Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 388/2018
PDF · 369.2 KB
No categories available
IV. ÚS 388/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , zastúpenej
advokátom JUDr. Mikulášom Pavlíkom, Š. Kukuru 14, Michalovce, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 85/2017 z 19. marca 2018 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných
práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 85/2017 z 19. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 85/2017
z 19. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 85/2017
z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol
dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 11 Co 410/2016 z 12. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“),
ktorým odvolací súd odmietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Košice I sp. zn. 16 C 832/2001 z 8. júla 2016.
Sťažovateľka s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí a v sťažnosti
uvádza: „Sťažovateľ jednoznačne tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie mu nebol riadne
doručený, nakoľko tento obdržal v neúplnej podobe bez druhej strany rozsudku. Na túto
skutočnosť bol súd prvej inštancie upozornený listom sťažovateľa zo dňa 17. 8. 2016
so žiadosťou o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty
na odvolanie.
Súd prvej inštancie žiadosti sťažovateľa vyhovel, čoho dôkazom je skutočnosť,
že úplný (bezvadný) rozsudok bol opätovne zaslaný stranám sporu a sťažovateľovi doručený
dňa 22. 8. 2016, od ktorého dátumu mu začala plynúť lehota na podanie odvolania
tak, ako to konštatuje súd prvej inštancie, či odvolací súd (podmienka žiadosti o predĺženie
lehoty na odvolanie, bod 17, str. 3 rozsudku odvolacieho súdu).
Sťažovateľ jednoznačne tvrdí, že nemôže byť na jeho ujmu, ak mu súd prvej inštancie
doručil rozsudok dňa 22. 8. 2016 bez vedomia sudcu. Je len pochopiteľné, že ako náhle súd
prvej inštancie doručil sťažovateľovi úplný rozsudok, znovu tento voči nemu podal
odvolanie v zákonnej lehote.
Sťažovateľ má za to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež právo
na doručenie meritórneho rozhodnutia v úplnej podobe bez chýbajúcej strany. Z tohto
dôvodu, tak ako je horeuvedená odvolacia lehota k podaniu odvolania, začala plynúť
pre sťažovateľa až po doručení úplného rozsudku a preto tvrdíme, že odvolanie bolo podané
včas. Pokiaľ odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, postupoval
príliš formalisticky a v zmysle judikatúry extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich priebeh
konania.
Tvrdíme, že pokiaľ sa sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť s rozhodnutím v celom
rozsahu, odmieta právny názor odvolacieho súdu, že sťažovateľovi nič nebránilo podať
odvolanie proti doručenému rozsudku a tvrdenú chýbajúcu druhú stranu namietať
v odvolaní, prípadne podať návrh na vydanie opraveného uznesenia, alebo požiadať
o predĺženie lehoty na podanie odvolania z tohto dôvodu. (Sťažovateľ si túto povinnosť
splnil svojim listom zo dňa 17. 8. 2016, z ktorého obsahu je jasné a zrozumiteľné, čo žiada
a ak mu súd vyhovel doručeniu úplného rozsudku a nie vydaním uznesenia, v celom rozsahu
uznal opodstatnenosť sťažovateľa).“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že „V danom prípade je potrebné
vychádzať z nasledujúcej skutočnosti, ktorá je podstatná pre posudzovanie plynutia lehoty
na odvolanie:
- dňa 22. 8. 2016 na základe žiadosti sťažovateľa zo dňa 17. 8. 2016 mu bol
doručený rozsudok súdu prvej inštancie,
- posledný deň lehoty k podaniu odvolania pre sťažovateľa bol deň
6. september 2016,
- odvolanie sťažovateľ podal 5. septembra 2016, teda v zákonom stanovenej lehote
na podanie odvolania v zmysle poučenia súdu v doručenom rozsudku sťažovateľovi
dňa 22. 8. 2016.
Zároveň chceme opakovane poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ žiadal súd
o opätovné doručenie rozsudku a tento jeho žiadosti vyhovel. Dokladom o doručení
rozsudku sťažovateľovi je doručenka, ktorá musí byť priložená k originálu rozsudku
a je súčasťou spisu. Ak doručenie rozsudku sťažovateľovi dňa 22. augusta 2016 nemá mať
vplyv na plynutie novej lehoty na odvolanie, ako je potom potrebné chápať postup súdu
v tomto prípade, či ako benefícium, ústretový krok a naplnenie zásady súčinnosti bez vplyvu
na účinky pôvodného doručenia? Súd prvej inštancie aj v druhom prípade doručoval
rozsudok do rúk advokáta sťažovateľa bez poznámky napr. v tom zmysle, že doručenie
má iba informatívny charakter. Dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
že sťažovateľovi nič nebránilo podať odvolanie proti doručenému rozsudku a tvrdenú
chýbajúcu druhú stranu namietať v odvolaní, tým v podstate ospravedlnil chybu súdu prvej
inštancie v podobe doručenia nekompletného rozsudku s fatálnymi následkami
pre sťažovateľa. Tvrdíme, že je nespochybniteľné, že zo strany súdu prvej inštancie došlo
k chybe, ktorú je potrebné proporcionálne posudzovať s postupom sťažovateľa, ktorého
odvolanie nemalo byť podané v zákonnej lehote. Ak v oboch prípadoch išlo o prípadnú
chybu, máme za to, nie je možné voči sťažovateľovi rozhodnúť s fatálnymi dôsledkami
pri súčasnom tolerovaní postupu súdu prvej inštancie bez ujmy...
... Dovolací súd sa snaží presadiť názor, že odvolacia lehota plynie v zmysle § 223
ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP po doručení akéhokoľvek, teda i vadného rozsudku. Takýto výklad
je v príkrom rozpore nielen s čl. 46 ods. 1 ústavy, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Neúplnosť je vadou rozsudku, ktorá robí akt doručenia
za neúčinný. Tvrdenie, že chýbajúca str. 2 rozsudku bola len zhrnutím vyjadrenia
žalovaného, ktoré sťažovateľ poznal, je tvrdením zľahčujúcim v stave „post factum“,
teda osoby poznajúcej obsah str. 2. Sťažovateľ nemohol predpokladať, že str. 2 nebude
obsahovať zásadné argumenty súdu, na ktoré pred podaním odvolania potreboval poznať
odpovede. Preto postup dovolacieho súdu javí znaky odmietnutia práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti , so sídlom
, , v zast. JUDr. Mikulášom Pavlikom
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo na súdnu a inú právnu ochranu
ako aj článku 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd právo na spravodlivé súdne konanie, uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 19. marca 2018, sp. zn. 3 Cdo 85/2017, bolo porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. marca 2018,
sp. zn. 3Cdo 85/2017 sa ruší.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 388/2018-9 z 20. júna 2018 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením.
Najvyšší súd sa k prijatej sťažnosti sťažovateľky vyjadril prípisom
sp. zn. KP 3/2018 zo 14. septembra 2018, v ktorom predsedníčka najvyššieho súdu
poukázala na to, že:
„Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil svoj
právny názor aj dôvody, pre ktoré nepovažoval postup odvolacieho súdu za nesprávny.
Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne
konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s
námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.“
Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2018 k vyjadreniu
najvyššieho súdu uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sám uvádza,
že aj keď dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 12. októbra 2016 sp. zn. 11Co 410/2016 odmietol ako nedôvodné, ale poukazuje,
že vo svojom odôvodnení skonštatoval, že je zrejmé, že takýto postup súdu (súdnej
kancelárie) nebol správny, nedosahuje však intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny
proces, nakoľko chýbajúca druhá strana rozsudku neobsahuje skutkové zistenia ani právne
závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania,
ani iné skutočností podstatné pre taktiku ďalšieho potupu v spore, vrátane prípravy
odvolania.
Máme za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky si sám protirečí, ak na jednej
strane odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 12. 10. 2016, sp. zn. 11 Co 410/2016 a na druhej strane konštatuje, že postup súdu voči
nemu nebol správny.
Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že nemôže byť na ujmu sťažovateľa nesprávny
postup súdu, ak vyhovel jeho žiadosti o doručenie kompletného rozsudku (bezvadného)
a tento mu doručil. Taktiež tvrdíme, že nemôže byť na ujmu sťažovateľa nesprávny postup
súdu, ktorý svojim postupom vniesol zmätok čo sa týka plynutia lehoty na podanie
odvolania vo vzťahu k sťažovateľovi a preto máme za to, že neobstojí zásada aj napriek
tomu, že žalobca bol zastúpený advokátom podľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným
ostražitým, opatrným) teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon
svojich práv. Dôkazom nášho tvrdenia je akceptovateľnosť požiadavky sťažovateľa súdom
doručiť bezvadný rozsudok s plynutím novej lehoty na podanie odvolania v zmysle jeho
žiadosti.“
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky
najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný
súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne
konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí
byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152
ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku
Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,
boli relevantné aj v danej veci.
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky, vyjadrenia predsedníčky najvyššieho
súdu a spisovej dokumentácie, ústavný súd uvádza, že čl. 46 ods. 1 ústavy svojím textom
(Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci
v stávke (porovnaj bod 7.1 nálezu sp. zn. II. ÚS 591/2012, uznesenie sp. zn. II. ÚS 30/2016
bod 11). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje
v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované
zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
Uvedená judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej konkretizácie
práva na súdnu ochranu a z požiadavky zabezpečiť reálnosť prístupu (I. ÚS 84/97,
II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom upraveným štádiám a inštanciám
konania [porovnaj Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne vety z rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1993 ‒ 2000, bod 71 a ‒nasl.]. Z toho vyplýva,
že ak už zákon pozná určitý inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie
vzťahujú záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie každé porušenie
zákona, je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010, II. ÚS 212/2013),
že rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať
si prípustnosť vecí vo svojich konaniach a vychádza z právneho názoru, podľa
ktorého je v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie
prípustnosti opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská
z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou,
aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná
s právom na súdnu ochranu.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho
opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne
upravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov, ktoré upravujú prípustnosť
dovolania, je aj porušenie práva na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom
súdu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Ak účastník
konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom
opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu,
v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka uplatnila
dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva: «Predkladateľ ponecháva
tzv. vady zmätočnosti s terminologickým a systematickým prispôsobením novej koncepcii
sporového konania. Dovolací dôvod podľa § 411 písm. f) je potrebné vykladať
eurokonformne v súlade s judikatúrou ESĽP, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide
o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Doterajší pojem
„odňatie možnosti konať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom
„právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry
ESĽP i ÚS SR. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti,
nestačí jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania a naopak, ak konanie ako celok
znaky spravodlivosti nevykazuje, bude dovolanie prípustné vždy.»
Na základe uvedeného najvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal, či odmietnutie
odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu vykazovalo znaky procesného
postupu znemožňujúceho strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď v napadnutom uznesení
uvádza: «12. V danom prípade bol rozsudok súdu prvej inštancie z 8. júla 2016
č. k. 16 C 832/2001-692 doručený právnemu zástupcovi žalobcu 12. augusta 2016
(doručenka na č. l. 715 spisu), pričom v obálke chýbala druhá strana rozsudku.
12.1. Je zrejmé, že takýto postup súdu (súdnej kancelárie) nebol správny, nedosahuje
však intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny proces. Chýbajúca druhá strana
rozsudku totiž obsahuje najmä opis žaloby, ktorá je podaním žalobcu, a opis
vyjadrenia žalovaného, s ktorým bol žalobca počas konania oboznámený (bolo mu
doručené 6. augusta 2001; doručenka na č. l. 27 spisu). Neobsahuje skutkové zistenia ani
právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania,
ani iné skutočnosti podstatné pre taktiku ďalšieho postupu v spore vrátane prípravy
odvolania.
12.2. Pokiaľ by žalobca, navyše zastúpený advokátom, konal v súlade so zásadou,
podľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, mohol i po doručení
neúplného rozsudku podaním odvolania uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Žiadosť
„o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na odvolanie“
nie je úkonom, ktorý by mohol vyvolať želaný právny účinok. Ak aj súd na základe takej
žiadosti doručil žalobcovi rozsudok opätovne, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv
na plynutie lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť (už) dňom nasledujúcim
po doručení neúplného rozsudku, t. j. 13. augusta 2016. Keďže lehota na podanie odvolania
je tzv. zákonnou lehotou, nemožno ju predĺžiť na základe rozhodnutia súdu ani iných
skutočností s výnimkou tých, ktoré ustanovuje zákon (§ 362 CSP).
12.3. Ak odvolací súd za týchto okolností odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu
prvej inštancie odmietol ako oneskorene podané, nešlo o postup, ktorým by znemožnil
žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.»
Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu,
ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva,
je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé
konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho
konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať
alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Pri posudzovaní práva na spravodlivý proces
je preto potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka korigovať nesprávny postup súdu
v kontexte ďalšieho priebehu súdneho konania.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil jej základné práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to interpretáciou ustanovení Civilného
sporového poriadku, ktorá je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti.
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež
právo na doručenie meritórneho rozhodnutia v úplnej podobe bez chýbajúcej strany.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval za potrebné v prvom rade citovať
právny rámec ustanovení vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad.
Podľa § 121 ods. 2 CSP do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň,
keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.
Podľa § 121 ods. 4 CSP ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného
pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy,
ak je podanie, urobené elektronickými prostriedkami, doručené súdu mimo pracovného
času.
Podľa § 220 ods. 1 CSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene
Slovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich
vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného
sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd
sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň
a miesto vyhlásenia.
Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd
jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 223 CSP rozsudok súd doručuje stranám do vlastných rúk.
Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní
a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie,
ktoré doručí subjektom konania.
Podľa § 227 CSP doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním,
je právoplatný.
Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 386 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané
oneskorene.
Podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd uvádza, že § 220 CSP určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu.
Ich správnosť a úplnosť je preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia.
Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom,
ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie
rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval
príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci
samej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere tvorí súčasť spravodlivého súdneho
procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
listiny a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Právna úprava doručovania plne rešpektuje záujmy účastníkov konania
a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom
tohto procesnoprávneho úkonu. Doručovanie súdnych písomností je dôležitým procesným
úkonom súdu, ktorý umožňuje subjektom konania oboznámiť sa so stavom a priebehom
konania, ako aj s procesnými právami, ktoré im priznáva zákon, a procesnými
povinnosťami, ktoré im ukladá zákon alebo súd. Keďže meritórne rozhodnutie súdu
je výsledok, ku ktorému celé súdne konanie smeruje, doručeniu rozsudku je zo strany súdu
potrebné venovať náležitú pozornosť.
Podľa § 58 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej
len „vyhláška“) rozsudky pozostávajúce z viacerých listov sa číslujú od druhej strany.
Ak rovnopis rozsudku pozostáva z niekoľkých listov alebo listín, všetky listy sa pevne
spoja.
Pod písomným vyhotovením rozsudku, ktorý súd odosiela adresátom, je potrebné
rozumieť rovnopisy rozsudku, ktoré nepodpisuje sudca, ale asistent s doložkou
„Za správnosť vyhotovenia:“. Sudca podpisuje vlastnoručne prvopis rozsudku, t. j. prvý
výtlačok rozsudku.
Podľa § 2 ods. 11 písm. a) a b) vyhlášky na účely tejto vyhlášky sa rozumie
prvopisom písomnosť súdu vyhotovená ako elektronický úradný dokument,
ktorý je autorizovaný, rovnopisom listinné vyhotovenia prvopisu, najmä na účely
podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 12 vyhlášky ak ide o veci, na ktoré sa nevzťahujú predpisy
o elektronickom výkone verejnej moci, prvopisom sa na účely tejto vyhlášky rozumie prvý
výtlačok písomnosti súdu vyhotovený použitím výpočtovej techniky zviazaný v súdnom
spise a rovnopisom sa rozumejú ďalšie výtlačky tejto písomnosti súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanom prípade krajský súd ako súd odvolací
odmietol odvolanie sťažovateľky ako podané oneskorene podľa § 386 ods. 1 písm. a) CSP
a najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení za týchto okolností vyhodnotil,
že nešlo o postup, ktorým by sa sťažovateľke znemožnilo uskutočňovať jej patriace
procesné práva a dovolanie sťažovateľky odmietol, ústavný súd zameral pozornosť
na ústavnosť interpretácie aplikovaného ustanovenia § 362 ods. 1 CSP,
podľa ktorého odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
Ústavný súd konštatuje, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že lehota na odvolanie
plynie až od doručenia rozsudku. Civilný sporový poriadok presne ustanovuje predpísanú
formu a obsahové náležitosti rozsudku.
Účelom doručenia písomného (elektronického) vyhotovenia rovnopisu rozsudku
súdu prvého stupňa účastníkom (ich zástupcom) do vlastných rúk je umožniť im,
aby sa zoznámili nielen s výrokom rozsudku, ale tiež s jeho odôvodnením, ktorého štruktúra
je presne definovaná v § 220 ods. 2 CSP. Ústavný súd konštatuje, že len znalosť všetkých
častí odôvodnenia rozsudku, tak ako sú definované v § 220 ods. 2 CSP, a úvah súdu prvého
stupňa obsiahnutých v odôvodnení jeho rozsudku poskytuje účastníkom súdneho konania
možnosť zvážiť, či proti rozsudku podajú odvolanie, a ak áno, náležite formulovať
odvolacie dôvody.
Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na rozhodnutie sp. zn. R 37/1985,
v ktorom je uvedené: „Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť
správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP (teraz § 220 ods. 2 CSP, pozn.)
dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti
odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné
prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové
zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za
preukázané, a právne posúdenie zisteného skutočného stavu podľa zákonných ustanovení.“
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie uplynutia
lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu, a teda interpretácia § 362
ods. 1 CSP najvyšším súdom, keď najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza: «... žiadosť
„o opätovné doručenie kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na odvolanie“
nie je úkonom, ktorý by mohol vyvolať želaný právny účinok. Ak aj súd na základe takej
žiadosti doručil žalobcovi rozsudok opätovne, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv
na plynutie lehoty na podanie odvolania, ktorá začala plynúť (už) dňom nasledujúcim
po doručení neúplného rozsudku, t. j. 13. augusta 2016. Keďže lehota na podanie odvolania
je tzv. zákonnou lehotou, nemožno ju predĺžiť na základe rozhodnutia súdu ani iných
skutočností s výnimkou tých, ktoré ustanovuje zákon (§ 362 CSP)...» za hranicou ústavnej
udržateľnosti.
Závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení sú tak z pohľadu ústavného
prieskumu spochybniteľné, nepresvedčivé, a preto nemôžu z ústavnoprávneho pohľadu
obstáť.
Ústavný súd konštatuje, že včasnosť podania odvolania je jednou z objektívnych
podmienok na to, aby odvolanie vyvolalo zamýšľané právne následky. Odvolanie sa podáva
v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia. V tejto súvislosti sa ústavný súd plne stotožňuje
so sťažnostnou argumentáciou predloženou sťažovateľkou, podľa ktorej «... Je teda
logickým záujmom sporových strán, aby úplným textom rozhodnutia disponovali.
Až na základe jeho rozboru môžu zodpovedne prijať prípadnú ďalšiu taktiku sporu. Je iba
pochopiteľné, že praktický najväčší záujem na podrobnej znalosti argumentácie
rozhodnutia má ten, kto v spore nebol úspešný, v danom prípade sťažovateľ; jeho text je
základom pre formulovanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu. Máme za to, že je
možné vo všeobecnej rovine dôvodiť, že pre súdy je daný imperatív doručiť sporovým
stranám úplný text rozhodnutia. Akékoľvek zaváhanie v tomto smere potom musí napraviť z
úradnej povinnosti – úkon zopakovať a rozhodnutie riadne doručiť, a to so všetkými
dôsledkami z tohto plynúcimi, vrátane nového počiatku lehoty na podanie odvolania...
... Tvrdenie, že chýbajúca str. 2 rozsudku bola len zhrnutím vyjadrenia žalovaného,
ktoré sťažovateľ poznal, je tvrdením zľahčujúcim v stave „post factum“, teda osoby
poznajúcej obsah str. 2. Sťažovateľ nemohol predpokladať, že str. 2 nebude obsahovať
zásadné argumenty súdu, na ktoré pred podaním odvolania potreboval poznať odpovede...».
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné poukázať na nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09 z 27. augusta 2009, z ktorého v rozsiahlej časti
čerpala pri formulovaní svojej sťažnostnej argumentácie zjavne aj samotná sťažovateľka
a ktorý sa v skutkovej časti v podstatných rysoch prelína s prejednávanou vecou
sťažovateľky. Ústavný súd Českej republiky v predmetnom náleze uviedol: „Rozsudok –
všetky jeho rovnopisy – je potrebné doručiť v takej podobe, aby listina obsahovala celý text,
tak ako jej originál; vedľa úplného záhlavia aj úplný výrok, riadne poučenie o opravných
prostriedkoch a plný text odôvodnenia. Doručiť niektorý rovnopis rozhodnutia v neúplnej
podobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu,
ktorú je potrebné riešiť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia,
a to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty
k podaniu opravného prostriedku...
... doručenie rozhodnutia v neúplnej podobe je zo strany súdu zásahom do práv
účastníka a pokiaľ súd nezjedná nápravu vzniknutého stavu, priemetne sa to do práv
účastníka na spravodlivý proces.
... Pre rozhodnutie konkrétneho prípadu je významná otázka preukazovania riadneho
doručenia rozhodnutia, resp. toho, čo bolo a čo nebolo účastníkom súdom doručené. Pokiaľ
súd aj po druhý krát doručoval do vlastných rúk advokáta, bez poznámky
napr. v tom zmysle, že doručenie má len informatívny charakter, je Ústavný súd toho
názoru, že svojím postupom dal sťažovateľovi za pravdu, že pôvodné doručenie nebolo
v poriadku. Potom je ale na mieste uplatniť voči súdu rovnakú formálnu prísnosť,
ako ju v otázke doručovania a predkladania podaní (posudzovanie zmeškania lehôt,
doručenie nepríslušnému súdu atď.) uplatňuje súd voči účastníkom. Pochybenie
pri vyhotovovaní kópii rozsudku, pri ktorom vypadne niektorá strana či list, sa môže javiť
ako drobné, bez vážnejších dopadov do práv účastníka. V každom prípade hodnotenie
takejto chyby musí byť proporcionálne k posúdeniu postupu účastníka, ktorý omylom
adresuje svoje podanie nesprávnemu súdu. V obidvoch prípadoch ide o chybu, pričom
nie je možné jednej prisúdiť fatálne následky pri súčasnom tolerovaní druhej...“
Ústavný súd sa plne stotožňuje s názorom Ústavného súdu Českej republiky
prezentovaným v predmetnom náleze, a to že za neprijateľné treba považovať úvahy
konajúceho súdu v tom zmysle, že je potrebné v jednotlivých konkrétnych prípadoch
rozlišovať, aká časť textu chýba (v zmysle aký význam má), a v závislosti na tom
ďalej postupovať. Takéto hodnotenie by bolo vysoko subjektívne a navyše dôležitosť
a závažnosť chýbajúceho textu nemôže, pokiaľ ho nepozná, vyhodnotiť adresát, teda práve
ten, pre ktorého má takéto posúdenie najväčší význam.
Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 832/2001
považuje za preukázané, že rovnopis rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 832/2001-692
bol právnemu zástupcovi doručený 12. augusta 2016, o čom svedčí doručenka na č. l. 715
spisu.
Zo spisového materiálu vyplýva, že na mailovú adresu
bol 17. augusta 2016 doručený mail od JUDr. Mikuláša Pavlíka (právny zástupca
sťažovateľky, pozn.), v ktorom na základe telefonického rozhovoru žiada okresný súd
o opätovné doručenie rozsudku z 8. júla 2016 po zistení, že mu nebola doručená druhá
strana rozsudku. V predmetnej žiadosti právny zástupca žiadal súd o opätovné doručenie
kompletného rozsudku s plynutím novej lehoty na podanie odvolania.
Uvedený mail bol toho istého dňa preposlaný , ktorá
bola v rozhodnom čase v súlade s rozvrhom práce okresného súdu asistentkou zákonnej
sudkyne .
Dňa 17. augusta 2016 bol z mailovej adresy zaslaný právnemu
zástupcovi sťažovateľky mail s oznámením, že mu bol opätovne zaslaný rozsudok
č. k. 165/832/2001-692 z 8. júla 2016 z dôvodu chýbajúcej strany 2.
Z č. l. 718 súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky prevzal
opakovane doručovaný rozsudok 22. augusta 2016.
Z č. l. 721 vyplýva, že 5. septembra 2016 podala sťažovateľka na poštovú prepravu
odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 832/2001 z 8. júla 2016, ktoré
bolo okresnému súdu doručené 6. septembra 2016.
Na č. l. 732 sa nachádza úradný záznam spísaný sudkyňou ,
z ktorého vyplýva, že asistentka senátu bez jej vedomia opätovne zaslala rozsudok právnym
zástupcom strán sporu.
Zo zapožičaného súdneho spisu považoval ústavný súd za preukázané,
že pri vyhotovovaní rovnopisu rozsudku došlo zo strany okresného súdu k „technickej
chybe“ a súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky rozsudok č. k. 16 C 832/2001-692
z 8. júla 2016 bez druhej strany. Túto skutočnosť tvrdil právny zástupca sťažovateľky,
pričom požiadal okresný súd o opätovné doručenie rozsudku z dôvodu chýbajúcej druhej
strany. Ústavný súd konštatuje, že z predloženého spisového materiálu súdneho konania
sp. zn. 16 C 832/2001 vyplýva, že táto skutočnosť nebola okresným súdom v priebehu
konania rozporovaná a sťažovateľka ani právny zástupca sťažovateľky nebol okresným
súdom vyzývaný na preukázanie tejto skutočnosti, pričom zo zapožičaného súdneho spisu
považoval ústavný súd za preukázané, že okresný súd k opätovnému doručovaniu rozsudku
bezodkladne aj pristúpil, pričom nie je rozhodné, či tak bolo vykonané so súhlasom
alebo bez súhlasu zákonnej sudkyne.
Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu taktiež zistil, že okresný súd v konaní
sp. zn. 16 C 832/2001 nevydal žiadne opravné uznesenie podľa § 224 CSP.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že až druhé doručenie rozsudku
okresného súdu (ktoré právny zástupca sťažovateľky prevzal 22. augusta 2016) možno
považovať ta také, od ktorého mohla sťažovateľke začať plynúť lehota na podanie
odvolania. Pokiaľ v priebehu plynutia tejto odvolacej lehoty sťažovateľka podala odvolanie,
legitímne očakávala, že krajský súd jej vec vecne prejedná a rozhodne. Vzhľadom
na skutočnosť, že krajský súd tak nekonal a najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie
sťažovateľky odmietol ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal
v rozpore s ústavne zaručeným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a taktiež v rozpore s jej právom na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (prvý výrok nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127
ods. 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v súlade
s § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie (druhý výrok nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným súdom viedol ústavný
súd iba k derogácii napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť
opätovného posúdenia námietok sťažovateľky v jej dovolaní proti rozsudku krajského súdu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania v petite svoje sťažnosti neuplatnila,
ústavný súd o náhrade trov nerozhodoval.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018