Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 172/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a základného práva na zákonného sudcu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012

doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7.

februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že ním bolo zastavené konanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal ochrany pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý mal spočívať v postupe riaditeľa

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... (ďalej len „ústav“) pri vybavovaní jeho žiadosti

o zahladenie disciplinárnych trestov uložených mu vo výkone väzby a výkone trestu odňatia

slobody.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „ústavne

nekonformné“, a to z týchto dôvodov:

«1. NS SR nerešpektoval pasívnu procesnú a vecnú legitimáciu MS SR ako inštančne

najvyšší sťažnostný orgán v napadnutom sťažnostnom konaní pred všeobecným správnym

súdom,

2. že NS SR bezdôvodným zastavením konania porušil ústavný zákaz denegatio

iustitiae a tým mi odňal reálnu možnosť riadne konať pred príslušným zákonným súdom

(senátom) a zbavil ma tak všetkých procesných práv, vrátane práva na meritórne

rozhodnutie, čím došlo o. i. k negatívnemu zásahu do dispozičnej zásady i princípu

autonómie vôle strany ako súčasti súkromnej sféry,

3. že NS SR v rozpore s v spojení s nijak neodôvodnil

výrok o postúpení veci KP Nitra ako úplne nepríslušnému orgánu, čím je rozhodnutie

nepreskúmateľné pre absenciu akýchkoľvek dôvodov a tým aj nepresvedčivé,

4. že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné a nelogické, popierajúce

princíp trojdelenia štátnej moci, popri nesprávnej interpretácii pojmov „orgán verejnej

(štátnej/samo) správy“ ako subskupina „orgánov verejnej moci“. V tejto súvislosti

poukazujem na právne závery Krajského súdu Žilina v k. č. v rozsudku z 9. 11.

2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňujem a odkazujem na ne,

5. že NS SR svojvoľne nerešpektoval ani princíp subsidiarity zakotvený v ust. § 250v

ods. 3 k zákonu o sťažnostiach v nadväznosti na tohto zákona (m. m. ÚS SR nález

, ),

6. že NS SR nerešpektoval sťažovateľove dispozičné právo a hrubo odignoroval

žalobný petit v rozpore s ust. a contrario , pričom nepochopiteľne vytrhol

neprípustným spôsobom časť dôvodov žaloby z kontextu a nesprávne aplikoval o. i. aj ust.

,

7. NS SR opomenul explicitnú dikciu ust. , pričom veta za

bodkočiarkou vyslovene pasívne legitimuje akékoľvek (ozbrojené) zbory, resp. ich

nadriadený (riadiaci) orgán ako orgán verejnej správy(moci).»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Ústavný súd podľa prvá alinea vyslovuje, že Najvyšší súd

SR napadnutým právoplatným protiústavným uznesením č. k. zo dňa 7. 2. 2012

porušil sťažovateľove základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, právo na

spravodlivý proces podľa , 2 a Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ako aj základné právo nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi (senátu) príslušného súdu podľa .

4. Ústavný súd podľa alinea prvá a tretia uznesenie Najvyššieho

súdu SR č. k. zo dňa 7. 2. 2012 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia späť na

ďalší proces.

5. Najvyšší súd SR sa zaväzuje lege artis k náhrade všetkých prípadných trov

konania sťažovateľa a štátu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre

konanie pred ústavným súdom, ako aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd zastavil konanie o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy, došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju

možno považovať za opodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry,

v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné),

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najprv popísal skutkové okolnosti

posudzovanej veci, pričom okrem iného uviedol:

«Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17. 11. 2011, doručeným tunajšiemu súdu dňa

22. 11. 2011, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, za ktorý

považoval postup odporcu pri prešetrovaní sťažnosti vedenej pod sp. zn.

proti vybavovaniu predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. GRZVJS-sť-29/16-2011

a nesprávne vybavenie žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov zo dňa 13. 07. 2008.

Namietal nezahladenie disciplinárnych trestov, ktoré mu bolo oznámené odpoveďou

riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody na jeho žiadosť č. ÚVTOS-87-1/21-08 zo

dňa 23. 07. 2008. Disciplinárne tresty boli podľa názoru navrhovateľa zahladené ex lege

podľa o výkone trestu odňatia slobody a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

Z. z.), keďže v čase podania žiadosti o ich zahladenie boli splnené zákonné podmienky pre

zahladenie, pretože pre posúdenie žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov bolo

relevantné výlučne obdobie od posledného dňa výkonu disciplinárneho trestu do dňa

podania žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov a neskoršie obdobie bolo irelevantné.

Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhovateľa uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn.

24578/2011/14 prešetroval vybavenie sťažnosti navrhovateľa, na základe nesúhlasu

navrhovateľa s vybavením sťažnosti zo dňa 17. 02. 2011. Odporca riadne prešetril

navrhovateľovu sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti, pričom nezistil porušenie právnych

predpisov a interných predpisov Zboru väzenskej a justičnej stráže príslušníkmi zboru

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... pri zaradení navrhovateľa dňa 31. 03. 2008 do

diferenciačnej skupiny „C“ a nezahladení disciplinárnych trestov po podaní žiadosti dňa

23. 07. 2008 o ich zahladenie. Zaradenie navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ bolo

vykonané na návrh pedagóga a umiestňujúcej komisie zo dňa 28. 03. 2008 podľa

ustanovenia § 9 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody a v súlade

s ustanovením Nezahladenie disciplinárnych trestov na

žiadosť navrhovateľa dňa 13. 07. 2008 bolo riaditeľom Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody... odôvodnené neplnením povinností pri výkone disciplinárneho trestu, zaradením

do diferenciačnej skupiny „C“ a uložením disciplinárneho trestu dňa 31. 03. 2008 za

nedovolený kontakt s iným odsúdeným. Rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody... o nezahladení disciplinárnych trestov bolo vydané po štyroch mesiacoch

od zaradenia navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ a mesiac po vykonanom zázname

pedagóga v osobnej karte navrhovateľa dňa 27. 06. 2008 o neplnení povinností. Zaradenie

navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ bolo spôsobené neplnením povinností

navrhovateľom ako odsúdeným. Vykonaným prešetrením sťažnosti navrhovateľa odporcom

bolo zistené, že nezahladenie disciplinárnych trestov, o ktoré žiadal, bolo v súlade

s ustanovením Sťažnosť bola vyhodnotená ako

neopodstatnená a o tomto závere bol navrhovateľ informovaný listom zo dňa 06. 10. 2011.

Odporca sa navrhovateľovou sťažnosťou riadne zaoberal, o prešetrení sťažnosti vyhotovil

zápisnicu a zároveň navrhovateľa informoval o vybavení jeho sťažnosti proti vybaveniu

sťažnosti, čím postupoval v zmysle príslušných ustanovení

o sťažnostiach. Odporca považoval navrhovateľov návrh za nedôvodný, pretože zo strany

odporcu nedošlo pri vybavovaní sťažnosti proti vybaveniu sťažnosti k žiadnemu porušeniu

zákona, resp. existencia nezákonného zásahu voči navrhovateľovi nebola žiadnym

spôsobom v tomto konaní preukázaná.»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa pred samotným

vecným preskúmaním návrhu zaoberal preskúmaním splnenia procesným podmienok

konania, a to právomoci najvyššieho súdu vec prerokovať a rozhodnúť o nej.

K splneniu procesných podmienok najvyšší súd uviedol: «Najvyšší súd posudzujúc

návrh podľa jeho obsahu v súlade s zistil, že tvrdený nezákonný zásah by

mal spočívať v postupe riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody pri vybavovaní

žiadosti navrhovateľa o zahladenie disciplinárnych trestov uložených mu vo výkone väzby

a výkone trestu odňatia slobody.

Riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... odpoveďou k žiadosti o zahladenie

disciplinárnych trestov č. ÚVTOS 87-1/21-08 zo dňa 23. 07. 2008 oznámil navrhovateľovi,

že disciplinárne tresty mu neboli zahladené, pretože dňa 31. 03. 2008 bol disciplinárne

potrestaný za nedovolený kontakt s iným odsúdeným a zároveň bol preradený z

diferenciačnej skupiny „B“ do diferenciačnej skupiny „C“, z čoho vyplýva, že si riadne

neplnil svoje povinností v zmysle

V súvislosti s vyššie uvedenou odpoveďou podal navrhovateľ u odporcu sťažnosť na

postup Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... pri nezahladení disciplinárnych trestov,

ktorou sa domáhal zahladenia disciplinárnych trestov, vyvodenia disciplinárnej

zodpovednosti proti príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže, ospravedlnenia a

prijatia vhodných opatrení na zabránenie opakovania podobných zásahov. Odporca

uvedenú sťažnosť navrhovateľa postúpil na vybavenie Generálnemu riaditeľstvu Zboru

väzenskej a justičnej stráže. Sťažnosť bola prešetrená dňa 18. 05. 2011 a navrhovateľovi

bol oznámený výsledok prešetrenia sťažnosti.»

Následne sú v odôvodnení napadnutého uznesenia citované na vec aplikovateľné

ustanovenia o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 1, § 6 ods. 1, § 61 ods. 1 a § 96)

a o prokuratúre v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o prokuratúre“; § 4 ods. 1 písm. b), § 18 ods. 1, § 18 ods. 2 písm. b) a § 18 ods. 5 písm. d)]

a na ich citáciu nadväzuje tento text:

„V prejednávanej veci bol namietaný postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia

slobody pri vybavovaní žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov vo výkone trestu

odňatia slobody. Za rozhodujúcu okolnosť považoval najvyšší súd, že riaditeľ ústavu na

výkon trestu odňatia slobody postupoval podľa , ktorý je jedným

z prameňov trestného práva procesného, keďže vykonávacie konanie je posledným štádiom

trestného konania, ktoré je rámcovo upravené v štvrtej časti a zákon

č. je osobitným vykonávacím predpisom k .

Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody

vykonáva prokurátor ( ,

Z. z.). Prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody dodržiavali zákony

a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri

výkone dozoru sú stanovené v a patrí medzi ne

aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu

alebo opatrenia orgánov zboru alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom

alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom. V zmysle príkazu generálneho

prokurátora Slovenskej republiky z 12. mája 2010 o postupe prokurátora pri výkone dozoru

prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v miestach výkonu trestu odňatia slobody

prokurátor pri plnení úloh a vykonávaní dozoru taktiež dozerá na to, aby sa uplatňovali

a dodržiavali predpisy o ukladaní a výkone disciplinárnych trestov a odmien odsúdeným.

Prokurátor preveruje sťažnosti odsúdených na postup príslušníkov zboru pri výkone trestu

odňatia slobody.

Pri skúmaní podmienok konania najvyšší súd zistil neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle Navrhovateľ

namietal postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý postupoval podľa

, pričom tento predpis trestného práva stanovuje vlastný spôsob

dozoru a kontroly výkonu trestu...

Na základe vyššie uvedených skutočnosti najvyšší súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá

v spojení s veta prvá konanie zastavil. Po právoplatnosti

uznesenia o zastavení konania bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Nitre.“

Podľa (ďalej len „OSP“) súdy

v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci

a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo

veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení štátnej správy aj s nariadením vlády

a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány.

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento tak, ako

mu to prikazujú procesno-právne predpisy, pred samotným vecným posúdením návrhu

preskúmaval, či v danom prípade existuje nedostatok podmienok konania, pričom zistil

„neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 2

Navrhovateľ namietal postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody,

ktorý postupoval podľa , pričom tento predpis trestného práva

stanovuje vlastný spôsob dozoru a kontroly výkonu trestu.“.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého

pod slovným spojením „vlastný spôsob dozoru“ treba rozumieť dozor nad zachovávaním

zákonnosti v ústave vykonávaný prokurátorom „podľa ,

ods. 1 písm. b/ ..“.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V zmysle poskytujú ochranu subjektívnym právam všeobecné

súdy alebo iné orgány, o ktorých to ustanovuje zákon. Postup najvyššieho súdu, ktorý

predchádzal napadnutému uzneseniu, ako aj samotné napadnuté uznesenie sú podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformné, a teda v súlade s označeným ustanovením ,

keďže vychádzajú z právneho záveru, podľa ktorého v danom prípade prichádza do úvahy

ochrana práv sťažovateľa „iným orgánom“ (Krajskou prokuratúrou v Nitre, pozn.), čo

korešponduje príslušným ustanoveniam zákona o prokuratúre.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma (m. m. , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa zastavil

a súčasne rozhodol o postúpení veci Krajskej prokuratúre v Nitre.

Svoje právne závery pritom najvyšší súd založil na ustanoveniach zákona, ktoré

v napadnutom uznesení citoval, pričom ich výklad v danom prípade nemožno považovať za

rozporný so samotným znením týchto ustanovení. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého postup súdu v súlade s platným a účinným

zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za

arbitrárne, preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

alebo jeho práva podľa dohovoru. Ústavný súd z týchto

dôvodov pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení základných práv podľa

a odvodzuje od namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ani práva podľa dohovoru), nemohlo

dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1

. Vychádzajúc z tejto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v tejto

časti sťažnosť podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné v súvislosti

s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd v napadnutom uznesení nesprávne

interpretoval pojem „orgán verejnej moci“, uviesť, že sa ňou bližšie nezaoberal vzhľadom

na skutočnosť, že najvyšší súd napadnuté konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci

súdu ( ), teda pre neodstrániteľný nedostatok v podmienkach konania, a preto

interpretácia pojmu „orgán verejnej moci“ obsiahnutá v záverečnej časti napadnutého

uznesenia nemohla mať pre výsledok tohto konania právny význam.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012