Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 86 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (100)530/385451.6a3efb.pdf
PDF · 192.95 KB
No categories available
6Sžo/36/2011
Najvyšší súd 6Sžo/36/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Gabriely
Gerdovej, v právnej veci ţalobcu: M. R., bytom R., právne zastúpeného JUDr. J.ánom
Č.isárom, advokátom, so sídlom M.urgašova 3X., K.ošice, proti ţalovanému: Centrum
právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 30 798 841, kancelária
Košice, Moyzesova 18, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného sp. zn. 3N
519/10 zo dňa 27. apríla 2010, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 7S/8654/2010 - 41 zo dňa 18. mája 2011, jednohlasne takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/8654/2010 - 41 zo dňa 18. mája 2011 z m e ň u j e tak, ţe ţalobu z a m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „krajský súd“ alebo
„súd prvého stupňa“) s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ako „OSP“) zrušil v záhlaví uvedené rozhodnutie, ktorým ţalovaný
ţalobcovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci, dôvodiac ustanovením § 10 ods. 5
zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi
a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len ako „zákon č. 327/2005 Z. z.“ alebo
„zákon o poskytovaní právnej pomoci“), keď mal za to, ţe ţiadateľ (ţalobca) nesplnil
zákonnú podmienku na priznanie nároku právnej pomoci prostredníctvom Centra právnej
pomoci a to, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. O trovách konania rozhodol tak, ţe
ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Ustanovenému advokátovi priznal podľa
§ 250k ods. 1 veta prvá OSP, § 149 ods. 2 OSP a § 15 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. trovy
konania v sume 261,82 € (za 2 úkony právnej sluţby 2x 123,50 € a k nim prislúchajúci reţijný
paušál 2x 7,41 €), k úhrade ktorých zaviazal v konaní neúspešného ţalovaného.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v danom prípade sa jedná
o vyslovenie právneho názoru k aplikácii ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., z ktorého
podľa jeho názoru vyplýva, ţe definícia zrejmej bezúspešnosti sporu, v ktorom má
vystupovať advokát prostredníctvom centra je, aby ţiadateľ, ktorý sa domáha svojich práv
na súde, mohol označiť dôkazy, smerujúce k uplatnenému nároku, avšak Centrum právnej
pomoci nemôţe tieto dôkazy vyhodnotiť (nahrádzať dokazovanie) v podobe jeho záveru, ţe
návrh ţalobcu nebude v súdnom konaní úspešný. Citujúc ustanovenie § 6 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z. z. konštatoval, ţe ţalobca splnil dve zákonné podmienky [§ 6 ods. 1 písm. a),
c)] a vo vzťahu k posúdeniu zrejmej bezúspešnosti ţalobcu ţalovaným poukázal na to, ţe
definícia zrejmej bezúspešnosti obsiahnutá v citovanom zákone neznamená v právnej sfére, ţe
ţalovaný bude prejudikovať vopred ukončenie sporu na všeobecnom súde ako sporu
neúspešného. Dôvodil, ţe zrejmú bezúspešnosť sporu je potrebné chápať napr. v intenciách
procesného práva, bez ohľadu na výsledok podľa hmotného práva, pretoţe táto kompetencia
je zverená iba súdom, okrem prípadov preklúzií a pod., avšak nie s právnym záverom vo veci
samej, nakoľko potom by účastník súdneho sporu nemal moţnosť uplatniť svoje práva
na súde, čo by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 bod 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného
správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ho podľa § 250j
ods. 1 písm. a) OSP zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie ţalovaný
s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP, ktorý sa domáhal jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne sa domáhal zmeny
napadnutého rozsudku v podobe zamietnutia ţaloby. Namietal, ţe krajský súd vec nesprávne
právne posúdil, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
tým, ţe ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. vyloţil spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho
gramatickým výkladom. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods. 1 a § 8 citovaného zákona
dôvodil, ţe je vecne príslušným správnym orgánom na vydanie rozhodnutia o nároku
na poskytnutie právnej pomoci a má povinnosť posúdiť v tomto konaní tri podmienky: stav
materiálnej núdze ţiadateľa, vylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu a hodnotu sporu, ktoré
musia byť splnené kumulatívne. Uviedol, ţe za účelom posúdenia ţiadosti, ţalobca na jeho
výzvu predloţil všetky doklady potrebné na posúdenie podmienky stavu materiálnej núdze
s tým výsledkom, ţe na základe týchto predloţených dokladov o príjme a informácií
o majetkovej situácii, preukázal, ţe v čase vydania rozhodnutia spĺňal zákonom stanovenú
podmienku stavu materiálnej núdze. Rovnako pozitívne posúdil aj podmienku hodnoty sporu.
Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe pri posudzovaní ďalšej podmienky na priznanie nároku
na poskytnutie právnej pomoci, t.j. ţe spor nie je zrejme bezúspešný vychádzal z príslušných
ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o rodine“ alebo „zákon č. 36/2005 Z. z.“), ktorý upravuje predpoklady zmeny
rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností. Zdôraznil, ţe zákon o rodine stanovuje
špecifické podmienky, bez splnenia ktorých nie je moţné zmeniť pôvodné súdne rozhodnutie
a preto preskúmal splnenie týchto podmienok v zmysle zákona. V tejto súvislosti uviedol, ţe
v posudzovanom prípade ţalobca tvrdil, ţe existujú dôvody pre zmenu rozhodnutia o úprave
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, avšak toto svoje tvrdenie nijako
nepreukázal, ani neoznačil dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať jeho tvrdenia.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku logicky vyplýva, ţe v posudzovanom prípade
postačovalo, ak ţalobca v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci pred Centrom
právnej pomoci skutočnosti tvrdil, bez toho, aby bol povinný označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, resp. ţe Centrum právnej pomoci malo prijať akýkoľvek dokument
či tvrdenie ţiadateľa bez ich zhodnotenia. Ţalovaný nesúhlasil s týmto názorom súdu prvého
stupňa a s odvolaním sa na ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. argumentoval tým, ţe
ţalobca neoznačil dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať jeho tvrdenia o tom, z akého
dôvodu poţaduje zmenu rozsudku vydaného Okresným súdom Michalovce č. k. 19P 11/2007-
123 zo dňa 21. apríla 2008 v časti úpravy práv a povinností k maloletému M. R.. Ţalovaný
poukázal na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., v zmysle ktorého sa na konanie
o nároku na poskytnutie právnej pomoci vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní
[zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „správny poriadok“)], ak zákon neustanovuje inak, opakovane, a odvolaním sa na
ustanovenia § 32 ods. 2, § 34 ods. 1, 2, 3, 4 správneho poriadku, namietal, ţe ţalobca
v posudzovanom prípade ţiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení neoznačil a preto jeho
tvrdenia o tom, z akého dôvodu poţaduje zmenu rozhodnutia vydaného v právnej veci úpravy
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu nie je moţné povaţovať za dôkaz.
Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe z gramatického výkladu ustanovenia § 8 zákona
č. 327/2005 Z. z. vyplýva, ţe pri rozhodovaní o nároku na poskytovanie právnej pomoci musí,
pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, prihliadnuť najmä na to, či právo
nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na zistenie skutkového stavu. Zdôraznil, ţe
tento výpočet je exemplifikatívny, čo umoţňuje prihliadnuť aj na ďalšie skutočnosti, ktoré
vyplynú z konkrétnych okolností kaţdého jednotlivého prípadu. Z uvedeného mal za to, ţe
zákon o poskytovaní právnej pomoci nerozlišuje medzi otázkami hmotného a procesného
práva (zákon vymenúva príkladmo inštitút premlčania, preklúzie, označenie dôkazov)
a ukladá mu preskúmavať otázku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu z hľadiska
hmotnoprávneho aj procesného práva. Dôvodil tieţ tým, ţe v prípade, ak by preskúmaval spor
len z hľadiska ustanovení procesného práva, ako argumentuje súd prvého stupňa, neaplikoval
by dôsledne ustanovenie § 8 zákona č. 324/2005 Z. z. a konal by v rozpore s jeho znením.
Ţalovaný namietal, ţe súd prvého stupňa nevzal do úvahy skutočnosť, ţe neschopnosť
ţalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia nebola jediným dôvodom, pre ktorý
vyslovil, ţe v danej veci nie je moţné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Uviedol, ţe
v posudzovanej veci vzal do úvahy aj tvrdenia ţalobcu o jeho pomeroch, z ktorých vyplýva,
ţe jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi, a ţe nemá zabezpečenú bytovú otázku,
avšak súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami v odôvodnení svojho rozhodnutia
nezaoberal. S poukázaním na ustanovenia § 32 ods. 1, 2, a § 34 ods. 1 aţ 6 správneho
poriadku uviedol, ţe v správnom konaní sa uplatňuje zásada materiálnej pravdy, ktorá
reflektuje poţiadavku zákona, aby úplne a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné
podklady pre rozhodnutie aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, nakoľko v opačnom
prípade by bolo jeho rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné a zistený skutkový stav by bol nedostačujúci pre posúdenie veci, ktorá
skutočnosť by zakladala nezákonnosť jeho rozhodnutia a postupu. Ţalovaný mal za to, ţe
v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci nemôţe vzhľadom na aplikáciu ustanovení
správneho poriadku o dokazovaní v správnom konaní ponechať otázku zrejmej bezúspešnosti
sporu bez posúdenia a je povinný zisťovať náleţite skutkový stav tak, ako mu to ukladá
správny poriadok. Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe obdobne ako konanie o nároku
na poskytnutie právnej pomoci aj Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 138 ods. 1 OSP
stanovuje podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie
advokáta súdom, pričom pre oba inštitúty je spoločné to, ţe zákonodarca okrem splnenia
podmienky pomerov účastníka konania (materiálnej núdze ţiadateľa) vyţaduje splnenie
ďalšej podmienky a to, ţe nesmie ísť o zrejme bezúspešné uplatnenia práva. V tomto smere
zároveň poukázal na akúsi diferenciu posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu, keď
Občiansky súdny poriadok termín „svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo
bránenia práva“ nedefinuje, pričom zákon č. 327/2005 Z. z. poskytuje bliţšie zdôvodnenie
tohto pojmu tým, ţe uvádza, na aké skutočnosti má prihliadnuť pri posúdení otázky zrejmej
bezúspešnosti sporu. Upriamil pozornosť tieţ na ďalšiu špecifičnosť konania o nároku
na poskytnutie právnej pomoci tkvejúcu v tom, ţe zákon č. 327/2005 Z. z. stanovuje ďalšiu
podmienku (na rozdiel od § 30 a § 138 OSP), ktorá musí byť kumulatívne splnená, a to
podmienku hodnoty sporu (§ 6 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona) a z uvedeného vyvodil
jednak záver, ţe účelom zákonodarcu je neposkytovať právnu pomoc v tzv. bagateľných
sporoch a ďalej, ţe pri výklade ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. nie je moţné
postupovať rovnako ako pri aplikácii § 138 ods. 1 a § 30 OSP. Ţalovaný za správny
nepovaţoval výklad, ţe posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len
na tvrdení ţiadateľa argumentujúc, ţe by potom posudzoval len otázku materiálnej núdze
ţiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď ţiadateľ nemá
dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku a takýto postup by
znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov, návrhov zaloţených
na tvrdení ţalobcu, ktoré nevie preukázať. V tejto súvislosti uviedol, ţe si je vedomý toho, ţe
podmienku zrejmej bezúspešnosti sporu je potrebné v kaţdom prípade starostlivo zvaţovať
vzhľadom na moţnú prejudíciu súdneho sporu a mal za to, ţe účelom zákona č. 327/2005
Z. z. je vylúčiť priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v sporoch, ktoré je moţné
označiť za zrejme bezúspešné, čím sa v konečnom dôsledku zniţuje zaťaţenie súdov
tzv. šikanóznymi návrhmi a tieţ sa eliminuje aj riziko uloţenia povinnosti nahradiť trovy
konania. Ďalej ţalovaný namietal odvolávajúc sa na ustanovenia § 249 ods. 2, § 250b ods. 1
a § 250h ods. 1 OSP, ţe súd prvého stupňa dôsledne neaplikoval ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré upravujú postup súdu v konaní a rozhodovaní podľa druhej hlavy
piatej časti OSP. Poukázal na to, ţe ţalobca v ţalobe o preskúmanie rozhodnutia neoznačil,
v čom vidí nezákonnosť predmetného rozhodnutia, neuviedol ţiadne tvrdenia, na základe
ktorých nesúhlasil s predmetným rozhodnutím, pričom ţaloba nespĺňala náleţitosti podľa
ustanovenia § 249 ods. 2 OSP konštatujúc, ţe ak trpela ţaloba takýmito vadami, bolo
povinnosťou súdu prvého stupňa nariadiť ţalobcovi ich odstránenie, pretoţe neodstránenie
vád je dokonca dôvodom pre zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP. Upriamiac ďalej
pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sţo/51/2005
namietal, ţe ţalobca v ţalobe netvrdil, ţe bol jeho postupom ukrátený na svojich právach, ale
poukazoval len na svoju situáciu dodajúc, ţe aţ na pojednávaní konanom dňa 18. mája 2011
právny zástupca ţalobcu špecifikoval petit návrhu. Odvolávajúc sa na zásadu iudex ne eat
ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) ţalovaný mal za to, ţe súd prvého
stupňa v posudzovanom prípade porušil dispozičnú zásadu a zásadu koncentrácie konania,
nakoľko povinnosť ţalobcu vymedziť v ţalobe dôvody nezákonnosti nie je moţné nahradiť
postupom a rozhodovaním súdu nad rámec ustanovený ţalobou poukazujúc na to, ţe
v posudzovanom prípade nešlo o prípad, kedy súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi ţaloby
(§ 250j ods. 3 OSP). Záverom poukázal na to, ţe rozhodol v zmysle ustanovení zákona
č. 327/2005 Z. z. a správneho poriadku a svoje rozhodnutie povaţuje za vecne správne
dôvodiac tým, ţe ţalobca v posudzovanom prípade ani neoznačil dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení a preto mu nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal. Taktieţ poukázal
na to, ţe rozhodnutie č. 3N 519/10 zo dňa 27. apríla 2010 spĺňa všetky formálne náleţitosti
poţadované zákonom a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Taktieţ namietal
rozhodnutie súdu prvého stupňa o uloţení mu povinnosti nahradiť trovy konania majúc za to,
ţe na strane ţalovaného je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd náhradu trov
ţalobcovi neprizná dôvodiac tým, ţe rozhodnutie súdu v posudzovanom prípade záviselo
od vyslovenia právneho názoru na aplikáciu ustanovenia § 8 zákona č. 327/205 Z. z., pričom
ide o prvé rozhodnutie správneho súdu vo vzťahu k aplikácii citovaného ustanovenia zákona
o poskytovaní právnej pomoci.
Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia za 1 úkon bez ich ďalšej špecifikácie.
Vo svojom vyjadrení poukázal na právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa právo, aby
kaţdá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú moţnosť obhajovať svoju
záleţitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej
strane, pričom poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu prípad
Szabovicz c/a Švédsko č. 434/58. Uviedol ďalej, ţe podľa uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 2Sţo 51/2005 správny orgán (správne malo byť uvedené „súd“)
pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy na základe ţaloby musí
najprv zistiť, či sú splnené podmienky pre postup podľa druhej hlavy piatej časti OSP, pričom
podľa obsahu podania ţalobcu je zrejmé, ţe postupom ţalovaného bol ukrátený na svojich
právach a súd v priebehu konania zisťuje, či je tvrdenie ţalobcu pravdivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní ţalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP)
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, ţe miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk,
www.supcourt.gov.sk a senát súdu dospel k záveru, pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ţe odvolanie
ţalovaného je dôvodné a preto odvolaním napadnutý rozsudok zmenil (§ 250ja ods. 3 veta
prvá OSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP).
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 OSP ).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní, pričom ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa
kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,
dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako
ten, o koho práva v konaní ide.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného
správneho orgánu sp. zn. 3N 519/10 zo dňa 27. apríla 2010, ktorým podľa ustanovenia § 10
ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalovaný
nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia
fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci, ak
a) sa nachádza v stave materiálnej núdze,
b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a
c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je moţné
hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe dôvodom jeho vydania bola
skutočnosť, ţe ţalovaný mal na základe priloţených listinných dokladov za preukázané, ţe
žalobca ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá
je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák.
č. 327/2005 Z. z. Ţalovaný v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, ţe úspešným
ţiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môţe byť len ten, kto súčasne
preukáţe splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 cit. zákona.
Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu
centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo
a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité
na zistenie skutkového stavu.
Ustanovenie § 8 zák. č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností,
na ktoré musí ţalovaný pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak
na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, podľa názoru
odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vţdy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti
sporu je v kompetencii ţalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu.
Za stavu, keď ţalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku zrejmej bezúspešnosti
sporu aj z hľadiska posúdenia schopnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení postupoval v súlade s cit. zák. ustanovením.
Pri posudzovaní schopnosti ţiadateľa je správny orgán oprávnený posúdiť schopnosť
žiadateľa tieto dôkazy označiť, avšak bez ich následného vyhodnotenia v tom smere, či by
ţalobca uniesol dôkazné bremeno v konkrétnom konaní, nakoľko právne posúdenie veci -
kvôli ktorej sa domáha práva na poskytnutie právnej pomoci - patrí výlučne do právomoci
súdu.
Odvolací súd s odvolaním sa na ust. § 6 cit. zákona konštatuje, ţe ţalovaný ako
príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie
právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretoţe bez splnenia
podmienky, ţe „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemoţno poţadovaný nárok
na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď ţiadateľ ďalšie dve podmienky splnil.
Za stavu, keď ţalobca neoznačil ţiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, týkajúcich
sa zmeny pomerov oproti stavu v roku 2001, kedy Okresný súd Michalovce rozsudkom
č. k. 13C 270/01-17 zo dňa 9. októbra 2001 zveril maloletého M. R., nar. X. do osobnej
starostlivosti matky, podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR, ţalovaný správne
konštatoval, ţe v danom prípade nie je moţné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci
ktorého ţalobca ţiada súd o zverenie dieťaťa do výchovy a úpravu práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Záver ţalovaného, ktorý s poukazom na nesplnenie všetkých troch
zákonných podmienok v zmysle § 6 zák. č. 327/2005 Z. z. súčasne, ţalobcovi nárok
na poskytnutie právnej pomoci nepriznal, je preto v súlade so zákonom.
10 6Sţo/36/2011
Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii ţalovanému v tom, ţe za správny
nemoţno povaţovať výklad, ţe posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať
len na tvrdení ţiadateľa s tým, ţe potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze
ţiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď ţiadateľ nemá
dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiţ
znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov zaloţených
na tvrdení ţalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotoţnil sa tieţ s názorom ţalovaného, ţe
za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon
č. 327/2005 Z. z. citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc
tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku
na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok
priznania tohto nároku.
Podľa názoru odvolacieho súdu, ţalovaný v predmetnej veci postupoval v súlade
so zákonom, dôsledne zisťoval skutočný stav, za ktorým účelom si zadováţil dostatočné
podklady pre rozhodnutie, aplikujúc ustanovenia § 32 ods. 1, 2 a § 34 ods. 1 aţ 6 správneho
poriadku a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj tvrdenia ţalobcu o jeho pomeroch, z ktorých
vyplynulo, ţe jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi a tieţ, ţe nemá bytové
podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, pričom jeho pomery neumoţňujú
uspokojovať ani jeho vlastné potreby, nieto potreby maloletého dieťaťa. Vo veci bolo
nesporne zistené, ţe ţalobca neoznačil ani jeden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o tom,
ţe výchova maloletého M. R. je zo strany jeho matky zanedbávaná.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP v spojení s § 246c ods. 1
vety prvej OSP zmenil a ţalobu zamietol.
Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe vydaním napadnutého
rozhodnutia zo strany ţalovaného správneho orgánu, ktorým z dôvodu nesplnenia
zákonných podmienok nebol žalobcovi priznaný nárok na právnu pomoc v zmysle zákona
o poskytovaní právnej pomoci, právo ţalobcu domáhať sa zmeny zverenia maloletého dieťaťa
a úpravy práv a povinností k nemu, nebolo dotknuté.
11 6Sţo/36/2011
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.
O náhrade trov právneho zastúpenia ţalobcu súdom ustanovenému advokátovi
JUDr. J.ánovi Č.isárovi rozhodne Krajský súd v Košiciach po právoplatnosti tohto rozsudku
osobitným rozhodnutím.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 22. augusta 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth