Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 627/2018
PDF · 360.95 KB
No categories available
IV. ÚS 627/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou ,
, v mene ktorej koná konateľ a advokát
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 2 a 3, čl. 22, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd písomným vyrozumením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Tpr 1/2017 zo 6. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa
čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného
porušenia čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 7 ods. 1 dohovoru písomným vyrozumením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tpr 1/2017
zo 6. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry (ďalej len „policajt“) bolo
pod ČVS: PPZ-l/NKA-PK-BA-SV-2017 z 15. marca 2017 postupom podľa § 201 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) sťažovateľovi vznesené obvinenie za prečin nepriamej korupcie podľa § 336
ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Podľa vlastného
tvrdenia sťažovateľa „... Skutok, z ktorého je obvinený sa nestal tak, ako je uvedený
v Uznesení o vznesení obvinenia...“, pričom podkladmi vedúcimi k predmetnému postupu
mali byť skutočnosti získané sudcom pre prípravné konanie Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku vydanými príkazmi, a to príkazom č. k. BB-ŠTS-V-152-1/17-Ntt-125
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazom č. k. BB-ŠTS-V-154-
1/17-Ntt-127 na použitie agenta (ďalej aj „príkazy sudcu špecializovaného súdu“ alebo
„predmetné príkazy“). Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, boli teda predpokladom
postupu policajta podľa § 201 ods. 1 Trestného poriadku práve skutočnosti získané použitím
predmetných príkazov, pričom sťažovateľ mienil v konaní podľa § 362f Trestného poriadku
vedenom pred najvyšším súdom preskúmať ich zákonnosť, keďže sú podľa jeho názoru
nezákonné, a to z dôvodu nesplnenia viacerých kumulatívnych podmienok ako
predpokladov ich vydania a použitia v trestnom konaní. Na sťažovateľom podaný písomný
návrh na preskúmanie predmetných príkazov v konaní podľa § 362f Trestného poriadku
reagoval najvyšší súd jeho písomným vyrozumením sp. zn. 3 Tpr 1/2017 zo 6. decembra
2017, ktorým jeho návrh vyhodnotil ako neprípustný.
3.1 Následne podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej koncentroval svoju
argumentáciu práve proti príkazom sudcu špecializovaného súdu s tvrdením, že mu
predmetné príkazy nie sú k dispozícii z dôvodu ich utajenia. Podľa právneho názoru
sťažovateľa sú predmetné príkazy nezákonné, keďže:
„I. bola porušená zásada legality, nakoľko pre vydanie Príkazov neboli kumulatívne
splnené podmienky stanovené Trestným poriadkom a Príkazy neboli vykonané v súlade
s právnymi predpismi, konkrétne:
a. na vydanie Príkazu na odpočúvanie neboli kumulatívne splnené podmienky
stanovené § 115 ods. 1 Trestného poriadku. Predovšetkým nebolo možné dôvodne
predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie, pričom Príkazom
na odpočúvanie sledovaný účel bolo možné dosiahnuť inak bez podstatného sťaženia.
Príkladom mohol byť použitý prostriedok operatívno-pátracej činnosti - sledovanie osôb
a vecí podľa § 113 Trestného poriadku...
b. na vydanie Príkazu na použitie agenta neboli kumulatívne splnené podmienky
stanovené § 117 ods. 1 Trestného poriadku. Predovšetkým poznatky získané ku dňu vydania
Príkazu na použitie agenta neodôvodňovali podozrenie, že by bol alebo mal byť spáchaný
údajný trestný čin. Rovnako nebola splnená ani podmienka, že by odhaľovanie, zisťovanie
a osvedčovanie údajného trestného činu by bolo iným spôsobom podstatne sťažené.
Je nepochybné, že boli dostupné aj iné, menej invazívne prostriedky, príkladom mohol byť
použitý prostriedok operatívno-pátracej činnosti - sledovanie osôb a vecí podľa § 113
II. Príkazy boli vydané vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu
nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona, ktorý je prečinom s hornou
hranicou trestnej sadzby dva roky, čiže ide o podozrenie z takého trestného činu, ktorý
v zmysle judikatúry ESĽP nespadá do okruhu trestných činov, považovaných za veľmi
vážne, ktoré by mohli odôvodniť zásah do práva na súkromie podľa čl. 8 Pohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
III. zásahy spojené s vydaním a vykonaním Príkazov nie sú proporcionálne, ani
legitímne;
IV. vydanie a vykonávanie Príkazu na použitie agenta odporuje aj právu sťažovateľa
na spravodlivý proces, keďže na podklade Príkazu na použitie agenta mal mať agent
priamu účasť na skutkovom deji, ktorý štát chcel stíhať.“
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie skonštatoval, že nemá/nemal možnosť
reálneho preštudovania podnetov na podanie návrhov na vydanie predmetných príkazov
z dôvodu ich utajenia, no napriek tomu vyjadril presvedčenie o tom, že
(i) príslušné návrhy prokurátora nie sú dostatočne odôvodnené z pohľadu ich
preskúmateľnosti a nepreukazujú splnenie zákonných podmienok vrátane odôvodnenia
skutkovými okolnosťami (§ 115 ods. 1, § 117 ods. 5 Trestného poriadku),
(ii) predmetné príkazy neboli vydané príslušným sudcom pre prípravné konanie,
neobsahujú všetky zákonné náležitosti (§ 181 ods. 1 a 2, § 115 ods. 3 a § 117 ods. 3
(iii) neboli vykonané zákonnými spôsobmi (§ 115 ods. 4, § 117 ods. 2 Trestného
poriadku).
3.2 K postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpr 1/2017
sťažovateľ vzniesol dve námietky:
Po prvé namietol to, že najvyšší súd nerozhodol o jeho návrhu/podnete na
preskúmanie zákonnosti predmetných príkazov vo forme uznesenia, teda vo formálnej
podobe, ale len ho písomne vyrozumel listom zo 6. decembra 2017. K tejto námietke
výslovne zdôraznil, že „... Najvyšší súd SR mal o Návrhu na preskúmanie zákonnosti
rozhodnúť vo veci, čiže meritórne, uznesením výlučne podľa § 362g Trestného poriadku tak,
že vysloví porušenie zákona alebo vysloví, že zákon porušený nebol. Ak by aj Najvyšší súd
SR mal nesprávne za to, že údajne sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na taký návrh, tak
mal analogicky aplikovať § 382 Trestného poriadku a návrh uznesením odmietnuť.
Rozhodne však Najvyšší súd SR mal rozhodnúť vo forme uznesenia, a nie nezrozumiteľne
a nejasne neformálne - de facto listom.“.
Po druhé akcentoval skutočnosť, že „... je oprávnenou osobou na konanie podľa
§ 362f a nasl. Trestného poriadku (konanie o preskúmaní zákonnosti príkazu na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazu na zistenie a oznámenie
údajov o telekomunikačnej prevádzke)... má právo nielen na rozhodnutie uznesením, ktorým
sa také konanie končí, ale priamo na rozhodnutie vo veci, teda na meritórne rozhodnutie.
Najvyšší súd SR sa s otázkou, či... je oprávnenou osobou na podanie Návrhu na
preskúmanie zákonnosti vyporiadal nielen nesprávne, ale formalisticky. Formalistickým
výkladom Najvyššieho súdu SR tento aplikoval zužujúci výklad § 362f Trestného poriadku,
čím nielen neprihliadol na historický a teologický výklad právnej normy týmto ustanovením
vyjadrenej a učinil ju de facto obsolentnú, ale najmä porušil sťažovateľove právo na
súkromie a na rešpektovanie súkromného a rodinného života tak ako je uvedené v bode 5
tejto sťažnosti. Najvyšší súd SR súčasne, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, tak
porušil aj ostatné práva sťažovateľa, ktorých ochrany sa sťažovateľ touto sťažnosťou
domáha.“.
V súhrne teda sťažovateľ k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tpr 1/2017 namietal: „odôvodnenie Rozhodnutia NS SR je nekoherentné, nie je
presvedčivé, pretože je nelogické a pre verejnosť (vrátane sťažovateľa) evidentne
neprijateľné a nespravodlivé. Je predsa nelogické, nespravodlivé a nepresvedčivé, keď už
teda Najvyšší súd SR nesprávne dospel k tomu, že údajne sťažovateľ nie je oprávnenou
osobou na podanie Návrhu na preskúmanie zákonnosti, iba na tom základe, že sťažovateľ
ešte nebol upovedomený o realizovanom odpočúvaní. Ide o osobitne nesprávne
formalistický prístup v prípadoch, keď sa predsa odpočúvanie realizuje iba utajovaným
spôsobom, navyše v situácií ako je prípad sťažovateľa, keď je celý postup a rozhodnutia
týkajúce sa Príkazov pre sťažovateľa nedostupný z dôvodu, že ide o utajené skutočnosti.“
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na
súkromie zaručené čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 Ústavy SR, základné právo
sťažovateľa na súkromie zaručené čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 Listiny základných
práv a slobôd, ľudské právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života
zaručené čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
sťažovateľa zaručené čl. 49 Ústavy SR, základné právo sťažovateľa zaručené čl. 39 Listiny
základných práv a slobôd, ľudské právo sťažovateľa zaručené čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na obhajobu
zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, základné právo sťažovateľa na obhajobu zaručené čl. 40
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces
zaručené čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Tpr/1/2017,
zo dňa 6. decembra 2017 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené boli.
II. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Tpr/1/2017, zo dňa
6. decembra 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
III. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá, aby sťažovateľovi uhradil jeho
trovy konania vo výške 390,50 EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli
byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na
spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ
ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu
totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa
konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Z písomného vyrozumenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tpr 1/2017
zo 6. decembra 2017 v podstatnom vyplýva:
«Podľa § 362f ods. 1 Trestného poriadku na návrh osoby uvedenej v § 115 ods. 9
najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť príkazu na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky.
Podľa § 115 ods. 3 Trestného poriadku príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky sa musí vydať písomne a odôvodniť aj skutkovými okolnosťami,
a to osobitne na každú účastnícku stanicu alebo zariadenie. V príkaze musí byť určená
účastnícka stanica alebo zariadenie a osoba, ak je známa, ktorej sa odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky týka, a čas, po ktorý sa bude odpočúvané a záznam
telekomunikačnej prevádzky vykonávať. Čas odpočúvania a záznamu môže trvať najviac
šesť mesiacov. Tento čas môže v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre
prípravné konanie predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace, a to aj opakovane. Odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky robí príslušný útvar Policajného zboru.
Podľa § 115 ods. 8 Trestného poriadku ak sa pri odpočúvaní a zázname
telekomunikačnej prevádzky nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný
v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam
predpísaným spôsobom bezodkladne zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu.
Podľa § 115 ods. 9 Trestného poriadku o zničení záznamu informuje osobu uvedenú
v odseku 3, ak je známa, policajt alebo prokurátor, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne
skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa po právoplatnom
skončení veci. Informácia obsahuje označenie súdu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, dĺžku odpočúvania a dátum jeho
ukončenia. Súčasťou informácie je poučenie o práve podať v lehote dvoch mesiacov od jej
doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky najvyššiemu súdu. Informáciu podá orgán, ktorého
rozhodnutím sa vec právoplatne skončila a v konaní pred súdom predseda senátu súdu
prvého stupňa do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania v danej veci.
Podľa § 115 ods. 10 Trestného poriadku informáciu podľa odseku 9 predseda
senátu, policajt alebo prokurátor nepodá, ak ide o osobu, ktorá má možnosť nazerať do
spisu podľa tohto zákona, alebo v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine
spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou,
alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich
nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie
mohol byť zmarený účel trestného konania.
Z uvedeného vyplýva, že návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky môže podať osoba, ktorú príslušný orgán informuje
o zničení záznamu podľa § 115 ods. 9 (alebo § 116 ods. 4 Trestného poriadku v prípade
príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke) a takýto návrh
možno podať len po právoplatnom skončení trestnej veci, v ktorej bol vydaný príkaz na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, po následnom zaslaní informácie
osobe uvedenej v § 115 ods. 3 Trestného poriadku, v zákonom stanovených lehotách.
Na základe uvedeného najvyšší súd sumarizuje, že osobou oprávnenou na podanie
návrhu na preskúmanie zákonnosti vydaných príkazov je výhradne osoba, ktorá bola
upovedomená o realizovanom odpočúvaní, resp. o poskytnutí údajov v súlade s príslušnými
ustanoveniami trestného poriadku. Pokiaľ takáto informácia nebola dotknutej osobe
zo zákonných dôvodov poskytnutá, nemôže ani žiadať o preskúmanie zákonnosti vydaných
príkazov.
Dôvodom zavedenia osobitného druhu konania (preskúmanie zákonnosti príkazu) do
právneho poriadku bola skutočnosť, že osoba, ktorej sa vydané príkazy bezprostredne
dotýkali a bola ich „predmetom“ v prípade, ak získané skutočnosti neboli použité ako dôkaz
v trestnom konaní, nemala účinný prostriedok na preskúmanie zákonnosti vydania príkazov
s výnimkou konania pred ústavným súdom. Ak získané skutočnosti boli použité ako dôkaz
v trestnom konaní má osoba, ktorej sa dotýkajú možnosť namietať zákonnosť získania
a použitia takéhoto dôkazu v priebehu celého konania využijúc svoje obhajobné práva
vyplývajúce z jeho procesného postavenia v konaní o riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov.
Obvinený nie je osobou, ktorá bola informovaná v súlade s citovaným
ustanovením § 115 ods. 9 Trestného poriadku a uvedená v § 115 ods. 3 Trestného poriadku
a nie je ani osobou, ktorej takáto informácia má byť v zmysle právnej úpravy poskytnutá.
v procesnom postavení obvineného má všetky práva v zmysle
Trestného poriadku, okrem iného aj právo nazerať do spisu (§ 69 Trestného poriadku)
a namietať zákonnosť získania a vykonávania jednotlivých dôkazov. Ako vyplýva
z ustanovenia § 115 ods. 10 Trestného poriadku, povinnosť informovania sa nemôže
uplatňovať vo vzťahu k osobe, ktorá má možnosť nazerať do spisu podľa Trestného zákona
a obvinenému, ako aj jeho obhajcovi, toto právo nepochybne patrí.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je oprávnený začať
konanie v zmysle ustanovenia § 362f Tr. por. a skúmať zákonnosť vydaných príkazov na
odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. V zmysle tohto ustanovenia nie je
oprávnený podrobiť prieskumu ani príkaz sudcu pre prípravné konanie na použitie agenta.»
14. Ústavný súd v súvislostiach poukazuje na znenie bodu 136 svojho plenárneho
nálezu č. k. PL. ÚS 10/2014-78 z 29. apríla 2015, z ktorého vyplýva:
„136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp. nevyhnutnosti
napadnutá právna úprava by mala obsahovať aj úpravu nakladania s týmito údajmi zo strany
orgánov činných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a detailné pravidlá
obsahujúce minimálne požiadavky na zabezpečenie uchovávaných údajov, ktoré by
zaručovali, že nedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené
legitímne ciele. Ide predovšetkým o zamedzenie prístupu tretích osôb a stanovenie
procedúry vedúcej k ochrane celistvosti a dôvernosti uchovávaných údajov, ako aj ich
zničenia (nález sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom
do práva na súkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená prostredníctvom povinnosti
dodatočne informovať osobu užívateľa služieb elektronickej komunikácie o tom, že
prevádzkové a lokalizačné údaje a údaje komunikujúcich strán, ktoré sa jej týkajú, boli
oznámené orgánom činným v trestnom konaní. Zároveň by dotknuté osoby mali mať
k dispozícii právny prostriedok, na základe ktorého by sa bolo možné domáhať súdneho
prieskumu postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní a nakladaní
s predmetnými údajmi. Výnimku z tejto povinnosti by pritom bolo možné pripustiť len zo
zákonom ustanovených dôvodov, u ktorých by prevážil záujem na zachovaní utajenia tejto
informácie. Aj v týchto prípadoch však musí zákonodarca garantovať, že posúdenie
príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo svojvoľné, ale
podliehalo povinne súdnej kontrole (porovnaj nález sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 27;
rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08,
1BvR 586/08, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden dôvod,
pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiť
údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať,
pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy veci, od garancií ustanovených vo vzťahu
k nariadeniu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pretože v oboch
prípadoch je intenzita zásahu do práva na súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnej
úpravy nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115
Trestného poriadku, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva
na súkromie, zákonnej úprave nariadenia zistenia a oznámenia údajov o uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzke podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona
o Policajnom zbore uvedené garancie chýbajú, resp. neobsahuje garancie porovnateľné
s tými, ktoré sú obsiahnuté v § 115 Trestného poriadku.“
15.1 Trestný poriadok bol v kontexte s vydaným nálezom ústavného súdu
novelizovaný zákonom č. 397/2015 Z. z., ktorým sa na účely Trestného zákona ustanovuje
zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektorý zákony (ďalej len „zákon č. 397/2015 Z. z.“) a ktorým sa s účinnosťou
od 1. januára 2016 do Trestného poriadku doplnila právna úprava podľa § 362f, ktorá
umožňuje osobe, ktorú príslušný orgán informuje o zničení záznamu podľa § 115 ods. 9
alebo § 116 ods. 4, podať návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky alebo príkazu na zistenie a oznámenie údajov
o telekomunikačnej prevádzke. Zmyslom tohto ustanovenia je rozšíriť ochranu súkromia,
do ktorej zasiahli orgány verejnej moci pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej
prevádzky alebo pri oznámení údajov o telekomunikačnej prevádzke.
15.2 Podľa § 362f ods. 1 Trestného poriadku na návrh osoby uvedenej v § 115 ods. 9
najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť príkazu na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky. Podľa § 362f ods. 2 Trestného poriadku na návrh
osoby uvedenej v § 116 ods. 4 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť
príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke. Podľa § 362f ods. 3
Trestného poriadku najvyšší súd si pred rozhodnutím vyžiada stanovisko sudcu, ktorý
rozhodol o vydaní alebo potvrdení príkazu podľa § 115 alebo § 116 a ak ide o príkaz podľa
§ 116, aj podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý príkaz vykonal.
15.3 Z dôvodovej správy k zákonu č. 397/2015 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od
1. januára 2016 zmenil Trestný poriadok, reagujúc na závery vyplývajúce z už citovaného
nálezu ústavného súdu, vyplynulo toto zdôvodnenie:
„V nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL. ÚS 10/2014 sa navrhuje vykonanie zmeny § 116 Trestného poriadku, a to s cieľom
zosúladenia platnej právnej úpravy s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných slobôd EÚ v intenciách cit.
nálezu ústavného súdu. Na tento účel sa navrhuje komplexné prepracovanie § 116. Keďže
ústavný súd vo svojom náleze konštatuje, že zásah do ústavou garantovaného práva na
ochranu súkromia podľa § 116 Tr. por. je porovnateľný svojou intenzitou so zásahom podľa
§ 115 a s prihliadnutím na tú skutočnosť, že ústavný súd vyčíta platnej právnej úprave § 116
nedostatky, ktoré možno bez ďalších pochybností vztiahnuť aj na § 115, navrhuje sa
vykonanie aj nevyhnutných zmien v platnej úprave § 115. Tomu zodpovedá aj odôvodnenie
jednotlivých zmien, kde sa odôvodnenie sústreďuje primárne na § 116.
Podstatu zmien možno zhrnúť takto:
- zúženie rozsahu využitia postupu podľa § 116
- doplnenie § 116 ods. 1 o materiálny korektív nevyhnutnosti zásahu do súkromia
- precizovanie postupu vydávania a doručovania príkazu podľa § 116 ods. 2
- dopĺňa sa právna úprava informovania o zničení údajov podľa § 116 ods. 3 a 4
s výnimkami podľa odseku 5
- doplnenie opravného prostriedku na účely preskúmania zákonnosti zásahu v prípade
zničenia údajov (§ 116 ods. 4 v spojitosti s novými § 362f a § 362g)...
V intenciách nálezu ústavného súdu sa navrhuje zaviesť mechanizmus preskúmania
zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (§ 115) a príkazu
na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke (§ 116). Ide o nový právny
inštitút, ktorého zavedenie vyplýva z nálezu ústavného súdu...
Najvyšší súd bude rozhodovať aj s prihliadnutím na citlivosť veci na neverejnom
zasadnutí. Pred rozhodnutím si vyžiada stanovisko sudcu, ktorý daný príkaz vydal alebo
potvrdil, a v prípade príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke
aj podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý daný príkaz vykonal. Vo veci
samej rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok (ústavná
sťažnosť pochopiteľne dotknutá nie je). Predmetom prieskumu je jednak zákonnosť príkazu,
ako aj zákonnosť jeho vykonania. Vo výroku sa konštatuje, či bol, alebo nebol porušený
zákon. V prípade nezákonnosti príkazu alebo jeho vykonania platia rovnaké konzekvencie
ako v prípade akékoľvek iného nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu v trestnom konaní.“
16.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého písomného
vyrozumenia (sťažovateľom označeného ako „rozhodnutie“) najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tpr 1/2017 zo 6. decembra 2017 konštatuje, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa riadne
zaoberal, príslušné právne normy (už uvedené) interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje
rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd
explicitne vychádzal z príslušného znenia zákona, a to § 362f ods. 1 Trestného poriadku,
ktorý pojednáva o „oprávnenej osobe“ a ktorý interpretoval ústavne súladným spôsobom,
pričom transparentným a čitateľným spôsobom ozrejmil, prečo sťažovateľovi nevyhovel,
resp. prečo ho identifikoval ako neoprávnenú osobu. Sťažovateľ bol identifikovaný ako
neoprávnená osoba na podanie predmetného návrhu, a teda aj konanie podľa § 362f
Trestného poriadku, keďže na podklade skutočností zistených v dôsledku použitia
predmetných príkazov mu bolo vznesené obvinenie podľa § 201 ods. 1 Trestného poriadku
pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona. Predpokladom
sťažovateľom požadovaného postupu je splnenie podmienky oprávnenej osoby, ktorou by
bol, ak by proti nemu nebol realizovaný postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ale
bol by „predmetom“ napr. odpočúvania. Navyše zákonodarca zaviazal kompetentný orgán
kumulatívne dvomi povinnosťami, a to, aby takéto záznamy zničil a zároveň o tom
upovedomil dotknutú osobu.
16.2 V týchto súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 2 Tpr 1/2017 z 26. septembra 2017, sp. zn. 4 Tpr 1/2016
z 1. februára 2017, sp. zn. 5 Tpr 1/2017 z 23. marca 2017, sp. zn. 6 Tpr 1/2017
z 27. septembra 2017 a sp. zn. 6 Tpr 1/2016 zo 14. decembra 2017, v ktorých najvyšší súd
postupoval identickým spôsobom ako v sťažovateľovom prípade.
16.3 Keďže sťažovateľ podľa § 362f Trestného poriadku nebol oprávnenou osobou
na podanie návrhu, nebolo preto ani povinnosťou najvyššieho súdu rozhodovať podľa § 176
a ďalších Trestného poriadku (pozri bod 3.2).
16.4 Vo vzťahu k poslednej sťažovateľom prednesenej výhrade týkajúcej sa postupu
najvyššieho súdu, ktorý v podstate listom (nie uznesením) sp. zn. 3 Tpr 1/2017
zo 6. decembra 2017 písomne vyrozumel sťažovateľa o tom, že je neoprávnenou osobou na
aplikáciu postupu podľa § 362f Trestného poriadku, ústavný súd, poukazujúc na znenie
uvedeného ustanovenia, konštatuje, že ak sú splnené podmienky podľa § 362f Trestného
poriadku, najvyšší súd má len dve možnosti rozhodnutia:
a) vysloví, že zákon porušený bol (§ 362g ods. 1 Trestného poriadku),
b) vysloví, že zákon porušený nebol (§ 362g ods. 2 Trestného poriadku),
pričom iné procesné rozhodnutie zákon nepripúšťa.
Z uvedeného teda a contrario vyplýva, že ak nie sú splnené podmienky podľa § 362f
Trestného poriadku (napríklad aj v prípade, ak bol návrh podaný neoprávnenou osobou),
súd „len“ oznámi túto okolnosť navrhovateľovi. Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku by sa postupovalo zrejme v takom prípade, ak by najvyšší súd pri súčasnom
splnení podmienok podľa § 362f Trestného poriadku rozhodol uznesením buď podľa § 362g
ods. 1, alebo § 362g ods. 2 a proti tomuto uzneseniu by bola podaná oprávnenou osobou
sťažnosť, ktorá nie je prípustná. Na objasnenie ústavný súd upriamuje pozornosť na
rozdielnosť postupu súdu pri nevyhovení opravným prostriedkom z formálnych dôvodov
proti právoplatným alebo neprávoplatným rozhodnutiam, kde by súd v takej situácii
rozhodoval v prípade sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, v prípade
odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo v prípade dovolania podľa § 382
písm. b) Trestného poriadku.
16.5 Ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej uprednostňuje
materiálne poňatie právneho štátu, ktorého vyjadrením je aj interpretácia právnych
predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych
prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek
vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže
totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred
orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci v kontexte podaných
účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých cieľom je/bude
úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania. Právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva je daná len v tom
prípade, ak porušenie formálneho pravidla v konaní všeobecného súdu má za následok
zároveň zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým je rozhodnutie
o práve, ktoré je predmetom poskytovania ochrany zo strany konajúceho všeobecného súdu.
Teda kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo
slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý
zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa
(II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,
16.6 Vychádzajúc zo svojej už predostretej argumentácie a okolností sťažovateľovej
veci, ústavný súd k forme rozhodnutia konštatuje, že aj keď najvyšší súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tpr 1/2017 nerozhodol uznesením podľa § 176 a nasl. Trestného poriadku,
z materiálneho hľadiska nezasiahol do sťažovateľom označených základných práv a slobôd
s dôsledkom ich porušenia, predovšetkým teda do základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže primerane a zreteľne sťažovateľovi
ozrejmil, prečo nie je oprávnenou osobou na postup podľa § 362f Trestného poriadku.
Uvedený postup najvyššieho súdu by aj v prípade vydania uznesenia bez možnosti podania
opravného prostriedku umožňujúceho vyvolať prieskum dotknutého uznesenia v rámci
všeobecného súdnictva nezmenil postavenie dotknutej osoby, v ktorom sa ocitla v rovnakej
procesnej situácii, a neznamená teda žiaden materiálny zásah do práv sťažovateľa (pozri
bod 16.4 odôvodnenia).
V dôsledku už uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažovateľom podanú
sťažnosť na namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17.1 V súvislosti s vysloveným právnym názorom a argumentáciou sťažovateľa,
v ktorej na jednej strane konštatuje nemožnosť reálneho preštudovania predmetných
príkazov a na druhej strane vyslovuje presvedčenie o ich nezákonnosti, nedostatočnom
odôvodnení a nesplnení zákonných predpokladov na ich vydanie (pozri bod 3.1), ústavný
súd považuje túto jeho argumentáciu za kontraproduktívnu, keďže sťažovateľ ani neuviedol,
kedy a v akých súvislostiach sa mal možnosť dozvedieť o vydaní predmetných príkazov,
teda, či sa o ich vydaní dozvedel z uznesenia policajta ČVS: PPZ-1/NKA-PK-BA-SV-2017,
alebo či to bolo napr. v súvislosti s nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu, resp. inak.
17.2 Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že predmetné príkazy
sú v režime utajenia, ale na druhej strane sú ich orgány činné v trestnom konaní povinné
viesť/žurnalizovať v utajenej prílohe vyšetrovacieho spisu, do ktorej má tak obvinený, ako
aj jeho obhajca možnosť podľa § 69 Trestného poriadku nahliadnuť a dôkazy získané
použitím informačno-technických prostriedkov, ako aj prostriedkov operatívno-pátracej
činnosti sú v neutajovanom režime tiež súčasťou vyšetrovacieho spisu.
17.3 Ako to aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. nálezy ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006, sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009,
sp. zn. III. ÚS 80/08 z 27. mája 2008, sp. zn. III. ÚS 172/2010 zo 7. decembra 2010,
sp. zn. III. ÚS 133/2010 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 20. novembra 2012,
sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. júna 2012) vyplýva, uvedené skutočnosti sú podstatné pre
identifikovanie dvojmesačnej lehoty (pozri napr. III. ÚS 671/2016), ktorá by oprávňovala
sťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti, v ktorej sa mohol domáhať priamo preskúmania
zákonnosti predmetných príkazov, a to z dôvodov predostretých v podanej ústavnej
sťažnosti.
17.4 Z už uvedeného prehľadu judikatúry ústavného súdu je teda zrejmé, že ústavný
súd preskúmava príkazy súdu o použití informačno-technických prostriedkov a prostriedkov
operatívno-pátracej činnosti, pričom túto možnosť sťažovateľ nevyužil, naopak (zrejme
v rámci nevhodne zvolenej taktiky obhajoby), nesprávne sa domáhal ochrany svojich
označených práv postupom podľa § 362f ods. 1 Trestného poriadku, k iniciovaniu ktorého
ale nebol oprávnenou osobu. Spôsob jeho obrany a taktika jeho obhajoby však nemôžu byť
v prípade ich neúspechu pričítané na vrub súdu, ktorý konal v súlade so zákonom
18.1 Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie
tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je
zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
18.2 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu
nielen na príkaz sudcu špecializovaného súdu č. k. BB-ŠTS-V-152-1/17-Ntt-125
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ale aj na príkaz sudcu
špecializovaného súdu č. k. BB-ŠTS-V-154-1/17-Ntt-127 na použitie agenta. Vychádzajúc
z argumentácie sťažovateľa, ktorý konštatoval, že aj údaje získané týmito príkazmi slúžili
ako podklad na postup policajta podľa § 201 ods. 1 Trestného poriadku, ku ktorému došlo
uznesením policajta ČVS: PPZ-l/NKA-PK-BA-SV-2017 z 15. marca 2017, ako aj
zo spisových značiek predmetných príkazov vyplýva, že boli vydané v roku 2017, z čoho
„prima facie“ vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť po uplynutí zákonom
o ústavnom súde stanovej lehoty dvoch mesiacov, čo je dôvodom na odmietnutie
sťažovateľom podanej sťažnosti v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej oneskorenosti.
Ústavný súd už len dodáva, že ak by sťažovateľ uplatnil ním predostretú
argumentáciu v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote priamo na ústavnom súde, tento
by disponoval právomocou na preskúmanie ním predostretej argumentácie v súlade
s jeho doterajšou rozhodovacou činnosťou (pozri bod 17.3), na sťažovateľ, mylne sa
domnievajúc, že je oprávnenou osobou, zvolil postup podľa § 362f Trestného poriadku
podaním na najvyššom súde.
19.1 Keďže ústavný súd nedospel k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť k porušeniu ani ďalších sťažovateľom označených
základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 a čl. 50 ods. 3 ústavy,
základných práv podľa čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a čl. 8 dohovoru, v dôsledku čoho taktiež odmieta sťažovateľom
podanú sťažnosť aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
19.2 K ďalším sťažovateľom namietaným porušeniam čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny
a čl. 7 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto nemajú charakter
základného práva a slobody, resp. práva a slobody, a konštatuje, že vyslovenie ich porušenia
je viazané na porušenie niektorého zo základných práv a slobôd, resp. práv a slobôd, k čomu
však v sťažovateľovom prípade nedošlo, preto aj v tejto časti odmieta sťažovateľom podanú
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
20.1 Ústavný súd na záver v už uvedených súvislostiach pripomína, že ústavné
súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu
vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť už nemožno napraviť iným
spôsobom, teda riadnymi procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných
procesných noriem kodifikovaných v tomto prípade v Trestnom poriadku, ktorý poskytuje
dostatočné a rozsiahle procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) vo svojej
II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj
v III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby),
prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné
prostriedky).
20.2 Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ vystupuje v prípravnom konaní
vedenom pod ČVS: PPZ-l/NKA-PK-BA-SV-2017 ako obvinený, pričom v širších
súvislostiach vníma jeho snahu o preskúmanie zákonnosti predmetných príkazov aj ako
snahu o spochybnenie svojho trestného stíhania, zrušenie uznesenia policajta ČVS: PPZ-
l/NKA-PK-BA-SV-2017 z 15. marca 2017, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie
pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona. V nadväznosti na
uvedené ústavný súd konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom konaní, keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti
a ústavnosti jej trestného stíhania meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval, pričom ani
samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa
ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a s tým
súvisiace oprávnenia aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností
a skutočností, ktoré sa mu kladú za vinu. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je
predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti prináleží zaoberať
sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení s výnimkou
mimoriadnych situácií (napríklad ak je súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca), teda
až po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému
Trestný poriadok poskytuje.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2018