preniesol aj do novo vykonávaného dôkazu, čo malo za následok, že

tieto výsluchy, vykonané za účelom nápravy pochybenia procesného postupu vyšetrovateľa

súdom, boli znovu uskutočnené v rozpore so zákonom. Aj v tomto prípade ide teda

o nezákonne dôkazy, ktoré súd nemôže použiť ako podklad pre rozhodnutie. Okresný súd na

hlavnom pojednávaní svojím zápisničným konštatovaním, že svedkovia vypovedali zhodne

ako pri výsluchoch v prípravnom konaní, sa dopustil rovnakého pochybenia tým, že prevzal

nezákonne vykonané dôkazy z prípravného konania.

Odvolací súd, napriek námietkam obvineného v tomto smere, sa síce čiastočne snažil

napraviť nedostatky v odôvodnení prvostupňového rozsudku, keď rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil čo do výroku o treste straty hodnosti, no keďže výpovede vyššie uvedených

svedkov, neboli vykonané zákonným spôsobom, odvolací súd postupom podľa § 319

porušil zákon, keď odvolanie obvineného čo do výroku o vine

zamietol.».

5. Sťažovateľ ďalej vidí pochybenie aj v tom, že všeobecné súdy neaplikovali zásadu

„in dubio pro reo“, resp. „in dubio mitius“, keď bol právoplatne odsúdený zo spáchania

prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, i keď ho nespáchal, a ani vykonaným

dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok stal.

Sťažovateľ teda konštatuje, že «... platí teda, že sudcovia rozhodujúci o podanej

obžalobe, podanom odvolaní, resp. o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku by

mali k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to znamená, byť v zásade otvorený tomu, že

predložené dôkazy nie sú dostatočné na preukázanie viny obžalovaného, (m.m. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46 ).

O tom, že porušovateľ 2/ ako konajúci krajský súd na požiadavku nezaujatého

prístupu vyplývajúcu z označeného ústavného princípu nereflektoval, svedčí formulácia

obsiahnutá v jeho rozhodnutí na strane 11 odôvodnená napadnutého rozsudku podľa ktorej

„Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa

dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku

a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný spáchal skutok popísaný

v obžalobe“.

Na presvedčenie krajského súdu o „spoľahlivo preukázanej“ vine sťažovateľa potom

nadviazal jeho neprípustný aktivistický postup, keď sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil

s hodnotením dôkazov vo vzťahu k žalovanému tak, ako to urobil súd prvého stupňa, hoci

súd prvého stupňa pri nezmenenom skutkovom stave a dôkaznej situácii vyhodnotil

vykonané dokazovanie v intenciách názorov odvolacieho súdu, ktoré boli uvedené uznesení

porušovateľa 2/ sp. zn. -191 zo dňa 07.09.2016, ktorými bol viazaný, aj keď

pôvodne sťažovateľa spod obžaloby oslobodil.

Porušovateľ 2/ rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa svojím postupom svojvoľne

vybočil z procesného rámca určeného mu príslušnými ustanoveniami .».

6. Sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní už

4. januára 2018, ale nebral do úvahy jeho vyjadrenie k vyjadreniu okresnej prokuratúry

k dovolaniu sťažovateľa z 18. decembra 2017 (ďalej len „vyjadrenie k replike okresnej

prokuratúry“).

7. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ opakuje obhajobné tvrdenia z pôvodného

trestného konania, ktoré už uviedol v odvolaní proti namietanému rozsudku krajského súdu

a v dovolaní proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu. V sťažnosti opätovne hodnotil

jednotlivé listinné dôkazy, ako aj svedecké výpovede a namietal nesprávne hodnotenie

dôkazov všeobecnými súdmi, ktoré viedli k uznaniu jeho viny a uloženiu trestu.

Vykonaným dokazovaním nebolo podľa názoru sťažovateľa preukázané, že by svojím

konaním naplnil zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,

keďže mu spáchanie skutku nebolo preukázané.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv namietaným

uznesením najvyššieho súdu a namietaným rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ ďalej

žiada zrušiť namietané uznesenie najvyššieho súdu a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a zrušiť namietaný rozsudok krajského súdu a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie

konanie. Okrem toho sa sťažovateľ domáha aj priznania náhrady trov konania v sume

390,50 €.

II.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa najvyšší súd prostredníctvom predsedu senátu

5 Tdo vyjadril k opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, ktorý vo vyjadrení doručenom

ústavnému súdu 26. apríla 2018 uviedol:

«Pokiaľ ide o prvú námietku, v rámci ktorej sťažovateľ na s. 4, časti A sťažnosti

spochybňuje zákonnosť a procesnú použiteľnosť výpovedí manželov ,

najvyšší súd konštatuje, že predmetná námietka v dovolacom konaní vznesená nebola.

V žiadnej časti dovolania z 3. októbra 2017 sťažovateľ predmetné výpovede

nespochybňoval. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, vedomý si , podľa

ktorého je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené (viazanosť sa

týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a nie

právnych dôvodov dovolania - R 120/2011), dovolací súd nebol oprávnený preskúmavať

zákonnosť, resp. procesnú použiteľnosť označených výpovedí.

Pokiaľ ide o námietku obvineného, podľa ktorej sa najvyšší súd nijako nevysporiadal

s jeho vyjadrením k vyjadreniu prokurátora z 18. decembra 2017, dovolací súd konštatuje,

že žiadne takéto vyjadrenie mu nebolo doručené. Po predložení dovolania dňa 3. novembra

2017, predseda senátu najvyššieho súdu spis 20. novembra 2017 vrátil Okresnému súdu

Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) s pokynom, aby vyjadrenie prokurátora

z 24. októbra 2017 zaslal na vedomie procesným stranám. Po doručení predmetného

vyjadrenia, okresný súd 22. decembra 2017 spis opätovne predložil najvyššiemu súdu.

V novo predloženom spise sa však namietané vyjadrenie nenachádzalo a dovolaciemu súdu

nebolo doručené ani dodatočne.

Pokiaľ ide o poslednú námietku rozvedenú v časti B sťažnosti, podľa ktorej najvyšší

súd porušil práva sťažovateľa aj tým, že v jeho prípade nerešpektoval zásadu in dubio pro

reo (in dubio pro mitius), resp. rozhodol v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním,

v tomto smere sa naďalej pridržiava odôvodnenia napadnutého uznesenia. V predmetnom

uznesení najvyšší súd zrozumiteľne a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

(R 14/2015) vysvetlil, že v prípade dovolania podaného obvineným, nie je podľa § 371

ods. 1 písm. i) časť za bodkočiarkou oprávnený na preskúmavanie skutkového stavu

veci. Ako súd vysvetlil, v prípade takto podaného dovolania ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý je určený na odstraňovanie právnych a nie skutkových pochybení.

S ohľadom na to, že v podanom dovolaní obvinený vznášal rýdzo skutkové

námietky (súdy nedostatočne prihliadli na pokyn riaditeľa odboru dopravnej polície P PZ

č. 2/2012, schválený sadzobník pokút, výsledky konfrontácie svedkov a ,

výpis z účtu, výmenný kurz ECB, motív oznamovateľa atď.), dovolací súd musel jeho

dovolanie podľa bez preskúmania veci odmietnuť.

Na podklade vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že podaná sťažnosť je

neopodstatnená, a preto k porušeniu sťažovateľom označených (a ani žiadnych iných) práv

konaním a uznesením najvyššieho súdu dôjsť nemohlo.»

10. Na základe výzvy ústavného súdu sa krajský súd prostredníctvom sudkyne

spravodajkyne senátu 2 To vyjadril k opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, ktorý

vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. mája 2018 konštatuje:

«Po dôslednom oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľa

možno konštatovať, že dôvody sťažnosti týkajúce sa rozsudku

Krajského súdu v Žiline, sú v podstate opakovaním obhajobných tvrdení a odvolacích

námietok z pôvodného trestného konania. primáme

nesúhlasí s hodnotením dôkazov tak okresným, ako aj následne krajským súdom, ktoré

v končenom dôsledku viedli k uznaniu viny a uloženiu trestu, opätovne sa domáha

uplatnenia zásady „in dubio pro reo“ v dôsledku čoho mal byť spod obžaloby oslobodený.

Súčasne namieta, že jeho odsúdenie je založené aj na nezákonných dôkazoch.

Poznamenávam, že so všetkými týmito námietkami sťažovateľa .

sa krajský súd podrobne a dôsledne vysporiadal v odôvodnení rozsudku sp. zn.

zo dňa 2. augusta 2018, a preto v podrobnostiach odkazujem na tento rozsudok. V priebehu

vedeného trestného konania bol svedok poškodený vypočutý

kontradiktórne, bol vypočutý v konaní pred súdom a bolo možné klásť mu otázky. Pokiaľ ide

o namietaný postup súdu týkajúci sa rozhodovania o jeho

dôkazných návrhoch, uvedené bolo krajským súdom riešené na str. 15 odôvodnenia

rozsudku. Krajský súd konkrétne uviedol: „Okresný súd v rámci vykonávania dokazovania

na hlavnom pojednávaní vyčerpal všetky dôkazné návrhy procesných strán a otvoreným

nezostal žiaden dôkazný návrh. Pred vyhlásením dokazovania za skončené prvostupňovým

súdom podľa žiadna z procesných strán nemala návrhy na doplnenie

dokazovania, ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 6.4.2017.“

Z pohľadu rozhodovacej činnosti krajského súdu ústavnú sťažnosť

považujem za nedôvodnú.»

11. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby preukázal

doručenie vyjadrenia k replike okresnej prokuratúry okresnému súdu k sp. zn. ,

pretože sa v predmetnom spise okresného súdu nenachádza a ani nebolo doručené

najvyššiemu súdu dodatočne. Zároveň bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa oznámené, že

ak to považuje za potrebné, k ostatným skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení najvyššieho

súdu a krajského súdu sa má možnosť vyjadriť.

12. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. júna

2018 uviedol:

„Čo sa týka vyjadrenia Najvyššieho súdu SR ktorý uvádza, že sťažovateľ v rámci

dovolacieho konania nevzniesol námietku nezákonnosti výsluchu svedkov

a , táto námietka nemôže obstáť z dôvodu, že zákonnosť

a hodnovernosť výsluchu uvedených svedkov sťažovateľ namietal od počiatku o čom svedčí

obsah tak dovolania, ako aj odvolania sťažovateľa, ktoré tvorilo prílohu dovolania

sťažovateľa.

Zároveň pozornosť Ústavného súdu SR sťažovateľ upriamuje na skutočnosť, že

oznámenie Okresnej prokuratúry Dolný Kubín sp. zn. -11 zo dňa

03.12.2015 o výsluchu svedkov a ktoré sa

uskutočnili dňa 16.12.2015 o 09:00 hod. a 16.12.2015 o 12:00 hod. na ktoré poukazuje

sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 18.12.2017 tvorilo súčasť tak vyšetrovacieho ako aj

súdneho spisu po celý čas priebehu trestného konania, ako aj v súčasnosti, nakoľko kópiu

oznámenia Okresnej prokuratúry Dolný Kubín sp. zn. -11 zo dňa

03.12.2015 získal sťažovateľ nahliadnutím do súdneho spisu ešte v čase pred vydaním v

poradí prvého oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín. Ani porušovateľ 1/

ani porušovateľ 2/ nemôžu tvrdiť, že takáto listina sa v obsahu spisu nenachádza, pretože

nejde o podanie obhajoby ale o oficiálny list Okresnej prokuratúry Dolný Kubín. Vada, na

ktorú poukazuje sťažovateľ vo vyjadrení zo dňa 18.12.2017 teda v konaní existuje od

vydania oznámenia Okresnej prokuratúry Dolný Kubín zo dňa 03.12.2015 a sťažovateľ ju v

rámci konania namietal riadne a včas.

Sťažovateľ namietal zákonnosť a hodnovernosť výpovedí svedkov

a , a preto bolo povinnosťou všeobecných súdov skúmať

zákonnosť a hodnovernosť ich výpovedí od počiatku. V tomto smere preto nemôže obstáť

tvrdenie porušovateľa 1/ že nebol oprávnený preskúmavať zákonnosť, resp. procesnú

použiteľnosť označených výpovedi. Podľa názoru sťažovateľa preskúmať zákonnosť, resp.

procesnú použiteľnosť označených výpovedi svedkov a

bola nie len možnosť ale aj povinnosť tak porušovateľa 1/, ktorý rozhodoval

o dovolaní sťažovateľa, ako aj porušovateľa 2/, ktorý rozhodoval o podanom odvolaní

sťažovateľa.

Zastávame názor, že námietky, ktoré sťažovateľ predostrel v rámci svojho dovolania

neboli len skutkového, ale aj právneho charakteru.

Sťažovateľ opätovne poukazuje na vysoko neštandardný priebeh dovolacieho

konania z časového hľadiska, ktorý je zrejmý aj z vyjadrenia porušovateľa 1/ zo dňa

18.04.2018 keď dňa 20.11.2017 dovolací súd vrátil vec Okresnému súdu Dolný Kubín z

procesných dôvodov, dňa 22.12.2017 mal byť spis ešte len odoslaný z Okresného súdu

Dolný Kubín na Najvyšší súd SR a dňa 04.01.2018 už bolo rozhodnuté o dovolaní

sťažovateľa. Za tak krátky čas je zrejmé, že porušovateľ 1/ neskúmal existenciu dovolacích

dôvodov z materiálneho hľadiska ale iba formálne.“

III.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

16. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

19. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie (vo všeobecnosti);

z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ konkrétne namieta porušenie .

20. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

22. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

23. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

24. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným rozsudkom krajského súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov a dohovoru, ktorých porušenie

namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho

úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení všeobecných súdov. Uvedený

prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu

odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie

právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú

udržateľnosť namietaného rozsudku krajského súdu.

25. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku

krajského súdu, v rámci ktorého bolo konštatované:

«... Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim

podstatu súdeného trestného činu (prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

§ 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa

postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by

mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu vecí a jednak práva obžalovaného

na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom

rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom

pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na

správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom

rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom,

na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu

prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle ,

teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel

k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd

za dokázané v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne

v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou

obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď

posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu.

Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným

rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislostí treba

dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného

v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody

odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom

doterajšom konaní. Obžalovaný založil odvolanie na opakovaných

dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami,

námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa

v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú

otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

... Odkazujúc v ostatnom na správne dôvody rozsudku okresného súdu, keď súd vo

vzťahu ku skutkovým zisteniam dôsledne vyhodnotil dôkaznú situáciu, s ktorými dôvodmi sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, správne a zákonne postupoval okresný súd, keď

protiprávne konanie obžalovaného , ktoré vyplynulo z dokazovania na

hlavnom pojednávaní, právne posúdil ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Uvedené právne posúdenie konania obžalovaného

zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré

musel okresný súd prihliadať. Obžalovaný tak konal s priamym úmyslom v zmysle § 15

písm. a) Tr. zák. Aj tu odvolací súd odkazuje na správnu a podrobnú argumentáciu

okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorou sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožnil.

Okresný súd v rámci vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní vyčerpal

všetky dôkazné návrhy procesných strán a otvoreným nezostal žiaden dôkazný návrh. Pred

vyhlásením dokazovania za skončené prvostupňovým súdom postupom podľa § 274 ods. 1

žiadna z procesných strán nemala návrhy na doplnenie dokazovania, ako to

vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 6.4.2017.»

26. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že sa krajský

súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Krajský súd

primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na

sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (strany 11 až 14 rozsudku krajského súdu, ktoré

ústavný súd už necituje, keďže sú sťažovateľovi známe, pozn.). Ústavný súd považuje

odôvodnenie krajského súdu za zrozumiteľné a dostatočne logické, teda nemožno ho

hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené alebo za extrémne porušujúce

v bode 1 označené práva sťažovateľa. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach

danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím

vlastným.

27. Námietka sťažovateľa uvedená v bode 4 neobstojí, keďže podľa názoru

ústavného súdu bol tento nedostatok konvalidovaný v súdnom konaní, keďže svedok a jeho

manželka boli opätovne opakovane pred súdom vypočúvaní a bolo im možné klásť otázky.

Zároveň platí, že ani obsah vyjadrenia k replike okresnej prokuratúry nie je spôsobilý sám

osebe vyvolať ústavnoprávne dôsledky, pretože nemá ústavnoprávny význam.

28. Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej judikatúry, konštatuje, že posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces

ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako

nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď

zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah

(). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie

zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

(, , , , ).

29. Námietku sťažovateľa uvedenú v bode 5 považuje ústavný súd za nedôvodnú

vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 25, 26, 32 a 33.

30. Ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci.

Zároveň poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad

v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti

konkrétneho prípadu ().

31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998). Otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis

). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia označeného práva sťažovateľa.

32. Ústavný súd sa oboznámil aj s namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorý

v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval:

«K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa je potrebné

ďalej uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho

dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili

súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové

zistenia, čo je zrejmé z dikcie Dovolací súd skutkové zistenia

urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne

druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní

uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa

pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu

vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov.

Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je

oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa

a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie

je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu

druhého stupňa.

V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového

stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci

v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. nestanovuje žiadne

pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani

váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2

ods. 12 , podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho,

či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Vychádzajúc z týchto úvah je zrejmé, že obvinený - napriek svojmu vyjadreniu,

v podanom dovolaní vznáša námietky rýdzo skutkového charakteru, a preto s ohľadom na

znenie časť za bodkočiarkou sa nimi dovolací súd zaoberať

nemohol. Z tohto dôvodu dovolanie podľa uznesením na neverejnom

zasadnutí odmietol.»

33. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v namietanom uznesení

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa

odmietol. Ústavný súd na základe uvedeného opätovne zdôrazňuje, že právny záver

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo

by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. ,

). Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry poznamenáva, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí

zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu.

34. Na základe výzvy ústavného súdu na preukázanie doručenia vyjadrenia k replike

okresnej prokuratúry okresnému súdu k sp. zn. právny zástupca sťažovateľa

konštatoval, že „vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 18.12.2017 k vyjadreniu prokurátora zo dňa

24.10.2017 bolo doručované Okresnému súdu Dolný Kubín osobne zo strany zamestnanca

advokátskej kancelárie JUDr. Jozefa Poláka, advokáta dňa 19.12.2017 (utorok) v čase

medzi 12:50-13:00 hod.. Podanie bolo uskutočnené vo dvoch rovnopisoch, pričom obidva

rovnopisy boli ponechané v podateľni OS Dolný Kubín, preto sťažovateľ nemôže

z objektívnych dôvodov predložiť rovnopis alebo kópiu vyjadrenia s prezenčnou pečiatkou

OS Dolný Kubín. Skutočnosť, že vyjadrenie zo dňa 18.12.2017 bolo podané je objektívne

zistiteľná vyžiadaním kamerového záznamu z OS Dolný Kubín zo dňa 19.12.2017 z času

medzi 12:50 -13:00 hod. z ktorého bude zrejmé, že zamestnanec AK JUDr. Jozefa Poláka

podal spomínané vyjadrenie do podateľne OS Dolný Kubín. Preto sťažovateľ navrhuje, aby

si Ústavný súd SR v prípade pochybností takýto kamerový záznam vyžiadal.

Pokiaľ by právny zástupca sťažovateľa nepodal predmetné vyjadrenie, potom by

nemal akýkoľvek dôvod odvolávať sa na obsah tohto podania vo svojej ústavnej sťažnosti,

už len z dôvodu advokátskej etiky a rešpektu pred Ústavným súdom SR. Dôvod, pre ktorý sa

predmetné vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 18.12.2017 podľa vyjadrení OS Dolný Kubín

v spise nenachádza sťažovateľovi nie je známy, avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že spis

bol už dňa 22.12.2017 odoslaný z OS Dolný Kubín na NS SR, je možné, že predmetné

vyjadrenie bolo omylom priradené k inému spisu.“.

35. Ústavný súd je toho názoru, že právny zástupca sťažovateľa nepreukázal

doručenie vyjadrenia k replike prokuratúry. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že

v konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa nemá povinnosť vykonávať

osobitné dokazovanie na preukázanie tvrdení sťažovateľa (pozri prvý odsek bodu 30, pozn.)

v tomto prípade vyžiadaním predmetného kamerového záznamu, z ktorého navyše bez

akýchkoľvek pochybností nemožno potvrdiť doručenie „in concreto“ písomnosti.

Od advokáta ako osoby práva znalej je neprofesionálne, že pri osobnom doručovaní

písomnosti do podateľne okresného súdu si nedá toto doručenie písomnosti okresným

súdom potvrdiť. Uvedená skutočnosť zaťažuje potom bremenom dôkazu stranu sťažovateľa,

a nie súdu.

Pretože sa v predmetnom spise okresného súdu vyjadrenie k replike prokuratúry

nenachádza a ani nebolo najvyššiemu súdu dodatočne doručené, je zrejmé, že najvyšší súd

sa námietkou sťažovateľa uvedenou v bode 4 v dovolacom konaní nemohol zaoberať.

36. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu tiež poznamenáva,

že nie je možné právo na súdnu ochranu podľa stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (, , ). Podstatou je, aby postup

súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

37. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú argumentáciu, keďže sťažovateľ

pokračuje v rovnakej argumentácii, ktorú uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu, v dovolaní proti rozsudku krajského súdu a vo vyjadrení k replike okresnej

prokuratúry. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorá sa dožaduje iného, pre

neho priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

38. Sťažovateľ taktiež namietal, že namietaným rozsudkom krajského súdu

a namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu do jeho základných práv podľa

, , , práva podľa listiny

a práva podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa

osobitne uvedenými článkami , listiny a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru

sťažovateľa rovnako porušené. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné

vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných práv podľa ,

, , práva podľa listiny ani práva podľa

dohovoru.

39. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 17, pozn.).

40. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018