Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 359/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátskou kanceláriou HUTTA & PARTNERS s. r. o., Bezekova 13, Bratislava, v mene

ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Marta Huttová, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 4 a 5, a a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 13.

marca 2017, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17.

októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

4. júla 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 4

a 5, a a 3 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. marca 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. júla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

okresnému súdu 16. marca 2016 dožadovala nariadenia výchovného opatrenia podľa § 37

ods. 3 písm. a) o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorým by bola jej maloletá

dcéra dočasne odňatá z osobnej starostlivosti otca a aby sa u nej nariadil pobyt

v pedopsychiatrickom zariadení najdlhšie na dobu 6 mesiacov s cieľom zabezpečenia

odbornej diagnostiky.

3. Sťažovateľka v tejto súvislosti objasnila, že právoplatným rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 19. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2013 bolo jej manželstvo s odporcom

rozvedené. Na čas po rozvode manželstva boli ich maloleté deti

a zverené do osobnej starostlivosti otca. Sťažovateľka bola zaviazaná na

plnenie vyživovacej povinnosti k obom deťom a bol jej tiež upravený styk s oboma deťmi.

4. Okresný súd právoplatným rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2014

v spojení s rozsudkom krajského súdu z 19. augusta 2014 uložil sťažovateľkinmu

maloletému synovi (vtedy ešte žijúcemu), maloletej dcére a obom

rodičom výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti podrobiť sa sociálnemu poradenstvu

alebo odbornému poradenstvu na Referáte poradensko - psychologických služieb Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom (ďalej len „referát

poradensko - psychologických služieb“) s cieľom zlepšenia schopnosti rodičov navzájom

komunikovať o výchove detí a zároveň s cieľom zlepšenia vzájomného vzťahu detí

s matkou v rozsahu 20 hodín. V právoplatnom rozhodnutí bolo tiež uvedené, že po uplynutí

obdobia, na ktoré bolo výchovné opatrenie uložené, referát poradensko - psychologických

služieb podá správu o absolvovaní a výsledku výchovného opatrenia, a to do 30 dní. Toto

výchovné opatrenie bolo uložené v súlade s § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine.

5. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej v podstatnom uviedla, že referát poradensko –

psychologických služieb za obdobie od mája 2015 do novembra 2015 doručil okresnému

súdu o realizácii súdom uloženého výchovného opatrenia šesť priebežných správ a jednu

záverečnú správu z 18. marca 2016. V šiestich priebežných správach referát poradensko –

psychologických služieb oznámil, že otec detí odmieta deti vodiť na konzultácie

so psychologičkou , ktorá mala výchovné opatrenie za referát

poradensko - psychologických služieb realizovať.

Následne psychologička vypracovala za referát poradensko -

psychologických služieb 18. marca 2016 záverečnú správu o plnení súdom nariadeného

výchovného opatrenia, v ktorej uviedla: «Z realizácie výchovného opatrenia a priebehu

stretnutí v mesiacoch január 2015 doposiaľ sa opätovne preukázalo, že otec svojim

postojom a správaním nespolupracuje. Pán sa vyhýba zodpovednosti za riešenie

vzniknutej situácie a manévruje rodinnú situáciu tak, aby obe deti neboli v kontakte

s matkou. Za horeuvedených podmienok je u mal. stále prítomný syndróm

„polosiroty“... Mal. je mentálne i fyzicky odstavená od matky, čo vytvára

podmienky aj k tomu, aby dieťa uverilo konfabulatórnym a zvráteným informáciám o jej

matke... Z týchto dôvodov odporúčame diagnostikovať názor mal. spôsobom, ktorý

zamedzí neobjektívnemu vplyvu otcu a vylúči vplyv manipulácie dieťaťa. Odporúčame pre

mal. zabezpečiť diagnostický proces v takých podmienkach, v ktorých nebude môcť

otec zasiahnuť svojim agresívnym a manipulatívnym správaním voči matke alebo ani voči

pracovníkovi inštitúcie, ktorý má pracovať s rodinou s cieľom preskúmať skutočnú

motiváciu u deti (myslíme tým zistiť dôvod prečo sa mal. „nechce“ stretávať

s matkou). Tento diagnostický proces odporúčame realizovať formou diagnostického pobytu

na pedopsychiatrickom oddelení...»

6. Okresný súd po poslednej priebežnej správe z referátu poradensko -

psychologických služieb vo veci plnenia súdom nariadeného výchovného opatrenia podľa

§ 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine nekonal, preto sťažovateľka sama podala 16. marca

2016 návrh na nariadenie výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 3 písm. a) zákona o rodine,

pričom o jej návrhu bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím okresného súdu, v ktorom

uviedol: «... Na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že

maloleté deti.. boli na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV... zverené do

osobnej starostlivosti otca. Zároveň bola matke určená vyživovacia povinnosť a bol

upravený styk matky s maloletými deťmi... Ďalej bolo preukázané, že rozsudkom... bolo

nariadené výchovné opatrenie, ktorým bola rodičom ako aj maloletým deťom uložená

povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo odbornému poradenstvu v

špecializovaných zariadeniach za účelom zlepšenia schopnosti rodičov navzájom

komunikovať o výchove deti a zároveň s cieľom zlepšenia vzájomného vzťahu detí s matkou

v rozsahu 20 hodín od právoplatnosti rozsudku s tým, že výchovné opatrenie sa bude

realizovať na Referáte poradensko - psychologických služieb Úradu práce, sociálnych veci

a rodiny Bratislava. Výchovné opatrenie sa realizovalo od januára 2015 a z viacerých

subjektívnych a aj objektívnych dôvodov bolo ukončené. Výstupom realizácie výchovného

opatrenia bola správa psychologičky Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Bratislava

, ktorá odporúčala diagnostiku maloletej realizovať formou

diagnostického pobytu na pedopsychiatrickom oddelení. Súd sa po vykonaní dokazovania

nemôže stotožniť so závermi psychologičky Úradu práce, sociálnych veci a rodiny, keďže

Referát poradensko psychologických služieb mal vykonávať poradenský proces s rodinou a

touto formou mal realizovať výchovné opatrenie nariadené súdom. Súd má za to, že nebolo

v kompetencii psychologičky Referátu poradensko- psychologických služieb vysloviť tento

záver, nakoľko nie je klinickou psychologičkou ani súdom ustanovenou znalkyňou z odboru

psychológia a nebolo zrejmé, na základe akých diagnostických metód, resp. testov

diagnostikovala u maloletej syndróm „polosiroty“. Súd teda na správy vypracované

psychologičkou neprihliadol a z toho dôvodu nepovažoval ani za

potrebné psychologičku predvolať ako svedka tak, ako to navrhovala právna zástupkyňa

matky. Prípadná svedecká výpoveď označenej psychologičky by nemala pre rozhodnutie

súdu relevantný podklad z dôvodu nedostatočnej kompetencie. Z vykonaného dokazovania

tiež vyplýva, že matkou navrhované nariadenie výchovného opatrenia nespĺňa ani

hmotnoprávne náležitosti, nakoľko podľa citovaného zákonného ustanovenia (školského

zákona) sú do diagnostických centier umiestňované prevažne deti, u ktorých sa vyskytujú

buď zdravotné problémy majúce vplyv na ich psychický stav, alebo trpia inými poruchami.

To znamená, že umiestnenie dieťaťa do diagnostického zariadenia má presne špecifikované

kritéria a podmienky, pričom maloletá nespĺňa ani jednu z nich. Toto tvrdenie súdu je

okrem iného podporené aj detskou psychiatričkou , ktorá na

žiadosť matky maloletú vyšetrila a konštatovala, že jej hospitalizácia na psychiatrickom

oddelení nie je nutná a že maloletá je rozumovo zdatné dieťa, ktoré má vlastné názory a jej

postoje nie sú dôsledkom vplyvu otca a sú referované ako vlastné skúsenosti. Vzhľadom

k tomu, že psychiatrička maloletú vyšetrila iba jeden krát a o vyšetrení vypracovala

písomnú správu, ktorá tvorí súčasť spisu, súd považoval za nadbytočné vykonať výsluch

označenej psychiatričky a teda zamietol návrh a zvýhodniť záujmy rodiča nad záujem

maloletého dieťaťa, a práve tento návrh matky absolútne nekorešponduje s princípom

najlepšieho záujmu. Aj prípadné uloženie takého výchovného opatreniu by nielenže

nezlepšilo vzájomný vzťah matky s maloletou, ale naopak, by mohlo spôsobiť radikálne

zhoršenie tohto vzťahu. Nie je v záujme zdravého, šikovného a inteligentného dieťaťa toto

dieťa vyňať z prostredia, v ktorom žije a prosperuje a nariadiť jeho pobyt v

špecializovanom zariadení. Takéto opatrenie súd považuje za úplne nevhodné a

neprimerané a má za to, že je nežiaduce, aby sa rodič dožadoval zásahu súdu vo forme

navrhnutého opatrenia, ktoré by mohlo mať negatívny vplyv na psychiku a zdravie

maloletého dieťaťa. Ako vyplýva zo spisu a zo všetkých pripojených spisov a dôkazov,

rodinná situácia, či už v čase prebiehajúceho rozvodového konania alebo po jeho skončení,

nie je dobrá, pričom každý z rodičov má iný názor na príčiny vzniku tejto situácie a dôvody

je dnes už ťažké vyhodnotiť. Vo všeobecnosti sú práve rodičia tí, ktorí nesú zodpovednosť za

to, aký majú vzťah so svojimi deťmi a z výpovede maloletej vyplýva, že správanie sa matky

počas celého obdobia bolo také, že maloletá jej už nedôveruje a o stretnutie s ňou

neprejavuje záujem. Preto z pohľadu aktuálne vykonaného dokazovania súd konštatuje, že v

prvom rade musí matka hľadať riešenie na nápravu vzťahov vo vlastnom konaní a správaní

sa, ako aj vo svojom prístupe k deťom a až potom bude môcť byť započatá reálna náprava.

Matka nemôže za vzniknutú situáciu viniť otca alebo maloletú, pripadne štátne orgány. Je

to výsledok dlhodobo narušených vzťahov, pričom súd za danej rodinnej situácie

nevzhliadol dôvod na nariadenie ďalšieho výchovného opatrenia alebo vykonanie iného

zásahu. Ide síce o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých, v ktorých súd nie je

viazaný návrhom, ale autoritatívne zasahuje vtedy, ak je to na prospech dieťaťa, pripadne

sa rieši jeho životná situácia. Z toho teda vyplýva, že súd nemá reprezentovať výhradne

záujmy jedného rodiča a tomu podriadiť dokazovanie s cieľom vyniesť akýkoľvek rozsudok.

Záverom teda súd konštatuje, že návrh matky je nedôvodný, a preto ho v celom rozsahu

zamietol.»

7. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím zo 17. októbra 2017 tak, že

napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka preto podala dovolanie,

ktorým sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského

súdu, a žiadala vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľke

bolo následne 2. augusta 2018 doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

podané dovolanie odmietol podľa (ďalej len

„CSP“).

8. Podľa názoru sťažovateľky súdy dôsledným neriešením správania a konania otca

detí v súvislosti s realizáciou súdom nariadeného výchovného podľa § 37 ods. 2 písm. d)

zákona o rodine ohrozili psychické zdravie sťažovateľkiných detí až tak, že to viedlo k smrti

sťažovateľkinho syna ktorý spáchal samovraždu obesením. Sťažovateľka ďalej

zhodnotila, že súdy arbitrárnym spôsobom a bez relevantných dôkazov neustále akceptovali

vo svojich rozhodnutiach manipulatívne správanie a konanie otca aj pri maloletej

a všetku vinu za to, ako sa k sťažovateľke maloletá správa a nechce sa s ňou

kontaktovať, pripisovali bez akýchkoľvek dôkazov len jej, a to napriek tomu, že maloletá

trpí druhým stupňom syndrómu zavrhnutého rodiča. Neakceptovali ani výsledok súdom

nariadeného výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 2 písm. d) zákona o rodine a návrh,

ktorý vychádzal z tohto výsledku a ktorým sťažovateľka žiadala pre maloletú

nariadiť ďalšie výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 3 písm. a) zákona o rodine, diagnostický

pobyt v pedopsychiatrickom zariadení, neakceptovali a zamietli ho.

9. Sťažovateľka ďalej zhodnotila, že súdy zamietnutím jej návrhu na nariadenie

výchovného opatrenia, ktoré malo spočívať v časovo vymedzenom pobyte maloletej

v pedopsychiatrickom zariadení pre účely diagnostiky tak, ako to upravuje zákon o rodine,

neustále ohrozujú jej psychické zdravie a život. Nenariadením tohto výchovného opatrenia

sa sťažovateľke ako matke maloletej upierajú zo strany súdov jej základné práva, najmä

právo na starostlivosť a výchovu jej maloletej dcéry. Z doterajších súdnych rozhodnutí

podľa názoru sťažovateľky nesporne vyplýva to, že sťažovateľka nemá žiadne právo

vstupovať do výchovy svojej maloletej dcéry, nemá sa starať o jej psychické zdravie a život.

O jej výchove a o tom, či je ohrozený jej psychický vývoj a život, môže podľa doterajších

súdnych rozhodnutí výlučne rozhodovať len jej otec a ona sama, a to aj vtedy, keď je ešte

maloletá a trpí druhým stupňom syndrómu zavrhnutého rodiča. Sťažovateľka je toho

názoru, že súdy doteraz nerešpektovali, že sťažovateľkino právo rodiča nebolo nikdy

žiadnym súdnym rozhodnutím obmedzené, a preto má ako rodič nielen právo ochraňovať

duševný a citový vývin svojej maloletej dcéry, ale aj právo, aby o jej návrhu, ktorým sa

domáha takejto ochrany, bolo rozhodované v súlade s právami, ktorých porušenie namieta,

a nie arbitrárnym spôsobom tak, ako si to želá otec jej maloletej dcéry, ale na základe

skutočného zistenia stavu veci a relevantných dôkazov.

10. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41

ods. 1, 4, 5 a základné právo na súdnu ochranu podľa , ,3

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

z 13. marca 2017 pod č. k. - 350 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo 17. októbra 2017 pod č. k. -535 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 4.júla 2018 pod č.k. .

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 13.marca 2017 pod č.k.25P 66/2016 - 350

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17.októbra 2017 pod č.k.

- 535 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4.júla 2018

pod č.k. sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie

konanie.

Okresný súd Bratislava IV, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sú povinní sťažovateľke zaplatiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

14. Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“), z čoho vyplýva, že ústavný súd uplatňuje svoju právomoc

poskytovať ochranu ústavným právam sťažovateľov pri namietaní ich porušenia len

subsidiárne.

15. Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.

, ).

16. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať

proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje možnosť ústavného súdu uplatniť svoju právomoc

proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky aj v kontexte námietok

smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

18. V súvislosti s posudzovaním zachovania dvojmesačnej lehoty vyplývajúcej z § 53

ods. 3 ústavný súd vzhľadom na obsah napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu

považoval lehotu na podanie sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu za zachovanú (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99).

19. Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách (, mutatis mutandis , , ,

).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

21. Ústavný súd pri preskúmavaní obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu

okrem námietok sťažovateľky, ktoré predniesla vo svojej sťažnosti, prihliadal aj na obsah

námietok, ktoré sťažovateľka predniesla vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného

súdu, ktoré boli zhrnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ústavný

súd v tejto súvislosti konštatuje, že námietky, ktoré boli obsahom odvolania sťažovateľky,

sťažovateľka v podstate preniesla aj do svojej sťažnosti, ktorú adresovala ústavnému súdu.

22. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„... Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka maloletej. Uviedla, že

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné, pretože bolo vydané na základe

nesprávneho a neúplného zistenia skutočného stavu veci, aj napriek tomu, že v čl. 6 C.mp.

súdu v predmetnom konaní ukladá povinnosť vykonať všetky potrebné dôkazy na zistenie

skutočného veci. Namietala, že v konaní boli nesprávne aplikované príslušné ustanovenia

ako aj Dohovoru

o právach dieťaťa. Rozsudok považovala za arbitrárny a svojvoľný. V konaní poukázala na

účel výchovného opatrenia, pričom zdôrazňovala, že takéto výchovné opatrenie je v záujme

maloletého dieťaťa. Poukazovala tiež na ustanovenie § 43 ods. 2, ods. 3 písmeno a) Zákona

o rodine, podľa ktorého dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu

a rešpektovať ich. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa neoboznámil so spisom

, ani s obsahom spisu , ani s obsahom spisu . Ak by

sa súd prvej inštancie dôsledne oboznámil s obsahom uvedených spisov, zistil by že išlo

o konanie týkajúce sa rozvodu s otcom maloletej úpravy rodičovských práv

a povinností k vtedy maloletej a zistil by, že vo veci boli vykonané dva znalecké

posudky, ktoré účelovo podsunul do predmetného konania otec maloletej. Poukázala aj na

druhý znalecký posudok , ktorá konštatovala, že ona je

nositeľkou syndrómu zavrhnutého rodiča, ona je v očiach detí zlá, otec je dobrý

a vo všetkom má pravdu. V odvolaní polemizovala so závermi súdu prvej inštancie, ktoré

spochybňovala. Opätovne namietala, že súdy ani kolízny opatrovník jej v tejto veci

nepomohli. Zdôraznila, že súd prvej inštancie nezistil vo veci dostatočne skutočný stav veci,

hoci mu to vyplýva zo zákona. Namietala spôsob výsluchu maloletej dňa 13.03.2017.

Žiadala vec zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

... Otec maloletej považoval rozsudok súdu prvej inštancie za správny, pričom súd

vo veci vykonal dostatočné dokazovanie. Rozsudok je riadne a logicky zdôvodnený,

jednoznačne označuje ako jednotlivé dôkazy súd hodnotil, o ktoré dôkazy oprel svoje

rozhodnutie. Ak si uvedené matka vysvetľuje ináč, je to jej právo. Navrhol potvrdiť rozsudok

súdu prvej inštancie ako správny.

... Okresný prokurátor považoval rozsudok súdu prvej inštancie za zákonný. Súd

prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie formou výsluchu účastníkov konania

a maloletej Oboznámil sa so spismi Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

, , ako aj s ďalšími listinnými dôkazmi založenými

účastníkmi konania. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie mal

z vykonaného dokazovania za to, že matkou navrhované nariadenie výchovného opatrenia

nespĺňa hmotnoprávne náležitosti. Dôvody pre umiestnenie maloletá nespĺňa.

Umiestnenie maloletej za účelom diagnostiky na psychiatrické oddelenie nie je

realizovateľné, keďže na takýto postup sa vyžaduje zdravotná indikácia, ktorá u maloletej

nebola preukázaná. Maloletá je slušne a dobre vychovaná, má všestranné záujmy, je

bezproblémová, dobre sa učí a teda taký postup, ako navrhuje matka, súd považoval

vo svetle všetkých dôkazov za neprimeraný, nevhodný a nespĺňajúci hmotnoprávne kritériá.

S uvedeným ako aj s ďalším odôvodnením súdu prvej inštancie sa možno stotožniť. Za

rozhodujúcu považoval okresný prokurátor výpoveď maloletej na pojednávaní dňa

13.03.2017. Maloletá sa nachádza vo veku blízkom k dospelosti. Vo svojej výpovedi

podrobne a jasne zdôvodnila, prečo sa odmieta stretávať s matkou. Súd prvej inštancie

postupoval správne. Súd na výpoveď maloletej neskreslenou akoukoľvek poruchou

vnímania, reprodukcie skutočnosti, tak ako to preukázalo psychiatrické vyšetrenie

, prihliadol. Matkou navrhované výchovné opatrenie nemôže byť v záujme

zdravého šikovného a inteligentného dieťaťa, akým je maloletá. Navrhol potvrdiť rozsudok

súdu prvej inštancie ako správny.

... Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa , 66 zákona o rodine, , Civilný mimosporový

poriadok (ďalej C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1,

, (ďalej ),

s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa , a dospel k záveru, že

odvolaniu matky maloletej nie je možné vyhovieť.

... Súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. V odvolaní neboli uvedené žiadne

nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

... Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

... Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa

stotožňuje.

... Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že na

námietky, ktoré uvádza matka maloletej v odvolaní, nebolo možné prihliadnuť, pretože boli

predmetom konania na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite

vysporiadal. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné

dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie je rozsiahle, ale aj dostatočne presvedčivé. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

podporené aj vyjadrením okresného prokurátora. Odvolací súd vo veci samej dopĺňa, že

vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú vzťahy veľmi citlivé a ich najvhodnejší spôsob úpravy je

dohoda medzi rodičmi a v danom prípade už aj dohoda medzi takmer plnoletou

a matkou. Z obsahu spisu vyplýva, že v súčasnosti tieto vzťahy nie sú dobré, maloletá matku

odmieta a k zlepšeniu týchto vzťahov by rozhodne nepomohlo výchovné opatrenie tak, ako

ho navrhuje matka maloletej. Tu sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,

že vzhľadom na vek, status, inteligenciu maloletej by takého opatrenie negatívne zasiahlo

do jej života a zhoršilo by nielen vzťah s matkou, ale poznačilo by aj vzťah maloletej a jej

sociálneho okolia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej

inštancie, že je na matke, aby hľadala spôsob obnovenia vzťahu s maloletou, prejavila

vysokú mieru empatie voči maloletej, pretože situácia, v ktorej sa maloletá nachádza, určite

nie je pre ňu ľahká.

... Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 387

..“

23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v danej časti nie je opodstatnená. Krajský súd

podrobným a zrozumiteľným spôsobom reagoval na všetky podstatné argumenty, ktoré

sťažovateľka predniesla vo svojom odvolaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil na vec sa

vzťahujúcimi ustanoveniami právnych predpisov a zároveň vysvetlil, prečo jej námietkam

nemohol vyhovieť, resp. na ne prihliadať.

24. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi označenými právami

a argumentáciou vyjadrenou v ústavnej sťažnosti chýba akákoľvek príčinná súvislosť.

Obsahom námietok je skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje so skutkovými

a právnymi závermi okresného súdu, ktoré bolo v plnom rozsahu potvrdené napadnutým

rozhodnutím krajského súdu. Jej argumentácii však chýba akýkoľvek ústavnoprávny

rozmer.

25. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

27. Obsahom námietok sťažovateľky týkajúcich sa napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu je skutočnosť, že najvyšší súd tým, že odobril rozhodnutie odvolacieho

súdu nadväzujúce na rozhodnutie súdu prvej inštancie, mal postupovať svojvoľne, keďže

podľa názoru sťažovateľky na jej prípad bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenia týkajúce sa

dovolania podaného v zmysle v spojení s Civilného mimosporového

poriadku.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa

môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. ).

29. Poukazujúc na uvedené preto ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo preto

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu preskúmať a zistiť, či sa najvyšší súd s námietkami

sťažovateľky uplatnenými v mimoriadnom opravnom prostriedku vysporiadal ústavne

akceptovateľným spôsobom. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého rozhodnutia

v podstatnom uviedol:

«... Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“)

a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu...

... Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú,

alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci dovolacieho súdu...

... Vyššie už naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava

jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že

dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také

rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a 421 .

... Matka v dovolaní uviedla že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 420 písm. f)

.

... V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

... Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických

osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky

právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto

práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov...

... Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach

najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to,

ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej

procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku

(, , )...

... Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt

prejednania veci v civilnom konaní, potom už „postupom súdu“ zásadne nemôže byť ani

časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť

a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd

rozhodol (, , ). Otázku ústavnej súladnosti

právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup

súdu“ posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) napríklad

v konaniach sp. zn. , , , v ktorých podané

sťažnosti odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

... Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto

ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo (, , , )...

... V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd

svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti

v zmysle . V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu

prvej inštancie a v celom rozsahu sa s ním stotožnil, pričom odkázal v podrobnostiach na

odôvodenie tohto rozhodnutia. Dovolací súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak

v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne

posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe lak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden

celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov

sa matka domáhala nariadenia výchovného opatrenia, čo sledovala svojím návrhom

a odvolaním, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil

prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa

stotožnil. Z rozhodnutia sú tiež zrejmé úvahy odvolacieho súdu vedúce ho k potvrdeniu

záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu matky na nariadenie výchovného opatrenia

a tým pádom k neakceptovaniu odvolacej argumentácie matky. Za procesnú vadu konania

podľa nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia

podľa predstáv dovolateľky.

... Z obsahu dovolania matky vyplývajú aj výhrady k právnym záverom odvolacieho

súdu a polemikou s nimi spája svoje presvedčenie, že súdy zasiahli do jej práva na

spravodlivý súdny proces. Argumentácia matky, ktorou zdôvodňuje vadu zmätočnosti

konania v zmysle , smeruje predovšetkým k spochybneniu správnosti

právneho posúdenia veci súdmi. Pokiaľ totiž dovolateľka namieta, že súdy pri rozhodovaní

nezohľadnili tie skutočnosti, ktoré mali viesť k vyhoveniu návrhu, ide z hľadiska obsahového

nie o námietky týkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle procedúry prejednania

veci), ale o námietky týkajúce sa právneho posúdenia (právnych záverov súdov), na ktorom

súdy založili svoje rozhodnutia. Najvyšší súd už ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel

k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym

posúdením veci (viď R 54/2012 a , , ,

, , , a ). Na

tom zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017. Vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia nie je

procesnou vadou zmätočnosti v zmysle a nezakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia.

... Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle

, zotrval aktuálny judikát R 24/2017....

... Najvyšší súd z uvedených dôvodov odmietol dovolanie matky podľa ustanovenia

.»

30. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd vo vzťahu k záverom uvedeným

v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že

by posudzované rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či

urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu.

31. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa predmetnou vecou zaoberal

primeraným spôsobom a následne dostatočným spôsobom odôvodnil svoje závery. Ústavný

súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup odvolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal

oporu v zákone, a preto nemožno napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako ústavne nekonformné.

32. Ak má sťažovateľka na danú vec iný názor, ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. ,

, ). Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci

všeobecných súdov a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá dôvod doň zasahovať.

33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, a preto sťažnosť aj v danej časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018