Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 72/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , , právne zastúpeného advokátskou

kanceláriou URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., Havlíčkova 16,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s namietaným porušením

a a Listiny základných práv

a slobôd uzneseniami Okresného súdu Trnava č. k. -387 z 31. júla 2018

a č. k. -424 z 22. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v spojení

s namietaným porušením a a listiny uzneseniami

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -387 z 31. júla 2018

a č. k. -424 z 22. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

č. k. -387 z 31. júla 2018 v zmysle § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zastavil dovolacie konanie

a rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie výzvou z 23. mája 2018 vyzval v zmysle

pokynu dovolacieho súdu sťažovateľku ako žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku

za dovolanie vo výške 597 eur. Sťažovateľka bola toho názoru, že súdny poplatok

za podanie dovolanie má byť vo výške 199 eur, a to vzhľadom na to, že poplatok sa vyberie

iba raz za určovací výrok o neúčinnosti právneho úkonu.

2.1 Sťažovateľka ako žalovaná podala proti napadnutému uzneseniu

č. k. -387 z 31. júla 2018 v zákonnej lehote sťažnosť. Okresný súd

napadnutým uznesením č. k. -424 z 22. januára 2019 sťažnosť sťažovateľky

odmietol s týmto odôvodnením:

«Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a o dovolaní rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zákonodarca určil, že procesné úkony, t.j. výzva

na zaplatenie súdneho poplatku a výzvy na vyjadrenie sa, resp. výzvy na zvolenie

si právneho zástupcu a ďalšie vykoná súd prvej inštancie a vo veci samej rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,dovolací súd“). Súd prvej inštancie vyzval

na vyjadrenie sa účastníkov konania a predložil dovolanie dovolaciemu súdu, ktorý mu spis

vrátil z dôvodu nevykonania všetkých procesných úkonov. Dovolací súd zistil,

že nie sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať a rozhodnúť, t. j. medzi tieto

podmienky patrí zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Na základe uvedeného dovolací

súd určil súdu prvej inštancie povinnosť vyzvať žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku

za podané dovolanie, pričom vo výzve má tiež žalovaného v zmysle § 10 ZOS poučiť,

že ak poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd prvej inštancie konanie o dovolaní zastaví.

Súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že súd prvej inštancie už začal

vo veci samej konať. Výzvy účastníkom konania sú iba procesnými úkonmi, ktoré nemožno

považovať za konanie vo veci samej (viď. Uznesenie NS SR č.k. ,

US II 598/2017).

Nakoľko súd prvej inštancie nezačal konať vo veci samej, nakoľko

na to nie je oprávnený, nemohol vyrúbiť súdny poplatok za podané dovolanie uznesením

a s poučením, že ak nebude zaplatený bude ho súd vymáhať. Súd prvej inštancie v zmysle

zákona a pokynu dovolacieho súdu vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku,

kde ho poučil, že v prípade jeho nezaplatenia konanie zastaví.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nezačal konať vo veci samej

a preto neexistuje zákonný dôvod na vyrúbenie súdneho poplatku uznesením ako uvádza

žalovaný...

Súd prvej inštancie vyzval výzvou zo dňa 23.05.2018 v zmysle pokynu dovolacieho

súdu žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 597,- eur. Žalovaný

je toho názoru, že súdny poplatok za podanie dovolanie má byť vo výške 199,- eur

a to vzhľadom k tomu, že poplatok sa vyberie iba raz za určovací výrok o neúčinnosti

právneho úkonu, keďže je nesporné, že v konečnom dôsledku predmetom konania

sú finančné prostriedky, ktoré môžeme definovať ako hnuteľné veci, a nie je mu zrejmé

ako súd dospel k výške súdneho poplatku za dovolanie 597,- eur. S názorom žalovaného

na výšku súdneho poplatku sa nie je možné stotožniť a to z dôvodu, že súdny poplatok

za podané dovolanie je vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku súdnych

poplatkov (posledná veta ), konkrétne v položke

č. 1 písm. b/, podľa ktorej sa zo žaloby, ak predmet konania nemožno oceniť peniazmi, platí

súdny poplatok vo výške 99,50 eur. V danom prípade prichádza do úvahy tiež aplikácia

poznámky č. 6 k položke č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej ak je predmetom

konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne. Žalovaný napadol

dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Krajský súd v Trnave napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. -216 z 13. apríla

2016 tiež v celom rozsahu, teda o. i. vo výrokoch o určenie 3 právnych úkonov úpadcu

(dohôd o započítaní pohľadávok zo dňa 6.8.2011, 31.8.2011 a 1.10.2011) za neúčinné

(k uvedenému porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -13 zo 4. apríla 2017). Naproti tomu výrok, ktorým bol žalovanému

uložená povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty sumu 58.081,80 eur sa samostatne

nespoplatňuje, vzhľadom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené

v jeho rozsudku zo dňa 14. decembra 2011, sp. zn. . Spoplatneniu nepodlieha

ani dovolanie v časti výroku o náhrade trov konania, keďže nejde o rozhodnutie vo veci

samej.

V danej súvislosti je nutné poukázať na to, že žalovanému bol tiež vyrúbený

uznesením č.k. -390 zo dňa 31.07.2018 súdny poplatok za odvolanie vo

výške 298,50 eur (t.j. 99,50 eur x 3 úkony). Voči predmetnému uzneseniu nebola podaná

sťažnosť žalovaného, v ktorej by namietal, že mu nie je zrejmé ako súd dospel k výške

súdneho poplatku a tento poplatok bol žalovaným riadne uhradený dňa 02.08.2018.

Ak bolo žalovanému zrejmé, akým spôsobom dospel súd k výške súdneho poplatku

za odvolanie a má vedomosť o tom, že za dovolanie je poplatok dvojnásobný, musí vedieť

ako súd dospel k výške súdneho poplatku za dovolanie vo výške 597,- eur (298,50 x 2).

V prípade, že žalovanému nebolo zrejmé ako súd dospel k výške súdneho poplatku

za dovolanie, mohol sa obrátiť na súd, aby mu výšku predmetného poplatku podrobnejšie

ozrejmil, prípadne mohol žiadať, aby mu súd preplatok vrátil (ak mal zato, že bol nesprávne

vyrúbený) ale až potom ako by zaplatil súdny poplatok vyrúbený vo výzve. Žalovaný súdny

poplatok v lehote (a ani neskôr) nezaplatil, napriek tomu, že bol poučený o následkoch

nezaplatenia, t.j. že ak nebude súdny poplatok zaplatený v stanovenej desaťdňovej lehote,

súd konanie podľa zastaví.

Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie súdneho

poplatku vo výške v súlade so zákon a pokynom dovolacieho súdu...

Súd zastáva názor, že predmetné uznesenie bolo dostatočne zdôvodnené, nakoľko

bolo uvedené, že žalovaný podal návrh na dovolanie, že mu bola zaslaná výzva

na zaplatenie súdneho poplatku a že predmetný poplatok neuhradil, čo je dôvod

na zastavenie konania. Ako už súd uviedol vyššie, ak nebola žalovanému zrejmá výška

súdneho poplatku, mohol sa informovať na súde, ktorý ho vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku, ako k predmetnej výške dospel. Súd nemal dôvod sa v predmetnom uznesení

zaoberať ustanoveniami §10 ods. 2 písm. a) vzhľadom k tomu, že nezačal konať vo veci

samej.

Dôvodom zastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh -

dovolanie a tento dôvod je z predmetného uznesenia zrejmý a dostatočne odôvodnený.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súd nezačal konať vo veci samej,

ale len vykonal procesné úkony potrebné na to, aby sa mohlo konať vo veci samej.

Preto bola žalovanému zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku a nie uznesenie

na zaplatenie súdneho poplatku. Výška súdneho poplatku bola vypočítaná v súlade

so zákonom s odkazom (odôvodnením) na príslušné zákonné ustanovenie. Uznesenie

o zastavení konania bolo dostatočne odôvodnené.»

3. Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých uzneseniach nevzal absolútne

do úvahy viaceré osobitosti prípadu, na ktoré sťažovateľka poukázala, ale práve naopak,

pristúpil k svojvoľnému a príliš formalistickému hodnoteniu veci, neberúc ohľad

na konkrétne okolnosti prípadu a potrebu individuálneho prístupu.

3.1 Sťažovateľka okrem namietaného porušenia práva na spravodlivý proces

považuje za porušenie práva na súdnu ochranu aj skutočnosť, že napadnuté uznesenia trpia

vadou nepreskúmateľnosti, zmätočnosti a arbitrárnosti a vyvodené právne závery okresného

súdu sú podľa sťažovateľky zjavne nespravodlivé, svojvoľné a nedôvodné.

3.2 Sťažovateľka uvádza, že okresný súd sa po skutkovej vecnej a ani právnej stránke

veci vôbec jasne, určito a zrozumiteľne nevysporiadal s detailnou a hĺbkovou právnou

argumentáciou sťažovateľky podanou v sťažnosti proti napadnutému prvoinštančnému

uzneseniu, a to najmä s poukazom na právnu argumentáciu sťažovateľky o príslušnej

judikatúre, čím je napadnuté druhoinštančné uznesenie okrem iného zaťažené vadou

arbitrárnosti, vadou zmätočnosti a vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.

Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých uzneseniach nedáva žiadnu náležitú právnu

odpoveď na to, prečo v danom prípade najskôr doručil dovolanie protistrane a následne

doručoval vyjadrenia obom stranám sporu na ďalšie vyjadrenie, a následne až po vykonaní

niekoľkých úkonoch „vyzval“ podávateľa na úhradu súdneho poplatku, prečo rovnako

nerešpektoval ustanovenie o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého ak predmetom konania

je viac hnuteľných vecí, poplatok sa vyberie iba za jednu z nich, a tak je ipso facto i ústavne

non-konformné.

3.3 Podľa názoru sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutých uznesení okresného

súdu tento nedostatočne, resp. vôbec podrobnejšie, a teda ústavne non-konformne,

nezaoberal skutočnosťou, že v danom prípade neboli dané zákonné dôvody na zastavenie

dovolacieho konania z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku.

3.4 Sťažovateľka s ohľadom na dosiaľ uvedené považuje napadnuté uznesenia

okresného súdu za nezákonné, lebo okresný súd napadnutými uzneseniami nenaplnil

zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

čím porušil právo sťažovateľky na spravodlivý proces, keďže sa ústavne konformným

a zákonne náležitým spôsobom nevysporiadal:

- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych

poplatkoch,

- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia § 10 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych

poplatkoch;

- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia ;

- s kľúčovou otázkou správneho posúdenia poznámky č. 1 k položke č. 1 Sadzobníka

súdnych poplatkov.

3.5 Uvedeným okresný súd podľa mienky sťažovateľky nesporne porušil jej právo

na spravodlivý súdny proces garantované , listinou, dohovorom, ako aj chartou.

4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že:

„Okresný súd Trnava, Uznesením č.k. -387 zo dňa 31.07.2018 porušil

základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a tiež aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie a súčasne i porušil SR v nadväznosti

na SR v spojení s Listiny základných práv a slobôd.

Okresný súd Trnava, Uznesením č.k. -424 zo dňa 22.01.2019 porušil

základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a tiež aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie a súčasne i porušil SR v nadväznosti

na SR v spojení s Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Trnava, č.k. -424 zo dňa 22.01.2019

v spojení s Uznesením č.k. -387 zo dňa 31.07.2018 zrušuje a prikazuje

Okresnému súdu Trnava vo veci znova konať a rozhodnúť.

Sťažovateľovi spoločnosti priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia ...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.1 Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

5.2 Vec napadla ústavnému súdu 20. februára 2019 a nebola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi, a tak v zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej

len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi

spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá

v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter

Molnár a Ľuboš Szigeti.

III.

K napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -387 z 31. júla

2018

6. Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

6.1 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -387 z 31. júla 2018

sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd v sťažnostnom

konaní. Právomoc okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade

nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu

č. k. -387 z 31. júla 2018, keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje

účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

okresného súdu č. k. -387 z 31. júla 2018.

6.2 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

6.3 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci.

K napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -424

z 22. januára 2019

7. Ústavný súd už viackrát (z najnovšej judikatúry porov. napr. ,

, , ) zdôraznil, že rozhodovanie o súdnych

poplatkoch – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov, o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku a podobne ‒spravidla nemôže byť predmetom ústavnej

ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný

„spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade

nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky, napríklad

pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných

súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

7.1 Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , ).

7.2 Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených

predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia

od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku ‒spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

zákonných ustanovení týkajúcich súdnych poplatkov vychádzať (porov. ,

, ).

7.3 Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých prípadoch

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti,

a to iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku, posudzovanú

(ia) vo svetle konkrétnych okolností prípadu a (ib) vo svetle ekonomických (finančných)

možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a na (ii) fázu konania pred všeobecným

súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu

(porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie

úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu,

prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní).

7.4 Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd hodnotí,

že okresný súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľky a následného

zastavania dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aplikoval a interpretoval

v spojení s spôsobom,

ktorý je ústavne čistý a nearbitrárny. Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého/podústavného

práva (einfaches Recht) reglementujúceho otázku poplatkovej povinnosti za podané

dovolanie.

7.5 Ústavný súd vzhľadom na prezentované uzatvára, že nie je oprávnený vstupovať

do tejto ústavne udržateľnej interpretácie § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 2 zákona

o súdnych poplatkoch v situácii, keď okresný súd zvolil podľa ústavného súdu ústavne

korektný výklad týchto právnych noriem. Záverom okresného súdu nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska vytknúť arbitrárnosť, ktorá by zakladala porušenie

sťažovateľkou označených ústavných práv. Prezentované východiská zakladajú

podľa mienky ústavného súdu zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v tejto časti.

8. Navyše, ústavný súd uvádza, že vec sťažovateľky možno vzhľadom na finančnú

výšku uloženej povinnosti úhrady súdneho poplatku (597 eur) posúdiť ako tzv. bagateľnú

vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu (nezaplatenie

súdneho poplatku vo výške 597 eur a zastavenie dovolacieho konania) v napadnutom

konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä

, ako aj , , ,

) dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti aj z tohto dôvodu.

8.1 Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa vo veciach

bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov,

ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie

esenciálne (porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu

kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , bod 27). Opísaný rozmer veci však sťažovateľka

vo svojej ústavnej sťažnosti neartikulovala a ani neodôvodnila.

8.2 Uvedená hodnota sporu pred všeobecnými súdmi a skutočnosť, že došlo

k zastaveniu dovolacieho konania, kde dovolanie je samo osebe mimoriadnym opravným

prostriedkom (t. j. nešlo o zastavenie prvoinštančného konania, kde sa prvotne nachádza

právo a rozhoduje o právach a povinnostiach sporových strán) tak signalizuje zjavnú

neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.

9. Vzhľadom na prezentované závery ústavného súdu ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019