Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 226/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Bauerom, Advokátska kancelária

Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , , a 2 a Slovenskej

republiky v spojení s , základných práv podľa

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave č. k. -23 z 24. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -38 zo 17. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , základných práv podľa

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-23 z 24. novembra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -38

zo 17. januára 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

a Ústavu na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „ústav“) sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-1-540/11-

2015 a sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-1-582/11-2015 (ďalej len „rozhodnutia ústavu“), ktorými

boli zamietnuté jeho žiadosti o vykonanie návštevy priamym kontaktom v zmysle § 24

o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,zákon o výkone trestu“). Krajský súd

svojím uznesením z 24. novembra 2015 konanie o tejto žalobe zastavil a vec na ďalšie

konanie postúpil Krajskej prokuratúre v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“). Najvyšší

súd uznesením zo 17. januára 2017 uznesenie krajského súdu z 24. novembra 2015

na odvolanie sťažovateľa potvrdil, pričom žiadnemu z účastníkov nepriznal trovy

odvolacieho konania.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľ poukazuje

na rozdielnu rozhodovaciu prax vyskytujúcu sa v obdobných veciach (napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 30. mája 2013 alebo sp. zn. zo 6. októbra 2015) so záverom, že konajúce

súdy mu upreli možnosť súdneho prieskumu rozhodnutí ústavu ako rozhodnutí orgánu

verejnej správy. Podľa jeho názoru krajský súd ani najvyšší súd ústavne konformným

spôsobom „nevysvetlili, prečo rozhodnutia žalovaného nie je možné preskúmať

v namietaných súdnych konaniach vedenom porušovateľmi, pričom argumentácia, ktorú

použili je ústavne neudržateľná, zásadne popiera a porušuje všetky ním namietané práva

no najmä právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2 a práva zaručené mu v dohovoru...

Sťažovateľ trvá na tom, že rozhodnutia žalovaného, ako orgánu verejnej správy,

ktoré nie sú výslovným zákonným ustanovením zo súdneho prieskumu vylúčené, nemožno

svojvoľne, arbitrárne a nezákonne porušujúc pri tom namietané práva sťažovateľa vylúčiť

zo súdneho prieskumu a rozhodnutia žalovaného, ako rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú

základných práv sťažovateľa, mali byť podľa sťažovateľa riadne podrobené súdnemu

prieskumu zo strany porušovateľov v namietanom konaní.“.

4. S poukazom na uznesenia ústavného súdu č. k. -31 z 2. júna 2009

a č. k. -11 zo 17. januára 2012 sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom konaní

nemal žiadnu právnu istotu ako označené súdy vo veci rozhodnú. Spochybňuje existenciu

nálezu ústavného súdu vydaného pod sp. zn. , ktorý má byť uvádzaný

v odôvodnení uznesenia krajského súdu, vzhľadom na čo hodnotí jeho použitú

argumentáciu ako arbitrárnu a nezákonnú. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného

práva zaručeného sťažovateľ namieta, že v konaní nemal „k dispozícii

všetky rozhodnutia v namietaných konaniach a nemohol k nim zaujať stanovisko (a to ani

k takému dokumentu, akým je rozhodnutie, ktorého zákonnosť sťažovateľ namieta)“. Ďalej

uvádza, že „súčasťou jeho práva podľa , a

ods. 1 a ods. 2 dohovoru, ako odsúdeného, v čase keď sa v ústave domáhal žiadosťami

o povolenie návštevy rodinných príslušníkov priamym kontaktom, ktoré mu boli zamietnuté

rozhodnutiami žalovaného, je to, že mu orgány verejnej správy, v tomto prípade ústav,

umožnia alebo v prípade potreby aj pomôžu udržiavať styky s jeho blízkou rodinou

a v prípade, že mu ho neumožnia, bude ich akékoľvek rozhodnutie v tomto smere,

preskúmané súdom na podklade žaloby v správnom súdnictve.

Akékoľvek obmedzenie počtu alebo rozsahu rodinných návštev, dohľad nad týmito

návštevami alebo podrobovanie sťažovateľa, ako odsúdeného akémukoľvek zvláštnemu

väzenskému režimu a zvláštnym podmienkam, za ktorých sa návštevy povoľujú alebo

prebiehajú, predstavuje zásadný zásah do práv sťažovateľa zaručeného najmä

v čl. 8 dohovoru.“.

5. Sťažovateľ svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €

odôvodňuje hrubou nezákonnosťou a protiústavnosťou postupu najvyššieho súdu

a krajského súdu a protiústavným zásahom do obsahu označených práv, ktoré ho mali

vystaviť pocitom „nespravodlivosti, právnej neistoty, bezmocnosti, bezprávia“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa zaručené mu v čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2, , a ... v spojení s ...,

základné právo zaručenému mu v čl. 36 ods. 1 a čl. 36 ods. 2 Listiny..., ako aj jeho právo

zaručené mu v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru... postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. a jeho Uznesením sp. zn. 14S/110/2015-

23 dňa 24.11.2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho Uznesením -38 zo dňa 17.01.2017, porušené

bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.

-23 zo dňa 24.11.2015 ako aj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky -38 zo dňa 17.01.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave

na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 4.000,-EUR ..., ktoré sú mu Najvyšší súd a Krajský súd v Trnave

povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume

587,16 EUR...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,

porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným

spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , , ).

13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

14. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietané uznesenie krajského súdu

vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie

konanie bolo skončené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie

ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením

krajského súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127

ods. 1 . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou

prezentovaného porušenia označených práv namietaným uznesením krajského súdu.

Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo

potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

15. Podľa a obdobne podľa listiny sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa a obdobne podľa listiny kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd.

17. Podľa sú si všetci účastníci v konaní rovní.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa má každý právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

21. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

22. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

23. Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento

súd potvrdil správnosť záverov uznesenia krajského súdu, keď rovnako ako najvyšší súd

konštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté rozhodnutia ústavu nepodliehajú prieskumu

rozhodnutí v rámci správneho súdnictva a zistil, že označeným rozhodnutím nebolo

zasiahnuté do obsahu uvádzaných práv ústavne neakceptovateľným spôsobom.

24. Najvyšší súd po zrekapitulovaní predchádzajúceho priebehu konania

a relevantných dôvodov obsiahnutých v uznesení krajského súdu vo svojom rozhodnutí

uviedol relevantné ustanovenia (ďalej len „OSP“),

, a 2 dohovoru, ustanovenia o prokuratúre

v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenia zákona o výkone trestu a na neho

nadväzujúcej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení účinnom do 31. decembra

2015, a po stotožnení sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu na zdôraznenie

správnosti uznesenia krajského súdu doplnil tieto dôvody:

«4.28 Najvyšší súd SR poukazuje na , ktorým sa mení

a dopĺňa o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a to predmetné ustanovenie § 104a -

prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2014, kde ustanovenie § 104 a ods. 1 -

disciplinárne konanie, konanie o zvýšených a zavinených trovách výkonu trestu, konanie

o náhrade škody a konania súvisiace so zhabaním veci začaté pred 01.01.2014 sa dokončí

podľa predpisov účinných do 31.12.2013.

4.29 Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre

súd rozhodujúci skutkový a právny stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia, preto žalovaný v čase rozhodovania vychádzal zo znenia zákona účinného v

čase vydania napadnutého rozhodnutia a to novelou č. Preto konania začaté

pred 01.01.2014 sa dokončili podľa predpisov účinných do 31.12.2013. Do tohto momentu

sa preskúmavané rozhodnutia žalovaného považovali za rozhodnutie podliehajúce súdnemu

prieskumu v zmysle a nasl. Posun v judikatúre nastáva až pri rozhodnutiach

vydaných podľa novely č. , t.j. od 01.01.2014. Preto krajský súd postupoval

v súlade so zákonom, keď konanie zastavil a postúpil vec na ďalšie konanie krajskej

prokuratúre.

4.30 Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že preskúmavané

rozhodnutie žalovaného nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy

podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle a nasl. Z právnych noriem

citovaných nižšie vyplýva, že nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí žalovaného dozerá

príslušný prokurátor. V rámci trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu

možno prokuratúru spolu s ochrancom práv, v rámci širšieho ponímania štátu a verejnej

správy, zaradiť v istom smere do moci súdnej, avšak s prihliadnutím na SR

ako i na znenie právnej normy ustanovenej v o prokuratúre,

treba prokuratúru považovať za Štátny orgán s osobitným postavením, ktorého postavenia

ako i pôsobnosť upravuje osobitný právny predpis. Z uvedeného možno jednoznačne

dospieť k záveru o tom, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby

Leopoldov nie je možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je

obsiahnutá v o správnom konaní - Správny poriadok,

podľa ktorého je správnym orgánom štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán

záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveri

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Z uvedeného vyplýva záver, že

rozhodnutie žalovaného vydávané podľa () nemožno

považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej právomoci

správnych súdov podľa Piatej časti

4.31 V posudzovanej otázke prípustnosti súdneho prieskumu žalobou napadnutých

nesúhlasov riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, je potrebné vychádzať

z celkovej koncepcie zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia slobody a jeho účelu

sledovaného spoločnosťou prostredníctvom noriem trestného práva (. Trestný

poriadok), zákona o výkone trestu odňatia slobody ako i prostredníctvom vykonávacej

vyhlášky vydávajúcej Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „Poriadok“).

Už z podstaty ukladania trestov podľa vyplýva, že ide o ujmu na osobnej

slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, pričom okrem iných cieľov

trestania má vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Táto

koncepcia nie je nijako v rozpore s realizáciou základného práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života, garantovaného Dohovorom a SR, nakoľko i tieto

normy najvyššej právnej sily pripúšťajú za určitých podmienok obmedzenia výkonu tohto

práva ( bod 2 Dohovoru, a 4 SR).

4.32 Zo zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia slobody, vrátane Poriadku výkonu

trestu odňatia slobody, vyplýva, že prijímanie návštevy odsúdenými podlieha udeleniu

povolenia schváleného riaditeľom ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Schválenie

návštevy formou priameho kontaktu teda nie je nárokom (v prípade žalobcu sa dokonca

spravidla nevykonáva - § 18 ods. 2 písm. e/ Poriadku), ale sa povoľuje v závislosti

od podmienok stanovených týmito normami, s prihliadnutím predovšetkým na stupeň

stráženia a skupinu diferenciácie, v ktorých je odsúdený pre výkon trestu odňatia slobody

zaradený, ako i na jeho správanie sa počas výkonu trestu, ktoré vypovedá o tom, akým

spôsobom sa odsúdený zúčastňuje na pozitívnych zmenách svojej osobnosti a napĺňa sa cieľ

individuálnej prevencie prostredníctvom výkonu trestu odňatia slobody (§ 24 ods. 4 zákona

č. , a Poriadku). Nesúhlasné stanovisko žalovaného

k žiadostiam odsúdeného, o vykonanie návštevy za podmienok podľa § 24 zákona

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

nie je typickým individuálnym správnym aktom, a preto nepodlieha revízii riadnych,

resp. mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, ani preskúmaniu súdom.

Ide o rozhodnutie zákonom zmocnenej autority, ktoré priamo a bezprostredne vplýva

na napĺňanie účelu sledovaného výkonom trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného.

Zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2014 rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu

za konanie odsúdeného, s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku, výslovne vyňal

zo súdneho prieskumu.

4.33 V danom prípade nie je daná podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR

právomoc správnych súdov na preskúmavanie žalobou napadnutého rozhodnutia a jedná sa

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, preto krajský súd postupoval zákonne,

keď konanie podľa zastavil a písomné podanie podľa obsahu v

zmysle veta prvá v spojení s považoval za podnet

na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vydaného Žalovaným, na ktoré konanie

je príslušný prokurátor a v prejednávanej veci je daná právomoc Krajskej prokuratúry

Trnava. K tejto otázke bol vydaný Najvyšším súdom SR judikát č. 63/2016 (uznesenie

z 25. mája 2016, sp. zn. ).»

25. Ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bol odôvodnený právny záver

o zastavení konania a postúpení veci krajskej prokuratúre, považuje za právne logické a plne

korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.

26. Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu

odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n ods. 1

zákona o výkone trestu, ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne

trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny

základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu proti

páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,

pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý

sa v prípade trestu odňatia slobody v zmysle vykonáva

spôsobom upraveným osobitným zákonom v na to určených zariadeniach (ústavoch

pre výkon trestu odňatia slobody). Ústavný súd zastáva názor, že podradenie

disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správne

právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska

znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými

právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.

27. Žiada sa tiež poznamenať, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenže

korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnom

práve, keďže podľa § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu rozhodnutie o uložení

disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je okrem

stanovenej výnimky preskúmateľné súdom. Navyše, v konkrétnom prípade sťažovateľa

nešlo o rozhodnutie prijaté v konaní o disciplinárnom previnení, keďže spôsob vykonania

návštevy (spravidla nepriamy kontakt alebo možnosť priameho kontaktu v odôvodnenom

prípade závislý od rozhodnutia riaditeľa) bol priamo regulovaný zákonom a na ňu

nadväzujúcou vykonávacou normou.

28. Napádané uznesenie najvyššieho súdu dostatočne odpovedá aj na sťažovateľom

predloženú argumentáciu o rozdielnej rozhodovacej praxi konajúcich súdov v obdobných

veciach, keďže podrobne analyzuje dopad legislatívnych zmien spôsobených zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o výkone trestu odňatia

slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

na dovtedajšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, a zároveň poukazuje na uznesenie

najvyššieho súdu vydané vo veci vedenej pod sp. zn. z 25. mája 2016, ktoré

bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky s účelom úpravy rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobných veciach.

29. Podľa názoru ústavného súdu tak uznesenie najvyššieho súdu preto nemohlo

relevantne zasiahnuť do podstaty základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , resp. listiny, ani práva na prístup k súdu zaručeného

ods. 1 dohovoru a vzhľadom na dostatočne odôvodnený (a ústavne zlučiteľný) právny záver

o tom, že napádané rozhodnutia ústavu nie sú rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ani

do obsahu základného práva zaručeného , resp. listiny.

Vzhľadom na výsledok namietaného súdneho konania (zastavenie konania a postúpenie

veci krajskej prokuratúre) ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľom napádané porušenie

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa je v prípade

takéhoto porušenia v rámci ďalšieho konania plne reparovateľné, preto skúmanie

namietaného porušenia označeného práva v tejto fáze konania považuje ústavný súd

za nadbytočné.

30. Vychádzajúc zo skutočnosti, že uznesenie najvyššieho súdu obsahuje rozsiahlu

právnu argumentáciu svojho záveru o právomoci krajskej prokuratúry na preskúmanie

zákonnosti napádaných rozhodnutí ústavu v rámci jej dozorových oprávnení v miestach,

kde sa vykonáva trest odňatia slobody, ústavný súd nenachádza ani žiadnu relevantnú

príčinnú súvislosť medzi obsahom základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia zaručeného , základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného a obdobne

práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohla byť predmetom

ústavného prieskumu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Záver najvyššieho súdu,

že obmedzenie osobnej slobody, z ktorého vyplývajú aj obmedzenia súvisiace so spôsobom

a rozsahom návštev odsúdeného, sa realizuje na základe súdneho rozhodnutia vydaného

v trestnom konaní a je tak pokračovaním trestného konania vo fáze vykonávacie konania,

je právne primeraný a nesignalizuje možnosť porušenia označených práv zaručených

a dohovorom.

31. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu , ktoré však

neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ústavný súd poznamenáva,

že ide o základné ustanovenie limitujúce zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných

práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa

ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva

alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného

teda vyplýva, že porušenie iného článku možno podaním individuálnej sťažnosti

podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho

označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Keďže porušenie označených práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 , dohovoru a ďalších) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť

záver o porušení označeného základného ustanovenia .

32. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne ). Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017