Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)I. ÚS 226/2017
PDF · 265.45 KB
No categories available
I. ÚS 226/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Bauerom, Advokátska kancelária
Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave č. k. 14 S 110/2015-23 z 24. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 4 Sžo 7/2016-38 zo 17. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca
2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
14 S 110/2015-23 z 24. novembra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Sžo 7/2016-38
zo 17. januára 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
a Ústavu na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „ústav“) sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-1-540/11-
2015 a sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-1-582/11-2015 (ďalej len „rozhodnutia ústavu“), ktorými
boli zamietnuté jeho žiadosti o vykonanie návštevy priamym kontaktom v zmysle § 24
zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,zákon o výkone trestu“). Krajský súd
svojím uznesením z 24. novembra 2015 konanie o tejto žalobe zastavil a vec na ďalšie
konanie postúpil Krajskej prokuratúre v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“). Najvyšší
súd uznesením zo 17. januára 2017 uznesenie krajského súdu z 24. novembra 2015
na odvolanie sťažovateľa potvrdil, pričom žiadnemu z účastníkov nepriznal trovy
odvolacieho konania.
3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľ poukazuje
na rozdielnu rozhodovaciu prax vyskytujúcu sa v obdobných veciach (napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 42/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Sžo 24/2013
z 30. mája 2013 alebo sp. zn. 3 Sžo 99/2014 zo 6. októbra 2015) so záverom, že konajúce
súdy mu upreli možnosť súdneho prieskumu rozhodnutí ústavu ako rozhodnutí orgánu
verejnej správy. Podľa jeho názoru krajský súd ani najvyšší súd ústavne konformným
spôsobom „nevysvetlili, prečo rozhodnutia žalovaného nie je možné preskúmať
v namietaných súdnych konaniach vedenom porušovateľmi, pričom argumentácia, ktorú
použili je ústavne neudržateľná, zásadne popiera a porušuje všetky ním namietané práva
no najmä právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 46
ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva zaručené mu v čl. 8 dohovoru...
Sťažovateľ trvá na tom, že rozhodnutia žalovaného, ako orgánu verejnej správy,
ktoré nie sú výslovným zákonným ustanovením zo súdneho prieskumu vylúčené, nemožno
svojvoľne, arbitrárne a nezákonne porušujúc pri tom namietané práva sťažovateľa vylúčiť
zo súdneho prieskumu a rozhodnutia žalovaného, ako rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú
základných práv sťažovateľa, mali byť podľa sťažovateľa riadne podrobené súdnemu
prieskumu zo strany porušovateľov v namietanom konaní.“.
4. S poukazom na uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 225/09-31 z 2. júna 2009
a č. k. III. ÚS 5/2012-11 zo 17. januára 2012 sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom konaní
nemal žiadnu právnu istotu ako označené súdy vo veci rozhodnú. Spochybňuje existenciu
nálezu ústavného súdu vydaného pod sp. zn. III. ÚS 247/2007, ktorý má byť uvádzaný
v odôvodnení uznesenia krajského súdu, vzhľadom na čo hodnotí jeho použitú
argumentáciu ako arbitrárnu a nezákonnú. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného
práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ namieta, že v konaní nemal „k dispozícii
všetky rozhodnutia v namietaných konaniach a nemohol k nim zaujať stanovisko (a to ani
k takému dokumentu, akým je rozhodnutie, ktorého zákonnosť sťažovateľ namieta)“. Ďalej
uvádza, že „súčasťou jeho práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8
ods. 1 a ods. 2 dohovoru, ako odsúdeného, v čase keď sa v ústave domáhal žiadosťami
o povolenie návštevy rodinných príslušníkov priamym kontaktom, ktoré mu boli zamietnuté
rozhodnutiami žalovaného, je to, že mu orgány verejnej správy, v tomto prípade ústav,
umožnia alebo v prípade potreby aj pomôžu udržiavať styky s jeho blízkou rodinou
a v prípade, že mu ho neumožnia, bude ich akékoľvek rozhodnutie v tomto smere,
preskúmané súdom na podklade žaloby v správnom súdnictve.
Akékoľvek obmedzenie počtu alebo rozsahu rodinných návštev, dohľad nad týmito
návštevami alebo podrobovanie sťažovateľa, ako odsúdeného akémukoľvek zvláštnemu
väzenskému režimu a zvláštnym podmienkam, za ktorých sa návštevy povoľujú alebo
prebiehajú, predstavuje zásadný zásah do práv sťažovateľa zaručeného najmä
v čl. 8 dohovoru.“.
5. Sťažovateľ svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €
odôvodňuje hrubou nezákonnosťou a protiústavnosťou postupu najvyššieho súdu
a krajského súdu a protiústavným zásahom do obsahu označených práv, ktoré ho mali
vystaviť pocitom „nespravodlivosti, právnej neistoty, bezmocnosti, bezprávia“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa zaručené mu v čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy... v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy...,
základné právo zaručenému mu v čl. 36 ods. 1 a čl. 36 ods. 2 Listiny..., ako aj jeho právo
zaručené mu v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru... postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. 14S/110/2015 a jeho Uznesením sp. zn. 14S/110/2015-
23 dňa 24.11.2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4Sžo/7/2016 a jeho Uznesením 4Sžo/7/2016-38 zo dňa 17.01.2017, porušené
bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/110/2015-23 zo dňa 24.11.2015 ako aj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 4Sžo/7/2016-38 zo dňa 17.01.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 4.000,-EUR ..., ktoré sú mu Najvyšší súd a Krajský súd v Trnave
povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume
587,16 EUR...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
14. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietané uznesenie krajského súdu
vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie
konanie bolo skončené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením
krajského súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127
ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou
prezentovaného porušenia označených práv namietaným uznesením krajského súdu.
Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo
potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd.
17. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
21. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
22. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
23. Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento
súd potvrdil správnosť záverov uznesenia krajského súdu, keď rovnako ako najvyšší súd
konštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté rozhodnutia ústavu nepodliehajú prieskumu
rozhodnutí v rámci správneho súdnictva a zistil, že označeným rozhodnutím nebolo
zasiahnuté do obsahu uvádzaných práv ústavne neakceptovateľným spôsobom.
24. Najvyšší súd po zrekapitulovaní predchádzajúceho priebehu konania
a relevantných dôvodov obsiahnutých v uznesení krajského súdu vo svojom rozhodnutí
uviedol relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čl. 149
ústavy, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ustanovenia zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenia zákona o výkone trestu a na neho
nadväzujúcej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z.,
ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení účinnom do 31. decembra
2015, a po stotožnení sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu na zdôraznenie
správnosti uznesenia krajského súdu doplnil tieto dôvody:
«4.28 Najvyšší súd SR poukazuje na zákon č. 370/2013 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a to predmetné ustanovenie § 104a -
prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2014, kde ustanovenie § 104 a ods. 1 -
disciplinárne konanie, konanie o zvýšených a zavinených trovách výkonu trestu, konanie
o náhrade škody a konania súvisiace so zhabaním veci začaté pred 01.01.2014 sa dokončí
podľa predpisov účinných do 31.12.2013.
4.29 Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre
súd rozhodujúci skutkový a právny stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, preto žalovaný v čase rozhodovania vychádzal zo znenia zákona účinného v
čase vydania napadnutého rozhodnutia a to novelou č. 370/2013 Z. z. Preto konania začaté
pred 01.01.2014 sa dokončili podľa predpisov účinných do 31.12.2013. Do tohto momentu
sa preskúmavané rozhodnutia žalovaného považovali za rozhodnutie podliehajúce súdnemu
prieskumu v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. Posun v judikatúre nastáva až pri rozhodnutiach
vydaných podľa novely č. 370/2013 Z. z., t.j. od 01.01.2014. Preto krajský súd postupoval
v súlade so zákonom, keď konanie zastavil a postúpil vec na ďalšie konanie krajskej
prokuratúre.
4.30 Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že preskúmavané
rozhodnutie žalovaného nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy
podliehajúceho súdnemu prieskumu v zmysle § 244 a nasl. O. s. p. Z právnych noriem
citovaných nižšie vyplýva, že nad zákonnosťou postupu a rozhodnutí žalovaného dozerá
príslušný prokurátor. V rámci trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu
možno prokuratúru spolu s ochrancom práv, v rámci širšieho ponímania štátu a verejnej
správy, zaradiť v istom smere do moci súdnej, avšak s prihliadnutím na čl. 149 Ústavy SR
ako i na znenie právnej normy ustanovenej v § 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre,
treba prokuratúru považovať za Štátny orgán s osobitným postavením, ktorého postavenia
ako i pôsobnosť upravuje osobitný právny predpis. Z uvedeného možno jednoznačne
dospieť k záveru o tom, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby
Leopoldov nie je možné považovať za správny orgán, ktorého legálna definícia je
obsiahnutá v § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - Správny poriadok,
podľa ktorého je správnym orgánom štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán
záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveri
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Z uvedeného vyplýva záver, že
rozhodnutie žalovaného vydávané podľa zákona č. 475/2005 Z. z. (§ 24) nemožno
považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnej právomoci
správnych súdov podľa Piatej časti O. s. p.
4.31 V posudzovanej otázke prípustnosti súdneho prieskumu žalobou napadnutých
nesúhlasov riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, je potrebné vychádzať
z celkovej koncepcie zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia slobody a jeho účelu
sledovaného spoločnosťou prostredníctvom noriem trestného práva (Trestný zákon. Trestný
poriadok), zákona o výkone trestu odňatia slobody ako i prostredníctvom vykonávacej
vyhlášky vydávajúcej Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „Poriadok“).
Už z podstaty ukladania trestov podľa Trestného zákona vyplýva, že ide o ujmu na osobnej
slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, pričom okrem iných cieľov
trestania má vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Táto
koncepcia nie je nijako v rozpore s realizáciou základného práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života, garantovaného Dohovorom a Ústavou SR, nakoľko i tieto
normy najvyššej právnej sily pripúšťajú za určitých podmienok obmedzenia výkonu tohto
práva (čl. 8 bod 2 Dohovoru, čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy SR).
4.32 Zo zákonnej úpravy výkonu trestu odňatia slobody, vrátane Poriadku výkonu
trestu odňatia slobody, vyplýva, že prijímanie návštevy odsúdenými podlieha udeleniu
povolenia schváleného riaditeľom ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Schválenie
návštevy formou priameho kontaktu teda nie je nárokom (v prípade žalobcu sa dokonca
spravidla nevykonáva - § 18 ods. 2 písm. e/ Poriadku), ale sa povoľuje v závislosti
od podmienok stanovených týmito normami, s prihliadnutím predovšetkým na stupeň
stráženia a skupinu diferenciácie, v ktorých je odsúdený pre výkon trestu odňatia slobody
zaradený, ako i na jeho správanie sa počas výkonu trestu, ktoré vypovedá o tom, akým
spôsobom sa odsúdený zúčastňuje na pozitívnych zmenách svojej osobnosti a napĺňa sa cieľ
individuálnej prevencie prostredníctvom výkonu trestu odňatia slobody (§ 24 ods. 4 zákona
č. 475/2005 Z. z., § 36 ods. 1 a § 18 ods. 2 Poriadku). Nesúhlasné stanovisko žalovaného
k žiadostiam odsúdeného, o vykonanie návštevy za podmienok podľa § 24 zákona
č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
nie je typickým individuálnym správnym aktom, a preto nepodlieha revízii riadnych,
resp. mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, ani preskúmaniu súdom.
Ide o rozhodnutie zákonom zmocnenej autority, ktoré priamo a bezprostredne vplýva
na napĺňanie účelu sledovaného výkonom trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného.
Zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2014 rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu
za konanie odsúdeného, s výnimkou konaní majúcich znaky priestupku, výslovne vyňal
zo súdneho prieskumu.
4.33 V danom prípade nie je daná podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR
právomoc správnych súdov na preskúmavanie žalobou napadnutého rozhodnutia a jedná sa
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, preto krajský súd postupoval zákonne,
keď konanie podľa § 250d ods. 2 O. s. p. zastavil a písomné podanie podľa obsahu v
zmysle § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 41 ods. 2 O. s. p. považoval za podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia vydaného Žalovaným, na ktoré konanie
je príslušný prokurátor a v prejednávanej veci je daná právomoc Krajskej prokuratúry
Trnava. K tejto otázke bol vydaný Najvyšším súdom SR judikát č. 63/2016 (uznesenie
z 25. mája 2016, sp. zn. 3Sžo/140/2015).»
25. Ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bol odôvodnený právny záver
o zastavení konania a postúpení veci krajskej prokuratúre, považuje za právne logické a plne
korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.
26. Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu
odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n ods. 1
zákona o výkone trestu, ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne
trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny
základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu proti
páchateľom trestných činov, ktorá sa formalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním,
pokračujúc konaním pred súdom, prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý
sa v prípade trestu odňatia slobody v zmysle § 407 ods. 1 Trestného poriadku vykonáva
spôsobom upraveným osobitným zákonom v na to určených zariadeniach (ústavoch
pre výkon trestu odňatia slobody). Ústavný súd zastáva názor, že podradenie
disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správne
právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska
znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými
právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.
27. Žiada sa tiež poznamenať, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenže
korešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnom
práve, keďže podľa § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu rozhodnutie o uložení
disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je okrem
stanovenej výnimky preskúmateľné súdom. Navyše, v konkrétnom prípade sťažovateľa
nešlo o rozhodnutie prijaté v konaní o disciplinárnom previnení, keďže spôsob vykonania
návštevy (spravidla nepriamy kontakt alebo možnosť priameho kontaktu v odôvodnenom
prípade závislý od rozhodnutia riaditeľa) bol priamo regulovaný zákonom a na ňu
nadväzujúcou vykonávacou normou.
28. Napádané uznesenie najvyššieho súdu dostatočne odpovedá aj na sťažovateľom
predloženú argumentáciu o rozdielnej rozhodovacej praxi konajúcich súdov v obdobných
veciach, keďže podrobne analyzuje dopad legislatívnych zmien spôsobených zákonom
č. 370/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia
slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
na dovtedajšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, a zároveň poukazuje na uznesenie
najvyššieho súdu vydané vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžo 140/2015 z 25. mája 2016, ktoré
bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky s účelom úpravy rozhodovacej praxe všeobecných súdov v obdobných veciach.
29. Podľa názoru ústavného súdu tak uznesenie najvyššieho súdu preto nemohlo
relevantne zasiahnuť do podstaty základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ani práva na prístup k súdu zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru a vzhľadom na dostatočne odôvodnený (a ústavne zlučiteľný) právny záver
o tom, že napádané rozhodnutia ústavu nie sú rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ani
do obsahu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 2 listiny.
Vzhľadom na výsledok namietaného súdneho konania (zastavenie konania a postúpenie
veci krajskej prokuratúre) ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľom napádané porušenie
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je v prípade
takéhoto porušenia v rámci ďalšieho konania plne reparovateľné, preto skúmanie
namietaného porušenia označeného práva v tejto fáze konania považuje ústavný súd
za nadbytočné.
30. Vychádzajúc zo skutočnosti, že uznesenie najvyššieho súdu obsahuje rozsiahlu
právnu argumentáciu svojho záveru o právomoci krajskej prokuratúry na preskúmanie
zákonnosti napádaných rozhodnutí ústavu v rámci jej dozorových oprávnení v miestach,
kde sa vykonáva trest odňatia slobody, ústavný súd nenachádza ani žiadnu relevantnú
príčinnú súvislosť medzi obsahom základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia zaručeného čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a obdobne
práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohla byť predmetom
ústavného prieskumu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Záver najvyššieho súdu,
že obmedzenie osobnej slobody, z ktorého vyplývajú aj obmedzenia súvisiace so spôsobom
a rozsahom návštev odsúdeného, sa realizuje na základe súdneho rozhodnutia vydaného
v trestnom konaní a je tak pokračovaním trestného konania vo fáze vykonávacie konania,
je právne primeraný a nesignalizuje možnosť porušenia označených práv zaručených
ústavou a dohovorom.
31. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, ktoré však
neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ústavný súd poznamenáva,
že ide o základné ustanovenie limitujúce zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných
práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva
alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného
medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného
teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho
označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a ďalších) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť
záver o porušení označeného základného ustanovenia ústavy.
32. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
(obdobne III. ÚS 715/2016). Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017