Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 45/2019
PDF · 300.83 KB
No categories available
I. ÚS 45/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného
advokátom JUDr. Martinom Strážnickým, Kempelenova 15, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. a), čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tk 3/2015 a jeho
rozsudkom z 26. mája 2016 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 68/2016
zo 4. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. decembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tk 3/2015 (ďalej len „napadnuté trestné
konanie“) a jeho rozsudkom z 26. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
23 To 68/2016 zo 4. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu
vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) sčasti dokonaného a sčasti v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že 17. apríla 2015 v čase
medzi 13.08 h až do 13.55 h v obci na ceste v smere na
obec počas rozhovoru prebiehajúceho v osobnom motorovom vozidle
zn. , v ktorom sedel na zadnom sedadle obžalovaný
, z dosiaľ nezisteného dôvodu vyplývajúceho z konfliktu, ktorého okolnosti sa bližšie
nepodarilo zistiť, v úmysle usmrtiť nachádzajúceho sa na sedadle vodiča
a nachádzajúceho sa na prednom sedadle spolujazdca, dvakrát na nich
vystrelil z bližšie nezistenej strelnej zbrane kalibru 7,65 mm Browning, jedným výstrelom
zasiahol do hlavy, ktorý utrpel zmliaždenie mozgu vo forme kanála,
krvácanie do mozgu, pomliaždenie mozgového mosta, krvácanie do podmozgovej žľazy,
krvácanie pod mäkké blany mozgové a zlomeniny spodiny lebečnej. Zranenia viedli k jeho
okamžitej smrti, druhým výstrelom zasiahol a spôsobil mu strelné
poranenie pravej strany krku charakteru priestrelu s poranením zadnej časti steny pravej
vnútornej krčnice a hrtana v mieste ľavého spojenia štítnej a prstienkovitej chrupavky nad
hlasivkovou štrbinou ako život ohrozujúce zranenia s dobou liečenia najmenej 10 až 12
týždňov, pričom k úmrtiu nedošlo v dôsledku rýchleho lekárskeho ošetrenia poškodeného,
ku ktorému sa sám dopravil na uvedenom osobnom motorovom vozidle.
Sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov so
zaradením na výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Napadnutým uznesením krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa odmietnuté podľa § 319
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), pretože nebolo dôvodné.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «svedok poškodený bol
hospitalizovaný na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v . Na
základe príkazu sudcu Okresného súdu v Trenčíne boli realizované v miestnosti, kde bol
poškodený hospitalizovaný a liečený, informačno-technické prostriedky (t.j.
priestorové odposluchy). Z prepisov týchto odposluchov vyplýva jednoznačne a nad rámec
akýchkoľvek pochybností, že:
i) poškodený bol opakovane navštívený operatívnými pracovníkmi Policajného
zboru, ktorý poškodeného otvorene navádzali na výpoveď resp. mu (i vzhľadom na jeho
zdravotný stav) hovorili, akým spôsobom má vypovedať. Ide tu najmä o odposluchy z dní 24
a 27.4.2015, kedy je z prepisov zrejmé, že operatívny pracovník ešte pred samotným
vyjadrením poškodeného mu hovorí „spravil ti to kamoš čech, ale z čiech, Bystričan, ty si
mu dal prachy, koľko ti visel, už je z toho obvinený “. Podstatná je táto veta (výsluch
z 27.4.2015, resp. prepis odposluchu) ako vyplýva jednoznačne z odposluchu „ zvažuje
že pišoľ mal masér - kokotina že? Že sa mu vyhrážal - kokotina že, vo dverách je vypuklina
takže sa muselo strieľať zvnútra“. Ďalej v odposluchoch nasleduje popis stôp tak ako sú
vnímané operatívnym pracovníkom, pričom sú vysvetľované poškodenému s tým, že
poškodený to má potvrdiť. Inkriminovaný odposluch tiež nad rámec akýchkoľvek
pochybností v závere potvrdzuje jednoznačnú inštrukciu zo strany operatívneho pracovníka
na poškodeného aby poškodený „to takto uviedol do výsluchu keď príde vyšetrovateľ.“. Je
teda nepochybné, že poškodený bol vyslovene navádzaný na to ako má vypovedať,
a teda nevypovedal v súlade so základnými ústavnopránymi princípmi resp. ustanoveniami
Trestného poriadku o tom, čo sám vnímal, videl resp. zažil ale vypovedal to čo mu bolo
prednesené operatívnymi pracovníkmi Policajného zboru. Z prepisu odposluchu zo dňa
1.5.2016 je opäť potvrdené, že poškodený vypovedal na základe inštrukcií operatívnych
pracovníkov kedy v tomto odposluchu sám poškodený neznámej osobe uvádza, že „policajti
už za ním boli a povedal im polovicu klamstvá alebo čo sa mu snívalo“.
Je absolútne neprípustné a v rozpore so základnými garanciami spravodlivého
súdneho procesu aby bol svedok navádzaný na výpoveď orgánmi činnými v trestnom
konaní. Že tomu tak v tomto prípade bolo je nepochybné práve z predmetných prepisov
z použitia informačne technických prostriedkov. Pre úplnosť uvádzam, že v prílohe k tejto
sťažnosti prikladám len časť odposluchov a dovoľujem si požiadať Ústavný súd aby si
vyžiadal celý spis v mojej trestnej veci ak to bude považovať za potrebné. Spis v mojej
trestnej veci je rozsiahly a niektoré listiny nebolo vôbec možné okopírovať resp. bolo tak
možné urobiť iba nečitateľným spôsobom. Zásadné dôkazy preukazujúce podľa môjho
názoru protiústavnosť celého procesu prikladám samozrejme k tejto sťažnosti.».
4. Sťažovateľ je tiež presvedčený, že «ďalším zásadným porušením môjho práva na
obhajobu je tá skutočnosť, ktorá vyplýva jednoznačne zo spisu, že pri prvom výsluchu
poškodeného nebol prítomný môj zvolený obhajca . V čase
prvého výsluchu poškodeného (na ktorý bol vopred pripravený a inštruovaný
operatívnymi pracovníkmi) mi už bolo vznesené obvinenie a bol som obmedzený na osobnej
slobode vo forme väzobného stíhania. Napriek tejto skutočnosti nebol môj vtedajší obhajca
o výsluchu poškodeného upovedomený a nebola mu teda zabezpečená možnosť
(resp. povinnosť) účasti na tomto úkone v priestoroch nemocnice v čo
predstavuje základné porušenie môjho práva na obhajobu.
Výsluch „kľúčového“ svedka t.j. poškodeného nebol ako dôkaz
získaný zákonne ale práve naopak v rozpore so zákonom čo samo o sebe vylučuje možnosť
použiť takýto dôkaz v konaní. Napriek zjavnej protiústavnosti získania tohto dôkazu,
prvostupňový súd na takomto protiústavné získanom dôkaze založil celé svoje rozhodnutie.».
5. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že «v prípravnom konaní a takisto v konaní pred súdom
som v procesnom postavení obvineného resp. obžalovaného navrhoval vykonanie celého
radu dôkazov, ktorými som chcel preukázať moje obhajobné tvrdenia. Osobitne som tak
robil v rámci mojej obhajoby (sám resp. prostredníctvom môjho obhajcu) v konaní pred
prvostupňovým súdom. Opätovne som ako obvinený resp. obžalovaný žiadal vykonanie
opakovanej rekonštrukcie z dôvodu toho, že v prvotnej rekonštrukcii došlo k zásadným
pochybeniam a manipuláciám. V zásade sa v konaní pred prvostupňovým súdom (resp. ešte
v prípravnom konaní) malo preukázať či z pozície v ktorej som sa vo vozidle nachádzal a
pri určitom držaní zbrane pri skutkovom priebehu tak ako som ho opísal bol vôbec možné
aby som ja vystrelil. Posúdenie tejto otázky bolo základom pre rozhodovanie súdu.
Prvostupňový súd však odmietol vykonať akékoľvek dokazovanie v mnou navrhovanom
rozsahu, v zásade sa uspokojil s vykonanou rekonštrukciou (ktorej závery som spochybnil
a boli spochybnené aj znalcom). Považujem za podstatné poukázať na odôvodnenie
odmietnutia vykonania mnou navrhovaných dôkazov, ktoré prvostupňový súd zdôvodnil na
strane 55 prvostupňového rozsudku (druhý odsek, riadok 28 a nasledujúce) nasledovne:
„Z vykonaného dokazovania pred súdom na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že
práve jej vykonanie patrilo medzi podstatný okruh dôkazov resp. základ pre následné
znalecké dokazovanie z odboru balistiky najmä obžalovaného reprodukcia skutkových
okolností útoku poškodeného so zbraňou na jeho osobu. V tomto smere už
raz vykonaná rekonštrukcia za dodržania všetkých príslušných procesných ustanovení má
podľa názoru senátu okresného súdu charakter až „neopakovateľného“ dôkazu. Je zrejmé,
že vzhľadom na jej zistenú dôležitosť z okruhu relevantných dôkazov by logicky smerovala
k odchylnému popisu skutkových okolností práve obžalovaným aby tak mohol spochybniť
obžalobné tvrdenia resp. potvrdiť svoje obhajobné tvrdenia, minimálne však dospieť
k takým relevantným pochybnostiam, ktoré by museli následne viesť v zmysle platnej zásady
„in dubio pro reo“ k jeho oslobodeniu.“
Inak povedané, prvostupňový súd odmietol vykonať mnou navrhovaný dôkaz, resp.
dôkazy, nakoľko (ako sa sám vyjadril v citovanom odôvodnení) by tieto nepotvrdzovali
tvrdenia uvedené v obžalobe a ja ako obžalovaný by som mal možnosť tieto spochybniť
resp. potvrdiť tak pravdivosť mojich tvrdení, čo je základné právo obvineného resp.
obžalovaného!!! Navyše, prvostupňový súd vo svojom, podľa môjho názoru protiústavnom
závere, zašiel ešte ďalej keď konštatuje VÝSLOVNE, že mnou navrhované dôkazy by museli
viesť v zmysle platnej zásady in dubio pro reo k môjmu oslobodeniu.
Je len ťažko možné si predstaviť flagrantnejšie porušenie základných ústavných práv
v rámci trestného procesu ako tomu je v tomto prípade, kedy prvostupňový súd uprie
základné právo obžalovanému z dôvodu, že by sa tak mohli preukázať jeho tvrdenia
a muselo by to viesť k jeho oslobodeniu.
Túto skutočnosť som opakovane namietal aj v podanom odvolaní resp. aj
v následnom dovolaní. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd sa s mojou námietkou
protiústavnosti takéhoto postupu prvostupňového súdu vysporiadal tak, že konštatoval:
„že súd prvého stupňa síce nesprávne uviedol ako dôvod odmietnutia obžalovaným
navrhované dôkazy vo forme vyšetrovacích pokusov či rekonštrukcie, pretože tieto by mohli
viesť k relevantným pochybnostiam, ktoré by museli následne viesť v zmysle platnej zásady
„in dubio pro reo“ k jeho oslobodeniu ale faktom je, že obžalovaný neustále menil
a prispôsoboval výpovede či iné tvrdenia podľa situácie. V spisovom materiáli sa však
nachádza dostatok dôkazov preukazujúcich jeho vinu a preto ani odvolací súd nevidel
dôvod pristúpiť na túto požiadavku obžalovaného.“
V mojom prípade však všeobecné súdy, ktoré rozhodovali v mojej veci opakovane i)
odmietali vykonať dokazovanie v mnou navrhovanom rozsahu (osobitne prvostupňový súd),
pričom toto odmietnutie nijakým spôsobom prvostupňový súd nezdôvodnil. Prvostupňový
súd mi dokonca výslovne (viď citácia zo strany 55 prvostupňového rozsudku) uprel právo
na obhajobu a takisto de facto poprel princíp prezumpcie neviny keď konštatoval, že
dokazovanie v mnou navrhovanom smere by muselo logicky viesť k aplikácii princípu in
dubio pro reo. Inak povedané, prvostupňový súd mi odoprel právo na spravodlivý súdny
proces keď odmietol vykonať navrhované dôkazy. Právo na obhajobu, právo predkladať
v trestnom konaní dôkazy na svoju obhajobu je základným ústavným právom každého
občana. Popretie tohto práva s odôvodnením, že by to mohlo viesť k oslobodeniu
obžalovaného je absolútne protizákonné, protiústavné a je popretím základných princípov
právneho štátu.».
6. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom okresného
súdu v napadnutom trestnom konaní, napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sťažovateľ požaduje aj priznanie náhrady
trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa
postupom okresného súdu v napadnutom trestnom konaní a napadnutým rozsudkom
okresného súdu
11. V súvislosti s namietaným porušením v bode 1 označených článkov ústavy
a dohovoru postupom okresného súdu (pozri bod 5) v napadnutom trestnom konaní
a napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
12. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13. Z obsahu sťažností a z jej príloh vyplýva, že postup okresného súdu
v napadnutom trestnom konaní a napadnutý rozsudok okresného súdu boli predmetom
súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľom podaného
odvolania a odvolacie konanie bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu. Pre
rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje
čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou
prezentovaného porušenia v bode 1 označených základných práv postupom okresného súdu
v napadnutom trestnom konaní a napadnutým rozsudkom okresného súdu.
14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa
napadnutým uznesením krajského súdu
15. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo namietaným právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj
ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
16. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
17. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru; z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ konkrétne namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.
19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom,
že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
21. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
22. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu
s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie
namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho
úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení všeobecných súdov. Uvedený
prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie
právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú
udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.
23. Ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského
súdu, ktorý reagoval na námietky sťažovateľa uvedené v bodoch 3 a 4, v rámci ktorého bolo
konštatované:
„Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou obhajoby k procesnému
pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní, spočívajúcom v tom, že operatívni
pracovníci polície dňa 27.04.2015 vykonali výsluch poškodeného
v nemocničnej izbe, pričom mali na neho vplývať tým spôsobom, aby označil ako páchateľa
trestného činu práve obžalovaného . Podľa názoru odvolacieho súdu, tu nešlo
o výsluch, orgány činné v trestnom konaní už mali osobu odo dňa 21.04.2015
zadržanú, následne bol vzatý do väzby a aj keď poškodený nebol schopný
komunikovať, operatívni pracovníci sa snažili otázkami získať od neho nejaké informácie
ohľadne miesta činu a priebehu skutku. Nebol dôvod nejakým spôsobom ovplyvňovať
poškodeného, aby uviedol, že bol na mieste činu, preto že o tejto okolnosti už
vedeli a napokon vedeli aj o tom, že na izbu, kde bol umiestnený poškodený ,
bol zavedený v rámci použitia informačno-technických prostriedkov odposluch. Na druhý
deň dňa 28.4.2015 bol vykonaný výsluch poškodeného vyšetrovateľom, kde bol
prítomný aj jeho obhajca a z následného výsluchu nevyplývajú okolnosti, o ktorých mu
hovorili deň predtým operatívni pracovníci, ale výsluch bol zameraný najmä na to, čo
v inkriminovanom okamihu prežil. V tomto smere teda odvolací súd nemohol prisvedčiť
tvrdeniu obhajoby, že došlo k porušeniu práv obvineného na obhajobu.“
24. Ústavný súd tiež upriamuje pozornosť aj na tú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu (strany 6 až 9, ktoré ústavný súd už necituje, keďže sú
sťažovateľovi známe), ktoré sa týkajú aj námietky sťažovateľa uvedenej v bode 5.
25. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa takmer
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu (okrem časti uvádzanej
sťažovateľom v predposlednom odseku bodu 5, keďže krajský súd napravil pochybenie
okresného súdu).
Krajský súd primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom
reflektoval na sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (bod 23). Krajský súd zároveň
zrozumiteľne a dostatočne logicky odôvodnil, prečo považuje skutkové zistenia i právny
záver okresného súdu za správny a prečo nevidel dôvod na doplnenie dokazovania
v odvolacom konaní (bod 24).
Ústavný súd na základe uvedeného preto zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu
nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
26. Námietku sťažovateľa uvedenú v bode 3 považuje ústavný súd za nedôvodnú,
pretože nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na
zistenie skutkového stavu veci.
Zároveň poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj
doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad
v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti
konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
27. Nad rámec odôvodnenia krajského súdu ústavný konštatuje, že námietka
sťažovateľa uvedená v bode 4 aj tak neobstojí. Ak by aj ústavný súd považoval návštevu
poškodeného operatívnymi pracovníkmi Policajného zboru 27. apríla 2018 za výsluch, tak
podľa názoru ústavného súdu bol tento nedostatok konvalidovaný výsluchom poškodeného
uskutočnený na druhý deň za prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, na ktorom bolo
možné poškodenému klásť otázky.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry konštatuje, že posudzuje spravodlivosť
procesu ako celku (II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba
v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany
príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol
nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná
súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na
spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (IV. ÚS 320/2011). V tejto
súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej
moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013,
IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
28. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým
uznesením krajského súdu tiež poznamenáva, že nie je možné základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
29. Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje ústavne významnú argumentáciu. V súvislosti
s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho priaznivejšieho
posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim
o opravnom prostriedku sťažovateľa.
30. Sťažovateľ taktiež namietal, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k zásahu do jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 2 a čl. 7 dohovoru.
Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami
ústavy a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľa rovnako porušené. Keďže
ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné
vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 2
a čl. 7 dohovoru.
31. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu podal dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, t. j. že
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a vytýkané pochybenie nebolo
napravené v odvolacom konaní. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Tdo 76/2017 z 12. septembra 2018 (ďalej len „predmetné uznesenie najvyššieho súdu“)
bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Ústavný súd tiež konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie
konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2
ústavy). Pretože sťažovateľ v petite nenapáda aj predmetné uznesenie najvyššieho súdu,
ústavný súd sa ním nemohol zaoberať.
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti (bod 15, pozn.).
33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
34. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil aj
splnomocnenie z 11. októbra 2018, ktorým splnomocnil advokáta „poskytovať klientovi
právne poradenstvo a plnohodnotné právne zastupovanie pri uplatňovaní jeho práv právom
chránených záujmov v rozsahu zastupovania klienta v plnom rozsahu na Ústavnom súde
Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti...“.
Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že predmetné splnomocnenie bolo udelené vo všeobecnosti na zastupovanie pred
ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho orgánu verejnej moci a jeho konania, resp.
konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré má byť v konaní
pred ústavným súdom sťažnosťou napadnuté.
V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na zastupovanie
pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti postupu súdu a proti
súdnemu rozhodnutiu, je potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné
a dostatočne určité označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je v prípade postupu
súdu označenie daného súdu spolu s uvedeným spisovej značky konania daného súdu.
V prípade právoplatného rozhodnutia súdu má splnomocnenie minimálne obsahovať tieto
identifikačné údaje: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok, uznesenie), označenie
súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa rozhodnutie vzťahuje (uvedením
jej spisovej značky alebo čísla konania) a dátum (čas) vydania rozhodnutia (deň, mesiac
a rok). Z tohto dôvodu tak prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2019