Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 212/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské

nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2011 (dostupné na

www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd uznesením č. k. -30 zo 4. apríla 2013

prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nevyhovel návrhu na odloženie vykonateľnosti.

Podstatou sťažnosti je otázka ústavnosti vysporiadania sa dovolacieho, najvyššieho súdu,

s vyhlásením samosudcu okresného súdu, že ním vydaný doručený rozsudok nebol riadne

vyhlásený, a s tým súvisiaca ochrana slobody prejavu sťažovateľky – vydavateľky v konaní

ochranu osobnosti vyvolanom článkom v jej novinách.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vydavateľkou denníka SME, v ktorom

boli 25. októbra 2001 a 26. októbra 2001 zverejnené články „Pochybný osud pochybnej

zmenky“ a „Č. syn odmieta obvinenie polície“. V daných článkoch boli v zmysle sťažnosti

obsiahnuté kritické vyjadrenia týkajúce sa Ing. J. S. (ďalej aj „navrhovateľ“), vyšetrovateľa

v tzv. kauze zmeniek stredoslovenských energetických závodov. Obsahom týchto kritických

vyjadrení boli aj výroky:

„Spôsob akým vedie nadporučík J. S. vyšetrovanie, však vyvoláva pochybnosti o jeho

kompetentnosti.“

„Podvodnú zmenku na rad J. M. vydal bývalý štatutárny zástupca energetických

závodov M. R. Polícia do dnešného dňa stíha iba M. a advokáta J. Č.. Stíhaný je aj R.

nástupca R. K., pretože ho vyšetrovateľ podozrieva, že sa spolu s Č. dopustili finančného

podvodu. M. R., ktorý zmenku podpísal, však zostal zo záhadných dôvodov mimo obliga.“

„Postupu nadporučíka S. chýba elementárna logika. Keď stíha skoro všetkých, ktorí

prišli so zmenkou do styku, nie je jasné prečo z tohto režimu vynecháva toho, kto ju

podpísal.“

„Jeho nadriadení by sa mali zamyslieť nad tým, aké má motívy pán S. na toto

konanie. Pre stav úseku vyšetrovania je pritom príznačné, že najmä zložité finančné

operácie s trestným pozadím vyšetruje namiesto doktora práv inžinier.“

3. Ing. J. S. podal na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na

ochranu osobnosti proti sťažovateľke ako odporkyni, pričom okrem iného žiadal, aby

okresný súd sťažovateľku zaviazal na zverejnenie ospravedlnenia sa navrhovateľovi

a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk. Navrhovateľ neskôr zmenil

petit tak, že požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400 000 Sk. Okresný súd

v konaní pred samosudcom rozsudkom č. k. -60 z 20. novembra 2002 (ďalej len

„rozsudok č. 1“) rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal uverejniť text ospravedlnenia

v denníku SME a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400 000 Sk.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že rozsudok č. 1 nebol verejne vyhlásený, keďže sa

zákonný sudca na pojednávanie, na ktorom mal byť vyhlásený rozsudok č. 1, dňa

22. novembra 2002 nedostavil a rozsudok č. 1 prečítal iba právnemu zástupcovi

sťažovateľky vo svojej kancelárii.

4. Sťažovateľka v lehote na to určenej zákonom podala proti rozsudku č. 1 odvolanie

(ďalej len „odvolanie č. 1“), pričom v sťažnosti poukazuje na to, že tento rozsudok jej bol

písomne doručený až po viac ako piatich mesiacoch od jeho prečítania zákonným sudcom,

a na to, že v zápisnici z 22. novembra 2002, ktorá sa nachádzala v spise, sa uvádza, že

na pojednávaní 22. novembra 2002 sa zúčastnil aj právny zástupca navrhovateľa.

Sťažovateľka taktiež uvádza, že rozsudok zapísaný v už identifikovanej zápisnici bol

odlišný od rozsudku č. 1. V odvolaní č. 1 sťažovateľka napadla spôsob vyhlásenia rozsudku

č. 1, postup okresného súdu a absenciu dôkazov v prospech priznania náhrady nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi.

5. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) ako súd odvolací vo veci meritórne nerozhodol a procesným uznesením sp. zn.

z 9. októbra 2003 spis vedený pod sp. zn. vrátil ako predčasne

predložený s poukazom na absenciu vyjadrenia sa zákonného sudcu na prvom stupni

k námietke sťažovateľky o nesprávnom vyhlásení rozsudku, aby „(...) odvolací súd mal

zrejmé, či vôbec rozsudok vyhlásený bol a teda, či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že

rozsudok v mene republiky nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje

a súd bude musieť vo veci riadne rozhodnúť.“. Odvolací súd v uznesení tiež konštatoval, že

„V prípade, že rozsudok bol riadne vyhlásený v súlade so zákonom, po vyjadrení zákonného

sudcu podrobne o okolnostiach vyhlásenia rozsudku, predloží opakovane okresný súd spis

odvolaciemu súdu.“.

6. Rovnako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že po vrátení spisu prvostupňovému

súdu tento začal ďalej konať, napríklad vykonávať ďalšie dôkazy. Sťažovateľka v sťažnosti

konštatuje, že jej nebolo zrejmé, či bola uznaná nezákonnosť rozsudku č. 1, a prečo sa

v konaní ďalej pokračovalo. Okresný súd následne 16. apríla 2004 vyniesol rozsudok č. k.

-175 (ďalej len „rozsudok č. 2“), v ktorom zaviazal sťažovateľku okrem iného

zverejniť text ospravedlnenia a zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 400 000 Sk.

7. V zmysle sťažnosti a jej príloh v deň vyhlásenia rozsudku č. 2 prvostupňový

zákonný sudca vypracoval „Vyjadrenie sudcu“ (založené v spise sp. zn. na č. l.

218 –219). V tomto vyjadrení sudca pripustil, že odňal možnosť sťažovateľke zúčastniť sa

vyhlásenia rozsudku prostredníctvom jej právneho zástupcu, pripustil, že rozsudok č. 1

nebol vynesený v zmysle zákonných ustanovení, a na záver konštatoval, že

„(...) s prihliadnutím na rozhodnutie nadriadeného súdu(...) som dospel k názoru, že

pôvodné rozhodnutie nebolo zákonne ani procesne riadne vyhlásené, teda neexistuje, že

som vo veci postupoval správne, keď som opätovne pokračoval v konaní“.

8. Sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že proti rozsudku č. 2 podala v zákonnej

lehote odvolanie (ďalej len „odvolanie č. 2“) a zároveň „z opatrnosti“ vzala späť odvolanie

č. 1 vzhľadom na už uvedené vyjadrenie prvostupňového zákonného sudcu a vzhľadom na

to, že krajský súd vo veci odvolania č. 1 nekonal. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sa

domnievala, že odvolací súd sa s nezákonnou situáciou existencie dvoch rozsudkov

vysporiada.

9. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 4. apríla 2006 rozsudok č. 2

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom sa otázkou ne/existencie

rozsudku č. 1 nezaoberal. S ohľadom na dané sťažovateľka uvádza, že rozsudok č. 1

nemohol považovať za iný ako ničotný či neexistujúci.

10. Prvostupňový súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -327

z 2. júla 2007 (ďalej aj „rozsudok č. 3“), v ktorom opätovne okrem iného zaviazal

sťažovateľku uverejniť text ospravedlnenia a nahradiť nemajetkovú ujmu.

11. Sťažovateľka podala proti rozsudku č. 3 v lehote odvolanie (ďalej len „odvolanie

č. 3“), pričom odvolací súd zmenil rozsudok č. 3 tak, že rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok č. 4“) okrem iného nezaviazal sťažovateľku uverejniť

text ospravedlnenia a znížil sumu náhrady nemajetkovej ujmy na 300 000 Sk.

12. Sťažovateľka podala proti časti výroku rozsudku č. 4, ktorou sa upravila výška

náhrady nemajetkovej ujmy, a proti rozhodnutiu o náhrade trov konania dovolanie,

v ktorom navrhla návrh protistrany zamietnuť a priznať jej trovy konania. Sťažovateľka

zároveň podala proti rozsudku č. 4 ústavnú sťažnosť, kde namietala porušenie práv

zaručených v , a . Ústavný súd uznesením

sp. zn. z 30. marca 2010 sťažnosť odmietol (pozri bod 30 nálezu).

13. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní uznesením z 30. júna 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“), v ktorom rozhodol o zrušení rozsudku č. 4 a rozsudku č. 3, konanie

zastavil a nikomu nepriznal trovy konania. V uznesení konštatoval, že dovolanie proti

rozsudku č. 4 nie je prípustné, keďže „nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238

ods. 1, 2, 3 “. Zároveň najvyšší súd s odkazom na ustanovenie

(ďalej aj „OSP“) skúmal existenciu procesnej vady podľa §

237 . Najvyšší súd dospel k záveru, že konanie trpelo procesnou vadou rozsúdenej veci

– res iudicata, keďže podľa jeho názoru bola vec právoplatne rozhodnutá rozsudkom č. 1

(ktorý nadobudol podľa najvyššieho súdu právoplatnosť 20. mája 2003), aj preto, že

odvolanie č. 1 bolo vzaté sťažovateľkou späť a odvolacie konanie bolo tak odvolacím

súdom zastavené uznesením č. k. -453 z 31. augusta 2010. Najvyšší súd preto

rozsudok č. 4 a rozsudok č. 3 zrušil a konanie zastavil.

14. Sťažovateľka tvrdí, že postupom súdov v predmetnom súdnom konaní, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, a samotným vydaním napadnutého uznesenia

boli najvyšším súdom porušené jej ústavné práva podľa v spojení

s , a .

15. Porušenie v spojení s sťažovateľka

v zásade odôvodňuje tým, že v konaní a rozhodovaní v jej veci boli porušené rámcovo štyri

aspekty práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka identifikuje porušenie (i) princípu verejnosti

súdnictva, (ii) zásady legality (v modalite rešpektovania ),

(iii) svojich procesných práv (v modalite nemožnosti ich uplatnenia) a (iv) práva

na dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia.

16. Vzhľadom na tvrdenie porušenia princípu verejnosti súdnictva sťažovateľka

argumentuje tým, že právo konať pred súdom je vo svojej formálnej i materiálnej stránke

napĺňané aj zákonným postupom súdu pri vyhlasovaní rozhodnutia, ktoré je spojené

s rozličnými právami účastníkov konania. predpokladané verejné vyhlásenie

rozsudku je podľa nej vyjadrením ústavného princípu verejnosti súdnictva. Sťažovateľka

poukazuje na to, že dané maximy neboli v predmetnom konaní súdov naplnené, keď

rozsudok č. 1 nebol verejne vyhlásený, čo podľa jej názoru potvrdil vo svojom vyhlásení aj

prvostupňový zákonný sudca. Podľa sťažovateľky tak došlo k porušeniu jej už označených

práv tým, že najvyšší súd považoval rozsudok č. 1 za existujúci a zakladajúci prekážku

rozhodnutej veci. Sťažovateľka v sťažnosti označila postup najvyššieho súdu za

formalistický. Sťažovateľka argumentuje aj rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, a to

nálezom sp. zn. a sp. zn. a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

.

17. Čo sa týka tvrdenia o porušení zásady legality, sťažovateľka v podstatnom

uvádza, že k nej došlo tým, že najvyšší súd v konaní nerešpektoval ustanovenia

, „keď priznal fiktívnemu rozhodnutiu status rozhodnutia,

ktoré zakladá prekážku rozhodnutej veci“. Sťažovateľka konštatuje, že iba právom

predpokladaným spôsobom vyhlásený rozsudok je taký, ktorým je súd viazaný, a môže teda

byť prekážkou rozhodnutej veci. Legalitu súdneho konania sťažovateľka považuje za jednu

zo základných princípov (spravodlivého) súdneho konania, a preto jeho porušenie vedie

k porušeniu princípu spravodlivého procesu. Sťažovateľka je toho názoru, že prekážku

rozhodnutej veci teda môže v zmysle tvoriť len rozhodnutie,

ktoré existuje ( ), zároveň nadobudlo formálnu právnu moc ( )

a zároveň nadobudlo materiálnu právnu moc ( ), a tvrdí, že rozsudok č. 1

nesplnil už prvú z týchto podmienok, preto prekážku res iudicata nezakladá.

18. S ohľadom na porušenie svojich procesných práv v modalite nemožnosti ich

uplatnenia sťažovateľka uvádza, že dodržanie je spôsobom

realizácie ústavného práva na súdnu ochranu, preto postup súdov v rozpore s Občianskym

súdnym poriadkom a je porušením tohto práva. Podľa sťažovateľky existujú

procesné pravidlá aj s cieľom ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu a s cieľom

zabezpečiť spravodlivý proces. S právom rozporný a zmätočný postup súdu tak bráni

účastníkom účinne chrániť svoje hmotné práva. Sťažovateľka tvrdí, že jej nemožno pričítať

(„potrestať“) zmätočný postup súdov v súvislosti s otázkou ne/existencie rozsudku č. 1,

ktorý bol dôvodom, že si proti nemu neuplatnila svoju obranu účinne. Zmätočným

postupom súdov teda došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces.

19. Čo sa týka požiadavky zdôvodnenia rozhodnutia, in concreto napadnutého

uznesenia, sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ktorá riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia pokladá za súčasť ústavného práva na súdnu ochranu (sp. zn.

). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia ústi podľa sťažovateľky aj do jeho

nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti. Sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z roku

1994 a argumentuje aj rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. a najvyššieho súdu

sp. zn. . Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nespĺňajúce

požiadavky na súdne odôvodnenie, a preto za porušujúce právo na spravodlivý proces,

keďže najvyšší súd podľa nej neodôvodnil svoj právny názor na existenciu rozsudku č. 1

dostatočne. Sťažovateľka argumentuje aj požiadavkou ústavno-konformného výkladu práva.

20. Porušenie , ktorý zakotvuje rovnosť účastníkov konania, vidí

sťažovateľka v tom, že zmätočný postup súdov bol v konečnom dôsledku na ujmu

predovšetkým jej, nie navrhovateľovi ako protistrane v súdnom konaní. Od sťažovateľky

podľa jej názoru nemohlo byť spravodlivo očakávané, že sa bude procesne brániť v dvoch

paralelných konaniach, ktoré vznikli v dôsledku zmätočného postupu súdov. Sťažovateľka

pri vymedzení práva na rovnosť účastníkov konania odkazuje aj na judikatúru ústavného

súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

21. V rámci namietaného porušenia , ktorého predmetom je právo

na slobodu prejavu, sťažovateľka poukazuje na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a rozhodnutia ústavného súdu, ktoré majú tvoriť východiská možnosti

obmedzenia tohto práva. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením, ktorým bol

rozsudok č. 1 uznaný za právoplatný, najvyšší súd vytvoril právny stav, ktorý neosvedčil

splnenie podmienok na obmedzenie slobody prejavu, a jeho rozhodnutie je v danom prípade

arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd mal v rozhodnutí podľa sťažovateľky

hľadať rovnováhu medzi právom na slobodu prejavu a ochranou osobnosti, avšak okresný

súd v rozsudku č. 1 ústavne nekonformným spôsobom priorizoval právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom na slobodu

prejavu.

22. Účinky napadnutého uznesenia sú teda voči sťažovateľke podľa jej názoru

obmedzením jej základného práva podľa . Sťažovateľka uvádza, že právo

na slobodu prejavu možno v zmysle obmedziť len opatrením ustanoveným zákonom,

ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z legitímnych cieľov,

a to za splnenia podmienky primeranosti, pričom treba dbať na podstatu a zmysel práva.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky existenciu týchto podmienok ani neposudzoval.

Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudok č. 1 nie je opatrením ustanoveným zákonom

a okresný súd nesprávne vyhodnotil splnenie podmienok priznania finančnej náhrady

a otázku nevyhnutnosti obmedzenia práva na slobodu prejavu. Sťažovateľka odkazuje na to,

že autorom výrokov boli novinári a kritizovanou osobou vyšetrovateľ ako osoba

„absolútneho verejného záujmu“, ktorá by podľa sťažovateľky mala znášať vyššiu mieru

kritiky a ktorá by v demokratickej spoločnosti nemala byť chránená „pred polemikou

a kritikou jeho činnosti ako reprezentanta štátu“. Sťažovateľka argumentuje aj tým, že

v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, tak ako ju interpretuje

sťažovateľka, je hodnotiaci úsudok neprimeraný iba vtedy, ak absentuje akýkoľvek

skutkový základ. Podľa sťažovateľky „[p]ravdivý musí byť podklad kritiky, vtedy je kritika

vecná. Súčasne z podkladov kritiky musí logicky vyplývať záver autora kritiky, pričom

v zmysle platnej judikatúry ESĽP je prípustné používať zveličenia, polemické, kontroverzné

či šokujúce súdy.“. Sťažovateľka následne tvrdí, že v konaní predchádzajúcom vydaniu

rozsudku č. 1 navrhovateľ nepreukázal nepravdivosť podkladov kritiky. Preto nemohlo byť

napadnuté uznesenie podľa sťažovateľky opatrením nevyhnutným v demokratickej

spoločnosti na obmedzenie slobody prejavu. Podľa sťažovateľky tiež dokazovanie

okresného súdu pred vydaním rozsudku č. 1 nijako neukazovalo na zásah do cti

a dôstojnosti navrhovateľa a na súkromnú či profesijnú ujmu, ktorú by navrhovateľ utrpel.

Okresný súd preto v prípade, že nezistil existenciu predpokladov na obmedzenie slobody

prejavu, rozsudkom č. 1 a napadnutým uznesením obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky

neoprávnene.

23. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň požiadala ústavný súd o vydanie rozhodnutia

o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), keďže právny stav založený napadnutým uznesením by jej mohol

spôsobiť ujmu vzhľadom na nútený výkon rozsudku č. 1 a v prípade uverejnenia

ospravedlnenia by nebolo možné navrátiť veci do pôvodného stavu.

24. Sťažovateľka sa domáha toho, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50 000 €, čo odôvodňuje tým, že súdnym konaním a vydaním

napadnutého uznesenia boli závažným spôsobom porušené jej v sťažnosti identifikované

základné práva a slobody a primerané finančné zadosťučinenie má byť náhradou

nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela kontinuálnym porušovaním ústavných práv v predmetnom

konaní.

25. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia a následne vydal tento nález:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu(...) sp. zn. zo dňa 30. 6. 2011 bolo

porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde v zmysle (...), právo sťažovateľa

na rovnosť účastníkov občianskeho súdneho konania v zmysle (...)

a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle (...)

2. Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu(...) sp. zn. zo dňa

30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu(...) na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd(...) je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného

súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie výške 50 000 EUR.“

26. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd vydal uznesenie, ktorým zaviaže

najvyšší súd do siedmich dní od doručenia nálezu ústavného súdu nahradiť sťažovateľke

na účet jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.

II.

Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov

27. Najvyšší súd vo svojej replike na sťažnosť uviedol, že predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad

a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Podľa najvyššieho súdu bola sťažovateľka v podstate v konaní, ktoré

bolo uznesením najvyššieho súdu zastavené, úspešná, chýba tu preto objektívna stránka

prípustnosti sťažnosti. Je jasné, že sťažovateľka chce v skutočnosti zvrátiť pre ňu

nepriaznivý rozsudok č. l, ktorý však nadobudol právoplatnosť 20. mája 2003. To však nie

je možné, pretože uplynuli už všetky lehoty na jeho revíziu. So závermi sťažovateľky

uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto najvyšší súd navrhuje, aby

ústavný súd túto sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol.

28. Sťažovateľka vo svojej duplike reaguje na tvrdenie o jej úspechu v konaní

o dovolaní, a to tak, že toto tvrdenie je v rozpore so skutkovým stavom, čo jasne preukazuje

argumentácia sťažovateľky v ústavnej sťažnosti, ako aj obsah spisu. Najvyšší súd

v uznesení z 30. júna 2011 nerozhodol tak, ako žiadala sťažovateľka v petite dovolania

z 2. marca 2009. Sťažovateľka tak v dovolacom konaní nemohla byť a ani nebola úspešná.

29. Dotknutá osoba, Ing. S., (porov. López Guió v. Slovakia, sťažnosť č. 10280/12,

rozsudok z 3. 6. 2014) vo svojom vyjadrení k sťažnosti, replike a duplike uvádza, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za zákonné a riadne odôvodnené. Dotknutá

osoba ďalej zdôrazňuje, že vec už trvá 12 rokov, a pripomína princíp právnej istoty,

hospodárnosť a účelnosť súdneho konania. Upozorňuje, že aj judikatúra vo veciach ochrany

osobnosti sa medzičasom vyvinula, a to smerom k sprísneniu pohľadu na verejných

činiteľov. Uvádza, že predmetné články nesmerovali len voči jeho práci v Policajnom zbore,

ale boli aj osobné, spochybňujúce jeho vzdelanie.

30. Ústavný súd lustráciou veci zistil, že sťažovateľka podala proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. – rozsudku č. 4 zároveň dovolanie a ústavnú

sťažnosť. Zo spisov nevyplýva, že by sťažovateľka oznámila najvyššiemu súdu, že podala

ústavnú sťažnosť, a ústavnému súdu v tejto prerokúvanej veci, že už v minulosti podala

sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré s prerokúvanou vecou bezprostredne súvisí (porov.

uznesenie sp. zn. ). Ústavný súd v uznesení sp. zn. odmietol

sťažnosť v „procesnej“ časti týkajúcej sa (ne)vyhlásenia rozsudku s tým, že sťažovateľka

mala podať dovolanie, (ktoré už v skutočnosti bolo paralelne podané) avšak

v „hmotnoprávnej“ časti týkajúcej sa slobody prejavu ústavný súd kvázimeritórne odmietol

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

III.

Právne úvahy ústavného súdu

31. Ústavný súd najprv zhrnie naráciu sťažnosti, aby sa dostal zrozumiteľným

spôsobom k podstate veci. Sťažovateľka bola žalovaná vo veci ochrany osobnosti, do ktorej

mala protizákonne zasiahnuť uverejnením nepravdivých faktov v článku v ňou vydávaných

novinách. Okresný súd vydal rozsudok, v ktorom dal za pravdu dotknutej osobe, avšak

dosiaľ nie je skutkovo ustálené, či bol riadne vyhlásený. Sťažovateľka tvrdí, že to tak nie je,

dotknutá osoba, že naopak áno, a konajúci sudca niekoľko rokov po doručení rozsudku

procesne neobvyklým spôsobom vyhlásil, že pripúšťa, že rozsudok nebol vyhlásený.

Sťažovateľka späťvzala odvolanie proti tomuto spornému rozsudku okresného súdu.

Okresný súd po ďalšom konaní opäť, už nesporne, vyhlásil rozsudok, ktorý dal opäť za

pravdu dotknutej osobe. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.

Na odvolanie krajský súd zmenil prvostupňové rozhodnutie len tým, že znížil náhradu

nemajetkovej ujmy. Na základe tejto zmeny podala sťažovateľka dovolanie. Sudca

okresného súdu v prípise k predloženiu spisu uvádza právoplatnosť nadobudnutú

28. januára 2009. Po tom, čo si najvyšší súd pripravil pozíciu tým, že vrátil krajskému súdu

spis, aby po siedmich rokoch zastavil na základe späťvzatia pôvodné konanie a aby okresný

súd opravil v režime opravného uznesenia inak sporný dátum domnelého vyhlásenia

pôvodného rozsudku, po týchto úkonoch respektívnych súdov najvyšší súd akceptoval

pôvodný rozsudok ako riadne vyhlásený a právoplatný, pretože odvolanie bolo späťvzaté,

a zrušil celé následné konanie okresného súdu a krajského súdu. Keďže právoplatnosťou

pôvodného rozsudku vzniká prekážka res iudicata, najvyšší súd celé konanie zastavil

(„Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. apríla 2008 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Žilina z 2. júla 2007 č. k. -37 a konanie

zastavuje.“).

32. Zmyslom práva na prístup k súdu je garancia pre oboch účastníkov istej férovej

trajektórie smerujúcej ku konečnému rozhodnutiu vo veci. Férovosťou sa tu nemyslí vecne

správne rozhodnutie, ale férovosť procedúry.

33. Zložitosť procesných foriem a rozmanitosť procesných situácií vedie niekedy

k tomu, že vzniknú právne situácie, ktoré vybočujú z predvídaných foriem, a nie sú zákonu,

resp. učebniciam, explicitne známe.

34. V predmetnej veci je takouto situáciou vyhlásenie/nevyhlásenie prvého rozsudku

a úradný záznam sudcu týkajúci sa tohto vyhlásenia/nevyhlásenia. V spise je zápisnica

o pojednávaní z 20. novembra 2002 (č. l. 55). Na pojednávaní sa zúčastnili právni

zástupcovia obidvoch strán, pričom okresný súd uznesením odročil pojednávanie o dva dni

na 22. november 2002 na účely vyhlásenia rozsudku. Podľa zápisnice bol rozsudok takto

vyhlásený. Rozsudok bol vypravený 28. apríla 2003. V odvolaní sťažovateľka namieta aj

nevyhlásenie rozsudku (č. l. 82). Krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne

predložený, a to písomne vyhotoveným procesným uznesením č. k. -127

z 9. októbra 2003, kde ukladá zákonnému sudcovi, aby sa k sporným skutočnostiam

týkajúcim sa vyhlásenia rozsudku podrobne vyjadril, „teda uviedol najmä, ako a kedy

presne bol vyhlásený rozsudok v mene republiky, či bol vyhlásený v súlade s § 156 ods. 1

v spojitosti s , či bol právny zástupca odporcu, prípadne niekto ďalší

prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku tak, aby odvolací súd mal zrejmé, či vôbec

rozsudok vyhlásený bol, a teda či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že rozsudok v mene

republiky nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje a súd bude musieť

o veci riadne rozhodnúť. V prípade, že rozsudok bol riadne vyhlásený v súlade so zákonom,

po vyjadrení zákonného sudcu o okolnostiach vyhlásenia rozsudku predloží opakovane

okresný súd spis odvolaciemu súdu“ (č. l. 127). Najbližšie pojednávanie okresného súdu sa

uskutočnilo 30. januára 2004, kde boli právni zástupcovia protistrán oboznámení

s uznesením krajského súdu č. k. -127 z 9. októbra 2003. Navrhovateľ (Ing. S.)

žiadal vykonať ďalšie dôkazy. Odporca (sťažovateľka) namietal, že mu rozhodnutie

krajského súdu nebolo doručené, pričom namietal ďalšie dokazovanie, pretože o odvolaní

stále nebolo rozhodnuté. Okresný súd uznesením odročil pojednávanie na 8. marec

2004 s tým, že žalobcom navrhnutá svedkyňa bude predvolaná (č. l. 143). Na pojednávaní

8. marca 2004 žiadal právny zástupca odporcu okresný súd o vyjadrenie, či bol riadne

vyhlásený rozsudok a ako sa bude postupovať. Na to sudca uviedol: „Pán právny zástupca

je zrejmé a vyplýva to aj z úkonov, ktoré doposiaľ urobil súd a ktoré sa chystá urobiť, že

vychádza z toho, že rozhodnutie nebolo riadne vyhlásené.“ Právny zástupca odporcu

uviedol: „Ja by som chcel mať však dané písomne, prečo sa postupuje tak, ako sa

postupuje. Volal som aj na krajský súd, a tam mi bolo povedané, že okresný súd mal

informovať nadriadený súd ako bude v tejto veci postupovať.“ Sudca odvetil: „Pán právny

zástupca, ja ako sudca nemám žiadnu povinnosť, aby som informoval nadriadený súd ako

v konkrétnych veciach alebo v konkrétnej veci postupujem pri prejednaní a nie je žiadnou

mojou povinnosťou informovať o mojich rozhodnutiach krajský súd.“ a okresný súd

pokračoval v dokazovaní (č. l. 147). Neskôr, ako bolo uvedené, bol vydaný „nový“

rozsudok okresného súdu, ktorý vyhovel navrhovateľovi a zaviazal odporcu na zaplatenie

400 000 Sk. Na odvolanie krajský súd zmenil rozsudkom rozsudok okresného súdu a znížil

sumu na 300 000 Sk. Sťažovateľka (ako odporca) podala dovolanie, kde jeho prípustnosť

odvodzovala jednak od (zmätočnej) vady podľa neodôvodnením

rozhodnutia, a taktiež na základe od zmeny rozsudku prvého stupňa.

Sťažovateľka navrhla, aby najvyšší súd zmenil rozsudok a zamietol ho a taktiež, aby

rovnako zmenil a zamietol pôvodné rozhodnutie o trovách. Nasledovalo už známe, v konaní

o ústavnej sťažnosti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Úplný obraz o veci dotvárajú

ešte rozhodnutia o trovách a poplatkoch. Deň po doručení sťažnosti ústavnému súdu

rozhodol okresný súd uznesením č. k. -466 o vrátení súdneho poplatku

sťažovateľke za odvolanie č. 2, pretože najvyšší súd zrušil rozhodnutia vydané po rozsudku

č. 1. V ten istý deň vydal okresný súd uznesenie, v ktorom zaviazal sťažovateľku na

zaplatenie trov konania, ktoré si vyžiadalo svedecké dokazovanie, pretože sťažovateľka

nebola úspešná. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, v ktorom argumentovala, že

najvyšší súd zrušil „konanie“ po rozsudku č. 1, a teda ide o prekážku res iudicata, a napriek

nej bola svedkyňa predvolaná, a to dokonca na základe žiadosti navrhovateľa. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 19. júna 2012 zrušil napadnuté uznesenie okresného

súdu. Vychádzajúc z , uviedol, že už uplynula doba na vydanie

dopĺňacieho rozsudku z úradnej moci. Okresný súd tak uznesením č. k. -499

z 5. septembra 2012 vrátil odporcovi (sťažovateľke) sumu vo výške 45,80 €.

35. Ústavný súd vedomý si svojej ultimatívnej a zároveň subsidiárnej pozície

ochrancu ústavnosti, ktorá je zvlášť zložitá pri posudzovaní ústavnosti vád základného

práva na súdnu ochranu, berúc do úvahy uznesenie ústavného súdu sp. zn. ,

berúc do úvahy dĺžku konania začatého v roku 2002 a berúc do úvahy právne postavenie

sťažovateľkinej protistrany – dotknutej osoby, ale aj právne vyhliadky sťažovateľky

v ďalšom konaní tiež z hmotnoprávneho hľadiska, dôkladne zvažoval, či je nutné

v predmetnej veci vysloviť porušenie práva na súdnu ochranu a kasačne zareagovať.

36. Ústavný súd už uviedol (, ), že rešpektuje

kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť

vecí v konaní o dovolaní a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je v prvom rade

vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych

opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany

základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia

nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu.

Uvedené východiská sa pochopiteľne vzťahujú nielen na prípustnosť, ale aj celkovú

aplikáciu noriem o dovolaní.

37. Článok 46 obdobne ako dohovoru obsahuje implicitné,

judikatúrou vyvinuté zložky, medzi ktoré patrí aj právna istota. Tá v kontexte

nadobúda tiež podobu ochrany právoplatných rozhodnutí (). Množstvo

rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa práva na spravodlivý proces svojou argumentáciu

môže vytvárať dojem, že toto právo (a žiaľ aj hmotné základné práva) sa obmedzuje

na uvedenie „akých-takých“ dôvodov rozhodnutia. Z tohto vychádzal aj najvyšší súd pri

svojom vyjadrení. Právo na spravodlivý proces je však pestrejšie a štruktúrovanejšie.

38. Najvyšší súd bez toho, aby sa vysporiadal so skutočnosťou, že samosudca

(prvostupňový súd) explicitne nepovažoval prvý rozsudok za riadne vyhlásený, resp. či toto

vyhlásenie nie je zrušením rozsudku, rozhodol, a to vychádzajúc z presného opaku.

Najvyšší súd tak urobil len zo spisu, bez vyjadrení, bez pojednávania.

39. Podľa ustanovenia len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

V predmetnej veci je súdom samosudca. Najvyšší súd nezvážil, či sudcovo explicitné

vyjadrenie (porov. bod 33) nemožno považovať za uznesenie, ktorým ruší rozhodnutie,

ktorým nie je viazaný, pretože nebolo vyhlásené. Inak povedané, ide o tri otázky: 1. či súd

bol viazaný takýmto rozsudkom, ktorý nebol vyhlásený, ale doručený, 2. či ho mohol zrušiť,

3. či vyjadrenie sudcu na pojednávaní a potom v úradnom zázname ne/možno považovať za

takéto zrušenie. Všetky tri otázky sú právne a všetky tri bolo potrebné vyriešiť separátne.

To je tá, už naznačená procesná neobvyklosť, ktorá robí predmetnú vec náročnou.

40. Sťažovateľka si, samozrejme, sťažila svoju procesnú pozíciu späťvzatím

odvolania, ale orgány štátnej moci, súd, sudca okresného súdu, ale aj krajský súd svojou

činnosťou vytvárali dojem, že na rozsudok č. 1 je potrebné zabudnúť.

41. Ústavný súd nevyjadruje právny názor, že prvostupňový rozsudok nebol

vyhlásený. Ústavný súd však nemôže akceptovať, že najvyšší súd bez toho, aby využil

procesné nástroje na objasnenie veci, bez procesných nástrojov realizujúcich férový proces

o veci rozhodol.

42. Naopak, aktívne svojou činnosťou (výzva krajskému súdu, aby po siedmich

rokoch zastavil konanie o odvolaní a opravné uznesenie) si takpovediac pripravil pôdu pre

zamýšľané rozhodnutie. V tomto zmysle ústavnému súdu chýba v rekapitulácii napadnutého

uznesenia zmienka a právne hodnotenie skutočnosti, že sudca okresného súdu explicitne

vyhlásil, že rozsudok riadne vyhlásený nebol.

43. Ústavný súd rozumie pravdepodobnému motívu najvyššieho súdu, ktorým malo

byť nastolenie právnej istoty v danej, „zamotanej“, veci. Najvyšší súd však tak urobil za

ústavnoprávne takmer neakceptovateľnú cenu. Najvyšší súd zhoršil ešte viac hmotnoprávnu

pozíciu dovolateľa – sťažovateľky (Vo svojom vyjadrení však najvyšší súd interpretuje

uvedené zastavenie ako úspech sťažovateľky, z čoho vyvodzuje neprípustnosť ústavnej

sťažnosti.), než akú ju mala pred ňou podaným dovolaním, pretože sťažovateľka bola takto

povinná zaplatiť vyššiu sumu vyplývajúcu z rozsudku č. 1. Netreba tu však zabúdať na

späťvzatie odvolania proti rozsudku č. 1. Najvyšší súd tak rozhodol bez toho, aby sa

sťažovateľka mala možnosť vyjadriť na konaní na dovolacom súde ( a )

alebo iným spôsobom. Z tohto pohľadu je uznesenie najvyššieho súdu prekvapujúce, a nie

priateľské ku komponentu právnej istoty obsiahnutému v .

44. Uvedené je ešte umocnené tým, že pochybenia štátnych orgánov by v zásade

nemali ísť na úkor nositeľov ľudských práv. Ak bol podľa najvyššieho súdu niekoľkoročný

proces po vydaní rozsudku č. 1 úplne zbytočný, čo sa pravda môže stať, tak si to vyžaduje

riadne odpovede na kľúčové otázky (porov. bod 37 a 38), a to v riadnom procese. Inými

slovami, ak jeden štátny orgán – súd (relatívne) formálne vyhlási, že rozsudok nebol riadne

vyhlásený, iné štátne orgány – krajský súd a okresný súd, to niekoľko rokov akceptujú

vrátane niekoľkoročného prehliadania späťvzatia odvolania, tak takéto úplne nové

uchopenie procesu, v ktorom najvyšší súd v podstate predpokladá, že právni zástupcovia,

okresný súd i krajský súd boli v dlhoročnom omyle, si vyžaduje vysokú argumentačnú

presvedčivosť.

45. Ochrana objektívneho práva (a v tomto zmysle nachádzanie práva), pretože

najvyšší súd deklaroval, že právoplatnosť nastala po vyhlásení rozsudku č. 1, by mala

kráčať ruka v ruke s ochranou subjektívnych práv účastníkov.

46. Ústavný súd ešte dodáva (bez úvah, či najvyšší súd zvolil správne prípustnosť

a zmätočný dôvod), že dovolací dôvod podľa je v praxi menej častý

oproti iným zmätočným dôvodom, a tak si zaslúži byť rozvíjaný bez procesných

kompromisov, zvlášť ak ide o tak pútavý problém, aký vznikol v predmetnej veci – problém

účinkov samosudcovho vyhlásenia o riadnom nevyhlásení rozsudku, ktorý bol doručený.

47. Akokoľvek doterajšia argumentácia ústavného súdu vyznieva opačne, ústavný

súd napokon vychádza zo skutočnosti, že predsa len hlavnou podstatou veci je ochrana

slobody prejavu, resp. ochrana osobnosti. Ústavný súd tieto slobody veľmi citlivo vyvažuje

(, ). Najvyšší súd mal vzhľadom na (ne)prípustnosť dovolania

v danej veci objektívne takmer nulový priestor venovať sa hmotnoprávnemu vyvažovaniu

ochrany osobnosti a slobody prejavu a nemožno zabúdať ani na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. , kde sa ústavný súd k tejto stránke veci vyjadril (porov. bod 30).

Ústavný súd pohľadom na konanie ako celok, v miere danej zvláštnosťou, priam

unikátnosťou predmetnej veci (kde sa najvyšší súd vlastne slobodou prejavu nemohol

zaoberať, rozsudok krajského súdu bol zrušený a zároveň nemožno sťažovateľke vyčítať, že

nenapadla ústavnou sťažnosťou rozsudok č. 1), nenadobudol dojem, že by bolo rozhodnutie

okresného súdu, ako aj nové rozhodnutie okresného súdu potvrdené krajským súdom zjavne

neakceptovateľné z hľadiska zásahu do slobody prejavu. Sťažovateľka naozaj uverejnila

článok s, ako sa zdá, nepravdivými údajmi o dotknutej osobe. Uviedla, že dotknutá osoba

ako vyšetrovateľ neobvinil určité osoby, pričom tento tak urobil, ale obvinenia zrušil

prokurátor. Treba tu opäť pripomenúť aj späťvzatie odvolania sťažovateľkou (bod 40).

48. Vzhľadom na vyhliadky sťažovateľky na zvrátenie otázky slobody prejavu

v ďalšom konaní rozhodol sa ústavný súd uprednostniť právnu istotu a sťažnosti

nevyhovieť, nezaťažovať účastníkov ďalším procesom, avšak zároveň ústavný súd chcel

vyjadriť aspoň v rovine obiter dicta (body 36 – 46) svoj kritický názor na rozhodnutie

najvyššieho súdu v záujme ochrany procesných práv budúcich dovolávateľov.

IV.

49. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, ako so súhlasom

oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

50. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je

uvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014