Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 350/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpenej advokátom JUDr. Dávidom Nagyom, LL.M., Kukučínova 8, Nové Zámky,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -333

z 29. októbra 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

ktorou namietala porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -333 z 29. októbra 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júla 2019 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len

„Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 71612564760 z 11. októbra 2012 (ďalej len

„rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku“) priznala sťažovateľke nárok na invalidný

dôchodok z dôvodu poklesu schopnosti „vykonávať zárobkovú činnosť na 60 %“.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu o priznaní invalidného dôchodku opravný

prostriedok, pretože sa domnievala, že miera jej invalidity je vyššia, ako určila Sociálna

poisťovňa.

Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom – v poradí

tretím – potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku, ako aj

s tým súvisiace rozhodnutia (zvyšovanie sumy invalidného dôchodku).

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd a následne aj najvyšší súd napadnuté

rozsudky odôvodňovali najmä správou posudkového lekára a znaleckým posudkom, avšak

bez toho, aby sa riadne vysporiadali s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa ich

hodnovernosti a presnosti. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „... opakovane

namietal, že napriek jeho písomnej žiadosti zo dňa 06.05.2015 mu SP nezabezpečila

tlmočníka z maďarského jazyka do slovenského jazyka. Tým pádom je spochybniteľný celý

obsah zápisnice lekárskej správy zo dňa 12.05.2015, nakoľko sťažovateľ nie vždy rozumel

otázkam posudkového lekára. Sťažovateľ ďalej spochybňoval objektívnosť Lekárskej správy

predloženej SP, už len na základe vlastnej skúsenosti, keď jeho vrodený zdravotný hendikep

bol v minulosti vyhodnotený rôznym spôsobom. Z uvedených dôvodov namietal

hodnovernosť tohto dôkazu.

Ďalej... sťažovateľ počas celého konania namietal závery znaleckého posudku, a to

najmä subjektívnosť hodnotenia a tú skutočnosť, že vzhľadom na jeho zdravotnú vadu, mal

súd stanoviť znalca (aj) z odvetvia ortopédie. Za týmto účelom podal sťažovateľ

dňa 08.07.2013 žiadosť o vyhotovenie ďalšieho znaleckého posudku, ktorá žiadosť však

bola zamietnutá.“

4. Sťažovateľka porušenie svojich práv odvodzuje z toho, že krajský súd a najvyšší

súd „... svoje závery zakladali na nedostatočne zistenom základe, vychádzali pritom

zo spochybniteľnej lekárskej správy, nedostatočného znaleckého posudku, pričom

na sťažovateľom navrhované a predkladané dôkazy (lekárske správy) nebrali ohľad“.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48

ods. 2 ) sťažovateľka odôvodnila tým, že „... vo výrokovej časti Rozsudku sp. zn.

-192, zo dňa 09.07.2013 sa dopustil procesnej chyby tým, že jednotlivé

napadnuté rozhodnutia SP neposúdil individuálne, ale spoločne. KSTT rozsudkom sp. zn.

-264 zo dňa 12.10.2015 dopustil tej istej procesnej chyby, keď posudzoval

jednotlivé rozhodnutia SP spoločne v jednom výroku. Rozsudkom sp. zn. -333

zo dňa 29.10.2018 napokon KSTT potvrdil jednotlivé rozhodnutia SP procesné správne.

Uvedený postup KSTT spôsobil prieťahy v konaní v trvaní 5 rokov.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „1. Základné právo ... podľa Slovenskej

republiky a čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.07.2019

ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.: -333

zo dňa 29.10.2018 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 24.07.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo ...

a čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského

súdu v Trnave počas súdneho konania so č. k. porušené bolo.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000,-eur.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

III.

15. Porušenie základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľka vníma najmä v odmietnutí súdov

vykonať ňou navrhovaný dôkaz (znalecký posudok z odvetvia ortopédie) a vo vyhodnotení

dôkazov (správa posudkového lekára, znalecký posudok). Porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( ) sťažovateľka

odôvodnila neefektívnym postupom krajského súdu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

16. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu označených práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu.

17. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

18. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky

podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,

že sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu využila.

K namietanému porušeniu práva podľa a

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

19. Podstatou sťažnostnej argumentácie je, že sťažovateľka sa v konaní

pred správnymi súdmi domáhala nestranného posúdenia svojho zdravotného stavu

znaleckým dokazovaním, pretože podľa jej názoru lekárska správa posudkového lekára

nebola objektívna a vykonané znalecké dokazovanie bolo nedostatočné (pokiaľ nebolo

doplnené znaleckým dokazovaním z odboru ortopédie).

20. Ústavnú sťažnosť je potrebné v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba nesporne

považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci, ich

ústavnoprávny rozmer a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého

porušenie sa namieta (, ).

21. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

22. V intenciách uvedeného pristúpil ústavný súd k preskúmaniu obsahu

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, aby posúdil, či výkon právomocí vo veci

rozhodujúceho najvyššieho súdu zodpovedá limitom sťažovateľkou uplatnených článkov

a dohovoru.

23. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd

preskúmal správu posudkového lekára, ako aj znalecký posudok a v relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Pre posúdenie nároku na invalidný

dôchodok je podstatnou otázka vplyvu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na

schopnosť výkonu zárobkovej činnosti. Posudkoví lekári, ktorí vyhotovili posudky tak pred

vydaním preskúmavaného rozhodnutia odporkyňou ako aj po podaní opravného prostriedku

postupovali v súlade so zákonom. V posudkoch zohľadnili objektívnymi nálezmi preukázané

zdravotne ťažkosti navrhovateľky, pričom zhodne vyhodnotili, že ani pre poruchy osobnosti

ani pre pridružené ochorenia miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zatiaľ

nedosahuje viac ako 60 %.“

24. Najvyšší súd vo vzťahu k navrhovanému doplneniu znaleckého dokazovania

uviedol: „Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že v konaní

o preskúmanie rozhodnutia odporkyne podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku súd v zásade preskúmava zákonnosť rozhodnutí vo vzťahu ku skutkovému

stavu, ktorý existoval ku dňu vydania preskúmavaných rozhodnutí odporkyne (§ 250i ods. 1

v spojení s ), hoci zákon nevylučuje možnosť, aby odporkyňa na základe

ďalších dôkazov prehodnotila svoje rozhodnutia: taká možnosť však nie je bez ďalšieho

dôvodom na opakované posúdenie zdravotného stavu v prípade predkladania novších

a novších lekárskych nálezov a dôvodom na zrušenie rozhodnutí odporkyne, ktoré v čase ich

vydania na základe riadneho zistenia skutočného stavu zodpovedali zákonu.“

25. K tvrdeniu sťažovateľky o neobjektívnosti správy posudkového lekára najvyšší

súd uviedol: „... posudkoví lekári zhodnotili zdravotný stav v súlade so všeobecným

posudkovým hľadiskom, úplne a objektívne, svoj záver o rozhodujúcom zdravotnom

postihnutí a miere poklesu schopnosti navrhovateľky vykonávať zárobkovú činnosť logicky

a presvedčivo odôvodnili, pričom ich závery nie sú v rozpore s nálezmi odborných

lekárov...“

26. Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj prílohy ústavnej

sťažnosti (správu posudkového lekára, znalecký posudok, rôzne lekárske správy,

predchádzajúce rozhodnutia) a konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli

v rozpore so závermi najvyššieho súdu ani v rozpore s princípmi spravodlivého procesu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

Najvyšší súd ako súd odvolací v napadnutom rozsudku jasne a zrozumiteľne vyjadril

dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu potvrdil.

27. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (m. m. ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa

28. Podľa slov sťažovateľky po priznaní nároku na invalidný dôchodok z roku 2012

na základe jej odvolania rozhodol krajský súd prvýkrát rozsudkom č. k. -192

z 9. júla 2013 (ďalej len „prvý rozsudok“). Proti prvému rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. novembra 2014 tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil z dôvodu,

že o súvisiacich rozhodnutiach Sociálnej poisťovne (postupné zvyšovanie sumy invalidného

dôchodku) mal krajský súd rozhodnúť individuálne. Krajský súd rozsudkom

č. k. -264 z 12. októbra 2015 (ďalej len „druhý rozsudok“) rozhodol

druhýkrát a na základe ďalšieho odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 13. decembra 2017 opätovne zrušil druhý rozsudok krajského súdu

a vrátil na ďalšie konanie z rovnakého dôvodu, ako tomu bolo v prípade prvého rozsudku

krajského súdu. Krajský súd o nároku na invalidný dôchodok a jednotlivých rozhodnutiach

Sociálnej poisťovne vo veci sťažovateľky rozhodol individuálne až napadnutým rozsudkom.

V uvedenom postupe krajského súdu vidí sťažovateľka porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.

29. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochrana základnému právu

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , ako i právu na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v konaní pred ústavným

súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv

ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. ,

, , ). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(napr. , , , ). Tento právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(Obluk proti Slovenskej republike, rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63).

30. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľka sa so svojou

ústavnou sťažnosťou v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

obrátila na ústavný súd v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu

k namietanému postupu krajského súdu nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel,

a preto je potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú

(m. m. ).

31. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, a preto odmietol ústavnú sťažnosť ako celok z dôvodu

podľa a . Vzhľadom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v ústavnej sťažnosti (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu