Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 151/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku a Miroslava

Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. januára 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 6. októbra 2016 sa sťažovateľ

ako otec maloletej dcéry , (ďalej len „maloletá“), domáhal

zníženia výživného zo sumy 350 € mesačne na sumu 100 € mesačne.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. mája 2017 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) rozhodol tak, že návrh sťažovateľa na zníženie výživného na maloletú

zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a žiadnemu z účastníkov konania

nepriznal nárok na náhradu trov konania.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktoré

najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

6. Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nesúhlasí. Podľa jeho názoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práv garantovaných

, dohovorom a dodatkovým protokolom, keďže obe rozhodnutia sú neodôvodnené,

nepreskúmateľné a arbitrárne.

7. Napadnutý rozsudok krajského súdu vychádza podľa názoru sťažovateľa

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje,

že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

neúplne zistil skutočný stav veci a napokon nesprávnym procesným postupom mal

sťažovateľovi znemožniť uskutočňovať procesné práva v takej intenzite, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že okresný súd a krajský súd nesprávne

zistili skutkový stav veci tým, že nevykonali všetky potrebné dôkazy navrhované

sťažovateľom, konkrétne, že si neobstarali spisové materiály Okresného súdu Stará

Ľubovňa vo veci sp. zn. a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.

, ktoré v zmysle neprečítali alebo neoboznámili. Sťažovateľ

ďalej argumentuje, že krajský súd pri rozhodovaní v rozpore s vychádzal

aj zo zápisnice z pojednávania Krajského súdu v Prešove (vo veci sp. zn. )

z 23. júna 2016, teda doplnil dokazovanie o túto zápisnicu predloženú sťažovateľom spolu

s odvolaním, a to bez nariadenia pojednávania v rámci odvolacieho konania. Okresný súd

a krajský súd podľa sťažovateľa vôbec neprihliadli na to, že Krajský súd v Prešove

pri rozhodovaní vo veci sp. zn. vychádzal iba zo skutkového a právneho

stavu zisteného Okresným súdom Stará Ľubovňa k 25. septembru 2014, t. j. Okresný súd

Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj Krajský súd v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. vzali podľa názoru sťažovateľa do úvahy iba

fakt, že sťažovateľ má vyživovaciu povinnosť len voči dvom deťom z prvého manželstva

(medzi ktoré patrí aj maloletá), a nie aj voči ďalším dvom deťom z druhého manželstva.

Sťažovateľ pritom zdôrazňuje, že pri predchádzajúcom určovaní výšky výživného

na maloletú (rozhodnutiami Okresného súdu Stará Ľubovňa vo veci sp. zn.

a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. , z ktorých pri rozhodovaní

vychádzal aj krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku) sa neprihliadalo na jeho ďalšie

vyživovacie povinnosti (voči ďalším dvom deťom a druhej manželke, ktorá je v súčasnosti

na rodičovskej dovolenke).

9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v zásade

uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení nevysporiadal s jeho argumentáciou

obsiahnutou v dovolaní, konkrétne s tvrdením, že „...odvolací súd vo svojom napadnutom

rozsudku oprel svoje rozhodnutie o nový dôkaz a to o zápisnicu z pojednávania zo dňa

23.06.2016 vo veci vedenej Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. , ktorá

bola priložená k odvolaniu sťažovateľom, čím doplnil dokazovanie, a preto mal riadne

vykonať tento dôkaz na pojednávaní a prejednať odvolanie sťažovateľa a rozhodnúť o ňom

na pojednávaní.“. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

tento odmietol jeho dovolanie, za nesprávne a svojvoľné, teda také, ktorým došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň namieta porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať majetok podľa

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „od doby 01.05.2017,

t. j. od kedy navrhoval na pojednávaní dňa 02.05.2017 znížiť výživné, do dnešného dňa

vyplatil na základe rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. -404 zo dňa

25.09.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. -571,

zo dňa 23.06.2016, každý mesiac výživné pre maloletú dcéru vo výške 350 EUR, čím

v dôsledku toho stratil možnosť slobodne užívať a disponovať s finančnými prostriedkami,

resp. použiť ich pre ďalšie nevyhnutné účely sťažovateľa.“.

11. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„Základné právo ... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 18.10.2018, a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -128,

zo dňa 30.01.2018, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 18.10.2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -128,

zo dňa 30.01.2018, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.“

II.

12. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

11. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde.

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

20. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

III.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že medzi

obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (),

a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

22. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , , ).

22.1 Ústavný súd preto nepreskúmava a neposudzuje právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani nepreskúmava,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd

nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je

chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba

v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.

22.2 Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

23. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil k skúmaniu, či právny názor vyslovený

v napadnutom rozsudku krajského súdu a napadnutom uznesení najvyššieho súdu je

z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

24. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil,

že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne

zistil skutočný stav veci tým, že nevykonal sťažovateľom navrhovaný dôkaz, a napokon

nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi v priebehu odvolacieho konania

uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Tieto námietky sú však v rovine všeobecného

práva a nemajú ústavnoprávny rozmer.

25. V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že podľa konštantnej

judikatúry posudzuje napadnuté rozhodnutie iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

26. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu (ktorý

posudzoval vo vzájomnej súvislosti s obsahom rozsudku okresného súdu) dospel k záveru,

že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, II.

ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s

procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V

zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so

zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

27. Pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.

, , , ), pretože prvoinštančné

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvoinštančného, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

28. Možno konštatovať, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom

aplikoval a interpretoval a o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď konštatoval, že v danom

prípade neboli u sťažovateľa ako otca maloletej naplnené dôvody majúce za následok

zmenu rozhodnutia o výživnom v zmysle zníženia výživného na maloletú. Rozhodnutie

krajského súdu, že existencia ďalších dvoch vyživovacích povinností voči dvom maloletým

deťom, ktoré sa sťažovateľovi narodili v druhom manželstve, a vyživovacej povinnosti voči

manželke, ktorá je toho času na rodičovskej dovolenke, na ktorú sťažovateľ poukazoval vo

svojom návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti voči maloletej a ktorá bola v čase

rozhodovania Krajského súdu v Prešove (ktoré predchádzalo rozhodovaniu o výživnom na

maloletú napadnutým rozsudkom krajského súdu) tomuto súdu známa na základe prednesu

právneho zástupcu sťažovateľa na pojednávaní, ktoré sa vo veci sp. zn.

konalo na Krajskom súde v Prešove 23. júna 2016, nemôže predstavovať dôvod zakladajúci

zásadnú zmenu pomerov na strane sťažovateľa ako otca maloletej po poslednej úprave

výživného na maloletú, nepovažuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne.

29. Krajský súd postupoval rovnako ústavne akceptovateľným spôsobom, keď

o odvolaní sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa

v spojení s (ďalej len

„CMP“) na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Z obsahu

rozsudku okresného súdu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je

zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd.

Svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní s okresným súdom na žiadnych „nových“

skutkových a právnych záveroch. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku

poukázal na zápisnicu z pojednávania, ktoré sa vo veci sp. zn. konalo

na Krajskom súde v Prešove 23. júna 2016 a ktorá bola krajskému súdu predložená

sťažovateľom až s odvolaním proti rozsudku okresného súdu, neznamená, že krajský súd

rozhodol na základe nových skutkových záverov, keďže informácie obsiahnuté

v predmetnej zápisnici boli známe už okresnému súdu, a to z vyjadrení matky maloletej

prednesených v konaní pred okresným súdom, ktoré sťažovateľ v priebehu konania

pred súdom prvej inštancie nepoprel, a teda okresný súd nemal dôvod pochybovať o ich

pravdivosti.

30. Taktiež neopodstatnená je námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej krajský súd

nedostatočne zistil skutočný stav veci tým že si neobstaral spisové materiály Okresného

súdu Stará Ľubovňa vo veci sp. zn. a Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.

.

31. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva

32. Ako je z už uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský

súd sťažovateľovi podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú

odpoveď na otázku, prečo jeho návrhu na zníženie výživného na maloletú nebolo možné

vyhovieť. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov

rozsudku okresného súdu ( v spojení s ), ale primerane

reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa a svoj rozsudok zákonným spôsobom (§ 2

ods. 1 v spojení s ) odôvodnil.

33. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, je ústavný súd toho názoru, že niet

žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

34. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v dovolaní, v dôsledku čoho považuje sťažovateľ

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také, ktorým došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

35. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane dovolacích konaní.

36. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

37. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

38. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu podľa § 447 písm. c)

. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne

neprípustné, a ústavne konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými jeho dovolacími

námietkami. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je teda

v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo.

39. V rámci skúmania ďalšej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)

najvyšší súd skúmal námietky sťažovateľa založené na tvrdení, že rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu sú nedostatočne odôvodnené, trpia vadou zmätočnosti, sú

nesprávne, nepresvedčivé a arbitrárne. Sťažovateľ v dovolaní zároveň namietal nevykonanie

dôkazov a nenariadenie pojednávania pred odvolacím súdom.

40. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je

dostatočne odôvodnený, najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 pod označením R 2/2016,

podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá

zakladá prípustnosť dovolania podľa ,

a zároveň dodal, že od tohto stanoviska nevidí dôvod sa aj za účinnosti Civilného sporového

poriadku [§ 420 písm. f)] odkloniť. Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že „...

Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny

prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorý by bol dôvodom pre

uplatnenie ako výnimky druhej vety stanoviska R 2/2016. Je potrebné prisvedčiť základnej

argumentácii dovolateľa, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj

právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov

práva na spravodlivý proces. O porušenie tohto práva otca ale v preskúmavanej veci však

nejde.“ (bod 17 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

41. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, ktorými namietal nesprávnosť a nedostatok

skutkových zistení súdov ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový

záver, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie

vykonaných dôkazov, najvyšší súd uvádza, že „nesprávne zistenie skutkového stavu

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle a nie je ani relevantným

dovolacím dôvodom, nakoľko nepredstavuje dôvod znemožňujúci realizáciu procesných

práv účastníka konania (pozri judikáty R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , , , ,

).

Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu,

lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd ( ). Právnym

posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu

príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov

právneho vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym,

nedostatočným, neúplným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou

spochybňujúcou buď správnosť použitia niektorej právnej normy na daný prípad, alebo

správnosť jej interpretácie.“ (body 21 a 22 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

42. K námietke sťažovateľa, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd

v napadnutom uznesení uviedol, «že v zmysle na prejednanie odvolania

nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Z dikcie citovaného ustanovenia

vyplýva, že na prejednanie odvolania, odvolací súd musí nariadiť pojednávanie vždy aj

vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je

nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu

a nie strán sporu. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie zistil náležitým

spôsobom skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť,

nič mu nebráni o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd (ako už bolo vyššie spomenuté) stotožnil

so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Svoje rozhodnutie nezaložil

v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych „nových“ skutkových a právnych

záveroch. Nepovažoval preto za potrebné súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie

zopakovať alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Jeho

postup, keď prejednal odvolanie otca bez nariadenia pojednávania, nebol preto v rozpore

s . V danom prípade nešlo preto zo strany odvolacieho súdu o nesprávny

postup, ktorý by sa prejavil v porušení , resp. v porušení práva otca

vyjadriť sa k skutkovým alebo právnym záverom, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní

veci použité, ako to predpokladá ustanovenie .» (body 23 a 24

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

43. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho

závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

44. V závere k obom napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd

dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa názorom všeobecných súdov v napadnutých

uzneseniach nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

45. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , )

46. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

47. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základných práv procesnej povahy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie časti ústavnej sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv hmotnej povahy ( a

dodatkového protokolu) tým istým napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

48. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak

povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením ().

49. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

50. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva ( ) a práva ( dohovoru) procesnej povahy napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia, a preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd

odmietol v súlade s ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019