Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 629/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

zastúpeného JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. marca 2018.

2.1 Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

z 19. septembra 2016 podanou Krajskému súdu v Trenčíne domáhal preskúmania

rozhodnutia Centra právnej pomoci Nitra (ďalej len „odporca“) č. 10557/2016-KaNR

z 8. septembra 2016, ktorým mu nebol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci

v právnej veci vedenej Krajským súdom v Bratislave, v ktorej sa správnou žalobou domáhal

preskúmania rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej

len „ústav“) č. 1891040-1/2016-DT z 9. júna 2016 o jeho disciplinárnom potrestaní.

Odporca nepriznal sťažovateľovi nárok na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci z dôvodu,

že vec, v ktorej žiadal o poskytnutie právnej pomoci, je zrejme bezúspešná, a preto nespĺňa

zákonom stanovenú podmienku na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm.

b) o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi

a o zmene a doplnení o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov v znení v znení neskorších predpisov.

2.2 Sťažovateľ bol v rámci disciplinárneho konania vedeného

pod č. 1891040-1/2016-DT disciplinárne potrestaný za porušenie § 39 písm. b) a c) zákona

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“), t. j. že nesplnil povinnosť

plniť pokyny a príkazy príslušníka zboru a zamestnanca zboru a povinnosť plniť úlohy

vyplývajúce z programu zaobchádzania. Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom

č. k. -35 z 2. mája 2017 žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením,

že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní, v ktorom požiadal odporcu o právnu pomoc, domáha

preskúmania rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu za konanie, ktoré nemá znaky

priestupku, a nepredložil žiadne ďalšie dokumenty, ktorými by preukázal možnosť úspechu

v súdnom konaní, v ktorom požiadal o právnu pomoc, v dôsledku čoho odporca dospel

k záveru o zrejmej bezúspešnosti tohto konania. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa svojím

rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2018 rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť

proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. -35

z 2. mája 2017 zamietol vrátane návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Európskemu

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok

na náhradu trov kasačného konania.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdí, že odporca „... neskúmal dôvody žiadosti,

ani splnenie/nesplnenie podmienok uvedených v , podľa ktorého

fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej spoluúčasti,

ak jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima a nemôže si využívanie

právnych služieb zabezpečiť svojim majetkom, nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a

hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné

hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.“. Podľa jeho právneho názoru «Pri skúmaní podmienok

v zmysle § 6 ods. 1 zákona o právnej pomoci nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať

výsledok konania vo veciach podľa z vecnej stránky. Za plne

opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal,

či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva (šikana), alebo napr.

či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie)

nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť napr. z dôvodu zániku práva

uplynutím času. Pokiaľ ide o negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle §

8 zákona o právnej pomoci je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre

účely tohto konania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre konanie na

všeobecnom súde. Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“ a

naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého žalovaný pri dodržaní odbornej starostlivosti

pri prvotnej analýze veci postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť

náklady právnej pomoci. V tomto smere bol preto žalobca ako žiadateľ toho názoru, že

žalovaný postupoval nesprávne a rozhodol o jeho žiadosti na poskytnutie právnej pomoci

predčasne a bez toho, aby svoje zamietavé stanovisko riadne a zrozumiteľne odôvodnil.».

Sťažovateľ s poukazom aj na judikatúru ESĽP akcentoval to, že „... podal správnu žalobu

proti rozhodnutiu ústavu na výkon trestu odňatia slobody o disciplinárnom treste a domáhal

sa len formálneho určenia advokáta, aby súd mohol o žalobe rozhodnúť, čo by následne aj v

prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci správneho súdu umožnilo

sťažovateľovi domáhať sa ochrany jeho práva na ústavnom súde, resp. následne na

Európskom súde pre ľudské práva, keďže ten zásadne konštatuje, že aj väzeň musí mať

možnosť prístupu k súdu, ak sa rozhodnutie väznice dotýka jeho občianskych práv a

slobôd.“. V závere svojej argumentácie uzavrel, že „Najvyšší súd SR... konal v rozpore s

právom, keď neposúdil ako predbežnú otázku právo sťažovateľa na prístup k súdu v zmysle

záväznej judikatúry ESĽP, pretože by zákonite musel dospieť len k záveru, že sa nejedná o

zrejmú bezúspešnosť sporu - úspešnosť sporu totiž závisela výlučne na rozhodnutí

príslušného správneho súdu, ktorý je tiež viazaný judikatúrou ESĽP - čo malo viesť k

zrušeniu kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku.“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2018,

sp. zn. , porušené bolo.

2/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2018,

sp. zn. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.500,-Eur

(slovom tritisícpäťsto Eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť...

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia v sume 325,42 Eur...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.1 Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s čl.

51 ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok aj spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané,

že tento článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov alebo trestného obvinenia vedeného proti nemu mohol nechať predložiť súdu.

V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup

k súdu len jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu

sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie

súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci

(rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom

a ani ochrancom zákonnosti (, , ). Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa

konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

12. V ďalšom ústavný súd poukazuje na špecifiká, ktorými sa riadi súdny prieskum

uskutočňovaný podľa v znení neskorších

predpisov (ako právneho predpisu, podľa ktorého aj najvyšší súd rozhodol), v zmysle

ktorého je úlohou (správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu orgánu verejnej správy, resp. správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie

rozhodnutia zadovážil dostatok skutkových podkladov, či konal v súčinnosti s účastníkmi

konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi

predpismi. Úlohou správneho súdnictva teda nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej

správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov týchto orgánov a preskúmať to,

či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd

nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy

(porovnaj ).

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, ).

14. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2018

v podstatnom vyplýva:

«41. Podľa žalobcu žalovaný vyvodil zrejmú bezúspešnosť sporu z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2016, ktoré sa týka

vylúčenia rozhodnutí o uložení disciplinárnych trestov zo súdneho prieskumu, s výnimkou

tých, ktoré majú znaky priestupku, o ktoré oprel svoju argumentáciu aj krajský súd. Takýto

záver považuje žalobca za neprípustné prejudikovanie sporu, keďže opomína všetky

individuality toho ktorého prípadu aj vzhľadom na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, s ktorou sa nedostatočne vysporiadal krajský súd v napadnutom

rozsudku.

42. Kasačný súd dáva žalobcovi do pozornosti, že zákonodarca s účinnosťou

od 1. januára 2014 rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného,

s výnimkou konaní majúcich znaky, priestupku, výslovne vyňal zo súdneho prieskumu

a najvyšší súd vo vyššie spomínanom rozhodnutí potvrdil existujúci právny stav.

Rozhodnutie nie je rozhodnutím o disciplinárnom

previnení, ktoré by bolo výsledkom disciplinárneho konania so znakmi priestupku, a preto

ho nemožno považovať za individuálny správny akt. Podľa názoru kasačného súdu

v preskúmavanej právnej veci skutočne nemožno objektívne vylúčiť zrejmú bezúspešnosť

sporu ako jednu z obligatórnych podmienok pre poskytnutie právnej pomoci.

43. V súvislosti s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

poukazuje aj kasačný súd rovnako ako krajský súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu

sp. zn. , kde sa súd zaoberal ust. § 8 zákona, ktoré nepredstavuje taxatívny

výpočet skutočností, na ktoré musí žalovaný pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti

prihliadať, cit: „posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sa nemá ponechať len na tvrdení

žiadateľa, ale za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov

zákon v § 8 zveril právomoc tieto návrhy eliminovať v podobe vydávaní negatívnych

rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej

z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku.“. Centrum právnej pomoci teda

nemôže priznať právnu pomoc žiadateľovi v prípade, pokiaľ by spĺňal len niektorú z daných

podmienok.

44. Kasačný súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zvýrazňuje

skutočnosť, cit: „pre naplnenie požiadavky

nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby

bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného

posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá sama osebe

nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa z. “

(obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky argumentuje i v iných rozhodnutiach,

napr. sp. zn. , sp. zn. ). Správny orgán teda nemá prejudikovať

výsledok konania z vecnej stránky, ale len formálne preskúmať odôvodnenosť návrhu

žiadateľa.

45. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd považuje za obdobnú situáciu, keď žiadateľ

vyvracia skutočnosti, ktoré boli záväzne vyriešené v iných konaniach a taktiež ak nemôže

v súdnom konám dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného

nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti podľa procesných predpisov.

46. Senát najvyššieho súdu opätovne zdôrazňuje, že v predmetnej veci žalovaný zistil

zrejmú bezúspešnosť sporu na základe zbežného (formálneho) posúdenia veci, nakoľko

právna úprava účinná od 1. januára 2014 v ust.

ods. 1 explicitne stanovuje, cit.: „Rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny

a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom; to neplatí,

ak ide o rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, ktoré má

znaky priestupku.“ čo podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. ...

48. Rovnako ako neopodstatnenú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa,

že postupom krajského súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces vzhľadom

k tomu, že sa nevyjadril k rozsiahlej argumentácii žalobcu vo vzťahu k rozsudkom

Európskeho súdu pre ľudské práva. Krajský súd k uvedenej námietke správne podotkol,

že značná časť námietok sa týkala právneho posúdenia sporu, v rámci ktorého žalobca

žiada o právnu pomoc s tým, že tieto námietky sa týkajú konania vo veci samej

a nie sú predmetom prieskumu v tejto fáze konania, teda vo fáze zisťovania, či v konaní

vo veci samej sú dôvody na poskytnutie právnej pomoci v zmysle

49. S vyššie uvedeným sa stotožňuje aj kasačný súd z dôvodu, že predmetom súdneho

prieskumu je posúdenie splnenia podmienok na poskytnutie právnej pomoci žiadateľovi,

pričom v rámci posúdenia vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu už zo zbežného posúdenia

veci bolo zrejmé, že žiadateľ nebude úspešný v konaní, v ktorom žiada právne zastúpenie.

Inými slovami predmetom tohto konania nebolo posúdenie úspešnosti žaloby v konaní,

pre ktoré žiada sťažovateľ právnu pomoc. Inak by krajský súd prejudikoval rozhodnutie

správneho súdu o preskúmaní rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu. Námietky

poukazujúce na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva sa preto netýkali

predmetu prieskumu v tomto konaní. V tomto smere uvedené platí aj pre námietky

sťažovateľa v kasačnej sťažnosti.

50. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd nepovažoval za dôvodný návrh

sťažovateľa na predloženie veci Európskemu súdu pre ľudské práva o vydanie poradného

stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd

uvedených v Dohovore, preto ho vo výroku I. zamietol.»

15. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru ESĽP Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

16.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2018 konštatuje, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa

riadne zaoberal, príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie

tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil a na všetky pre posúdenie veci

kľúčové argumenty sťažovateľa poskytol náležitú odpoveď (podrobnejšie bod 14 tohto

odôvodnenia). Ústavný súd nepovažuje najvyšším súdom vyslovený kľúčový právny názor

o tom, že sťažovateľ žiadal o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci vo veci, v ktorej zjavne

nemal nádej na úspech, za arbitrárny, naopak, uvedený záver najvyššieho súdu považuje

za ústavne súladný, vychádzajúci nielen z platnej legislatívy, ale aj príslušnej judikatúry.

Ústavný súd považuje samotný postoj sťažovateľa skôr za jeho snahu o zneužitie práva

vo svoj prospech, pričom k tomuto záveru viedli ústavný súd nasledujúce zistenia:

16.2 Ústavný súd svojím uznesením č. k. -13 z 12. decembra 2017,

ktoré sa stalo právoplatným 1. februára 2018, odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť

smerujúcu proti postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000 a jej upovedomeniu

zo 16. októbra 2017 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V predmetnom konaní ústav

v rámci disciplinárneho konania vedeného proti sťažovateľovi pod č. 1891040-1/2016-DT

rozhodol svojimi rozhodnutiami č. 1891040-1/2016-DT z 12. mája 2016 a 9. júna 2016

(rozhodnutie o odvolaní) o spáchaní disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 3 písm.

a) zákona o výkone trestu, za čo sťažovateľovi uložil disciplinárny trest, a to pokarhanie.

Proti predmetným rozhodnutiam ústavu sa sťažovateľ bránil podnetom podľa § 31 a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov adresovaným Krajskej

prokuratúre v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá podnet v konaní vedenom

pod sp. zn. vyhodnotila ako neopodstatnený, o čom bol sťažovateľ

upovedomený listom z 26. apríla 2017, a tiež podnetom adresovaným generálnej

prokuratúre, ktorá v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000 taktiež vyhodnotila

jeho opakovaný podnet ako neopodstatnený, o čom bol sťažovateľ upovedomený listom

zo 16. októbra 2017.

16.3 V uzneseniach ústavného súdu č. k. -32 z 24. mája 2017,

právoplatnom 11. júla 2017, č. k. -19 z 1. augusta 2017, právoplatnom

13. septembra 2017, a č. k. -19 z 20. septembra 2017, právoplatnom

30. októbra 2017, bolo sťažovateľovi aj zo strany ústavného súdu dostatočne ozrejmené,

že ústav na výkon trestu odňatia slobody, resp. väzby pri ukladaní disciplinárnych trestov,

alebo aj odmien za správanie sa obvineného alebo odsúdeného počas výkonu väzby

alebo trestu nerozhoduje ako správny orgán, v dôsledku čoho jeho rozhodnutia nepodliehajú

preskúmavacej právomoci súdov v rámci správneho súdnictva (s výnimkou konaní majúcich

znaky priestupku).

16.4 Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016

bolo predmetom ústavného prieskumu ústavným súdom, a to v jeho uznesení

č. k. -10 z 18. októbra 2016, právoplatnom 25. mája 2016, v ktorom

bola sťažovateľom podaná sťažnosť, ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 5. marca 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2016, odmietnutá vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu najvyššieho súdu

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti s nasledujúcou argumentáciou:

„Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu

odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n

ods. 1 , ak má konanie odsúdeného znaky priestupku).

Disciplinárne trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový

a aj normatívny základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu

proti páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným

konaním, pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste,

ktorý sa v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok

v určených zariadeniach. Podradenie disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu

trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi

by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických

právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenže

korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnom

práve, keďže podľa ustanovenia okrem stanovenej

výnimky rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení

disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom...“

17. Z už uvedenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je zrejmé, že sťažovateľ

si bol minimálne už počas konania o kasačnej žalobe na najvyššom súde vedomý

tej skutočnosti, že vec, v ktorej žiadal o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, nespadá

do právomoci správneho súdnictva, a teda, že nemá ani len minimálnu nádej na úspech

(pozri prehľad rozhodnutí v bode 16.3). Je teda otázne prečo sa sťažovateľ vlastne pokúšal

o preskúmanie rozhodnutí ústavu č. 1891040-1/2016-DT z 12. mája 2016 a 9. júna 2016

o jeho disciplinárnom potrestaní v správnom súdnictve, keď tieto už boli predmetom

preskúmania krajskou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. ,

generálnou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000, ktoré následne

v ďalšom postupe preskúmal aj ústavný súd vo svojom uznesení č. k. -13

z 12. decembra 2017, právoplatnom 1. februára 2018. Z dôvodu, že sťažovateľovi

boli všetky spomínané rozhodnutia ústavného súdu doručené v priebehu roka 2017, možno

potom považovať za zneužitie práva, ak sa v roku 2018 domáha na ústavnom súde ochrany

svojich označených práv s argumentáciou o tom, že správny orgán rozhodujúci

o jeho nároku na bezplatnú právnu pomoc skúmaním viacerých kumulatívnych podmienok

mal prejudikovať výsledok konania so záverom o jeho zrejmej bezúspešnosti, keďže tohto

záveru si musel byť vzhľadom na závery označených a jemu doručených rozhodnutí

ústavného súdu sťažovateľ vedomý.

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018