Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 627/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou ,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2 a 3, , a , základných práv

podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia Slovenskej

republiky, čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd písomným vyrozumením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 6. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), základných práv podľa

čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného

porušenia , listiny a dohovoru písomným vyrozumením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „policajt“) bolo

pod ČVS: PPZ-l/NKA-PK-BA-SV-2017 z 15. marca 2017 postupom podľa § 201 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin nepriamej korupcie podľa § 336

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) formou spolupáchateľstva podľa . Podľa vlastného

tvrdenia sťažovateľa „... Skutok, z ktorého je obvinený sa nestal tak, ako je uvedený

v Uznesení o vznesení obvinenia...“, pričom podkladmi vedúcimi k predmetnému postupu

mali byť skutočnosti získané sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku vydanými príkazmi, a to príkazom č. k. BB-ŠTS-V-152-1/17-Ntt-125

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazom č. k. BB-ŠTS-V-154-

1/17-Ntt-127 na použitie agenta (ďalej aj „príkazy sudcu špecializovaného súdu“ alebo

„predmetné príkazy“). Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, boli teda predpokladom

postupu policajta podľa práve skutočnosti získané použitím

predmetných príkazov, pričom sťažovateľ mienil v konaní podľa

vedenom pred najvyšším súdom preskúmať ich zákonnosť, keďže sú podľa jeho názoru

nezákonné, a to z dôvodu nesplnenia viacerých kumulatívnych podmienok ako

predpokladov ich vydania a použitia v trestnom konaní. Na sťažovateľom podaný písomný

návrh na preskúmanie predmetných príkazov v konaní podľa

reagoval najvyšší súd jeho písomným vyrozumením sp. zn. zo 6. decembra

2017, ktorým jeho návrh vyhodnotil ako neprípustný.

3.1 Následne podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej koncentroval svoju

argumentáciu práve proti príkazom sudcu špecializovaného súdu s tvrdením, že mu

predmetné príkazy nie sú k dispozícii z dôvodu ich utajenia. Podľa právneho názoru

sťažovateľa sú predmetné príkazy nezákonné, keďže:

„I. bola porušená zásada legality, nakoľko pre vydanie Príkazov neboli kumulatívne

splnené podmienky stanovené a Príkazy neboli vykonané v súlade

s právnymi predpismi, konkrétne:

a. na vydanie Príkazu na odpočúvanie neboli kumulatívne splnené podmienky

stanovené . Predovšetkým nebolo možné dôvodne

predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie, pričom Príkazom

na odpočúvanie sledovaný účel bolo možné dosiahnuť inak bez podstatného sťaženia.

Príkladom mohol byť použitý prostriedok operatívno-pátracej činnosti - sledovanie osôb

a vecí podľa ...

b. na vydanie Príkazu na použitie agenta neboli kumulatívne splnené podmienky

stanovené . Predovšetkým poznatky získané ku dňu vydania

Príkazu na použitie agenta neodôvodňovali podozrenie, že by bol alebo mal byť spáchaný

údajný trestný čin. Rovnako nebola splnená ani podmienka, že by odhaľovanie, zisťovanie

a osvedčovanie údajného trestného činu by bolo iným spôsobom podstatne sťažené.

Je nepochybné, že boli dostupné aj iné, menej invazívne prostriedky, príkladom mohol byť

použitý prostriedok operatívno-pátracej činnosti - sledovanie osôb a vecí podľa § 113

...

II. Príkazy boli vydané vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu

nepriamej korupcie podľa , ktorý je prečinom s hornou

hranicou trestnej sadzby dva roky, čiže ide o podozrenie z takého trestného činu, ktorý

v zmysle judikatúry ESĽP nespadá do okruhu trestných činov, považovaných za veľmi

vážne, ktoré by mohli odôvodniť zásah do práva na súkromie podľa čl. 8 Pohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

III. zásahy spojené s vydaním a vykonaním Príkazov nie sú proporcionálne, ani

legitímne;

IV. vydanie a vykonávanie Príkazu na použitie agenta odporuje aj právu sťažovateľa

na spravodlivý proces, keďže na podklade Príkazu na použitie agenta mal mať agent

priamu účasť na skutkovom deji, ktorý štát chcel stíhať.“

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie skonštatoval, že nemá/nemal možnosť

reálneho preštudovania podnetov na podanie návrhov na vydanie predmetných príkazov

z dôvodu ich utajenia, no napriek tomu vyjadril presvedčenie o tom, že

(i) príslušné návrhy prokurátora nie sú dostatočne odôvodnené z pohľadu ich

preskúmateľnosti a nepreukazujú splnenie zákonných podmienok vrátane odôvodnenia

skutkovými okolnosťami (, ),

(ii) predmetné príkazy neboli vydané príslušným sudcom pre prípravné konanie,

neobsahujú všetky zákonné náležitosti (§ 181 ods. 1 a 2, § 115 ods. 3 a § 117 ods. 3

),

(iii) neboli vykonané zákonnými spôsobmi (§ 115 ods. 4, § 117 ods. 2 Trestného

poriadku).

3.2 K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ vzniesol dve námietky:

Po prvé namietol to, že najvyšší súd nerozhodol o jeho návrhu/podnete na

preskúmanie zákonnosti predmetných príkazov vo forme uznesenia, teda vo formálnej

podobe, ale len ho písomne vyrozumel listom zo 6. decembra 2017. K tejto námietke

výslovne zdôraznil, že „... Najvyšší súd SR mal o Návrhu na preskúmanie zákonnosti

rozhodnúť vo veci, čiže meritórne, uznesením výlučne podľa tak,

že vysloví porušenie zákona alebo vysloví, že zákon porušený nebol. Ak by aj Najvyšší súd

SR mal nesprávne za to, že údajne sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na taký návrh, tak

mal analogicky aplikovať a návrh uznesením odmietnuť.

Rozhodne však Najvyšší súd SR mal rozhodnúť vo forme uznesenia, a nie nezrozumiteľne

a nejasne neformálne - de facto listom.“.

Po druhé akcentoval skutočnosť, že „... je oprávnenou osobou na konanie podľa

a nasl. (konanie o preskúmaní zákonnosti príkazu na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazu na zistenie a oznámenie

údajov o telekomunikačnej prevádzke)... má právo nielen na rozhodnutie uznesením, ktorým

sa také konanie končí, ale priamo na rozhodnutie vo veci, teda na meritórne rozhodnutie.

Najvyšší súd SR sa s otázkou, či... je oprávnenou osobou na podanie Návrhu na

preskúmanie zákonnosti vyporiadal nielen nesprávne, ale formalisticky. Formalistickým

výkladom Najvyššieho súdu SR tento aplikoval zužujúci výklad ,

čím nielen neprihliadol na historický a teologický výklad právnej normy týmto ustanovením

vyjadrenej a učinil ju de facto obsolentnú, ale najmä porušil sťažovateľove právo na

súkromie a na rešpektovanie súkromného a rodinného života tak ako je uvedené v bode 5

tejto sťažnosti. Najvyšší súd SR súčasne, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, tak

porušil aj ostatné práva sťažovateľa, ktorých ochrany sa sťažovateľ touto sťažnosťou

domáha.“.

V súhrne teda sťažovateľ k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

namietal: „odôvodnenie Rozhodnutia NS SR je nekoherentné, nie je

presvedčivé, pretože je nelogické a pre verejnosť (vrátane sťažovateľa) evidentne

neprijateľné a nespravodlivé. Je predsa nelogické, nespravodlivé a nepresvedčivé, keď už

teda Najvyšší súd SR nesprávne dospel k tomu, že údajne sťažovateľ nie je oprávnenou

osobou na podanie Návrhu na preskúmanie zákonnosti, iba na tom základe, že sťažovateľ

ešte nebol upovedomený o realizovanom odpočúvaní. Ide o osobitne nesprávne

formalistický prístup v prípadoch, keď sa predsa odpočúvanie realizuje iba utajovaným

spôsobom, navyše v situácií ako je prípad sťažovateľa, keď je celý postup a rozhodnutia

týkajúce sa Príkazov pre sťažovateľa nedostupný z dôvodu, že ide o utajené skutočnosti.“

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR,

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na

súkromie zaručené , a 3 a SR, základné právo

sťažovateľa na súkromie zaručené čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 Listiny základných

práv a slobôd, ľudské právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života

zaručené čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

sťažovateľa zaručené SR, základné právo sťažovateľa zaručené Listiny

základných práv a slobôd, ľudské právo sťažovateľa zaručené čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na obhajobu

zaručené SR, základné právo sťažovateľa na obhajobu zaručené

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces

zaručené čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: ,

zo dňa 6. decembra 2017 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené boli.

II. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: , zo dňa

6. decembra 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

III. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá, aby sťažovateľovi uhradil jeho

trovy konania vo výške 390,50 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7.1 Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na

spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (, , ). Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa

konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

13. Z písomného vyrozumenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2017 v podstatnom vyplýva:

«Podľa na návrh osoby uvedenej v

najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť príkazu na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky.

Podľa príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky sa musí vydať písomne a odôvodniť aj skutkovými okolnosťami,

a to osobitne na každú účastnícku stanicu alebo zariadenie. V príkaze musí byť určená

účastnícka stanica alebo zariadenie a osoba, ak je známa, ktorej sa odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky týka, a čas, po ktorý sa bude odpočúvané a záznam

telekomunikačnej prevádzky vykonávať. Čas odpočúvania a záznamu môže trvať najviac

šesť mesiacov. Tento čas môže v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre

prípravné konanie predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace, a to aj opakovane. Odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky robí príslušný útvar Policajného zboru.

Podľa ak sa pri odpočúvaní a zázname

telekomunikačnej prevádzky nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný

v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam

predpísaným spôsobom bezodkladne zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu.

Podľa o zničení záznamu informuje osobu uvedenú

v odseku 3, ak je známa, policajt alebo prokurátor, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne

skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa po právoplatnom

skončení veci. Informácia obsahuje označenie súdu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, dĺžku odpočúvania a dátum jeho

ukončenia. Súčasťou informácie je poučenie o práve podať v lehote dvoch mesiacov od jej

doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky najvyššiemu súdu. Informáciu podá orgán, ktorého

rozhodnutím sa vec právoplatne skončila a v konaní pred súdom predseda senátu súdu

prvého stupňa do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania v danej veci.

Podľa informáciu podľa odseku 9 predseda

senátu, policajt alebo prokurátor nepodá, ak ide o osobu, ktorá má možnosť nazerať do

spisu podľa tohto zákona, alebo v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine

spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou,

alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich

nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie

mohol byť zmarený účel trestného konania.

Z uvedeného vyplýva, že návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky môže podať osoba, ktorú príslušný orgán informuje

o zničení záznamu podľa (alebo v prípade

príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke) a takýto návrh

možno podať len po právoplatnom skončení trestnej veci, v ktorej bol vydaný príkaz na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, po následnom zaslaní informácie

osobe uvedenej v , v zákonom stanovených lehotách.

Na základe uvedeného najvyšší súd sumarizuje, že osobou oprávnenou na podanie

návrhu na preskúmanie zákonnosti vydaných príkazov je výhradne osoba, ktorá bola

upovedomená o realizovanom odpočúvaní, resp. o poskytnutí údajov v súlade s príslušnými

ustanoveniami . Pokiaľ takáto informácia nebola dotknutej osobe

zo zákonných dôvodov poskytnutá, nemôže ani žiadať o preskúmanie zákonnosti vydaných

príkazov.

Dôvodom zavedenia osobitného druhu konania (preskúmanie zákonnosti príkazu) do

právneho poriadku bola skutočnosť, že osoba, ktorej sa vydané príkazy bezprostredne

dotýkali a bola ich „predmetom“ v prípade, ak získané skutočnosti neboli použité ako dôkaz

v trestnom konaní, nemala účinný prostriedok na preskúmanie zákonnosti vydania príkazov

s výnimkou konania pred ústavným súdom. Ak získané skutočnosti boli použité ako dôkaz

v trestnom konaní má osoba, ktorej sa dotýkajú možnosť namietať zákonnosť získania

a použitia takéhoto dôkazu v priebehu celého konania využijúc svoje obhajobné práva

vyplývajúce z jeho procesného postavenia v konaní o riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov.

Obvinený nie je osobou, ktorá bola informovaná v súlade s citovaným

ustanovením a uvedená v

a nie je ani osobou, ktorej takáto informácia má byť v zmysle právnej úpravy poskytnutá.

v procesnom postavení obvineného má všetky práva v zmysle

, okrem iného aj právo nazerať do spisu ( )

a namietať zákonnosť získania a vykonávania jednotlivých dôkazov. Ako vyplýva

z ustanovenia , povinnosť informovania sa nemôže

uplatňovať vo vzťahu k osobe, ktorá má možnosť nazerať do spisu podľa

a obvinenému, ako aj jeho obhajcovi, toto právo nepochybne patrí.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je oprávnený začať

konanie v zmysle ustanovenia a skúmať zákonnosť vydaných príkazov na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. V zmysle tohto ustanovenia nie je

oprávnený podrobiť prieskumu ani príkaz sudcu pre prípravné konanie na použitie agenta.»

14. Ústavný súd v súvislostiach poukazuje na znenie bodu 136 svojho plenárneho

nálezu č. k. -78 z 29. apríla 2015, z ktorého vyplýva:

„136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp. nevyhnutnosti

napadnutá právna úprava by mala obsahovať aj úpravu nakladania s týmito údajmi zo strany

orgánov činných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a detailné pravidlá

obsahujúce minimálne požiadavky na zabezpečenie uchovávaných údajov, ktoré by

zaručovali, že nedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené

legitímne ciele. Ide predovšetkým o zamedzenie prístupu tretích osôb a stanovenie

procedúry vedúcej k ochrane celistvosti a dôvernosti uchovávaných údajov, ako aj ich

zničenia (nález sp. zn. , bod 50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom

do práva na súkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená prostredníctvom povinnosti

dodatočne informovať osobu užívateľa služieb elektronickej komunikácie o tom, že

prevádzkové a lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán, ktoré sa jej týkajú, boli

oznámené orgánom činným v trestnom konaní. Zároveň by dotknuté osoby mali mať

k dispozícii právny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať súdneho

prieskumu postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní a nakladaní

s predmetnými údajmi. Výnimku z tejto povinnosti by pritom bolo možné pripustiť len zo

zákonom ustanovených dôvodov, u ktorých by prevážil záujem na zachovaní utajenia tejto

informácie. Aj v týchto prípadoch však musí zákonodarca garantovať, že posúdenie

príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, ale

podliehalo povinne súdnej kontrole (porovnaj nález sp. zn. , bod 27;

rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. , ,

, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden dôvod,

pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiť

údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať,

pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy veci, od garancií ustanovených vo vzťahu

k nariadeniu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pretože v oboch

prípadoch je intenzita zásahu do práva na súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnej

úpravy nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115

, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva

na súkromie, zákonnej úprave nariadenia zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke podľa napadnutých ustanovení a zákona

o Policajnom zbore uvedené garancie chýbajú, resp. neobsahuje garancie porovnateľné

s tými, ktoré sú obsiahnuté v .“

15.1 bol v kontexte s vydaným nálezom ústavného súdu

novelizovaný , ktorým sa na účely ustanovuje

zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektorý zákony (ďalej len „“) a ktorým sa s účinnosťou

od 1. januára 2016 do doplnila právna úprava podľa , ktorá

umožňuje osobe, ktorú príslušný orgán informuje o zničení záznamu podľa § 115 ods. 9

alebo § 116 ods. 4, podať návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky alebo príkazu na zistenie a oznámenie údajov

o telekomunikačnej prevádzke. Zmyslom tohto ustanovenia je rozšíriť ochranu súkromia,

do ktorej zasiahli orgány verejnej moci pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej

prevádzky alebo pri oznámení údajov o telekomunikačnej prevádzke.

15.2 Podľa na návrh osoby uvedenej v

najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť príkazu na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky. Podľa na návrh

osoby uvedenej v § 116 ods. 4 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť

príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke. Podľa § 362f ods. 3

najvyšší súd si pred rozhodnutím vyžiada stanovisko sudcu, ktorý

rozhodol o vydaní alebo potvrdení príkazu podľa § 115 alebo § 116 a ak ide o príkaz podľa

§ 116, aj podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý príkaz vykonal.

15.3 Z dôvodovej správy k , ktorým sa s účinnosťou od

1. januára 2016 zmenil , reagujúc na závery vyplývajúce z už citovaného

nálezu ústavného súdu, vyplynulo toto zdôvodnenie:

„V nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

sa navrhuje vykonanie zmeny , a to s cieľom

zosúladenia platnej právnej úpravy s , Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných slobôd EÚ v intenciách cit.

nálezu ústavného súdu. Na tento účel sa navrhuje komplexné prepracovanie § 116. Keďže

ústavný súd vo svojom náleze konštatuje, že zásah do garantovaného práva na

ochranu súkromia podľa je porovnateľný svojou intenzitou so zásahom podľa

§ 115 a s prihliadnutím na tú skutočnosť, že ústavný súd vyčíta platnej právnej úprave § 116

nedostatky, ktoré možno bez ďalších pochybností vztiahnuť aj na § 115, navrhuje sa

vykonanie aj nevyhnutných zmien v platnej úprave § 115. Tomu zodpovedá aj odôvodnenie

jednotlivých zmien, kde sa odôvodnenie sústreďuje primárne na § 116.

Podstatu zmien možno zhrnúť takto:

- zúženie rozsahu využitia postupu podľa § 116

- doplnenie § 116 ods. 1 o materiálny korektív nevyhnutnosti zásahu do súkromia

- precizovanie postupu vydávania a doručovania príkazu podľa § 116 ods. 2

- dopĺňa sa právna úprava informovania o zničení údajov podľa § 116 ods. 3 a 4

s výnimkami podľa odseku 5

- doplnenie opravného prostriedku na účely preskúmania zákonnosti zásahu v prípade

zničenia údajov (§ 116 ods. 4 v spojitosti s novými § 362f a § 362g)...

V intenciách nálezu ústavného súdu sa navrhuje zaviesť mechanizmus preskúmania

zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (§ 115) a príkazu

na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke (§ 116). Ide o nový právny

inštitút, ktorého zavedenie vyplýva z nálezu ústavného súdu...

Najvyšší súd bude rozhodovať aj s prihliadnutím na citlivosť veci na neverejnom

zasadnutí. Pred rozhodnutím si vyžiada stanovisko sudcu, ktorý daný príkaz vydal alebo

potvrdil, a v prípade príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke

aj podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý daný príkaz vykonal. Vo veci

samej rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok (ústavná

sťažnosť pochopiteľne dotknutá nie je). Predmetom prieskumu je jednak zákonnosť príkazu,

ako aj zákonnosť jeho vykonania. Vo výroku sa konštatuje, či bol, alebo nebol porušený

zákon. V prípade nezákonnosti príkazu alebo jeho vykonania platia rovnaké konzekvencie

ako v prípade akékoľvek iného nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného

postupu v trestnom konaní.“

16.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého písomného

vyrozumenia (sťažovateľom označeného ako „rozhodnutie“) najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2017 konštatuje, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa riadne

zaoberal, príslušné právne normy (už uvedené) interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje

rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd

explicitne vychádzal z príslušného znenia zákona, a to ,

ktorý pojednáva o „oprávnenej osobe“ a ktorý interpretoval ústavne súladným spôsobom,

pričom transparentným a čitateľným spôsobom ozrejmil, prečo sťažovateľovi nevyhovel,

resp. prečo ho identifikoval ako neoprávnenú osobu. Sťažovateľ bol identifikovaný ako

neoprávnená osoba na podanie predmetného návrhu, a teda aj konanie podľa § 362f

, keďže na podklade skutočností zistených v dôsledku použitia

predmetných príkazov mu bolo vznesené obvinenie podľa

pre prečin nepriamej korupcie podľa . Predpokladom

sťažovateľom požadovaného postupu je splnenie podmienky oprávnenej osoby, ktorou by

bol, ak by proti nemu nebol realizovaný postup podľa , ale

bol by „predmetom“ napr. odpočúvania. Navyše zákonodarca zaviazal kompetentný orgán

kumulatívne dvomi povinnosťami, a to, aby takéto záznamy zničil a zároveň o tom

upovedomil dotknutú osobu.

16.2 V týchto súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napr. sp. zn. z 26. septembra 2017, sp. zn.

z 1. februára 2017, sp. zn. z 23. marca 2017, sp. zn.

z 27. septembra 2017 a sp. zn. zo 14. decembra 2017, v ktorých najvyšší súd

postupoval identickým spôsobom ako v sťažovateľovom prípade.

16.3 Keďže sťažovateľ podľa nebol oprávnenou osobou

na podanie návrhu, nebolo preto ani povinnosťou najvyššieho súdu rozhodovať podľa § 176

a ďalších (pozri bod 3.2).

16.4 Vo vzťahu k poslednej sťažovateľom prednesenej výhrade týkajúcej sa postupu

najvyššieho súdu, ktorý v podstate listom (nie uznesením) sp. zn.

zo 6. decembra 2017 písomne vyrozumel sťažovateľa o tom, že je neoprávnenou osobou na

aplikáciu postupu podľa , ústavný súd, poukazujúc na znenie

uvedeného ustanovenia, konštatuje, že ak sú splnené podmienky podľa § 362f Trestného

poriadku, najvyšší súd má len dve možnosti rozhodnutia:

a) vysloví, že zákon porušený bol ( ),

b) vysloví, že zákon porušený nebol ( ),

pričom iné procesné rozhodnutie zákon nepripúšťa.

Z uvedeného teda a contrario vyplýva, že ak nie sú splnené podmienky podľa § 362f

(napríklad aj v prípade, ak bol návrh podaný neoprávnenou osobou),

súd „len“ oznámi túto okolnosť navrhovateľovi. Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku by sa postupovalo zrejme v takom prípade, ak by najvyšší súd pri súčasnom

splnení podmienok podľa rozhodol uznesením buď podľa

ods. 1, alebo § 362g ods. 2 a proti tomuto uzneseniu by bola podaná oprávnenou osobou

sťažnosť, ktorá nie je prípustná. Na objasnenie ústavný súd upriamuje pozornosť na

rozdielnosť postupu súdu pri nevyhovení opravným prostriedkom z formálnych dôvodov

proti právoplatným alebo neprávoplatným rozhodnutiam, kde by súd v takej situácii

rozhodoval v prípade sťažnosti podľa , v prípade

odvolania podľa alebo v prípade dovolania podľa

písm. b) .

16.5 Ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej uprednostňuje

materiálne poňatie právneho štátu, ktorého vyjadrením je aj interpretácia právnych

predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (, , ,

, , ). Priorizovanie formálnych požiadaviek

vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže

totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred

orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci v kontexte podaných

účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých cieľom je/bude

úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou hospodárnosti

konania. Právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva je daná len v tom

prípade, ak porušenie formálneho pravidla v konaní všeobecného súdu má za následok

zároveň zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým je rozhodnutie

o práve, ktoré je predmetom poskytovania ochrany zo strany konajúceho všeobecného súdu.

Teda kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo

slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa

(, , , , ,

).

16.6 Vychádzajúc zo svojej už predostretej argumentácie a okolností sťažovateľovej

veci, ústavný súd k forme rozhodnutia konštatuje, že aj keď najvyšší súd v konaní vedenom

pod sp. zn. nerozhodol uznesením podľa a nasl. ,

z materiálneho hľadiska nezasiahol do sťažovateľom označených základných práv a slobôd

s dôsledkom ich porušenia, predovšetkým teda do základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, keďže primerane a zreteľne sťažovateľovi

ozrejmil, prečo nie je oprávnenou osobou na postup podľa .

Uvedený postup najvyššieho súdu by aj v prípade vydania uznesenia bez možnosti podania

opravného prostriedku umožňujúceho vyvolať prieskum dotknutého uznesenia v rámci

všeobecného súdnictva nezmenil postavenie dotknutej osoby, v ktorom sa ocitla v rovnakej

procesnej situácii, a neznamená teda žiaden materiálny zásah do práv sťažovateľa (pozri

bod 16.4 odôvodnenia).

V dôsledku už uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažovateľom podanú

sťažnosť na namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17.1 V súvislosti s vysloveným právnym názorom a argumentáciou sťažovateľa,

v ktorej na jednej strane konštatuje nemožnosť reálneho preštudovania predmetných

príkazov a na druhej strane vyslovuje presvedčenie o ich nezákonnosti, nedostatočnom

odôvodnení a nesplnení zákonných predpokladov na ich vydanie (pozri bod 3.1), ústavný

súd považuje túto jeho argumentáciu za kontraproduktívnu, keďže sťažovateľ ani neuviedol,

kedy a v akých súvislostiach sa mal možnosť dozvedieť o vydaní predmetných príkazov,

teda, či sa o ich vydaní dozvedel z uznesenia policajta ČVS: PPZ-1/NKA-PK-BA-SV-2017,

alebo či to bolo napr. v súvislosti s nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu, resp. inak.

17.2 Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že predmetné príkazy

sú v režime utajenia, ale na druhej strane sú ich orgány činné v trestnom konaní povinné

viesť/žurnalizovať v utajenej prílohe vyšetrovacieho spisu, do ktorej má tak obvinený, ako

aj jeho obhajca možnosť podľa nahliadnuť a dôkazy získané

použitím informačno-technických prostriedkov, ako aj prostriedkov operatívno-pátracej

činnosti sú v neutajovanom režime tiež súčasťou vyšetrovacieho spisu.

17.3 Ako to aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. nálezy ústavného súdu

sp. zn. zo 14. júna 2006, sp. zn. zo 4. februára 2009,

sp. zn. z 27. mája 2008, sp. zn. zo 7. decembra 2010,

sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn. z 20. novembra 2012,

sp. zn. z 13. júna 2012) vyplýva, uvedené skutočnosti sú podstatné pre

identifikovanie dvojmesačnej lehoty (pozri napr. ), ktorá by oprávňovala

sťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti, v ktorej sa mohol domáhať priamo preskúmania

zákonnosti predmetných príkazov, a to z dôvodov predostretých v podanej ústavnej

sťažnosti.

17.4 Z už uvedeného prehľadu judikatúry ústavného súdu je teda zrejmé, že ústavný

súd preskúmava príkazy súdu o použití informačno-technických prostriedkov a prostriedkov

operatívno-pátracej činnosti, pričom túto možnosť sťažovateľ nevyužil, naopak (zrejme

v rámci nevhodne zvolenej taktiky obhajoby), nesprávne sa domáhal ochrany svojich

označených práv postupom podľa , k iniciovaniu ktorého

ale nebol oprávnenou osobu. Spôsob jeho obrany a taktika jeho obhajoby však nemôžu byť

v prípade ich neúspechu pričítané na vrub súdu, ktorý konal v súlade so zákonom

().

18.1 Podľa sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25

ods. 2 ), pričom neumožňuje zmeškanie

tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

18.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu

nielen na príkaz sudcu špecializovaného súdu č. k. BB-ŠTS-V-152-1/17-Ntt-125

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ale aj na príkaz sudcu

špecializovaného súdu č. k. BB-ŠTS-V-154-1/17-Ntt-127 na použitie agenta. Vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľa, ktorý konštatoval, že aj údaje získané týmito príkazmi slúžili

ako podklad na postup policajta podľa , ku ktorému došlo

uznesením policajta ČVS: PPZ-l/NKA-PK-BA-SV-2017 z 15. marca 2017, ako aj

zo spisových značiek predmetných príkazov vyplýva, že boli vydané v roku 2017, z čoho

„prima facie“ vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť po uplynutí zákonom

o ústavnom súde stanovej lehoty dvoch mesiacov, čo je dôvodom na odmietnutie

sťažovateľom podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa

z dôvodu jej oneskorenosti.

Ústavný súd už len dodáva, že ak by sťažovateľ uplatnil ním predostretú

argumentáciu v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote priamo na ústavnom súde, tento

by disponoval právomocou na preskúmanie ním predostretej argumentácie v súlade

s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou (pozri bod 17.3), na sťažovateľ, mylne sa

domnievajúc, že je oprávnenou osobou, zvolil postup podľa

podaním na najvyššom súde.

19.1 Keďže ústavný súd nedospel k porušeniu a ani k porušeniu

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ďalších sťažovateľom označených

základných práv podľa , a 3, a ,

základných práv podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv

podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a čl. 8 dohovoru, v dôsledku čoho taktiež odmieta sťažovateľom

podanú sťažnosť aj v tejto jej časti podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

19.2 K ďalším sťažovateľom namietaným porušeniam , listiny

a čl. 7 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto nemajú charakter

základného práva a slobody, resp. práva a slobody, a konštatuje, že vyslovenie ich porušenia

je viazané na porušenie niektorého zo základných práv a slobôd, resp. práv a slobôd, k čomu

však v sťažovateľovom prípade nedošlo, preto aj v tejto časti odmieta sťažovateľom podanú

sťažnosť podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

20.1 Ústavný súd na záver v už uvedených súvislostiach pripomína, že ústavné

súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu

vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť už nemožno napraviť iným

spôsobom, teda riadnymi procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných

procesných noriem kodifikovaných v tomto prípade v , ktorý poskytuje

dostatočné a rozsiahle procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných

v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) vo svojej

II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj

v III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby),

prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné

prostriedky).

20.2 Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ vystupuje v prípravnom konaní

vedenom pod ČVS: PPZ-l/NKA-PK-BA-SV-2017 ako obvinený, pričom v širších

súvislostiach vníma jeho snahu o preskúmanie zákonnosti predmetných príkazov aj ako

snahu o spochybnenie svojho trestného stíhania, zrušenie uznesenia policajta ČVS: PPZ-

l/NKA-PK-BA-SV-2017 z 15. marca 2017, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

pre prečin nepriamej korupcie podľa . V nadväznosti na

uvedené ústavný súd konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom konaní, keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti

a ústavnosti jej trestného stíhania meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval, pričom ani

samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa

ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a s tým

súvisiace oprávnenia aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností

a skutočností, ktoré sa mu kladú za vinu. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je

predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti prináleží zaoberať

sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení s výnimkou

mimoriadnych situácií (napríklad ak je súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca), teda

až po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému

poskytuje.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018