Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., Mydlárska 8718/7A,

Žilina, zastúpenej Karkó, s. r. o., advokátska kancelária, Sad na Studničkách 1029/32,

Žilina, za ktorú koná advokát Mgr. Richard Karkó, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -135

z 26. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., Mydlárska 8718/7A, Žilina (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -135 z 26. januára 2017, ktorou žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 01. 2017, č. kon. -135 porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

26. 01. 2017, č. kon. -135 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline

na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia...“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako žalovaná účastníčkou konania pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. , v ktorom sa proti nej domáhala ako žalobkyňa obchodná

spoločnosť (ďalej len

„žalobkyňa“), určenia, že je veriteľom pohľadávok zapísaných v zozname pohľadávok

pod por. č. 47 – 54 uplatnených žalobkyňou ako reštrukturalizačným veriteľom v celkovej

výške 5 904,40 € súhrnnou prihláškou nezabezpečených pohľadávok 28. januára 2014

v reštrukturalizačnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

proti sťažovateľke ako dlžníkovi. Pod por. č. 47 – 54 boli zapísané pohľadávky v rôznych

výškach a s rôznou splatnosťou na základe faktúr č. 20139021, č. 20139036, č. 20139072,

č. č. 20139094, č. 20139094, č. 20139102, č. 2019105 a č. 20139106. Žalobkyňa dôvodila

tým, že splnila všetky obsahové i formálne náležitosti prihlasovania pohľadávok

do reštrukturalizácie. Správca ako dôvod popretia uviedol, že v prihláške nie je uvedená

mena prihlásenej pohľadávky, čo spôsobuje jej nepreskúmateľnosť a neurčitosť.

Podľa názoru žalobkyne nemal správca právo pohľadávky poprieť, pretože zo sprievodného

listu a z príloh k prihláške, v ktorých bola explicitne uvedená mena, bola mena pohľadávky

zrejmá a označenie meny pohľadávky netvorí základnú náležitosť prihlášky. Okresný súd

rozsudkom č. k. -72 z 1. apríla 2016 žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Uznesením č. k. -85 z 12. mája 2016 okresný súd uložil

sťažovateľke zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok za návrh na začatie konania

696,50 € a súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny

spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných žalobkyni 3 €. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že žalobkyňa bola oslobodená od poplatku za návrh podľa § 4 ods. 2

písm. r) o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“), a preto, keďže okresný súd žalobe žalobkyne vyhovel, je povinná zaplatiť

súdny poplatok sťažovateľka ( ). Pri určení výšky

súdneho poplatku vychádzal okresný súd z toho, že predmet konania nemožno oceniť

peniazmi a jeho sadzba je určená v položke 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov

sumou 99,50 €. Pretože predmetom konania bolo určenie siedmich popretých pohľadávok,

poplatok vyrubený sťažovateľke bol vyčíslený ako sedemnásobok sumy 99,50 €.

4. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie (avšak iba pokiaľ ide

o uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 696,50 €), ktorým navrhla

odvolaciemu súdu uznesenie v napadnutom výroku zmeniť tak, že jej bude uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok iba vo výške 99,50 €. Napadnuté rozhodnutie podľa jej

názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobkyňa sa podanou

žalobou domáhala síce určenia viacerých popretých pohľadávok, tieto však zakladali jeden

nárok na plnenie v zmysle reštrukturalizačného plánu, a nie viac samostatných nárokov.

V konaní nebolo vykonávané samostatné dokazovanie na účely pravosti jednotlivých

pohľadávok, a preto i náklady dokazovania nezodpovedajú nákladom na dokazovanie

vo viacerých samostatných súdnych konaniach (reálne vznikli štátu náklady iba na jedno

konanie). V tejto situácii, keď navyše popretie pohľadávok správcom nebolo svojvoľné

a predmetom konania bolo iba právne posúdenie postupu správcu, je určenie súdneho

poplatku 7-násobkom sadzby 99,50 € absolútne neprimerané. Podľa uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára

2010 je konanie o incidenčnej žalobe z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby

určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky,

určenie pravosti ktorej je predmetom konania. Z doterajšej rozhodovacej praxe konkurzných

súdov vyplýva i to, že pri určovaní výšky súdneho poplatku vychádzajú z položky č. 1

písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov bez aplikácie poznámky 6 k položke č. 1 a aj

pri priznávaní nároku na náhradu trov konania postupujú podľa § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „advokátska tarifa“), t. j. bez ohľadu na výšku pohľadávky a logicky aj počet

pohľadávok (napr. rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 15. júla

2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. októbra 2014).

Ak pre určenie výšky súdneho poplatku v týchto konaniach nie je podstatná výška

pohľadávky, nemôže byť podstatný ani počet pohľadávok, určenie pravosti ktorých je

predmetom jedného konania.

5. Krajský súd uznesením č. k. -135 z 26. januára 2017 uznesenie

okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správne potvrdil.

6. Výrok uznesenia okresného súdu č. k. -85 z 12. mája 2016 o uložení

povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok vo výške 696,50 € v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -135 z 26. januára 2017 nadobudol právoplatnosť

8. februára 2017.

7. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -135 z 26. januára

2017 odôvodnila tým, že reálne uplatnenie práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a použitie príslušných zákonných ustanovení musí byť realizovaný v súlade

s a základným právom na súdnu ochranu. Ani súdny poplatok nemôže byť

účastníkovi konania vyrubený svojvoľne vo výške, ktorá nemá oporu v zákone. Napriek

tomu krajský súd takto postupoval a potvrdil rozhodnutie okresného súdu ukladajúce

sťažovateľke zaplatenie súdneho poplatku vo výške, ktorá v zákone oporu nemá. Ďalej

sťažovateľka zopakovala svoju argumentáciu odôvodňujúcu nesprávne právne posúdenie

veci tak, ako ju uviedla v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Poukázala i na to, že

všetky pohľadávky, ktoré boli predmetom konania, vznikli z titulu zmluvy o dielo

č. -062. Právny názor krajského súdu vo svojich dôsledkoch vedie

k absurdnému záveru, podľa ktorého výška súdneho poplatku nie je v incidenčných

konaniach obmedzená žiadnou hornou hranicou, čo môže viesť k faktickej likvidácii

subjektu, ktorý sa v reštrukturalizácii snaží o ozdravenie. Sťažovateľka poukázala ďalej

i na právny názor ústavného súdu vyslovený v uznesení č. k. -8

z 13. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že jednotnosť rozhodovacej praxe sa musí

prejavovať i v jednotnosti kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh

a pre určovanie výšky odmeny advokáta za úkon právnej služby. Pritom aj samotný okresný

súd napr. v rozsudku č. k. -143 z 28. júna 2016 priznal odmenu advokáta

v incidenčných konaniach za úkon právnej služby ako 1/13 výpočtového základu

bez ohľadu na počet pohľadávok, hoci v tom istom konaní vyrubil súdny poplatok

za odvolanie ako za podanie šiestich samostatných odvolaní (527 €). Je neudržateľné,

aby ten istý konkurzný súd aplikoval rôzne kritériá pri určovaní výšky súdneho poplatku

a odmeny advokáta.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

12. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto jej práv malo dôjsť

uznesením krajského súdu č. k. -135 z 26. januára 2017 v dôsledku

takého výkladu a aplikácie ustanovení , ktorá je ústavne

nekonformná.

14. Vo veci sťažovateľky boli aplikované tieto ustanovenia zákona o súdnych

poplatkoch:

Podľa súdne poplatky sa vyberajú

za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov

štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa prvej vety ak je poplatník od poplatku

oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania

poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku

oslobodený.

Podľa (v znení v čase začatia

konania proti sťažovateľke) od poplatku je oslobodený žalobca v konaní o určení popretej

pohľadávky podľa osobitného predpisu.

Podľa položky č. 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok zo žaloby

alebo z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba ak nemožno

predmet konania oceniť peniazmi je 99,50 €.

Podľa poznámky č. 6 k položke č. 1 prvej vety sadzobníka súdnych poplatkov ak je

predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje samostatne; to neplatí, ak ide

o viac nárokov na peňažné plnenie a sú vyjadrené jednou sumou.

15. Krajský súd sa v uznesení č. k. -135 z 26. januára 2017

nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky, že vo veci ide len o jeden nárok, a dospel

k záveru, že predmetom konania je určenie právneho dôvodu a výšky viacerých

samostatných pohľadávok žalobcu proti žalovanému, pričom tento svoj právny názor

odôvodnil tým, že podľa „obsahu... súhrnnej prihlášky sa jedná o samostatné pohľadávky

žalobcu voči žalovanému, ktoré vznikli titulom zádržného a boli žalobcom voči žalovanému

uplatnené vystavením samostatných faktúr. O tom, že sa jedná o samostatné pohľadávky

žalobcu voči žalovanému, svedčí aj postup správkyne, ktorá každú z prihlásených

pohľadávok zahrnula do zoznamu prihlášok pod samostatným číslom a každú z týchto

pohľadávok samostatne poprela (čl. 52 – 67 spisu). Každá uplatnená pohľadávka tak má

samostatný právny základ a výšku, a preto nemôže obstáť tvrdenie, že sa jedná len o jeden

nárok žalobcu. Krajský súd je tak názoru, že v prejednávanom prípade žalobca uplatnil

samostatný návrh na začatie konania, ktorého predmetom je určenie pravosti prihlásenej

pohľadávky a ktorý tak pre účely vyrubenia súdneho poplatku je samostatným predmetom

konania, z ktorého súd vymeriava súdny poplatok podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka

súdnych poplatkov. Priamo z citovanej poznámky č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych

poplatkov vyplýva, že ak je predmetom konania viac nárokov, každý nárok sa spoplatňuje

samostatne. V súlade s poznámkou č. 6 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov je

žalovaný povinný zaplatiť súdny poplatok vo vzťahu ku každému zo žalobcom samostatne

uplatnených nárokov, o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu, teda súdny

poplatok vo výške zodpovedajúcej násobku počtu pohľadávok, ktorých určenie je

predmetom konania a sumy 99,50 € ako sadzby určenej podľa citovanej položky č. 1

písm. Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalovanému podľa citovaného ust. § 2 ods. 2 zákona

č. vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, keďže žalobca

bol od poplatku oslobodený, okresný súd jeho žalobe vyhovel a žalovaný od poplatku

oslobodený nie je.“.

16. Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní poukazovala na to, že štátu vznikli reálne

náklady len na jedno súdne konanie a jedného sudcu, a nie na viacero súdnych konaní,

krajský súd tento argument v odôvodnení svojho rozhodnutia odmietol s tým, že „pri

posudzovaní otázky vzniku a rozsahu poplatkovej povinnosti strany súdneho sporu právna

úprava nevychádza z konceptu náhrady reálnych nákladov, ktoré

štátu vzniknú v súvislosti s prejednaním jednotlivých súdnych sporov, ale vychádza

z princípu stanovenia buď pevne alebo percentuálne určenej výšky súdneho poplatku bez

ohľadu na náklady na dané súdne konanie. Krajský súd v tejto súvislosti opakovane

poukazuje na poznámku č. 6 položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorá výslovne

počíta so samostatným spoplatnením každého z uplatnených nárokov v prípade, ak sú tieto

nároky predmetom jedného súdneho konania.“. Zároveň krajský súd dodal, že rovnako bez

právneho významu sú námietky sťažovateľky v tom smere, že nie je možné od nej

požadovať zaplatenie takého vysokého súdneho poplatku v prípade, ak je žalobca od

platenia súdneho poplatku oslobodený, pretože „vznik poplatkovej povinnosti sa podľa

posudzuje samostatne u každej sporovej strany a skutočnosť, že jedna

zo strán sporu je zo zákona osobne od platenia súdnych poplatkov oslobodená, nemá žiaden

dopad na vznik a výšku poplatkovej povinnosti druhej sporovej strany“.

17. Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -135 z 26. januára

2017 reagoval aj na námietky sťažovateľky týkajúce sa rozhodovacej praxe iných súdov

v incidenčných konaniach, ktoré majú predmetnú situáciu, čo sa týka určenia výšky súdneho

poplatku, posudzovať odlišne, ako aj na poukaz sťažovateľky na právny názor najvyššieho

súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. z 28. januára 2010. Tu krajský súd najprv

poukázal „na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, napr. rozhodnutie č. k.

dňa 16.12.2014, kde obdobne dospel k záveru o vzniku poplatkovej povinnosti za každý

z viacerých samostatne uplatnených nárokov“ a ďalej uviedol: „Neobstojí ani odkaz

žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého

rozhodnutia vyplýva len záver, že konanie o incidenčnej žalobe je pre určenie výšky

súdneho poplatku určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku, teda s výškou

súdneho poplatku určovanou bez ohľadu na výšku uplatnenej pohľadávky. Toto rozhodnutie

však nijakým spôsobom nerieši otázku určovania výšky súdneho poplatku v prípade,

ak predmetom súdneho konania je určenie pravosti viacerých samostatne prihlásených

pohľadávok, teda prípadu, kedy je predmetom konania viacero samostatných určovacích

sporov.“

18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

19. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka

v konaní nastolila. Uznesenie krajského súdu vysvetlilo, ako krajský súd dospel k záveru

o nevyhnutnosti potvrdiť uznesenie okresného súdu a z akých dôvodov krajský súd

považoval uznesenie okresného súdu za vecne správne. Odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

24. Zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky, ústavný

súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.

25. Podstatou veci bolo posúdenie otázky, či predmetom konania, ktorého stranou

bola sťažovateľka, bolo rozhodovanie o jedinom nároku (ako to tvrdí sťažovateľka

v podstate s poukazom na to, že všetky pohľadávky, ktoré boli predmetom konania, vznikli

z titulu zmluvy o dielo č. -062 a zakladali jeden nárok na plnenie v zmysle

reštrukturalizačného plánu), alebo ním bolo viac samostatných nárokov (ako konštatoval

krajský súd s poukazom na obsah prihlášky a na to, že boli vystavené samostatné faktúry,

pohľadávky boli zahrnuté do zoznamu prihlášok správkyňou pod samostatnými číslami

a boli samostatne správkyňou popreté, v dôsledku čoho každá uplatnená pohľadávka má

samostatný právny základ a výšku).

26. Pokiaľ krajský súd vec posúdil tak, že predmetom konania bolo viac nárokov,

a preto sa každý nárok spoplatňuje samostatne, tento jeho záver nepovažuje ústavný súd

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný. Neobstojí preto názor sťažovateľky, podľa ktorého jej bol súdny poplatok

ako strane konania vyrubený svojvoľne vo výške, ktorá nemá oporu v zákone.

27. Navyše, ani ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, podľa ktorej má

platiť, že ak pre určenie výšky súdneho poplatku v incidenčných konaniach nie je podstatná

výška pohľadávky, nemôže byť podstatný ani počet pohľadávok, určenie pravosti ktorých je

predmetom jedného konania. Samotný spôsob určenia výpočtu súdneho poplatku, t. j. či sa

určuje percentuálnou sadzbou v závislosti od skutočností uvedených v položke č. 1 písm. a)

sadzobníka súdnych poplatkov alebo sa určuje podľa položky č. 1 písm. b) sadzobníka

súdnych poplatkov pevnou sumou, nemá totiž žiadnu súvislosť s otázkou určenia jeho

výšky v závislosti od kumulácie uplatnených nárokov, o ktorej je stanovené v poznámke č.

6 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, že ak je predmetom konania viac nárokov,

každý nárok sa spoplatňuje samostatne.

28. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na už prv ústavným súdom vyslovený názor

týkajúci sa incidenčných konaní v uznesení č. k. -8 z 13. decembra 2011.

Ústavný súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že „jednotnosť rozhodovacej praxe sa musí

prejavovať aj v jednote kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh

a pre určovanie výšky odmeny advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve

z tohto dôvodu bolo judikované, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje

na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného

vo veci (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009).“.

Tento poukaz sťažovateľky je priliehavý, hoci ústavný súd v tejto veci riešil otázku spôsobu

výpočtu odmeny advokáta v incidenčnom konaní, t. j. či odmena za jeden úkon právnej

služby má byť určovaná v závislosti od hodnoty veci alebo podľa § 11 ods. 1 advokátskej

tarify (s čím sa ústavný súd stotožnil). Rovnako sa však tento princíp vzťahuje i na riešenie

prípadu, keď je predmetom konania viac nárokov – na účely vyrubenia súdneho poplatku

s ohľadom na poznámku 6 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov a na účely výpočtu

odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby podľa § 13 ods. 3 a 4 advokátskej tarify,

podľa ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny

určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby

tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach (okrem prípadu,

ak spojenie vecí na spoločné prerokovanie vyplýva zo zákona, keď sa určí výška tarifnej

odmeny podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia). Predmetom sťažnosti sťažovateľky bolo

však vyrubenie súdneho poplatku, a nie spôsob určenia odmeny advokáta v incidenčnom

konaní.

29. Pokiaľ ďalej sťažovateľka argumentuje rozdielnou rozhodovacou praxou rôznych

konkurzných súdov (hoci ňou označené rozhodnutia sa týkajú prevažne spôsobu určenia

odmeny advokáta v incidenčnom konaní), ústavný súd poukazuje i na to, že nie je orgánom

oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (, ,

); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich

ústavnú akceptovateľnosť (). Ako už bolo uvedené, v prípade

sťažovateľky dospel ústavný súd k záveru o ústavnej akceptovateľnosti uznesenia krajského

súdu č. k. -135 z 26. januára 2017.

30. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky

na porušenie a dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -135 z 26. januára 2017 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa

po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

31. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017