Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/36/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Gabriely

Gerdovej, v právnej veci ţalobcu: M. R., bytom R., právne zastúpeného JUDr. J.ánom

Č.isárom, advokátom, so sídlom M.urgašova 3X., K.ošice, proti ţalovanému: Centrum

právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 30 798 841, kancelária

Košice, Moyzesova 18, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného sp. zn. 3N

519/10 zo dňa 27. apríla 2010, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach č. k. - 41 zo dňa 18. mája 2011, jednohlasne takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. - 41 zo dňa 18. mája 2011 z m e ň u j e tak, ţe ţalobu z a m i e t a .

Ţalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „krajský súd“ alebo

„súd prvého stupňa“) s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len ako „OSP“) zrušil v záhlaví uvedené rozhodnutie, ktorým ţalovaný

2

ţalobcovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci, dôvodiac ustanovením § 10 ods. 5

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi

a o zmene a doplnení o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov v znení (ďalej len ako „“ alebo

„zákon o poskytovaní právnej pomoci“), keď mal za to, ţe ţiadateľ (ţalobca) nesplnil

zákonnú podmienku na priznanie nároku právnej pomoci prostredníctvom Centra právnej

pomoci a to, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. O trovách konania rozhodol tak, ţe

ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Ustanovenému advokátovi priznal podľa

veta prvá , a trovy

konania v sume 261,82 € (za 2 úkony právnej sluţby 2x 123,50 € a k nim prislúchajúci reţijný

paušál 2x 7,41 €), k úhrade ktorých zaviazal v konaní neúspešného ţalovaného.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade sa jedná

o vyslovenie právneho názoru k aplikácii ustanovenia , z ktorého

podľa jeho názoru vyplýva, ţe definícia zrejmej bezúspešnosti sporu, v ktorom má

vystupovať advokát prostredníctvom centra je, aby ţiadateľ, ktorý sa domáha svojich práv

na súde, mohol označiť dôkazy, smerujúce k uplatnenému nároku, avšak Centrum právnej

pomoci nemôţe tieto dôkazy vyhodnotiť (nahrádzať dokazovanie) v podobe jeho záveru, ţe

návrh ţalobcu nebude v súdnom konaní úspešný. Citujúc ustanovenie § 6 ods. 1 zákona

č. konštatoval, ţe ţalobca splnil dve zákonné podmienky [,

c)] a vo vzťahu k posúdeniu zrejmej bezúspešnosti ţalobcu ţalovaným poukázal na to, ţe

definícia zrejmej bezúspešnosti obsiahnutá v citovanom zákone neznamená v právnej sfére, ţe

ţalovaný bude prejudikovať vopred ukončenie sporu na všeobecnom súde ako sporu

neúspešného. Dôvodil, ţe zrejmú bezúspešnosť sporu je potrebné chápať napr. v intenciách

procesného práva, bez ohľadu na výsledok podľa hmotného práva, pretoţe táto kompetencia

je zverená iba súdom, okrem prípadov preklúzií a pod., avšak nie s právnym záverom vo veci

samej, nakoľko potom by účastník súdneho sporu nemal moţnosť uplatniť svoje práva

na súde, čo by bolo v rozpore s , 3 a bod 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného

správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ho podľa § 250j

ods. 1 písm. a) zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

3

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie ţalovaný

s poukazom na ustanovenie , a , ktorý sa domáhal jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne sa domáhal zmeny

napadnutého rozsudku v podobe zamietnutia ţaloby. Namietal, ţe krajský súd vec nesprávne

právne posúdil, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval

tým, ţe ustanovenie vyloţil spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho

gramatickým výkladom. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods. 1 a § 8 citovaného zákona

dôvodil, ţe je vecne príslušným správnym orgánom na vydanie rozhodnutia o nároku

na poskytnutie právnej pomoci a má povinnosť posúdiť v tomto konaní tri podmienky: stav

materiálnej núdze ţiadateľa, vylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu a hodnotu sporu, ktoré

musia byť splnené kumulatívne. Uviedol, ţe za účelom posúdenia ţiadosti, ţalobca na jeho

výzvu predloţil všetky doklady potrebné na posúdenie podmienky stavu materiálnej núdze

s tým výsledkom, ţe na základe týchto predloţených dokladov o príjme a informácií

o majetkovej situácii, preukázal, ţe v čase vydania rozhodnutia spĺňal zákonom stanovenú

podmienku stavu materiálnej núdze. Rovnako pozitívne posúdil aj podmienku hodnoty sporu.

Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe pri posudzovaní ďalšej podmienky na priznanie nároku

na poskytnutie právnej pomoci, t.j. ţe spor nie je zrejme bezúspešný vychádzal z príslušných

ustanovení o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o rodine“ alebo „“), ktorý upravuje predpoklady zmeny

rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností. Zdôraznil, ţe zákon o rodine stanovuje

špecifické podmienky, bez splnenia ktorých nie je moţné zmeniť pôvodné súdne rozhodnutie

a preto preskúmal splnenie týchto podmienok v zmysle zákona. V tejto súvislosti uviedol, ţe

v posudzovanom prípade ţalobca tvrdil, ţe existujú dôvody pre zmenu rozhodnutia o úprave

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, avšak toto svoje tvrdenie nijako

nepreukázal, ani neoznačil dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať jeho tvrdenia.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku logicky vyplýva, ţe v posudzovanom prípade

postačovalo, ak ţalobca v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci pred Centrom

právnej pomoci skutočnosti tvrdil, bez toho, aby bol povinný označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení, resp. ţe Centrum právnej pomoci malo prijať akýkoľvek dokument

či tvrdenie ţiadateľa bez ich zhodnotenia. Ţalovaný nesúhlasil s týmto názorom súdu prvého

stupňa a s odvolaním sa na ustanovenie argumentoval tým, ţe

ţalobca neoznačil dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať jeho tvrdenia o tom, z akého

dôvodu poţaduje zmenu rozsudku vydaného Okresným súdom Michalovce č. k.

123 zo dňa 21. apríla 2008 v časti úpravy práv a povinností k maloletému M. R.. Ţalovaný

4

poukázal na ustanovenie , v zmysle ktorého sa na konanie

o nároku na poskytnutie právnej pomoci vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní

[ o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „správny poriadok“)], ak zákon neustanovuje inak, opakovane, a odvolaním sa na

ustanovenia § 32 ods. 2, § 34 ods. 1, 2, 3, 4 správneho poriadku, namietal, ţe ţalobca

v posudzovanom prípade ţiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení neoznačil a preto jeho

tvrdenia o tom, z akého dôvodu poţaduje zmenu rozhodnutia vydaného v právnej veci úpravy

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu nie je moţné povaţovať za dôkaz.

Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe z gramatického výkladu ustanovenia § 8 zákona

č. vyplýva, ţe pri rozhodovaní o nároku na poskytovanie právnej pomoci musí,

pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, prihliadnuť najmä na to, či právo

nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na zistenie skutkového stavu. Zdôraznil, ţe

tento výpočet je exemplifikatívny, čo umoţňuje prihliadnuť aj na ďalšie skutočnosti, ktoré

vyplynú z konkrétnych okolností kaţdého jednotlivého prípadu. Z uvedeného mal za to, ţe

zákon o poskytovaní právnej pomoci nerozlišuje medzi otázkami hmotného a procesného

práva (zákon vymenúva príkladmo inštitút premlčania, preklúzie, označenie dôkazov)

a ukladá mu preskúmavať otázku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu z hľadiska

hmotnoprávneho aj procesného práva. Dôvodil tieţ tým, ţe v prípade, ak by preskúmaval spor

len z hľadiska ustanovení procesného práva, ako argumentuje súd prvého stupňa, neaplikoval

by dôsledne ustanovenie a konal by v rozpore s jeho znením.

Ţalovaný namietal, ţe súd prvého stupňa nevzal do úvahy skutočnosť, ţe neschopnosť

ţalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia nebola jediným dôvodom, pre ktorý

vyslovil, ţe v danej veci nie je moţné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Uviedol, ţe

v posudzovanej veci vzal do úvahy aj tvrdenia ţalobcu o jeho pomeroch, z ktorých vyplýva,

ţe jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi, a ţe nemá zabezpečenú bytovú otázku,

avšak súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami v odôvodnení svojho rozhodnutia

nezaoberal. S poukázaním na ustanovenia § 32 ods. 1, 2, a § 34 ods. 1 aţ 6 správneho

poriadku uviedol, ţe v správnom konaní sa uplatňuje zásada materiálnej pravdy, ktorá

reflektuje poţiadavku zákona, aby úplne a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné

podklady pre rozhodnutie aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, nakoľko v opačnom

prípade by bolo jeho rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov

nepreskúmateľné a zistený skutkový stav by bol nedostačujúci pre posúdenie veci, ktorá

skutočnosť by zakladala nezákonnosť jeho rozhodnutia a postupu. Ţalovaný mal za to, ţe

5

v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci nemôţe vzhľadom na aplikáciu ustanovení

správneho poriadku o dokazovaní v správnom konaní ponechať otázku zrejmej bezúspešnosti

sporu bez posúdenia a je povinný zisťovať náleţite skutkový stav tak, ako mu to ukladá

správny poriadok. Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe obdobne ako konanie o nároku

na poskytnutie právnej pomoci aj v ustanovení

stanovuje podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie

advokáta súdom, pričom pre oba inštitúty je spoločné to, ţe zákonodarca okrem splnenia

podmienky pomerov účastníka konania (materiálnej núdze ţiadateľa) vyţaduje splnenie

ďalšej podmienky a to, ţe nesmie ísť o zrejme bezúspešné uplatnenia práva. V tomto smere

zároveň poukázal na akúsi diferenciu posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu, keď

termín „svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo

bránenia práva“ nedefinuje, pričom poskytuje bliţšie zdôvodnenie

tohto pojmu tým, ţe uvádza, na aké skutočnosti má prihliadnuť pri posúdení otázky zrejmej

bezúspešnosti sporu. Upriamil pozornosť tieţ na ďalšiu špecifičnosť konania o nároku

na poskytnutie právnej pomoci tkvejúcu v tom, ţe stanovuje ďalšiu

podmienku (na rozdiel od a ), ktorá musí byť kumulatívne splnená, a to

podmienku hodnoty sporu (§ 6 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona) a z uvedeného vyvodil

jednak záver, ţe účelom zákonodarcu je neposkytovať právnu pomoc v tzv. bagateľných

sporoch a ďalej, ţe pri výklade ustanovenia nie je moţné

postupovať rovnako ako pri aplikácii a . Ţalovaný za správny

nepovaţoval výklad, ţe posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len

na tvrdení ţiadateľa argumentujúc, ţe by potom posudzoval len otázku materiálnej núdze

ţiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď ţiadateľ nemá

dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku a takýto postup by

znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov, návrhov zaloţených

na tvrdení ţalobcu, ktoré nevie preukázať. V tejto súvislosti uviedol, ţe si je vedomý toho, ţe

podmienku zrejmej bezúspešnosti sporu je potrebné v kaţdom prípade starostlivo zvaţovať

vzhľadom na moţnú prejudíciu súdneho sporu a mal za to, ţe účelom

Z. z. je vylúčiť priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v sporoch, ktoré je moţné

označiť za zrejme bezúspešné, čím sa v konečnom dôsledku zniţuje zaťaţenie súdov

tzv. šikanóznymi návrhmi a tieţ sa eliminuje aj riziko uloţenia povinnosti nahradiť trovy

konania. Ďalej ţalovaný namietal odvolávajúc sa na ustanovenia § 249 ods. 2, § 250b ods. 1

a , ţe súd prvého stupňa dôsledne neaplikoval ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré upravujú postup súdu v konaní a rozhodovaní podľa druhej hlavy

6

piatej časti . Poukázal na to, ţe ţalobca v ţalobe o preskúmanie rozhodnutia neoznačil,

v čom vidí nezákonnosť predmetného rozhodnutia, neuviedol ţiadne tvrdenia, na základe

ktorých nesúhlasil s predmetným rozhodnutím, pričom ţaloba nespĺňala náleţitosti podľa

ustanovenia konštatujúc, ţe ak trpela ţaloba takýmito vadami, bolo

povinnosťou súdu prvého stupňa nariadiť ţalobcovi ich odstránenie, pretoţe neodstránenie

vád je dokonca dôvodom pre zastavenie konania podľa . Upriamiac ďalej

pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

namietal, ţe ţalobca v ţalobe netvrdil, ţe bol jeho postupom ukrátený na svojich právach, ale

poukazoval len na svoju situáciu dodajúc, ţe aţ na pojednávaní konanom dňa 18. mája 2011

právny zástupca ţalobcu špecifikoval petit návrhu. Odvolávajúc sa na zásadu iudex ne eat

ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) ţalovaný mal za to, ţe súd prvého

stupňa v posudzovanom prípade porušil dispozičnú zásadu a zásadu koncentrácie konania,

nakoľko povinnosť ţalobcu vymedziť v ţalobe dôvody nezákonnosti nie je moţné nahradiť

postupom a rozhodovaním súdu nad rámec ustanovený ţalobou poukazujúc na to, ţe

v posudzovanom prípade nešlo o prípad, kedy súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi ţaloby

( ). Záverom poukázal na to, ţe rozhodol v zmysle ustanovení zákona

č. a správneho poriadku a svoje rozhodnutie povaţuje za vecne správne

dôvodiac tým, ţe ţalobca v posudzovanom prípade ani neoznačil dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení a preto mu nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal. Taktieţ poukázal

na to, ţe rozhodnutie č. zo dňa 27. apríla 2010 spĺňa všetky formálne náleţitosti

poţadované zákonom a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Taktieţ namietal

rozhodnutie súdu prvého stupňa o uloţení mu povinnosti nahradiť trovy konania majúc za to,

ţe na strane ţalovaného je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd náhradu trov

ţalobcovi neprizná dôvodiac tým, ţe rozhodnutie súdu v posudzovanom prípade záviselo

od vyslovenia právneho názoru na aplikáciu ustanovenia § 8 zákona č. 327/205 Z. z., pričom

ide o prvé rozhodnutie správneho súdu vo vzťahu k aplikácii citovaného ustanovenia zákona

o poskytovaní právnej pomoci.

Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia za 1 úkon bez ich ďalšej špecifikácie.

Vo svojom vyjadrení poukázal na právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa právo, aby

kaţdá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú moţnosť obhajovať svoju

záleţitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej

7

strane, pričom poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu prípad

Szabovicz c/a Švédsko č. 434/58. Uviedol ďalej, ţe podľa uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky správny orgán (správne malo byť uvedené „súd“)

pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy na základe ţaloby musí

najprv zistiť, či sú splnené podmienky pre postup podľa druhej hlavy piatej časti , pričom

podľa obsahu podania ţalobcu je zrejmé, ţe postupom ţalovaného bol ukrátený na svojich

právach a súd v priebehu konania zisťuje, či je tvrdenie ţalobcu pravdivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov

uvedených v odvolaní ţalovaného ( veta prvá v spojení s )

bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) s tým, ţe miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli

súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk,

www.supcourt.gov.sk a senát súdu dospel k záveru, pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ţe odvolanie

ţalovaného je dôvodné a preto odvolaním napadnutý rozsudok zmenil (§ 250ja ods. 3 veta

prvá ). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 ( a

).

Podľa veta prvá (ďalej len „“)

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môţu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

8

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní, pričom ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa

kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako

ten, o koho práva v konaní ide.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného

správneho orgánu sp. zn. zo dňa 27. apríla 2010, ktorým podľa ustanovenia § 10

ods. 5 účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalovaný

nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Podľa v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci, ak

a) sa nachádza v stave materiálnej núdze,

b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a

c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je moţné

hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe dôvodom jeho vydania bola

skutočnosť, ţe ţalovaný mal na základe priloţených listinných dokladov za preukázané, ţe

žalobca ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá

je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák.

č. Ţalovaný v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, ţe úspešným

ţiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môţe byť len ten, kto súčasne

preukáţe splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 cit. zákona.

Podľa pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu

centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo

9

a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité

na zistenie skutkového stavu.

Ustanovenie nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností,

na ktoré musí ţalovaný pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak

na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, podľa názoru

odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vţdy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti

sporu je v kompetencii ţalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu.

Za stavu, keď ţalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku zrejmej bezúspešnosti

sporu aj z hľadiska posúdenia schopnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení postupoval v súlade s cit. zák. ustanovením.

Pri posudzovaní schopnosti ţiadateľa je správny orgán oprávnený posúdiť schopnosť

žiadateľa tieto dôkazy označiť, avšak bez ich následného vyhodnotenia v tom smere, či by

ţalobca uniesol dôkazné bremeno v konkrétnom konaní, nakoľko právne posúdenie veci -

kvôli ktorej sa domáha práva na poskytnutie právnej pomoci - patrí výlučne do právomoci

súdu.

Odvolací súd s odvolaním sa na ust. § 6 cit. zákona konštatuje, ţe ţalovaný ako

príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie

právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretoţe bez splnenia

podmienky, ţe „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemoţno poţadovaný nárok

na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď ţiadateľ ďalšie dve podmienky splnil.

Za stavu, keď ţalobca neoznačil ţiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, týkajúcich

sa zmeny pomerov oproti stavu v roku 2001, kedy Okresný súd Michalovce rozsudkom

č. k. -17 zo dňa 9. októbra 2001 zveril maloletého M. R., nar. X. do osobnej

starostlivosti matky, podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR, ţalovaný správne

konštatoval, ţe v danom prípade nie je moţné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci

ktorého ţalobca ţiada súd o zverenie dieťaťa do výchovy a úpravu práv a povinností

k maloletému dieťaťu. Záver ţalovaného, ktorý s poukazom na nesplnenie všetkých troch

zákonných podmienok v zmysle súčasne, ţalobcovi nárok

na poskytnutie právnej pomoci nepriznal, je preto v súlade so zákonom.

10

Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii ţalovanému v tom, ţe za správny

nemoţno povaţovať výklad, ţe posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať

len na tvrdení ţiadateľa s tým, ţe potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze

ţiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď ţiadateľ nemá

dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiţ

znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov zaloţených

na tvrdení ţalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotoţnil sa tieţ s názorom ţalovaného, ţe

za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon

č. citovaným ustanovením mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc

tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku

na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok

priznania tohto nároku.

Podľa názoru odvolacieho súdu, ţalovaný v predmetnej veci postupoval v súlade

so zákonom, dôsledne zisťoval skutočný stav, za ktorým účelom si zadováţil dostatočné

podklady pre rozhodnutie, aplikujúc ustanovenia § 32 ods. 1, 2 a § 34 ods. 1 aţ 6 správneho

poriadku a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj tvrdenia ţalobcu o jeho pomeroch, z ktorých

vyplynulo, ţe jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi a tieţ, ţe nemá bytové

podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, pričom jeho pomery neumoţňujú

uspokojovať ani jeho vlastné potreby, nieto potreby maloletého dieťaťa. Vo veci bolo

nesporne zistené, ţe ţalobca neoznačil ani jeden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o tom,

ţe výchova maloletého M. R. je zo strany jeho matky zanedbávaná.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa vety druhej a v spojení s

vety prvej zmenil a ţalobu zamietol.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe vydaním napadnutého

rozhodnutia zo strany ţalovaného správneho orgánu, ktorým z dôvodu nesplnenia

zákonných podmienok nebol žalobcovi priznaný nárok na právnu pomoc v zmysle zákona

o poskytovaní právnej pomoci, právo ţalobcu domáhať sa zmeny zverenia maloletého dieťaťa

a úpravy práv a povinností k nemu, nebolo dotknuté.

11

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa v spojení

s a veta prvá tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi

náhradu trov konania nepriznal.

O náhrade trov právneho zastúpenia ţalobcu súdom ustanovenému advokátovi

JUDr. J.ánovi Č.isárovi rozhodne Krajský súd v Košiciach po právoplatnosti tohto rozsudku

osobitným rozhodnutím.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 22. augusta 2012

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth