Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 126/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. IV/2 Gn 160/16/1000-10 z 12. júna 2017 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -66 zo 14. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 10 dohovoru postupom a listom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k.

IV/2 Gn 160/16/1000-10 z 12. júna 2017 (ďalej len „list generálnej prokuratúry“)

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -66

zo 14. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Súčasťou sťažnosti bola aj

žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa toho času nachádza v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody , v ktorom bol zaradený do oddielu

s bezpečnostným režimom, kde je dosiaľ držaný. Podľa názoru sťažovateľa v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody panujú nevyhovujúce, priam až

ponižujúce podmienky, čo malo 3. októbra 2016 vyústiť do útoku príslušníkov Zboru

väzenskej a justičnej stráže na jedného z ďalších odsúdených. V súvislosti s incidentom sa

sťažovateľ obrátil na bývalého spoluväzňa listom zo 7. novembra 2016 (ďalej len

„korešpondencia“), v ktorom incident vykreslil ako pomstu a zároveň uviedol: „Plním si

občiansku povinnosť a aj keď žijem v strachu, že prídu nejakí zakomplexovaní blbečkovia

dobiť aj mňa, nenechám sa zastrašiť.“

Dňa 7. novembra 2017 bol sťažovateľ povereným príslušníkom preventívno-

bezpečnostnej služby oboznámený so zadržaním korešpondencie z dôvodu použitia

hanlivých výrazov „nejakí zakomplexovaní blbečkovia“ (ďalej len „zadržanie

korešpondencie“).

Sťažovateľ sa domáhal nápravy na Krajskej prokuratúre v Trenčíne podnetom

zo 7. novembra 2017, v ktorom dôvodil, že slová označené za hanlivé boli vytrhnuté

z kontextu, nemali označeného adresáta a vyjadrovali len sťažovateľovu obavu, a preto

považuje zadržanie korešpondencie za neproporcionálny zásah do jeho súkromia a slobody

prejavu.

Podnet sťažovateľa zo 7. novembra 2016 bol Krajskou prokuratúrou v Trenčíne

vybavený upovedomením č. k. -9 z 28. decembra 2017 ako nedôvodný

s poukazom na opätovné posúdenie dotknutých výrazov za hanlivé. Proti tomuto

upovedomeniu Krajskej prokuratúry v Trenčíne podal sťažovateľ opakovaný podnet

z 1. apríla 2017 (ďalej len „opakovaný podnet“), v ktorom namietal rýdzo formalistický

postup Krajskej prokuratúry v Trenčíne.

Opakovaný podnet sťažovateľa bol generálnou prokuratúrou vybavený listom

generálnej prokuratúry ako nedôvodný. Listu generálnej prokuratúry sťažovateľ vytýka, že

generálna prokuratúra sa v ňom vôbec nezaoberala nevyhnutnosťou zásahu do jeho

základných práv.

V súvislosti s listom generálnej prokuratúry podal sťažovateľ prvú ústavnú sťažnosť

zo 6. júla 2017 (ďalej len „prvá sťažnosť“), ktorá bola ústavným súdom odmietnutá

uznesením č. k. -13 z 31. augusta 2017 ako neprípustná z dôvodu jej

predčasnosti, keďže zrušenia zadržania korešpondencie sa sťažovateľ pred podaním prvej

sťažnosti zároveň domáhal aj správnou žalobou v konaní vedenom na krajskom súde pod

sp. zn. (ďalej len „správna žaloba“).

Konanie o správnej žalobe bolo napadnutým uznesením krajského súdu zastavené

s odôvodnením, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody nemá

postavenie orgánu verejnej moci, a tak v prejednávanom prípade nešlo o rozhodnutie, ktoré

by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu. Krajský súd zároveň konštatoval, že nie je

vylúčené, aby sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv mimo rámec správneho

súdnictva na všeobecnom súde.

Vo vzťahu k zadržaniu korešpondencie sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

«Predmetný zásah do sťažovateľových základných práv nebol legálny, legitímny a ani

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti... Hanlivý obsah bez ďalšieho je však... nespôsobilý

vyvolať pnutie s rozumnými požiadavkami na chod väzenstva - zadržanie korešpondencie

s „hanlivým obsahom“, čo je fakticky zásahom do práva na rešpektovanie korešpondencie

a na slobodu prejavu v samotnej ich podstate, nie je vhodným (spôsobilým) prostriedkom

na dosiahnutie tohto účelu. Tento prostriedok nie je potrebný (nutný), a ani primeraný

v relácii k dotknutým právnym statkom.»

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti ďalej

uviedol: „Právomoc správnych súdov v otázkach väzenstva je zrejmá, a ochrana právnej

sféry väzňov prostriedkami správneho súdnictva je bežným štandardom v civilizovaných

štátoch Európskej únie, vyžadovaným aj ESĽP, pričom Slovenská republika je výnimkou...

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru o nedostatku právomoci na prejednanie veci (čo je

v súlade s arbitrárnou judikatúrou Ústavného súdu, ktorá je v rozpore s právnymi názormi

vlády Slovenskej republiky a judikatúrou ESĽP), bol povinný vec postúpiť civilnému súdu,

keďže sťažovateľove právo na prístup k súdu je vzhľadom na dotknutie jeho právnej sféry

zadržaním korešpondencie nespochybniteľné a neodňateľné... Krajský súd nebol oprávnený

fakticky odňať sťažovateľovi právo na prístup k súdu, k čomu zastavením konania

a postúpením veci na Krajskú prokuratúru však došlo - zastavením konania o správnej

žalobe tak došlo k stavu denegatio iustitiae.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súkromie, na rešpektovanie korešpondencie,

a na slobodu prejavu čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

v konaní Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV /2 Gn 160/16/1000

porušené boli.

2. Základné práva sťažovateľa na súkromie, na rešpektovanie korešpondencie, a na

slobodu prejavu podľa čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných

slobôd, uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. / 2016-66 zo dňa 14.9.2017,

porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp.

zn. -66 zo dňa 14.9.2017, porušené bolo.

4. List Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. n. -10

zo dňa 12.6.2017, sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

5. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní

označených základných práv sťažovateľa.

6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. -66 zo dňa 14.9.2017,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

7. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 EUR,

ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu 3 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd

v Trenčíne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.

, , , ).

1. K namietanému porušeniu čl. 8 a čl. 10 dohovoru postupom a listom

generálnej prokuratúry

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

).

Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je

suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym

poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby

požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom

podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak

súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej

podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. , ,

).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že generálna prokuratúra vo svojom liste

vyhodnotila inkriminovanú časť zadržanej korešpondencie „nejakí zakomplexovaní

blbečkovia“ ako použitie hanlivých výrazov, čo v zmysle

Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) zakladá zákonnú

licenciu na jej zadržanie. V zmysle uvedeného sa dá konštatovať, že generálna prokuratúra

reagovala na opakovaný podnet sťažovateľa zákonným spôsobom, čím si riadne splnila

svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre. Opakovaný podnet generálna

prokuratúra vybavila listom generálnej prokuratúry, ktorý spĺňa náležitosti predpokladané

zákonom o prokuratúre a v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený skutkový

stav. Skutočnosť, že právny záver generálnej prokuratúry je odlišný od záveru sťažovateľa,

nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného

podnetu.

2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 10 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namietal

predovšetkým to, že krajský súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou svojej právomoci

na preskúmanie zadržania korešpondencie v rámci správneho súdnictva, v dôsledku čoho sa

meritórne nezaoberal jeho argumentáciou vzťahujúcou sa k dôvodom zadržania

korešpondencie, resp. proporcionalite zásahu ako takého. Podstata sťažovateľovej námietky

teda súvisí s právnym názorom krajského súdu o nedostatku jeho právomoci na prejednanie

a rozhodnutie sťažovateľovej správnej žaloby.

Vo vzťahu k nedostatku právomoci krajský súd v napadnutom uznesení uvádza:

„23. Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva môžu byť len

rozhodnutia vydané orgánmi verejnej správy. Právomoc správneho súdu v zmysle ust. § 2

(ďalej len ) v spojení s ust. a 6 tohto zákona je priamo viazaná

na rozhodovanie (či už vo forme formálneho rozhodnutia, resp. opatrenia) orgánu verejnej

správy. V je stanovené, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu

právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti

verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Z uvedeného je

zrejmé, že základným predpokladom súdneho prieskumu a poskytnutie ochrany súdom

v správnom súdnictve je existencia rozhodnutia, opatrenia resp. zásahu orgánu verejnej

správy, ktoré sa dotýka práv a právom chránených záujmov v oblasti verejnej správy.

Vzhľadom na uvedené sa správny súd musel zaoberať otázkou, či rozhodnutie, ktoré

žalobca žiadal preskúmať je rozhodnutím vydaným pri výkone svojej právomoci orgánom

verejnej správy.

24. v ust. uvádza, kto je orgánom verejnej správy a súčasne právne

postavenie žalovaného upravuje v znení neskorších predpisov. V zmysle

ust. § 4 ods. 1 písm. a) až s) tohto zákona zbor v rámci svojej pôsobnosti predovšetkým

zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, ochranu objektov zboru a objektov

detenčného ústavu, stráženie obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu

odňatia slobody, zabezpečuje penitenciárnu starostlivosť o odsúdených vo výkone trestu

odňatia slobody, taktiež činnosti zamerané na zamestnávanie obvinených a odsúdených,

vybavuje sťažnosti obvinených a odsúdených podľa tohto zákona a sťažnosti podané podľa

osobitného zákona. Ide teda o činnosti, ktoré súvisia s plnením funkcii na úseku výkonu

trestu odňatia slobody a väzby v zmysle § 1 tohto zákona. Napokon v ust.§ 4 ods. 1 až pod

písmenom t) zákon ustanovuje, že žalovaný plní aj úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy,

ak tak ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Správny súd je toho názoru, že

samotný neobsahuje ustanovenie, ktoré by stanovovalo pre zbor takéto

úlohy na úseku štátnej správy. Pokiaľ ide o osobitné predpisy, tak zákon príkladmo uvádza,

že ide o o slobode náboženskej viery a postavení cirkví

a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, o správe

majetku štátu v znení neskorších predpisov, o ochrane pred požiarmi

v znení neskorších predpisov, o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon

č. v znení neskorších predpisov, o inšpekcii práce

a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

Z.z. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je možné dovodiť, že zbor, ktorého je

žalovaný súčasťou vystupuje v postavení orgánu štátnej správy, napr. v prípade, ak

vykonáva úkony ako správca majetku štátu, resp. pri výkone povinností na úseku sociálneho

zabezpečenia svojich príslušníkov. Z príkladmého výpočtu zákonov v poznámke 5a je

zrejmé, že ide o zákony, ktoré upravujú iné oblasti správy rozdielnej od výkonu na úseku

pri výkone trestu odňatia slobody a väzby, ktoré tvoria primárnu pôsobnosť zboru, resp.

žalovaného. Skutočnosť, že zbor a teda aj žalovaný nie sú primárne orgánom štátnej správy,

je možné dovodiť aj zo samostatného uvedenia tejto pôsobnosti, ako aj jej začlenenia až

na koniec ust. § 4, a pričom nie je možné uzavrieť priamu súvislosť s pôsobnosťami

uvedenými pod písmenami a) až s), ktoré sú vyjadrením jeho primárnych úloh pri výkone

trestu odňatia slobody. Z uvedeného je možné vyvodiť právny záver, že žalovaný, ktorý je

v zmysle ust. súčasťou organizácie zboru, pri zabezpečení úloh pri

výkone trestu odňatia slobody nemá postavenie orgánu štátnej správy. Správny súd je toho

názoru, že ak žalovaný pri kontrole pošty žalobcu, ktorý v ústave žalovaného odpykáva trest

odňatia slobody, túto poštu zadržal, nemal postavenie orgánu verejnej správy

a neuplatňoval pri tomto úkone svoju právomoc v oblasti verejnej správy, nešlo teda

o rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho

súdnictva.

25. Naopak správny súd je toho názoru, že rozhodovací proces, ktorého výsledkom je

vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia (resp. vyššie uvedený postup) patrí do právnej

úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné takéto rozhodovanie

považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy. Správny súd

poukazuje na to, že ide o rozhodovaciu právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona

č. a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom trestu, ktorý bol žalobcovi uložený

v zmysle ustanovení a podľa a jeho účelom je

primárne zabezpečenie riadneho a bezpečného chodu výkonu trestu odňatia slobody

v zariadení žalovaného.

26. Vyššie uvedené skutočnosti, vrátane zákonom zvereného prieskumu takéhoto

rozhodnutia prokuratúre, podmieňujú záver o tom, že nejde o rozhodnutie žalovaného

v rámci výkonu verejnej správy, ale naopak záver o trestnoprávnom charaktere takéhoto

rozhodnutia, keď vo veciach tohto druhu príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody

postupuje podľa (v spojení s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia

slobody). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v tzv. vykonávacom konaní, ktoré je

posledným štádiom trestného konania, rámcovo upraveného v štvrtej časti Trestného

poriadku a je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému

poriadku.

27. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody Zbor väzenskej a justičnej

stráže nie je orgánom verejnej správy (orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje

v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní.

Rozhodovacia činnosť jednotlivých Ústavov na výkon trestu odňatia slobody, týkajúca sa

podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody resp. aj zaobchádzania z väzňami,

v zmysle úpravy patrí do oblasti právnej úpravy verejného práva

trestnoprávneho charakteru a nie je možné ju považovať za rozhodovanie orgánu verejnej

správy. Správny súd poukazuje na to, že takéto rozhodnutia a postupy, prijaté v rámci

výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie výkonu trestu odňatia slobody majú normatívny

základ v trestnej oblasti a sú len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči

páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,

pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa

v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok v určených

zariadeniach. Podradenie takéhoto rozhodovania pod správne právo a jeho následné

preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu

unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami

a odlišným spoločenským účelom.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými ustanoveniami

v znení neskorších predpisov, zákona

č. v znení neskorších predpisov, zákona o výkone

trestu odňatia slobody, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa vykonáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení

neskorších predpisov, a zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich

obsahom. Úvahy krajského súdu sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, jeho postup

bol v súlade s citovanými právnymi normami a ústavne konformný, a tak ústavný súd

nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv,

čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, krajský súd vzal na vedomie podstatu argumentov

sťažovateľa vyjadrených v jeho správnej žalobe a dospel k záveru o nedostatku svojej

právomoci, ktorý podporil aj konkrétnymi odkazmi na právnu úpravu vzťahujúcu sa na vec.

V závere svojej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že rovnako rozhodol aj napr.

vo veciach vedených pod sp. zn. , ako aj sp. zn. ,

, a sp. zn. týkajúcich sa výslovne

sťažovateľa a identických skutočností

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa uvedeným nárokom

sťažovateľa nezaoberal.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho

zástupcu z radov advokátov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2018