Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 45/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného

advokátom JUDr. Martinom Strážnickým, Kempelenova 15, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,

, a a 6 a práva podľa

písm. a), čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. mája 2016 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 4. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2, a a 6 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté trestné

konanie“) a jeho rozsudkom z 26. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sčasti dokonaného a sčasti v štádiu

pokusu podľa na skutkovom základe, že 17. apríla 2015 v čase

medzi 13.08 h až do 13.55 h v obci na ceste v smere na

obec počas rozhovoru prebiehajúceho v osobnom motorovom vozidle

zn. , v ktorom sedel na zadnom sedadle obžalovaný

, z dosiaľ nezisteného dôvodu vyplývajúceho z konfliktu, ktorého okolnosti sa bližšie

nepodarilo zistiť, v úmysle usmrtiť nachádzajúceho sa na sedadle vodiča

a nachádzajúceho sa na prednom sedadle spolujazdca, dvakrát na nich

vystrelil z bližšie nezistenej strelnej zbrane kalibru 7,65 mm Browning, jedným výstrelom

zasiahol do hlavy, ktorý utrpel zmliaždenie mozgu vo forme kanála,

krvácanie do mozgu, pomliaždenie mozgového mosta, krvácanie do podmozgovej žľazy,

krvácanie pod mäkké blany mozgové a zlomeniny spodiny lebečnej. Zranenia viedli k jeho

okamžitej smrti, druhým výstrelom zasiahol a spôsobil mu strelné

poranenie pravej strany krku charakteru priestrelu s poranením zadnej časti steny pravej

vnútornej krčnice a hrtana v mieste ľavého spojenia štítnej a prstienkovitej chrupavky nad

hlasivkovou štrbinou ako život ohrozujúce zranenia s dobou liečenia najmenej 10 až 12

týždňov, pričom k úmrtiu nedošlo v dôsledku rýchleho lekárskeho ošetrenia poškodeného,

ku ktorému sa sám dopravil na uvedenom osobnom motorovom vozidle.

Sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov so

zaradením na výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté podľa § 319

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), pretože nebolo dôvodné.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «svedok poškodený bol

hospitalizovaný na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v . Na

základe príkazu sudcu Okresného súdu v Trenčíne boli realizované v miestnosti, kde bol

poškodený hospitalizovaný a liečený, informačno-technické prostriedky (t.j.

priestorové odposluchy). Z prepisov týchto odposluchov vyplýva jednoznačne a nad rámec

akýchkoľvek pochybností, že:

i) poškodený bol opakovane navštívený operatívnými pracovníkmi Policajného

zboru, ktorý poškodeného otvorene navádzali na výpoveď resp. mu (i vzhľadom na jeho

zdravotný stav) hovorili, akým spôsobom má vypovedať. Ide tu najmä o odposluchy z dní 24

a 27.4.2015, kedy je z prepisov zrejmé, že operatívny pracovník ešte pred samotným

vyjadrením poškodeného mu hovorí „spravil ti to kamoš čech, ale z čiech, Bystričan, ty si

mu dal prachy, koľko ti visel, už je z toho obvinený “. Podstatná je táto veta (výsluch

z 27.4.2015, resp. prepis odposluchu) ako vyplýva jednoznačne z odposluchu „ zvažuje

že pišoľ mal masér - kokotina že? Že sa mu vyhrážal - kokotina že, vo dverách je vypuklina

takže sa muselo strieľať zvnútra“. Ďalej v odposluchoch nasleduje popis stôp tak ako sú

vnímané operatívnym pracovníkom, pričom sú vysvetľované poškodenému s tým, že

poškodený to má potvrdiť. Inkriminovaný odposluch tiež nad rámec akýchkoľvek

pochybností v závere potvrdzuje jednoznačnú inštrukciu zo strany operatívneho pracovníka

na poškodeného aby poškodený „to takto uviedol do výsluchu keď príde vyšetrovateľ.“. Je

teda nepochybné, že poškodený bol vyslovene navádzaný na to ako má vypovedať,

a teda nevypovedal v súlade so základnými ústavnopránymi princípmi resp. ustanoveniami

o tom, čo sám vnímal, videl resp. zažil ale vypovedal to čo mu bolo

prednesené operatívnymi pracovníkmi Policajného zboru. Z prepisu odposluchu zo dňa

1.5.2016 je opäť potvrdené, že poškodený vypovedal na základe inštrukcií operatívnych

pracovníkov kedy v tomto odposluchu sám poškodený neznámej osobe uvádza, že „policajti

už za ním boli a povedal im polovicu klamstvá alebo čo sa mu snívalo“.

Je absolútne neprípustné a v rozpore so základnými garanciami spravodlivého

súdneho procesu aby bol svedok navádzaný na výpoveď orgánmi činnými v trestnom

konaní. Že tomu tak v tomto prípade bolo je nepochybné práve z predmetných prepisov

z použitia informačne technických prostriedkov. Pre úplnosť uvádzam, že v prílohe k tejto

sťažnosti prikladám len časť odposluchov a dovoľujem si požiadať Ústavný súd aby si

vyžiadal celý spis v mojej trestnej veci ak to bude považovať za potrebné. Spis v mojej

trestnej veci je rozsiahly a niektoré listiny nebolo vôbec možné okopírovať resp. bolo tak

možné urobiť iba nečitateľným spôsobom. Zásadné dôkazy preukazujúce podľa môjho

názoru protiústavnosť celého procesu prikladám samozrejme k tejto sťažnosti.».

4. Sťažovateľ je tiež presvedčený, že «ďalším zásadným porušením môjho práva na

obhajobu je tá skutočnosť, ktorá vyplýva jednoznačne zo spisu, že pri prvom výsluchu

poškodeného nebol prítomný môj zvolený obhajca . V čase

prvého výsluchu poškodeného (na ktorý bol vopred pripravený a inštruovaný

operatívnymi pracovníkmi) mi už bolo vznesené obvinenie a bol som obmedzený na osobnej

slobode vo forme väzobného stíhania. Napriek tejto skutočnosti nebol môj vtedajší obhajca

o výsluchu poškodeného upovedomený a nebola mu teda zabezpečená možnosť

(resp. povinnosť) účasti na tomto úkone v priestoroch nemocnice v čo

predstavuje základné porušenie môjho práva na obhajobu.

Výsluch „kľúčového“ svedka t.j. poškodeného nebol ako dôkaz

získaný zákonne ale práve naopak v rozpore so zákonom čo samo o sebe vylučuje možnosť

použiť takýto dôkaz v konaní. Napriek zjavnej protiústavnosti získania tohto dôkazu,

prvostupňový súd na takomto protiústavné získanom dôkaze založil celé svoje rozhodnutie.».

5. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že «v prípravnom konaní a takisto v konaní pred súdom

som v procesnom postavení obvineného resp. obžalovaného navrhoval vykonanie celého

radu dôkazov, ktorými som chcel preukázať moje obhajobné tvrdenia. Osobitne som tak

robil v rámci mojej obhajoby (sám resp. prostredníctvom môjho obhajcu) v konaní pred

prvostupňovým súdom. Opätovne som ako obvinený resp. obžalovaný žiadal vykonanie

opakovanej rekonštrukcie z dôvodu toho, že v prvotnej rekonštrukcii došlo k zásadným

pochybeniam a manipuláciám. V zásade sa v konaní pred prvostupňovým súdom (resp. ešte

v prípravnom konaní) malo preukázať či z pozície v ktorej som sa vo vozidle nachádzal a

pri určitom držaní zbrane pri skutkovom priebehu tak ako som ho opísal bol vôbec možné

aby som ja vystrelil. Posúdenie tejto otázky bolo základom pre rozhodovanie súdu.

Prvostupňový súd však odmietol vykonať akékoľvek dokazovanie v mnou navrhovanom

rozsahu, v zásade sa uspokojil s vykonanou rekonštrukciou (ktorej závery som spochybnil

a boli spochybnené aj znalcom). Považujem za podstatné poukázať na odôvodnenie

odmietnutia vykonania mnou navrhovaných dôkazov, ktoré prvostupňový súd zdôvodnil na

strane 55 prvostupňového rozsudku (druhý odsek, riadok 28 a nasledujúce) nasledovne:

„Z vykonaného dokazovania pred súdom na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že

práve jej vykonanie patrilo medzi podstatný okruh dôkazov resp. základ pre následné

znalecké dokazovanie z odboru balistiky najmä obžalovaného reprodukcia skutkových

okolností útoku poškodeného so zbraňou na jeho osobu. V tomto smere už

raz vykonaná rekonštrukcia za dodržania všetkých príslušných procesných ustanovení má

podľa názoru senátu okresného súdu charakter až „neopakovateľného“ dôkazu. Je zrejmé,

že vzhľadom na jej zistenú dôležitosť z okruhu relevantných dôkazov by logicky smerovala

k odchylnému popisu skutkových okolností práve obžalovaným aby tak mohol spochybniť

obžalobné tvrdenia resp. potvrdiť svoje obhajobné tvrdenia, minimálne však dospieť

k takým relevantným pochybnostiam, ktoré by museli následne viesť v zmysle platnej zásady

„in dubio pro reo“ k jeho oslobodeniu.“

Inak povedané, prvostupňový súd odmietol vykonať mnou navrhovaný dôkaz, resp.

dôkazy, nakoľko (ako sa sám vyjadril v citovanom odôvodnení) by tieto nepotvrdzovali

tvrdenia uvedené v obžalobe a ja ako obžalovaný by som mal možnosť tieto spochybniť

resp. potvrdiť tak pravdivosť mojich tvrdení, čo je základné právo obvineného resp.

obžalovaného!!! Navyše, prvostupňový súd vo svojom, podľa môjho názoru protiústavnom

závere, zašiel ešte ďalej keď konštatuje VÝSLOVNE, že mnou navrhované dôkazy by museli

viesť v zmysle platnej zásady in dubio pro reo k môjmu oslobodeniu.

Je len ťažko možné si predstaviť flagrantnejšie porušenie základných ústavných práv

v rámci trestného procesu ako tomu je v tomto prípade, kedy prvostupňový súd uprie

základné právo obžalovanému z dôvodu, že by sa tak mohli preukázať jeho tvrdenia

a muselo by to viesť k jeho oslobodeniu.

Túto skutočnosť som opakovane namietal aj v podanom odvolaní resp. aj

v následnom dovolaní. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd sa s mojou námietkou

protiústavnosti takéhoto postupu prvostupňového súdu vysporiadal tak, že konštatoval:

„že súd prvého stupňa síce nesprávne uviedol ako dôvod odmietnutia obžalovaným

navrhované dôkazy vo forme vyšetrovacích pokusov či rekonštrukcie, pretože tieto by mohli

viesť k relevantným pochybnostiam, ktoré by museli následne viesť v zmysle platnej zásady

„in dubio pro reo“ k jeho oslobodeniu ale faktom je, že obžalovaný neustále menil

a prispôsoboval výpovede či iné tvrdenia podľa situácie. V spisovom materiáli sa však

nachádza dostatok dôkazov preukazujúcich jeho vinu a preto ani odvolací súd nevidel

dôvod pristúpiť na túto požiadavku obžalovaného.“

V mojom prípade však všeobecné súdy, ktoré rozhodovali v mojej veci opakovane i)

odmietali vykonať dokazovanie v mnou navrhovanom rozsahu (osobitne prvostupňový súd),

pričom toto odmietnutie nijakým spôsobom prvostupňový súd nezdôvodnil. Prvostupňový

súd mi dokonca výslovne (viď citácia zo strany 55 prvostupňového rozsudku) uprel právo

na obhajobu a takisto de facto poprel princíp prezumpcie neviny keď konštatoval, že

dokazovanie v mnou navrhovanom smere by muselo logicky viesť k aplikácii princípu in

dubio pro reo. Inak povedané, prvostupňový súd mi odoprel právo na spravodlivý súdny

proces keď odmietol vykonať navrhované dôkazy. Právo na obhajobu, právo predkladať

v trestnom konaní dôkazy na svoju obhajobu je základným ústavným právom každého

občana. Popretie tohto práva s odôvodnením, že by to mohlo viesť k oslobodeniu

obžalovaného je absolútne protizákonné, protiústavné a je popretím základných princípov

právneho štátu.».

6. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom okresného

súdu v napadnutom trestnom konaní, napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd zrušil

napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sťažovateľ požaduje aj priznanie náhrady

trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

postupom okresného súdu v napadnutom trestnom konaní a napadnutým rozsudkom

okresného súdu

11. V súvislosti s namietaným porušením v bode 1 označených článkov

a dohovoru postupom okresného súdu (pozri bod 5) v napadnutom trestnom konaní

a napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

12. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

13. Z obsahu sťažností a z jej príloh vyplýva, že postup okresného súdu

v napadnutom trestnom konaní a napadnutý rozsudok okresného súdu boli predmetom

súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľom podaného

odvolania a odvolacie konanie bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu. Pre

rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou

prezentovaného porušenia v bode 1 označených základných práv postupom okresného súdu

v napadnutom trestnom konaní a napadnutým rozsudkom okresného súdu.

14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu

15. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo namietaným právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , , ). K iným dôvodom,

ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

16. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

17. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie a

dohovoru; z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ konkrétne namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ).

21. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

22. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov a dohovoru, ktorých porušenie

namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho

úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení všeobecných súdov. Uvedený

prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie

právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú

udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

23. Ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského

súdu, ktorý reagoval na námietky sťažovateľa uvedené v bodoch 3 a 4, v rámci ktorého bolo

konštatované:

„Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou obhajoby k procesnému

pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní, spočívajúcom v tom, že operatívni

pracovníci polície dňa 27.04.2015 vykonali výsluch poškodeného

v nemocničnej izbe, pričom mali na neho vplývať tým spôsobom, aby označil ako páchateľa

trestného činu práve obžalovaného . Podľa názoru odvolacieho súdu, tu nešlo

o výsluch, orgány činné v trestnom konaní už mali osobu odo dňa 21.04.2015

zadržanú, následne bol vzatý do väzby a aj keď poškodený nebol schopný

komunikovať, operatívni pracovníci sa snažili otázkami získať od neho nejaké informácie

ohľadne miesta činu a priebehu skutku. Nebol dôvod nejakým spôsobom ovplyvňovať

poškodeného, aby uviedol, že bol na mieste činu, preto že o tejto okolnosti už

vedeli a napokon vedeli aj o tom, že na izbu, kde bol umiestnený poškodený ,

bol zavedený v rámci použitia informačno-technických prostriedkov odposluch. Na druhý

deň dňa 28.4.2015 bol vykonaný výsluch poškodeného vyšetrovateľom, kde bol

prítomný aj jeho obhajca a z následného výsluchu nevyplývajú okolnosti, o ktorých mu

hovorili deň predtým operatívni pracovníci, ale výsluch bol zameraný najmä na to, čo

v inkriminovanom okamihu prežil. V tomto smere teda odvolací súd nemohol prisvedčiť

tvrdeniu obhajoby, že došlo k porušeniu práv obvineného na obhajobu.“

24. Ústavný súd tiež upriamuje pozornosť aj na tú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu (strany 6 až 9, ktoré ústavný súd už necituje, keďže sú

sťažovateľovi známe), ktoré sa týkajú aj námietky sťažovateľa uvedenej v bode 5.

25. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa takmer

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu (okrem časti uvádzanej

sťažovateľom v predposlednom odseku bodu 5, keďže krajský súd napravil pochybenie

okresného súdu).

Krajský súd primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom

reflektoval na sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (bod 23). Krajský súd zároveň

zrozumiteľne a dostatočne logicky odôvodnil, prečo považuje skutkové zistenia i právny

záver okresného súdu za správny a prečo nevidel dôvod na doplnenie dokazovania

v odvolacom konaní (bod 24).

Ústavný súd na základe uvedeného preto zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu

nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

26. Námietku sťažovateľa uvedenú v bode 3 považuje ústavný súd za nedôvodnú,

pretože nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na

zistenie skutkového stavu veci.

Zároveň poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad

v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti

konkrétneho prípadu ().

27. Nad rámec odôvodnenia krajského súdu ústavný konštatuje, že námietka

sťažovateľa uvedená v bode 4 aj tak neobstojí. Ak by aj ústavný súd považoval návštevu

poškodeného operatívnymi pracovníkmi Policajného zboru 27. apríla 2018 za výsluch, tak

podľa názoru ústavného súdu bol tento nedostatok konvalidovaný výsluchom poškodeného

uskutočnený na druhý deň za prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, na ktorom bolo

možné poškodenému klásť otázky.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry konštatuje, že posudzuje spravodlivosť

procesu ako celku (), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba

v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany

príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol

nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na

spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (). V tejto

súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej

moci má automaticky za následok porušenie garantovaného základného práva na

súdnu ochranu podľa (, ,

, , ).

28. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

uznesením krajského súdu tiež poznamenáva, že nie je možné základné právo na súdnu

ochranu podľa stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(, , ). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

29. Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje ústavne významnú argumentáciu. V súvislosti

s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho priaznivejšieho

posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim

o opravnom prostriedku sťažovateľa.

30. Sťažovateľ taktiež namietal, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k zásahu do jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49

a a 6 a práva podľa , a dohovoru.

Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami

a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľa rovnako porušené. Keďže

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné

vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3,

, a a 6 a práva podľa ,

a čl. 7 dohovoru.

31. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu podal dovolanie podľa , t. j. že

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a vytýkané pochybenie nebolo

napravené v odvolacom konaní. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. septembra 2018 (ďalej len „predmetné uznesenie najvyššieho súdu“)

bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa .

Ústavný súd tiež konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na začatie

konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

). Pretože sťažovateľ v petite nenapáda aj predmetné uznesenie najvyššieho súdu,

ústavný súd sa ním nemohol zaoberať.

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (bod 15, pozn.).

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

34. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil aj

splnomocnenie z 11. októbra 2018, ktorým splnomocnil advokáta „poskytovať klientovi

právne poradenstvo a plnohodnotné právne zastupovanie pri uplatňovaní jeho práv právom

chránených záujmov v rozsahu zastupovania klienta v plnom rozsahu na Ústavnom súde

Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti...“.

Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že predmetné splnomocnenie bolo udelené vo všeobecnosti na zastupovanie pred

ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho orgánu verejnej moci a jeho konania, resp.

konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré má byť v konaní

pred ústavným súdom sťažnosťou napadnuté.

V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na zastupovanie

pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti postupu súdu a proti

súdnemu rozhodnutiu, je potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné

a dostatočne určité označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je v prípade postupu

súdu označenie daného súdu spolu s uvedeným spisovej značky konania daného súdu.

V prípade právoplatného rozhodnutia súdu má splnomocnenie minimálne obsahovať tieto

identifikačné údaje: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok, uznesenie), označenie

súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa rozhodnutie vzťahuje (uvedením

jej spisovej značky alebo čísla konania) a dátum (čas) vydania rozhodnutia (deň, mesiac

a rok). Z tohto dôvodu tak prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019