Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 315/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konania“), ako aj vo veci jeho žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. februára 2017 žalobu

o preskúmanie iného zásahu orgánu verejnej správy proti žalovaným Generálnemu

riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“) a Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej spolu so žalovaným v 1. rade aj „žalovaní“)

vedenú na krajskom súde pod sp. zn. .

2.1 Sťažovateľ podal 19. júna 2017 ďalšiu žalobu o preskúmanie iného zásahu

orgánu verejnej správy evidovanú na krajskom súde pod sp. zn. smerujúcu

proti tým istým žalovaným.

2.2 Napadnuté konania sú podľa sťažovateľa po skutkovej i právnej stránke

jednoduché. Sťažovateľ v argumentácii poukázal na to, že „je praxou správnych súdov

zastavovať konania o žalobách namietajúcich porušenie práv v kontexte väzenstva

(táto prax je nesprávna odporuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a je predmetom konania pred ESĽP

vo veci proti Slovenskej republike č. 38321/17 a 8 ďalších sťažností, ktoré

sa nachádzajú v štádiu vyjadrení strán po jeho komunikovaní vláde SR), v dôsledku

čoho nemožno tolerovať konania (a nečinnosť) v trvaní takmer 3 roky“.

2.3 Sťažovateľ ďalej uviedol, že s prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutých

konaní, obdobia nečinnosti krajského súdu v nich trvajúcich od ich začiatku,

ako aj s prihliadnutím na „predpoklad, že správne súdy konania zastavia prostým

procesným rozhodnutím o nedostatku ich právomoci (a porušia tým sťažovateľove právo

na prístup k súdu)“, možno konštatovať, že jeho základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote

boli porušené.

2.4 Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €,

čo odôvodnil tým, že porušenie ním označených práv už nie je možné napraviť a dolieha

na neho osobitne nepriaznivo, keďže trpí pocitmi právnej neistoty, krivdy, bezmocnosti,

poníženia a menejcennosti, ktoré sú u neho umocnené jeho očakávaním, že postupom

krajského súdu dôjde k porušeniu jeho ďalších práv, keď svojimi rozhodnutiami tento súd

zastaví namietané konania, aplikujúc podľa neho nesprávnu prax správnych súdov.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru boli porušené, zaviaže krajský súd uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 6000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

4. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom s poukazom na skutočnosť, že je od 27. novembra

2012 obmedzený na osobnej slobode a jeho majetkové pomery sú zlé.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade

identické.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľovho základného práva podľa 48 ods. 2 , ako aj práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutých

konaniach v súvislosti s jeho nečinnosťou.

13. Ústavný súd sa oboznámil so spisovým materiálom krajského súdu vo veci

sp. zn. , z ktorého zistil, že 27. februára 2017 bola krajskému súdu doručená

žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv pred iným zásahom žalovaných

spočívajúcim v nevydaní listových obálok a poštových známok doručených sťažovateľovi

5. januára 2017 do Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej

len „ÚVTOS“) v listovej zásielke a neumožnením prijímania a odosielania listových obálok,

poštových známok, časopisov, kníh a iných tlačovín prostredníctvom listových zásielok,

zároveň sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o prednostné

prejednanie žaloby. Krajský súd uznesením z 10. apríla 2017 priznal sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň zaslal žalovaným výzvy na vyjadrenie

k podanej žalobe a predloženie príslušného administratívneho spisu. Doručené vyjadrenia

žalovaných krajský súd následne 5. júna 2017 zaslal sťažovateľovi, ktorý tomuto súdu

svoje stanovisko k nim doručil 13. júla 2017. Stanovisko sťažovateľa zaslal krajský súd

14. augusta 2017 žalovaným na vyjadrenie. Vyžiadané vyjadrenie žalovaného v 1. rade

bolo krajskému súdu doručené 12. septembra 2017.

14. Zo spisového materiálu krajského súdu vo veci sp. zn. ústavný súd

zistil, že 21. júna 2017 bola tomuto súdu doručená žaloba sťažovateľa smerujúca

proti žalovaným, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv pred iným zásahom žalovaných

súvisiacim s postupom ÚVTOS pri vykonaní dôkladných prehliadok osobných vecí

sťažovateľa 12. mája 2017 a 1. júna 2017 bez jeho prítomnosti (bez možnosti zrakového

dohľadu), ako aj v súvislosti s výkonom jeho práva na telefonovanie od 1. apríla 2017 spolu

so žiadosťami o oslobodenie od súdnych poplatkov a o prednostné prejednanie žaloby.

Krajský súd do 9. augusta 2017 zabezpečoval podklady týkajúce sa majetkových pomerov

sťažovateľa a uznesením z 9. januára 2017 mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov

a zároveň žalovaným zaslal výzvy na vyjadrenie sa k podanej žalobe a predloženie

administratívneho spisu. Po doručení vyjadrení žalovaných ich krajský súd 25. apríla 2018

zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý tomuto súdu svoje stanovisko k nim doručil

28. mája 2018. Krajský súd zaslal následne 18. júla 2018 stanovisko sťažovateľa

žalovaným, aby sa k nemu vyjadrili a vyjadrenie žalovaného v 1. rade bolo krajskému súdu

doručené 31. júla 2018.

15. Po preskúmaní postupu krajského súdu v napadnutých konaniach ústavný súd

konštatuje, že postup krajského súdu ani v jednom z nich nebol optimálny a plynulý.

V konaní vedenom pod sp. zn. zostal krajský súd nečinný v období

od 12. septembra 2017 až do dňa podania ústavnej sťažnosti (15. januára 2020) a obdobne

druhé napadnuté konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. bolo poznačené

nečinnosťou krajského súdu v období od 31. júla 2018 až do dňa podania ústavnej sťažnosti

(15. januára 2020).

15.1 Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle a dohovoru (napr. ). Ústavný súd

tiež už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť

sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. dohovoru môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných

prieťahoch (napr. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež

pripomína, že pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,

ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup

zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým

ani porušenie základného práva podľa “ (), resp.

ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu

porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“

(, ).

15.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že dĺžka konania v civilných veciach v trvaní dvoch až troch rokov

na jednom stupni všeobecného súdnictva je v závislosti od povahy veci akceptovateľná

a nie je v rozpore s právom na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (pozri Humen v. Poľsko, rozsudok ESĽP z 15. 10.1999, sťažnosť č. 26614/95,

body 58 a 69). Obdobne tieto závery platia aj pre správne súdne konania.

16. Ústavný súd nepopiera vzniknuté obdobia nečinnosti krajského súdu

v predmetných konaniach po vykonaní prvotných úkonov, avšak porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je potrebné aj v tomto prípade

vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne, čo okrem iného znamená pri posudzovaní

veci zohľadniť aj ďalšie kritériá aplikované pri rozhodovaní o porušení označeného práva,

a to predmet konania a správanie sťažovateľa, ktoré spolu s postupom krajského súdu mali

v napadnutých konaniach taktiež vplyv na intenzitu porušenia sťažovateľom označených

práv.

16.1 Ústavný súd pripomína, že svojím uznesením č. k. -32 z 24. mája

2017, ktoré sa stalo právoplatným 11. júla 2017, odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť

smerujúcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. -40 zo 14. februára

2017 (ďalej len „uznesenie zo 14. februára 2017“) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V predmetnom konaní sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ÚVTOS

a ÚVV Leopoldov o stanovení a zmene programu zaobchádzania. Krajský súd v Trnave

vo svojom uznesení zo 14. februára 2017 poukázal na príslušné ustanovenia právnych

predpisov a dôsledne vysvetlil, že pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody

príslušný ústav nie je orgánom verejnej správy, pretože nerozhoduje v oblasti verejnej

správy, ale zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní a jeho rozhodnutie

v takomto prípade nemožno považovať za zásah orgánu verejnej správy, ktorý by bolo

možné preskúmať v správnom súdnictve. Navyše, taktiež poukázal na závery vyplývajúce

z nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn. , na základe ktorých uzavrel,

že rozhodovacia činnosť jednotlivých ústavov na výkon trestu odňatia slobody týkajúca

sa podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody v zmysle

o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení

patrí do oblastí právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru, a preto jeho

rozhodnutia týkajúce sa podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody nie je možné

považovať za rozhodovanie orgánu verejnej správy, t. j. nemôžu byť predmetom súdneho

prieskumu, pretože kontrola dodržiavania zákonov pri realizácii výkonu trestu odňatia

slobody prislúcha výlučne príslušným orgánom prokuratúry.

16.2 V uznesení ústavného súdu č. k. -19 z 1. augusta 2017,

právoplatnom 13. septembra 2017, a v uznesení ústavného súdu č. k. -19

z 20. septembra 2017, právoplatnom 30. októbra 2017, bolo sťažovateľovi aj zo strany

ústavného súdu dostatočne ozrejmené, že ústav na výkon trestu odňatia slobody, resp. väzby

ani pri ukladaní disciplinárnych trestov alebo aj odmien za správanie sa obvineného alebo

odsúdeného počas výkonu väzby alebo trestu nerozhoduje ako správny orgán, v dôsledku

čoho jeho rozhodnutia nepodliehajú preskúmavacej právomoci súdov v rámci správneho

súdnictva (s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku).

16.3 Z už uvedenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je zrejmé, že sťažovateľ

si minimálne už pred podaním prvej žaloby vo veci sp. zn. (22. februára 2017)

musel byť vedomý tej skutočnosti, že v obdobnej veci bol v konaní pred Krajským súdom

v Trnave neúspešný, pretože preskúmanie rozhodnutí ústavu na výkon trestu odňatia

slobody vo veciach väzenstva v zmysle platných právnych predpisov nespadá do právomoci

správneho súdnictva, a teda, že nemá ani len minimálnu nádej na úspech. V priebehu rokov

2017 a 2018 boli sťažovateľovi navyše doručené ďalšie rozhodnutia ústavného súdu

(napr. , , , , )

potvrdzujúce už uvedené závery, ktoré u sťažovateľa museli mať a aj mali (sťažovateľ sám

v ústavnej sťažnosti uviedol, že predpokladá zastavenie napadnutých konaní krajským

súdom pre nedostatok jeho právomoci, pozri bod 2.3 pozn.) vplyv na mieru jeho právnej

neistoty prežívanej v napadnutých konaniach, ktorá je zároveň aj jedným z indikátorov

intenzity porušenia sťažovateľom označených práv v napadnutých konaniach.

17. Zo strany sťažovateľa ide teda v napadnutých konaniach o zrejme bezúspešné

uplatňovanie jeho práv, keďže krajský súd nedisponuje právomocou preskúmať rozhodnutia

ústavu na výkon trestu odňatia slobody vo veciach týkajúcich sa preskúmania podmienok

a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody, napriek tomu, že sťažovateľovi

je z predchádzajúcich odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov i ústavného súdu známe,

že právomoc poskytovať ochranu sťažovateľom označených práv v namietaných konaniach

je zverená príslušným orgánov prokuratúry. Napokon je potrebné poukázať podľa

ústavného súdu aj na to, že sťažovateľ v napadnutých konaniach zostal počas obdobia

nečinnosti krajského súdu po celý čas pasívny, bez záujmu o urýchlenie konania, resp.

vydanie meritórneho rozhodnutia, nevyužijúc akýkoľvek z prostriedkov nápravy

poskytnutých mu v tejto súvislosti s právnym poriadkom (napr. sťažnosť na prieťahy

predsedovi okresného súdu).

17.1 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatuje, že porušenie

označených práv sťažovateľa nedáva svojou intenzitou základ, ktorý by mohol po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie viesť ústavný súd ku prijatiu záveru o porušení

sťažovateľom v ústavnej sťažnosti označených práv postupom krajského súdu

v napadnutých konaniach. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

18. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie vrátane jeho

žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok podmienky jej prijateľnosti

na ďalšie konanie je vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa takej povahy,

že by ju nebolo možné odstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi

kvalifikovaného právneho zástupcu. Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi

v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a ani hospodárne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu