Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 72/2019
PDF · 236.98 KB
No categories available
II. ÚS 72/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., Havlíčkova 16,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s namietaným porušením
čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd uzneseniami Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018
a č. k. 25 Cbi 23/2014-424 z 22. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v spojení
s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny uzneseniami
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018
a č. k. 25 Cbi 23/2014-424 z 22. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018 v zmysle § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) zastavil dovolacie konanie
a rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie výzvou z 23. mája 2018 vyzval v zmysle
pokynu dovolacieho súdu sťažovateľku ako žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku
za dovolanie vo výške 597 eur. Sťažovateľka bola toho názoru, že súdny poplatok
za podanie dovolanie má byť vo výške 199 eur, a to vzhľadom na to, že poplatok sa vyberie
iba raz za určovací výrok o neúčinnosti právneho úkonu.
2.1 Sťažovateľka ako žalovaná podala proti napadnutému uzneseniu
č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018 v zákonnej lehote sťažnosť. Okresný súd
napadnutým uznesením č. k. 25 Cbi 23/2014-424 z 22. januára 2019 sťažnosť sťažovateľky
odmietol s týmto odôvodnením:
«Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a o dovolaní rozhoduje
Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zákonodarca určil, že procesné úkony, t.j. výzva
na zaplatenie súdneho poplatku a výzvy na vyjadrenie sa, resp. výzvy na zvolenie
si právneho zástupcu a ďalšie vykoná súd prvej inštancie a vo veci samej rozhoduje
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,dovolací súd“). Súd prvej inštancie vyzval
na vyjadrenie sa účastníkov konania a predložil dovolanie dovolaciemu súdu, ktorý mu spis
vrátil z dôvodu nevykonania všetkých procesných úkonov. Dovolací súd zistil,
že nie sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať a rozhodnúť, t. j. medzi tieto
podmienky patrí zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Na základe uvedeného dovolací
súd určil súdu prvej inštancie povinnosť vyzvať žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku
za podané dovolanie, pričom vo výzve má tiež žalovaného v zmysle § 10 ZOS poučiť,
že ak poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd prvej inštancie konanie o dovolaní zastaví.
Súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že súd prvej inštancie už začal
vo veci samej konať. Výzvy účastníkom konania sú iba procesnými úkonmi, ktoré nemožno
považovať za konanie vo veci samej (viď. Uznesenie NS SR č.k. 1 Obo 4/2010,
US II 598/2017).
Nakoľko súd prvej inštancie nezačal konať vo veci samej, nakoľko
na to nie je oprávnený, nemohol vyrúbiť súdny poplatok za podané dovolanie uznesením
a s poučením, že ak nebude zaplatený bude ho súd vymáhať. Súd prvej inštancie v zmysle
zákona a pokynu dovolacieho súdu vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku,
kde ho poučil, že v prípade jeho nezaplatenia konanie zastaví.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nezačal konať vo veci samej
a preto neexistuje zákonný dôvod na vyrúbenie súdneho poplatku uznesením ako uvádza
žalovaný...
Súd prvej inštancie vyzval výzvou zo dňa 23.05.2018 v zmysle pokynu dovolacieho
súdu žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 597,- eur. Žalovaný
je toho názoru, že súdny poplatok za podanie dovolanie má byť vo výške 199,- eur
a to vzhľadom k tomu, že poplatok sa vyberie iba raz za určovací výrok o neúčinnosti
právneho úkonu, keďže je nesporné, že v konečnom dôsledku predmetom konania
sú finančné prostriedky, ktoré môžeme definovať ako hnuteľné veci, a nie je mu zrejmé
ako súd dospel k výške súdneho poplatku za dovolanie 597,- eur. S názorom žalovaného
na výšku súdneho poplatku sa nie je možné stotožniť a to z dôvodu, že súdny poplatok
za podané dovolanie je vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku súdnych
poplatkov (posledná veta § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch), konkrétne v položke
č. 1 písm. b/, podľa ktorej sa zo žaloby, ak predmet konania nemožno oceniť peniazmi, platí
súdny poplatok vo výške 99,50 eur. V danom prípade prichádza do úvahy tiež aplikácia
poznámky č. 6 k položke č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej ak je predmetom
konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne. Žalovaný napadol
dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Krajský súd v Trnave napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 25Cbi/23/2014-216 z 13. apríla
2016 tiež v celom rozsahu, teda o. i. vo výrokoch o určenie 3 právnych úkonov úpadcu
(dohôd o započítaní pohľadávok zo dňa 6.8.2011, 31.8.2011 a 1.10.2011) za neúčinné
(k uvedenému porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 240/2017-13 zo 4. apríla 2017). Naproti tomu výrok, ktorým bol žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty sumu 58.081,80 eur sa samostatne
nespoplatňuje, vzhľadom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené
v jeho rozsudku zo dňa 14. decembra 2011, sp. zn. 5 Obo 32/2010. Spoplatneniu nepodlieha
ani dovolanie v časti výroku o náhrade trov konania, keďže nejde o rozhodnutie vo veci
samej.
V danej súvislosti je nutné poukázať na to, že žalovanému bol tiež vyrúbený
uznesením č.k. 25Cbi/23/2014 -390 zo dňa 31.07.2018 súdny poplatok za odvolanie vo
výške 298,50 eur (t.j. 99,50 eur x 3 úkony). Voči predmetnému uzneseniu nebola podaná
sťažnosť žalovaného, v ktorej by namietal, že mu nie je zrejmé ako súd dospel k výške
súdneho poplatku a tento poplatok bol žalovaným riadne uhradený dňa 02.08.2018.
Ak bolo žalovanému zrejmé, akým spôsobom dospel súd k výške súdneho poplatku
za odvolanie a má vedomosť o tom, že za dovolanie je poplatok dvojnásobný, musí vedieť
ako súd dospel k výške súdneho poplatku za dovolanie vo výške 597,- eur (298,50 x 2).
V prípade, že žalovanému nebolo zrejmé ako súd dospel k výške súdneho poplatku
za dovolanie, mohol sa obrátiť na súd, aby mu výšku predmetného poplatku podrobnejšie
ozrejmil, prípadne mohol žiadať, aby mu súd preplatok vrátil (ak mal zato, že bol nesprávne
vyrúbený) ale až potom ako by zaplatil súdny poplatok vyrúbený vo výzve. Žalovaný súdny
poplatok v lehote (a ani neskôr) nezaplatil, napriek tomu, že bol poučený o následkoch
nezaplatenia, t.j. že ak nebude súdny poplatok zaplatený v stanovenej desaťdňovej lehote,
súd konanie podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastaví.
Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku vo výške v súlade so zákon a pokynom dovolacieho súdu...
Súd zastáva názor, že predmetné uznesenie bolo dostatočne zdôvodnené, nakoľko
bolo uvedené, že žalovaný podal návrh na dovolanie, že mu bola zaslaná výzva
na zaplatenie súdneho poplatku a že predmetný poplatok neuhradil, čo je dôvod
na zastavenie konania. Ako už súd uviedol vyššie, ak nebola žalovanému zrejmá výška
súdneho poplatku, mohol sa informovať na súde, ktorý ho vyzval na zaplatenie súdneho
poplatku, ako k predmetnej výške dospel. Súd nemal dôvod sa v predmetnom uznesení
zaoberať ustanoveniami §10 ods. 2 písm. a) vzhľadom k tomu, že nezačal konať vo veci
samej.
Dôvodom zastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh -
dovolanie a tento dôvod je z predmetného uznesenia zrejmý a dostatočne odôvodnený.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súd nezačal konať vo veci samej,
ale len vykonal procesné úkony potrebné na to, aby sa mohlo konať vo veci samej.
Preto bola žalovanému zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku a nie uznesenie
na zaplatenie súdneho poplatku. Výška súdneho poplatku bola vypočítaná v súlade
so zákonom s odkazom (odôvodnením) na príslušné zákonné ustanovenie. Uznesenie
o zastavení konania bolo dostatočne odôvodnené.»
3. Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých uzneseniach nevzal absolútne
do úvahy viaceré osobitosti prípadu, na ktoré sťažovateľka poukázala, ale práve naopak,
pristúpil k svojvoľnému a príliš formalistickému hodnoteniu veci, neberúc ohľad
na konkrétne okolnosti prípadu a potrebu individuálneho prístupu.
3.1 Sťažovateľka okrem namietaného porušenia práva na spravodlivý proces
považuje za porušenie práva na súdnu ochranu aj skutočnosť, že napadnuté uznesenia trpia
vadou nepreskúmateľnosti, zmätočnosti a arbitrárnosti a vyvodené právne závery okresného
súdu sú podľa sťažovateľky zjavne nespravodlivé, svojvoľné a nedôvodné.
3.2 Sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa po skutkovej vecnej a ani právnej stránke
veci vôbec jasne, určito a zrozumiteľne nevysporiadal s detailnou a hĺbkovou právnou
argumentáciou sťažovateľky podanou v sťažnosti proti napadnutému prvoinštančnému
uzneseniu, a to najmä s poukazom na právnu argumentáciu sťažovateľky o príslušnej
judikatúre, čím je napadnuté druhoinštančné uznesenie okrem iného zaťažené vadou
arbitrárnosti, vadou zmätočnosti a vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých uzneseniach nedáva žiadnu náležitú právnu
odpoveď na to, prečo v danom prípade najskôr doručil dovolanie protistrane a následne
doručoval vyjadrenia obom stranám sporu na ďalšie vyjadrenie, a následne až po vykonaní
niekoľkých úkonoch „vyzval“ podávateľa na úhradu súdneho poplatku, prečo rovnako
nerešpektoval ustanovenie o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého ak predmetom konania
je viac hnuteľných vecí, poplatok sa vyberie iba za jednu z nich, a tak je ipso facto i ústavne
non-konformné.
3.3 Podľa názoru sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutých uznesení okresného
súdu tento nedostatočne, resp. vôbec podrobnejšie, a teda ústavne non-konformne,
nezaoberal skutočnosťou, že v danom prípade neboli dané zákonné dôvody na zastavenie
dovolacieho konania z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku.
3.4 Sťažovateľka s ohľadom na dosiaľ uvedené považuje napadnuté uznesenia
okresného súdu za nezákonné, lebo okresný súd napadnutými uzneseniami nenaplnil
zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
čím porušil právo sťažovateľky na spravodlivý proces, keďže sa ústavne konformným
a zákonne náležitým spôsobom nevysporiadal:
- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch,
- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia § 10 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych
poplatkoch;
- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch;
- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia poznámky č. 1 k položke č. 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov.
3.5 Uvedeným okresný súd podľa mienky sťažovateľky nesporne porušil jej právo
na spravodlivý súdny proces garantované ústavou, listinou, dohovorom, ako aj chartou.
4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:
„Okresný súd Trnava, Uznesením č.k. 25Cbi/23/2014-387 zo dňa 31.07.2018 porušil
základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a tiež aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie a súčasne i porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti
na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Okresný súd Trnava, Uznesením č.k. 25Cbi/23/2014-424 zo dňa 22.01.2019 porušil
základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a tiež aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie a súčasne i porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v nadväznosti
na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Trnava, č.k. 25Cbi/23/2014-424 zo dňa 22.01.2019
v spojení s Uznesením č.k. 25Cbi/23/2014-387 zo dňa 31.07.2018 zrušuje a prikazuje
Okresnému súdu Trnava vo veci znova konať a rozhodnúť.
Sťažovateľovi spoločnosti priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia ...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
5.1 Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
5.2 Vec napadla ústavnému súdu 20. februára 2019 a nebola pôvodne pridelená
sudcovi spravodajcovi, a tak v zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej
len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi
spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá
v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter
Molnár a Ľuboš Szigeti.
III.
K napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla
2018
6. Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
6.1 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018
sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd v sťažnostnom
konaní. Právomoc okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade
nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu
č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018, keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje
účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu č. k. 25 Cbi 23/2014-387 z 31. júla 2018.
6.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
6.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci.
K napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. 25 Cbi 23/2014-424
z 22. januára 2019
7. Ústavný súd už viackrát (z najnovšej judikatúry porov. napr. II. ÚS 224/2018,
II. ÚS 105/2018, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015) zdôraznil, že rozhodovanie o súdnych
poplatkoch – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov, o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku a podobne ‒spravidla nemôže byť predmetom ústavnej
ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný
„spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade
nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.
Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky, napríklad
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných
súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).
7.1 Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho
poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu (porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
7.2 Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia
od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku ‒spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou
judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii
zákonných ustanovení týkajúcich súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014,
III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014).
7.3 Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých prípadoch
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti,
a to iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti
zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku, posudzovanú
(ia) vo svetle konkrétnych okolností prípadu a (ib) vo svetle ekonomických (finančných)
možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a na (ii) fázu konania pred všeobecným
súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu
(porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie
úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu,
prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní).
7.4 Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd hodnotí,
že okresný súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľky a následného
zastavania dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aplikoval a interpretoval
§ 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch spôsobom,
ktorý je ústavne čistý a nearbitrárny. Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého/podústavného
práva (einfaches Recht) reglementujúceho otázku poplatkovej povinnosti za podané
dovolanie.
7.5 Ústavný súd vzhľadom na prezentované uzatvára, že nie je oprávnený vstupovať
do tejto ústavne udržateľnej interpretácie § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 2 zákona
o súdnych poplatkoch v situácii, keď okresný súd zvolil podľa ústavného súdu ústavne
korektný výklad týchto právnych noriem. Záverom okresného súdu nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska vytknúť arbitrárnosť, ktorá by zakladala porušenie
sťažovateľkou označených ústavných práv. Prezentované východiská zakladajú
podľa mienky ústavného súdu zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v tejto časti.
8. Navyše, ústavný súd uvádza, že vec sťažovateľky možno vzhľadom na finančnú
výšku uloženej povinnosti úhrady súdneho poplatku (597 eur) posúdiť ako tzv. bagateľnú
vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu (nezaplatenie
súdneho poplatku vo výške 597 eur a zastavenie dovolacieho konania) v napadnutom
konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä
IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015) dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti aj z tohto dôvodu.
8.1 Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach
bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov,
ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie
esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu
kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27). Opísaný rozmer veci však sťažovateľka
vo svojej ústavnej sťažnosti neartikulovala a ani neodôvodnila.
8.2 Uvedená hodnota sporu pred všeobecnými súdmi a skutočnosť, že došlo
k zastaveniu dovolacieho konania, kde dovolanie je samo osebe mimoriadnym opravným
prostriedkom (t. j. nešlo o zastavenie prvoinštančného konania, kde sa prvotne nachádza
právo a rozhoduje o právach a povinnostiach sporových strán) tak signalizuje zjavnú
neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.
9. Vzhľadom na prezentované závery ústavného súdu ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019