Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 222/2017
PDF · 293.98 KB
No categories available
II. ÚS 222/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia
VLK, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska
kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sžo 275/2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Lesoochranárskeho zoskupenia VLK na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sžo 275/2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby prerokoval
a rozhodol o odvolaní Lesoochranárskeho zoskupenia VLK z 30. júla 2015 proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 94/2014-96 z 28. mája 2015.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Lesoochranárskemu
zoskupeniu VLK trovy konania spolu v sume 355,73 eur € (slovom tristopäťdesiatpäť eur
a sedemdesiattri centov), a to na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Advokátska
kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. novembra 2015 doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn.
10 Sžo 275/2015 (ďalej aj „namietaný postup“).
1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 222/2017-14 zo 4. apríla 2017 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 14. mája 2014 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky
č. 2153/2014-1.10 (42/2012 - rozkl.) z 10. marca 2014, ktorým bolo podľa § 82 ods. 9
písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOPK“) zastavené konanie o povolenie
výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) ZOPK ‒usmrtenie jedného
jedinca medveďa hnedého. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 94/2014-96 z 28. mája 2015
žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal.
2.1 Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 30. júla 2015 odvolanie faxovým
podaním a 31. júla 2015 podaním na poštovú prepravu. Dňa 9. októbra 2015 bol právnej
zástupkyni sťažovateľa doručený list krajského súdu č. k. 1 S 94/2014-129 z 5. októbra
2015, ktorým jej zaslal na vedomie list najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžo 275/2015
z 28. septembra 2015, ktorým najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia
o odvolaní, a to z týchto dôvodov:
„Podľa § 42 ods. 1 O.s.p., podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho
originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podanie urobené telefaxom, ktoré obsahuje návrh vo veci samej, má sledované
procesné účinky len vtedy, ak bolo v lehote troch dní doplnené predložením jeho originálu.
Doplnenie je účastník povinný v stanovenej lehote urobiť bez zvláštnej výzvy súdu, ak tak
neurobí, súd postupuje tak, akoby takéto podanie vôbec nebolo urobené. Ak teda účastník
podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas telefaxom, no originál
telefaxového podania predloží súdu až po uplynutí trojdňovej lehoty, nemožno na podanie
urobené telefaxom prihliadať. Odvolanie by bolo podané včas iba v prípade, ak by originál
telefaxu bol predložený v dobe, keď odvolacia lehota ešte plynula, čo však neplatí
v predmetnom konaní.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo žalobcovi doručené dňa 15.07.2015.
Proti rozsudku podal žalobca odvolanie prostredníctvom telefaxu. Odvolanie žalobcu bolo
súdu prvého stupňa doručené dňa 30.07.2015, t. j. v posledný deň odvolacej lehoty. Žalobca
bol v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 O.s.p. povinný toto podanie urobené vo forme telefaxu
doplniť do troch dní (do 02.08.2015). Odvolanie žalobcu bolo doplnené až dňa 04.08.2015,
t. j. zjavne oneskorene. Uvedená trojdňová lehota je lehotou hmotnoprávnou, a teda na
podanie, ktoré nebolo v tejto lehote doplnené (nestačí, aby sa originál podania v lehote
podal na poštovú prepravu, ale originál podania sa musí v stanovenej lehote reálne
nachádzať na súde), súd neprihliada.
Vzhľadom na uvedené nebolo potrebné vec predkladať Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.“
3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza, že podal odvolanie proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu v lehote ustanovenej zákonom a spôsobom predpísaným zákonom.
Odvolanie teda podal v pätnásty deň zákonom ustanovenej 15-dňovej lehoty telefaxom.
Originál tohto odvolania odovzdal v zákonom ustanovenej 3-dňovej lehote na poštovú
prepravu.
3.1 Podľa sťažovateľa právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť
existencie rozdielnych právnych názorov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach
a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré zabezpečujú koherentnosť judikatúry.
Tento mechanizmus spočíva podľa odkazu sťažovateľa v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Otázka výkladu lehôt uvedených v tom čase platnom a účinnom ustanovení § 55 a § 57
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) je otázkou, ktorá podľa sťažovateľa
nespôsobuje v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky interpretačný a aplikačný
problém.
3.2 Nesporne k takejto jednotnej judikatúre prispeli podľa sťažovateľa rozhodnutia
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky.
3.3 Sťažovateľ uvádza, že pod č. 5 bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v jej čiastke 1/2005, zverejnený rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 108/2004 z 30. septembra 2004, ktorého právna veta znie:
„Odvolanie podané telefaxom, ktoré bolo do troch dní doplnené predložením
originálu má účinky riadne a včas podaného odvolania. Účastníkovi by odmietnutím
takéhoto odvolania bola odňatá možnosť konať pred súdom.“
Z obsahu tohto rozhodnutia podľa sťažovateľa vyplýva, že sa vzťahuje na vec, kde
odvolanie bolo podané v posledný deň lehoty na odvolanie telefaxovým podaním, ktoré
bolo doplnené predložením originálu odoslaným poštovou prepravou.
3.4 Sťažovateľ ďalej odkazuje na to, že najvyšší súd sa k otázke charakteru 3-dňovej
lehoty uvedenej v ustanovení § 57 ods. 3 OSP opätovne vrátil zverejnením rozhodnutia
č. 18 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
v čiastke 2/2012 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 219/2007 z 26. februára 2008),
ktorého právna veta podľa sťažovateľa zrozumiteľne a explicitne definuje charakter lehoty
uvedenej v ustanovení § 42 ods. 1 OSP. Podľa tejto právnej vety:
„Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom (§ 42 ods. 1 O. s. p.)
je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ust. § 55 a § 57
Sťažovateľ ďalej cituje z obsahu tohto rozhodnutia:
„Právna úprava lehôt sa v Občianskom súdnom poriadku nachádza v ustanoveniach
§§ 55 a nasledujúcich. Ide nepochybne o právnu úpravu procesných lehôt, ktoré sú
zachované, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo podanie odovzdá orgánu,
ktorý má povinnosť ho doručiť. Aj trojdňovú lehotu stanovenú v § 42 ods. 1 O. s. p.
k doplneniu podania urobeného telefaxom predložením jeho originálu, treba považovať za
lehotu procesnú. Pre jej počítanie, plynutie a to treba zdôrazniť - aj pre jej zachovanie,
platia ustanovenia § 55 a § 57 O. s. p., včítane jeho odseku 3. Opačný výklad, t. j.
interpretovať zachovanie tejto lehoty ako výnimka zo všeobecného pravidla, nemá oporu
v zákone a bol by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť.“
3.5 Podľa sťažovateľa uvedené rozhodnutia, predovšetkým naposledy citovaný
rozsudok najvyššieho súdu, vytvorili základ pre jednotnú rozhodovaciu činnosť súdov
všetkých stupňov (a podľa sťažovateľa je potrebné poznamenať, že aj orgánov verejnej
správy). Uvedené rozhodnutia a z nich vyplývajúci jednotný a pochybnosti nevzbudzujúci
výklad charakteru lehoty uvedenej v ustanovení § 42 ods. 1 OSP je podľa presvedčenia
sťažovateľa aj jedným z východísk pre rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veciach,
v ktorých sa ústavný súd zaoberal porušením práva účastníka konania odňatím jeho
možnosti konať pred súdom.
3.6 V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 305/2011 z 25. januára 2012, podľa ktorého:
„Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom... Podanie urobené telefaxom treba doplniť
najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote
doplnené sa neprihliada.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na
súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Odvolanie ako iné podanie možno podať písomne, ústne do zápisnice, telegraficky
alebo telefaxom. Ak účastník občianskeho súdneho konania podal odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa telefaxom v posledný deň odvolania a toto podanie do troch dní doplnil
predložením jeho originálu, má toto telefaxové odvolanie účinky riadne a včas podaného
odvolania. Preto ak odvolací súd odmietol odvolanie účastníka konania ako oneskorene
podané, ide o prípad postupu súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať
pred súdom, keď odvolanie bolo zrejme včasné (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 106/2004 z 1. mája 2007).
Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom (§ 42 ods. 1 OSP) je
lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57
OSP (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať zachovanie tejto lehoty ako
výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol by aj v rozpore s účelom,
ktorému má táto lehota slúžiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 219/2007
z 26. februára 2008).“
3.7 Podľa sťažovateľa ústavný súd podobne aj v náleze sp. zn. IV. ÚS 445/2013
z 28. apríla 2014 skonštatoval:
„Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami
(§ 42 ods. 1 OSP) je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia
ustanovenia § 55 a § 57 OSP (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať
zachovanie tejto lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol
by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť (m. m. rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 219/2007 z 26. februára 2008).“
3.8 Za tohto stavu nemožno podľa sťažovateľa nájsť odpoveď na otázku čo, resp.
ustanovenie akých právnych predpisov, aké pramene právnej vedy, či aké rozhodnutia
súdov boli pre najvyšší súd inšpiráciou pre jeho postup v konaní o odvolaní sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu spočívajúci v neprerokovaní jeho odvolania a vybavenia jeho
veci už citovaným listom. Podľa sťažovateľa, vychádzajúc z citovaných ustanovení
právnych predpisov, ústavu nevynímajúc, ich ustáleného, gramatického, logického
a teleologického významu zodpovedajúceho výkladu, ktorého zakotvenie v systéme súdnej
ochrany poskytovanom prostriedkami občianskeho súdneho konania vyplýva z už
citovaných judikátov samotného najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutí ústavného súdu,
nemožno hodnotiť tento postup najvyššieho súdu inak, ako extrémne svojvoľný a arbitrárny,
popierajúci princíp právnej istoty ako jeden z pilierov výkonu súdnej moci v právnom štáte.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK domáhať sa zákonným
postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
10Sžo275/2015 v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 S/94/2014 z 28.5.2015, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
prejednať odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1S/94/2014 z 28.5.2015.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 1 000 €.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
Vyjadrenie odporcu
5. Listom č. KP 3/2017-31 doručeným ústavnému súdu 18. mája 2017 sa k podanej
sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.
5.1 Najvyšší súd iba uviedol, že ponecháva na zváženie ústavnému súdu rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa v zmysle jeho argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti. Zároveň
najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Replika sťažovateľa
6. Podaním doručeným ústavnému súdu 5. júna 2017 sa k stanovisku najvyššieho
súdu vyjadril sťažovateľ (replika).
6.1 Sťažovateľ len skonštatoval, že vzhľadom na obsah vyjadrenia najvyššieho súdu
nemá ani dôvod, ale ani priestor na akúkoľvek polemiku so stanoviskom najvyššieho súdu.
Sťažovateľ odkázal na obdobnú vec rozhodovanú ústavným súdom v konaní sp. zn.
I. ÚS 106/2016, kde sa v náleze z 18. mája 2016 vysporiadal s identickým postupom
najvyššieho súdu, aký je predmetom prieskumu ústavného súdu v sťažovateľovej veci.
III.
Závery ústavného súdu
7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžo 275/2015 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.
8. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu sťažnosti, dáva do pozornosti, že v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu a konania najvyššieho súdu bol Občiansky súdny
poriadok s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne
Civilným sporovým poriadkom, Civilným mimosporovým poriadkom a Správnym súdnym
poriadkom. Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní sťažnosti aj z tejto skutočnosti
a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec
sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
9.1 Ústavný súd predovšetkým akcentuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy svojím textom
(Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci
v stávke (porov. bod 7.1 nálezu II. ÚS 591/2012, uznesenie II. ÚS 30/2016 bod 11).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní
o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
9.2 Uvedená judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej konkretizácie
práva na súdnu ochranu a z požiadavky zabezpečiť reálnosť prístupu (I. ÚS 84/97,
II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom upraveným štádiám a inštanciám
konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne vety z rozhodovacej činnosti
ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho vyplýva, že ak už zákon pozná určitý
inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď, prirodzene, nie každé porušenie zákona, je porušením čl. 46
ods. 1 ústavy.
9.3 Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010, II. ÚS 212/2013), že
rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si
prípustnosť vecí vo svojich konaniach a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je
v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti
opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany
základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia
nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná s právom na súdnu ochranu.
10. V prerokúvanej veci sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu, ktorého
dôsledkom bolo, že tento sa nezaoberal jeho odvolaním proti prvostupňovému rozsudku
a nevydal o ňom žiadne rozhodnutie predpokladané § 218 až § 221 OSP. Podstatou veci je
preskúmanie, či (i) neprerokovanie odvolania proti prvostupňovému rozsudku správneho
súdu, pretože faxom podané odvolanie bolo doplnené v trojdňovej lehote počítanej podľa
Občianskeho súdneho poriadku procesne, a nie „hmotnoprávne“, je porušením práva na
prístup k súdu. (ii) Rovnako je nutné preskúmať, či neformálna procesná forma ‒list,
ktorou najvyšší súd len voči krajskému súdu, a nie účastníkovi konania vyjadril, že nemôže
odvolanie prerokovať, je súladná s právom na súdnu ochranu.
10.1 Bývalý Občiansky súdny poriadok umožňoval okrem konzervatívneho
doručenia podaní voči súdu poštou a osobným doručením aj doručenie „nemateriálnym“
spôsobom, ktoré, prirodzene, vyžadovalo doplnenie fyzického originálu. Vec je sporná
právne v tom, že sťažovateľ tvrdí, že lehota na doplnenie podania je tzv. procesnoprávna,
a najvyšší súd vo svojom vyjadrení tvrdí, že ide o lehotu hmotnoprávnu.
10.2 Ako to ustanovoval v § 42 ods. 1 OSP, podanie možno urobiť elektronickými
prostriedkami. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne najneskôr do troch dní; na podania, ktoré neboli
v tejto lehote doplnené, sa neprihliada. V predmetnej veci išlo o elektronické (faxové)
podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho súdu. Podanie odvolania je
rozumne judikatúrou považované za podanie obsahujúce návrh vo veci samej, a preto ak je
elektronické, je nutné doplniť do troch dní pod sankciou neprihliadania.
10.3 Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 57 ods. 3 OSP (Lehota je zachovaná,
ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má
povinnosť ho doručiť.) je všeobecným právnym základom počítania lehôt pre celý
Občiansky súdny poriadok. Podľa ústavného súdu sa tak (i) tradičné podanie, ale aj (ii)
čiastkové doplnenie elektronického podania nachádzajú na platforme Občianskeho súdneho
poriadku, a preto už doplnenie podania je potrebné počítať prostredníctvom § 57 ods. 3
OSP. Zo súčtu noriem podľa § 42 ods. 1 a § 57 ods. 3 OSP platí, že lehota je zachovaná, ak
sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo písomné doplnenie podania obsahujúce
návrh vo veci samej odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Opačný spôsob by si
vyžadoval explicitné textuálne vyjadrenie, tak ako to bolo v minulosti [porov. § 1 ods. 3
Vládního nařízení č. 120/1923 Sb. ze dne 14. června 1923 o telegrafických podáních
v soudním řízení a v řízení před úřady poručenskými (sirotčími) na Slovensku
a v Podkarpatské Rusi].
10.4 Uvedenú pozíciu by bolo možné podporiť aj účelom normy. Ak je zmyslom
procesnej lehoty istota dostupnosti vzdialenejšieho súdu, tak nutnosť doručenia doplnenia
podania na súd do troch dní by bolo v napätí so zmyslom procesnej lehoty. Na druhej strane
by cenou za možnosť elektronického „zachytenia lehoty“ mohla byť nutnosť včasného
fyzického doručenia. Z tohto dôvodu ostáva hlavným argumentom text zákona.
10.5 Veľmi presvedčivým podporným argumentom v prospech tzv. procesnej lehoty
je však stálosť judikatúry. Judikatúra v tomto smere sa mohla rozvinúť až po roku 1995,
keď bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená možnosť podania telefaxom. Dôležité
je ešte predoslať, že z hľadiska kritérií na doručenie podaní nie je rozdiel medzi civilným
a správnym súdnictvom, ktoré vyrastajú zo spoločného Občianskeho súdneho poriadku,
a preto rozhodnutia civilného kolégia najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj pre správne
súdnictvo. Najvyšší súd dvakrát v procesnej forme právnej vety uverejnenej v Zbierke
stanovísk ustálil, že lehota na doplnenie podania je lehotou procesnou. V právnej vete
uviedol: „Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom (§ 42 ods. 1 O.s.p.)
je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a
§ 57 O.s.p.“ (R 18/2008; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 219/2007 z 26. februára
2008). Šesť rokov na to svoj právny názor zopakoval v judikáte R 143/2014: „Trojdňová
lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami (§ 42 ods. 1 O.s.p.) je
lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57
O.s.p.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 360/2013 z 27. februára 2014). Ústavný
súd okrem toho našiel ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu s rovnakým právnym názorom –
5 Cdo 253/2012, 2 Cdo 360/2013, 1 Cdo 183/2013. Nepriamo potvrdil túto judikatúru aj
ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 305/2011, v ktorom bolo zrušené uznesenie najvyššieho
súdu o odmietnutí odvolania, pretože faxové podanie nebolo posudzované podľa času
skutočného doručenia súdu, ale podľa zapísania do registra. V širšom kontexte ústavný súd
citoval judikát R 18/2008. Je potrebné poznamenať, že nález sp. zn. III. ÚS 305/2011
smeroval práve proti rozhodnutiu správneho kolégia najvyššieho súdu. Naopak, ústavný súd
dohľadal len jediné rozhodnutie (nie zásah listom, ktoré sa nezverejňujú, pozn.) najvyššieho
súdu, ktoré by považovalo lehotu na doplnenie za hmotnoprávnu, a to uznesenie sp. zn.
2 Sžo 208/2008 z 18. marca 2009. Z prehľadu rozhodovacej činnosti vyplýva, že judikatúra
v takej zásadnej otázke je konštantná. Zmena takto fixovanej judikatúry, a to v spojení
so spornou procesnou formou listu je svojvoľná a nesie v sebe prvky „retroaktivity“ (porov.
uznesenie II. ÚS 65/2010; KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní
argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9, s. 152 a nasl.)
a navyše tu nejde o riadnu zmenu judikatúry, ale o ad hoc netransparentné odklon. Možno
dodať, že zmena judikatúry spravidla reflektuje nejaké zmeny spoločenské alebo vývoj
právneho myslenia. Počítanie lehoty v predmetnej veci je však „technickou“ (avšak
v praktickom živote mimoriadne dôležitou) otázkou v podstate nepodliehajúcou vývoju.
Zvlášť by sa takto nemala meniť judikatúra v neprospech účastníka, a to vo vertikálnom
odvetví správneho súdnictva. A ak áno, tak riadnym procesným postupom [§ 20 ods. 1
písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov: Plénum najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach týkajúcich sa
viacerých kolégií alebo v otázkach sporných medzi kolégiami], alebo ešte lepšie vôľou
zákonodarcu než spontánnou nepremyslenou a neformalizovanou zmenou. Prakticky
rovnakú právnu situáciu, aká nastala v prerokúvanej veci, riešil ústavný súd v náleze sp. zn.
I. ÚS 106/2016 z 18. mája 2016, kde potvrdil procesnoprávny charakter lehoty na doplnenie
podania. Ústavný súd konštatuje, že nezákonnou interpretáciou § 57 ods. 3 v spojení s § 42
ods. 1 OSP došlo k porušeniu princípu legality zásahu, a tak k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Takmer rovnakou záťažou, akou je výklad povahy lehoty na doplnenie
elektronického podania, je forma, akou najvyšší súd vyjadril svoj procesný úkon
neprihliadania a odmietnutia. Za adresáta tohto úkonu nepovažoval sťažovateľa, ale len
krajský súd. Sťažovateľ (ako odvolateľ) sa o „odmietnutí“ odvolania dozvedel z listu, ktorý
mu zaslal krajský súd.
11.1 Občiansky súdny poriadok rozoznával zásadné formy rozhodovania, ktorými sú
rozsudok a uznesenie. Podľa § 167 ods. 1 prvej vety OSP ak zákon neustanovuje inak,
rozhoduje súd uznesením. Občiansky súdny poriadok vyžadoval, aby bolo oneskorené
odvolanie odmietnuté. Podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odvolací súd odmietne odvolanie,
ktoré bolo podané oneskorene. Napokon podľa § 36 ods. 3 OSP v odvolacom konaní koná
a rozhoduje senát.
11.2 Uvedené ustanovenia sú zárukou formy, ako aj rozhodovacej formácie, ktorá má
o odmietnutí rozhodnúť. O odvolaní proti rozhodovaniu krajských súdov v správnom
súdnictve rozhoduje trojčlenný senát najvyššieho súdu. Nie je jasné, kto bol autoritou, ktorá
na odvolacom správnom súde neprihliadala na nesprávne doplnené podanie ‒či to bol
sudca spravodajca, alebo senát. Ústavný súd v predmetnej veci nestanovuje, ako sa má
aplikovať neprihliadanie vo všeobecnosti. Procesné právo vyžaduje z rozumných dôvodov
rozhodovanie v zásade v prísnych formách, a preto je potrebné pasívne neprihliadanie
vykladať reštriktívne. Zákon, Občiansky súdny poriadok, požaduje, aby v odvolacom
konaní bolo doplnenie elektronického podania posúdené senátom a rozhodnuté o ňom
uznesením. Ak by odvolateľ podal odvolanie tradične ‒ printovo aoneskorene, bolo by
odmietnuté senátnym uznesením. Nie je zákonný dôvod, aby to bolo inak pri doplnení
elektronicky podaného odvolania. Sám najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Sžr 168/2011
uviedol, že preferuje rozhodnutie uznesením (bod 10: V hore uvedenom ustanovení § 42
ods. 1 O.s.p. nemal krajský súd na podanie urobené telefaxom a nedoplnené v zákonnej
lehote prihliadať. Avšak na druhej strane má účastník pasívne právo byť informovaný
o priebehu súdneho konania. Nebolo preto chybou konajúceho súdu, že vydal procesné
rozhodnutie, ktorým dal účastníkom najavo dôvody, ktoré ho viedli k zastaveniu konania.
Potom, ak navrhovateľky podali proti zastavujúcemu uzneseniu odvolanie, bolo celkom
zákonné, že krajský súd vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.). Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd porušil zložku princípu legality
základného práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie aj tým, že
nerozhodol o odmietnutí odvolania uznesením.
11.3 Úvahy, aký význam má označenie lehoty ako hmotnoprávnej v dôvodovej
správe pre nové procesné kódexy, a to pri rovnakom zákonnom texte, stoja napriek
pochybnostiam mimo rámca predmetnej veci a ústavný súd ich prenecháva budúcej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
11.4 Ústavný súd uzatvára, že neakceptovanie doplnenia podania odoslaného poštou
v trojdňovej lehote a nerozhodnutie o odvolaní senátnym rozhodnutím bolo porušením
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré zároveň znamenajú porušenie ústavného
práva na prístup k (správnemu) súdu a práva na spravodlivé súdne konanie.
12. Z nálezu je zrejmé, že lehota bola zachovaná, a preto ústavný súd priamo
prikazuje najvyššiemu súdu vec prerokovať už meritórne a nezaoberať sa včasnosťou
odvolania (bod 2 výroku nálezu). K bodu 2 výroku nálezu je nutné uviesť, že ústavný súd
v zhode s nálezom sp. zn. I. ÚS 106/2016 interpretoval neprerokovanie odvolania ako iný
zásah spočívajúci v postupe najvyššieho súdu. Ústavný súd, aby zohľadnil a zdôraznil
nedostatočnú procesnú formu „listu“, ktorý ani nebol sťažovateľovi doručený, ho vníma ako
iný zásah, nie ako rozhodnutie, a tak zároveň ako zásah, ktorý sa nezrušuje (porov. čl. 127
ods. 2 prvú vetu ústavy). Ústavný súd považuje právnu situáciu, ktorá vznikla, za zvláštny
druh nečinnosti (odlišnej od prieťahov) spočívajúcej v neprerokovaní odvolania. Z tohto
dôvodu prikazuje najvyššiemu súdu, aby odvolanie riadne prerokoval, čo v podstate
zodpovedá zákazu pokračovať v porušovaní práva na prístup k súdu (čl. 127 ods. 2 tretia
veta ústavy). Možno doplniť, že obnova stavu pred porušením sa aplikuje v odlišných
situáciách, keď je nutné priam fyzicky „zničiť“ zdroj porušenia základných práv, ako
napríklad uchovávané údaje (III. ÚS 204/02).
13. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 eur.
13.1 Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody.
Ústavný súd v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred najvyšším
súdom, teda čo bolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.
13.2 Prihliadajúc na skutočnosť, že (i) o odvolaní sťažovateľa bude na základe nálezu
ústavného súdu meritórne rozhodované (t. j. vec bude pred najvyšším súdom „živá“), ako aj
na skutočnosť, že (ii) napadnutým postupom najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do
hmotných práv sťažovateľa (resp. sťažovateľ bude môcť v odvolacom konaní hájiť všetky
svoje procesné a hmotné práva), je ústavný súd toho názoru, že na dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva alebo slobody postačuje v tomto prípade vyslovenie porušenia
sťažovateľom označených práv, a nie je potrebné priznať sťažovateľovi aj finančné
zadosťučinenie.
13.3 S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosti rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
IV.
Trovy konania
14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou v konaní pred ústavným súdom (bod 3
výroku nálezu).
14.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej
sťažnosti podanej sťažovateľom a pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal
z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
14.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti), za podanie
repliky k vyjadreniu odporcu nepriznal úhradu trov, keďže v nej sťažovateľ odkázal na
svoje argumenty v sťažnosti a neuviedol nové skutočnosti alebo argumenty.
14.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eur).
14.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za dva úkony
právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 279,66 eur (2 x 139,83
eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,78 eur (2 x 8,39
eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokátka subjektom registrovaným
pre DPH (IČ DPH ). Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov
právneho zastúpenia spolu v sume 355,73 eur (296,44 eur + 20 % DPH).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017