Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 388/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej

advokátom JUDr. Mikulášom Pavlíkom, Š. Kukuru 14, Michalovce, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. marca 2018 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol

dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 12. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“),

ktorým odvolací súd odmietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 8. júla 2016.

Sťažovateľka s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí a v sťažnosti

uvádza: „Sťažovateľ jednoznačne tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie mu nebol riadne

doručený, nakoľko tento obdržal v neúplnej podobe bez druhej strany rozsudku. Na túto

skutočnosť bol súd prvej inštancie upozornený listom sťažovateľa zo dňa 17. 8. 2016

so žiadosťou o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty

na odvolanie.

Súd prvej inštancie žiadosti sťažovateľa vyhovel, čoho dôkazom je skutočnosť,

že úplný (bezvadný) rozsudok bol opätovne zaslaný stranám sporu a sťažovateľovi doručený

dňa 22. 8. 2016, od ktorého dátumu mu začala plynúť lehota na podanie odvolania

tak, ako to konštatuje súd prvej inštancie, či odvolací súd (podmienka žiadosti o predĺženie

lehoty na odvolanie, bod 17, str. 3 rozsudku odvolacieho súdu).

Sťažovateľ jednoznačne tvrdí, že nemôže byť na jeho ujmu, ak mu súd prvej inštancie

doručil rozsudok dňa 22. 8. 2016 bez vedomia sudcu. Je len pochopiteľné, že ako náhle súd

prvej inštancie doručil sťažovateľovi úplný rozsudok, znovu tento voči nemu podal

odvolanie v zákonnej lehote.

Sťažovateľ má za to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež právo

na doručenie meritórneho rozhodnutia v úplnej podobe bez chýbajúcej strany. Z tohto

dôvodu, tak ako je horeuvedená odvolacia lehota k podaniu odvolania, začala plynúť

pre sťažovateľa až po doručení úplného rozsudku a preto tvrdíme, že odvolanie bolo podané

včas. Pokiaľ odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, postupoval

príliš formalisticky a v zmysle judikatúry extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich priebeh

konania.

Tvrdíme, že pokiaľ sa sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť s rozhodnutím v celom

rozsahu, odmieta právny názor odvolacieho súdu, že sťažovateľovi nič nebránilo podať

odvolanie proti doručenému rozsudku a tvrdenú chýbajúcu druhú stranu namietať

v odvolaní, prípadne podať návrh na vydanie opraveného uznesenia, alebo požiadať

o predĺženie lehoty na podanie odvolania z tohto dôvodu. (Sťažovateľ si túto povinnosť

splnil svojim listom zo dňa 17. 8. 2016, z ktorého obsahu je jasné a zrozumiteľné, čo žiada

a ak mu súd vyhovel doručeniu úplného rozsudku a nie vydaním uznesenia, v celom rozsahu

uznal opodstatnenosť sťažovateľa).“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že „V danom prípade je potrebné

vychádzať z nasledujúcej skutočnosti, ktorá je podstatná pre posudzovanie plynutia lehoty

na odvolanie:

- dňa 22. 8. 2016 na základe žiadosti sťažovateľa zo dňa 17. 8. 2016 mu bol

doručený rozsudok súdu prvej inštancie,

- posledný deň lehoty k podaniu odvolania pre sťažovateľa bol deň

6. september 2016,

- odvolanie sťažovateľ podal 5. septembra 2016, teda v zákonom stanovenej lehote

na podanie odvolania v zmysle poučenia súdu v doručenom rozsudku sťažovateľovi

dňa 22. 8. 2016.

Zároveň chceme opakovane poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ žiadal súd

o opätovné doručenie rozsudku a tento jeho žiadosti vyhovel. Dokladom o doručení

rozsudku sťažovateľovi je doručenka, ktorá musí byť priložená k originálu rozsudku

a je súčasťou spisu. Ak doručenie rozsudku sťažovateľovi dňa 22. augusta 2016 nemá mať

vplyv na plynutie novej lehoty na odvolanie, ako je potom potrebné chápať postup súdu

v tomto prípade, či ako benefícium, ústretový krok a naplnenie zásady súčinnosti bez vplyvu

na účinky pôvodného doručenia? Súd prvej inštancie aj v druhom prípade doručoval

rozsudok do rúk advokáta sťažovateľa bez poznámky napr. v tom zmysle, že doručenie

má iba informatívny charakter. Dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,

že sťažovateľovi nič nebránilo podať odvolanie proti doručenému rozsudku a tvrdenú

chýbajúcu druhú stranu namietať v odvolaní, tým v podstate ospravedlnil chybu súdu prvej

inštancie v podobe doručenia nekompletného rozsudku s fatálnymi následkami

pre sťažovateľa. Tvrdíme, že je nespochybniteľné, že zo strany súdu prvej inštancie došlo

k chybe, ktorú je potrebné proporcionálne posudzovať s postupom sťažovateľa, ktorého

odvolanie nemalo byť podané v zákonnej lehote. Ak v oboch prípadoch išlo o prípadnú

chybu, máme za to, nie je možné voči sťažovateľovi rozhodnúť s fatálnymi dôsledkami

pri súčasnom tolerovaní postupu súdu prvej inštancie bez ujmy...

... Dovolací súd sa snaží presadiť názor, že odvolacia lehota plynie v zmysle § 223

ods. 1 a po doručení akéhokoľvek, teda i vadného rozsudku. Takýto výklad

je v príkrom rozpore nielen s , ale i Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Neúplnosť je vadou rozsudku, ktorá robí akt doručenia

za neúčinný. Tvrdenie, že chýbajúca str. 2 rozsudku bola len zhrnutím vyjadrenia

žalovaného, ktoré sťažovateľ poznal, je tvrdením zľahčujúcim v stave „post factum“,

teda osoby poznajúcej obsah str. 2. Sťažovateľ nemohol predpokladať, že str. 2 nebude

obsahovať zásadné argumenty súdu, na ktoré pred podaním odvolania potreboval poznať

odpovede. Preto postup dovolacieho súdu javí znaky odmietnutia práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti , so sídlom

, , v zast. JUDr. Mikulášom Pavlikom

podľa právo na súdnu a inú právnu ochranu

ako aj článku 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd právo na spravodlivé súdne konanie, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 19. marca 2018, sp. zn. , bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. marca 2018,

sp. zn. sa ruší.“

Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 20. júna 2018 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.

Najvyšší súd sa k prijatej sťažnosti sťažovateľky vyjadril prípisom

sp. zn. KP 3/2018 zo 14. septembra 2018, v ktorom predsedníčka najvyššieho súdu

poukázala na to, že:

„Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil svoj

právny názor aj dôvody, pre ktoré nepovažoval postup odvolacieho súdu za nesprávny.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne

konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s

námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.“

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2018 k vyjadreniu

najvyššieho súdu uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sám uvádza,

že aj keď dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 12. októbra 2016 sp. zn. odmietol ako nedôvodné, ale poukazuje,

že vo svojom odôvodnení skonštatoval, že je zrejmé, že takýto postup súdu (súdnej

kancelárie) nebol správny, nedosahuje však intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny

proces, nakoľko chýbajúca druhá strana rozsudku neobsahuje skutkové zistenia ani právne

závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania,

ani iné skutočností podstatné pre taktiku ďalšieho potupu v spore, vrátane prípravy

odvolania.

Máme za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky si sám protirečí, ak na jednej

strane odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 12. 10. 2016, sp. zn. a na druhej strane konštatuje, že postup súdu voči

nemu nebol správny.

Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že nemôže byť na ujmu sťažovateľa nesprávny

postup súdu, ak vyhovel jeho žiadosti o doručenie kompletného rozsudku (bezvadného)

a tento mu doručil. Taktiež tvrdíme, že nemôže byť na ujmu sťažovateľa nesprávny postup

súdu, ktorý svojim postupom vniesol zmätok čo sa týka plynutia lehoty na podanie

odvolania vo vzťahu k sťažovateľovi a preto máme za to, že neobstojí zásada aj napriek

tomu, že žalobca bol zastúpený advokátom podľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným

ostražitým, opatrným) teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon

svojich práv. Dôkazom nášho tvrdenia je akceptovateľnosť požiadavky sťažovateľa súdom

doručiť bezvadný rozsudok s plynutím novej lehoty na podanie odvolania v zmysle jeho

žiadosti.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd využil možnosť podľa a upustil od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne

konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení

s (, , , )].

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí

byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

ods. 4 ) (, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku

Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho

súdu a spisovej dokumentácie, ústavný súd uvádza, že svojím textom

(Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci

v stávke (porovnaj bod 7.1 nálezu sp. zn. , uznesenie sp. zn.

bod 11). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje

v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované

zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť (napr. , ).

Uvedená judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej konkretizácie

práva na súdnu ochranu a z požiadavky zabezpečiť reálnosť prístupu (,

, ) k jednotlivým zákonom upraveným štádiám a inštanciám

konania [porovnaj Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne vety z rozhodovacej činnosti

Ústavného súdu Slovenskej republiky 1993 ‒ 2000, bod 71 a ‒nasl.]. Z toho vyplýva,

že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie

vzťahujú záruky vyplývajúce z , aj keď, prirodzene, nie každé porušenie

zákona, je porušením .

Ústavný súd už uviedol (, , ),

že rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať

si prípustnosť vecí vo svojich konaniach a vychádza z právneho názoru, podľa

ktorého je v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie

prípustnosti opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská

z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou,

aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná

s právom na súdnu ochranu.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho

opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov, ktoré upravujú prípustnosť

dovolania, je aj porušenie práva na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom

súdu podľa (ďalej aj ,P“). Ak účastník

konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom

opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu,

v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka uplatnila

dovolací dôvod v zmysle , podľa ktorého dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva: «Predkladateľ ponecháva

tzv. vady zmätočnosti s terminologickým a systematickým prispôsobením novej koncepcii

sporového konania. Dovolací dôvod podľa § 411 písm. f) je potrebné vykladať

eurokonformne v súlade s judikatúrou ESĽP, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide

o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Doterajší pojem

„odňatie možnosti konať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom

„právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry

ESĽP i ÚS SR. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti,

nestačí jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania a naopak, ak konanie ako celok

znaky spravodlivosti nevykazuje, bude dovolanie prípustné vždy.»

Na základe uvedeného najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal, či odmietnutie

odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu vykazovalo znaky procesného

postupu znemožňujúceho strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď v napadnutom uznesení

uvádza: «12. V danom prípade bol rozsudok súdu prvej inštancie z 8. júla 2016

č. k. -692 doručený právnemu zástupcovi žalobcu 12. augusta 2016

(doručenka na č. l. 715 spisu), pričom v obálke chýbala druhá strana rozsudku.

12.1. Je zrejmé, že takýto postup súdu (súdnej kancelárie) nebol správny, nedosahuje

však intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny proces. Chýbajúca druhá strana

rozsudku totiž obsahuje najmä opis žaloby, ktorá je podaním žalobcu, a opis

vyjadrenia žalovaného, s ktorým bol žalobca počas konania oboznámený (bolo mu

doručené 6. augusta 2001; doručenka na č. l. 27 spisu). Neobsahuje skutkové zistenia ani

právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania,

ani iné skutočnosti podstatné pre taktiku ďalšieho postupu v spore vrátane prípravy

odvolania.

12.2. Pokiaľ by žalobca, navyše zastúpený advokátom, konal v súlade so zásadou,

podľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným), teda tým,

ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, mohol i po doručení

neúplného rozsudku podaním odvolania uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Žiadosť

„o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na odvolanie“

nie je úkonom, ktorý by mohol vyvolať želaný právny účinok. Ak aj súd na základe takej

žiadosti doručil žalobcovi rozsudok opätovne, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv

na plynutie lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť (už) dňom nasledujúcim

po doručení neúplného rozsudku, t. j. 13. augusta 2016. Keďže lehota na podanie odvolania

je tzv. zákonnou lehotou, nemožno ju predĺžiť na základe rozhodnutia súdu ani iných

skutočností s výnimkou tých, ktoré ustanovuje zákon ( ).

12.3. Ak odvolací súd za týchto okolností odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu

prvej inštancie odmietol ako oneskorene podané, nešlo o postup, ktorým by znemožnil

žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.»

Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu,

ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva,

je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé

konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho

konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať

alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Pri posudzovaní práva na spravodlivý proces

je preto potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka korigovať nesprávny postup súdu

v kontexte ďalšieho priebehu súdneho konania.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil jej základné práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru, a to interpretáciou ustanovení Civilného

sporového poriadku, ktorá je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež

právo na doručenie meritórneho rozhodnutia v úplnej podobe bez chýbajúcej strany.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval za potrebné v prvom rade citovať

právny rámec ustanovení vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad.

Podľa do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň,

keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.

Podľa ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného

pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon

na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy,

ak je podanie, urobené elektronickými prostriedkami, doručené súdu mimo pracovného

času.

Podľa v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene

Slovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich

vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného

sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd

sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň

a miesto vyhlásenia.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd

jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa rozsudok súd doručuje stranám do vlastných rúk.

Podľa súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie,

ktoré doručí subjektom konania.

Podľa doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním,

je právoplatný.

Podľa odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané

oneskorene.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd uvádza, že určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu.

Ich správnosť a úplnosť je preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia.

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu

ochranu podľa . Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom,

ktorý záväzne určuje , dochádza nielen k tomu, že rozsudok

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,

že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie

rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval

príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci

samej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere tvorí súčasť spravodlivého súdneho

procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa a

listiny a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právna úprava doručovania plne rešpektuje záujmy účastníkov konania

a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom

tohto procesnoprávneho úkonu. Doručovanie súdnych písomností je dôležitým procesným

úkonom súdu, ktorý umožňuje subjektom konania oboznámiť sa so stavom a priebehom

konania, ako aj s procesnými právami, ktoré im priznáva zákon, a procesnými

povinnosťami, ktoré im ukladá zákon alebo súd. Keďže meritórne rozhodnutie súdu

je výsledok, ku ktorému celé súdne konanie smeruje, doručeniu rozsudku je zo strany súdu

potrebné venovať náležitú pozornosť.

Podľa § 58 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej

len „vyhláška“) rozsudky pozostávajúce z viacerých listov sa číslujú od druhej strany.

Ak rovnopis rozsudku pozostáva z niekoľkých listov alebo listín, všetky listy sa pevne

spoja.

Pod písomným vyhotovením rozsudku, ktorý súd odosiela adresátom, je potrebné

rozumieť rovnopisy rozsudku, ktoré nepodpisuje sudca, ale asistent s doložkou

„Za správnosť vyhotovenia:“. Sudca podpisuje vlastnoručne prvopis rozsudku, t. j. prvý

výtlačok rozsudku.

Podľa § 2 ods. 11 písm. a) a b) vyhlášky na účely tejto vyhlášky sa rozumie

prvopisom písomnosť súdu vyhotovená ako elektronický úradný dokument,

ktorý je autorizovaný, rovnopisom listinné vyhotovenia prvopisu, najmä na účely

podľa osobitného predpisu.

Podľa § 2 ods. 12 vyhlášky ak ide o veci, na ktoré sa nevzťahujú predpisy

o elektronickom výkone verejnej moci, prvopisom sa na účely tejto vyhlášky rozumie prvý

výtlačok písomnosti súdu vyhotovený použitím výpočtovej techniky zviazaný v súdnom

spise a rovnopisom sa rozumejú ďalšie výtlačky tejto písomnosti súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanom prípade krajský súd ako súd odvolací

odmietol odvolanie sťažovateľky ako podané oneskorene podľa

a najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení za týchto okolností vyhodnotil,

že nešlo o postup, ktorým by sa sťažovateľke znemožnilo uskutočňovať jej patriace

procesné práva a dovolanie sťažovateľky odmietol, ústavný súd zameral pozornosť

na ústavnosť interpretácie aplikovaného ustanovenia ,

podľa ktorého odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,

proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

Ústavný súd konštatuje, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že lehota na odvolanie

plynie až od doručenia rozsudku. presne ustanovuje predpísanú

formu a obsahové náležitosti rozsudku.

Účelom doručenia písomného (elektronického) vyhotovenia rovnopisu rozsudku

súdu prvého stupňa účastníkom (ich zástupcom) do vlastných rúk je umožniť im,

aby sa zoznámili nielen s výrokom rozsudku, ale tiež s jeho odôvodnením, ktorého štruktúra

je presne definovaná v . Ústavný súd konštatuje, že len znalosť všetkých

častí odôvodnenia rozsudku, tak ako sú definované v , a úvah súdu prvého

stupňa obsiahnutých v odôvodnení jeho rozsudku poskytuje účastníkom súdneho konania

možnosť zvážiť, či proti rozsudku podajú odvolanie, a ak áno, náležite formulovať

odvolacie dôvody.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na rozhodnutie sp. zn. R 37/1985,

v ktorom je uvedené: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť

správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu

pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie (teraz , pozn.)

dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti

odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné

prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové

zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za

preukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa zákonných ustanovení.“

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie uplynutia

lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu, a teda interpretácia § 362

ods. 1 najvyšším súdom, keď najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza: «... žiadosť

„o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na odvolanie“

nie je úkonom, ktorý by mohol vyvolať želaný právny účinok. Ak aj súd na základe takej

žiadosti doručil žalobcovi rozsudok opätovne, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv

na plynutie lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť (už) dňom nasledujúcim

po doručení neúplného rozsudku, t. j. 13. augusta 2016. Keďže lehota na podanie odvolania

je tzv. zákonnou lehotou, nemožno ju predĺžiť na základe rozhodnutia súdu ani iných

skutočností s výnimkou tých, ktoré ustanovuje zákon ( )...» za hranicou ústavnej

udržateľnosti.

Závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení sú tak z pohľadu ústavného

prieskumu spochybniteľné, nepresvedčivé, a preto nemôžu z ústavnoprávneho pohľadu

obstáť.

Ústavný súd konštatuje, že včasnosť podania odvolania je jednou z objektívnych

podmienok na to, aby odvolanie vyvolalo zamýšľané právne následky. Odvolanie sa podáva

v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia. V tejto súvislosti sa ústavný súd plne stotožňuje

so sťažnostnou argumentáciou predloženou sťažovateľkou, podľa ktorej «... Je teda

logickým záujmom sporových strán, aby úplným textom rozhodnutia disponovali.

Až na základe jeho rozboru môžu zodpovedne prijať prípadnú ďalšiu taktiku sporu. Je iba

pochopiteľné, že praktický najväčší záujem na podrobnej znalosti argumentácie

rozhodnutia má ten, kto v spore nebol úspešný, v danom prípade sťažovateľ; jeho text je

základom pre formulovanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu. Máme za to, že je

možné vo všeobecnej rovine dôvodiť, že pre súdy je daný imperatív doručiť sporovým

stranám úplný text rozhodnutia. Akékoľvek zaváhanie v tomto smere potom musí napraviť z

úradnej povinnosti – úkon zopakovať a rozhodnutie riadne doručiť, a to so všetkými

dôsledkami z tohto plynúcimi, vrátane nového počiatku lehoty na podanie odvolania...

... Tvrdenie, že chýbajúca str. 2 rozsudku bola len zhrnutím vyjadrenia žalovaného,

ktoré sťažovateľ poznal, je tvrdením zľahčujúcim v stave „post factum“, teda osoby

poznajúcej obsah str. 2. Sťažovateľ nemohol predpokladať, že str. 2 nebude obsahovať

zásadné argumenty súdu, na ktoré pred podaním odvolania potreboval poznať odpovede...».

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné poukázať na nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 27. augusta 2009, z ktorého v rozsiahlej časti

čerpala pri formulovaní svojej sťažnostnej argumentácie zjavne aj samotná sťažovateľka

a ktorý sa v skutkovej časti v podstatných rysoch prelína s prejednávanou vecou

sťažovateľky. Ústavný súd Českej republiky v predmetnom náleze uviedol: „Rozsudok –

všetky jeho rovnopisy – je potrebné doručiť v takej podobe, aby listina obsahovala celý text,

tak ako jej originál; vedľa úplného záhlavia aj úplný výrok, riadne poučenie o opravných

prostriedkoch a plný text odôvodnenia. Doručiť niektorý rovnopis rozhodnutia v neúplnej

podobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu,

ktorú je potrebné riešiť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia,

a to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty

k podaniu opravného prostriedku...

... doručenie rozhodnutia v neúplnej podobe je zo strany súdu zásahom do práv

účastníka a pokiaľ súd nezjedná nápravu vzniknutého stavu, priemetne sa to do práv

účastníka na spravodlivý proces.

... Pre rozhodnutie konkrétneho prípadu je významná otázka preukazovania riadneho

doručenia rozhodnutia, resp. toho, čo bolo a čo nebolo účastníkom súdom doručené. Pokiaľ

súd aj po druhý krát doručoval do vlastných rúk advokáta, bez poznámky

napr. v tom zmysle, že doručenie má len informatívny charakter, je Ústavný súd toho

názoru, že svojím postupom dal sťažovateľovi za pravdu, že pôvodné doručenie nebolo

v poriadku. Potom je ale na mieste uplatniť voči súdu rovnakú formálnu prísnosť,

ako ju v otázke doručovania a predkladania podaní (posudzovanie zmeškania lehôt,

doručenie nepríslušnému súdu atď.) uplatňuje súd voči účastníkom. Pochybenie

pri vyhotovovaní kópii rozsudku, pri ktorom vypadne niektorá strana či list, sa môže javiť

ako drobné, bez vážnejších dopadov do práv účastníka. V každom prípade hodnotenie

takejto chyby musí byť proporcionálne k posúdeniu postupu účastníka, ktorý omylom

adresuje svoje podanie nesprávnemu súdu. V obidvoch prípadoch ide o chybu, pričom

nie je možné jednej prisúdiť fatálne následky pri súčasnom tolerovaní druhej...“

Ústavný súd sa plne stotožňuje s názorom Ústavného súdu Českej republiky

prezentovaným v predmetnom náleze, a to že za neprijateľné treba považovať úvahy

konajúceho súdu v tom zmysle, že je potrebné v jednotlivých konkrétnych prípadoch

rozlišovať, aká časť textu chýba (v zmysle aký význam má), a v závislosti na tom

ďalej postupovať. Takéto hodnotenie by bolo vysoko subjektívne a navyše dôležitosť

a závažnosť chýbajúceho textu nemôže, pokiaľ ho nepozná, vyhodnotiť adresát, teda práve

ten, pre ktorého má takéto posúdenie najväčší význam.

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

považuje za preukázané, že rovnopis rozsudku okresného súdu č. k. -692

bol právnemu zástupcovi doručený 12. augusta 2016, o čom svedčí doručenka na č. l. 715

spisu.

Zo spisového materiálu vyplýva, že na mailovú adresu

bol 17. augusta 2016 doručený mail od JUDr. Mikuláša Pavlíka (právny zástupca

sťažovateľky, pozn.), v ktorom na základe telefonického rozhovoru žiada okresný súd

o opätovné doručenie rozsudku z 8. júla 2016 po zistení, že mu nebola doručená druhá

strana rozsudku. V predmetnej žiadosti právny zástupca žiadal súd o opätovné doručenie

kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na podanie odvolania.

Uvedený mail bol toho istého dňa preposlaný , ktorá

bola v rozhodnom čase v súlade s rozvrhom práce okresného súdu asistentkou zákonnej

sudkyne .

Dňa 17. augusta 2016 bol z mailovej adresy zaslaný právnemu

zástupcovi sťažovateľky mail s oznámením, že mu bol opätovne zaslaný rozsudok

č. k. -692 z 8. júla 2016 z dôvodu chýbajúcej strany 2.

Z č. l. 718 súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky prevzal

opakovane doručovaný rozsudok 22. augusta 2016.

Z č. l. 721 vyplýva, že 5. septembra 2016 podala sťažovateľka na poštovú prepravu

odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. júla 2016, ktoré

bolo okresnému súdu doručené 6. septembra 2016.

Na č. l. 732 sa nachádza úradný záznam spísaný sudkyňou ,

z ktorého vyplýva, že asistentka senátu bez jej vedomia opätovne zaslala rozsudok právnym

zástupcom strán sporu.

Zo zapožičaného súdneho spisu považoval ústavný súd za preukázané,

že pri vyhotovovaní rovnopisu rozsudku došlo zo strany okresného súdu k „technickej

chybe“ a súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky rozsudok č. k. -692

z 8. júla 2016 bez druhej strany. Túto skutočnosť tvrdil právny zástupca sťažovateľky,

pričom požiadal okresný súd o opätovné doručenie rozsudku z dôvodu chýbajúcej druhej

strany. Ústavný súd konštatuje, že z predloženého spisového materiálu súdneho konania

sp. zn. vyplýva, že táto skutočnosť nebola okresným súdom v priebehu

konania rozporovaná a sťažovateľka ani právny zástupca sťažovateľky nebol okresným

súdom vyzývaný na preukázanie tejto skutočnosti, pričom zo zapožičaného súdneho spisu

považoval ústavný súd za preukázané, že okresný súd k opätovnému doručovaniu rozsudku

bezodkladne aj pristúpil, pričom nie je rozhodné, či tak bolo vykonané so súhlasom

alebo bez súhlasu zákonnej sudkyne.

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu taktiež zistil, že okresný súd v konaní

sp. zn. nevydal žiadne opravné uznesenie podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že až druhé doručenie rozsudku

okresného súdu (ktoré právny zástupca sťažovateľky prevzal 22. augusta 2016) možno

považovať ta také, od ktorého mohla sťažovateľke začať plynúť lehota na podanie

odvolania. Pokiaľ v priebehu plynutia tejto odvolacej lehoty sťažovateľka podala odvolanie,

legitímne očakávala, že krajský súd jej vec vecne prejedná a rozhodne. Vzhľadom

na skutočnosť, že krajský súd tak nekonal a najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie

sťažovateľky odmietol ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal

v rozpore s ústavne zaručeným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a taktiež v rozpore s jej právom na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (prvý výrok nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127

ods. 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v súlade

s a zrušil a vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie (druhý výrok nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným súdom viedol ústavný

súd iba k derogácii napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť

opätovného posúdenia námietok sťažovateľky v jej dovolaní proti rozsudku krajského súdu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania v petite svoje sťažnosti neuplatnila,

ústavný súd o náhrade trov nerozhodoval.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018