Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 350/2019
PDF · 198.91 KB
No categories available
II. ÚS 350/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpenej advokátom JUDr. Dávidom Nagyom, LL.M., Kukučínova 8, Nové Zámky,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sd 107/2011-333
z 29. októbra 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 7/2019
z 24. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 43 Sd 107/2011-333 z 29. októbra 2018 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 7/2019 z 24. júla 2019 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len
„Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 71612564760 z 11. októbra 2012 (ďalej len
„rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku“) priznala sťažovateľke nárok na invalidný
dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti „vykonávať zárobkovú činnosť na 60 %“.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu o priznaní invalidného dôchodku opravný
prostriedok, pretože sa domnievala, že miera jej invalidity je vyššia, ako určila Sociálna
poisťovňa.
Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom – v poradí
tretím – potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku, ako aj
s tým súvisiace rozhodnutia (zvyšovanie sumy invalidného dôchodku).
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd a následne aj najvyšší súd napadnuté
rozsudky odôvodňovali najmä správou posudkového lekára a znaleckým posudkom, avšak
bez toho, aby sa riadne vysporiadali s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa ich
hodnovernosti a presnosti. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „... opakovane
namietal, že napriek jeho písomnej žiadosti zo dňa 06.05.2015 mu SP nezabezpečila
tlmočníka z maďarského jazyka do slovenského jazyka. Tým pádom je spochybniteľný celý
obsah zápisnice lekárskej správy zo dňa 12.05.2015, nakoľko sťažovateľ nie vždy rozumel
otázkam posudkového lekára. Sťažovateľ ďalej spochybňoval objektívnosť Lekárskej správy
predloženej SP, už len na základe vlastnej skúsenosti, keď jeho vrodený zdravotný hendikep
bol v minulosti vyhodnotený rôznym spôsobom. Z uvedených dôvodov namietal
hodnovernosť tohto dôkazu.
Ďalej... sťažovateľ počas celého konania namietal závery znaleckého posudku, a to
najmä subjektívnosť hodnotenia a tú skutočnosť, že vzhľadom na jeho zdravotnú vadu, mal
súd stanoviť znalca (aj) z odvetvia ortopédie. Za týmto účelom podal sťažovateľ
dňa 08.07.2013 žiadosť o vyhotovenie ďalšieho znaleckého posudku, ktorá žiadosť však
bola zamietnutá.“
4. Sťažovateľka porušenie svojich práv odvodzuje z toho, že krajský súd a najvyšší
súd „... svoje závery zakladali na nedostatočne zistenom základe, vychádzali pritom
zo spochybniteľnej lekárskej správy, nedostatočného znaleckého posudku, pričom
na sťažovateľom navrhované a predkladané dôkazy (lekárske správy) nebrali ohľad“.
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48
ods. 2 ústavy) sťažovateľka odôvodnila tým, že „... vo výrokovej časti Rozsudku sp. zn.
43Sd/107/2011-192, zo dňa 09.07.2013 sa dopustil procesnej chyby tým, že jednotlivé
napadnuté rozhodnutia SP neposúdil individuálne, ale spoločne. KSTT rozsudkom sp. zn.
43Sd/107/2011-264 zo dňa 12.10.2015 dopustil tej istej procesnej chyby, keď posudzoval
jednotlivé rozhodnutia SP spoločne v jednom výroku. Rozsudkom sp. zn. 43Sd/107/201-333
zo dňa 29.10.2018 napokon KSTT potvrdil jednotlivé rozhodnutia SP procesné správne.
Uvedený postup KSTT spôsobil prieťahy v konaní v trvaní 5 rokov.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „1. Základné právo ... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/7/2019 zo dňa 24.07.2019
ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 43Sd/107/2011-333
zo dňa 29.10.2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9So/7/2019 zo dňa 24.07.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo ... čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského
súdu v Trnave počas súdneho konania so č. k. 43Sd/107/2011 porušené bolo.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000,-eur.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.
15. Porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva
na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľka vníma najmä v odmietnutí súdov
vykonať ňou navrhovaný dôkaz (znalecký posudok z odvetvia ortopédie) a vo vyhodnotení
dôkazov (správa posudkového lekára, znalecký posudok). Porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) sťažovateľka
odôvodnila neefektívnym postupom krajského súdu.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
16. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu označených práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu.
17. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
18. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky
podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,
že sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu využila.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
19. Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že sťažovateľka sa v konaní
pred správnymi súdmi domáhala nestranného posúdenia svojho zdravotného stavu
znaleckým dokazovaním, pretože podľa jej názoru lekárska správa posudkového lekára
nebola objektívna a vykonané znalecké dokazovanie bolo nedostatočné (pokiaľ nebolo
doplnené znaleckým dokazovaním z odboru ortopédie).
20. Ústavnú sťažnosť je potrebné v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba nesporne
považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci, ich
ústavnoprávny rozmer a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého
porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08, II. ÚS 227/2019).
21. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
22. V intenciách uvedeného pristúpil ústavný súd k preskúmaniu obsahu
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon právomocí vo veci
rozhodujúceho najvyššieho súdu zodpovedá limitom sťažovateľkou uplatnených článkov
ústavy a dohovoru.
23. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd
preskúmal správu posudkového lekára, ako aj znalecký posudok a v relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Pre posúdenie nároku na invalidný
dôchodok je podstatnou otázka vplyvu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na
schopnosť výkonu zárobkovej činnosti. Posudkoví lekári, ktorí vyhotovili posudky tak pred
vydaním preskúmavaného rozhodnutia odporkyňou ako aj po podaní opravného prostriedku
postupovali v súlade so zákonom. V posudkoch zohľadnili objektívnymi nálezmi preukázané
zdravotne ťažkosti navrhovateľky, pričom zhodne vyhodnotili, že ani pre poruchy osobnosti
ani pre pridružené ochorenia miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zatiaľ
nedosahuje viac ako 60 %.“
24. Najvyšší súd vo vzťahu k navrhovanému doplneniu znaleckého dokazovania
uviedol: „Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že v konaní
o preskúmanie rozhodnutia odporkyne podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (OSP) súd v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutí vo vzťahu ku skutkovému
stavu, ktorý existoval ku dňu vydania preskúmavaných rozhodnutí odporkyne (§ 250i ods. 1
v spojení s § 2501 ods. 2 OSP), hoci zákon nevylučuje možnosť, aby odporkyňa na základe
ďalších dôkazov prehodnotila svoje rozhodnutia: taká možnosť však nie je bez ďalšieho
dôvodom na opakované posúdenie zdravotného stavu v prípade predkladania novších
a novších lekárskych nálezov a dôvodom na zrušenie rozhodnutí odporkyne, ktoré v čase ich
vydania na základe riadneho zistenia skutočného stavu zodpovedali zákonu.“
25. K tvrdeniu sťažovateľky o neobjektívnosti správy posudkového lekára najvyšší
súd uviedol: „... posudkoví lekári zhodnotili zdravotný stav v súlade so všeobecným
posudkovým hľadiskom, úplne a objektívne, svoj záver o rozhodujúcom zdravotnom
postihnutí a miere poklesu schopnosti navrhovateľky vykonávať zárobkovú činnosť logicky
a presvedčivo odôvodnili, pričom ich závery nie sú v rozpore s nálezmi odborných
lekárov...“
26. Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj prílohy ústavnej
sťažnosti (správu posudkového lekára, znalecký posudok, rôzne lekárske správy,
predchádzajúce rozhodnutia) a konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli
v rozpore so závermi najvyššieho súdu ani v rozpore s princípmi spravodlivého procesu.
Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Najvyšší súd ako súd odvolací v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne vyjadril
dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu potvrdil.
27. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 465/2017, I. ÚS 129/2019) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
28. Podľa slov sťažovateľky po priznaní nároku na invalidný dôchodok z roku 2012
na základe jej odvolania rozhodol krajský súd prvýkrát rozsudkom č. k. 43 Sd 107/2011-192
z 9. júla 2013 (ďalej len „prvý rozsudok“). Proti prvému rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 So 119/2013
z 26. novembra 2014 tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil z dôvodu,
že o súvisiacich rozhodnutiach Sociálnej poisťovne (postupné zvyšovanie sumy invalidného
dôchodku) mal krajský súd rozhodnúť individuálne. Krajský súd rozsudkom
č. k. 43 Sd 107/2011-264 z 12. októbra 2015 (ďalej len „druhý rozsudok“) rozhodol
druhýkrát a na základe ďalšieho odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením
sp. zn. 9 So 54/2016 z 13. decembra 2017 opätovne zrušil druhý rozsudok krajského súdu
a vrátil na ďalšie konanie z rovnakého dôvodu, ako tomu bolo v prípade prvého rozsudku
krajského súdu. Krajský súd o nároku na invalidný dôchodok a jednotlivých rozhodnutiach
Sociálnej poisťovne vo veci sťažovateľky rozhodol individuálne až napadnutým rozsudkom.
V uvedenom postupe krajského súdu vidí sťažovateľka porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
29. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochrana základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i právu na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v konaní pred ústavným
súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv
ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. II. ÚS 204/03,
IV. ÚS 102/05, IV. ÚS 637/2013, II. ÚS 518/2014). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. II. ÚS 55/02, IV. ÚS 223/2010, IV. ÚS 149/2018, II. ÚS 464/2018). Tento právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(Obluk proti Slovenskej republike, rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63).
30. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľka sa so svojou
ústavnou sťažnosťou v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy obrátila na ústavný súd v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu
k namietanému postupu krajského súdu nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel,
a preto je potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú
(m. m. II. ÚS 121/2019).
31. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, a preto odmietol ústavnú sťažnosť ako celok z dôvodu
podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej
sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v ústavnej sťažnosti (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu