Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 222/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia

VLK, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Lesoochranárskeho zoskupenia VLK na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e , aby prerokoval

a rozhodol o odvolaní Lesoochranárskeho zoskupenia VLK z 30. júla 2015 proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -96 z 28. mája 2015.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Lesoochranárskemu

zoskupeniu VLK trovy konania spolu v sume 355,73 eur € (slovom tristopäťdesiatpäť eur

a sedemdesiattri centov), a to na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Advokátska

kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2015 doručená sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn.

(ďalej aj „namietaný postup“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -14 zo 4. apríla 2017 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 14. mája 2014 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky

č. 2153/2014-1.10 (42/2012 - rozkl.) z 10. marca 2014, ktorým bolo podľa § 82 ods. 9

písm. a) v spojení s o ochrane prírody

a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOPK“) zastavené konanie o povolenie

výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) ZOPK ‒usmrtenie jedného

jedinca medveďa hnedého. Krajský súd rozsudkom č. k. -96 z 28. mája 2015

žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal.

2.1 Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 30. júla 2015 odvolanie faxovým

podaním a 31. júla 2015 podaním na poštovú prepravu. Dňa 9. októbra 2015 bol právnej

zástupkyni sťažovateľa doručený list krajského súdu č. k. -129 z 5. októbra

2015, ktorým jej zaslal na vedomie list najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2015, ktorým najvyšší súd vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia

o odvolaní, a to z týchto dôvodov:

„Podľa , podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;

podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho

originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podanie urobené telefaxom, ktoré obsahuje návrh vo veci samej, má sledované

procesné účinky len vtedy, ak bolo v lehote troch dní doplnené predložením jeho originálu.

Doplnenie je účastník povinný v stanovenej lehote urobiť bez zvláštnej výzvy súdu, ak tak

neurobí, súd postupuje tak, akoby takéto podanie vôbec nebolo urobené. Ak teda účastník

podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas telefaxom, no originál

telefaxového podania predloží súdu až po uplynutí trojdňovej lehoty, nemožno na podanie

urobené telefaxom prihliadať. Odvolanie by bolo podané včas iba v prípade, ak by originál

telefaxu bol predložený v dobe, keď odvolacia lehota ešte plynula, čo však neplatí

v predmetnom konaní.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo žalobcovi doručené dňa 15.07.2015.

Proti rozsudku podal žalobca odvolanie prostredníctvom telefaxu. Odvolanie žalobcu bolo

súdu prvého stupňa doručené dňa 30.07.2015, t. j. v posledný deň odvolacej lehoty. Žalobca

bol v zmysle ustanovenia povinný toto podanie urobené vo forme telefaxu

doplniť do troch dní (do 02.08.2015). Odvolanie žalobcu bolo doplnené až dňa 04.08.2015,

t. j. zjavne oneskorene. Uvedená trojdňová lehota je lehotou hmotnoprávnou, a teda na

podanie, ktoré nebolo v tejto lehote doplnené (nestačí, aby sa originál podania v lehote

podal na poštovú prepravu, ale originál podania sa musí v stanovenej lehote reálne

nachádzať na súde), súd neprihliada.

Vzhľadom na uvedené nebolo potrebné vec predkladať Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky.“

3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uvádza, že podal odvolanie proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu v lehote ustanovenej zákonom a spôsobom predpísaným zákonom.

Odvolanie teda podal v pätnásty deň zákonom ustanovenej 15-dňovej lehoty telefaxom.

Originál tohto odvolania odovzdal v zákonom ustanovenej 3-dňovej lehote na poštovú

prepravu.

3.1 Podľa sťažovateľa právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť

existencie rozdielnych právnych názorov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach

a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré zabezpečujú koherentnosť judikatúry.

Tento mechanizmus spočíva podľa odkazu sťažovateľa v inštitúte zverejňovania súdnych

rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Otázka výkladu lehôt uvedených v tom čase platnom a účinnom ustanovení § 55 a § 57

(ďalej aj „OSP“) je otázkou, ktorá podľa sťažovateľa

nespôsobuje v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky interpretačný a aplikačný

problém.

3.2 Nesporne k takejto jednotnej judikatúre prispeli podľa sťažovateľa rozhodnutia

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky.

3.3 Sťažovateľ uvádza, že pod č. 5 bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v jej čiastke 1/2005, zverejnený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2004, ktorého právna veta znie:

„Odvolanie podané telefaxom, ktoré bolo do troch dní doplnené predložením

originálu má účinky riadne a včas podaného odvolania. Účastníkovi by odmietnutím

takéhoto odvolania bola odňatá možnosť konať pred súdom.“

Z obsahu tohto rozhodnutia podľa sťažovateľa vyplýva, že sa vzťahuje na vec, kde

odvolanie bolo podané v posledný deň lehoty na odvolanie telefaxovým podaním, ktoré

bolo doplnené predložením originálu odoslaným poštovou prepravou.

3.4 Sťažovateľ ďalej odkazuje na to, že najvyšší súd sa k otázke charakteru 3-dňovej

lehoty uvedenej v ustanovení opätovne vrátil zverejnením rozhodnutia

č. 18 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

v čiastke 2/2012 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2008),

ktorého právna veta podľa sťažovateľa zrozumiteľne a explicitne definuje charakter lehoty

uvedenej v ustanovení . Podľa tejto právnej vety:

„Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom ( )

je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ust. § 55 a § 57

“

Sťažovateľ ďalej cituje z obsahu tohto rozhodnutia:

„Právna úprava lehôt sa v nachádza v ustanoveniach

§§ 55 a nasledujúcich. Ide nepochybne o právnu úpravu procesných lehôt, ktoré sú

zachované, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo podanie odovzdá orgánu,

ktorý má povinnosť ho doručiť. Aj trojdňovú lehotu stanovenú v

k doplneniu podania urobeného telefaxom predložením jeho originálu, treba považovať za

lehotu procesnú. Pre jej počítanie, plynutie a to treba zdôrazniť - aj pre jej zachovanie,

platia ustanovenia a , včítane jeho odseku 3. Opačný výklad, t. j.

interpretovať zachovanie tejto lehoty ako výnimka zo všeobecného pravidla, nemá oporu

v zákone a bol by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť.“

3.5 Podľa sťažovateľa uvedené rozhodnutia, predovšetkým naposledy citovaný

rozsudok najvyššieho súdu, vytvorili základ pre jednotnú rozhodovaciu činnosť súdov

všetkých stupňov (a podľa sťažovateľa je potrebné poznamenať, že aj orgánov verejnej

správy). Uvedené rozhodnutia a z nich vyplývajúci jednotný a pochybnosti nevzbudzujúci

výklad charakteru lehoty uvedenej v ustanovení je podľa presvedčenia

sťažovateľa aj jedným z východísk pre rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo veciach,

v ktorých sa ústavný súd zaoberal porušením práva účastníka konania odňatím jeho

možnosti konať pred súdom.

3.6 V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.

z 25. januára 2012, podľa ktorého:

„Podľa podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom... Podanie urobené telefaxom treba doplniť

najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote

doplnené sa neprihliada.

Podľa lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na

súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Odvolanie ako iné podanie možno podať písomne, ústne do zápisnice, telegraficky

alebo telefaxom. Ak účastník občianskeho súdneho konania podal odvolanie proti rozsudku

súdu prvého stupňa telefaxom v posledný deň odvolania a toto podanie do troch dní doplnil

predložením jeho originálu, má toto telefaxové odvolanie účinky riadne a včas podaného

odvolania. Preto ak odvolací súd odmietol odvolanie účastníka konania ako oneskorene

podané, ide o prípad postupu súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať

pred súdom, keď odvolanie bolo zrejme včasné (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. mája 2007).

Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom ( ) je

lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57

(vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať zachovanie tejto lehoty ako

výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol by aj v rozpore s účelom,

ktorému má táto lehota slúžiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2008).“

3.7 Podľa sťažovateľa ústavný súd podobne aj v náleze sp. zn.

z 28. apríla 2014 skonštatoval:

„Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami

( ) je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia

ustanovenia a (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať

zachovanie tejto lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol

by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť (m. m. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2008).“

3.8 Za tohto stavu nemožno podľa sťažovateľa nájsť odpoveď na otázku čo, resp.

ustanovenie akých právnych predpisov, aké pramene právnej vedy, či aké rozhodnutia

súdov boli pre najvyšší súd inšpiráciou pre jeho postup v konaní o odvolaní sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu spočívajúci v neprerokovaní jeho odvolania a vybavenia jeho

veci už citovaným listom. Podľa sťažovateľa, vychádzajúc z citovaných ustanovení

právnych predpisov, ústavu nevynímajúc, ich ustáleného, gramatického, logického

a teleologického významu zodpovedajúceho výkladu, ktorého zakotvenie v systéme súdnej

ochrany poskytovanom prostriedkami občianskeho súdneho konania vyplýva z už

citovaných judikátov samotného najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutí ústavného súdu,

nemožno hodnotiť tento postup najvyššieho súdu inak, ako extrémne svojvoľný a arbitrárny,

popierajúci princíp právnej istoty ako jeden z pilierov výkonu súdnej moci v právnom štáte.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK domáhať sa zákonným

postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1

SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 28.5.2015, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

prejednať odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28.5.2015.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 1 000 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

Vyjadrenie odporcu

5. Listom č. KP 3/2017-31 doručeným ústavnému súdu 18. mája 2017 sa k podanej

sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.

5.1 Najvyšší súd iba uviedol, že ponecháva na zváženie ústavnému súdu rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa v zmysle jeho argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti. Zároveň

najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Replika sťažovateľa

6. Podaním doručeným ústavnému súdu 5. júna 2017 sa k stanovisku najvyššieho

súdu vyjadril sťažovateľ (replika).

6.1 Sťažovateľ len skonštatoval, že vzhľadom na obsah vyjadrenia najvyššieho súdu

nemá ani dôvod, ale ani priestor na akúkoľvek polemiku so stanoviskom najvyššieho súdu.

Sťažovateľ odkázal na obdobnú vec rozhodovanú ústavným súdom v konaní sp. zn.

, kde sa v náleze z 18. mája 2016 vysporiadal s identickým postupom

najvyššieho súdu, aký je predmetom prieskumu ústavného súdu v sťažovateľovej veci.

III.

Závery ústavného súdu

7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

8. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu sťažnosti, dáva do pozornosti, že v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu a konania najvyššieho súdu bol Občiansky súdny

poriadok s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne

, a Správnym súdnym

poriadkom. Ústavný súd tak musí vychádzať pri posudzovaní sťažnosti aj z tejto skutočnosti

a prihliadať na v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec

sťažovateľa a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

9.1 Ústavný súd predovšetkým akcentuje, že svojím textom

(Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci

v stávke (porov. bod 7.1 nálezu , uznesenie bod 11).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní

o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť (napr. , ).

9.2 Uvedená judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej konkretizácie

práva na súdnu ochranu a z požiadavky zabezpečiť reálnosť prístupu (,

, ) k jednotlivým zákonom upraveným štádiám a inštanciám

konania [porov. Feťková, G., Klučka, J. (eds.): Právne vety z rozhodovacej činnosti

ústavného súdu SR 1993 ‒ 2000, s. 71 anasl.]. Z toho vyplýva, že ak už zákon pozná určitý

inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce

z , aj keď, prirodzene, nie každé porušenie zákona, je porušením

ods. 1 .

9.3 Ústavný súd už uviedol (, , ), že

rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si

prípustnosť vecí vo svojich konaniach a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je

v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti

opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany

základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia

nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná s právom na súdnu ochranu.

10. V prerokúvanej veci sťažovateľ napáda postup najvyššieho súdu, ktorého

dôsledkom bolo, že tento sa nezaoberal jeho odvolaním proti prvostupňovému rozsudku

a nevydal o ňom žiadne rozhodnutie predpokladané až . Podstatou veci je

preskúmanie, či (i) neprerokovanie odvolania proti prvostupňovému rozsudku správneho

súdu, pretože faxom podané odvolanie bolo doplnené v trojdňovej lehote počítanej podľa

procesne, a nie „hmotnoprávne“, je porušením práva na

prístup k súdu. (ii) Rovnako je nutné preskúmať, či neformálna procesná forma ‒list,

ktorou najvyšší súd len voči krajskému súdu, a nie účastníkovi konania vyjadril, že nemôže

odvolanie prerokovať, je súladná s právom na súdnu ochranu.

10.1 Bývalý umožňoval okrem konzervatívneho

doručenia podaní voči súdu poštou a osobným doručením aj doručenie „nemateriálnym“

spôsobom, ktoré, prirodzene, vyžadovalo doplnenie fyzického originálu. Vec je sporná

právne v tom, že sťažovateľ tvrdí, že lehota na doplnenie podania je tzv. procesnoprávna,

a najvyšší súd vo svojom vyjadrení tvrdí, že ide o lehotu hmotnoprávnu.

10.2 Ako to ustanovoval v , podanie možno urobiť elektronickými

prostriedkami. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne najneskôr do troch dní; na podania, ktoré neboli

v tejto lehote doplnené, sa neprihliada. V predmetnej veci išlo o elektronické (faxové)

podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho súdu. Podanie odvolania je

rozumne judikatúrou považované za podanie obsahujúce návrh vo veci samej, a preto ak je

elektronické, je nutné doplniť do troch dní pod sankciou neprihliadania.

10.3 Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie (Lehota je zachovaná,

ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má

povinnosť ho doručiť.) je všeobecným právnym základom počítania lehôt pre celý

. Podľa ústavného súdu sa tak (i) tradičné podanie, ale aj (ii)

čiastkové doplnenie elektronického podania nachádzajú na platforme Občianskeho súdneho

poriadku, a preto už doplnenie podania je potrebné počítať prostredníctvom § 57 ods. 3

. Zo súčtu noriem podľa a platí, že lehota je zachovaná, ak

sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo písomné doplnenie podania obsahujúce

návrh vo veci samej odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Opačný spôsob by si

vyžadoval explicitné textuálne vyjadrenie, tak ako to bolo v minulosti [porov. § 1 ods. 3

Vládního nařízení č. 120/1923 Sb. ze dne 14. června 1923 o telegrafických podáních

v soudním řízení a v řízení před úřady poručenskými (sirotčími) na Slovensku

a v Podkarpatské Rusi].

10.4 Uvedenú pozíciu by bolo možné podporiť aj účelom normy. Ak je zmyslom

procesnej lehoty istota dostupnosti vzdialenejšieho súdu, tak nutnosť doručenia doplnenia

podania na súd do troch dní by bolo v napätí so zmyslom procesnej lehoty. Na druhej strane

by cenou za možnosť elektronického „zachytenia lehoty“ mohla byť nutnosť včasného

fyzického doručenia. Z tohto dôvodu ostáva hlavným argumentom text zákona.

10.5 Veľmi presvedčivým podporným argumentom v prospech tzv. procesnej lehoty

je však stálosť judikatúry. Judikatúra v tomto smere sa mohla rozvinúť až po roku 1995,

keď bola do zavedená možnosť podania telefaxom. Dôležité

je ešte predoslať, že z hľadiska kritérií na doručenie podaní nie je rozdiel medzi civilným

a správnym súdnictvom, ktoré vyrastajú zo spoločného ,

a preto rozhodnutia civilného kolégia najvyššieho súdu sú aplikovateľné aj pre správne

súdnictvo. Najvyšší súd dvakrát v procesnej forme právnej vety uverejnenej v Zbierke

stanovísk ustálil, že lehota na doplnenie podania je lehotou procesnou. V právnej vete

uviedol: „Trojdňová lehota na doplnenie podania urobeného telefaxom ( )

je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a

“ (R 18/2008; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára

2008). Šesť rokov na to svoj právny názor zopakoval v judikáte R 143/2014: „Trojdňová

lehota na doplnenie podania urobeného elektronickými prostriedkami ( ) je

lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57

“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2014). Ústavný

súd okrem toho našiel ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu s rovnakým právnym názorom –

, , . Nepriamo potvrdil túto judikatúru aj

ústavný súd nálezom sp. zn. , v ktorom bolo zrušené uznesenie najvyššieho

súdu o odmietnutí odvolania, pretože faxové podanie nebolo posudzované podľa času

skutočného doručenia súdu, ale podľa zapísania do registra. V širšom kontexte ústavný súd

citoval judikát R 18/2008. Je potrebné poznamenať, že nález sp. zn.

smeroval práve proti rozhodnutiu správneho kolégia najvyššieho súdu. Naopak, ústavný súd

dohľadal len jediné rozhodnutie (nie zásah listom, ktoré sa nezverejňujú, pozn.) najvyššieho

súdu, ktoré by považovalo lehotu na doplnenie za hmotnoprávnu, a to uznesenie sp. zn.

z 18. marca 2009. Z prehľadu rozhodovacej činnosti vyplýva, že judikatúra

v takej zásadnej otázke je konštantná. Zmena takto fixovanej judikatúry, a to v spojení

so spornou procesnou formou listu je svojvoľná a nesie v sebe prvky „retroaktivity“ (porov.

uznesenie ; KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní

argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9, s. 152 a nasl.)

a navyše tu nejde o riadnu zmenu judikatúry, ale o ad hoc netransparentné odklon. Možno

dodať, že zmena judikatúry spravidla reflektuje nejaké zmeny spoločenské alebo vývoj

právneho myslenia. Počítanie lehoty v predmetnej veci je však „technickou“ (avšak

v praktickom živote mimoriadne dôležitou) otázkou v podstate nepodliehajúcou vývoju.

Zvlášť by sa takto nemala meniť judikatúra v neprospech účastníka, a to vo vertikálnom

odvetví správneho súdnictva. A ak áno, tak riadnym procesným postupom [§ 20 ods. 1

písm. b) o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov: Plénum najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach týkajúcich sa

viacerých kolégií alebo v otázkach sporných medzi kolégiami], alebo ešte lepšie vôľou

zákonodarcu než spontánnou nepremyslenou a neformalizovanou zmenou. Prakticky

rovnakú právnu situáciu, aká nastala v prerokúvanej veci, riešil ústavný súd v náleze sp. zn.

z 18. mája 2016, kde potvrdil procesnoprávny charakter lehoty na doplnenie

podania. Ústavný súd konštatuje, že nezákonnou interpretáciou § 57 ods. 3 v spojení s § 42

ods. 1 došlo k porušeniu princípu legality zásahu, a tak k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prístup k súdu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Takmer rovnakou záťažou, akou je výklad povahy lehoty na doplnenie

elektronického podania, je forma, akou najvyšší súd vyjadril svoj procesný úkon

neprihliadania a odmietnutia. Za adresáta tohto úkonu nepovažoval sťažovateľa, ale len

krajský súd. Sťažovateľ (ako odvolateľ) sa o „odmietnutí“ odvolania dozvedel z listu, ktorý

mu zaslal krajský súd.

11.1 rozoznával zásadné formy rozhodovania, ktorými sú

rozsudok a uznesenie. Podľa prvej vety ak zákon neustanovuje inak,

rozhoduje súd uznesením. vyžadoval, aby bolo oneskorené

odvolanie odmietnuté. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie,

ktoré bolo podané oneskorene. Napokon podľa v odvolacom konaní koná

a rozhoduje senát.

11.2 Uvedené ustanovenia sú zárukou formy, ako aj rozhodovacej formácie, ktorá má

o odmietnutí rozhodnúť. O odvolaní proti rozhodovaniu krajských súdov v správnom

súdnictve rozhoduje trojčlenný senát najvyššieho súdu. Nie je jasné, kto bol autoritou, ktorá

na odvolacom správnom súde neprihliadala na nesprávne doplnené podanie ‒či to bol

sudca spravodajca, alebo senát. Ústavný súd v predmetnej veci nestanovuje, ako sa má

aplikovať neprihliadanie vo všeobecnosti. Procesné právo vyžaduje z rozumných dôvodov

rozhodovanie v zásade v prísnych formách, a preto je potrebné pasívne neprihliadanie

vykladať reštriktívne. Zákon, , požaduje, aby v odvolacom

konaní bolo doplnenie elektronického podania posúdené senátom a rozhodnuté o ňom

uznesením. Ak by odvolateľ podal odvolanie tradične ‒ printovo aoneskorene, bolo by

odmietnuté senátnym uznesením. Nie je zákonný dôvod, aby to bolo inak pri doplnení

elektronicky podaného odvolania. Sám najvyšší súd v uznesení sp. zn.

uviedol, že preferuje rozhodnutie uznesením (bod 10: V hore uvedenom ustanovení § 42

ods. 1 nemal krajský súd na podanie urobené telefaxom a nedoplnené v zákonnej

lehote prihliadať. Avšak na druhej strane má účastník pasívne právo byť informovaný

o priebehu súdneho konania. Nebolo preto chybou konajúceho súdu, že vydal procesné

rozhodnutie, ktorým dal účastníkom najavo dôvody, ktoré ho viedli k zastaveniu konania.

Potom, ak navrhovateľky podali proti zastavujúcemu uzneseniu odvolanie, bolo celkom

zákonné, že krajský súd vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.). Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd porušil zložku princípu legality

základného práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie aj tým, že

nerozhodol o odmietnutí odvolania uznesením.

11.3 Úvahy, aký význam má označenie lehoty ako hmotnoprávnej v dôvodovej

správe pre nové procesné kódexy, a to pri rovnakom zákonnom texte, stoja napriek

pochybnostiam mimo rámca predmetnej veci a ústavný súd ich prenecháva budúcej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

11.4 Ústavný súd uzatvára, že neakceptovanie doplnenia podania odoslaného poštou

v trojdňovej lehote a nerozhodnutie o odvolaní senátnym rozhodnutím bolo porušením

ustanovení , ktoré zároveň znamenajú porušenie ústavného

práva na prístup k (správnemu) súdu a práva na spravodlivé súdne konanie.

12. Z nálezu je zrejmé, že lehota bola zachovaná, a preto ústavný súd priamo

prikazuje najvyššiemu súdu vec prerokovať už meritórne a nezaoberať sa včasnosťou

odvolania (bod 2 výroku nálezu). K bodu 2 výroku nálezu je nutné uviesť, že ústavný súd

v zhode s nálezom sp. zn. interpretoval neprerokovanie odvolania ako iný

zásah spočívajúci v postupe najvyššieho súdu. Ústavný súd, aby zohľadnil a zdôraznil

nedostatočnú procesnú formu „listu“, ktorý ani nebol sťažovateľovi doručený, ho vníma ako

iný zásah, nie ako rozhodnutie, a tak zároveň ako zásah, ktorý sa nezrušuje (porov. čl. 127

ods. 2 prvú vetu ). Ústavný súd považuje právnu situáciu, ktorá vznikla, za zvláštny

druh nečinnosti (odlišnej od prieťahov) spočívajúcej v neprerokovaní odvolania. Z tohto

dôvodu prikazuje najvyššiemu súdu, aby odvolanie riadne prerokoval, čo v podstate

zodpovedá zákazu pokračovať v porušovaní práva na prístup k súdu (čl. 127 ods. 2 tretia

veta ). Možno doplniť, že obnova stavu pred porušením sa aplikuje v odlišných

situáciách, keď je nutné priam fyzicky „zničiť“ zdroj porušenia základných práv, ako

napríklad uchovávané údaje ().

13. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 eur.

13.1 Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva alebo slobody v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet konania pred najvyšším

súdom, teda čo bolo v stávke („at stake“) pre sťažovateľa.

13.2 Prihliadajúc na skutočnosť, že (i) o odvolaní sťažovateľa bude na základe nálezu

ústavného súdu meritórne rozhodované (t. j. vec bude pred najvyšším súdom „živá“), ako aj

na skutočnosť, že (ii) napadnutým postupom najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do

hmotných práv sťažovateľa (resp. sťažovateľ bude môcť v odvolacom konaní hájiť všetky

svoje procesné a hmotné práva), je ústavný súd toho názoru, že na dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva alebo slobody postačuje v tomto prípade vyslovenie porušenia

sťažovateľom označených práv, a nie je potrebné priznať sťažovateľovi aj finančné

zadosťučinenie.

13.3 S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Trovy konania

14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou v konaní pred ústavným súdom (bod 3

výroku nálezu).

14.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej

sťažnosti podanej sťažovateľom a pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal

z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

14.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti), za podanie

repliky k vyjadreniu odporcu nepriznal úhradu trov, keďže v nej sťažovateľ odkázal na

svoje argumenty v sťažnosti a neuviedol nové skutočnosti alebo argumenty.

14.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eur).

14.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za dva úkony

právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 279,66 eur (2 x 139,83

eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,78 eur (2 x 8,39

eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej

len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokátka subjektom registrovaným

pre DPH (IČ DPH ). Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov

právneho zastúpenia spolu v sume 355,73 eur (296,44 eur + 20 % DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017