Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 437/2017
PDF · 103.45 KB
No categories available
I. ÚS 437/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava pri zadržaní korešpondencie
7. novembra 2016 a postupom a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. IV/2 Gn 160/16/1000-10 z 12. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava (ďalej aj „ústav“) pri zadržaní korešpondencie
7. novembra 2016 a postupom a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej
len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/2 Gn 160/16/1000-10 z 12. júna 2017 (ďalej aj
„napadnutý list“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ napáda
postup ústavu, ktorým bola zadržaná jeho korešpondencia zo 7. novembra 2016 adresovaná
odsúdenému z dôvodu, že obsahuje hanlivé výrazy.
3. Proti uvedenému postupu ústavu sa sťažovateľ bránil formou podnetu
zo 7. novembra 2016 podaného na Krajskej prokuratúre v Trenčíne, opakovaného podnetu
z 1. apríla 2017 podaného na generálnej prokuratúre (ktoré boli vyhodnotené ako
nedôvodné, pozn.) a správnej žaloby podanej na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“), ktorá je vedená pod sp. zn. 13 S 47/2016 a o ktorej do času podania ústavnej
sťažnosti nebolo rozhodnuté.
4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv
postupom ústavu a generálnej prokuratúry, zrušil napadnutý list, zakázal generálnej
prokuratúre pokračovať v porušovaní jeho práv a priznal mu finančné zadosťučinenie.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Nosným dôvodom podaných námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu
ústavu, ktorým bola zadržaná jeho korešpondencia zo 7. novembra 2016. Nápravy
uvedeného sa sťažovateľ domáhal formou podaného (opakovaného) podnetu orgánom
prokuratúry, ako aj podaním správnej žaloby na krajskom súde (bod 3).
9. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva na krajskom súde a zároveň aj
na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať krajský súd.
Na uvedenom závere nemení nič ani okolnosť, že namietané nosné dôvody zatiaľ
preskúmali orgány prokuratúry, ktoré považovali námietky sťažovateľa za nedôvodné, resp.
že sťažovateľ sa domnieva, že jeho správna žaloba bude skončená zastavením konania
(Prečo ju potom podával?, pozn.).
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
samostatnej žaloby na všeobecnom súde [prípadne podania opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) v konaní pred všeobecným súdom] a súbežne podanej ústavnej
sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí krajského
(všeobecného) súdu. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcim súvisiacim rozhodnutiam (porovnaj tiež
rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutým opravným prostriedkom
(riadnym alebo mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Preto tiež nepovažoval za dôvodné vyzvať sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov jeho podania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017