Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej

republiky – Vodohospodárskej výstavby, š. p., Karloveská 2, Bratislava, IČO 00 156 752,

zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David Soukeník, LL.M., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa Slovenskej

republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 26. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky – Vodohospodárskej výstavby, š. p.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky – Vodohospodárskej

výstavby, š. p., Karloveská 2, Bratislava, IČO 00 156 752 (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA,

s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David

Soukeník, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalovanej bola stranou v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom

pred Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. mája 2015 pripustil zmenu petitu žaloby,

keď žalobca žiadal, aby súd určil, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi , narodenom ,

zomrelom , naposledy bytom . Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. mája 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel

a sťažovateľku zaviazal i na náhradu trov konania. Sťažovateľka podala proti rozsudku

okresného súdu odvolanie.

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie

v merite veci, výrok o náhrade trov konania zrušil a vrátil spis okresnému súdu na nové

prerokovanie a rozhodnutie. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka

podala dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

4. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces tým, že prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd

neprihliadali na skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľky

(zomrelej , pozn.), od ktorej odvodzovali právny titul nadobudnutia

špecifikovaných nehnuteľností poručiteľom , čiže na to, že

sťažovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere a v dôvere v správnosť

údajov katastra nehnuteľností v čase ich nadobudnutia na základe kúpnej zmluvy.

Sťažovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy

z 9. decembra 1987, ktorú uzavrela s vlastníkmi, v tom čase zapísanými na príslušnom liste

vlastníctva.

5. Sťažovateľka uvádza, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla vo verejnom záujme

v rámci výstavby objektov Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros, na výstavbu

ktorých vynaložila významné investície. Tiež zdôraznila, že nehnuteľnosti sa nachádzajú

„v záplavovom území zo vzdutia stupňa Nagymaros, preto musí byť vyššie opísaný

investičný zámer ponechaný“. Uvedené skutočnosti mali všeobecné súdy podľa názoru

sťažovateľky vziať do úvahy v súvislosti s posudzovaním otázky naliehavého právneho

záujmu a odstránení spornosti navrhovaného petitu, teda že „nehnuteľnosti patria

do dedičstva...“.

6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vyjadrila

názor, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako i práva na spravodlivé

súdne konania došlo tým, že najvyšší súd sa tak ako okresný súd a krajský súd nezaoberal

podstatnými skutočnosťami prezentovanými sťažovateľkou počas konania (dobrou

vierou sťažovateľky pri nadobúdaní nehnuteľností, existenciou dlhodobých investícií),

ako aj „právne rozporným postupom“ okresného súdu spočívajúcim v pripustení zmeny

petitu žaloby, bez preskúmania existencie naliehavého právneho záujmu.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. -319

zo dňa 26. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa

17. januára 2019 porušené boli

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 17. januára 2019

a Rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. - 319 zo dňa 26. októbra 2016

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi právo na náhradu trov

konania v sume 414,50 EUR, ktorú sú Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR spoločne

a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokátskej kancelárie SOUKENÍK - ŠTRPKA,

s. r. o., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

19. Ťažiskom argumentácie sťažovateľky uplatnenej v ústavnej sťažnosti je

námietka, že krajský súd v odvolacom konaní nezohľadnil dobrú vieru sťažovateľky

pri nadobúdaní nehnuteľností, jej vynaložené dlhodobé investície, ako aj „právne rozporný

postup“ okresného súdu (potvrdený krajským súdom) spočívajúci v pripustení zmeny petitu

žaloby, bez preskúmania existencie naliehavého právneho záujmu.

20. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd sa nevysporiadal s otázkou

preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku, kde krajský súd uvádza:

„... žalobkyňa zmenila žalobu a domáhala sa určenia, že sporné nehnuteľnosti

patria do dedičstva po jej otcovi .

... krajský súd vyslovil názor, že rozsudok vyhovujúci takejto žalobe môže privodiť

zosúladenie evidovaného a právneho stavu, a ak je odporca zapísaný v katastri

nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností, navrhovateľ má vždy naliehavý právny

záujem na určení svojho vlastníckeho práva.“

21. V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„V konaní o žalobách na určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí nejaká vec

ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Po smrti poručiteľa

môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právnym poriadok spája vznik

vlastníctva niekoho iného, v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti

poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že mal legitímny titul

nadobudnutia vlastníckeho práva - dedenie po . Vlastnícke právo

bolo právoplatne priznané súdom, žalovaný sa voči rozsudku Okresného súdu

Nové Zámky č. k. ani neodvolal, i keď rozhodnutie v uvedenej veci (Okresný

súd Nové Zámky sp. zn. ) bolo vydané dňa 28. 02. 1990, teda až potom

čo žalovaný uzavrel kúpnu zmluvu ohľadne sporných nehnuteľností s

a dňa 9. 12. 1987. Uvedený rozsudok anuloval vlastníctvo

žalovaného, ktorý vlastne nadobudol nehnuteľnosti od nevlastníkov a bolo ním stanovené,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva po . Súd v tom čase mal vedomosť

i o uvedenej kúpnej zmluve, avšak nezohľadnil ju a tým neuznal vlastníctvo žalovaného.

Na základe uvedeného rozsudku bolo obnovené dedičské konanie po

a ako novoobjavený majetok boli prejednané aj sporné nehnuteľnosti, ktoré po nej zdedil

. K zápisu jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nedošlo

a následne, napriek rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, si dal žalovaný zapísať

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam napriek tomu, že mal vedomosť o súdnom

rozhodnutí ohľadne sporných nehnuteľnosti, ktoré bolo priznané .

Platným vlastníkom sporných nehnuteľností na základe uvedeného skutkového stavu

bol , mal legitímny titul pre vlastníctvo, preto neprichádza do úvahy

zaoberať sa nadobudnutím jeho vlastníckeho práva vydržaním.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.“

22. Ústavný súd pripomína, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

).

23. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa

v napadnutom rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s odvolaním sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súd sa jasne a zrozumiteľne

vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa posúdenia naliehavého právneho

záujmu žalobkyne, keď uviedol, že „... ak je odporca zapísaný v katastri nehnuteľností

ako vlastník sporných nehnuteľností, navrhovateľ má vždy naliehavý právny záujem

na určení svojho vlastníckeho práva“, pretože ide vlastne o zosúladenie evidovaného

a právneho stavu v katastri nehnuteľností.

24. V súvislosti s kľúčovou námietkou ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje

na nález ústavného súdu sp. zn. z 3. mája 2017, ktorým ústavný súd

v obdobnej právnej veci konštatoval porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa,

rozhodnutie všeobecného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V uvedenom náleze

ústavný súd teoreticky načrtol otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

od nevlastníka dobromyseľným nadobúdateľom, ako z pohľadu právnej vedy,

tak i z pohľadu vyvíjajúcej sa aplikačnej praxe všeobecných súdov, a vyslovil názor,

že pokiaľ vo vzájomnej kolízii ústavných hodnôt – princípu ochrany dobrej viery

nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – nie je možné

zachovať maximum z obidvoch, je potrebné prihliadnuť na princíp všeobecnej

spravodlivosti a zvažovať všeobecné súvislosti tohto druhu kolízie, ako aj individuálne

okolnosti konkrétneho prípadu s tým, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník

než nadobúdateľ v dobrej viere. Dôvodom vyslovenia porušenia základného práva na súdnu

ochranu a následného zrušenia rozhodnutia všeobecného súdu bola skutočnosť,

že všeobecný súd v konaní o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,

neskúmal dobromyseľnosť nadobúdateľov nehnuteľnosti.

25. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že v predmetnej sťažnosti ide o špecifický prípad. Dobromyseľnosť sťažovateľky

v momente uzavretia kúpnej zmluvy síce spochybňovaná nebola, ale správnym časom,

keď mala sťažovateľka vyzdvihnúť svoju dobrú vieru a uplatniť jej ochranu, bolo súdne

konanie, vedené pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom bola

sťažovateľka žalovanou stranou, a v ktorom súd rozsudkom z 28. februára 1990 vyslovil,

že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po (a takto vlastne súd

neuznal vlastnícke právo sťažovateľky k sporným nehnuteľnostiam). Proti tomuto rozsudku

však sťažovateľka odvolanie nepodala, čím (podľa názoru okresného súdu a odvolacieho

súdu) právny názor o neexistencii jej vlastníckeho práva akceptovala. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež uviedol, že sťažovateľka podala návrh na zápis

svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností až po vydaní

rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 28. februára 1990, pričom ako účastníčka

konania vedela, že došlo k určeniu, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva

po . Ústavný súd je názoru, že hoci to krajský súd možno na škodu veci

neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia expressis verbis, argumentáciou

sťažovateľky, že konala v dobrej viere, sa zaoberal a pri tvorbe rozhodnutia kolidujúce

práva sporných strán zohľadnil.

26. Argumentáciu sťažovateľky uvedenú v bode 10 ústavnej sťažnosti,

kde poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 20. septembra 2017, považuje ústavný súd za neadekvátnu, keďže v posudzovanom

českom konaní išlo o originárne nadobudnutie vlastníckeho práva na základe uznesenia

o udelení príklepu na verejnej dražbe, avšak v prípade sťažovateľky to bolo derivatívne

nadobudnutie vlastníckeho práva z titulu kúpnej zmluvy.

27. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú

a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,

resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), resp. Občianskeho

súdneho poriadku a vo vzťahu k posudzovaniu otázky naliehavého

právneho záujmu, ako i otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

od nevlastníka dobromyseľným nadobúdateľom.

28. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom podľa , podľa listiny a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

29. Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania došlo k porušeniu jej základných práv podľa , listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom použila identickú argumentáciu,

ktorú predostrela vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

30. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

31. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

32. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky.

33. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z , pretože

podľa jej názoru sa odvolací súd pri právnom posúdení veci nezaoberal podstatnými

skutočnosťami prezentovanými sťažovateľkou počas konania (dobrou vierou sťažovateľky

pri nadobúdaní nehnuteľností, existenciou dlhodobých investícií), ako aj „právne

rozporným postupom“ okresného súdu (následne potvrdeným krajským súdom)

spočívajúcim v pripustení zmeny petitu žaloby, bez preskúmania existencie naliehavého

právneho záujmu.

34. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„Z obsahu dovolania ( ) vyplýva, že žalovaná vyvodzuje jeho

prípustnosť z toho, že a/ súdy v konaní nedostatočne zistili rozhodujúce skutkové okolnosti

(nezaoberali sa skutočnosťami, ktoré nastali po smrti , respektíve po smrti

); b/ rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnych právnych záveroch, keď

v konaní pripustili zmenu žalobného petitu.

V súvislosti s namietanou vadou konania spočívajúcou v nedostatočnom zistení

rozhodujúcich skutkových okolností, najvyšší súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle

nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich okolnosti, nevykonanie

všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto

smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch

R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , a pre úplnosť dodáva, že do obsahu

základného práva podľa nepatrí právo procesnej

strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, pripadne sa

dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá ani to,

že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych

záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu. napríklad sp.zn. , , ,

, 5 Cdo , a ).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej

z ustanovenia nevyplýva. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol

podľa ustanovenia .“

35. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolaním

sťažovateľky, ktorá jeho prípustnosť odôvodnila tým, že krajský i okresný súd nedostatočne

zistili rozhodujúce skutkové okolnosti a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnych právnych

záveroch. Najvyšší súd skúmal podmienky prípustnosti dovolania podľa

pričom konštatoval, že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, avšak z dôvodov,

na ktorých sťažovateľka založila svoju argumentáciu, jeho prípustnosť nevyplýva.

36. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom

ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základnými právami sťažovateľky podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľky i v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu