Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 282/2019
PDF · 253.48 KB
No categories available
II. ÚS 282/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej
republiky – Vodohospodárskej výstavby, š. p., Karloveská 2, Bratislava, IČO 00 156 752,
zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David Soukeník, LL.M., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5 Co 903/2015 z 26. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 105/2018 zo 17. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky – Vodohospodárskej výstavby, š. p.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky – Vodohospodárskej
výstavby, š. p., Karloveská 2, Bratislava, IČO 00 156 752 (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA,
s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. David
Soukeník, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 903/2015 z 26. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 105/2018 zo 17. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalovanej bola stranou v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom
pred Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 171/2012.
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 171/2012 zo 7. mája 2015 pripustil zmenu petitu žaloby,
keď žalobca žiadal, aby súd určil, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi , narodenom ,
zomrelom , naposledy bytom . Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 9 C 171/2015 zo 7. mája 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel
a sťažovateľku zaviazal i na náhradu trov konania. Sťažovateľka podala proti rozsudku
okresného súdu odvolanie.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v merite veci, výrok o náhrade trov konania zrušil a vrátil spis okresnému súdu na nové
prerokovanie a rozhodnutie. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka
podala dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
4. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces tým, že prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd
neprihliadali na skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľky
(zomrelej , pozn.), od ktorej odvodzovali právny titul nadobudnutia
špecifikovaných nehnuteľností poručiteľom , čiže na to, že
sťažovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere a v dôvere v správnosť
údajov katastra nehnuteľností v čase ich nadobudnutia na základe kúpnej zmluvy.
Sťažovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy
z 9. decembra 1987, ktorú uzavrela s vlastníkmi, v tom čase zapísanými na príslušnom liste
vlastníctva.
5. Sťažovateľka uvádza, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla vo verejnom záujme
v rámci výstavby objektov Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros, na výstavbu
ktorých vynaložila významné investície. Tiež zdôraznila, že nehnuteľnosti sa nachádzajú
„v záplavovom území zo vzdutia stupňa Nagymaros, preto musí byť vyššie opísaný
investičný zámer ponechaný“. Uvedené skutočnosti mali všeobecné súdy podľa názoru
sťažovateľky vziať do úvahy v súvislosti s posudzovaním otázky naliehavého právneho
záujmu a odstránení spornosti navrhovaného petitu, teda že „nehnuteľnosti patria
do dedičstva...“.
6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vyjadrila
názor, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako i práva na spravodlivé
súdne konania došlo tým, že najvyšší súd sa tak ako okresný súd a krajský súd nezaoberal
podstatnými skutočnosťami prezentovanými sťažovateľkou počas konania (dobrou
vierou sťažovateľky pri nadobúdaní nehnuteľností, existenciou dlhodobých investícií),
ako aj „právne rozporným postupom“ okresného súdu spočívajúcim v pripustení zmeny
petitu žaloby, bez preskúmania existencie naliehavého právneho záujmu.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5 Co/903/2015-319
zo dňa 26. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 105/2018 zo dňa
17. januára 2019 porušené boli
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 105/2018 zo dňa 17. januára 2019
a Rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5 Co/903/2015- 319 zo dňa 26. októbra 2016
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi právo na náhradu trov
konania v sume 414,50 EUR, ktorú sú Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR spoločne
a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokátskej kancelárie SOUKENÍK - ŠTRPKA,
s. r. o., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Ťažiskom argumentácie sťažovateľky uplatnenej v ústavnej sťažnosti je
námietka, že krajský súd v odvolacom konaní nezohľadnil dobrú vieru sťažovateľky
pri nadobúdaní nehnuteľností, jej vynaložené dlhodobé investície, ako aj „právne rozporný
postup“ okresného súdu (potvrdený krajským súdom) spočívajúci v pripustení zmeny petitu
žaloby, bez preskúmania existencie naliehavého právneho záujmu.
20. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že krajský súd sa nevysporiadal s otázkou
preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku, kde krajský súd uvádza:
„... žalobkyňa zmenila žalobu a domáhala sa určenia, že sporné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po jej otcovi .
... krajský súd vyslovil názor, že rozsudok vyhovujúci takejto žalobe môže privodiť
zosúladenie evidovaného a právneho stavu, a ak je odporca zapísaný v katastri
nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností, navrhovateľ má vždy naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva.“
21. V ďalšej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:
„V konaní o žalobách na určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí nejaká vec
ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Po smrti poručiteľa
môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právnym poriadok spája vznik
vlastníctva niekoho iného, v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti
poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že mal legitímny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva - dedenie po . Vlastnícke právo
bolo právoplatne priznané súdom, žalovaný sa voči rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 12 C/135/1989 ani neodvolal, i keď rozhodnutie v uvedenej veci (Okresný
súd Nové Zámky sp. zn. 12 C/135/89) bolo vydané dňa 28. 02. 1990, teda až potom
čo žalovaný uzavrel kúpnu zmluvu ohľadne sporných nehnuteľností s
a dňa 9. 12. 1987. Uvedený rozsudok anuloval vlastníctvo
žalovaného, ktorý vlastne nadobudol nehnuteľnosti od nevlastníkov a bolo ním stanovené,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva po . Súd v tom čase mal vedomosť
i o uvedenej kúpnej zmluve, avšak nezohľadnil ju a tým neuznal vlastníctvo žalovaného.
Na základe uvedeného rozsudku bolo obnovené dedičské konanie po
a ako novoobjavený majetok boli prejednané aj sporné nehnuteľnosti, ktoré po nej zdedil
. K zápisu jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nedošlo
a následne, napriek rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, si dal žalovaný zapísať
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam napriek tomu, že mal vedomosť o súdnom
rozhodnutí ohľadne sporných nehnuteľnosti, ktoré bolo priznané .
Platným vlastníkom sporných nehnuteľností na základe uvedeného skutkového stavu
bol , mal legitímny titul pre vlastníctvo, preto neprichádza do úvahy
zaoberať sa nadobudnutím jeho vlastníckeho práva vydržaním.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.“
22. Ústavný súd pripomína, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
23. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa
v napadnutom rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s odvolaním sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súd sa jasne a zrozumiteľne
vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa posúdenia naliehavého právneho
záujmu žalobkyne, keď uviedol, že „... ak je odporca zapísaný v katastri nehnuteľností
ako vlastník sporných nehnuteľností, navrhovateľ má vždy naliehavý právny záujem
na určení svojho vlastníckeho práva“, pretože ide vlastne o zosúladenie evidovaného
a právneho stavu v katastri nehnuteľností.
24. V súvislosti s kľúčovou námietkou ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje
na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017, ktorým ústavný súd
v obdobnej právnej veci konštatoval porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa,
rozhodnutie všeobecného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V uvedenom náleze
ústavný súd teoreticky načrtol otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
od nevlastníka dobromyseľným nadobúdateľom, ako z pohľadu právnej vedy,
tak i z pohľadu vyvíjajúcej sa aplikačnej praxe všeobecných súdov, a vyslovil názor,
že pokiaľ vo vzájomnej kolízii ústavných hodnôt – princípu ochrany dobrej viery
nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – nie je možné
zachovať maximum z obidvoch, je potrebné prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti a zvažovať všeobecné súvislosti tohto druhu kolízie, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho prípadu s tým, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník
než nadobúdateľ v dobrej viere. Dôvodom vyslovenia porušenia základného práva na súdnu
ochranu a následného zrušenia rozhodnutia všeobecného súdu bola skutočnosť,
že všeobecný súd v konaní o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,
neskúmal dobromyseľnosť nadobúdateľov nehnuteľnosti.
25. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že v predmetnej sťažnosti ide o špecifický prípad. Dobromyseľnosť sťažovateľky
v momente uzavretia kúpnej zmluvy síce spochybňovaná nebola, ale správnym časom,
keď mala sťažovateľka vyzdvihnúť svoju dobrú vieru a uplatniť jej ochranu, bolo súdne
konanie, vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 135/1989, v ktorom bola
sťažovateľka žalovanou stranou, a v ktorom súd rozsudkom z 28. februára 1990 vyslovil,
že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po (a takto vlastne súd
neuznal vlastnícke právo sťažovateľky k sporným nehnuteľnostiam). Proti tomuto rozsudku
však sťažovateľka odvolanie nepodala, čím (podľa názoru okresného súdu a odvolacieho
súdu) právny názor o neexistencii jej vlastníckeho práva akceptovala. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež uviedol, že sťažovateľka podala návrh na zápis
svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností až po vydaní
rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 12 C 135/89 z 28. februára 1990, pričom ako účastníčka
konania vedela, že došlo k určeniu, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po . Ústavný súd je názoru, že hoci to krajský súd možno na škodu veci
neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia expressis verbis, argumentáciou
sťažovateľky, že konala v dobrej viere, sa zaoberal a pri tvorbe rozhodnutia kolidujúce
práva sporných strán zohľadnil.
26. Argumentáciu sťažovateľky uvedenú v bode 10 ústavnej sťažnosti,
kde poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2540/2017
z 20. septembra 2017, považuje ústavný súd za neadekvátnu, keďže v posudzovanom
českom konaní išlo o originárne nadobudnutie vlastníckeho práva na základe uznesenia
o udelení príklepu na verejnej dražbe, avšak v prípade sťažovateľky to bolo derivatívne
nadobudnutie vlastníckeho práva z titulu kúpnej zmluvy.
27. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú
a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,
resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), resp. Občianskeho
súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posudzovaniu otázky naliehavého
právneho záujmu, ako i otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
od nevlastníka dobromyseľným nadobúdateľom.
28. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
29. Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí
dovolania došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom použila identickú argumentáciu,
ktorú predostrela vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.
30. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
31. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
32. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky.
33. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,
že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP, pretože
podľa jej názoru sa odvolací súd pri právnom posúdení veci nezaoberal podstatnými
skutočnosťami prezentovanými sťažovateľkou počas konania (dobrou vierou sťažovateľky
pri nadobúdaní nehnuteľností, existenciou dlhodobých investícií), ako aj „právne
rozporným postupom“ okresného súdu (následne potvrdeným krajským súdom)
spočívajúcim v pripustení zmeny petitu žaloby, bez preskúmania existencie naliehavého
právneho záujmu.
34. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:
„Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) vyplýva, že žalovaná vyvodzuje jeho
prípustnosť z toho, že a/ súdy v konaní nedostatočne zistili rozhodujúce skutkové okolnosti
(nezaoberali sa skutočnosťami, ktoré nastali po smrti , respektíve po smrti
); b/ rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnych právnych záveroch, keď
v konaní pripustili zmenu žalobného petitu.
V súvislosti s namietanou vadou konania spočívajúcou v nedostatočnom zistení
rozhodujúcich skutkových okolností, najvyšší súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle
§ 420 písm. f) CSP nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich okolnosti, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto
smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch
R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej
strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, pripadne sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych
záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu. napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej
z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nevyplýva. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol
podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.“
35. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolaním
sťažovateľky, ktorá jeho prípustnosť odôvodnila tým, že krajský i okresný súd nedostatočne
zistili rozhodujúce skutkové okolnosti a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnych právnych
záveroch. Najvyšší súd skúmal podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
pričom konštatoval, že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, avšak z dôvodov,
na ktorých sťažovateľka založila svoju argumentáciu, jeho prípustnosť nevyplýva.
36. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom
ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
37. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť
o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky i v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu