Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 151/2019
PDF · 295.63 KB
No categories available
I. ÚS 151/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku a Miroslava
Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 476/2017 z 30. januára 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 146/2018
z 18. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 476/2017 z 30. januára 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 146/2018 z 18. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 6. októbra 2016 sa sťažovateľ
ako otec maloletej dcéry , (ďalej len „maloletá“), domáhal
zníženia výživného zo sumy 350 € mesačne na sumu 100 € mesačne.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 P 161/2016 z 2. mája 2017 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa na zníženie výživného na maloletú
zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania.
4. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal nárok na náhradu trov konania.
5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
6. Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nesúhlasí. Podľa jeho názoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv garantovaných
ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom, keďže obe rozhodnutia sú neodôvodnené,
nepreskúmateľné a arbitrárne.
7. Napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza podľa názoru sťažovateľa
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje,
že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
neúplne zistil skutočný stav veci a napokon nesprávnym procesným postupom mal
sťažovateľovi znemožniť uskutočňovať procesné práva v takej intenzite, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že okresný súd a krajský súd nesprávne
zistili skutkový stav veci tým, že nevykonali všetky potrebné dôkazy navrhované
sťažovateľom, konkrétne, že si neobstarali spisové materiály Okresného súdu Stará
Ľubovňa vo veci sp. zn. 2 P 38/2013 a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.
20 CoP 31/2014, ktoré v zmysle § 204 CSP neprečítali alebo neoboznámili. Sťažovateľ
ďalej argumentuje, že krajský súd pri rozhodovaní v rozpore s § 385 ods. 1 CSP vychádzal
aj zo zápisnice z pojednávania Krajského súdu v Prešove (vo veci sp. zn. 20 CoP 31/2014)
z 23. júna 2016, teda doplnil dokazovanie o túto zápisnicu predloženú sťažovateľom spolu
s odvolaním, a to bez nariadenia pojednávania v rámci odvolacieho konania. Okresný súd
a krajský súd podľa sťažovateľa vôbec neprihliadli na to, že Krajský súd v Prešove
pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 20 CoP 31/2014 vychádzal iba zo skutkového a právneho
stavu zisteného Okresným súdom Stará Ľubovňa k 25. septembru 2014, t. j. Okresný súd
Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 38/2013, ako aj Krajský súd v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 31/2014 vzali podľa názoru sťažovateľa do úvahy iba
fakt, že sťažovateľ má vyživovaciu povinnosť len voči dvom deťom z prvého manželstva
(medzi ktoré patrí aj maloletá), a nie aj voči ďalším dvom deťom z druhého manželstva.
Sťažovateľ pritom zdôrazňuje, že pri predchádzajúcom určovaní výšky výživného
na maloletú (rozhodnutiami Okresného súdu Stará Ľubovňa vo veci sp. zn. 2 P 38/2013
a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 20 CoP 31/2014, z ktorých pri rozhodovaní
vychádzal aj krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku) sa neprihliadalo na jeho ďalšie
vyživovacie povinnosti (voči ďalším dvom deťom a druhej manželke, ktorá je v súčasnosti
na rodičovskej dovolenke).
9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v zásade
uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení nevysporiadal s jeho argumentáciou
obsiahnutou v dovolaní, konkrétne s tvrdením, že „...odvolací súd vo svojom napadnutom
rozsudku oprel svoje rozhodnutie o nový dôkaz a to o zápisnicu z pojednávania zo dňa
23.06.2016 vo veci vedenej Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 20CoP/31/2014, ktorá
bola priložená k odvolaniu sťažovateľom, čím doplnil dokazovanie, a preto mal riadne
vykonať tento dôkaz na pojednávaní a prejednať odvolanie sťažovateľa a rozhodnúť o ňom
na pojednávaní.“. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
tento odmietol jeho dovolanie, za nesprávne a svojvoľné, teda také, ktorým došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň namieta porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa
čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „od doby 01.05.2017,
t. j. od kedy navrhoval na pojednávaní dňa 02.05.2017 znížiť výživné, do dnešného dňa
vyplatil na základe rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 2P/38/2013-404 zo dňa
25.09.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 20CoP/31/2014-571,
zo dňa 23.06.2016, každý mesiac výživné pre maloletú dcéru vo výške 350 EUR, čím
v dôsledku toho stratil možnosť slobodne užívať a disponovať s finančnými prostriedkami,
resp. použiť ich pre ďalšie nevyhnutné účely sťažovateľa.“.
11. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„Základné právo ... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 146/2018,
zo dňa 18.10.2018, a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP/476/2017-128,
zo dňa 30.01.2018, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 146/2018,
zo dňa 18.10.2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11CoP/476/2017-128,
zo dňa 30.01.2018, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.“
II.
12. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
11. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
20. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
III.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že medzi
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08),
a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
22. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05).
22.1 Ústavný súd preto nepreskúmava a neposudzuje právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani nepreskúmava,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd
nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je
chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba
v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.
22.2 Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
23. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil k skúmaniu, či právny názor vyslovený
v napadnutom rozsudku krajského súdu a napadnutom uznesení najvyššieho súdu je
z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
24. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil,
že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne
zistil skutočný stav veci tým, že nevykonal sťažovateľom navrhovaný dôkaz, a napokon
nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi v priebehu odvolacieho konania
uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Tieto námietky sú však v rovine všeobecného
práva a nemajú ústavnoprávny rozmer.
25. V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že podľa konštantnej
judikatúry posudzuje napadnuté rozhodnutie iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení krajského súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu (ktorý
posudzoval vo vzájomnej súvislosti s obsahom rozsudku okresného súdu) dospel k záveru,
že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V
zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so
zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
27. Pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu
a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvoinštančné
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvoinštančného, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
28. Možno konštatovať, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom
aplikoval a interpretoval § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď konštatoval, že v danom
prípade neboli u sťažovateľa ako otca maloletej naplnené dôvody majúce za následok
zmenu rozhodnutia o výživnom v zmysle zníženia výživného na maloletú. Rozhodnutie
krajského súdu, že existencia ďalších dvoch vyživovacích povinností voči dvom maloletým
deťom, ktoré sa sťažovateľovi narodili v druhom manželstve, a vyživovacej povinnosti voči
manželke, ktorá je toho času na rodičovskej dovolenke, na ktorú sťažovateľ poukazoval vo
svojom návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti voči maloletej a ktorá bola v čase
rozhodovania Krajského súdu v Prešove (ktoré predchádzalo rozhodovaniu o výživnom na
maloletú napadnutým rozsudkom krajského súdu) tomuto súdu známa na základe prednesu
právneho zástupcu sťažovateľa na pojednávaní, ktoré sa vo veci sp. zn. 20 CoP 31/2014
konalo na Krajskom súde v Prešove 23. júna 2016, nemôže predstavovať dôvod zakladajúci
zásadnú zmenu pomerov na strane sťažovateľa ako otca maloletej po poslednej úprave
výživného na maloletú, nepovažuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne.
29. Krajský súd postupoval rovnako ústavne akceptovateľným spôsobom, keď
o odvolaní sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa § 385 ods. 1 CSP
v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len
„CMP“) na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Z obsahu
rozsudku okresného súdu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je
zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd.
Svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní s okresným súdom na žiadnych „nových“
skutkových a právnych záveroch. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku
poukázal na zápisnicu z pojednávania, ktoré sa vo veci sp. zn. 20 CoP 31/2014 konalo
na Krajskom súde v Prešove 23. júna 2016 a ktorá bola krajskému súdu predložená
sťažovateľom až s odvolaním proti rozsudku okresného súdu, neznamená, že krajský súd
rozhodol na základe nových skutkových záverov, keďže informácie obsiahnuté
v predmetnej zápisnici boli známe už okresnému súdu, a to z vyjadrení matky maloletej
prednesených v konaní pred okresným súdom, ktoré sťažovateľ v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie nepoprel, a teda okresný súd nemal dôvod pochybovať o ich
pravdivosti.
30. Taktiež neopodstatnená je námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej krajský súd
nedostatočne zistil skutočný stav veci tým že si neobstaral spisové materiály Okresného
súdu Stará Ľubovňa vo veci sp. zn. 2 P 38/2013 a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.
31. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva
32. Ako je z už uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský
súd sťažovateľovi podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú
odpoveď na otázku, prečo jeho návrhu na zníženie výživného na maloletú nebolo možné
vyhovieť. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
rozsudku okresného súdu (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 387 ods. 2 CSP), ale primerane
reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa a svoj rozsudok zákonným spôsobom (§ 2
ods. 1 CMP v spojení s § 220 ods. 2 CSP) odôvodnil.
33. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, je ústavný súd toho názoru, že niet
žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
34. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo podľa
sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení nevysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v dovolaní, v dôsledku čoho považuje sťažovateľ
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také, ktorým došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
35. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane dovolacích konaní.
36. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
37. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
38. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu podľa § 447 písm. c)
CSP. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne
neprípustné, a ústavne konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými jeho dovolacími
námietkami. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je teda
v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo.
39. V rámci skúmania ďalšej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP najvyšší súd skúmal námietky sťažovateľa založené na tvrdení, že rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu sú nedostatočne odôvodnené, trpia vadou zmätočnosti, sú
nesprávne, nepresvedčivé a arbitrárne. Sťažovateľ v dovolaní zároveň namietal nevykonanie
dôkazov a nenariadenie pojednávania pred odvolacím súdom.
40. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je
dostatočne odôvodnený, najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 pod označením R 2/2016,
podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá
zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
a zároveň dodal, že od tohto stanoviska nevidí dôvod sa aj za účinnosti Civilného sporového
poriadku [§ 420 písm. f)] odkloniť. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že „...
Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny
prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorý by bol dôvodom pre
uplatnenie ako výnimky druhej vety stanoviska R 2/2016. Je potrebné prisvedčiť základnej
argumentácii dovolateľa, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. O porušenie tohto práva otca ale v preskúmavanej veci však
nejde.“ (bod 17 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
41. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, ktorými namietal nesprávnosť a nedostatok
skutkových zistení súdov ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový
záver, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
vykonaných dôkazov, najvyšší súd uvádza, že „nesprávne zistenie skutkového stavu
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP a nie je ani relevantným
dovolacím dôvodom, nakoľko nepredstavuje dôvod znemožňujúci realizáciu procesných
práv účastníka konania (pozri judikáty R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,
3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011,
Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu,
lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Právnym
posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov
právneho vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym,
nedostatočným, neúplným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou
spochybňujúcou buď správnosť použitia niektorej právnej normy na daný prípad, alebo
správnosť jej interpretácie.“ (body 21 a 22 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
42. K námietke sťažovateľa, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol, «že v zmysle § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania
nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Z dikcie citovaného ustanovenia
vyplýva, že na prejednanie odvolania, odvolací súd musí nariadiť pojednávanie vždy aj
vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je
nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu
a nie strán sporu. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie zistil náležitým
spôsobom skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť,
nič mu nebráni o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd (ako už bolo vyššie spomenuté) stotožnil
so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Svoje rozhodnutie nezaložil
v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych „nových“ skutkových a právnych
záveroch. Nepovažoval preto za potrebné súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie
zopakovať alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Jeho
postup, keď prejednal odvolanie otca bez nariadenia pojednávania, nebol preto v rozpore
s § 385 ods. 1 CSP. V danom prípade nešlo preto zo strany odvolacieho súdu o nesprávny
postup, ktorý by sa prejavil v porušení § 385 ods. 1 CSP, resp. v porušení práva otca
vyjadriť sa k skutkovým alebo právnym záverom, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní
veci použité, ako to predpokladá ustanovenie § 420 písm. f/ CSP.» (body 23 a 24
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
43. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho
závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
44. V závere k obom napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd
dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa názorom všeobecných súdov v napadnutých
uzneseniach nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
45. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)
46. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
47. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
základných práv procesnej povahy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie časti ústavnej sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich práv hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu) tým istým napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
48. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak
povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
49. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
50. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru) procesnej povahy napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia, a preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd
odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2019