Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 225/09
PDF · 182.77 KB
No categories available
II. ÚS 225/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť V. O., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Ústavom na výkon trestu
odňatia slobody Banská Bystrica-Kráľová pod sp. zn. ÚVTOS-4-171/21-08, Ústavom na
výkon väzby a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok pod sp. zn. ÚVV
a ÚVTOS 3-157/21-09 a Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže
Bratislava pod sp. zn. GRZVJS-4-783/21-2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009
doručená sťažnosť V. O., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1, čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica-
Kráľová (ďalej len „ústav Banská Bystrica“) pod sp. zn. ÚVTOS-4-171/21-08, Ústavom na
výkon väzby a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok (ďalej len „ústav
Ružomberok“) pod sp. zn. ÚVV a ÚVTOS 3-157/21-09 a Generálnym riaditeľstvom Zboru
väzenskej a justičnej stráže Bratislava (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) pod sp. zn.
GRZVJS-4-783/21-2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. apríla 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ od svojho príchodu do ústavu Banská Bystrica
8. apríla 2008, kde vykonáva trest odňatia slobody, sa zákonom predpísaným postupom
dožaduje svojho preradenia do niektorého iného ústavu na výkon trestu, ktorý by bol bližšie
k miestu jeho trvalého bydliska v R. Dôvodom uvedenej žiadosti sú slabé sociálne pomery
a zlý zdravotný stav jeho rodiny (rodičov, sestry a priateľky). Rodinní príslušníci si
vzhľadom na svoje nízke príjmy a zdravotný stav nemôžu dovoliť cestovať za sťažovateľom
až do B. Preto s nimi udržiava iba pravidelný písomný kontakt, ktorý však nemôže nahradiť
osobný kontakt pri návšteve. Takýto kontakt nemá už od 8. apríla 2008. Ako vhodné miesto
výkonu trestu prichádza do úvahy ústav Ružomberok, v ktorom existuje diferenčná skupina
so stredným stupňom stráženia, ktorá zodpovedá zaradeniu sťažovateľa v zmysle
právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody
v trvaní osemdesiat mesiacov. Jeho žiadosti sú odmietané bez relevantných dôvodov. Ide
o účelové, vyhýbavé a podstatou veci sa nezaoberajúce stanoviská. Sťažovateľ je
presvedčený, že jeho žiadosti sú vopred odsúdené na neúspech, teda ešte pred reálnym
relevantným preskúmaním veci a jej podstaty. Pritom zákon preferuje, aby odsúdený
vykonával trest odňatia slobody čo možno najbližšie k svojej rodine. Je to tak preto, že trest
má postihovať páchateľa, a nie jeho rodinu.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
práv zo strany ústavu Banská Bystrica, ústavu Ružomberok a generálneho riaditeľstva
s tým, aby sa týmto subjektom zakázalo pokračovať v porušovaní označených práv,
a vyhovel žiadosti sťažovateľa o jeho preradenie z vážnych rodinných dôvodov. Požaduje aj
priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Napokon
žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Z prípisu ústavu Banská Bystrica sp. zn. ÚVTOS-4-171/21-08 z 10. decembra 2008
vyplýva, že sa žiadosť sťažovateľa o premiestnenie do ústavu s rovnakým stupňom stráženia
zamieta pre nesúhlas riaditeľa ústavu Ružomberok.
Z prípisu ústavu Ružomberok sp. zn. ÚVV a ÚVTOS 3-157/21-09 z 8. apríla 2009
vyplýva, že trvá na predchádzajúcom nesúhlasnom stanovisku k premiestneniu sťažovateľa
do ústavu Ružomberok z dôvodu, že nedošlo k dohode riaditeľov ústavu Ružomberok
a ústavu Banská Bystrica.
Z prípisu generálneho riaditeľstva sp. zn. GRZVJS-4-783/21-2008 zo 14. januára
2009 vyplýva, že v ústave Ružomberok prebiehajú rekonštrukčné práce a žiadni odsúdení sa
tam nepremiestňujú. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, ako aj s prihliadnutím na to, že
v ústave Banská Bystrica sú pre sťažovateľa vytvorené vhodné podmienky na plnenie účelu
výkonu trestu odňatia slobody, riaditeľ ústavu Banská Bystrica žiadosť sťažovateľa
o premiestnenie zamietol. Rozhodnutím o zamietnutí žiadosti postupoval v súlade s § 8
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou
sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „vyhláška“), keďže uvedené
ustanovenie definuje, že rozhodnúť o takejto žiadosti je v kompetencii riaditeľa ústavu.
V súlade s ustanovením § 8 ods. 4 vyhlášky možno opakovane požiadať riaditeľa ústavu
o premiestnenie najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od rozhodnutia o zamietnutí žiadosti.
Z uvedeného ustanovenia, ako aj z ustanovenia § 10 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z. z.
o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“) je zrejmé, že ďalšiu žiadosť treba
podať riaditeľovi ústavu Banská Bystrica, a nie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti
konať a rozhodnúť.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom
prípade z dôvodov uvedených ďalej právomoc poskytnúť ochranu označeným základným
právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží všeobecným súdom
v rámci správneho súdnictva, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve
preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení tejto hlavy sa
postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku súdy nepreskúmavajú
a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia
týkajúce sa vedenia konania,
b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb
alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu
povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,
c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám
alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania
alebo zamestnania,
d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.
Sťažovateľ sa s poukazom na uchovanie svojho rodinného, resp. súkromného života
domáha svojho preloženia do ústavu Ružomberok, keďže tento sa nachádza najbližšie
k miestu, kde žijú jeho rodinní príslušníci, resp. osoby blízke. Tvrdí pritom, že v rozpore
s jeho základným právom na súkromie, resp. na rodinný život príslušné orgány verejnej
správy jeho požiadavku neakceptujú.
Z ustanovenia § 10 ods. 3 písm. b) a c) zákona o výkone trestu je zrejmé, že
odsúdený sa premiestni na výkon trestu do iného ústavu inter alia aj vtedy, ak generálne
riaditeľstvo kladne rozhodne o návrhu riaditeľa ústavu na premiestnenie odsúdeného
s cieľom prehĺbiť plnenie účelu výkonu trestu, ako aj v prípade, ak generálne riaditeľstvo
tak rozhodne z iných dôvodov.
Z ustanovenia § 8 vyhlášky vyplýva, že za premiestnenie odsúdeného sa považuje
jeho presun medzi jednotlivými ústavmi podľa § 10 zákona o výkone trestu, pričom
rozhodnutie o premiestnení odsúdeného do iného ústavu okrem prípadu uvedeného v § 10
ods. 1 písm. a) zákona o výkone trestu vydáva generálne riaditeľstvo. O žiadosti
odsúdeného o premiestnenie do ústavu s rovnakým stupňom stráženia rozhoduje riaditeľ
ústavu, v ktorom odsúdený vykonáva trest. Ak riaditeľ ústavu žiadosť posúdi ako
opodstatnenú, spracuje návrh na premiestnenie odsúdeného, ktorý odstúpi na rozhodnutie
generálnemu riaditeľstvu, inak žiadosť zamietne.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa
vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie,
ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu,
ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu
alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a
aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Podľa § 18 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre prokurátor je povinný písomným
príkazom zrušiť(...) vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov
vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú
v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.
Z citovanej právnej úpravy vo všeobecnej rovine vyplýva, že rozhodnutia a postupy
orgánov verejnej správy sú zásadne preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Ak ide
o právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy (po využití riadnych opravných
prostriedkov, resp. v prípadoch, keď riadny opravný prostriedok prípustný nie je), postupuje
sa podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku). K súdnej preskúmateľnosti takýchto rozhodnutí sa nevyžaduje, aby
osobitné zákony výslovne zakotvovali možnosť súdneho prieskumu. Súdny prieskum
v týchto prípadoch je vylúčený iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 248
Občianskeho súdneho poriadku (metódou negatívnej enumerácie). Vzhľadom na citovaný
čl. 46 ods. 2 ústavy ústavne konformné posudzovanie prípustnosti súdneho prieskumu
rozhodnutí orgánov verejnej správy si vyžaduje, aby zo súdneho prieskumu neboli vylúčené
také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd.
V súdenom prípade sa sťažovateľ domáha premiestnenia do iného ústavu
s poukazom najmä na ochranu svojho rodinného života, resp. súkromia (čl. 41 ods. 1 prvá
veta ústavy, resp. čl. 8 ods. 1 dohovoru), teda s poukazom na základné práva vyplývajúce
z ústavy, resp. dohovoru. Argumentuje tým, že nevyhovenie jeho požiadavke
znamená zásah do jeho rodinného života v miere neprimeranej, ktorá prevyšuje tie
nevyhnutné obmedzenia rodinného života, ktoré so sebou prináša pobyt odsúdenej osoby vo
výkone trestu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu možno vyvodiť, že
pobyt vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe znamená objektívne prerušenie
rodinného života, ktoré môže zakladať za určitých okolností porušenie čl. 8 dohovoru (X.
a Y. proti Švajčiarsku z 3. októbra 1978, Quinas proti Francúzsku z roku 1990, Marincola
a Sestito proti Taliansku z roku 1999).
Možno urobiť predbežný záver, že rozhodovanie o premiestnení odsúdeného na
výkon trestu do iného ústavu na základe žiadosti odsúdeného treba považovať za
rozhodnutie orgánu verejnej správy v zmysle § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Ak sa odsúdený domáha premiestnenia s poukazom na ochranu vlastného rodinného života,
potom je zároveň nepochybné aj to, že rozhodnutie sa týka základného práva. Takéto
rozhodnutie v žiadnom prípade nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v ustanovení § 248
Vzhľadom na všetky už uvedené úvahy má sťažovateľ možnosť postupom podľa
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku domáhať sa na vecne a miestne
príslušnom všeobecnom súde ochrany označených práv podľa ústavy a dohovoru. Musí
pritom samozrejme postupovať v zmysle procesných podmienok vyplývajúcich
z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ mu už uplynula zákonná
dvojmesačná lehota na podanie žaloby príslušnému všeobecnému súdu, potom musí vyčkať
na novú možnosť požiadať o preloženie (po uplynutí šiestich mesiacov) a v prípade
neúspechu takejto žiadosti podať žalobu v rámci správneho súdnictva.
Treba tiež uviesť, že v danej veci prichádza do úvahy aj postup vyplývajúci
z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre. Prokurátor totiž dozerá inter alia na to, aby
sa v miestach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody, dodržiavali zákony a ostatné
všeobecne záväzné právne predpisy, pričom podľa § 18 ods. 2 písm. c) prichádza do úvahy
povinnosť prokurátora svojím príkazom zrušiť také rozhodnutie, ktoré je v rozpore
so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Je teda na základe
uvedeného možné podať prokurátorovi podnet na takéto konanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že postup podľa zákona o prokuratúre
nemožno považovať za realizáciu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 2
ústavy, ale za realizáciu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2009