Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 172/2012
PDF · 237.37 KB
No categories available
IV. ÚS 172/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz 5/2011 zo 7. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012
doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžz 5/2011 zo 7.
februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že ním bolo zastavené konanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal ochrany pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý mal spočívať v postupe riaditeľa
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... (ďalej len „ústav“) pri vybavovaní jeho žiadosti
o zahladenie disciplinárnych trestov uložených mu vo výkone väzby a výkone trestu odňatia
slobody.
Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „ústavne
nekonformné“, a to z týchto dôvodov:
«1. NS SR nerešpektoval pasívnu procesnú a vecnú legitimáciu MS SR ako inštančne
najvyšší sťažnostný orgán v napadnutom sťažnostnom konaní pred všeobecným správnym
súdom,
2. že NS SR bezdôvodným zastavením konania porušil ústavný zákaz denegatio
iustitiae a tým mi odňal reálnu možnosť riadne konať pred príslušným zákonným súdom
(senátom) a zbavil ma tak všetkých procesných práv, vrátane práva na meritórne
rozhodnutie, čím došlo o. i. k negatívnemu zásahu do dispozičnej zásady i princípu
autonómie vôle strany ako súčasti súkromnej sféry,
3. že NS SR v rozpore s § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP nijak neodôvodnil
výrok o postúpení veci KP Nitra ako úplne nepríslušnému orgánu, čím je rozhodnutie
nepreskúmateľné pre absenciu akýchkoľvek dôvodov a tým aj nepresvedčivé,
4. že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné a nelogické, popierajúce
princíp trojdelenia štátnej moci, popri nesprávnej interpretácii pojmov „orgán verejnej
(štátnej/samo) správy“ ako subskupina „orgánov verejnej moci“. V tejto súvislosti
poukazujem na právne závery Krajského súdu Žilina v k. č. 21 S 60/2011 v rozsudku z 9. 11.
2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňujem a odkazujem na ne,
5. že NS SR svojvoľne nerešpektoval ani princíp subsidiarity zakotvený v ust. § 250v
ods. 3 OSP k zákonu o sťažnostiach v nadväznosti na § 22 tohto zákona (m. m. ÚS SR nález
II. ÚS 4/11, III. ÚS 172/2010),
6. že NS SR nerešpektoval sťažovateľove dispozičné právo a hrubo odignoroval
žalobný petit v rozpore s ust. § 153 ods. 2 a contrario OSP, pričom nepochopiteľne vytrhol
neprípustným spôsobom časť dôvodov žaloby z kontextu a nesprávne aplikoval o. i. aj ust.
7. NS SR opomenul explicitnú dikciu ust. § 250v ods. 2 OSP, pričom veta za
bodkočiarkou vyslovene pasívne legitimuje akékoľvek (ozbrojené) zbory, resp. ich
nadriadený (riadiaci) orgán ako orgán verejnej správy(moci).»
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 prvá alinea ústavy vyslovuje, že Najvyšší súd
SR napadnutým právoplatným protiústavným uznesením č. k. 3 Sžz 5/2011 zo dňa 7. 2. 2012
porušil sťažovateľove základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, právo na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ako aj základné právo nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (senátu) príslušného súdu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 alinea prvá a tretia ústavy uznesenie Najvyššieho
súdu SR č. k. 3 Sžz 5/2011 zo dňa 7. 2. 2012 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia späť na
ďalší proces.
5. Najvyšší súd SR sa zaväzuje lege artis k náhrade všetkých prípadných trov
konania sťažovateľa a štátu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre
konanie pred ústavným súdom, ako aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd zastavil konanie o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa
ústavy a práva podľa dohovoru.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju
možno považovať za opodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry,
v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné),
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za
následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najprv popísal skutkové okolnosti
posudzovanej veci, pričom okrem iného uviedol:
«Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17. 11. 2011, doručeným tunajšiemu súdu dňa
22. 11. 2011, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, za ktorý
považoval postup odporcu pri prešetrovaní sťažnosti vedenej pod sp. zn. 24578/2011/14
proti vybavovaniu predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. GRZVJS-sť-29/16-2011
a nesprávne vybavenie žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov zo dňa 13. 07. 2008.
Namietal nezahladenie disciplinárnych trestov, ktoré mu bolo oznámené odpoveďou
riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody na jeho žiadosť č. ÚVTOS-87-1/21-08 zo
dňa 23. 07. 2008. Disciplinárne tresty boli podľa názoru navrhovateľa zahladené ex lege
podľa § 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 475/2005
Z. z.), keďže v čase podania žiadosti o ich zahladenie boli splnené zákonné podmienky pre
zahladenie, pretože pre posúdenie žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov bolo
relevantné výlučne obdobie od posledného dňa výkonu disciplinárneho trestu do dňa
podania žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov a neskoršie obdobie bolo irelevantné.
Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhovateľa uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn.
24578/2011/14 prešetroval vybavenie sťažnosti navrhovateľa, na základe nesúhlasu
navrhovateľa s vybavením sťažnosti zo dňa 17. 02. 2011. Odporca riadne prešetril
navrhovateľovu sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti, pričom nezistil porušenie právnych
predpisov a interných predpisov Zboru väzenskej a justičnej stráže príslušníkmi zboru
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... pri zaradení navrhovateľa dňa 31. 03. 2008 do
diferenciačnej skupiny „C“ a nezahladení disciplinárnych trestov po podaní žiadosti dňa
23. 07. 2008 o ich zahladenie. Zaradenie navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ bolo
vykonané na návrh pedagóga a umiestňujúcej komisie zo dňa 28. 03. 2008 podľa
ustanovenia § 9 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
664/2005 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody a v súlade
s ustanovením § 14 ods. 1 zákona č. 475/2005 z. z. Nezahladenie disciplinárnych trestov na
žiadosť navrhovateľa dňa 13. 07. 2008 bolo riaditeľom Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody... odôvodnené neplnením povinností pri výkone disciplinárneho trestu, zaradením
do diferenciačnej skupiny „C“ a uložením disciplinárneho trestu dňa 31. 03. 2008 za
nedovolený kontakt s iným odsúdeným. Rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody... o nezahladení disciplinárnych trestov bolo vydané po štyroch mesiacoch
od zaradenia navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ a mesiac po vykonanom zázname
pedagóga v osobnej karte navrhovateľa dňa 27. 06. 2008 o neplnení povinností. Zaradenie
navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ bolo spôsobené neplnením povinností
navrhovateľom ako odsúdeným. Vykonaným prešetrením sťažnosti navrhovateľa odporcom
bolo zistené, že nezahladenie disciplinárnych trestov, o ktoré žiadal, bolo v súlade
s ustanovením § 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. Sťažnosť bola vyhodnotená ako
neopodstatnená a o tomto závere bol navrhovateľ informovaný listom zo dňa 06. 10. 2011.
Odporca sa navrhovateľovou sťažnosťou riadne zaoberal, o prešetrení sťažnosti vyhotovil
zápisnicu a zároveň navrhovateľa informoval o vybavení jeho sťažnosti proti vybaveniu
sťažnosti, čím postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 9/2010 Z. z.
o sťažnostiach. Odporca považoval navrhovateľov návrh za nedôvodný, pretože zo strany
odporcu nedošlo pri vybavovaní sťažnosti proti vybaveniu sťažnosti k žiadnemu porušeniu
zákona, resp. existencia nezákonného zásahu voči navrhovateľovi nebola žiadnym
spôsobom v tomto konaní preukázaná.»
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa pred samotným
vecným preskúmaním návrhu zaoberal preskúmaním splnenia procesným podmienok
konania, a to právomoci najvyššieho súdu vec prerokovať a rozhodnúť o nej.
K splneniu procesných podmienok najvyšší súd uviedol: «Najvyšší súd posudzujúc
návrh podľa jeho obsahu v súlade s § 41 ods. 2 O. s. p. zistil, že tvrdený nezákonný zásah by
mal spočívať v postupe riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody pri vybavovaní
žiadosti navrhovateľa o zahladenie disciplinárnych trestov uložených mu vo výkone väzby
a výkone trestu odňatia slobody.
Riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... odpoveďou k žiadosti o zahladenie
disciplinárnych trestov č. ÚVTOS 87-1/21-08 zo dňa 23. 07. 2008 oznámil navrhovateľovi,
že disciplinárne tresty mu neboli zahladené, pretože dňa 31. 03. 2008 bol disciplinárne
potrestaný za nedovolený kontakt s iným odsúdeným a zároveň bol preradený z
diferenciačnej skupiny „B“ do diferenciačnej skupiny „C“, z čoho vyplýva, že si riadne
neplnil svoje povinností v zmysle § 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z.
V súvislosti s vyššie uvedenou odpoveďou podal navrhovateľ u odporcu sťažnosť na
postup Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... pri nezahladení disciplinárnych trestov,
ktorou sa domáhal zahladenia disciplinárnych trestov, vyvodenia disciplinárnej
zodpovednosti proti príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže, ospravedlnenia a
prijatia vhodných opatrení na zabránenie opakovania podobných zásahov. Odporca
uvedenú sťažnosť navrhovateľa postúpil na vybavenie Generálnemu riaditeľstvu Zboru
väzenskej a justičnej stráže. Sťažnosť bola prešetrená dňa 18. 05. 2011 a navrhovateľovi
bol oznámený výsledok prešetrenia sťažnosti.»
Následne sú v odôvodnení napadnutého uznesenia citované na vec aplikovateľné
ustanovenia zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 1, § 6 ods. 1, § 61 ods. 1 a § 96)
a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon
o prokuratúre“; § 4 ods. 1 písm. b), § 18 ods. 1, § 18 ods. 2 písm. b) a § 18 ods. 5 písm. d)]
a na ich citáciu nadväzuje tento text:
„V prejednávanej veci bol namietaný postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia
slobody pri vybavovaní žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov vo výkone trestu
odňatia slobody. Za rozhodujúcu okolnosť považoval najvyšší súd, že riaditeľ ústavu na
výkon trestu odňatia slobody postupoval podľa zákona č. 475/2005 Z. z., ktorý je jedným
z prameňov trestného práva procesného, keďže vykonávacie konanie je posledným štádiom
trestného konania, ktoré je rámcovo upravené v štvrtej časti Trestného poriadku a zákon
č. 475/2005 Z. z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku.
Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody
vykonáva prokurátor (§ 96 zákona č. 475/2005 Z. z., § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001
Z. z.). Prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody dodržiavali zákony
a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri
výkone dozoru sú stanovené v § 18 ods. 2 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z. z. a patrí medzi ne
aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu
alebo opatrenia orgánov zboru alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom
alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. V zmysle príkazu generálneho
prokurátora Slovenskej republiky z 12. mája 2010 o postupe prokurátora pri výkone dozoru
prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v miestach výkonu trestu odňatia slobody
prokurátor pri plnení úloh a vykonávaní dozoru taktiež dozerá na to, aby sa uplatňovali
a dodržiavali predpisy o ukladaní a výkone disciplinárnych trestov a odmien odsúdeným.
Prokurátor preveruje sťažnosti odsúdených na postup príslušníkov zboru pri výkone trestu
odňatia slobody.
Pri skúmaní podmienok konania najvyšší súd zistil neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ
namietal postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý postupoval podľa
zákona č. 475/2005 Z. z., pričom tento predpis trestného práva stanovuje vlastný spôsob
dozoru a kontroly výkonu trestu...
Na základe vyššie uvedených skutočnosti najvyšší súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. konanie zastavil. Po právoplatnosti
uznesenia o zastavení konania bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Nitre.“
Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súdy
v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo
veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení štátnej správy aj s nariadením vlády
a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány.
Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má
predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania
príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú
pritom zachované.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento tak, ako
mu to prikazujú procesno-právne predpisy, pred samotným vecným posúdením návrhu
preskúmaval, či v danom prípade existuje nedostatok podmienok konania, pričom zistil
„neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 2
O. s. p. Navrhovateľ namietal postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody,
ktorý postupoval podľa zákona č. 475/2005 Z. z., pričom tento predpis trestného práva
stanovuje vlastný spôsob dozoru a kontroly výkonu trestu.“.
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého
pod slovným spojením „vlastný spôsob dozoru“ treba rozumieť dozor nad zachovávaním
zákonnosti v ústave vykonávaný prokurátorom „podľa § 96 zákona č. 475/2005 Z. z., § 4
ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001 Z. z...“.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy poskytujú ochranu subjektívnym právam všeobecné
súdy alebo iné orgány, o ktorých to ustanovuje zákon. Postup najvyššieho súdu, ktorý
predchádzal napadnutému uzneseniu, ako aj samotné napadnuté uznesenie sú podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformné, a teda v súlade s označeným ustanovením ústavy,
keďže vychádzajú z právneho záveru, podľa ktorého v danom prípade prichádza do úvahy
ochrana práv sťažovateľa „iným orgánom“ (Krajskou prokuratúrou v Nitre, pozn.), čo
korešponduje príslušným ustanoveniam zákona o prokuratúre.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť
právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak
sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná
a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne.
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa zastavil
a súčasne rozhodol o postúpení veci Krajskej prokuratúre v Nitre.
Svoje právne závery pritom najvyšší súd založil na ustanoveniach zákona, ktoré
v napadnutom uznesení citoval, pričom ich výklad v danom prípade nemožno považovať za
rozporný so samotným znením týchto ustanovení. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za
arbitrárne, preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd z týchto
dôvodov pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení základných práv podľa
čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy odvodzuje od namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo
dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1
ústavy. Vychádzajúc z tejto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v tejto
časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné v súvislosti
s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd v napadnutom uznesení nesprávne
interpretoval pojem „orgán verejnej moci“, uviesť, že sa ňou bližšie nezaoberal vzhľadom
na skutočnosť, že najvyšší súd napadnuté konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci
súdu (§ 7 OSP), teda pre neodstrániteľný nedostatok v podmienkach konania, a preto
interpretácia pojmu „orgán verejnej moci“ obsiahnutá v záverečnej časti napadnutého
uznesenia nemohla mať pre výsledok tohto konania právny význam.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2012