Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)III. ÚS 715/2016
PDF · 163.83 KB
No categories available
III. ÚS 715/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Antalom, advokátska kancelária, Hlavná 13,Trnava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 14 S 243/2014 z 5. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžo 140/2015 z 25. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola16. septembra
2016 doručená sťažnosť ,
, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Antalom, advokátska kancelária,
Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 14 S 243/2014 z 5. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 140/2015 z 25. mája 2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému
súdu domáhal preskúmania nesúhlasných stanovísk Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
a ústavu na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „ústav“) k žiadostiam sťažovateľa
adresovaným riaditeľovi ústavu o vykonanie návštevy formou priameho kontaktu.
Krajský súd uznesením sp. zn. 14 S/243/2014 z 5. marca 2015 podľa § 250d ods. 3
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov konanie
o podanej žalobe zastavil s odôvodnením, že nemá právomoc preskúmať žalobou napadnuté
„rozhodnutie“.
O odvolaní podanom proti predmetnému uzneseniu rozhodol najvyšší súd uznesením,
sp. zn. 3 Sžo/140/2015 z 25. mája 2016, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil, a to s odôvodnením, že dané „rozhodnutie“ nie je možné považovať
za rozhodnutie orgánu verejnej správy, a teda nepodlieha súdnemu prieskumu.
Sťažovateľ uvádza, že bol označenými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho
súdu „ukrátený na svojich ústavných právach a právach chránených Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľ argumentuje, že v konaní poukázal na ustálenú judikatúru súdov
v uvedenej oblasti, podľa ktorej „rozhodnutia ústavu pre výkon trestu odňatia slobody nie
sú vylúčené z prieskumu zákonnosti“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „vo veci ide o tak dôležité základné práva osobnostnej
povahy, že odopretie ich prieskumu v tzv. správnom súdnictve nemôže byť považované
za v súlade s ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby o jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 14 S 243/2014 z 5. marca 2015
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 140/2015 z 25. mája 2016, predmetné uznesenia
zrušil a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
2
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 14 S/243/2014 z 5. marca
2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/140/2015 z 25. mája 2016, ktorými
konajúce súdy rozhodli o zastavení konania vo veci správnej žaloby sťažovateľa.
II. 1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietané uznesenie krajského súdu
vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie
konanie bolo skončené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením
krajského súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1
ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného
porušenia označených práv zaručených ústavou a dohovorom namietaným uznesením
krajského súdu. Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,
preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť.
II. 2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu
4
Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento súd
potvrdil správnosť záverov rozhodnutia krajského súdu, ktorý rovnako ako najvyšší
konštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu
nepodlieha prieskumu rozhodnutí v rámci správneho súdnictva.
V namietanom uznesení najvyšší súd v úvode svojho odôvodnenia poukázal
na relevantné ustanovenia ústavy, ako aj na ustanovenie čl. 8 dohovoru, ktorý okrem iných
zakotvuje ako jeden z legitímnych dôvodov umožňujúcich štátnej moci obmedziť uvedeným
článkom garantované právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života aj záujem
na predchádzaní zločinnosti. V rámci prezentácie aplikovanej právnej úpravy citoval
najvyšší súd aj jednotlivé ustanovenia zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia
slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 475/2005 Z. z.“) vymedzujúce resocializačný účel trestu odňatia slobody, ďalej
konkrétne ustanovenie § 24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z. z., podľa ktorého návšteva
odsúdeného v ústave s minimálnym stupňom stráženia a v ústave so stredným stupňom
stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného
do ústavu s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bez priameho kontaktu,
pričom riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva
odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. V nadväznosti
na to poukázal najvyšší súd na príslušné ustanovenia vykonávacej vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia
slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), kde podľa jej ustanovenia § 18
ods. 1 písm. b) sa do diferenciačnej skupiny „C“ v ústave so stredným stupňom stráženia
umiestni odsúdený, ak sa opakovane počas výkonu väzby alebo výkonu trestu dopustil
disciplinárneho previnenia, pričom podľa nadväzujúceho jej ustanovenia § 18 ods. 2
písm. e) sa v označenej diferenciačnej skupine v označenom ústave návštevy vykonávajú
spravidla bez priameho kontaktu. V závere prezentovanej právnej úpravy najvyšší súd
upriamil pozornosť na ustanovenie § 36 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého sa návšteva
vykonáva na základe povolenia schváleného riaditeľom ústavu a tiež na ustanovenie § 97n
zákona č. 475/2005 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2014, podľa ktorého rozhodnutie
o uložení disciplinárnej odmeny alebo disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom,
s výnimkou rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, ktoré má
znaky priestupku.
Po oboznámení sa s obsahom príslušného spisu najvyšší súd konštatoval, že
sťažovateľ v čase podania svojich žiadostí o vykonanie návštevy priamym kontaktom bol
pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia
v diferenciačnej skupine „C“.
Odvolací súd interpretoval koncepciu zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia
slobody, ktorý je spojený s ujmou na osobnej slobode odsúdeného, kde účelom výkonu
trestu je vytvoriť podmienky pre resocializáciu odsúdeného.
Odvolávajúc sa na citovanú právnu úpravu najvyšší súd dôvodil, že prijímanie
návštevy odsúdeným v zmysle relevantnej právnej úpravy podlieha udeleniu povolenia
zo strany riaditeľa ústavu a schválenie návštevy vo forme priameho kontaktu je
koncipované ako možnosť závislá od individuálnej situácie odsúdeného, nie je nárokom
odsúdeného, pričom v konkrétnom prípade odsúdeného príslušné ustanovenia vyhlášky túto
možnosť minimalizovali, keď stanovili pre aktuálne zaradenie sťažovateľa návštevy
„spravidla bez priameho kontaktu“.
Najvyšší súd kvalifikoval nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu ako „rozhodnutie
zákonom zmocnenej autority“ vplývajúce na napĺňanie účelu trestu, ktoré nemá charakter
individuálneho správneho aktu, a preto nepodlieha revízii riadnych, resp. mimoriadnych
opravných prostriedkov v správnom konaní ani preskúmaniu súdom.
V súvislosti s poukazom sťažovateľa na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu,
ktorou sa sťažovateľ snažil podporiť svoje stanovisko, najvyšší súd dôvodil, že príslušná
judikatúra sa síce priklonila k súdnemu prieskumu rozhodnutí prijatých v disciplinárnom
konaní o disciplinárnych previneniach, avšak nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu
nemožno považovať za rozhodnutie o disciplinárnom previnení.
Ústavný súd odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladom
pre právny záver o zastavení konania, považuje za náležité, logické a predovšetkým plne
korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.
Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu
odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n ods. 1
6
zákona č. 475/2005 Z. z. , ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne
trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny
základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči
páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,
pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa
v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok
v určených zariadeniach. Podradenie disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu
trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi
by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických
právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenže
korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnom
práve, keďže podľa ustanovenia § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. okrem stanovenej
výnimky rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení
disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom. Navyše, v konkrétnom prípade
sťažovateľa nešlo o rozhodnutie prijaté v konaní o disciplinárnom previnení, keďže spôsob
vykonania návštevy (spravidla nepriamy kontakt alebo možnosť priameho kontaktu
v odôvodnenom prípade závislá od rozhodnutia riaditeľa) bol priamo regulovaný zákonnou
normou.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2016