Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 715/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Antalom, advokátska kancelária, Hlavná 13,Trnava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 5. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola16. septembra

2016 doručená sťažnosť ,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Antalom, advokátska kancelária,

Hlavná 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. mája 2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému

súdu domáhal preskúmania nesúhlasných stanovísk Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

a ústavu na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „ústav“) k žiadostiam sťažovateľa

adresovaným riaditeľovi ústavu o vykonanie návštevy formou priameho kontaktu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 5. marca 2015 podľa § 250d ods. 3

v znení neskorších predpisov konanie

o podanej žalobe zastavil s odôvodnením, že nemá právomoc preskúmať žalobou napadnuté

„rozhodnutie“.

O odvolaní podanom proti predmetnému uzneseniu rozhodol najvyšší súd uznesením,

sp. zn. z 25. mája 2016, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne potvrdil, a to s odôvodnením, že dané „rozhodnutie“ nie je možné považovať

za rozhodnutie orgánu verejnej správy, a teda nepodlieha súdnemu prieskumu.

Sťažovateľ uvádza, že bol označenými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho

súdu „ukrátený na svojich ústavných právach a právach chránených Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ argumentuje, že v konaní poukázal na ustálenú judikatúru súdov

v uvedenej oblasti, podľa ktorej „rozhodnutia ústavu pre výkon trestu odňatia slobody nie

sú vylúčené z prieskumu zákonnosti“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „vo veci ide o tak dôležité základné práva osobnostnej

povahy, že odopretie ich prieskumu v tzv. správnom súdnictve nemôže byť považované

za v súlade s a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby o jeho

veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. marca 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016, predmetné uznesenia

zrušil a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

2

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. marca

2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016, ktorými

konajúce súdy rozhodli o zastavení konania vo veci správnej žaloby sťažovateľa.

II. 1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie

ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietané uznesenie krajského súdu

vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie

konanie bolo skončené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie

ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením

krajského súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného

porušenia označených práv zaručených a dohovorom namietaným uznesením

krajského súdu. Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,

preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

II. 2 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu

4

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento súd

potvrdil správnosť záverov rozhodnutia krajského súdu, ktorý rovnako ako najvyšší

konštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu

nepodlieha prieskumu rozhodnutí v rámci správneho súdnictva.

V namietanom uznesení najvyšší súd v úvode svojho odôvodnenia poukázal

na relevantné ustanovenia , ako aj na ustanovenie dohovoru, ktorý okrem iných

zakotvuje ako jeden z legitímnych dôvodov umožňujúcich štátnej moci obmedziť uvedeným

článkom garantované právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života aj záujem

na predchádzaní zločinnosti. V rámci prezentácie aplikovanej právnej úpravy citoval

najvyšší súd aj jednotlivé ustanovenia o výkone trestu odňatia

slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) vymedzujúce resocializačný účel trestu odňatia slobody, ďalej

konkrétne ustanovenie , podľa ktorého návšteva

odsúdeného v ústave s minimálnym stupňom stráženia a v ústave so stredným stupňom

stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bez priameho kontaktu,

pričom riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva

odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. V nadväznosti

na to poukázal najvyšší súd na príslušné ustanovenia vykonávacej vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia

slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), kde podľa jej ustanovenia § 18

ods. 1 písm. b) sa do diferenciačnej skupiny „C“ v ústave so stredným stupňom stráženia

umiestni odsúdený, ak sa opakovane počas výkonu väzby alebo výkonu trestu dopustil

disciplinárneho previnenia, pričom podľa nadväzujúceho jej ustanovenia § 18 ods. 2

písm. e) sa v označenej diferenciačnej skupine v označenom ústave návštevy vykonávajú

spravidla bez priameho kontaktu. V závere prezentovanej právnej úpravy najvyšší súd

upriamil pozornosť na ustanovenie § 36 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého sa návšteva

vykonáva na základe povolenia schváleného riaditeľom ústavu a tiež na ustanovenie § 97n

v znení účinnom od 1. januára 2014, podľa ktorého rozhodnutie

o uložení disciplinárnej odmeny alebo disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom,

s výnimkou rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, ktoré má

znaky priestupku.

Po oboznámení sa s obsahom príslušného spisu najvyšší súd konštatoval, že

sťažovateľ v čase podania svojich žiadostí o vykonanie návštevy priamym kontaktom bol

pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia

v diferenciačnej skupine „C“.

Odvolací súd interpretoval koncepciu zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia

slobody, ktorý je spojený s ujmou na osobnej slobode odsúdeného, kde účelom výkonu

trestu je vytvoriť podmienky pre resocializáciu odsúdeného.

Odvolávajúc sa na citovanú právnu úpravu najvyšší súd dôvodil, že prijímanie

návštevy odsúdeným v zmysle relevantnej právnej úpravy podlieha udeleniu povolenia

zo strany riaditeľa ústavu a schválenie návštevy vo forme priameho kontaktu je

koncipované ako možnosť závislá od individuálnej situácie odsúdeného, nie je nárokom

odsúdeného, pričom v konkrétnom prípade odsúdeného príslušné ustanovenia vyhlášky túto

možnosť minimalizovali, keď stanovili pre aktuálne zaradenie sťažovateľa návštevy

„spravidla bez priameho kontaktu“.

Najvyšší súd kvalifikoval nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu ako „rozhodnutie

zákonom zmocnenej autority“ vplývajúce na napĺňanie účelu trestu, ktoré nemá charakter

individuálneho správneho aktu, a preto nepodlieha revízii riadnych, resp. mimoriadnych

opravných prostriedkov v správnom konaní ani preskúmaniu súdom.

V súvislosti s poukazom sťažovateľa na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu,

ktorou sa sťažovateľ snažil podporiť svoje stanovisko, najvyšší súd dôvodil, že príslušná

judikatúra sa síce priklonila k súdnemu prieskumu rozhodnutí prijatých v disciplinárnom

konaní o disciplinárnych previneniach, avšak nesúhlasné stanovisko riaditeľa ústavu

nemožno považovať za rozhodnutie o disciplinárnom previnení.

Ústavný súd odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladom

pre právny záver o zastavení konania, považuje za náležité, logické a predovšetkým plne

korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.

Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu

odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n ods. 1

6

, ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne

trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny

základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči

páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,

pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa

v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok

v určených zariadeniach. Podradenie disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu

trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi

by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických

právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenže

korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnom

práve, keďže podľa ustanovenia okrem stanovenej

výnimky rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení

disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom. Navyše, v konkrétnom prípade

sťažovateľa nešlo o rozhodnutie prijaté v konaní o disciplinárnom previnení, keďže spôsob

vykonania návštevy (spravidla nepriamy kontakt alebo možnosť priameho kontaktu

v odôvodnenom prípade závislá od rozhodnutia riaditeľa) bol priamo regulovaný zákonnou

normou.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2016