Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 330/2018
PDF · 218.19 KB
No categories available
IV. ÚS 330/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, t. č. ,
ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 16/2017
z 25. januára 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2018
doručená sťažnosť , , t. č. v
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 14 S 16/2017 z 25. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému
súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
a Ústavu na výkon väzby sp. zn. ÚVTOS a ÚVV-29-6/11-2015 z 25. septembra
2015, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o povolenie notebooku s príslušenstvom „pre
potreby výkonu jeho práva na obhajobu“, ktorú podal ako osoba vo výkone trestu odňatia
slobody. Krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 14 S 16/2017 z 25. januára 2018
konanie o žalobe sťažovateľa zastavil podľa § 99 písm. h) v spojení s § 18 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení novelizácie vykonanej zákonom
č. 88/2017 Z. z. (ďalej len „SSP“) s tým, že po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého
uznesenia bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Trnave (ďalej len „krajská
prokuratúra“). Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačná sťažnosť ako opravný
prostriedok nebola prípustná [§ 439 ods. 2 písm. d) SSP].
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na prístup k súdu garantovaného
prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného
takto:
„Konanie o správnej žalobe uznesením sp. zn. 14 S 16/2017-83 zo dňa 25. 1. 2018
Krajský súd v Trnave zastavil pre nedostatok právomoci s tým, že UVTOS a UVV
nemal postavenie orgánu verejnej správy, a vec postúpil Krajskej prokuratúre v Trnave.
... Právomoc správnych súdov v otázkach väzenstva je zrejmá, a ochrana právnej
sféry väzňov prostriedkami správneho súdnictva je bežným štandardom v civilizovaných
štátoch Európskej únie, vyžadovaným aj ESĽP, pričom Slovenská republika je výnimkou.
Na uvedenom nič nemení ani prax Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, ktorá pri
neoprávnenom ignorovaní právnych námietok sťažovateľov odmieta poskytovať väzňom
praktickú a efektívnu ochranu ich práv, čím fakticky podporuje zlé zaobchádzanie s nimi.
V predmetnej veci nebolo sporné, že rozhodnutie napadnuté správnou žalobou sa
dotýka sťažovateľových občianskych práv a záväzkov na účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ Krajský súd dospel k záveru o nedostatku právomoci na prejednanie veci (čo
je v súlade s arbitrárnou judikatúrou Ústavného súdu, ktorá je v rozpore s právnymi
názormi vlády Slovenskej republiky a judikatúrou ESĽP), bol povinný vec postúpiť
civilnému súdu, keďže sťažovateľove právo na prístup k súdu je vzhľadom na dotknutie jeho
právnej sféry žalovaným rozhodnutím nespochybniteľné a neodňateľné.
Ak správny súd zistí, že vec nepatrí do správneho súdnictva, postúpi ju bez uznesenia
vecne a miesme príslušnému súdu (§ 43 CSP v spojení s § 25 SSP)...
... Krajský súd nebol oprávnený fakticky odňať sťažovateľovi právo na prístup
k súdu, k čomu zastavením konania a postúpením veci na Krajskú prokuratúru však došlo -
zastavením konania o správnej žalobe tak došlo k stavu denegatio iustitiae.
Sťažovateľovi je známa momentálna rozhodovacia prax Ústavného súdu v
podobných veciach, no faktom žiaľ ostáva, že Ústavný súd sa doposiaľ nevysporiadal s
námietkami sťažovateľa o porušení práva na prístup k súdu zastavením konania.
Z judikatúry ESĽP je pritom zrejmé, že aj väzeň má právo na prístup k súdu, a ESĽP prijal
viacero sťažovateľových sťažností namietajúcich porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu
odopretia práva na prístup k súdu a nevysporiadania sa Ústavného súdu s podstatou
ústavných sťažností, ktorou bola výlučne námietka porušenia tohto práva. S dovolením
preto sťažovateľ zdôrazňuje, že namieta porušenie práva na prístup k súdu, ku ktorému
zastavením konania došlo, keďže prokuratúra nie je súdnym orgánom a správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie väznice sa dotýkalo jeho občianskych práv na účely čl. 6 ods. 1
Dohovoru - odôvodnenie uznesenia Krajského súdu je tak celkom irelevantné, nakoľko len
konštatuje nedostatok právomoci správneho súdu, pričom otázku sťažovateľovho práva na
prístup k súdu vôbec nerieši a preto len parafrázovaním, či citovaním tohto uznesenia
zostane opäť podstata sťažovateľovej ústavnej sťažnosť ignorovaná.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn.
14 S 16/2017-83 zo dňa 25. 1. 2018, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14 S 16/2017-83 zo dňa 25. 1. 2018,
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 3 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd
v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či sťažnosť nie je
zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj posúdenie, či nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v posudzovanej veci (v podstate) namieta, že krajský súd napadnutým
uznesením z dôvodu nedostatku svojej právomoci zastavil konanie o jeho žalobe podanej
proti ústavu na výkon trestu a vec postúpil krajskej prokuratúre, ktorá nie je súdnym
orgánom ochrany práva, bez meritórneho preskúmania žaloby, čím malo dôjsť k porušeniu
jeho práva na prístup k súdu inkorporovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za
následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského
súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označeným právom podľa dohovoru.
Krajský súd v úvodnej časti napadnutého uznesenia citoval na vec sťažovateľa sa
vzťahujúce ustanovenia právnych predpisov, z ktorých pri svojom rozhodovaní o jeho
žalobe vychádzal, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku... správne súdy v správnom
súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,
opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú
ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 6 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na
správnom súde.
Podľa § 407 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov, spôsob výkonu trestu odňatia slobody upravuje osobitný zákon.
Podľa § 1 zákona č. 475/2005 Z. z., tento zákon ustanovuje spôsob výkonu trestu
odňatia slobody, práva a povinnosti odsúdených a dozor a kontrolu nad výkonom trestu.
Podľa § 96 zákona č. 475/2005 Z. z., dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave
vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu.
... Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, pôsobnosť
prokuratúry vykonávajú prokurátori dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde
sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je
obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu.
Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z., prokurátor dozerá na to, aby
v celách policajného zaistenia, v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia
slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova alebo detencia, boli držané alebo umiestnené
osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu a aby sa
v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z., prokurátor je povinný...
c) písomným príkazom zrušiť rozhodnutie alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia,
príkazu alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo
odseku 2 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným
všeobecne záväzným právnym predpisom...
Podľa § 18 ods. 6 písm. d) zákona č. 153/2001 Z. z., pri vykonávaní dozoru je
prokurátor oprávnený preverovať, či rozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich
správu miest uvedených v odseku 1 a 2 zodpovedajú zákonom a ostatným všeobecne
záväzným právnym predpisom.
Podľa § 47 ods. 1 a 2 zákona č. 153/2001 Z. z., na vykonávanie dozoru nad
zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody
alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor
a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori (1). Miestne príslušný na
vykonávanie dozoru je krajský prokurátor tej prokuratúry, v ktorej obvode má sídlo orgán
vykonávajúci správu miesta uvedeného v odseku 1 (2).
Podľa § 18 ods. 1 SSP, ak správny súd zistí, že vec nepatrí do právomoci súdov,
konanie zastaví; ak možno zistiť iný orgán, do ktorého právomoci vec patrí, správny súd mu
vec po zastavení konania uznesením postúpi.“
Zastavenie konania o žalobe sťažovateľa a postúpenie veci krajskej prokuratúre
následne krajský súd odôvodnil v napadnutom uznesení najmä takto:
«Na základe dopytu správneho súdu doručil žalovaný vybavenie žiadosti o povolenie
notebooku s príslušenstvom č. ÚVTOS a ÚVV-29-6/11-2015 zo dňa 25. 09. 2015, z obsahu
ktorého vyplýva, že žalovaný s odkazom na § 15 ods. 3, §15 ods. 6, § 55 ods. 4 písm. a)
a § 55 ods. 5 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 4/2001 Z. z.“) nepovolil žalobcovi použiť prostriedok
audiovizuálnej techniky, medzi ktorý patrí aj prenosný počítač.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia a obsah žaloby zastáva správny súd
názor, že proces, ktorého výsledkom bolo vydanie žalobcom označeného rozhodnutia
(nevyhovenie žiadosti o poskytnutie notebooku), nie je možné považovať za rozhodovanie
orgánu verejnej správy v oblasti verejnej správy. V danom prípade ide totiž výlučne o režim
a spôsob výkonu trestu, ktorý je upravený zákonom č. 475/2005 Z. z. v spojení so zákonom
č. 4/2001 Z. z. a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom trestu odňatia slobody, ktorý bol
žalobcovi uložený v zmysle ustanovení Trestného zákona a podľa Trestného poriadku.
Ďalej je potrebné uviesť, že príslušný ústav na výkon trestu odňatia slobody
postupoval podľa zákona č. 4/2001 Z. z. v spojení so zákonom č. 475/2005 Z. z., ktoré sú
jedným z prameňov trestného práva procesného, keďže vykonávacie konanie je posledným
štádiom trestného konania, ktoré je rámcovo upravené v štvrtej časti Trestného poriadku
a zákon č. 475/2005 Z. z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku.
Navyše dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody
vykonáva prokurátor [§ 96 zákona č. 475/2005 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č.
153/2001 Z. z.]. Príslušný prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody
dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, pričom jednotlivé
prostriedky, resp. nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone tohto dozoru vyplývajú
zo zákonných ustanovení § 18 zákona č. 153/2001 Z. z., konkrétne § 18 ods. 3 písm. c)
citovaného zákona. Pri zabezpečovaní výkonu trestu odňatia slobody zbor nie je orgánom
verejnej správy (orgánom verejnej moci), pretože nerozhoduje v oblasti verejnej správy, ale
zabezpečuje výkon trestu uloženého v trestnom konaní, a preto nemožno pri tejto jeho
činnosti vidieť zásah orgánu verejnej správy, ktorý by bolo možné preskúmavať v správnom
súdnictve. Navyše aj s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR vydaný pod sp. zn.
III. ÚS 247/2007 tunajší správny súd dospel k záveru, že rozhodovacia činnosť jednotlivých
ústavov na výkon trestu odňatia slobody (v tomto konkrétnom prípade Ústav na výkon trestu
odňatia slobody a Ústav na výkon väzby ), týkajúca sa podmienok a spôsobu
výkonu trestu odňatia slobody v zmysle úpravy zákona č. 475/2005 Z. z. patrí do oblasti
právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je ho možné považovať
za rozhodovanie orgánu verejnej správy.
Správny súd preto zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie (opatrenie) žalovaného
bolo prijaté v rámci výlučnej právomoci týkajúcej sa realizácie výkonu trestu odňatia
slobody uloženého na základe právnej úpravy Trestného zákona a Trestného poriadku,
a preto jeho preskúmanie nespadá do právomoci správneho súdu. Súčasne správny súd
vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia (opatrenia) ustálil, že v danom prípade je
daná právomoc Krajskej prokuratúry Trnava, do ktorej pôsobnosti z dôvodu miestnej
príslušnosti (§ 47 ods. 1 zákona o prokuratúre) patrí vykonávať dozor nad zachovávaním
zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody [§ 4 ods. 1 písm. b)
a § 18 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre], v danom prípade v ÚVTOS a ÚVV
S poukazom na vyššie uvedené správny súd konanie podľa § 99 písm. h) SSP
v spojení s § 18 ods. 1 SSP zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec
postúpená Krajskej prokuratúre Trnava.»
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej prílohy, vychádzajúc predovšetkým
z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že označené
rozhodnutie krajského súdu zjavne nie je svojvoľné alebo arbitrárne. Krajský súd
v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom
objasnil, prečo meritórne rozhodnutie o žalobe sťažovateľa nepatrilo do jeho právomoci ako
správneho súdu, pričom jeho logická a presvedčivá argumentácia nevykazuje znaky
popretia zmyslu a účelu vo veci aplikovaných právnych noriem.
Reagujúc na sťažovateľom vznesené výhrady, ústavný súd predovšetkým poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu práva fyzickej osoby alebo
právnickej osoby na prístup k súdu garantovaného (aj) prostredníctvom čl. 6 ods. 1
dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), teda najmä vtedy, ak by
všeobecný súd (bezdôvodne) odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej
osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05,
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
zastavením konania o žalobe sťažovateľa z dôvodu nedostatku právomoci krajského súdu
nebola jeho vec s konečnou platnosťou rozhodnutá, ale bola na účel realizácie jej zákonných
oprávnení postúpená príslušnej krajskej prokuratúre. Krajský súd tak postupoval v súlade
s doktrínou, podľa ktorej (aj) správny súd musí pri konštatovaní nedostatku svojej
právomoci na rozhodnutie konkrétnej veci indikovať orgán, do právomoci ktorého vec patrí,
pričom len v prípade, ak by to možné nebolo, platí (v zmysle výkladového pravidla
obsiahnutého v čl. 3 Civilného sporového poriadku v spojení s § 5 ods. 1 Správneho
súdneho priadku) nevyvrátiteľná domnienka, že vec patrí do právomoci všeobecného súdu,
ktorým by bol v takom prípade civilný súd. V kontexte uvedeného sa žiada zdôrazniť, že
orgány prokuratúry, a teda aj krajská prokuratúra, sú orgánmi ochrany práva, keďže ich
ústavnou povinnosťou je chrániť „... práva a zákonom chránené záujmy fyzických
a právnických osôb a štátu“ (čl. 149 ústavy). Príslušná krajská prokuratúra, ktorej bola vec
po zastavení konania krajským súdom postúpená, totiž bola v danom prípade práve tým
orgánom verejnej moci, do ktorého právomoci zákon výslovne zveril rozhodovanie
o ochrane tých práv, ochrany ktorých sa sťažovateľ (pôvodne) domáhal žalobou podanou
správnemu súdu. Sťažovateľovi teda bola poskytnutá možnosť účinnej ochrany jeho práv
zákonom ustanoveným postupom. Za danej situácie preto podľa názoru ústavného súdu
nemožno uvažovať o tom, že by krajský súd svojím rozhodnutím o zastavení konania
o žalobe sťažovateľa a postúpením veci krajskej prokuratúre porušil jeho právo na prístup
k súdu.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na svoj už opakovane
vyslovený právny názor, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka (resp. strany) konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby
jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a záverov
všeobecných súdov, vyslovovať porušenia základných práv a slobôd a nahrádzať tak
rozhodnutia všeobecných súdov svojimi vlastnými (m. m. napr. I. ÚS 50/04,
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením jeho práva na prístup
k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení
označeného práva sťažovateľa, a preto jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd pripomína, že právne názory, na základe
ktorých odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, už viackrát uplatnil
vo svojej doterajšej judikatúre [pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn.
II. ÚS 225/09, sp. zn. IV. ÚS 172/2012, sp. zn. II. ÚS 484/2017, ako aj sp. zn.
IV. ÚS 44/2018 (ide pritom o uznesenie o inej sťažnosti sťažovateľa)], pričom sťažnostná
argumentácia sťažovateľa nedáva žiadny dôvod na to, aby ústavný súd svoju doterajšiu už
ustálenú judikatúru zmenil, resp. aspoň korigoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2018