Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 330/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. ,

ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 25. januára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2018

doručená sťažnosť , , t. č. v

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému

súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

a Ústavu na výkon väzby sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-29-6/11-2015 z 25. septembra

2015, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o povolenie notebooku s príslušenstvom „pre

potreby výkonu jeho práva na obhajobu“, ktorú podal ako osoba vo výkone trestu odňatia

slobody. Krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. z 25. januára 2018

konanie o žalobe sťažovateľa zastavil podľa § 99 písm. h) v spojení s § 18 ods. 1 zákona

č. v znení novelizácie vykonanej zákonom

č. (ďalej len „“) s tým, že po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého

uznesenia bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Trnave (ďalej len „krajská

prokuratúra“). Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačná sťažnosť ako opravný

prostriedok nebola prípustná [ ].

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na prístup k súdu garantovaného

prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného

takto:

„Konanie o správnej žalobe uznesením sp. zn. -83 zo dňa 25. 1. 2018

Krajský súd v Trnave zastavil pre nedostatok právomoci s tým, že UVTOS a UVV

nemal postavenie orgánu verejnej správy, a vec postúpil Krajskej prokuratúre v Trnave.

... Právomoc správnych súdov v otázkach väzenstva je zrejmá, a ochrana právnej

sféry väzňov prostriedkami správneho súdnictva je bežným štandardom v civilizovaných

štátoch Európskej únie, vyžadovaným aj ESĽP, pričom Slovenská republika je výnimkou.

Na uvedenom nič nemení ani prax Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktorá pri

neoprávnenom ignorovaní právnych námietok sťažovateľov odmieta poskytovať väzňom

praktickú a efektívnu ochranu ich práv, čím fakticky podporuje zlé zaobchádzanie s nimi.

V predmetnej veci nebolo sporné, že rozhodnutie napadnuté správnou žalobou sa

dotýka sťažovateľových občianskych práv a záväzkov na účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ Krajský súd dospel k záveru o nedostatku právomoci na prejednanie veci (čo

je v súlade s arbitrárnou judikatúrou Ústavného súdu, ktorá je v rozpore s právnymi

názormi vlády Slovenskej republiky a judikatúrou ESĽP), bol povinný vec postúpiť

civilnému súdu, keďže sťažovateľove právo na prístup k súdu je vzhľadom na dotknutie jeho

právnej sféry žalovaným rozhodnutím nespochybniteľné a neodňateľné.

Ak správny súd zistí, že vec nepatrí do správneho súdnictva, postúpi ju bez uznesenia

vecne a miesme príslušnému súdu ( v spojení s )...

... Krajský súd nebol oprávnený fakticky odňať sťažovateľovi právo na prístup

k súdu, k čomu zastavením konania a postúpením veci na Krajskú prokuratúru však došlo -

zastavením konania o správnej žalobe tak došlo k stavu denegatio iustitiae.

Sťažovateľovi je známa momentálna rozhodovacia prax Ústavného súdu v

podobných veciach, no faktom žiaľ ostáva, že Ústavný súd sa doposiaľ nevysporiadal s

námietkami sťažovateľa o porušení práva na prístup k súdu zastavením konania.

Z judikatúry ESĽP je pritom zrejmé, že aj väzeň má právo na prístup k súdu, a ESĽP prijal

viacero sťažovateľových sťažností namietajúcich porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu

odopretia práva na prístup k súdu a nevysporiadania sa Ústavného súdu s podstatou

ústavných sťažností, ktorou bola výlučne námietka porušenia tohto práva. S dovolením

preto sťažovateľ zdôrazňuje, že namieta porušenie práva na prístup k súdu, ku ktorému

zastavením konania došlo, keďže prokuratúra nie je súdnym orgánom a správnou žalobou

napadnuté rozhodnutie väznice sa dotýkalo jeho občianskych práv na účely čl. 6 ods. 1

Dohovoru - odôvodnenie uznesenia Krajského súdu je tak celkom irelevantné, nakoľko len

konštatuje nedostatok právomoci správneho súdu, pričom otázku sťažovateľovho práva na

prístup k súdu vôbec nerieši a preto len parafrázovaním, či citovaním tohto uznesenia

zostane opäť podstata sťažovateľovej ústavnej sťažnosť ignorovaná.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn.

-83 zo dňa 25. 1. 2018, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. -83 zo dňa 25. 1. 2018,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu 3 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd

v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená. Z totiž vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj posúdenie, či nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci (v podstate) namieta, že krajský súd napadnutým

uznesením z dôvodu nedostatku svojej právomoci zastavil konanie o jeho žalobe podanej

proti ústavu na výkon trestu a vec postúpil krajskej prokuratúre, ktorá nie je súdnym

orgánom ochrany práva, bez meritórneho preskúmania žaloby, čím malo dôjsť k porušeniu

jeho práva na prístup k súdu inkorporovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označeným právom podľa dohovoru.

Krajský súd v úvodnej časti napadnutého uznesenia citoval na vec sťažovateľa sa

vzťahujúce ustanovenia právnych predpisov, z ktorých pri svojom rozhodovaní o jeho

žalobe vychádzal, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa ... správne súdy v správnom

súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,

opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú

ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

Podľa , každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy

boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením

orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu

verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na

správnom súde.

Podľa v znení neskorších

predpisov, spôsob výkonu trestu odňatia slobody upravuje osobitný zákon.

Podľa , tento zákon ustanovuje spôsob výkonu trestu

odňatia slobody, práva a povinnosti odsúdených a dozor a kontrolu nad výkonom trestu.

Podľa , dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave

vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.

... Podľa o prokuratúre, pôsobnosť

prokuratúry vykonávajú prokurátori dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde

sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je

obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu.

Podľa , prokurátor dozerá na to, aby

v celách policajného zaistenia, v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia

slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova alebo detencia, boli držané alebo umiestnené

osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu a aby sa

v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa , prokurátor je povinný...

c) písomným príkazom zrušiť rozhodnutie alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia,

príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo

odseku 2 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným

všeobecne záväzným právnym predpisom...

Podľa , pri vykonávaní dozoru je

prokurátor oprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich

správu miest uvedených v odseku 1 a 2 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne

záväzným právnym predpisom.

Podľa a , na vykonávanie dozoru nad

zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody

alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor

a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori (1). Miestne príslušný na

vykonávanie dozoru je krajský prokurátor tej prokuratúry, v ktorej obvode má sídlo orgán

vykonávajúci správu miesta uvedeného v odseku 1 (2).

Podľa , ak správny súd zistí, že vec nepatrí do právomoci súdov,

konanie zastaví; ak možno zistiť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, správny súd mu

vec po zastavení konania uznesením postúpi.“

Zastavenie konania o žalobe sťažovateľa a postúpenie veci krajskej prokuratúre

následne krajský súd odôvodnil v napadnutom uznesení najmä takto:

«Na základe dopytu správneho súdu doručil žalovaný vybavenie žiadosti o povolenie

notebooku s príslušenstvom č. ÚVTOS a ÚVV-29-6/11-2015 zo dňa 25. 09. 2015, z obsahu

ktorého vyplýva, že žalovaný s odkazom na § 15 ods. 3, §15 ods. 6, § 55 ods. 4 písm. a)

a o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) nepovolil žalobcovi použiť prostriedok

audiovizuálnej techniky, medzi ktorý patrí aj prenosný počítač.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia a obsah žaloby zastáva správny súd

názor, že proces, ktorého výsledkom bolo vydanie žalobcom označeného rozhodnutia

(nevyhovenie žiadosti o poskytnutie notebooku), nie je možné považovať za rozhodovanie

orgánu verejnej správy v oblasti verejnej správy. V danom prípade ide totiž výlučne o režim

a spôsob výkonu trestu, ktorý je upravený v spojení so zákonom

č. a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom trestu odňatia slobody, ktorý bol

žalobcovi uložený v zmysle ustanovení a podľa .

Ďalej je potrebné uviesť, že príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody

postupoval podľa v spojení so , ktoré sú

jedným z prameňov trestného práva procesného, keďže vykonávacie konanie je posledným

štádiom trestného konania, ktoré je rámcovo upravené v štvrtej časti

a je osobitným vykonávacím predpisom k .

Navyše dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody

vykonáva prokurátor [ v spojení s zákona č.

]. Príslušný prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody

dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, pričom jednotlivé

prostriedky, resp. nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone tohto dozoru vyplývajú

zo zákonných ustanovení , konkrétne

citovaného zákona. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody zbor nie je orgánom

verejnej správy (orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale

zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní, a preto nemožno pri tejto jeho

činnosti vidieť zásah orgánu verejnej správy, ktorý by bolo možné preskúmavať v správnom

súdnictve. Navyše aj s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR vydaný pod sp. zn.

tunajší správny súd dospel k záveru, že rozhodovacia činnosť jednotlivých

ústavov na výkon trestu odňatia slobody (v tomto konkrétnom prípade Ústav na výkon trestu

odňatia slobody a Ústav na výkon väzby ), týkajúca sa podmienok a spôsobu

výkonu trestu odňatia slobody v zmysle úpravy patrí do oblasti

právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je ho možné považovať

za rozhodovanie orgánu verejnej správy.

Správny súd preto zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie (opatrenie) žalovaného

bolo prijaté v rámci výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie výkonu trestu odňatia

slobody uloženého na základe právnej úpravy a ,

a preto jeho preskúmanie nespadá do právomoci správneho súdu. Súčasne správny súd

vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia (opatrenia) ustálil, že v danom prípade je

daná právomoc Krajskej prokuratúry Trnava, do ktorej pôsobnosti z dôvodu miestnej

príslušnosti (§ 47 ods. 1 zákona o prokuratúre) patrí vykonávať dozor nad zachovávaním

zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody [§ 4 ods. 1 písm. b)

a o prokuratúre], v danom prípade v ÚVTOS a ÚVV

S poukazom na vyššie uvedené správny súd konanie podľa

v spojení s zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec

postúpená Krajskej prokuratúre Trnava.»

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej prílohy, vychádzajúc predovšetkým

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že označené

rozhodnutie krajského súdu zjavne nie je svojvoľné alebo arbitrárne. Krajský súd

v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom

objasnil, prečo meritórne rozhodnutie o žalobe sťažovateľa nepatrilo do jeho právomoci ako

správneho súdu, pričom jeho logická a presvedčivá argumentácia nevykazuje znaky

popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných právnych noriem.

Reagujúc na sťažovateľom vznesené výhrady, ústavný súd predovšetkým poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu práva fyzickej osoby alebo

právnickej osoby na prístup k súdu garantovaného (aj) prostredníctvom čl. 6 ods. 1

dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), teda najmä vtedy, ak by

všeobecný súd (bezdôvodne) odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej

osoby alebo právnickej osoby (m. m. , , ,

).

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

zastavením konania o žalobe sťažovateľa z dôvodu nedostatku právomoci krajského súdu

nebola jeho vec s konečnou platnosťou rozhodnutá, ale bola na účel realizácie jej zákonných

oprávnení postúpená príslušnej krajskej prokuratúre. Krajský súd tak postupoval v súlade

s doktrínou, podľa ktorej (aj) správny súd musí pri konštatovaní nedostatku svojej

právomoci na rozhodnutie konkrétnej veci indikovať orgán, do právomoci ktorého vec patrí,

pričom len v prípade, ak by to možné nebolo, platí (v zmysle výkladového pravidla

obsiahnutého v v spojení s Správneho

súdneho priadku) nevyvrátiteľná domnienka, že vec patrí do právomoci všeobecného súdu,

ktorým by bol v takom prípade civilný súd. V kontexte uvedeného sa žiada zdôrazniť, že

orgány prokuratúry, a teda aj krajská prokuratúra, sú orgánmi ochrany práva, keďže ich

ústavnou povinnosťou je chrániť „... práva a zákonom chránené záujmy fyzických

a právnických osôb a štátu“ ( ). Príslušná krajská prokuratúra, ktorej bola vec

po zastavení konania krajským súdom postúpená, totiž bola v danom prípade práve tým

orgánom verejnej moci, do ktorého právomoci zákon výslovne zveril rozhodovanie

o ochrane tých práv, ochrany ktorých sa sťažovateľ (pôvodne) domáhal žalobou podanou

správnemu súdu. Sťažovateľovi teda bola poskytnutá možnosť účinnej ochrany jeho práv

zákonom ustanoveným postupom. Za danej situácie preto podľa názoru ústavného súdu

nemožno uvažovať o tom, že by krajský súd svojím rozhodnutím o zastavení konania

o žalobe sťažovateľa a postúpením veci krajskej prokuratúre porušil jeho právo na prístup

k súdu.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na svoj už opakovane

vyslovený právny názor, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, resp. základného práva na súdnu ochranu podľa nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka (resp. strany) konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby

jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a záverov

všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv a slobôd a nahrádzať tak

rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením jeho práva na prístup

k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení

označeného práva sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd pripomína, že právne názory, na základe

ktorých odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, už viackrát uplatnil

vo svojej doterajšej judikatúre [pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , ako aj sp. zn.

(ide pritom o uznesenie o inej sťažnosti sťažovateľa)], pričom sťažnostná

argumentácia sťažovateľa nedáva žiadny dôvod na to, aby ústavný súd svoju doterajšiu už

ustálenú judikatúru zmenil, resp. aspoň korigoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018