Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 126/2018
PDF · 231.22 KB
No categories available
II. ÚS 126/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. IV/2 Gn 160/16/1000-10 z 12. júna 2017 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 13 S 47/2016-66 zo 14. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 10 dohovoru postupom a listom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k.
IV/2 Gn 160/16/1000-10 z 12. júna 2017 (ďalej len „list generálnej prokuratúry“)
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 47/2016-66
zo 14. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Súčasťou sťažnosti bola aj
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa toho času nachádza v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody , v ktorom bol zaradený do oddielu
s bezpečnostným režimom, kde je dosiaľ držaný. Podľa názoru sťažovateľa v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody panujú nevyhovujúce, priam až
ponižujúce podmienky, čo malo 3. októbra 2016 vyústiť do útoku príslušníkov Zboru
väzenskej a justičnej stráže na jedného z ďalších odsúdených. V súvislosti s incidentom sa
sťažovateľ obrátil na bývalého spoluväzňa listom zo 7. novembra 2016 (ďalej len
„korešpondencia“), v ktorom incident vykreslil ako pomstu a zároveň uviedol: „Plním si
občiansku povinnosť a aj keď žijem v strachu, že prídu nejakí zakomplexovaní blbečkovia
dobiť aj mňa, nenechám sa zastrašiť.“
Dňa 7. novembra 2017 bol sťažovateľ povereným príslušníkom preventívno-
bezpečnostnej služby oboznámený so zadržaním korešpondencie z dôvodu použitia
hanlivých výrazov „nejakí zakomplexovaní blbečkovia“ (ďalej len „zadržanie
korešpondencie“).
Sťažovateľ sa domáhal nápravy na Krajskej prokuratúre v Trenčíne podnetom
zo 7. novembra 2017, v ktorom dôvodil, že slová označené za hanlivé boli vytrhnuté
z kontextu, nemali označeného adresáta a vyjadrovali len sťažovateľovu obavu, a preto
považuje zadržanie korešpondencie za neproporcionálny zásah do jeho súkromia a slobody
prejavu.
Podnet sťažovateľa zo 7. novembra 2016 bol Krajskou prokuratúrou v Trenčíne
vybavený upovedomením č. k. 3 Kn 266/16/3300-9 z 28. decembra 2017 ako nedôvodný
s poukazom na opätovné posúdenie dotknutých výrazov za hanlivé. Proti tomuto
upovedomeniu Krajskej prokuratúry v Trenčíne podal sťažovateľ opakovaný podnet
z 1. apríla 2017 (ďalej len „opakovaný podnet“), v ktorom namietal rýdzo formalistický
postup Krajskej prokuratúry v Trenčíne.
Opakovaný podnet sťažovateľa bol generálnou prokuratúrou vybavený listom
generálnej prokuratúry ako nedôvodný. Listu generálnej prokuratúry sťažovateľ vytýka, že
generálna prokuratúra sa v ňom vôbec nezaoberala nevyhnutnosťou zásahu do jeho
základných práv.
V súvislosti s listom generálnej prokuratúry podal sťažovateľ prvú ústavnú sťažnosť
zo 6. júla 2017 (ďalej len „prvá sťažnosť“), ktorá bola ústavným súdom odmietnutá
uznesením č. k. I. ÚS 437/2017-13 z 31. augusta 2017 ako neprípustná z dôvodu jej
predčasnosti, keďže zrušenia zadržania korešpondencie sa sťažovateľ pred podaním prvej
sťažnosti zároveň domáhal aj správnou žalobou v konaní vedenom na krajskom súde pod
sp. zn. 13 S 47/2016 (ďalej len „správna žaloba“).
Konanie o správnej žalobe bolo napadnutým uznesením krajského súdu zastavené
s odôvodnením, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody nemá
postavenie orgánu verejnej moci, a tak v prejednávanom prípade nešlo o rozhodnutie, ktoré
by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu. Krajský súd zároveň konštatoval, že nie je
vylúčené, aby sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv mimo rámec správneho
súdnictva na všeobecnom súde.
Vo vzťahu k zadržaniu korešpondencie sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
«Predmetný zásah do sťažovateľových základných práv nebol legálny, legitímny a ani
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti... Hanlivý obsah bez ďalšieho je však... nespôsobilý
vyvolať pnutie s rozumnými požiadavkami na chod väzenstva - zadržanie korešpondencie
s „hanlivým obsahom“, čo je fakticky zásahom do práva na rešpektovanie korešpondencie
a na slobodu prejavu v samotnej ich podstate, nie je vhodným (spôsobilým) prostriedkom
na dosiahnutie tohto účelu. Tento prostriedok nie je potrebný (nutný), a ani primeraný
v relácii k dotknutým právnym statkom.»
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti ďalej
uviedol: „Právomoc správnych súdov v otázkach väzenstva je zrejmá, a ochrana právnej
sféry väzňov prostriedkami správneho súdnictva je bežným štandardom v civilizovaných
štátoch Európskej únie, vyžadovaným aj ESĽP, pričom Slovenská republika je výnimkou...
Pokiaľ krajský súd dospel k záveru o nedostatku právomoci na prejednanie veci (čo je
v súlade s arbitrárnou judikatúrou Ústavného súdu, ktorá je v rozpore s právnymi názormi
vlády Slovenskej republiky a judikatúrou ESĽP), bol povinný vec postúpiť civilnému súdu,
keďže sťažovateľove právo na prístup k súdu je vzhľadom na dotknutie jeho právnej sféry
zadržaním korešpondencie nespochybniteľné a neodňateľné... Krajský súd nebol oprávnený
fakticky odňať sťažovateľovi právo na prístup k súdu, k čomu zastavením konania
a postúpením veci na Krajskú prokuratúru však došlo - zastavením konania o správnej
žalobe tak došlo k stavu denegatio iustitiae.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súkromie, na rešpektovanie korešpondencie,
a na slobodu prejavu čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
v konaní Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV /2 Gn 160/16/1000
porušené boli.
2. Základné práva sťažovateľa na súkromie, na rešpektovanie korešpondencie, a na
slobodu prejavu podľa čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných
slobôd, uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 13S 47 / 2016-66 zo dňa 14.9.2017,
porušené boli.
3. Základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp.
zn. 13S 47 /2016-66 zo dňa 14.9.2017, porušené bolo.
4. List Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. n. IV /2Gn160/16/1000-10
zo dňa 12.6.2017, sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
5. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní
označených základných práv sťažovateľa.
6. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 13S 47 /2016-66 zo dňa 14.9.2017,
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 EUR,
ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 3 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd
v Trenčíne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.
I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
1. K namietanému porušeniu čl. 8 a čl. 10 dohovoru postupom a listom
generálnej prokuratúry
Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je
suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym
poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde
k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby
požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom
podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak
súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že generálna prokuratúra vo svojom liste
vyhodnotila inkriminovanú časť zadržanej korešpondencie „nejakí zakomplexovaní
blbečkovia“ ako použitie hanlivých výrazov, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona č. 475/2005
Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“) zakladá zákonnú
licenciu na jej zadržanie. V zmysle uvedeného sa dá konštatovať, že generálna prokuratúra
reagovala na opakovaný podnet sťažovateľa zákonným spôsobom, čím si riadne splnila
svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre. Opakovaný podnet generálna
prokuratúra vybavila listom generálnej prokuratúry, ktorý spĺňa náležitosti predpokladané
zákonom o prokuratúre a v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený skutkový
stav. Skutočnosť, že právny záver generálnej prokuratúry je odlišný od záveru sťažovateľa,
nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného
podnetu.
2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 10 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namietal
predovšetkým to, že krajský súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou svojej právomoci
na preskúmanie zadržania korešpondencie v rámci správneho súdnictva, v dôsledku čoho sa
meritórne nezaoberal jeho argumentáciou vzťahujúcou sa k dôvodom zadržania
korešpondencie, resp. proporcionalite zásahu ako takého. Podstata sťažovateľovej námietky
teda súvisí s právnym názorom krajského súdu o nedostatku jeho právomoci na prejednanie
a rozhodnutie sťažovateľovej správnej žaloby.
Vo vzťahu k nedostatku právomoci krajský súd v napadnutom uznesení uvádza:
„23. Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva môžu byť len
rozhodnutia vydané orgánmi verejnej správy. Právomoc správneho súdu v zmysle ust. § 2
zák.č. 162/2015 Z.z. (ďalej len SSP) v spojení s ust. § 4 a 6 tohto zákona je priamo viazaná
na rozhodovanie (či už vo forme formálneho rozhodnutia, resp. opatrenia) orgánu verejnej
správy. V § 2 SSP je stanovené, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti
verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Z uvedeného je
zrejmé, že základným predpokladom súdneho prieskumu a poskytnutie ochrany súdom
v správnom súdnictve je existencia rozhodnutia, opatrenia resp. zásahu orgánu verejnej
správy, ktoré sa dotýka práv a právom chránených záujmov v oblasti verejnej správy.
Vzhľadom na uvedené sa správny súd musel zaoberať otázkou, či rozhodnutie, ktoré
žalobca žiadal preskúmať je rozhodnutím vydaným pri výkone svojej právomoci orgánom
verejnej správy.
24. SSP v ust. § 4 uvádza, kto je orgánom verejnej správy a súčasne právne
postavenie žalovaného upravuje zákon č. 4/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. V zmysle
ust. § 4 ods. 1 písm. a) až s) tohto zákona zbor v rámci svojej pôsobnosti predovšetkým
zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody, ochranu objektov zboru a objektov
detenčného ústavu, stráženie obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu
odňatia slobody, zabezpečuje penitenciárnu starostlivosť o odsúdených vo výkone trestu
odňatia slobody, taktiež činnosti zamerané na zamestnávanie obvinených a odsúdených,
vybavuje sťažnosti obvinených a odsúdených podľa tohto zákona a sťažnosti podané podľa
osobitného zákona. Ide teda o činnosti, ktoré súvisia s plnením funkcii na úseku výkonu
trestu odňatia slobody a väzby v zmysle § 1 tohto zákona. Napokon v ust.§ 4 ods. 1 až pod
písmenom t) zákon ustanovuje, že žalovaný plní aj úlohy orgánu štátnej správy a iné úlohy,
ak tak ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Správny súd je toho názoru, že
samotný zákon č. 4/2001 Z.z. neobsahuje ustanovenie, ktoré by stanovovalo pre zbor takéto
úlohy na úseku štátnej správy. Pokiaľ ide o osobitné predpisy, tak zákon príkladmo uvádza,
že ide o zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví
a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, zákon č. 278/1993 Z.z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov, zákon č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi
v znení neskorších predpisov, zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon
č. 475/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce
a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 221/2006
Z.z. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je možné dovodiť, že zbor, ktorého je
žalovaný súčasťou vystupuje v postavení orgánu štátnej správy, napr. v prípade, ak
vykonáva úkony ako správca majetku štátu, resp. pri výkone povinností na úseku sociálneho
zabezpečenia svojich príslušníkov. Z príkladmého výpočtu zákonov v poznámke 5a je
zrejmé, že ide o zákony, ktoré upravujú iné oblasti správy rozdielnej od výkonu na úseku
pri výkone trestu odňatia slobody a väzby, ktoré tvoria primárnu pôsobnosť zboru, resp.
žalovaného. Skutočnosť, že zbor a teda aj žalovaný nie sú primárne orgánom štátnej správy,
je možné dovodiť aj zo samostatného uvedenia tejto pôsobnosti, ako aj jej začlenenia až
na koniec ust. § 4, a pričom nie je možné uzavrieť priamu súvislosť s pôsobnosťami
uvedenými pod písmenami a) až s), ktoré sú vyjadrením jeho primárnych úloh pri výkone
trestu odňatia slobody. Z uvedeného je možné vyvodiť právny záver, že žalovaný, ktorý je
v zmysle ust. § 2 zákona č. 4/2001 Z.z. súčasťou organizácie zboru, pri zabezpečení úloh pri
výkone trestu odňatia slobody nemá postavenie orgánu štátnej správy. Správny súd je toho
názoru, že ak žalovaný pri kontrole pošty žalobcu, ktorý v ústave žalovaného odpykáva trest
odňatia slobody, túto poštu zadržal, nemal postavenie orgánu verejnej správy
a neuplatňoval pri tomto úkone svoju právomoc v oblasti verejnej správy, nešlo teda
o rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva.
25. Naopak správny súd je toho názoru, že rozhodovací proces, ktorého výsledkom je
vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia (resp. vyššie uvedený postup) patrí do právnej
úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné takéto rozhodovanie
považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy. Správny súd
poukazuje na to, že ide o rozhodovaciu právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona
č. 475/2005 Z.z. a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom trestu, ktorý bol žalobcovi uložený
v zmysle ustanovení Trestného zákona a podľa Trestného poriadku a jeho účelom je
primárne zabezpečenie riadneho a bezpečného chodu výkonu trestu odňatia slobody
v zariadení žalovaného.
26. Vyššie uvedené skutočnosti, vrátane zákonom zvereného prieskumu takéhoto
rozhodnutia prokuratúre, podmieňujú záver o tom, že nejde o rozhodnutie žalovaného
v rámci výkonu verejnej správy, ale naopak záver o trestnoprávnom charaktere takéhoto
rozhodnutia, keď vo veciach tohto druhu príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody
postupuje podľa zákona č. 475/2005 Z.z. (v spojení s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia
slobody). Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v tzv. vykonávacom konaní, ktoré je
posledným štádiom trestného konania, rámcovo upraveného v štvrtej časti Trestného
poriadku a zákon č. 475/2005 Z.z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému
poriadku.
27. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody Zbor väzenskej a justičnej
stráže nie je orgánom verejnej správy (orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje
v oblasti verejnej správy, ale zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní.
Rozhodovacia činnosť jednotlivých Ústavov na výkon trestu odňatia slobody, týkajúca sa
podmienok a spôsobu výkonu trestu odňatia slobody resp. aj zaobchádzania z väzňami,
v zmysle úpravy zákona č. 475/2005 Z.z. patrí do oblasti právnej úpravy verejného práva
trestnoprávneho charakteru a nie je možné ju považovať za rozhodovanie orgánu verejnej
správy. Správny súd poukazuje na to, že takéto rozhodnutia a postupy, prijaté v rámci
výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie výkonu trestu odňatia slobody majú normatívny
základ v trestnej oblasti a sú len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči
páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,
pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa
v prípade trestu odňatia slobody vykonáva za zákonom ustanovených podmienok v určených
zariadeniach. Podradenie takéhoto rozhodovania pod správne právo a jeho následné
preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu
unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami
a odlišným spoločenským účelom.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, zákona o výkone
trestu odňatia slobody, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vykonáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení
neskorších predpisov, a zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich
obsahom. Úvahy krajského súdu sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, jeho postup
bol v súlade s citovanými právnymi normami a ústavne konformný, a tak ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv,
čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, krajský súd vzal na vedomie podstatu argumentov
sťažovateľa vyjadrených v jeho správnej žalobe a dospel k záveru o nedostatku svojej
právomoci, ktorý podporil aj konkrétnymi odkazmi na právnu úpravu vzťahujúcu sa na vec.
V závere svojej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že rovnako rozhodol aj napr.
vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 715/2016, ako aj sp. zn. I. ÚS 226/2017,
I. ÚS 278/2017, III. ÚS 507/2017 a sp. zn. I. ÚS 468/2017 týkajúcich sa výslovne
sťažovateľa a identických skutočností
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa uvedeným nárokom
sťažovateľa nezaoberal.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu
rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho
zástupcu z radov advokátov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2018