Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 129/2019
PDF · 236.2 KB
No categories available
I. ÚS 129/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
;
;
a maloletej
, zastúpenej zákonnou zástupkyňou
, všetci právne zastúpení
Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o., Radlinského 29, Dolný Kubín,
v mene ktorej koná JUDr. Róbert Slamka, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 9 Co 145/2017-1123 z 28. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 96/2018 z 11. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , , a maloletej
, zastúpenej zákonnou zástupkyňou , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť
; ;
a maloletej
(ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 145/2017-1123 z 28. septembra 2017
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 96/2018 z 11. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov podali na Okresnom súde Čadca
(ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie, že nehnuteľnosti, pozemky v katastrálnom
území Krásno nad Kysucou (ďalej len „pozemok“) patria do dedičstva po ich právnej
predchodkyni. Okresný súd rozhodol rozsudkom (v poradí šiestym) sp. zn. 9 C 471/1998
z 19. januára 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu sťažovateľov
zamietol.
Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli: „Predmetom uvedeného sporu bolo
určenie spoluvlastníckeho podielu právnej predchodkyne sťažovateľov k nehnuteľnostiam...
v podiele 1/4-ina, a to jednak titulom samotného osvedčenia zo dňa 05.07.1957 zapísaného
do pozemkovej knihy pod č.d. 0351/60, poťažne na základe následnej dobromyseľnej držby
titulom predmetného osvedčenia a uplynutia vydržacej doby ku dňu 01.01.1992 v zmysle
novely OZ č. 509/1991 Zb.
Súd prvej inštancie žalobný návrh sťažovateľov o určenie, že nehnuteľnosti... patria
do dedičstva po ich právnej predchodkyni zamietol, nakoľko mal za to, že právna
predchodkyňa sťažovateľov nebola dobromyseľnou v držbe vecného práva, čo má podľa
názoru súdu dokazovať aj konanie samotnej právnej predchodkyne sťažovateľov, ktorá sa
pôvodným žalobným návrhom podaným v tomto konaní domáhala určenia vecného bremena
- práva prechodu a až následne (po podaní pôvodnej žaloby) sa domáhala určenia
spoluvlastníckeho práva k pozemkom tvoriacim predmet tohto konania. Z tohto dôvodu sa
teda podľa názoru súdu prvej inštancie právna predchodkyňa sťažovateľov nemohla cítiť
byť oprávnenou a dobromyseľnou držiteľkou sporných nehnuteľností.“
3. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský
súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti popísali vzťah právnych predchodcov účastníkov konania,
ako aj okolnosti začiatku sporu týkajúceho sa užívania pozemku. Sťažovatelia uviedli, že
právny predchodca žalovaných v minulosti podal žalobu o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k pozemku, ktorá bola zamietnutá s odôvodnením, že on je
výlučným vlastníkom pozemku. Podľa názoru sťažovateľov „Z vykonaného dokazovania
bolo preukázané, že predmetné parcely tvoriace pôvodný spoločný dvor (EN parcela
č. sa užívali právnymi predchodcami sporových strán spoločne...
To, že právna predchodkyňa sťažovateľov podala pôvodne žalobu o zriadenie
vecného bremena napokon malo svoj dôvod a síce, že na podanie takejto žaloby bola
vyzvaná zo strany Mestského úradu Krásno nad Kysucou z roku 1998, nakoľko právny
predchodca žalovaných hodlal predmetnú parcelu oplotiť a tým trvale zabrániť v jej užívaní
a prechode.
Sme toho názoru, že právne posúdenie veci v tom, že právna predchodkyňa svojim
konaním, že vo veci nepodala hneď na začiatku žalobu o určenie vlastníckeho práva, je
vo vzťahu k určeniu jej vlastníckeho práva, posúdením neprimerane tvrdým a arbitrárnym.
Ak právna predchodkyňa podľa našich tvrdení mala vlastnícke právo v žalovanom podiele
nadobudnúť na základe vydržania ešte pred týmto dátumom, t. j. ešte pred podaním
pôvodnej žaloby dňa 30.03.1998, je názor, že vlastnícke právo stratila svojim konaním,
resp. že jej držba nebola oprávnená, názorom nesprávnym a nezákonným.“.
4. Sťažovatelia porušenie už označených práv vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu odvíjajú najmä od skutočnosti, že podľa ich názoru „... krajský súd však
vôbec neposudzovali otázku držby a prípadného vydržania vlastníckeho práva právnou
predchodkyňou sťažovateľov v období od 05.07.1957 do 01.01.1992 vo väzbe
na konštatovanie existencie perfektného titulu nadobudnutia a existencii nerušeného
faktického stavu k držanej veci (užívanie spoločného dvora) a to v zmysle záverov
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR pre danú oblasť právnej úpravy.
...Krajský súd.... dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko nesprávne
s konštantnou judikatúrou a právnou úpravou zákona č. 40/1964 Zb. v znení novely
č. 509/1991 Zb. (§ 129, § 130 a § 134) posúdil držbu právnej predchodkyne sťažovateľov
vo vzťahu k existencii objektívneho právneho titulu nadobudnutia a preukázaného
nerušeného užívania sporných pozemkov právnou predchodkyňou od 05.07.1957
do 01.01.1992.“.
5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie,
o ktorom najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v podstate
zotrvali na svojej právnej argumentácii a naďalej tvrdia, že «Ak právna predchodkyňa
sťažovateľov na základe riadneho titulu nadobudnutia a nerušeného ďalšieho faktického
(užívacieho stavu) nehnuteľnosť dobromyseľne držala a vzhľadom na zmeny v právnych
predpisoch platných v čase od roku 1957 (rok vstupu právnej predchodkyne do držby)
a následného plynutia zákonnej vydržacej doby, nadobudla vlastnícke (spoluvlastnícke)
právo k nehnuteľnej veci (pozemku) na základe vydržania k 01.01.1992, nemohla byť tohto
riadne nadobudnutého vecného práva „zbavená“ tým, že až po uplynutí vydržacej doby
podala v roku 1998 nesprávne formulovaný žalobný návrh.».
6. Vo vzťahu k porušeniu práv najvyšším súdom sťažovatelia uviedli: „Najvyšší súd
SR uznesením... dovolanie sťažovateľov s poukazom na § 447, písm. c) CSP odmietol,
nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Domnievame
sa, že Najvyšší súd SR tu rozhodol procesné nesprávne, nakoľko Najvyšší súd v predmetnom
rozhodnutí v odseku 13 konštatoval, že sťažovatelia zákonu zodpovedajúcim spôsobom
vymedzili právnu otázku, riešením ktorej sa odvolací súd podľa ich názoru odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo by samo o sebe malo zakladať
prípustnosť takéhoto dovolania podľa § 421, ods. 1, písm. a) CSP a v ďalšom pokiaľ sa
dovolací súd nestotožnil s odklonom tak, ako ho špecifikovali sťažovatelia v dovolaní,
mal ich dovolanie postupom podľa § 448 zamietnuť a nie odmietnuť tak, ako sa tomu stalo
v tomto prípade.“
7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľov , , a
priznané v čl. 46 ods. 1, čl. 20, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn: 3Cdo 96/2018 zo dňa 11.10.2018 a rozsudkom Krajského súdu Žilina
sp. zn.:9Co/145/2017-l 123 zo dňa 28.09.2017 porušené boli.
2. Ústavný súd SR uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Cdo 96/2018 zo dňa
11.10.2018 a rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 9Co/145/2017-1123 zo dňa
28.09.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľom... trovy právneho zastúpenia...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
14. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
16. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil
(akcentujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54),
t. j., že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľom
lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku)
krajského súdu (m. m. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
18. Sťažovateľom sa s ohľadom na výsledok konania pred všeobecnými súdmi síce
môže javiť odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu ako nedostatočné,
resp. nezaoberajúce sa podstatnými okolnosťami prípadu, avšak vzhľadom na dĺžku celého
konania je rozsah prieskumu krajského súdu (ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu)
postačujúci a ústavne udržateľný.
19. Krajský súd postupoval v zmysle § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), pokiaľ v odôvodnení
napadnutého rozsudku odkázal na správnosť rozsudku okresného súdu. V nadväznosti
na túto skutočnosť je nutné uviesť, že úlohou okresného súdu (a následne aj krajského súdu
a najvyššieho súdu) bolo rozhodnúť iba o tom, či právna predchodkyňa sťažovateľov bola
dobromyseľnou v tom, že jej patrí právo.
Pokiaľ krajský súd postupoval zákonným spôsobom (t. j. v zmysle § 387 ods. 2
CSP), nemôže ústavný súd takýto postup vyhodnotiť ako nedostatočný alebo svojvoľný.
K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
20. Ústavnú sťažnosť aj v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ťažiskom námietok sťažovateľov proti napadnutému uzneseniu je ich nesúhlas
s právnou argumentáciou najvyššieho súdu v otázke preukázania dobromyseľnosti držby ich
právnej predchodkyne.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil záver
napadnutého uznesenia o tom, prečo nie je dovolanie sťažovateľov založené na tvrdení,
že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prípustné.
21. Ústavný súd preskúmal aj priložené dovolanie sťažovateľov a konštatuje, že
na preukázanie odklonu rozhodovania krajského súdu uviedli sťažovatelia tri rozsudky
najvyššieho súdu.
Ústavný súd z napadnutého uznesenia ďalej zistil, že najvyšší súd sa zaoberal
tvrdeným odklonom v napadnutom rozsudku krajského súdu, a pritom dostatočne odôvodnil
(body 14.1 – 14.3 napadnutého uznesenia) záver o tom, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
22. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Dobrá viera
držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť,
teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie
ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby
a potom po celý priebeh vydržacej doby.
V danom prípade zo spisu vyplýva, že poručiteľka sa žalobou doručenou
prvoinštančnému súdu 30. marca 1998 domáhala určenia, že ako oprávnená z vecného
bremena zaťažujúceho sporný pozemok má právo prechádzať cez túto nehnuteľnosť.
V žalobe vyslovene uviedla, že dlhoročne využívala svoje právo prechodu cez sporný
pozemok. Aj svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení odôvodňovala tým, že
inak (ak by nebolo vyhovené jej žalobe) by bolo ohrozené jej právo prechodu cez pozemok
žalovaného. Nijakým spôsobom sa v tejto žalobe nevyjadrila, že je spoluvlastníčkou
sporného pozemku. Neznamená preto odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (logický) záver súdov, že ak by poručiteľka skutočne bola subjektívne presvedčená, že
do držby sporného pozemku vstúpila už na základe osvedčenia Č.d. 0351/60 a že dňom
1. januára 1992 ju treba považovať za (spolu)vlastníčku sporného pozemku, neobrátila by
sa na súd v roku 1998 so žalobou o určenie, že je oprávnená z vecného bremena (vecného
práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve niekoho iného). Podobne nepredstavuje odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu právna úvaha odvolacieho súdu, podľa
ktorej ak by sa poručiteľka skutočne domnievala, že sporný pozemok drží ako
(spolu)vlastníčka), podala by v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva (majúcemu povahu tzv. iudicium duplex) k spornému pozemku odvolanie
proti rozsudku Okresného súdu Čadca sp. zn. 6 C 494/1995, ktorý konštatoval, že
je výlučný vlastník sporného pozemku.“
23. Z pohľadu ústavného súdu a s poukázaním na citované časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia treba predovšetkým zdôrazniť, že napadnuté uznesenie obsahuje
veľmi podrobné zhrnutie skutkového stavu, z ktorého sa pri rozhodovaní vychádzalo, ako aj
podrobnú teoreticko-právnu analýzu problematiky dobromyseľnosti v nadväznosti
na inštitút vydržania vlastníckeho práva.
Prijaté závery sa v rámci skutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej
sťažnosti a z obsahu pripojených listinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne,
ale ani ako zjavne neodôvodnené.
24. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak
by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
25. K sťažnostnej námietke týkajúcej sa procesného pochybenia najvyššieho súdu
spočívajúceho v tvrdení sťažovateľov, že „pokiaľ sa dovolací súd nestotožnil s odklonom
tak, ako ho špecifikovali sťažovatelia v dovolaní, mal ich dovolanie postupom podľa § 448
zamietnuť a nie odmietnuť“, ústavný súd uvádza, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských
práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
27. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto
k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,
že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci
umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho
výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď
zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita
a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného
práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah
(m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie
zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012,
28. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
29. Sťažovatelia porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy odvíjajú
zrejme od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) odmietol, konštatuje, že v takom prípade nemohlo ani dôjsť k porušeniu
sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto aj v tejto
časti bolo treba ich ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019