Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 631/2017
PDF · 248.29 KB
No categories available
I. ÚS 631/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa
čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 7,
čl. 10 ods. 1 a 3 a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych právach a slobodách
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/2 Gn 33/17/1000 a jej upovedomením zo 16. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2017 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 7,
čl. 10 ods. 1 a 3 a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych právach a slobodách (ďalej
len „pakt o občianskych právach“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000 a jej
upovedomením zo 16. októbra 2017.
Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v čase od 22. mája 2015 do
15. júla 2016 vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
a väzby v Leopoldove (ďalej len „ústav“). Ako z argumentácie sťažovateľa vyplýva, „Dňa
14.4.2016 o 12:10 hod. bol... opätovne vyzvaný ísť upratovať spoločné priestory, na čo
referentovi režimu oznámil, že má bolesti chrbta, pretože v ten deň už upratoval dve cely
a chodbičku, kde je ubytovaný - toto bolo referentom režimu akceptované a sťažovateľ ani
nebol predvedený k lekárovi na posúdenie prípadnej (ne)oprávnenosti tohto
ospravedlnenia... Následne, až dňa 3.5.2016 bol sťažovateľ oboznámený pedagógom ústavu
so začatím disciplinárneho konania kvôli výzve na upratovanie.“. Z ďalšej argumentácie
sťažovateľa vyplýva, že „Podkladom rozhodnutia mala byť výpoveď príslušníka zboru, por.
zo dňa 14.4.2016. Ako je zrejmé zo Záznamu o výpovedi svedka zo dňa 14.4.2016.
svedok o 12:30 hod, sám seba poučil a následne sa sám aj vypočul... Z Oznámenia
o disciplinárnom previnení je ďalej zrejmé, že podkladom rozhodnutia majú byť Stanoviská
lekára zo dňa 27.4.2016, a z 5.5.2016...“. Sťažovateľ bol v rámci disciplinárneho konania
vedeného ústavom pod sp. zn. 1891040-1/2016-DT podozrivý z porušenia § 39 písm. b) a c)
zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“), t. j. že nesplnil
povinnosť plniť pokyny a príkazy príslušníka zboru a zamestnanca zboru a povinnosť plniť
úlohy vyplývajúce z programu zaobchádzania. Ústav v rámci disciplinárneho konania
vedeného proti sťažovateľovi pod sp. zn. 1891040-1/2016-DT rozhodol svojimi
rozhodnutiami č. 1891040-1/2016-DT z 12. mája 2016 a 9. júna 2016 (rozhodnutie
o odvolaní) o spáchaní disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 3 písm. a) zákona
o výkone trestu, za čo sťažovateľovi uložil disciplinárny trest, a to pokarhanie. Proti
predmetným rozhodnutiam ústavu sa sťažovateľ bránil podnetom podľa § 31 a nasl. zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) na Krajskej prokuratúre v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá
podnet v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 26/17/2200 vyhodnotila ako neopodstatnený,
o čom bol sťažovateľ upovedomený listom z 26. apríla 2017, a na generálnej prokuratúre,
ktorá v konaní vedenom pod sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000 taktiež vyhodnotila jeho
opakovaný podnet ako neopodstatnený, o čom bol sťažovateľ upovedomený listom
zo 16. októbra 2017. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
V podanej sťažnosti sťažovateľ skonštatoval, že „Predmetný zásah do
sťažovateľových základných práv nebol legálny, legitímny a ani nevyhnutný (resp. striktne
nevyhnutný v prípade ponižujúceho zaobchádzania) v demokratickej spoločnosti.“.
V podrobnostiach poukázal na to, že „K otázke legality: Disciplinárny trest bol
sťažovateľovi uložený až takmer dva mesiace po tom, čo sa o jeho údajnom disciplinárnom
previnení dozvedel príslušník zboru s disciplinárnou právomocou (dňa 18.4.2016 pedagóg
ústavu)... K otázke legitimity: Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a nesporný fakt, že
sťažovateľ má určité zdravotné problémy, jeho potrestanie za nezúčastnenie sa
upratovacích prác nesledovalo skutočný legitímny cieľ... K otázke proporcionality, resp.
prísnej proporcionality pri ponižujúcom zaobchádzaní:.. Nútené sťažovateľa cestou
disciplinárneho potrestania k činnosti, pri ktorej istým spôsobom fyzicky trpí (čo nesporne
ponižujúce je), nemožno považovať za striktne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
a teda za ospravedlniteľné - jeho disciplinárne potrestanie tak nemožno považovať za
oprávnené.“. V závere sťažovateľ zhrnul, že „Disciplinárne potrestanie sťažovateľa pre
ospravedlnenie sa z upratovania spoločných priestorov, pri ktorom kvôli objektivizovaným
zdravotným ťažkostiam zažíva isté fyzické a aj psychické utrpenie (keďže išlo o zjavnú
šikanu) je ponižujúcim zaobchádzaním. Toto potrestanie neobstojí v teste legality, legitimity
a proporcionality, a teda neoprávnene zasahuje aj do sťažovateľovho práva na súkromie,
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, keďže
poškodzuje jeho osobnostné práva a vykresľuje ho ako neslušného. Napokon v tomto konaní
došlo aj k zásadnému porušeniu sťažovateľovho práva na inú právnu ochranu (nejednalo sa
z materiálneho hľadiska o previnenie, boli použite nezákonne získané dôkazy, disciplinárny
trest nebol uložený v 30-dňovej subjektívnej lehote, a odvolací orgán úplne ignoroval všetky
dôkazné návrhy a námietky uplatnene v odvolaní proti rozhodnutiu z 12.5.2016).“.
K postupu generálnej prokuratúry uzavrel: „Generálna prokuratúra nevykonaním nápravy
v konaní o opakovanom podnete sťažovateľa porušila jeho právo nebyť podrobovaný
ponižujúcemu zaobchádzaniu, právo na súkromie, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, a nevysporiadaním sa s relevantnými
námietkami v podnete a opakovanom podnete aj jeho právo na inú právnu ochranu.“
V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa nebyť podrobovaný ponižujúcemu zaobchádzaniu,
na súkromie, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu
mena, a na inú právnu ochranu, podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 7, čl. 10 ods. 1 a 3, a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych
právach a slobodách, a čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v konaní Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn
33/17/1000 porušené boli.
2. List Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000-11
zo dňa 16.10.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 4 000
EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného
práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04).
Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi,
ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Z písomného upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 33/17/1000-11
zo 16. októbra 2017 vyplýva:
„Prípisom z 02. októbra 2017, sp. zn. IV/2 Gn 33/17/1000-10, Vám bolo oznámené,
že lehota na vybavenie opakovaného podnetu bola predĺžená a o spôsobe jeho vybavenia
budete upovedomený čo v najkratšom možnom termíne.
V rámci vybavenia opakovaného podnetu po predložený a následne preskúmaný na
vec sa vzťahujúci spisový materiál spočívajúci v spise vedenom na Krajskej prokuratúre
Trnava pod sp. zn. 3 Kn 26/17/2200.
Listom prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava z 26. apríla 2017, sp. zn.
3 Kn 26/17/2200-7, ste boli upovedomený, že v postupe Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov neboli vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu
zistené dôvody vyžadujúce prijatie zákonných opatrení v rozsahu pôsobnosti prokuratúry
a z tohto dôvodu podnet zo 17. januára 2017 vyhodnotil ako nedôvodný a odložil. Pred
samotným vybavením podnetu príslušný prokurátor preskúmal obsah spisu Ústavu na výkon
trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov pod číslom 1891040-1/2016-DT,
týkajúci sa disciplinárneho konania vo vzťahu k Vašej osobe.
Prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava sa pri vybavovaní pôvodného podnetu
zo 17. januára 2017 dostatočným spôsobom vysporiadal s Vašou argumentáciou, s jeho
závermi sa v plnom rozsahu stotožňujem, na tieto poukazujem a nie je potrebné ich ďalej
bližšie rozpisovať.
V postupe prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava som pri vybavovaní podnetu
zo 17. januára 2017 nezistil žiadne porušenie zákona alebo iného všeobecne záväzného
právneho predpisu, na ktoré by bolo potrebné reagovať prokurátorským opatrením, a preto
opakovaný podnet z 09. júla 2017 odkladám, pretože nie je dôvodný.“
Z písomného upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 26/17/2200-7 z 26. apríla
2017 vyplýva:
„Vo vzťahu k uvedenému disciplinárnemu konaniu a previneniu je po preskúmaní
vzťahujúceho sa spisového materiálu potrebné uviesť, že dňa 14.4.2016 bolo na
predpísanom tlačive spísané príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže oznámenie
o tom, že z Vašej strany malo dôjsť k disciplinárnemu previneniu, a to dňa 14.4.2016 v čase
o 12:10 hodine, v objekte č. 20 Hrad, na VIII oddiele, kedy ste nemali splniť a rešpektovať
výzvu a pokyn príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže k upratovaniu spoločných
priestorov ubytovne z dôvodu, že ste mali mať zdravotné problémy. S oznámením bol
následne oproti podpisu dňa 14.4.2016 oboznámený príslušník s disciplinárnou
právomocou (pedagóg oddelenia disciplinárnych trestov). K uvedenému disciplinárnemu
previneniu ste sa písomne vyjadrili písomne, a to dňa 1.5.2016. K disciplinárnemu
previneniu sa vyjadril aj ďalší príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže, prítomný pri
disciplinárnom previnení, ktorý potvrdil, že ste odmietli splniť výzvu a pokyn k upratovaniu
s odôvodnením, že máte zdravotné problémy. Zo zabezpečeného písomného stanoviska
lekárky ústavu zo dňa 27.4.2016 okrem iného vyplýva, že od 10.8.2015 do 27.4.2016 ste sa
k lekárovi ústavu s prípadnými zdravotnými ťažkosťami nežiadali. Aj k uvedenému ste
podali v danej veci písomné doplnenie zo dňa 3.5.2016, v ktorom ste okrem iného uviedli, že
na dotaz, či máte k zdravotným problémom doložiť písomné vyjadrenie Vám referent
uviedol, že netreba. Následne bola lekárom ústavu podaná k Vašim zdravotným ťažkostiam
a problémom ďalšia lekárska správa a stanovisko zo dňa 5.5.2016, z ktorého okrem iného
vyplýva, že po oboznámení sa aj s Vami predloženými lekárskymi nálezmi a po ich
objektívnom posúdení je zrejmé, že ste spôsobilý vykonávať práce, ktoré ste vykonávať
odmietli.
Následne po takto vykonanom dokazovaní bolo príslušným orgánom (príslušníkom
Zboru väzenskej a justičnej stráže s disciplinárnou právomocou, pedagógom) dňa
12.5.2016 rozhodnuté, že ste sa dopustili disciplinárneho previnenia tým, že ste dňa
14.4.2016 v čase o 12:10 hodine nesplnili pokyn príslušníka Zboru väzenskej a justičnej
stráže, po tom čo ste boli vyzvaný k upratovaniu spoločných priestorov VIII. oddielu, čím
ste porušili povinnosti odsúdeného v ustanovení § 39 písm. b/, písm. c/ zák č. 475/2005 Z. z.
o výkone trestu odňatia slobody v platnom znení, za čo Vám bolo uložené pokarhanie v
zmysle ustanovenia § 52 ods. 3 písm. a/ cit. zákona. Dotknuté rozhodnutie zo dňa 12.5.2016
Vám bolo oznámené a jeho písomné vyhotovenie doručené dňa 12.5.2016, čo ste potvrdili
vlastnoručným podpisom. Rozhodnutie obsahuje pritom všetky zákonné náležitosti, vrátane
správneho poučenia o možnosti podať proti rozhodnutiu v zákonnej lehote opravný
prostriedok. Proti predmetnému rozhodnutiu ste následne v ten istý deň, dňa 12.5.2016
podali do zápisnice odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím príslušného orgánu dňa 9.6.2016
v odvolacom konaní zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho trest
bolo potvrdené. Toto rozhodnutie ste prevzali dňa 10.6.2016.
V nadväznosti na doposiaľ uvedené, po preskúmaní vyššie uvedených rozhodnutí
a vzťahujúceho sa spisového materiálu možno považovať dotknuté rozhodnutia za vecne
správne, zákonné a odôvodnené, pričom som v danom prípade nevzhliadol potrebu prijatia
žiadnych zákonných prokurátorských opatrení voči nim.
Napokon, čo sa týka skutočností namietaných v podanom podnete poukazujem
predovšetkým na to, že orgánu s disciplinárnou právomocou, ktorý vo veci konal
a rozhodoval v prvom stupni (pedagógovi) bolo podozrenie zo spáchania disciplinárneho
previnenia oznámené dňa 14.4.2016 a o uložení disciplinárneho trestu následne rozhodol
dňa 12.5.2016. Z uvedeného teda vyplýva, že podľa § 52a ods. 4 cit. zákona bola tak
zákonná 30 dňová lehota ako aj zákonná 1 ročná lehota na prejednanie a rozhodnutie
o disciplinárnom previnení zachovaná. Opravný prostriedok, ktorý bol voči
prvostupňovému rozhodnutiu Vami podaný mal odkladný účinok a rozhodnutie o uložení
disciplinárneho trestu sa tak stalo v danom prípade právoplatným až po rozhodnutí
odvolacieho orgánu, ku ktorému došlo dňa 9.6.2016.
Odvolanie bolo podané dňa 12.5.2016, pričom vec bola príslušnému odvolaciemu
orgánu na rozhodnutie predložená dňa 20.5.2016, a to v súlade s ustanovením § 97 j ods. 6
cit. zákona. Odvolací orgán o podanom odvolaní v danej veci následne rozhodol dňa
9.6.2016, teda taktiež v zákonnej lehote a v súlade s ustanovením § 97j ods. 8 cit. zákona.“
Z písomného rozhodnutia ústavu č. 1891040-1/2016-DT z 9. júna 2016 vyplýva:
„Oprávnený orgán začal dňa 14. 4. 2016 disciplinárne konanie č. 1891040-1/2016-
DT voči odsúdenému , z. č. 1891040 na základe oznámenia
o disciplinárnom previnení, spracovaného dňa 14.4.2016 referentom režimu úseku
režimovej činnosti oddelenia výkonu trestu npor. , za nesplnenie jeho
pokynu upratať spoločné priestory ubytovne VIII. oddielu, záznamu o výpovedi svedka por.
referenta režimu úseku režimovej činnosti oddelenia výkonu trestu zo dňa
14.4.2016 prítomného pri vydaní pokynu odsúdenému , pričom por.
vo svojej výpovedi uviedol a potvrdil, že odsúdený nesplnil pokyn npor.
upratať spoločné priestory ubytovne VIII. oddielu, stanoviska služobného
lekára npor. pod číslom ÚVTOS a ÚVV-5-51/23-2016 zo dňa
27.4.2016. Stanovisko vyžiadal pedagóg kpt. na základe zdravotných
dôvodov uvádzaných odsúdeným, pre ktoré podľa jeho vyjadrenia nemohol nesplnil pokyn
príslušníka upratať spoločné priestory ubytovne VIII. oddielu. Konkrétne zdravotné dôvody
uvádzané odsúdeným, a to zranenie kolena z minulosti a aktuálne bolesti v oblasti chrbta,
pre ktoré nesplnil pokyn príslušníka, dňa 14.4.2016 zaznamenal referent režimu úseku
režimovej činnosti oddelenia výkonu trestu npor. v aplikácii WVT (záznam
doplnený do spisového obalu); v stanovisku služobného lekára sa uvádza, že Jeho zdravotné
ťažkosti nie sú natoľko závažné, aby bol obmedzovaný v bežných aktivitách a činnostiach.
Z uvedeného vyplýva, že zo zdravotného hľadiska je menovaný schopný vykonávať
pomocné práce zamerané na udržiavanie čistoty a poriadku spoločných priestorov ubytovne
a výpovede odsúdeného, ktorému bola dňa 3. 5. 2016 daná možnosť vyjadriť sa k veci,
navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Z tlačiva, na ktorom mal odsúdený možnosť vyjadriť sa
k veci vyplýva, že odsúdený oznámil referentovi režimu, že ho bolí koleno, ktoré má údajne
po úraze a kríže, ktoré ho bolievajú dlhodobo. Ďalej uviedol, že v ten deň upratal svoju celu
aj chodbičku a aj z týchto činností ho bolieva koleno a kríže. Odsúdený na
podporu svojho vyjadrenia predložil doklady ohľadom zdravotného stavu, ktoré pedagóg
kpt. bez nahliadnutia v zalepenej obálke odovzdal na posúdenie služobnej
lekárke, ktorá vo svojom stanovisku číslo ÚVTOS a ÚVV-5-59/23-2016 zo dňa 05.5.2016
uvádza „po objektívnom posúdení lekárskych nálezov je zrejmé, že menovaný je spôsobilý
vykonávať vyššie uvedené práce.
Oprávnený orgán zhodnotil všetky dôkazy a na základe ich zhodnotenia dospel
k záveru, že spáchanie disciplinárneho previnenia odsúdeným bolo v disciplinárnom konaní
dostatočne preukázané.
O uložení disciplinárneho trestu rozhodol oprávnený orgán s prihliadnutím na
závažnosť spáchaného disciplinárneho previnenia. Uložený disciplinárny trest považujem
za primeraný disciplinárnemu previneniu z hľadiska zásad ukladania disciplinárnych
trestov ako aj z dôvodu nekritického postoja odsúdeného k svojmu pochybeniu.
Je potrebné tiež konštatovať, že upratovanie spoločných priestorov ústavu,
ubytovacích priestorov odsúdeného a osobných vecí odsúdeného sa považuje za plnenie
jeho základnej povinnosti v súlade s § 52 ods. 3 vyhlášky č. 368/2008 Z. z. Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia
slobody, v znení neskorších predpisov. Zároveň je potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že
uvedené aktivity má odsúdený stanovené v úlohách v programe zaobchádzania v oblasti
zaraďovanie do práce. Z dostupnej dokumentácie o odsúdenom sa javí správanie
odsúdeného ako zámerné s účelom vyhnúť sa plneniu uvedenej povinnosti (záznam
z aplikácie WVT zo dňa 15.4.2016 doplnený do spisového obalu).
Konaním odsúdeného došlo k nesplneniu povinnosti odsúdeného
uvedenej v § 39 písm. b) zákona, na základe ktorého je odsúdený povinný plniť pokyny
a príkazy príslušníka zboru, ako aj povinnosti uvedené v § 39 písm. c) zákona - plniť úlohy
vyplývajúce z programu zaobchádzania, s ktorými bol dňa 18.3.2016 oboznámený. Podľa
§ 52 ods. 1 a 2 zákona je odsúdený disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie.
Disciplinárnym previnením je zavinené nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo zákazu
podľa tohto zákona, predpisov na jeho vykonanie alebo ústavného poriadku odsúdeným.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a podkladov vedúcich k jeho vydaniu som
dospela k záveru, že oprávnený orgán v rozhodnutí vychádzal z objektívne zisteného
skutkového stavu, pri jeho zisťovaní postupoval v súlade so zákonom, zistil presne a úplne
skutočný stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a umožnil odsúdenému vyjadriť
sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa, s ktorými sa náležíte vysporiadal. Rovnako
preukázateľne odôvodnený bol aj uložený disciplinárny trest.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Inými slovami, ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).
Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07,
III. ÚS 2/09 a iné).
Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej prokuratúry č. k.
IV/2 Gn 33/17/1000-11 zo 16. októbra 2017 (aj v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi
z upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 26/17/2200-7 z 26. apríla 2017) ústavný
súd konštatuje, že prokurátor generálnej prokuratúry vybavujúci sťažovateľov opakovaný
podnet konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými
ustanoveniami zákona o prokuratúre, v interpretácii ktorých nezistil rozpor s ich obsahom
a účelom, pričom jeho úvahy sú legitímne, právne akceptovateľné a ústavne súladné,
po preskúmaní ktorých ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným
porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom
na podrobnú a precíznu právnu argumentáciu generálnej prokuratúry vyslovenú v jej
upovedomení č. k. IV/2 Gn 33/17/1000-11 zo 16. októbra 2017 v spojení s dôvodmi
vyplývajúcimi z upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. 3 Kn 26/17/2200-7 z 26. apríla
2017, ktorá vyčerpávajúcim spôsobom obsiahla právnu podstatu predmetnej právnej veci
sťažovateľa s odkazmi aj na príslušnú právnu úpravu, nie je potrebné z pohľadu ústavného
súdu uvádzať ďalšie podporné/vysvetľujúce argumenty. Tento záver ústavného súdu
zakladá dôvod odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti aj svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné
orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2
a § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej
osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli
(I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06). Navyše, kompetencie ústavného súdu ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti dané mu ústavou vylučujú jeho právomoc
na revidovanie zákonom danej právomoci orgánov verejnej moci, a to vrátane
kompetenčných právomocí orgánov prokuratúry v konaní podľa § 31 a nasl. zákona
o prokuratúre, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani arbitrárny. Vzhľadom
na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných práv, v dôsledku čoho ústavný
súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť
v celom jej rozsahu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2017