Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 129/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

;

;

a maloletej

, zastúpenej zákonnou zástupkyňou

, všetci právne zastúpení

Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o., Radlinského 29, Dolný Kubín,

v mene ktorej koná JUDr. Róbert Slamka, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -1123 z 28. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , , a maloletej

, zastúpenej zákonnou zástupkyňou , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť

; ;

a maloletej

(ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1123 z 28. septembra 2017

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov podali na Okresnom súde Čadca

(ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že nehnuteľnosti, pozemky v katastrálnom

území Krásno nad Kysucou (ďalej len „pozemok“) patria do dedičstva po ich právnej

predchodkyni. Okresný súd rozhodol rozsudkom (v poradí šiestym) sp. zn.

z 19. januára 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov

zamietol.

Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli: „Predmetom uvedeného sporu bolo

určenie spoluvlastníckeho podielu právnej predchodkyne sťažovateľov k nehnuteľnostiam...

v podiele 1/4-ina, a to jednak titulom samotného osvedčenia zo dňa 05.07.1957 zapísaného

do pozemkovej knihy pod č.d. 0351/60, poťažne na základe následnej dobromyseľnej držby

titulom predmetného osvedčenia a uplynutia vydržacej doby ku dňu 01.01.1992 v zmysle

novely č.

Súd prvej inštancie žalobný návrh sťažovateľov o určenie, že nehnuteľnosti... patria

do dedičstva po ich právnej predchodkyni zamietol, nakoľko mal za to, že právna

predchodkyňa sťažovateľov nebola dobromyseľnou v držbe vecného práva, čo má podľa

názoru súdu dokazovať aj konanie samotnej právnej predchodkyne sťažovateľov, ktorá sa

pôvodným žalobným návrhom podaným v tomto konaní domáhala určenia vecného bremena

- práva prechodu a až následne (po podaní pôvodnej žaloby) sa domáhala určenia

spoluvlastníckeho práva k pozemkom tvoriacim predmet tohto konania. Z tohto dôvodu sa

teda podľa názoru súdu prvej inštancie právna predchodkyňa sťažovateľov nemohla cítiť

byť oprávnenou a dobromyseľnou držiteľkou sporných nehnuteľností.“

3. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti popísali vzťah právnych predchodcov účastníkov konania,

ako aj okolnosti začiatku sporu týkajúceho sa užívania pozemku. Sťažovatelia uviedli, že

právny predchodca žalovaných v minulosti podal žalobu o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k pozemku, ktorá bola zamietnutá s odôvodnením, že on je

výlučným vlastníkom pozemku. Podľa názoru sťažovateľov „Z vykonaného dokazovania

bolo preukázané, že predmetné parcely tvoriace pôvodný spoločný dvor (EN parcela

č. sa užívali právnymi predchodcami sporových strán spoločne...

To, že právna predchodkyňa sťažovateľov podala pôvodne žalobu o zriadenie

vecného bremena napokon malo svoj dôvod a síce, že na podanie takejto žaloby bola

vyzvaná zo strany Mestského úradu Krásno nad Kysucou z roku 1998, nakoľko právny

predchodca žalovaných hodlal predmetnú parcelu oplotiť a tým trvale zabrániť v jej užívaní

a prechode.

Sme toho názoru, že právne posúdenie veci v tom, že právna predchodkyňa svojim

konaním, že vo veci nepodala hneď na začiatku žalobu o určenie vlastníckeho práva, je

vo vzťahu k určeniu jej vlastníckeho práva, posúdením neprimerane tvrdým a arbitrárnym.

Ak právna predchodkyňa podľa našich tvrdení mala vlastnícke právo v žalovanom podiele

nadobudnúť na základe vydržania ešte pred týmto dátumom, t. j. ešte pred podaním

pôvodnej žaloby dňa 30.03.1998, je názor, že vlastnícke právo stratila svojim konaním,

resp. že jej držba nebola oprávnená, názorom nesprávnym a nezákonným.“.

4. Sťažovatelia porušenie už označených práv vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu odvíjajú najmä od skutočnosti, že podľa ich názoru „... krajský súd však

vôbec neposudzovali otázku držby a prípadného vydržania vlastníckeho práva právnou

predchodkyňou sťažovateľov v období od 05.07.1957 do 01.01.1992 vo väzbe

na konštatovanie existencie perfektného titulu nadobudnutia a existencii nerušeného

faktického stavu k držanej veci (užívanie spoločného dvora) a to v zmysle záverov

konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR pre danú oblasť právnej úpravy.

...Krajský súd.... dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko nesprávne

s konštantnou judikatúrou a právnou úpravou v znení novely

č. (, a ) posúdil držbu právnej predchodkyne sťažovateľov

vo vzťahu k existencii objektívneho právneho titulu nadobudnutia a preukázaného

nerušeného užívania sporných pozemkov právnou predchodkyňou od 05.07.1957

do 01.01.1992.“.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie,

o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v podstate

zotrvali na svojej právnej argumentácii a naďalej tvrdia, že «Ak právna predchodkyňa

sťažovateľov na základe riadneho titulu nadobudnutia a nerušeného ďalšieho faktického

(užívacieho stavu) nehnuteľnosť dobromyseľne držala a vzhľadom na zmeny v právnych

predpisoch platných v čase od roku 1957 (rok vstupu právnej predchodkyne do držby)

a následného plynutia zákonnej vydržacej doby, nadobudla vlastnícke (spoluvlastnícke)

právo k nehnuteľnej veci (pozemku) na základe vydržania k 01.01.1992, nemohla byť tohto

riadne nadobudnutého vecného práva „zbavená“ tým, že až po uplynutí vydržacej doby

podala v roku 1998 nesprávne formulovaný žalobný návrh.».

6. Vo vzťahu k porušeniu práv najvyšším súdom sťažovatelia uviedli: „Najvyšší súd

SR uznesením... dovolanie sťažovateľov s poukazom na , písm. c) odmietol,

nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Domnievame

sa, že Najvyšší súd SR tu rozhodol procesné nesprávne, nakoľko Najvyšší súd v predmetnom

rozhodnutí v odseku 13 konštatoval, že sťažovatelia zákonu zodpovedajúcim spôsobom

vymedzili právnu otázku, riešením ktorej sa odvolací súd podľa ich názoru odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo by samo o sebe malo zakladať

prípustnosť takéhoto dovolania podľa , ods. 1, písm. a) a v ďalšom pokiaľ sa

dovolací súd nestotožnil s odklonom tak, ako ho špecifikovali sťažovatelia v dovolaní,

mal ich dovolanie postupom podľa § 448 zamietnuť a nie odmietnuť tak, ako sa tomu stalo

v tomto prípade.“

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľov , , a

priznané v , , ods. 1 SR a Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn: zo dňa 11.10.2018 a rozsudkom Krajského súdu Žilina

sp. zn.:9Co/145/2017-l 123 zo dňa 28.09.2017 porušené boli.

2. Ústavný súd SR uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa

11.10.2018 a rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: -1123 zo dňa

28.09.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľom... trovy právneho zastúpenia...“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

14. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa až g) .

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

16. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

17. Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil

(akcentujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54),

t. j., že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľom

lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku)

krajského súdu (m. m. , ).

18. Sťažovateľom sa s ohľadom na výsledok konania pred všeobecnými súdmi síce

môže javiť odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu ako nedostatočné,

resp. nezaoberajúce sa podstatnými okolnosťami prípadu, avšak vzhľadom na dĺžku celého

konania je rozsah prieskumu krajského súdu (ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu)

postačujúci a ústavne udržateľný.

19. Krajský súd postupoval v zmysle Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), pokiaľ v odôvodnení

napadnutého rozsudku odkázal na správnosť rozsudku okresného súdu. V nadväznosti

na túto skutočnosť je nutné uviesť, že úlohou okresného súdu (a následne aj krajského súdu

a najvyššieho súdu) bolo rozhodnúť iba o tom, či právna predchodkyňa sťažovateľov bola

dobromyseľnou v tom, že jej patrí právo.

Pokiaľ krajský súd postupoval zákonným spôsobom (t. j. v zmysle § 387 ods. 2

), nemôže ústavný súd takýto postup vyhodnotiť ako nedostatočný alebo svojvoľný.

K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

20. Ústavnú sťažnosť aj v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ťažiskom námietok sťažovateľov proti napadnutému uzneseniu je ich nesúhlas

s právnou argumentáciou najvyššieho súdu v otázke preukázania dobromyseľnosti držby ich

právnej predchodkyne.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil záver

napadnutého uznesenia o tom, prečo nie je dovolanie sťažovateľov založené na tvrdení,

že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prípustné.

21. Ústavný súd preskúmal aj priložené dovolanie sťažovateľov a konštatuje, že

na preukázanie odklonu rozhodovania krajského súdu uviedli sťažovatelia tri rozsudky

najvyššieho súdu.

Ústavný súd z napadnutého uznesenia ďalej zistil, že najvyšší súd sa zaoberal

tvrdeným odklonom v napadnutom rozsudku krajského súdu, a pritom dostatočne odôvodnil

(body 14.1 – 14.3 napadnutého uznesenia) záver o tom, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

22. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Dobrá viera

držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť,

teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie

ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby

a potom po celý priebeh vydržacej doby.

V danom prípade zo spisu vyplýva, že poručiteľka sa žalobou doručenou

prvoinštančnému súdu 30. marca 1998 domáhala určenia, že ako oprávnená z vecného

bremena zaťažujúceho sporný pozemok má právo prechádzať cez túto nehnuteľnosť.

V žalobe vyslovene uviedla, že dlhoročne využívala svoje právo prechodu cez sporný

pozemok. Aj svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodňovala tým, že

inak (ak by nebolo vyhovené jej žalobe) by bolo ohrozené jej právo prechodu cez pozemok

žalovaného. Nijakým spôsobom sa v tejto žalobe nevyjadrila, že je spoluvlastníčkou

sporného pozemku. Neznamená preto odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu (logický) záver súdov, že ak by poručiteľka skutočne bola subjektívne presvedčená, že

do držby sporného pozemku vstúpila už na základe osvedčenia Č.d. 0351/60 a že dňom

1. januára 1992 ju treba považovať za (spolu)vlastníčku sporného pozemku, neobrátila by

sa na súd v roku 1998 so žalobou o určenie, že je oprávnená z vecného bremena (vecného

práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve niekoho iného). Podobne nepredstavuje odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu právna úvaha odvolacieho súdu, podľa

ktorej ak by sa poručiteľka skutočne domnievala, že sporný pozemok drží ako

(spolu)vlastníčka), podala by v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva (majúcemu povahu tzv. iudicium duplex) k spornému pozemku odvolanie

proti rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. , ktorý konštatoval, že

je výlučný vlastník sporného pozemku.“

23. Z pohľadu ústavného súdu a s poukázaním na citované časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia treba predovšetkým zdôrazniť, že napadnuté uznesenie obsahuje

veľmi podrobné zhrnutie skutkového stavu, z ktorého sa pri rozhodovaní vychádzalo, ako aj

podrobnú teoreticko-právnu analýzu problematiky dobromyseľnosti v nadväznosti

na inštitút vydržania vlastníckeho práva.

Prijaté závery sa v rámci skutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej

sťažnosti a z obsahu pripojených listinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne,

ale ani ako zjavne neodôvodnené.

24. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak

by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

25. K sťažnostnej námietke týkajúcej sa procesného pochybenia najvyššieho súdu

spočívajúceho v tvrdení sťažovateľov, že „pokiaľ sa dovolací súd nestotožnil s odklonom

tak, ako ho špecifikovali sťažovatelia v dovolaní, mal ich dovolanie postupom podľa § 448

zamietnuť a nie odmietnuť“, ústavný súd uvádza, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských

práv (napr. , , ).

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

27. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto

k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,

že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci

umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho

výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď

zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného

práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah

(m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie

zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

(napr. , , , , ,

).

28. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (m. m. ).

K namietanému porušeniu práva podľa

29. Sťažovatelia porušenie základného práva podľa odvíjajú

zrejme od porušenia základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) odmietol, konštatuje, že v takom prípade nemohlo ani dôjsť k porušeniu

sťažovateľmi označeného základného práva podľa , a preto aj v tejto

časti bolo treba ich ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

30. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť

podľa a .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019