Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d1e/386039.214547.pdf
PDF · 174.43 KB
No categories available
5Obo/32/2010
Najvyšší súd 5 Obo 32/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Kataríny Pramukovej,
v právnej veci ţalobcu: JUDr. D.K., N.N., správca konkurznej podstaty úpadcu: N., spol.
s r.o., K.T., IČO: X., zastúpený Mgr. J.S., advokátka, N.N. proti ţalovanému: Mgr. B.D.,
P.B., správca konkurznej podstaty úpadcu: N.-Z, a. s. v konkurze, K.T.,
IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu: Č., a. s., M.B., IČO: X. a za účasti
vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného: P., a. s., H.Ţ., IČO: X., o odporovateľnosti
právnych úkonov a vydanie peňažnej náhrady vo výške 531 102,70 eur (16 000 000 Sk),
o odvolaní ţalovaného a ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra
2009, č. k. 44 Cbi 75/2002-644, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 16. decembra 2009, č. k. 44 Cbi 75/2002-644 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Ţalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom určil, ţe vloţenie majetku úpadcu:
N., spol. s r.o., K.T., IČO: X. (ďalej len „N., spol. s r.o.“) pri zaloţení spoločnosti N.-Z, a. s. v
konkurze, K.T., IČO: X.(ďalej len N.-Z, a. s.“), zakladateľskou zmluvou z 29. apríla 1999
a rozhodnutím zakladateľa vo forme notárskej zápisnice č. N 133/99, NZ 134/99, ako aj
schválenie zaloţenia spoločnosti N.-Z, a. s. Notárskou zápisnicou N 134/99, NZ 135/99 z 29.
apríla 1999 je voči konkurzným veriteľom úpadcu N., spol. s r.o. právne neúčinné.
Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi peňaţnú náhradu vo výške 489 473,21 eur, vo zvyšku
vymáhanej čiastky ţalobu zamietol. Ďalším výrokom ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi
súdny poplatok 448,12 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 657,45 eur a zároveň
ţalobcovi uloţil zaplatiť na účet súdu prvého stupňa trovy štátu - svedočné vo výške 29,87
eur.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe Najvyšší súd SR rozhodnutím
z 24. marca 2009, č. k. 6 Obo 72/2008-524 zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa
zo 14. novembra 2007 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní
uloţil súdu prvého stupňa úplne zistiť skutkový stav a vykonať navrhnuté dôkazy, tieto
vyhodnotiť a zaoberať sa predpokladmi vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu v zmysle
§ 15 Zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) a posúdiť, či vzniklo
právo ţalobcovi na vrátenie sumy 16 000 000 Sk do konkurznej podstaty N., spol. s r.o.
Ďalej uviedol, ţe predmetom sporu je určenie, či právny úkon - vloţenie majetku
úpadcu N., spol. s r.o. pri zaloţení spoločnosti N.-Z, a. s. zakladateľskou zmluvou z 29. apríla
1999 a rozhodnutím zakladateľa vo forme notárskej zápisnice č. N 133/99,
NZ 134/99, ako aj schválenie zaloţenia spoločnosti N.-Z, a. s. Notárskou zápisnicou
N 134/99, NZ 135/99 z 29. apríla 1999 je voči konkurzným veriteľom úpadcu N., spol. s r.o.
právne neúčinné. Teda, či na základe nich došlo k takému zmenšeniu majetku dlţníka,
v dôsledku ktorého došlo k ukráteniu vymáhateľných pohľadávok konkurzných veriteľov.
S poukazom na § 15 ods. 1 ZKV mal súd preukázané, ţe ţalobca ako správca konkurznej
podstaty je na podanie ţaloby vecne aktívne legitimovaný. Súd skonštatoval, ţe ţaloba bola
podaná včas, keďţe ešte neuplynula premlčacia lehota na podanie ţaloby. Pasívna vecná
legitimácia ţalovaného je daná tým, ţe bol druhou stranou toho právneho úkonu, ktorému
ţalobca odporuje. Na tejto skutočnosti nič nemení to, ţe ţaloba smeruje proti ţalovanému,
na ktorého bol vyhlásený konkurz (N.-Z, a. s.). Súd sa nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe
nie je daná jeho pasívna legitimácia ako správcu konkurznej podstaty úpadcu N.-Z,
a. s., nakoľko nie je osoba, ktorá mala z napadnutého právneho úkonu prospech v zmysle § 16
ods. 2 ZKV. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) ZKV (účinný do 31. júla 2000) vyhlásením konkurzu
oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu. Právne úkony úpadcu
týkajúce sa toho majetku sú voči konkurzným veriteľom neúčinné. Úpadca vyhlásením
konkurzu nestráca procesnú spôsobilosť. Vyhlásením konkurzu však prechádza oprávnenie
nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty na správcu. Ţalovaný je v tomto
konaní ţalovaný ako správca konkurznej podstaty a nie ako fyzická osoba.
Súd nárok ţalobcu posúdil podľa § 15 ods. 4 písm. c) ZKV. Ďalej z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe ţalobca Správou o majetku dlţníka
(č. l. 70), pohľadávkami k 31. decembra 2000, záväzkami k 31. decembra 2000, súvahou
k 31. decembra 1999 preukázal, ţe právnym úkonom dlţníka boli ukrátené vymáhateľné
pohľadávky veriteľov, ktorí si ich prihlásili v konkurznom konaní, pričom musí ísť
o ukrátenie takých pohľadávok, ktoré mali veritelia voči dlţníkovi uţ v dobe vykonania
odporovaného právneho úkonu dlţníkom, ukrátenie sa netýka tých veriteľov, ktorým
postavenie veriteľa zaniklo. Záväzky ţalobcu predstavovali k 31. decembru 2000 čiastku
17 823 244,88 Sk. Zo súvahy k 31. decembru 1999 vyplýva, ţe ţalobca mal záväzky
z obchodného styku vo výške 51 862 000 Sk a finančné prostriedky len vo výške 160 000 Sk.
Vloţením nepeňaţného vkladu v hodnote cca 99 500 000 Sk úpadca N., spol. s r.o. nebol
schopný pokračovať vo svojej výrobnej činnosti, pretoţe nemal ţiadne priestory, stroje
ani zariadenia. Nemal ani ţiadny iný majetok, z ktorého by mu mohli plynúť ďalšie príjmy
na uspokojenie veriteľov. V majetku spoločnosti N., spol. s r.o. ostali iba dlhy, nedobytné
pohľadávky, zamestnanci, ktorých prepoţičiaval na základe dohody ţalovanému, ktorý
prevzal všetku výrobnú činnosť. Úmysel ukrátiť veriteľov vyplýva i zo skutočnosti, ţe J.Z.
uznal dlh spoločnosti N., spol. s r.o. voči Č., a. s. vo výške 7 454 149,60 Sk a zaviazal sa ho
splácať v čase, keď uţ vyše mesiaca bola ním podpísaná notárska zápisnica a zakladateľská
listina o zaloţení N.-Z, a. s. Z obsahu spisu sa javí, ţe P., a. s., ktorá iniciovala vytvorenie N.-
Z, a. s., sledovala uspokojenie svojej pohľadávky. Ţalobca dostatočne preukázal, ţe
odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu pohľadávok konkurzných veriteľov.
Dlţníkov úmysel v tomto prípade nie je potrebné dokazovať, ten sa predpokladá. Zákon
umoţňuje druhému účastníkovi v konaní namietať, ţe nemohol
pri náleţitej starostlivosti poznať úmysel dlţníka ukrátiť konkurzného veriteľa. Dôkazné
bremeno je v tomto prípade na ţalovanom. Z výpovede svedka Ing. J.Z. mal súd preukázané,
ţe spoločnosť N.-Z, a. s. bola zaloţená za tým účelom, aby boli uspokojené pohľadávky
veriteľa P., a. s., pričom sa počítalo, ţe spoločnosť N., spol. s r.o. bude zlikvidovaná.
Ţalovaný túto skutočnosť nevyvrátil. Z výpovedí svedkov Ing. J.J.
- podpredsedu predstavenstva spoločnosti N.-Z, a. s. a Ing. J.V. - člena predstavenstva
vyplýva, ţe nemali vedomosť o problémoch spoločnosti N., spol. s r.o.,
ani ţe by sa zaloţením spoločnosti N.-Z, a.s. sledovalo ukrátiť veriteľov N., spol. s r.o.,
nepamätali si na ţiadne úkony, ktoré vykonávali, preto nie je moţné hovoriť o konaní členov
s náleţitou starostlivosťou. Súd skonštatoval, ţe ţalovaný neuniesol dôkazné bremeno.
Nakoľko ţalobca právnemu úkonu dlţníka odporoval úspešne, súd sa zaoberal aj otázkou
vydania prospechu z úkonu neúčinného voči konkurzným veriteľom podľa § 16 ods. 4 ZKV,
t. j. všetko, o čo sa odporovateľným právnym úkonom dlţníkov majetok ukrátil, sa musí
vrátiť do podstaty a ak to nie je moţné, musí sa poskytnúť peňaţná náhrada. Je nesporné,
ţe celý hnuteľný i nehnuteľný majetok bol predaný za 16. mil. Sk na základe opatrenia
konkurzného súdu, sp. zn. 9K 45/00 z 23. novembra 2001 a nie je ho uţ moţné vrátiť
do konkurznej podstaty ţalobcu. Keďţe to nie je moţné, je potrebné vrátiť finančnú náhradu,
ale iba tú, o ktorú boli konkurzní veritelia ukrátení. Pri určení tejto výšky súd vychádzal
zo znaleckých posudkov na nehnuteľnosti Ing. J.Š. vo výške 72 344 740 Sk, spoločnosť K., s.
r. o. vo výške 98 170 000 Sk, teda v priemere vo výške 85 257 370 Sk a hnuteľného majetku
podľa znaleckého posudku Ing. J.S. vo výške 15 391 000 Sk, Ing. J.M. vo výške 13 186 000,
teda v priemere v hodnote 99 545 870 Sk. Na základné imanie spoločnosti bola započítaná
z majetku čiastka 84 800 000 Sk, teda rozdiel zostáva vo výške 14 745 870 Sk. Pokiaľ ide
o tvrdenie ţalovaného, ţe pohľadávku ţalobcu v ţalovanej sume v prípade úspechu nie je
moţné uspokojiť s poukazom na § 32 a 31 ods. 2 ZKV, ako aj tvrdenie, ţe ţalobca
pohľadávku neprihlásil konkurznou prihláškou podľa § 20 ZKV, ani nevyuţil právo na
vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 ZKV,
súd uviedol, ţe neúčinnosť právneho úkonu, ktorému ţalobca úspešne odporoval, nastáva aţ
právoplatnosťou tohto rozhodnutia, preto si ţalobca túto pohľadávku nemohol prihlásiť podľa
§ 20 ZKV. Taktieţ neprichádza do úvahy ani podanie vylučovacej ţaloby podľa § 19 ZKV,
nakoľko ţalobca v čase podania ţaloby uţ nebol vlastníkom hnuteľných a nehnuteľných vecí
a nemohol by vlastníctvo k veci osvedčiť. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe v danom
prípade nejde o pohľadávku proti podstate, nakoľko ţalovaný by mal ţalobcovi do konkurznej
podstaty vrátiť celý majetok, ktorým boli ukrátení veritelia ţalobcu. Toto vrátenie by sa malo
uskutočniť mimo rozvrhového uznesenia. Ţalobcovi sa musí vrátiť peňaţná náhrada. Tieto
vrátené prostriedky sa pouţijú na uspokojenie pohľadávok veriteľov ţalobcu, pretoţe
na úspešné odporovateľné úkony sa hľadí, akoby sa neboli stali.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Trovy konania pozostávajú
zo súdnych poplatkov, svedočného a trov právneho zastúpenia. Súd pri stanovení základnej
sadzby tarifnej odmeny vychádzal zo skutočnosti, ţe predmetné konanie je z hľadiska určenia
výšky súdneho poplatku zo ţaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku.
Preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta treba vychádzať z rovnakého
princípu, takţe ţalobcovi patrí náhrada trov právneho zastúpenia ako v určovacom spore
s neoceniteľnou hodnotou veci.
Proti napadnutému rozhodnutiu podal odvolanie ţalovaný. Uviedol, ţe odvolaním
napadá 1. a 2. výrok napadnutého rozsudku z dôvodu, ţe ţalovanému sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec posúdil tým,
ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalovaný poukázal
na svoje prechádzajúce podania a vyjadrenia. Poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný ako
správca konkurznej podstaty nebol účastný napadnutého právneho úkonu, nemá bliţšie
poznatky o okolnostiach, za akých bol napadnutý úkon vykonaný. Preto uvedenú skutočnosť
môţe preukazovať okrem listinných dôkazov jedine výsluchom svedka - štatutárneho
zástupcu spoločnosti. Preto ţalovaný v konaní trval na výsluchu svedka Ing. M.T., ktorý bol
v tom čase predsedom predstavenstva a zároveň aj riaditeľom spoločnosti N.-Z, a. s. Súd
rozhodol bez vykonania tohto dôkazu, čím ţalovanému odňal moţnosť konať
pred súdom.
Súd v bode 1. výroku rozsudku rozhodol o neplatnosti zakladateľskej zmluvy
z 29. apríla 1999. Podľa ţalovaného neexistuje ţiadna zakladateľská zmluva z 29. apríla 1999.
Túto formuláciu súd prevzal z návrhu ţalobcu na rozšírenie ţaloby z 29. septembra 2007.
Ďalej ţalovaný uviedol, ţe trvá na svojom predchádzajúcom stanovisku, ţe napadnutý úkon
je jednostranným právnym úkonom dlţníka ako jediného zakladateľa spoločnosti N.-Z,
a. s. Ţalovaný má za to, ţe súd v rozpore s ust. § 100 neprihliadol na námietku premlčania,
ktorú ţalovaný vzniesol proti rozšíreniu petitu ţaloby o ďalšie dva samostatné úkony. Ţalobca
síce ţalobu podal v rámci premlčacej lehoty, avšak ţalobou napadol len jeden samostatný
právny úkon, a to zakladateľskú listinu spoločnosti spísanú formou notárskej zápisnice
č. N 133/99, NZ 134/99 z 29. apríla 1999. Ţalobca aţ návrhom z 19. septembra 2007, teda
viac ako tri roky po uplynutí premlčacej lehoty, rozšíril ţalobu o určenie neúčinnosti ďalších
dvoch právnych úkonov, a to o určenie neúčinnosti neexistujúcej zakladateľskej zmluvy
z 29. apríla 1999 a o schválenie zaloţenia N.-Z, a. s. Notárskou zápisnicou N 134/99,
NZ 135/99 z 29. apríla 1999. Pritom aj znenie tejto formulácie súd v rozpore s predmetnou
zápisnicou a v rozpore s ust. § 172 ods. 2 a 171 Obchodného zákonníka prevzal z návrhu
ţalobcu z 19. septembra 1999. Správna formulácia názvu tejto listiny je podľa textu
v notárskej zápisnici „prehlásenie o zaloţení“ a podľa Obchodného zákonníku je tento právny
úkon „rozhodnutím o zaloţení“. Súd taktieţ z návrhu ţalobcu prevzal vo výroku formuláciu
„rozhodnutie zakladateľa“ vo forme Notárskej zápisnice N 133/99, NZ 134/99, hoci sa
v skutočnosti jedná o rozhodnutie zakladateľa. Táto zakladateľská listina spísaná formou
uvedených notárskych zápisníc je v zmysle ust. Obchodného zákonníka len podkladom
a návrhom pre zakladateľa na rozhodnutie o zaloţení spoločnosti. Ţalovaný opakovane
vzniesol námietku premlčania voči ţalovanému nároku. Podľa jeho názoru ide o dva
samostatné právne úkony (zakladateľská listina spoločnosti spísaná formou notárske zápisnice
N 133/99, NZ 134/99 z 29. apríla 1999 a rozhodnutie o zaloţení spoločnosti spísané
notárskou zápisnicou N 134/99, NZ 135/99 z 29. apríla 1999), pri ktorých aj samostatne
začínajú plynúť premlčacie doby na určenie ich neúčinnosti. S poukazom na zrejmé chyby
v označení všetkých troch napádaných právnych úkonov povaţuje ţalovaný bod 1. výroku
napadnutého rozsudku za zmätočný a nepreskúmateľný. Pokiaľ odvolací súd z dôvodu
vznesenej námietky premlčania neprizná ţalobcovi právo domáhať sa neúčinnosti právneho
úkonu rozhodnutia o zaloţení N.-Z, a. s. Notárskou zápisnicou N 134/99, NZ 135/99 z 29.
apríla 1999, nemôţe zostať v platnosti ani 2. výrok rozsudku o povinnosti ţalovaného plniť.
Na uloţenie povinnosti ţalovaného plniť nepostačuje určenie neúčinnosti zakladateľskej
listiny spoločnosti spísanej formou notárskej zápisnice N 133/99, NZ 134//99, spísanej pred
zaloţením spoločnosti. Uviedol, ţe súd prvého stupňa v rozsudku konštatoval, ţe došlo
k ukráteniu konkurzných veriteľov a tento záver má preukázaný na základe Správy o stave
majetku ţalobcu, stavom pohľadávok ţalobcu k 31. decembra 2000, stavom záväzkov ţalobcu
k 31. decembra 2000 a súvahou ţalobcu k 31. decembra 2000, pričom súd konštatoval, ţe
musí ísť o ukrátenie tých pohľadávok, ktoré boli vymáhateľné v čase napadnutého právneho
úkonu. Podľa ţalovaného predloţenie uvedených dokladov nemá ţiadnu výpovednú hodnotu,
pretoţe k napadnutému právnemu úkonu došlo 29. apríla 1999, teda doklady sú viac ako
jeden a pol roka neaktuálne. Ţalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, pretoţe v zmysle § 15
ods. 4 písm. c) ZKV nepreukázal existenciu vymáhateľných pohľadávok veriteľov v čase
vykonania napadnutého právneho úkonu a neexistenciu dostatočného krytia týchto
pohľadávok iným majetkom úpadcu. Ďalej poukázal na skutočnosť, ţe pokiaľ by aj ţalobca
preukázal existenciu pohľadávok konkurzných veriteľov v čase napadnutého právneho úkonu,
všetok nehnuteľný majetok N. spol. s r.o. podliehal v čase vykonania napadnutého právneho
úkonu záloţnému právu veriteľa P., a. s., Ţilina. Z toho vyplýva, ţe ak nedošlo aj
k napadnutému právnemu úkonu, záloţný veriteľ P., a. s. by sa stal oddeleným veriteľom
s pohľadávkou asi 84 mil. Sk pred ostatnými veriteľmi úpadcu N. spol. s r.o., z ktorých ani
jeden nemá postavenie oddeleného veriteľa, preto nijakým spôsobom nemohlo dôjsť
k ukráteniu ostatných veriteľov. Ţalovaný má za to, ţe ustanovenia zákona o konkurze
a vyrovnaní, platného a účinného pre predmetné konanie, neumoţňujú podať ţalobu
o odporovateľnosť právneho úkonu na úkor inej podstaty. Pokiaľ by aj ţaloba bola úspešná
ust. § 32 ods. 1 písm. b) ZKV s poukazom na ust. § 31 ods. 2 ZKV, neumoţňuje
uspokojovanie akejkoľvek inej pohľadávky vzniknutej po vyhlásení konkurzu, teda ţalovaný
ako správca konkurznej podstaty nemá ţiadny právny dôvod pri úspechu v danom konaní
uspokojiť ţalobcu. Ţalobca teda neosvedčil naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c)
O. s. p. Ţalovaný povaţuje taktieţ za nesprávny postup súdu pri určení výšky peňaţnej
náhrady. Súd pri výpočte tejto náhrady vychádzal zo znaleckých posudkov, pričom
vychádzal z priemernej ceny, od ktorej odpočítal sumu 84 800 000 Sk, za ktorú boli
odpredané akcie N.-Z, a. s. Ţalovaný má za to, ţe predmetné znalecké posudky nie sú
zaloţené v spise ako dôkaz (okrem posudku Ing. S.). Ide o dôkazy, s obsahom ktorých nebol
ani súd ani ţalovaný oboznámený. Pritom uţ len skutočnosť, ţe rozdiel v cene nehnuteľností
podľa týchto posudkov je 26 mil. Sk. Oproti tomu súd nebral do úvahy pri výpočte plnenia
objektívny znalecký posudok č. 100/2000/1 zo 6. marca 2001, vypracovaný Ústavom súdneho
inţinierstva Ţilinskej univerzity v Ţiline. V tomto posudku boli nehnuteľnosti ohodnotené na
celkovú sumu 70 323 040 Sk a hnuteľný majetok na sumu 5 825 714 Sk, čo spolu predstavuje
76 148 754 Sk. Predajom akcií v sume 84 800 000 Sk spoločnosť N. spol. s r.o. získala
prospech nad rámec hodnoty prevedeného majetku v sume 8 651 246 Sk, teda súd by nezistil
ţiadny rozdiel hodnoty na úkor veriteľov ţalobcu a ich ukrátenie. Paradoxná je pritom
skutočnosť, ţe ţalovaný, ako aj ţalobca sa zhodli, ţe hodnota majetkového vkladu do
základného imania a teda aj znalecké posudky (okrem posudku USI Ţilina) boli nadhodnotené
tak, aby sa ich hodnota kryla s výškou pohľadávky P., a. s., zabezpečenej záloţným právom.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu v celom rozsahu
zamietne, prípadne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Proti napadnutému rozsudku v časti výroku o trovách konania podal odvolanie
ţalobca. Uviedol, ţe trovy právneho zastúpenia si uplatnil vo výške 11 306,67 eur, pričom
pri výpočte vychádzal z dvoch samostatných nárokov, a to rozhodnutie o neúčinnosti
právneho úkonu a výrok o zaplatení peňaţnej náhrady. Pri stanovení nároku vychádzal
z hodnoty sporu, zo ţalovanej čiastky. Súd pri určovaní sadzby tarifnej odmeny vychádzal
zo skutočnosti, ţe konanie o odporovateľnosť právnych úkonov je z hľadiska určenia výšky
súdneho poplatku zo ţaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku.
S týmto názorom súdu sa ţalobca nestotoţnil a uviedol, ţe trovy právneho zastúpenia
upravuje odlišný právny predpis, a to Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002,
s účinnosťou od 1. januára 2005 Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
V zmysle § 13 ods. 6 (§ 11 ods. 1) aţ v prípade, ak nemoţno hodnotu veci alebo práva
vyjadriť v peniazoch alebo ak ju zistiť len s nepomernými ťaţkosťami, základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby je 1/10 (1/13) výpočtového základu. V danom
prípade ide o vydanie konkrétnej sumy, teda hodnota tejto časti výroku je daná priamo.
Zároveň poukázal na § 13 ods. 7 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002,
z ktorého vyplýva, ţe aj vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych, vo veciach
určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je ich predmetom vec, právo alebo
plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzby tarifnej odmeny určená z hodnoty tejto
veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Navrhol, aby odvolací súd výrok o povinnosti náhrady
trov konania v napadnutom rozsudku zrušil a rozhodol v súlade so ţalobcom uplatnenou
výškou.
Vedľajší účastník na strane ţalobcu spoločnosť Č., a. s. vo vyjadrení k odvolaniam
uviedla, ţe dôvody, ktoré ţalovaný uvádza v odvolaní, prezentoval i počas konania a tieto
dôvody posúdil súd prvého stupňa. Má za to, ţe všetky ţalovaným uvedené skutočnosti boli
právne i fakticky v konaní vyvrátené, napadnutý rozsudok je správny. Navrhol, aby odvolací
súd odvolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal odvolanie ţalovaného
a odvolanie ţalobcu podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolania
nie sú dôvodné.
Ţalovaný svoje odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f)
O. s. p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté
dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K vadám konania podľa § 221 O. s. p. uviedol, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu
prvého stupňa odňala moţnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav. Odvolací súd je toho názoru, ţe odvolacie dôvody nie sú dané.
Odvolací súd nezistil, ţe by došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. a má
za to, ţe nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa
úplne a správne zistil skutkový stav veci, vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca sa svojou ţalobou domáhal určenia, ţe vloţenie
majetku úpadcu pri zaloţení spoločnosti N.-Z, a. s. zakladateľskou zmluvou z 29. apríla 1999
a rozhodnutím zakladateľa vo forme notárskej zápisnice č. N 133/99, Nz 134/99, ako aj
schválenie zaloţenia akciovej spoločnosti N.-Z, a. s. notárskou zápisnicou N 134/99,
Nz 135/99 z 29. apríla 1999 je voči veriteľom úpadcu právne neúčinné. Tieţ sa domáhal
vrátenia do konkurznej podstaty sumy 16 000 000 Sk.
Podľa § 15 ods. 1 ZKV konkurzný veriteľ alebo správca sa môţe domáhať, aby súd
určil, ţe dlţníkove právne úkony podľa odsekov 2 aţ 6, ak ukracujú uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky konkurzného veriteľa, sú voči konkurznému veriteľovi právne
neúčinné. Toto právo má konkurzný veriteľ alebo správca aj vtedy, ak je nárok proti dlţníkovi
z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný, alebo ak uţ bol uspokojený.
Podľa § 15 ods. 2 ZKV odporovať moţno právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil
v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného
veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.
Podľa § 15 ods. 4 ZKV odporovať moţno tieţ právnemu úkonu, ktorým bol
konkurzný veriteľ dlţníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch pred
začatím konkurzu medzi dlţníkom, ktorý je právnickou osobou, a a) členom jeho
štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, b) osobou blízkou
osobe uvedenej v písmene a/, c) právnickou osobou, v ktorej má dlţník alebo osoba uvedená
v písmenách a/ a b/ majetkovú účasť 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a/ a b/ štatutárnym orgánom
alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom, alebo likvidátorom, e) právnickou osobou,
v ktorej má osoba uvedená v písmene d/ majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa
uskutočňuje tento právny úkon; alebo ktorý dlţník urobil v uvedenom čase v prospech tejto
osoby; to však neplatí, ak druhá strana preukáţe, ţe nemohla ani pri náleţitej starostlivosti
poznať úmysel dlţníka ukrátiť konkurzného veriteľa.
Odporovateľnosť právnych úkonov je osobitným inštitútom, ktorý slúţi na ochranu
veriteľov. Negatívne právne dôsledky sa prejavujú v tom, ţe konkrétny právny úkon dlţníka
spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov. K tomu dôjde, keď sa právnym úkonom
dlţníka zmenší jeho majetok. Právnym dôsledkom odporovateľnosti je neúčinnosť právneho
úkonu. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, ţe odporovať je moţné len právnemu úkonu
dlţníka. Dlţník vţdy musí byť jednou stranou právneho úkonu alebo len jeho jedinou stranou
ak ide o jednostranný právny úkon. Právny úkon musí byť platný. Treťou podmienkou
odporovateľnosti je, ţe právnym úkonom dlţníka musí dôjsť k ukráteniu uspokojenia
pohľadávky veriteľa. Ţalobca musí v konaní preukázať, ţe právnym úkonom dlţníka bola
ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásili svoju pohľadávku.
Odporovaný môţe byť aj úkon, keď dlţník v úmysle uspokojenia veriteľovej
vymáhateľnej pohľadávky pouţije časť svojho majetku ako vklad pri zaloţení obchodnej
spoločnosti.
Súd prvého stupňa dospel v danom prípade k správnemu záveru, ţe vloţenie majetku
úpadcu N., spol. s r. o. pri zaloţení spoločnosti N.-Z, a. s. zakladateľskou zmluvou z 29. apríla
1999 a rozhodnutím zakladateľa vo forme notárskej zápisnice č. N 133/99,
č. Nz 134/99, ako aj schválenie zaloţenia spoločnosti N.-Z, a.s. Notárskou zápisnicou
č. N 134/99, č. Nz 135/99 z 29. apríla 1999 je odporovateľným právnym úkonom, nakoľko
spoločnosť N. spol. s r. o. sa stala 100% vlastníkom akcií spoločnosti N.-Z, a. s.
Ţalovaný v podanom odvolaní opakovane vzniesol námietku premlčania. Odvolací
súd dospel k záveru, ţe táto námietka premlčania nie je dôvodná. Je potrebné uviesť,
ţe v danom prípade boli splnené obe lehoty na podanie odporovacej ţaloby. Jednak lehotu
vyplývajúcu z ust. § 15 ods. 2 ZKV, ktorá je hmotnoprávnou podmienkou úspešnosti takejto
ţaloby. Plynutie tejto lehoty sa počíta spätne od vyhlásenia konkurzu. Konkurz na majetok
dlţníka N., spol. s r. o. bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 10. mája
2001, právoplatným 11. júna 2001, č. k. 7K 295/99-57. Predmetný úkon - zaloţenie
spoločnosti N.-Z, a. s. bol spísaný vo forme notárskej zápisnice 29. apríla 1999, teda
v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu.
Rovnako je zachovaná aj druhá lehota. Ide o všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu,
ktorá vyplýva z § 101 Občianskeho zákonníka. Ţaloba bola doručená na súd prvého stupňa
12. júla 2002, teda v lehote troch rokov od vyhlásenia konkurzu.
Pôvodnou ţalobou sa ţalobca domáhal, aby súd určil, ţe právny úkon spoločnosti N.,
spol. s r. o., urobený vo forme notárskej zápisnice č. N 133/99, NZ 134/99 z 29. apríla 1999
o zaloţení spoločnosti N.-Z, a. s. je voči konkurzným veriteľom spoločnosti N. spol. s r. o.
právne neúčinný. Ţalobca na pojednávaní konanom 19. septembra 2007 navrhol, aby súd
pripustil zmenu, resp. doplnenie petitu ţaloby so znením, aby súd určil, ţe vloţením majetku
úpadcu N., spol. s r. o. pri zaloţení N.-Z, a. s. zakladateľskou zmluvou
z 29. apríla 1999 a rozhodnutím zakladateľa vo forme Notárskej zápisnice č. N 133/99,
Nz 134/99, ako aj schválenie zaloţenia akciovej spoločnosti N.-Z, a. s. Notárskou zápisnicou
N 134/99, Nz 135/99 z 29. apríla 1999 je voči veriteľom N., spol. s r. o. právne neúčinné.
Tvrdenie ţalovaného, ţe právny úkon - schválenie zaloţenia N.-Z, a. s. notárskou zápisnicou
N 134/99, NZ 135/99 z 29. apríla 1999, ktoré je v zmysle Obchodného zákonníka
najpodstatnejšie konštitúvne rozhodnutie o zaloţení akciovej spoločnosti,
je premlčaný, nie je dôvodné. Rovnako nie je dôvodné tvrdenie ţalovaného, ţe zakladateľská
listina spísaná formou notárskej zápisnice N 133/99, NZ 134/99 je podľa ustanovení
Obchodného zákonníka len podkladom a návrhom pre zakladateľa na rozhodnutie zakladateľa
o zaloţení akciovej spoločnosti. Z ust. § 57 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, ţe aby
spoločnosť zaloţil jediný zakladateľ, nahrádza spoločenskú zmluvu zakladateľská listina
vyhotovená vo forme notárskej zápisnice, ak zákon neustanovuje inak. Musí obsahovať
rovnaké podstatné časti ako spoločenská zmluva. Z tohto ust. je zrejmé, ţe spoločnosť bola
v danom prípade zaloţená Notárskou zápisnicou z 29. apríla 1999 N 133/99, Nz 134/99.
Táto notárska zápisnica obsahuje aj rozhodnutie zakladateľa o zaloţení akciovej spoločnosti.
Tieţ je potrebné uviesť, ţe do spoločnosti N.-Z, a. s. bol vloţený nepeňaţný vklad
vo forme hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý je uvedený v notárskej zápisnici
z 29. apríla 1999 N 133/99, Nz 134/99 a vloţením tohto majetku do tejto spoločnosti boli
konkurzní veritelia N., spol. s r. o. ukrátení. Ţalobca doplnením petitu spresnil ţalovaný
nárok tým, ţe konkretizoval právny úkon - schválenie zaloţenia N.-Z, a. s. Notárskou
zápisnicou N 134/99, Nz 135/99 z 29. apríla 1999. Uţ pôvodný navrhovaný výrok rozsudku
bol dostatočný na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zaloţenia spoločnosti N.-Z,
a. s. Nepresné označenie dotknutých právnych úkonov nespôsobuje nepreskúmateľnosť
a zmätočnosť výroku napadnutého rozsudku, tak ako to tvrdí ţalovaný, nakoľko z petitu
je zrejmé, ţe sa odporuje právnemu úkonu - vloţeniu majetku úpadcu N., spol. s r. o.
pri zaloţení spoločnosti N.-Z, a. s. a tieto úkony boli spísané formou notárskych zápisníc,
ktoré sú v petite riadne označené.
Z predloţeného dôkazu Notárskej zápisnice N 133/99, NZ 134/99, napísanej 29. apríla
1999, vyplýva, ţe touto zápisnicou jediný spoločník spoločnosti N. spol. s r. o. Ing. J.Z.
zaloţil akciovú spoločnosť bez výzvy na upisovanie akcií s obchodným menom N., a. s. so
základným imaním spoločnosti 84 800 000 Sk. Zakladateľ vloţil
do novozaloţenej spoločnosti nehnuteľný a hnuteľný majetok, podrobne uvedený v tejto
zápisnici. Hodnota tohto majetku je stanovená viacerými posudkami, v priemere moţno
povedať, ţe ide o sumu cca 99 500 000 Sk, tak ako to uviedol súd prvého stupňa. Tento úkon
úpadcu N., spol. s r. o. v predmetnom konaní nie je sporný. Sporným zostáva skutočnosť, či
týmto úkonom došlo k ukráteniu vymáhateľných pohľadávok konkurzných veriteľov,
či ide o odporovateľný právny úkon.
Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, ţe právnym úkonom dlţníka
spoločnosti N., spol. s r. o. boli ukrátené vymáhateľné pohľadávky veriteľov, ktorí si ich
v konkurznom konaní prihlásili. Zo súvahy k 31. decembru 1999 vyplýva, ţe ţalobca mal
záväzky z obchodného styku vo výške 51 862 000 Sk. Z tejto súvahy taktieţ vyplýva,
ţe spoločnosť bola v neuhradenej strate z minulých rokov vo výške 64 673 000 Sk, pričom
hospodársky výsledok beţného účtovného obdobia bol vzhľadom na záväzky spoločnosti
iba v sume 27 047 000 Sk. Z výkazu ziskov a strát k 31. decembru 1999 vyplýva,
ţe prevádzkový hospodársky výsledok spoločnosti N., spol. s r. o. bol v mínuse
10 978 000 Sk. V tomto výkaze je uvedený aj príjem z predaných cenných papierov a vkladov
vo výške 84 800 000 Sk, čo je pravdepodobne príjem z predaja akcií spoločnosti N.-Z,
a. s. Aj keď správa o stave majetku dlţníka z 9. apríla 2001, v prílohe ktorej sú uvedené
záväzky N., spol. s r. o. k 31. decembru 2000, neobsahuje presný stav záväzkov k zaloţeniu
spoločnosti N.-Z, a. s., t. j. k 29. aprílu 1999, ale odzrkadľuje finančnú situáciu spoločnosti
N., spol. s r. o. Finančná situácia spoločnosti N., spol. s r. o.
sa od 29. apríla 1999 nezmenila, pretoţe spoločnosť uţ nevlastnila ţiadny hnuteľný
ani nehnuteľný majetok a nevykonávala ţiadnu činnosť, takţe nevykonávala zisk, a preto
nemohla vymáhateľné pohľadávky veriteľov po tomto dátume uspokojiť. Z tejto súvahy
vyplývajú záväzky N., spol. s r. o. vo výške 17 823 244,88 Sk a záväzky voči neobchodným
partnerom 33 571 643,70 Sk. Z vykonaného dokazovania a hlavne z výpovedí svedkov
vyplýva, ţe vloţením nepeňaţného vkladu spoločnosti N., spol. s r. o.
do spoločnosti N.-Z, a. s., spoločnosť N., spol. s r. o. nebola schopná svojej výrobnej činnosti,
pretoţe nemala výrobné haly, stroje ani zariadenia. Nemala ani ţiadny iný majetok, z ktorého
by plynuli príjmy na uspokojenie spoločnosti. V majetku spoločnosti N., spol. s r. o. ostali iba
dlhy a nedobytné pohľadávky a zamestnanci, ktorí boli generálnou zmluvou pridelení na
výkon práce inému zamestnávateľovi. Tento stav trval do konca roka 1999
a od roku 2000 sa uţ títo zamestnanci stali kmeňovými zamestnancami N.-Z, a. s.
Súd prvého stupňa správne poznamenal, ţe z výpovede svedka Ing. J.Z. vyplýva,
ţe spoločnosť N.-Z, a. s. bola zaloţená za tým účelom, aby boli uspokojené pohľadávky
veriteľa P., a. s. Najprv bol vloţený nepeňaţný vklad (nehnuteľný majetok) do N.-Z,
a. s. a potom boli predané zásoby. V ďalšej fáze mali ísť pracovníci, čo sa neuskutočnilo.
Svedok ďalej uviedol, ţe po prevedení majetku na akciovú spoločnosť, spoločnosti N. spol.
s r. o. zostali len dlţoby a postupne mala byť ukončená jej činnosť.
Tvrdenie odvolateľa, ţe všetok nehnuteľný majetok N., spol. s r. o. v čase vykonania
napadnutého právneho úkonu podliehal záloţnému právu veriteľa P., a. s. a keby aj nedošlo
k právnemu úkonu, záloţný veriteľ P., a. s. by sa stal oddeleným veriteľom s pohľadávkou
oddeleného veriteľa cca 84 000 000 Sk pred ostatnými veriteľmi úpadcu N., spol. s r. o., nie je
rozhodujúce. Spoločnosť N., spol. s r. o. by mohla pokračovať vo výrobe a následne postupne
uspokojiť svojho záloţného veriteľa. Aj keď spoločnosť bola v zlej ekonomickej situácii,
nemoţno povedať, ţe by sa vzápätí dostala do konkurzu. Vloţením peňaţného a nepeňaţného
vkladu do spoločnosti N.-Z, a. s. sa spoločnosť N., spol. s r. o. stala jej jediným akcionárom.
Následne spoločnosť N., spol. s r. o. predala tieto akcie spoločnosti L. za cenu 84 000 000 Sk.
Spoločnosť N., spol. s r. o. tieto peniaze pouţila na úhradu úverov voči záloţnému veriteľovi
P., a. s. Z výpovede svedka Ing. J.Z. vyplýva, ţe hnuteľný majetok a DKP bol predaný
za 15 000 000 Sk, za tento predaj však N.-Z, a. s. nezaplatila, na podanie ţaloby údajne nemal
peniaze. Z uvedeného vyplýva, ţe predajom majetku spoločnosti N., spol. s r. o. bola
uspokojená iba pohľadávka záloţného veriteľa P., a. s., čím boli ukrátené pohľadávky
ostatných veriteľov.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe úmysel ukrátiť veriteľov
vyplýva i zo skutočnosti, ţe notárskou zápisnicou N 177/99, Nz 178/99 zo 4. júna 1999
Ing. J.Z. uznal dlh voči spoločnosti Č., a. s., zahraničná pobočka v SR. Tento dlh bol uznaný
asi mesiac potom, ako bola zaloţená spoločnosť N.-Z, a. s., resp. kedy uţ spoločnosť N., spol.
s r. o. nevlastnila ţiaden majetok a nevytvárala ţiadny zisk.
Ţalovaný ďalej namietal, ţe on ako správca konkurznej podstaty nebol účastníkom
napadnutého právneho úkonu a nemá bliţšie poznatky o okolnostiach, za akých bol právny
úkon vykonaný, a preto trval na výsluchu svedka, v tom čase predsedu predstavenstva
spoločnosti N.-Z, a. s. Ing. M.T. na preukázanie skutočnosti, ţe nemohol
ani pri náleţitej starostlivosti poznať úmysel dlţníka N., spol. s r. o. ukrátiť konkurzného
veriteľa. Súd prvého stupňa tento dôkaz nevykonal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe táto
námietka ţalovaného nie je dôvodná a vykonanie výsluchu Ing. M.T.
by neovplyvnilo výsledok tohto konania. Súd prvého stupňa predmetný nárok posúdil podľa
ust. § 15 ods. 4 písm. c) ZKV. Z tohto ustanovenia vyplýva, ţe pri odporovaní právneho
úkonu dlţníka, ktorý je právnickou osobou, sa nevyţaduje úmysel dlţníka ukrátiť svojich
veriteľov. Preukazovanie skutočnosti, ţe úpadca N.-Z, a. s. ani pri náleţitej starostlivosti
nemohol poznať úmysel dlţníka N., spol. s r. o. je nadbytočné a nemá ţiadny vplyv
na konečné rozhodnutie vo veci samej. Podľa odvolacieho súdu z vykonaných dôkazov
súd dostatočne zistil skutkový stav, stanoviská účastníkov sú dostatočne ujasnené a vykonanie
ďalších dôkazov by spôsobilo zbytočné predlţovanie doby konania v tejto veci a oboch
konkurzov, ktoré s predmetnou vecou súvisia. Odvolací súd je toho názoru, ţe postupom súdu
prvého stupňa nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom.
Podľa § 16 ods. 4 ZKV právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ s úspechom
odporoval, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný; všetko, o čo sa odporovateľným
právnym úkonom dlţníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť do podstaty, a ak to nie je moţné,
musí sa poskytnúť peňaţná náhrada.
Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď ţalovaného 2/ výrokom napadnutého
rozsudku zaviazal zaplatiť ţalobcovi peňaţnú náhradu vo výške 489 473,21 eur.
Súd postupoval v súlade s citovaným ust. § 16 ods. 4 ZKV, nakoľko nie je moţné, aby sa
do podstaty vrátil dlţníkov majetok, ktorým boli ukrátení jeho veritelia. Tento majetok bol
predaný za 16 mil. Sk na základe opatrenia konkurzného súdu z 23. novembra 2001, sp. zn.
9K 45/00 a nie je moţné ho vrátiť do konkurznej podstaty ţalobcu. Ţalobcovi predajom tohto
majetku vznikol nárok na peňaţnú náhradu. Námietka ţalovaného, ţe súd nevzal do úvahy
pri výpočte výšky plnenia znalecký posudok č. 100/2000/1 zo 6. marca 2001, vypracovaný
Ústavom súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity v Ţiline, v ktorom boli nehnuteľnosti
ohodnotené na sumu 70 313 040 Sk a hnuteľný majetok na sumu 5 825 714 Sk, nie je
dôvodná. Vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné. Z ust. § 16 ods.4 ZKV vyplýva,
ţe všetko, o čo sa odporovateľným právnym úkonom dlţníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť
do podstaty, t. z. ţe v prípade, ţe by predmetný hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý bol
odporovateľným právnym úkonom vloţený do spoločnosti N.-Z, a. s. nebol ţalovaným
predaný, mal by byť v zmysle tohto ustanovenia vrátený do konkurznej podstaty úpadcu N.,
spol. s r. o. V prípade, ţe nie je moţné majetok vrátiť, musí sa poskytnúť peňaţná náhrada.
Tak ako to tvrdí ţalovaný a vychádza z posudku ÚSI Ţilinskej univerzity v Ţiline, vloţený
majetok bol ohodnotený na sumu 76 148 754 Sk, ale ţalovaný dotknutý majetok predal za
sumu niekoľkonásobne niţšiu, za sumu 16 000 000 Sk. Ţalobca mal v danom prípade nárok
na vrátenie do konkurznej podstaty - majetok ohodnotený v zmysle posudku
na sumu 76 148 754 Sk a nie je podstatné, za akú cenu bol majetok predaný v konkurznom
konaní ţalovaným, rozhodujúca je výška peňaţnej náhrady, ktorá sa rovná tomu, o čo sa
majetok úpadcu spoločnosti N., spol. s r. o. zníţil.
Z uvedeného je zrejmé, ţe nárok ţalobcu na poskytnutie peňaţnej náhrady za predaný
majetok vo výške, na ktorú bol ţalovaný súdom prvého stupňa zaviazaný, je dôvodný.
Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v danom prípade
pohľadávka, na ktorú bol ţalovaný zaviazaný v zmysle druhého výroku napadnutého
rozsudku, nie je pohľadávkou proti podstate, nakoľko ţalovaný by mal do podstaty vrátiť celý
majetok, ktorým boli ukrátení veritelia ţalobcu. Toto vrátenie by sa malo uskutočniť mimo
rozvrhového uznesenia. Keďţe z dôvodu predaja majetku to nie je moţné, musí sa poskytnúť
peňaţná náhrada. Táto peňaţná náhrada sa musí vrátiť mimo rozvrhového uznesenia.
Tvrdenie odvolateľa o aplikácii ustanovení ZKV o rozvrhu nie je dôvodné. Pri uspokojovaní
pohľadávky ţalobcu v zmysle napadnutého rozsudku sa tieto ustanovenia nepouţijú
a ţalovaný je povinný túto peňaţnú náhradu z predaného majetku zaplatiť ţalobcovi mimo
rozvrhového uznesenia.
Proti výroku o trovách konania podal odvolanie aj ţalobca. Namietal, ţe súd prvého
stupňa nesprávne určil výšku trov právneho zastúpenia, keď vychádzal zo skutočnosti,
ţe konanie o odporovateľnosť právnych úkonov, ktorého súčasťou je i právo na vydanie
prospechu z úkonu neúčinného, je z hľadiska výšky súdneho poplatku zo ţaloby určovacím
sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku, preto aj z hľadiska určenia výšky trov
právneho zastúpenia treba vychádzať z rovnakého princípu tak, ţe ţalobcovi patrí náhrada
trov konania ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Podľa ţalobcu mal súd
trovy právneho zastúpenia určiť z hodnoty sporu, ktorá je v tomto prípade ocenená na 16 mil.
Sk. Ide o vydanie konkrétnej sumy, teda hodnota tejto časti výroku je daná.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne rozhodol o náhrade trov
konania podľa zásady úspechu v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. Správne tieţ trovy konania
vyčíslil. Predmetom konania je určenie neúčinnosti právneho podľa § 15 ods. ZKV. Hodnotu
tohto práva nie je moţné vyjadriť v peniazoch, aj keď súčasťou tohto práva je vrátenie
majetku, o ktorý bol dlţník právnym úkonom ukrátený alebo, ak to nie je moţné, vydanie
peňaţnej náhrady. Síce peňaţná náhrada, o ktorú sa ţalobca v ţalobe domáha, je vyčíslená
v peniazoch, ale cieľom a podstatou sporu je určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorí
ukrátil konkurzných veriteľov dlţníka. Preto základ tarifnej odmeny za úkony právnej sluţby
v danom konaní sa určí podľa § 13 ods. 6 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 163/2002 Z. z. a § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
Odvolací súd sa stotoţnil s vyčíslením trov právneho zastúpenia priznaných ţalobcovi,
tak ako to určil súd prvého stupňa a odvolanie ţalobcu proti výroku o náhrade trov konania
povaţuje za nedôvodné.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O. s. p., podľa zásady úspechu v konaní. Odvolací súd úspešnému ţalobcovi trovy
odvolacieho konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. decembra 2011
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová