Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 212/2013
PDF · 337.96 KB
No categories available
II. ÚS 212/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,
Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské
nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 16/2011 z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 16/2011 z 30. júna 2011 (dostupné na
www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 212/2013-30 zo 4. apríla 2013
prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nevyhovel návrhu na odloženie vykonateľnosti.
Podstatou sťažnosti je otázka ústavnosti vysporiadania sa dovolacieho, najvyššieho súdu,
s vyhlásením samosudcu okresného súdu, že ním vydaný doručený rozsudok nebol riadne
vyhlásený, a s tým súvisiaca ochrana slobody prejavu sťažovateľky – vydavateľky v konaní
ochranu osobnosti vyvolanom článkom v jej novinách.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vydavateľkou denníka SME, v ktorom
boli 25. októbra 2001 a 26. októbra 2001 zverejnené články „Pochybný osud pochybnej
zmenky“ a „Č. syn odmieta obvinenie polície“. V daných článkoch boli v zmysle sťažnosti
obsiahnuté kritické vyjadrenia týkajúce sa Ing. J. S. (ďalej aj „navrhovateľ“), vyšetrovateľa
v tzv. kauze zmeniek stredoslovenských energetických závodov. Obsahom týchto kritických
vyjadrení boli aj výroky:
„Spôsob akým vedie nadporučík J. S. vyšetrovanie, však vyvoláva pochybnosti o jeho
kompetentnosti.“
„Podvodnú zmenku na rad J. M. vydal bývalý štatutárny zástupca energetických
závodov M. R. Polícia do dnešného dňa stíha iba M. a advokáta J. Č.. Stíhaný je aj R.
nástupca R. K., pretože ho vyšetrovateľ podozrieva, že sa spolu s Č. dopustili finančného
podvodu. M. R., ktorý zmenku podpísal, však zostal zo záhadných dôvodov mimo obliga.“
„Postupu nadporučíka S. chýba elementárna logika. Keď stíha skoro všetkých, ktorí
prišli so zmenkou do styku, nie je jasné prečo z tohto režimu vynecháva toho, kto ju
podpísal.“
„Jeho nadriadení by sa mali zamyslieť nad tým, aké má motívy pán S. na toto
konanie. Pre stav úseku vyšetrovania je pritom príznačné, že najmä zložité finančné
operácie s trestným pozadím vyšetruje namiesto doktora práv inžinier.“
3. Ing. J. S. podal na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na
ochranu osobnosti proti sťažovateľke ako odporkyni, pričom okrem iného žiadal, aby
okresný súd sťažovateľku zaviazal na zverejnenie ospravedlnenia sa navrhovateľovi
a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk. Navrhovateľ neskôr zmenil
petit tak, že požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400 000 Sk. Okresný súd
v konaní pred samosudcom rozsudkom č. k. 2 C 200/02-60 z 20. novembra 2002 (ďalej len
„rozsudok č. 1“) rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal uverejniť text ospravedlnenia
v denníku SME a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400 000 Sk.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že rozsudok č. 1 nebol verejne vyhlásený, keďže sa
zákonný sudca na pojednávanie, na ktorom mal byť vyhlásený rozsudok č. 1, dňa
22. novembra 2002 nedostavil a rozsudok č. 1 prečítal iba právnemu zástupcovi
sťažovateľky vo svojej kancelárii.
4. Sťažovateľka v lehote na to určenej zákonom podala proti rozsudku č. 1 odvolanie
(ďalej len „odvolanie č. 1“), pričom v sťažnosti poukazuje na to, že tento rozsudok jej bol
písomne doručený až po viac ako piatich mesiacoch od jeho prečítania zákonným sudcom,
a na to, že v zápisnici z 22. novembra 2002, ktorá sa nachádzala v spise, sa uvádza, že
na pojednávaní 22. novembra 2002 sa zúčastnil aj právny zástupca navrhovateľa.
Sťažovateľka taktiež uvádza, že rozsudok zapísaný v už identifikovanej zápisnici bol
odlišný od rozsudku č. 1. V odvolaní č. 1 sťažovateľka napadla spôsob vyhlásenia rozsudku
č. 1, postup okresného súdu a absenciu dôkazov v prospech priznania náhrady nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi.
5. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) ako súd odvolací vo veci meritórne nerozhodol a procesným uznesením sp. zn.
9 Co 49/03 z 9. októbra 2003 spis vedený pod sp. zn. 2 C 200/02 vrátil ako predčasne
predložený s poukazom na absenciu vyjadrenia sa zákonného sudcu na prvom stupni
k námietke sťažovateľky o nesprávnom vyhlásení rozsudku, aby „(...) odvolací súd mal
zrejmé, či vôbec rozsudok vyhlásený bol a teda, či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že
rozsudok v mene republiky nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje
a súd bude musieť vo veci riadne rozhodnúť.“. Odvolací súd v uznesení tiež konštatoval, že
„V prípade, že rozsudok bol riadne vyhlásený v súlade so zákonom, po vyjadrení zákonného
sudcu podrobne o okolnostiach vyhlásenia rozsudku, predloží opakovane okresný súd spis
odvolaciemu súdu.“.
6. Rovnako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že po vrátení spisu prvostupňovému
súdu tento začal ďalej konať, napríklad vykonávať ďalšie dôkazy. Sťažovateľka v sťažnosti
konštatuje, že jej nebolo zrejmé, či bola uznaná nezákonnosť rozsudku č. 1, a prečo sa
v konaní ďalej pokračovalo. Okresný súd následne 16. apríla 2004 vyniesol rozsudok č. k.
2 C 200/02-175 (ďalej len „rozsudok č. 2“), v ktorom zaviazal sťažovateľku okrem iného
zverejniť text ospravedlnenia a zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 400 000 Sk.
7. V zmysle sťažnosti a jej príloh v deň vyhlásenia rozsudku č. 2 prvostupňový
zákonný sudca vypracoval „Vyjadrenie sudcu“ (založené v spise sp. zn. 2 C 200/02 na č. l.
218 –219). V tomto vyjadrení sudca pripustil, že odňal možnosť sťažovateľke zúčastniť sa
vyhlásenia rozsudku prostredníctvom jej právneho zástupcu, pripustil, že rozsudok č. 1
nebol vynesený v zmysle zákonných ustanovení, a na záver konštatoval, že
„(...) s prihliadnutím na rozhodnutie nadriadeného súdu(...) som dospel k názoru, že
pôvodné rozhodnutie nebolo zákonne ani procesne riadne vyhlásené, teda neexistuje, že
som vo veci postupoval správne, keď som opätovne pokračoval v konaní“.
8. Sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že proti rozsudku č. 2 podala v zákonnej
lehote odvolanie (ďalej len „odvolanie č. 2“) a zároveň „z opatrnosti“ vzala späť odvolanie
č. 1 vzhľadom na už uvedené vyjadrenie prvostupňového zákonného sudcu a vzhľadom na
to, že krajský súd vo veci odvolania č. 1 nekonal. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sa
domnievala, že odvolací súd sa s nezákonnou situáciou existencie dvoch rozsudkov
vysporiada.
9. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 365/2005 zo 4. apríla 2006 rozsudok č. 2
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom sa otázkou ne/existencie
rozsudku č. 1 nezaoberal. S ohľadom na dané sťažovateľka uvádza, že rozsudok č. 1
nemohol považovať za iný ako ničotný či neexistujúci.
10. Prvostupňový súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 C 200/02-327
z 2. júla 2007 (ďalej aj „rozsudok č. 3“), v ktorom opätovne okrem iného zaviazal
sťažovateľku uverejniť text ospravedlnenia a nahradiť nemajetkovú ujmu.
11. Sťažovateľka podala proti rozsudku č. 3 v lehote odvolanie (ďalej len „odvolanie
č. 3“), pričom odvolací súd zmenil rozsudok č. 3 tak, že rozsudkom sp. zn. 5 Co 336/2007
z 29. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok č. 4“) okrem iného nezaviazal sťažovateľku uverejniť
text ospravedlnenia a znížil sumu náhrady nemajetkovej ujmy na 300 000 Sk.
12. Sťažovateľka podala proti časti výroku rozsudku č. 4, ktorou sa upravila výška
náhrady nemajetkovej ujmy, a proti rozhodnutiu o náhrade trov konania dovolanie,
v ktorom navrhla návrh protistrany zamietnuť a priznať jej trovy konania. Sťažovateľka
zároveň podala proti rozsudku č. 4 ústavnú sťažnosť, kde namietala porušenie práv
zaručených v čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd uznesením
sp. zn. III. ÚS 129/2010 z 30. marca 2010 sťažnosť odmietol (pozri bod 30 nálezu).
13. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní uznesením z 30. júna 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“), v ktorom rozhodol o zrušení rozsudku č. 4 a rozsudku č. 3, konanie
zastavil a nikomu nepriznal trovy konania. V uznesení konštatoval, že dovolanie proti
rozsudku č. 4 nie je prípustné, keďže „nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238
ods. 1, 2, 3 O. s. p.“. Zároveň najvyšší súd s odkazom na ustanovenie § 242 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) skúmal existenciu procesnej vady podľa §
237 OSP. Najvyšší súd dospel k záveru, že konanie trpelo procesnou vadou rozsúdenej veci
– res iudicata, keďže podľa jeho názoru bola vec právoplatne rozhodnutá rozsudkom č. 1
(ktorý nadobudol podľa najvyššieho súdu právoplatnosť 20. mája 2003), aj preto, že
odvolanie č. 1 bolo vzaté sťažovateľkou späť a odvolacie konanie bolo tak odvolacím
súdom zastavené uznesením č. k. 5 Co 322/2009-453 z 31. augusta 2010. Najvyšší súd preto
rozsudok č. 4 a rozsudok č. 3 zrušil a konanie zastavil.
14. Sťažovateľka tvrdí, že postupom súdov v predmetnom súdnom konaní, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, a samotným vydaním napadnutého uznesenia
boli najvyšším súdom porušené jej ústavné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 142 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1 ústavy.
15. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy sťažovateľka
v zásade odôvodňuje tým, že v konaní a rozhodovaní v jej veci boli porušené rámcovo štyri
aspekty práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka identifikuje porušenie (i) princípu verejnosti
súdnictva, (ii) zásady legality (v modalite rešpektovania Občianskeho súdneho poriadku),
(iii) svojich procesných práv (v modalite nemožnosti ich uplatnenia) a (iv) práva
na dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia.
16. Vzhľadom na tvrdenie porušenia princípu verejnosti súdnictva sťažovateľka
argumentuje tým, že právo konať pred súdom je vo svojej formálnej i materiálnej stránke
napĺňané aj zákonným postupom súdu pri vyhlasovaní rozhodnutia, ktoré je spojené
s rozličnými právami účastníkov konania. Ústavou predpokladané verejné vyhlásenie
rozsudku je podľa nej vyjadrením ústavného princípu verejnosti súdnictva. Sťažovateľka
poukazuje na to, že dané maximy neboli v predmetnom konaní súdov naplnené, keď
rozsudok č. 1 nebol verejne vyhlásený, čo podľa jej názoru potvrdil vo svojom vyhlásení aj
prvostupňový zákonný sudca. Podľa sťažovateľky tak došlo k porušeniu jej už označených
práv tým, že najvyšší súd považoval rozsudok č. 1 za existujúci a zakladajúci prekážku
rozhodnutej veci. Sťažovateľka v sťažnosti označila postup najvyššieho súdu za
formalistický. Sťažovateľka argumentuje aj rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, a to
nálezom sp. zn. II. ÚS 58/97 a sp. zn. II. ÚS 85/02 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
17. Čo sa týka tvrdenia o porušení zásady legality, sťažovateľka v podstatnom
uvádza, že k nej došlo tým, že najvyšší súd v konaní nerešpektoval ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, „keď priznal fiktívnemu rozhodnutiu status rozhodnutia,
ktoré zakladá prekážku rozhodnutej veci“. Sťažovateľka konštatuje, že iba právom
predpokladaným spôsobom vyhlásený rozsudok je taký, ktorým je súd viazaný, a môže teda
byť prekážkou rozhodnutej veci. Legalitu súdneho konania sťažovateľka považuje za jednu
zo základných princípov (spravodlivého) súdneho konania, a preto jeho porušenie vedie
k porušeniu princípu spravodlivého procesu. Sťažovateľka je toho názoru, že prekážku
rozhodnutej veci teda môže v zmysle Občianskeho súdneho poriadku tvoriť len rozhodnutie,
ktoré existuje (§ 156 OSP), zároveň nadobudlo formálnu právnu moc (§ 159 ods. 1 OSP)
a zároveň nadobudlo materiálnu právnu moc (§ 159 ods. 2 OSP), a tvrdí, že rozsudok č. 1
nesplnil už prvú z týchto podmienok, preto prekážku res iudicata nezakladá.
18. S ohľadom na porušenie svojich procesných práv v modalite nemožnosti ich
uplatnenia sťažovateľka uvádza, že dodržanie Občianskeho súdneho poriadku je spôsobom
realizácie ústavného práva na súdnu ochranu, preto postup súdov v rozpore s Občianskym
súdnym poriadkom a ústavou je porušením tohto práva. Podľa sťažovateľky existujú
procesné pravidlá aj s cieľom ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu a s cieľom
zabezpečiť spravodlivý proces. S právom rozporný a zmätočný postup súdu tak bráni
účastníkom účinne chrániť svoje hmotné práva. Sťažovateľka tvrdí, že jej nemožno pričítať
(„potrestať“) zmätočný postup súdov v súvislosti s otázkou ne/existencie rozsudku č. 1,
ktorý bol dôvodom, že si proti nemu neuplatnila svoju obranu účinne. Zmätočným
postupom súdov teda došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces.
19. Čo sa týka požiadavky zdôvodnenia rozhodnutia, in concreto napadnutého
uznesenia, sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ktorá riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia pokladá za súčasť ústavného práva na súdnu ochranu (sp. zn.
I. ÚS 236/06). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia ústi podľa sťažovateľky aj do jeho
nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti. Sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z roku
1994 a argumentuje aj rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 226/03 a najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 171/2005. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nespĺňajúce
požiadavky na súdne odôvodnenie, a preto za porušujúce právo na spravodlivý proces,
keďže najvyšší súd podľa nej neodôvodnil svoj právny názor na existenciu rozsudku č. 1
dostatočne. Sťažovateľka argumentuje aj požiadavkou ústavno-konformného výkladu práva.
20. Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorý zakotvuje rovnosť účastníkov konania, vidí
sťažovateľka v tom, že zmätočný postup súdov bol v konečnom dôsledku na ujmu
predovšetkým jej, nie navrhovateľovi ako protistrane v súdnom konaní. Od sťažovateľky
podľa jej názoru nemohlo byť spravodlivo očakávané, že sa bude procesne brániť v dvoch
paralelných konaniach, ktoré vznikli v dôsledku zmätočného postupu súdov. Sťažovateľka
pri vymedzení práva na rovnosť účastníkov konania odkazuje aj na judikatúru ústavného
súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.
21. V rámci namietaného porušenia čl. 26 ústavy, ktorého predmetom je právo
na slobodu prejavu, sťažovateľka poukazuje na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a rozhodnutia ústavného súdu, ktoré majú tvoriť východiská možnosti
obmedzenia tohto práva. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením, ktorým bol
rozsudok č. 1 uznaný za právoplatný, najvyšší súd vytvoril právny stav, ktorý neosvedčil
splnenie podmienok na obmedzenie slobody prejavu, a jeho rozhodnutie je v danom prípade
arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd mal v rozhodnutí podľa sťažovateľky
hľadať rovnováhu medzi právom na slobodu prejavu a ochranou osobnosti, avšak okresný
súd v rozsudku č. 1 ústavne nekonformným spôsobom priorizoval právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom na slobodu
prejavu.
22. Účinky napadnutého uznesenia sú teda voči sťažovateľke podľa jej názoru
obmedzením jej základného práva podľa čl. 26 ústavy. Sťažovateľka uvádza, že právo
na slobodu prejavu možno v zmysle ústavy obmedziť len opatrením ustanoveným zákonom,
ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z legitímnych cieľov,
a to za splnenia podmienky primeranosti, pričom treba dbať na podstatu a zmysel práva.
Najvyšší súd podľa sťažovateľky existenciu týchto podmienok ani neposudzoval.
Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudok č. 1 nie je opatrením ustanoveným zákonom
a okresný súd nesprávne vyhodnotil splnenie podmienok priznania finančnej náhrady
a otázku nevyhnutnosti obmedzenia práva na slobodu prejavu. Sťažovateľka odkazuje na to,
že autorom výrokov boli novinári a kritizovanou osobou vyšetrovateľ ako osoba
„absolútneho verejného záujmu“, ktorá by podľa sťažovateľky mala znášať vyššiu mieru
kritiky a ktorá by v demokratickej spoločnosti nemala byť chránená „pred polemikou
a kritikou jeho činnosti ako reprezentanta štátu“. Sťažovateľka argumentuje aj tým, že
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, tak ako ju interpretuje
sťažovateľka, je hodnotiaci úsudok neprimeraný iba vtedy, ak absentuje akýkoľvek
skutkový základ. Podľa sťažovateľky „[p]ravdivý musí byť podklad kritiky, vtedy je kritika
vecná. Súčasne z podkladov kritiky musí logicky vyplývať záver autora kritiky, pričom
v zmysle platnej judikatúry ESĽP je prípustné používať zveličenia, polemické, kontroverzné
či šokujúce súdy.“. Sťažovateľka následne tvrdí, že v konaní predchádzajúcom vydaniu
rozsudku č. 1 navrhovateľ nepreukázal nepravdivosť podkladov kritiky. Preto nemohlo byť
napadnuté uznesenie podľa sťažovateľky opatrením nevyhnutným v demokratickej
spoločnosti na obmedzenie slobody prejavu. Podľa sťažovateľky tiež dokazovanie
okresného súdu pred vydaním rozsudku č. 1 nijako neukazovalo na zásah do cti
a dôstojnosti navrhovateľa a na súkromnú či profesijnú ujmu, ktorú by navrhovateľ utrpel.
Okresný súd preto v prípade, že nezistil existenciu predpokladov na obmedzenie slobody
prejavu, rozsudkom č. 1 a napadnutým uznesením obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky
neoprávnene.
23. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň požiadala ústavný súd o vydanie rozhodnutia
o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), keďže právny stav založený napadnutým uznesením by jej mohol
spôsobiť ujmu vzhľadom na nútený výkon rozsudku č. 1 a v prípade uverejnenia
ospravedlnenia by nebolo možné navrátiť veci do pôvodného stavu.
24. Sťažovateľka sa domáha toho, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 000 €, čo odôvodňuje tým, že súdnym konaním a vydaním
napadnutého uznesenia boli závažným spôsobom porušené jej v sťažnosti identifikované
základné práva a slobody a primerané finančné zadosťučinenie má byť náhradou
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela kontinuálnym porušovaním ústavných práv v predmetnom
konaní.
25. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia a následne vydal tento nález:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu(...) sp. zn. 2 Cdo 16/2011 zo dňa 30. 6. 2011 bolo
porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), právo sťažovateľa
na rovnosť účastníkov občianskeho súdneho konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy(...)
a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 Ústavy(...)
2. Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu(...) sp. zn. 2 Cdo 16/2011 zo dňa
30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu(...) na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd(...) je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného
súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie výške 50 000 EUR.“
26. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd vydal uznesenie, ktorým zaviaže
najvyšší súd do siedmich dní od doručenia nálezu ústavného súdu nahradiť sťažovateľke
na účet jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.
II.
Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov
27. Najvyšší súd vo svojej replike na sťažnosť uviedol, že predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad
a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Podľa najvyššieho súdu bola sťažovateľka v podstate v konaní, ktoré
bolo uznesením najvyššieho súdu zastavené, úspešná, chýba tu preto objektívna stránka
prípustnosti sťažnosti. Je jasné, že sťažovateľka chce v skutočnosti zvrátiť pre ňu
nepriaznivý rozsudok č. l, ktorý však nadobudol právoplatnosť 20. mája 2003. To však nie
je možné, pretože uplynuli už všetky lehoty na jeho revíziu. So závermi sťažovateľky
uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto najvyšší súd navrhuje, aby
ústavný súd túto sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol.
28. Sťažovateľka vo svojej duplike reaguje na tvrdenie o jej úspechu v konaní
o dovolaní, a to tak, že toto tvrdenie je v rozpore so skutkovým stavom, čo jasne preukazuje
argumentácia sťažovateľky v ústavnej sťažnosti, ako aj obsah spisu. Najvyšší súd
v uznesení z 30. júna 2011 nerozhodol tak, ako žiadala sťažovateľka v petite dovolania
z 2. marca 2009. Sťažovateľka tak v dovolacom konaní nemohla byť a ani nebola úspešná.
29. Dotknutá osoba, Ing. S., (porov. López Guió v. Slovakia, sťažnosť č. 10280/12,
rozsudok z 3. 6. 2014) vo svojom vyjadrení k sťažnosti, replike a duplike uvádza, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za zákonné a riadne odôvodnené. Dotknutá
osoba ďalej zdôrazňuje, že vec už trvá 12 rokov, a pripomína princíp právnej istoty,
hospodárnosť a účelnosť súdneho konania. Upozorňuje, že aj judikatúra vo veciach ochrany
osobnosti sa medzičasom vyvinula, a to smerom k sprísneniu pohľadu na verejných
činiteľov. Uvádza, že predmetné články nesmerovali len voči jeho práci v Policajnom zbore,
ale boli aj osobné, spochybňujúce jeho vzdelanie.
30. Ústavný súd lustráciou veci zistil, že sťažovateľka podala proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 5 Co 336/2007 – rozsudku č. 4 zároveň dovolanie a ústavnú
sťažnosť. Zo spisov nevyplýva, že by sťažovateľka oznámila najvyššiemu súdu, že podala
ústavnú sťažnosť, a ústavnému súdu v tejto prerokúvanej veci, že už v minulosti podala
sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré s prerokúvanou vecou bezprostredne súvisí (porov.
uznesenie sp. zn. II. ÚS 275/08). Ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 129/2010 odmietol
sťažnosť v „procesnej“ časti týkajúcej sa (ne)vyhlásenia rozsudku s tým, že sťažovateľka
mala podať dovolanie, (ktoré už v skutočnosti bolo paralelne podané) avšak
v „hmotnoprávnej“ časti týkajúcej sa slobody prejavu ústavný súd kvázimeritórne odmietol
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
III.
Právne úvahy ústavného súdu
31. Ústavný súd najprv zhrnie naráciu sťažnosti, aby sa dostal zrozumiteľným
spôsobom k podstate veci. Sťažovateľka bola žalovaná vo veci ochrany osobnosti, do ktorej
mala protizákonne zasiahnuť uverejnením nepravdivých faktov v článku v ňou vydávaných
novinách. Okresný súd vydal rozsudok, v ktorom dal za pravdu dotknutej osobe, avšak
dosiaľ nie je skutkovo ustálené, či bol riadne vyhlásený. Sťažovateľka tvrdí, že to tak nie je,
dotknutá osoba, že naopak áno, a konajúci sudca niekoľko rokov po doručení rozsudku
procesne neobvyklým spôsobom vyhlásil, že pripúšťa, že rozsudok nebol vyhlásený.
Sťažovateľka späťvzala odvolanie proti tomuto spornému rozsudku okresného súdu.
Okresný súd po ďalšom konaní opäť, už nesporne, vyhlásil rozsudok, ktorý dal opäť za
pravdu dotknutej osobe. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.
Na odvolanie krajský súd zmenil prvostupňové rozhodnutie len tým, že znížil náhradu
nemajetkovej ujmy. Na základe tejto zmeny podala sťažovateľka dovolanie. Sudca
okresného súdu v prípise k predloženiu spisu uvádza právoplatnosť nadobudnutú
28. januára 2009. Po tom, čo si najvyšší súd pripravil pozíciu tým, že vrátil krajskému súdu
spis, aby po siedmich rokoch zastavil na základe späťvzatia pôvodné konanie a aby okresný
súd opravil v režime opravného uznesenia inak sporný dátum domnelého vyhlásenia
pôvodného rozsudku, po týchto úkonoch respektívnych súdov najvyšší súd akceptoval
pôvodný rozsudok ako riadne vyhlásený a právoplatný, pretože odvolanie bolo späťvzaté,
a zrušil celé následné konanie okresného súdu a krajského súdu. Keďže právoplatnosťou
pôvodného rozsudku vzniká prekážka res iudicata, najvyšší súd celé konanie zastavil
(„Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. apríla 2008 sp. zn. 5 Co 336/2007
a rozsudok Okresného súdu Žilina z 2. júla 2007 č. k. 2 C 200/2002-37 a konanie
zastavuje.“).
32. Zmyslom práva na prístup k súdu je garancia pre oboch účastníkov istej férovej
trajektórie smerujúcej ku konečnému rozhodnutiu vo veci. Férovosťou sa tu nemyslí vecne
správne rozhodnutie, ale férovosť procedúry.
33. Zložitosť procesných foriem a rozmanitosť procesných situácií vedie niekedy
k tomu, že vzniknú právne situácie, ktoré vybočujú z predvídaných foriem, a nie sú zákonu,
resp. učebniciam, explicitne známe.
34. V predmetnej veci je takouto situáciou vyhlásenie/nevyhlásenie prvého rozsudku
a úradný záznam sudcu týkajúci sa tohto vyhlásenia/nevyhlásenia. V spise je zápisnica
o pojednávaní z 20. novembra 2002 (č. l. 55). Na pojednávaní sa zúčastnili právni
zástupcovia obidvoch strán, pričom okresný súd uznesením odročil pojednávanie o dva dni
na 22. november 2002 na účely vyhlásenia rozsudku. Podľa zápisnice bol rozsudok takto
vyhlásený. Rozsudok bol vypravený 28. apríla 2003. V odvolaní sťažovateľka namieta aj
nevyhlásenie rozsudku (č. l. 82). Krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne
predložený, a to písomne vyhotoveným procesným uznesením č. k. 9 Co 49/03-127
z 9. októbra 2003, kde ukladá zákonnému sudcovi, aby sa k sporným skutočnostiam
týkajúcim sa vyhlásenia rozsudku podrobne vyjadril, „teda uviedol najmä, ako a kedy
presne bol vyhlásený rozsudok v mene republiky, či bol vyhlásený v súlade s § 156 ods. 1
v spojitosti s § 156 ods. 2 OSP, či bol právny zástupca odporcu, prípadne niekto ďalší
prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku tak, aby odvolací súd mal zrejmé, či vôbec
rozsudok vyhlásený bol, a teda či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že rozsudok v mene
republiky nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje a súd bude musieť
o veci riadne rozhodnúť. V prípade, že rozsudok bol riadne vyhlásený v súlade so zákonom,
po vyjadrení zákonného sudcu o okolnostiach vyhlásenia rozsudku predloží opakovane
okresný súd spis odvolaciemu súdu“ (č. l. 127). Najbližšie pojednávanie okresného súdu sa
uskutočnilo 30. januára 2004, kde boli právni zástupcovia protistrán oboznámení
s uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 49/03-127 z 9. októbra 2003. Navrhovateľ (Ing. S.)
žiadal vykonať ďalšie dôkazy. Odporca (sťažovateľka) namietal, že mu rozhodnutie
krajského súdu nebolo doručené, pričom namietal ďalšie dokazovanie, pretože o odvolaní
stále nebolo rozhodnuté. Okresný súd uznesením odročil pojednávanie na 8. marec
2004 s tým, že žalobcom navrhnutá svedkyňa bude predvolaná (č. l. 143). Na pojednávaní
8. marca 2004 žiadal právny zástupca odporcu okresný súd o vyjadrenie, či bol riadne
vyhlásený rozsudok a ako sa bude postupovať. Na to sudca uviedol: „Pán právny zástupca
je zrejmé a vyplýva to aj z úkonov, ktoré doposiaľ urobil súd a ktoré sa chystá urobiť, že
vychádza z toho, že rozhodnutie nebolo riadne vyhlásené.“ Právny zástupca odporcu
uviedol: „Ja by som chcel mať však dané písomne, prečo sa postupuje tak, ako sa
postupuje. Volal som aj na krajský súd, a tam mi bolo povedané, že okresný súd mal
informovať nadriadený súd ako bude v tejto veci postupovať.“ Sudca odvetil: „Pán právny
zástupca, ja ako sudca nemám žiadnu povinnosť, aby som informoval nadriadený súd ako
v konkrétnych veciach alebo v konkrétnej veci postupujem pri prejednaní a nie je žiadnou
mojou povinnosťou informovať o mojich rozhodnutiach krajský súd.“ a okresný súd
pokračoval v dokazovaní (č. l. 147). Neskôr, ako bolo uvedené, bol vydaný „nový“
rozsudok okresného súdu, ktorý vyhovel navrhovateľovi a zaviazal odporcu na zaplatenie
400 000 Sk. Na odvolanie krajský súd zmenil rozsudkom rozsudok okresného súdu a znížil
sumu na 300 000 Sk. Sťažovateľka (ako odporca) podala dovolanie, kde jeho prípustnosť
odvodzovala jednak od (zmätočnej) vady podľa § 237 písm. f) OSP neodôvodnením
rozhodnutia, a taktiež na základe § 238 OSP od zmeny rozsudku prvého stupňa.
Sťažovateľka navrhla, aby najvyšší súd zmenil rozsudok a zamietol ho a taktiež, aby
rovnako zmenil a zamietol pôvodné rozhodnutie o trovách. Nasledovalo už známe, v konaní
o ústavnej sťažnosti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Úplný obraz o veci dotvárajú
ešte rozhodnutia o trovách a poplatkoch. Deň po doručení sťažnosti ústavnému súdu
rozhodol okresný súd uznesením č. k. 2 C 200/02-466 o vrátení súdneho poplatku
sťažovateľke za odvolanie č. 2, pretože najvyšší súd zrušil rozhodnutia vydané po rozsudku
č. 1. V ten istý deň vydal okresný súd uznesenie, v ktorom zaviazal sťažovateľku na
zaplatenie trov konania, ktoré si vyžiadalo svedecké dokazovanie, pretože sťažovateľka
nebola úspešná. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, v ktorom argumentovala, že
najvyšší súd zrušil „konanie“ po rozsudku č. 1, a teda ide o prekážku res iudicata, a napriek
nej bola svedkyňa predvolaná, a to dokonca na základe žiadosti navrhovateľa. Krajský súd
uznesením sp. zn. 9 Co 433/2011 z 19. júna 2012 zrušil napadnuté uznesenie okresného
súdu. Vychádzajúc z § 166 ods. 1 OSP, uviedol, že už uplynula doba na vydanie
dopĺňacieho rozsudku z úradnej moci. Okresný súd tak uznesením č. k. 2 C 200/02-499
z 5. septembra 2012 vrátil odporcovi (sťažovateľke) sumu vo výške 45,80 €.
35. Ústavný súd vedomý si svojej ultimatívnej a zároveň subsidiárnej pozície
ochrancu ústavnosti, ktorá je zvlášť zložitá pri posudzovaní ústavnosti vád základného
práva na súdnu ochranu, berúc do úvahy uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2010,
berúc do úvahy dĺžku konania začatého v roku 2002 a berúc do úvahy právne postavenie
sťažovateľkinej protistrany – dotknutej osoby, ale aj právne vyhliadky sťažovateľky
v ďalšom konaní tiež z hmotnoprávneho hľadiska, dôkladne zvažoval, či je nutné
v predmetnej veci vysloviť porušenie práva na súdnu ochranu a kasačne zareagovať.
36. Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010), že rešpektuje
kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť
vecí v konaní o dovolaní a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je v prvom rade
vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych
opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany
základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia
nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu.
Uvedené východiská sa pochopiteľne vzťahujú nielen na prípustnosť, ale aj celkovú
aplikáciu noriem o dovolaní.
37. Článok 46 ústavy obdobne ako čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje implicitné,
judikatúrou vyvinuté zložky, medzi ktoré patrí aj právna istota. Tá v kontexte čl. 46 ústavy
nadobúda tiež podobu ochrany právoplatných rozhodnutí (II. ÚS 591/2012). Množstvo
rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa práva na spravodlivý proces svojou argumentáciu
môže vytvárať dojem, že toto právo (a žiaľ aj hmotné základné práva) sa obmedzuje
na uvedenie „akých-takých“ dôvodov rozhodnutia. Z tohto vychádzal aj najvyšší súd pri
svojom vyjadrení. Právo na spravodlivý proces je však pestrejšie a štruktúrovanejšie.
38. Najvyšší súd bez toho, aby sa vysporiadal so skutočnosťou, že samosudca
(prvostupňový súd) explicitne nepovažoval prvý rozsudok za riadne vyhlásený, resp. či toto
vyhlásenie nie je zrušením rozsudku, rozhodol, a to vychádzajúc z presného opaku.
Najvyšší súd tak urobil len zo spisu, bez vyjadrení, bez pojednávania.
39. Podľa ustanovenia § 156 ods. 4 OSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.
V predmetnej veci je súdom samosudca. Najvyšší súd nezvážil, či sudcovo explicitné
vyjadrenie (porov. bod 33) nemožno považovať za uznesenie, ktorým ruší rozhodnutie,
ktorým nie je viazaný, pretože nebolo vyhlásené. Inak povedané, ide o tri otázky: 1. či súd
bol viazaný takýmto rozsudkom, ktorý nebol vyhlásený, ale doručený, 2. či ho mohol zrušiť,
3. či vyjadrenie sudcu na pojednávaní a potom v úradnom zázname ne/možno považovať za
takéto zrušenie. Všetky tri otázky sú právne a všetky tri bolo potrebné vyriešiť separátne.
To je tá, už naznačená procesná neobvyklosť, ktorá robí predmetnú vec náročnou.
40. Sťažovateľka si, samozrejme, sťažila svoju procesnú pozíciu späťvzatím
odvolania, ale orgány štátnej moci, súd, sudca okresného súdu, ale aj krajský súd svojou
činnosťou vytvárali dojem, že na rozsudok č. 1 je potrebné zabudnúť.
41. Ústavný súd nevyjadruje právny názor, že prvostupňový rozsudok nebol
vyhlásený. Ústavný súd však nemôže akceptovať, že najvyšší súd bez toho, aby využil
procesné nástroje na objasnenie veci, bez procesných nástrojov realizujúcich férový proces
o veci rozhodol.
42. Naopak, aktívne svojou činnosťou (výzva krajskému súdu, aby po siedmich
rokoch zastavil konanie o odvolaní a opravné uznesenie) si takpovediac pripravil pôdu pre
zamýšľané rozhodnutie. V tomto zmysle ústavnému súdu chýba v rekapitulácii napadnutého
uznesenia zmienka a právne hodnotenie skutočnosti, že sudca okresného súdu explicitne
vyhlásil, že rozsudok riadne vyhlásený nebol.
43. Ústavný súd rozumie pravdepodobnému motívu najvyššieho súdu, ktorým malo
byť nastolenie právnej istoty v danej, „zamotanej“, veci. Najvyšší súd však tak urobil za
ústavnoprávne takmer neakceptovateľnú cenu. Najvyšší súd zhoršil ešte viac hmotnoprávnu
pozíciu dovolateľa – sťažovateľky (Vo svojom vyjadrení však najvyšší súd interpretuje
uvedené zastavenie ako úspech sťažovateľky, z čoho vyvodzuje neprípustnosť ústavnej
sťažnosti.), než akú ju mala pred ňou podaným dovolaním, pretože sťažovateľka bola takto
povinná zaplatiť vyššiu sumu vyplývajúcu z rozsudku č. 1. Netreba tu však zabúdať na
späťvzatie odvolania proti rozsudku č. 1. Najvyšší súd tak rozhodol bez toho, aby sa
sťažovateľka mala možnosť vyjadriť na konaní na dovolacom súde (§ 243a ods. 1 a 2 OSP)
alebo iným spôsobom. Z tohto pohľadu je uznesenie najvyššieho súdu prekvapujúce, a nie
priateľské ku komponentu právnej istoty obsiahnutému v čl. 46 ods. 1 ústavy.
44. Uvedené je ešte umocnené tým, že pochybenia štátnych orgánov by v zásade
nemali ísť na úkor nositeľov ľudských práv. Ak bol podľa najvyššieho súdu niekoľkoročný
proces po vydaní rozsudku č. 1 úplne zbytočný, čo sa pravda môže stať, tak si to vyžaduje
riadne odpovede na kľúčové otázky (porov. bod 37 a 38), a to v riadnom procese. Inými
slovami, ak jeden štátny orgán – súd (relatívne) formálne vyhlási, že rozsudok nebol riadne
vyhlásený, iné štátne orgány – krajský súd a okresný súd, to niekoľko rokov akceptujú
vrátane niekoľkoročného prehliadania späťvzatia odvolania, tak takéto úplne nové
uchopenie procesu, v ktorom najvyšší súd v podstate predpokladá, že právni zástupcovia,
okresný súd i krajský súd boli v dlhoročnom omyle, si vyžaduje vysokú argumentačnú
presvedčivosť.
45. Ochrana objektívneho práva (a v tomto zmysle nachádzanie práva), pretože
najvyšší súd deklaroval, že právoplatnosť nastala po vyhlásení rozsudku č. 1, by mala
kráčať ruka v ruke s ochranou subjektívnych práv účastníkov.
46. Ústavný súd ešte dodáva (bez úvah, či najvyšší súd zvolil správne prípustnosť
a zmätočný dôvod), že dovolací dôvod podľa § 237 písm. d) OSP je v praxi menej častý
oproti iným zmätočným dôvodom, a tak si zaslúži byť rozvíjaný bez procesných
kompromisov, zvlášť ak ide o tak pútavý problém, aký vznikol v predmetnej veci – problém
účinkov samosudcovho vyhlásenia o riadnom nevyhlásení rozsudku, ktorý bol doručený.
47. Akokoľvek doterajšia argumentácia ústavného súdu vyznieva opačne, ústavný
súd napokon vychádza zo skutočnosti, že predsa len hlavnou podstatou veci je ochrana
slobody prejavu, resp. ochrana osobnosti. Ústavný súd tieto slobody veľmi citlivo vyvažuje
(II. ÚS 152/08, III. ÚS 351/2012). Najvyšší súd mal vzhľadom na (ne)prípustnosť dovolania
v danej veci objektívne takmer nulový priestor venovať sa hmotnoprávnemu vyvažovaniu
ochrany osobnosti a slobody prejavu a nemožno zabúdať ani na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 129/2010, kde sa ústavný súd k tejto stránke veci vyjadril (porov. bod 30).
Ústavný súd pohľadom na konanie ako celok, v miere danej zvláštnosťou, priam
unikátnosťou predmetnej veci (kde sa najvyšší súd vlastne slobodou prejavu nemohol
zaoberať, rozsudok krajského súdu bol zrušený a zároveň nemožno sťažovateľke vyčítať, že
nenapadla ústavnou sťažnosťou rozsudok č. 1), nenadobudol dojem, že by bolo rozhodnutie
okresného súdu, ako aj nové rozhodnutie okresného súdu potvrdené krajským súdom zjavne
neakceptovateľné z hľadiska zásahu do slobody prejavu. Sťažovateľka naozaj uverejnila
článok s, ako sa zdá, nepravdivými údajmi o dotknutej osobe. Uviedla, že dotknutá osoba
ako vyšetrovateľ neobvinil určité osoby, pričom tento tak urobil, ale obvinenia zrušil
prokurátor. Treba tu opäť pripomenúť aj späťvzatie odvolania sťažovateľkou (bod 40).
48. Vzhľadom na vyhliadky sťažovateľky na zvrátenie otázky slobody prejavu
v ďalšom konaní rozhodol sa ústavný súd uprednostniť právnu istotu a sťažnosti
nevyhovieť, nezaťažovať účastníkov ďalším procesom, avšak zároveň ústavný súd chcel
vyjadriť aspoň v rovine obiter dicta (body 36 – 46) svoj kritický názor na rozhodnutie
najvyššieho súdu v záujme ochrany procesných práv budúcich dovolávateľov.
IV.
49. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, ako so súhlasom
oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
50. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je
uvedené vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014