Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 240/2017
PDF · 245.46 KB
No categories available
III. ÚS 240/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., Mydlárska 8718/7A,
Žilina, zastúpenej Karkó, s. r. o., advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32,
Žilina, za ktorú koná advokát Mgr. Richard Karkó, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 13 CoKR 41/2016-135
z 26. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., Mydlárska 8718/7A, Žilina (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017, ktorou žiada vydať tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 01. 2017, č. kon. 13CoKR/41/2016-135 porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
26. 01. 2017, č. kon. 13CoKR/41/2016-135 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline
na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia...“
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
bola ako žalovaná účastníčkou konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 11 Cbi 7/2014, v ktorom sa proti nej domáhala ako žalobkyňa obchodná
spoločnosť (ďalej len
„žalobkyňa“), určenia, že je veriteľom pohľadávok zapísaných v zozname pohľadávok
pod por. č. 47 – 54 uplatnených žalobkyňou ako reštrukturalizačným veriteľom v celkovej
výške 5 904,40 € súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok 28. januára 2014
v reštrukturalizačnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 R 4/2013
proti sťažovateľke ako dlžníkovi. Pod por. č. 47 – 54 boli zapísané pohľadávky v rôznych
výškach a s rôznou splatnosťou na základe faktúr č. 20139021, č. 20139036, č. 20139072,
č. č. 20139094, č. 20139094, č. 20139102, č. 2019105 a č. 20139106. Žalobkyňa dôvodila
tým, že splnila všetky obsahové i formálne náležitosti prihlasovania pohľadávok
do reštrukturalizácie. Správca ako dôvod popretia uviedol, že v prihláške nie je uvedená
mena prihlásenej pohľadávky, čo spôsobuje jej nepreskúmateľnosť a neurčitosť.
Podľa názoru žalobkyne nemal správca právo pohľadávky poprieť, pretože zo sprievodného
listu a z príloh k prihláške, v ktorých bola explicitne uvedená mena, bola mena pohľadávky
zrejmá a označenie meny pohľadávky netvorí základnú náležitosť prihlášky. Okresný súd
rozsudkom č. k. 11 Cbi 7/2014-72 z 1. apríla 2016 žalobe v celom rozsahu vyhovel.
3. Uznesením č. k. 11 Cbi 7/2014-85 z 12. mája 2016 okresný súd uložil
sťažovateľke zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok za návrh na začatie konania
696,50 € a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny
spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných žalobkyni 3 €. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalobkyňa bola oslobodená od poplatku za návrh podľa § 4 ods. 2
písm. r) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“), a preto, keďže okresný súd žalobe žalobkyne vyhovel, je povinná zaplatiť
súdny poplatok sťažovateľka (§ 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Pri určení výšky
súdneho poplatku vychádzal okresný súd z toho, že predmet konania nemožno oceniť
peniazmi a jeho sadzba je určená v položke 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov
sumou 99,50 €. Pretože predmetom konania bolo určenie siedmich popretých pohľadávok,
poplatok vyrubený sťažovateľke bol vyčíslený ako sedemnásobok sumy 99,50 €.
4. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie (avšak iba pokiaľ ide
o uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 696,50 €), ktorým navrhla
odvolaciemu súdu uznesenie v napadnutom výroku zmeniť tak, že jej bude uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok iba vo výške 99,50 €. Napadnuté rozhodnutie podľa jej
názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobkyňa sa podanou
žalobou domáhala síce určenia viacerých popretých pohľadávok, tieto však zakladali jeden
nárok na plnenie v zmysle reštrukturalizačného plánu, a nie viac samostatných nárokov.
V konaní nebolo vykonávané samostatné dokazovanie na účely pravosti jednotlivých
pohľadávok, a preto i náklady dokazovania nezodpovedajú nákladom na dokazovanie
vo viacerých samostatných súdnych konaniach (reálne vznikli štátu náklady iba na jedno
konanie). V tejto situácii, keď navyše popretie pohľadávok správcom nebolo svojvoľné
a predmetom konania bolo iba právne posúdenie postupu správcu, je určenie súdneho
poplatku 7-násobkom sadzby 99,50 € absolútne neprimerané. Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 70/2009 z 28. januára
2010 je konanie o incidenčnej žalobe z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby
určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky,
určenie pravosti ktorej je predmetom konania. Z doterajšej rozhodovacej praxe konkurzných
súdov vyplýva i to, že pri určovaní výšky súdneho poplatku vychádzajú z položky č. 1
písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov bez aplikácie poznámky 6 k položke č. 1 a aj
pri priznávaní nároku na náhradu trov konania postupujú podľa § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „advokátska tarifa“), t. j. bez ohľadu na výšku pohľadávky a logicky aj počet
pohľadávok (napr. rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36 Cbi 50/2014 z 15. júla
2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoKR 8/2014 z 30. októbra 2014).
Ak pre určenie výšky súdneho poplatku v týchto konaniach nie je podstatná výška
pohľadávky, nemôže byť podstatný ani počet pohľadávok, určenie pravosti ktorých je
predmetom jedného konania.
5. Krajský súd uznesením č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017 uznesenie
okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správne potvrdil.
6. Výrok uznesenia okresného súdu č. k. 11 Cbi 7/2014-85 z 12. mája 2016 o uložení
povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok vo výške 696,50 € v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017 nadobudol právoplatnosť
8. februára 2017.
7. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára
2017 odôvodnila tým, že reálne uplatnenie práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a použitie príslušných zákonných ustanovení musí byť realizovaný v súlade
s ústavou a základným právom na súdnu ochranu. Ani súdny poplatok nemôže byť
účastníkovi konania vyrubený svojvoľne vo výške, ktorá nemá oporu v zákone. Napriek
tomu krajský súd takto postupoval a potvrdil rozhodnutie okresného súdu ukladajúce
sťažovateľke zaplatenie súdneho poplatku vo výške, ktorá v zákone oporu nemá. Ďalej
sťažovateľka zopakovala svoju argumentáciu odôvodňujúcu nesprávne právne posúdenie
veci tak, ako ju uviedla v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Poukázala i na to, že
všetky pohľadávky, ktoré boli predmetom konania, vznikli z titulu zmluvy o dielo
č. 24/140111/12-SD-062. Právny názor krajského súdu vo svojich dôsledkoch vedie
k absurdnému záveru, podľa ktorého výška súdneho poplatku nie je v incidenčných
konaniach obmedzená žiadnou hornou hranicou, čo môže viesť k faktickej likvidácii
subjektu, ktorý sa v reštrukturalizácii snaží o ozdravenie. Sťažovateľka poukázala ďalej
i na právny názor ústavného súdu vyslovený v uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8
z 13. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že jednotnosť rozhodovacej praxe sa musí
prejavovať i v jednotnosti kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh
a pre určovanie výšky odmeny advokáta za úkon právnej služby. Pritom aj samotný okresný
súd napr. v rozsudku č. k. 11 Cbi 8/2016-143 z 28. júna 2016 priznal odmenu advokáta
v incidenčných konaniach za úkon právnej služby ako 1/13 výpočtového základu
bez ohľadu na počet pohľadávok, hoci v tom istom konaní vyrubil súdny poplatok
za odvolanie ako za podanie šiestich samostatných odvolaní (527 €). Je neudržateľné,
aby ten istý konkurzný súd aplikoval rôzne kritériá pri určovaní výšky súdneho poplatku
a odmeny advokáta.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich práv:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto jej práv malo dôjsť
uznesením krajského súdu č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017 v dôsledku
takého výkladu a aplikácie ustanovení zákona o súdnych poplatkoch, ktorá je ústavne
nekonformná.
14. Vo veci sťažovateľky boli aplikované tieto ustanovenia zákona o súdnych
poplatkoch:
Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 2 prvej vety zákona o súdnych poplatkoch ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania
poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku
oslobodený.
Podľa § 4 ods. 2 písm. r) zákona o súdnych poplatkoch (v znení v čase začatia
konania proti sťažovateľke) od poplatku je oslobodený žalobca v konaní o určení popretej
pohľadávky podľa osobitného predpisu.
Podľa položky č. 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok zo žaloby
alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba ak nemožno
predmet konania oceniť peniazmi je 99,50 €.
Podľa poznámky č. 6 k položke č. 1 prvej vety sadzobníka súdnych poplatkov ak je
predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne; to neplatí, ak ide
o viac nárokov na peňažné plnenie a sú vyjadrené jednou sumou.
15. Krajský súd sa v uznesení č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017
nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky, že vo veci ide len o jeden nárok, a dospel
k záveru, že predmetom konania je určenie právneho dôvodu a výšky viacerých
samostatných pohľadávok žalobcu proti žalovanému, pričom tento svoj právny názor
odôvodnil tým, že podľa „obsahu... súhrnnej prihlášky sa jedná o samostatné pohľadávky
žalobcu voči žalovanému, ktoré vznikli titulom zádržného a boli žalobcom voči žalovanému
uplatnené vystavením samostatných faktúr. O tom, že sa jedná o samostatné pohľadávky
žalobcu voči žalovanému, svedčí aj postup správkyne, ktorá každú z prihlásených
pohľadávok zahrnula do zoznamu prihlášok pod samostatným číslom a každú z týchto
pohľadávok samostatne poprela (čl. 52 – 67 spisu). Každá uplatnená pohľadávka tak má
samostatný právny základ a výšku, a preto nemôže obstáť tvrdenie, že sa jedná len o jeden
nárok žalobcu. Krajský súd je tak názoru, že v prejednávanom prípade žalobca uplatnil
samostatný návrh na začatie konania, ktorého predmetom je určenie pravosti prihlásenej
pohľadávky a ktorý tak pre účely vyrubenia súdneho poplatku je samostatným predmetom
konania, z ktorého súd vymeriava súdny poplatok podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka
súdnych poplatkov. Priamo z citovanej poznámky č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov vyplýva, že ak je predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje
samostatne. V súlade s poznámkou č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov je
žalovaný povinný zaplatiť súdny poplatok vo vzťahu ku každému zo žalobcom samostatne
uplatnených nárokov, o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu, teda súdny
poplatok vo výške zodpovedajúcej násobku počtu pohľadávok, ktorých určenie je
predmetom konania a sumy 99,50 € ako sadzby určenej podľa citovanej položky č. 1
písm. Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalovanému podľa citovaného ust. § 2 ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb. vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, keďže žalobca
bol od poplatku oslobodený, okresný súd jeho žalobe vyhovel a žalovaný od poplatku
oslobodený nie je.“.
16. Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní poukazovala na to, že štátu vznikli reálne
náklady len na jedno súdne konanie a jedného sudcu, a nie na viacero súdnych konaní,
krajský súd tento argument v odôvodnení svojho rozhodnutia odmietol s tým, že „pri
posudzovaní otázky vzniku a rozsahu poplatkovej povinnosti strany súdneho sporu právna
úprava zákona č. 71/1992 Zb. nevychádza z konceptu náhrady reálnych nákladov, ktoré
štátu vzniknú v súvislosti s prejednaním jednotlivých súdnych sporov, ale vychádza
z princípu stanovenia buď pevne alebo percentuálne určenej výšky súdneho poplatku bez
ohľadu na náklady na dané súdne konanie. Krajský súd v tejto súvislosti opakovane
poukazuje na poznámku č. 6 položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorá výslovne
počíta so samostatným spoplatnením každého z uplatnených nárokov v prípade, ak sú tieto
nároky predmetom jedného súdneho konania.“. Zároveň krajský súd dodal, že rovnako bez
právneho významu sú námietky sťažovateľky v tom smere, že nie je možné od nej
požadovať zaplatenie takého vysokého súdneho poplatku v prípade, ak je žalobca od
platenia súdneho poplatku oslobodený, pretože „vznik poplatkovej povinnosti sa podľa
zákona č. 71/1992 Zb. posudzuje samostatne u každej sporovej strany a skutočnosť, že jedna
zo strán sporu je zo zákona osobne od platenia súdnych poplatkov oslobodená, nemá žiaden
dopad na vznik a výšku poplatkovej povinnosti druhej sporovej strany“.
17. Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára
2017 reagoval aj na námietky sťažovateľky týkajúce sa rozhodovacej praxe iných súdov
v incidenčných konaniach, ktoré majú predmetnú situáciu, čo sa týka určenia výšky súdneho
poplatku, posudzovať odlišne, ako aj na poukaz sťažovateľky na právny názor najvyššieho
súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. 4 Obo 70/2009 z 28. januára 2010. Tu krajský súd najprv
poukázal „na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. rozhodnutie č. k. 13 CoKR/48/2014
dňa 16.12.2014, kde obdobne dospel k záveru o vzniku poplatkovej povinnosti za každý
z viacerých samostatne uplatnených nárokov“ a ďalej uviedol: „Neobstojí ani odkaz
žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 70/2009, z ktorého
rozhodnutia vyplýva len záver, že konanie o incidenčnej žalobe je pre určenie výšky
súdneho poplatku určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku, teda s výškou
súdneho poplatku určovanou bez ohľadu na výšku uplatnenej pohľadávky. Toto rozhodnutie
však nijakým spôsobom nerieši otázku určovania výšky súdneho poplatku v prípade,
ak predmetom súdneho konania je určenie pravosti viacerých samostatne prihlásených
pohľadávok, teda prípadu, kedy je predmetom konania viacero samostatných určovacích
sporov.“
18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka
v konaní nastolila. Uznesenie krajského súdu vysvetlilo, ako krajský súd dospel k záveru
o nevyhnutnosti potvrdiť uznesenie okresného súdu a z akých dôvodov krajský súd
považoval uznesenie okresného súdu za vecne správne. Odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
24. Zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky, ústavný
súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade
aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.
25. Podstatou veci bolo posúdenie otázky, či predmetom konania, ktorého stranou
bola sťažovateľka, bolo rozhodovanie o jedinom nároku (ako to tvrdí sťažovateľka
v podstate s poukazom na to, že všetky pohľadávky, ktoré boli predmetom konania, vznikli
z titulu zmluvy o dielo č. 24/140111/12-SD-062 a zakladali jeden nárok na plnenie v zmysle
reštrukturalizačného plánu), alebo ním bolo viac samostatných nárokov (ako konštatoval
krajský súd s poukazom na obsah prihlášky a na to, že boli vystavené samostatné faktúry,
pohľadávky boli zahrnuté do zoznamu prihlášok správkyňou pod samostatnými číslami
a boli samostatne správkyňou popreté, v dôsledku čoho každá uplatnená pohľadávka má
samostatný právny základ a výšku).
26. Pokiaľ krajský súd vec posúdil tak, že predmetom konania bolo viac nárokov,
a preto sa každý nárok spoplatňuje samostatne, tento jeho záver nepovažuje ústavný súd
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný. Neobstojí preto názor sťažovateľky, podľa ktorého jej bol súdny poplatok
ako strane konania vyrubený svojvoľne vo výške, ktorá nemá oporu v zákone.
27. Navyše, ani ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, podľa ktorej má
platiť, že ak pre určenie výšky súdneho poplatku v incidenčných konaniach nie je podstatná
výška pohľadávky, nemôže byť podstatný ani počet pohľadávok, určenie pravosti ktorých je
predmetom jedného konania. Samotný spôsob určenia výpočtu súdneho poplatku, t. j. či sa
určuje percentuálnou sadzbou v závislosti od skutočností uvedených v položke č. 1 písm. a)
sadzobníka súdnych poplatkov alebo sa určuje podľa položky č. 1 písm. b) sadzobníka
súdnych poplatkov pevnou sumou, nemá totiž žiadnu súvislosť s otázkou určenia jeho
výšky v závislosti od kumulácie uplatnených nárokov, o ktorej je stanovené v poznámke č.
6 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, že ak je predmetom konania viac nárokov,
každý nárok sa spoplatňuje samostatne.
28. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na už prv ústavným súdom vyslovený názor
týkajúci sa incidenčných konaní v uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8 z 13. decembra 2011.
Ústavný súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že „jednotnosť rozhodovacej praxe sa musí
prejavovať aj v jednote kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh
a pre určovanie výšky odmeny advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve
z tohto dôvodu bolo judikované, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje
na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného
vo veci (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009).“.
Tento poukaz sťažovateľky je priliehavý, hoci ústavný súd v tejto veci riešil otázku spôsobu
výpočtu odmeny advokáta v incidenčnom konaní, t. j. či odmena za jeden úkon právnej
služby má byť určovaná v závislosti od hodnoty veci alebo podľa § 11 ods. 1 advokátskej
tarify (s čím sa ústavný súd stotožnil). Rovnako sa však tento princíp vzťahuje i na riešenie
prípadu, keď je predmetom konania viac nárokov – na účely vyrubenia súdneho poplatku
s ohľadom na poznámku 6 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov a na účely výpočtu
odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby podľa § 13 ods. 3 a 4 advokátskej tarify,
podľa ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny
určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby
tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach (okrem prípadu,
ak spojenie vecí na spoločné prerokovanie vyplýva zo zákona, keď sa určí výška tarifnej
odmeny podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia). Predmetom sťažnosti sťažovateľky bolo
však vyrubenie súdneho poplatku, a nie spôsob určenia odmeny advokáta v incidenčnom
konaní.
29. Pokiaľ ďalej sťažovateľka argumentuje rozdielnou rozhodovacou praxou rôznych
konkurzných súdov (hoci ňou označené rozhodnutia sa týkajú prevažne spôsobu určenia
odmeny advokáta v incidenčnom konaní), ústavný súd poukazuje i na to, že nie je orgánom
oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich
ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010). Ako už bolo uvedené, v prípade
sťažovateľky dospel ústavný súd k záveru o ústavnej akceptovateľnosti uznesenia krajského
súdu č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017.
30. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky
na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 13 CoKR 41/2016-135 z 26. januára 2017 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
31. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017