Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

METALCOM Čadca, s. r. o., Horelica 116, Čadca, IČO 31730159, zastúpenej advokátkou

JUDr. Annou Mozolíkovou, Palárikova 1449, Čadca, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júla 2019, ako aj porušenia práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti METALCOM Čadca, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti METALCOM

Čadca, s. r. o., Horelica 116, Čadca, IČO 31730159 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. júla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“),

ako aj porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Colného úradu Žilina

(ďalej len „colný úrad“) z 11. januára 2016 bol sťažovateľke ako povinnej – dlžníčke

oznámený colný dlh vo výške 107 918,31 €, ktorý mal vzniknúť pri dovoze špecifikovaného

tovaru. Sťažovateľke zároveň colný úrad uložil povinnosť túto sumu zaplatiť do 10 dní

od oznámenia výšky colného dlhu. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) rozhodnutím z 28. apríla 2016 tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie colného

úradu potvrdilo.

3. Sťažovateľka sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

správnou žalobou podanou krajskému súdu. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. mája 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým správnu

žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 30. júla 2019 tak,

že kasačnú sťažnosť zamietol.

4. Podľa sťažovateľky sa krajský súd a ani najvyšší súd dostatočne nevysporiadali

s podstatnými námietkami v správnej žalobe a kasačnej sťažnosti. Sťažovateľka v prvom

rade poukazuje na argumentáciu v kasačnej sťažnosti, v ktorej namietala, že jej nebola

doručená záverečná správa Európskeho úradu pre boj proti podvodom [OLAF (ďalej len

„OLAF“)], ktorá tvorila podklad rozhodnutia colného úradu. Uvedená skutočnosť bola

dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu – vo veci vedenej krajským súdom

pod sp. zn. . Sťažovateľka žiadala o doručenie autentickej a podpísanej

správy OLAF upravenej tak, aby obsahovala údaje týkajúce sa sťažovateľky, a nie iných

subjektov. To, že túto skutočnosť nenamietala v odvolaní, je bez právneho významu, keďže

odvolací správny orgán má povinnosť preskúmať rozhodnutie prvostupňového orgánu

v celom rozsahu [ o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov]. Výňatok (rešerš) správy vytvorený správnym orgánom

nemôže slúžiť ako dôkaz a ako podklad pre rozhodnutie.

5. Sťažovateľka argumentovala aj tým, že k úprave tovaru môže dôjsť aj bez zmeny

hmotnosti tovaru. V tomto smere sťažovateľka namieta právny záver krajského súdu, ktorý

tento argument považoval za hypotetický a nedôvodný. Podľa sťažovateľky z uvedeného

dôvodu neobstoja závery uvedené v správe OLAF, keďže tieto sú založené na tom,

že k úprave tovaru nedošlo, pretože vážené kontajnery mali rovnakú hmotnosť na vstupe

aj na výstupe. Sťažovateľka uvádza, že existuje taká úprava tovaru, ktorá nemá vplyv

na hmotnosť, preto jej námietky neboli hypotetické a neobstoja ani zistenia zo správy

OLAF.

6. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že krajský súd vychádzal z administratívneho

spisu, v ktorom neboli žurnalizované jednotlivé strany, nebol zviazaný a neobsahoval

spisový prehľad. Pri takejto úprave spisu bolo možné doň vkladať alebo z neho vyberať

strany, resp. dokumenty. Rozhodnutia správnych orgánov mali byť zrušené

ako nepreskúmateľné.

7. Sťažovateľka uvádza, že v kasačnej sťažnosti odkazovala na svoje podania

v správnom konaní pred správnymi orgánmi a neodkazovala na svoje podania

pred krajským súdom, preto nešlo o neprípustný postup podľa § 440 ods. 2 druhej vety

v znení neskorších predpisov.

8. Právny záver, ktorý prijal najvyšší súd v súvislosti s prelomením základnej

trojročnej lehoty na oznámenie colného dlhu v zmysle čl. 221 nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex

Únie (ďalej len „Colný kódex“), považuje sťažovateľka za arbitrárny a je v priamom

rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je vyjadrený aj v inštitútoch premlčania

a preklúzie súkromnoprávneho alebo verejnoprávneho nároku. Tým, že najvyšší súd prijal

záver, že „správny orgán si podľa vlastného uváženia (ľubovôle) môže určiť, že konanie,

z ktorého vznikol colný dlh, by mohlo byť trestným činom, v podstate znegoval inštitút

preklúzie v článku 221 Colného kódexu spoločenstva... a systematiku tohto ustanovenia,

ktorá spočíva v zavedení základnej prekluzívnej trojročnej lehoty a rozšírenej neobmedzenej

lehoty len pre určitý špecifický prípad, ktorý však musí mať jasné hranice a limity. Výklad

prijatý kasačným súdom je tak neakceptovateľne extenzívny, že umožňuje správnemu orgánu

bez akýchkoľvek pravidiel a limitov vždy konštatovať, že dané konanie, z ktorého vznikol

colný dlh by mohlo byť trestným činom; takýto výklad je v právnom štáte ústavne

nekonformný a nemôže obstáť.

... Táto kasačným súdom garantovaná svojvôľa bez pravidiel a limitov umožňuje

správnemu orgánu pri každom nestihnutí trojročnej lehoty na oznámenie colného dlhu,

určiť si bez akýchkoľvek pravidiel a limitov, že každé porušenie colných predpisov je/by

mohlo byť trestným činom.“.

9. Podľa sťažovateľky inštitúty preklúzie a premlčania zakladajú právnu istotu

v právnych vzťahoch, a preto ak do „takéhoto stavu právnej istoty môže zasahovať správny

orgán podľa vlastného uváženia a bez akýchkoľvek pravidiel a limitov, ide o ústavne

nekonformný a neudržateľný výklad spôsobujúci popretie inštitútu preklúzie a tým

znegovanie princípu právnej istoty.“. V tomto kontexte sťažovateľka „poukazuje na

Rozsudok Nejvyššího správního soudu -73 zo dňa 29. 10. 2008, z ktorého

vyplýva, že aplikácia ustanovení o prelomení prekluzívnej lehoty je viazaná na skutočnosť,

o ktorej ako o predbežnej otázke môže rozhodnúť len príslušný všeobecný súd a nie správny

orgán. Pokiaľ colný orgán aplikoval vyššie uvedený článok colného kódexu (čl. 221 ods. 3,

4) z dôvodu začatia trestného stíhania, pričom nepočkal do právoplatnosti rozhodnutia,

zaťažil svoje konanie vadou, pre ktoré je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, s čím sa

Nejvyšší správní soud plne stotožnil. Takýto výklad prijatý Nevyšším správním soudem ČR

je ústavne konformný a v súlade s princípom právnej istoty.“.

10. Najvyšší súd podľa sťažovateľky nekriticky prijal výklad žalovaného, podľa

ktorého „na splnenie podmienky na použitie neobmedzenej lehoty postačuje všeobecná

subsumovateľnosť všeobecného konania, z ktorého mal vzniknúť colný dlh pod všeobecné

znaky niektorej skutkovej podstaty v osobitnej časti .“.

11. Sťažovateľka namieta aj porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nedôvodné prieťahy v konaní pred krajským súdom

a najvyšším súdom „od podania správnej žaloby po doručenie rozsudku kasačného súdu

o kasačnej sťažnosti, ktoré boli neúmerne dlhé a nie je daná žiadna objektívna skutočnosť,

ktorá by ospravedlňovala dĺžku konania pred správnym súdom a pred kasačným súdom.“.

12. Sťažovateľka poukazuje na čl. 221 ods. 3 a 4 Colného kódexu a obsiahlo podáva

vlastný výklad týchto ustanovení. Podľa sťažovateľky je neprípustné obchádzať účel

právnej normy a zneužívať ju na úkor účastníka konania, poukazuje pritom na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011. Najvyšší súd „neústavne odobril

ešte viac ľubovôle v prospech colného orgánu na označenie porušenia colných predpisov

ako trestne stíhateľného skutku, ak by náhodou nestíhal oznámiť clo v základnej lehote.

Kasačný súd akosi však pozabudol vymedziť limity ľubovôle colného orgánu na automatické

označenie porušenia colných predpisov za trestný čin.

Aby mohlo byť spravodlivo dorubené clo aj po základnej trojročnej prekluzívnej

lehote, musí byť vylúčená možnosť, že OČTK účelovo začali trestné stíhanie, aby správny

orgán mohol dorubiť clo aj po uplynutí trojročnej lehoty. V prípade, že by sa preukázalo, že

trestné konanie bolo začaté nedôvodne, lebo nič nenasvedčuje, že k porušeniu colných

predpisov došlo úmyselne zo strany určitej osoby s cieľom získať prospech, tak by v súlade

so všetkým pravidlami formálnej i právnej logiky nemohlo byť konštatované, že bola

naplnená hypotéza právnej normy, teda predpoklad aplikácie článku 221 ods. 4 Colného

kódexu...“.

13. Colný dlh mal vzniknúť nesprávnou deklaráciou tovaru dovozcom –

sťažovateľkou. Trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa

a súvisiace nemožno spáchať z nedbanlivosti. Sťažovateľka sa

domnieva, že ona ako dovozca by nemohla niesť zodpovednosť ani z nedbanlivosti, keďže

nič nezanedbala a nemožno jej nič pričítať na ťarchu. Anglické znenie čl. 221 ods. 4

Colného kódexu «jasne naznačuje, že musia byť preukázané konkrétne skutočnosti

oprávňujúce označiť skutok, ktorého výsledkom je colný dlh, za trestný čin. Formálne začaté

trestné stíhanie bez akýchkoľvek dôkazov, že sa vôbec trestný čin stal, alebo určenie iba

colným orgánom, ako dokonca extenzívne dovolil kasačný súd, je nedostatočné pre

uplatnenie čl. 221 ods. 4 Colného kódexu...

... Je protiústavné, ak kasačný súd svojím výkladom v podstate pripustil stav, že

neexistuje žiadna možnosť kontroly ani obrany proti „vytvoreniu trestne stíhateľného

skutku“ začatím trestného konania uznesením vyšetrovateľa alebo svojvoľným určením

colného orgánu, hoci je napr. nepochybné, že podľa prokurátor (pri

trestnom stíhaní len „vo veci“ i policajt) zastaví trestné stíhanie, ak je nepochybné, že sa

nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie alebo ak nie je skutok trestným činom a nie

je dôvod na postúpenie veci.».

14. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... vyslovil

- porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

článku 46 odsek 1 ...

- porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces (spravodlivé súdne konanie)

podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru...

- práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru...

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2018...

... zrušil Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30. 07. 2018... i Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 05. 2017 a vec

vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

... uložil porušovateľovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania pred ústavným

súdom sťažovateľke vo výške 346,26 EUR na účet právnej zástupkyne sťažovateľky... do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , , , , ,

, ).

20. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Uvedené právne závery

možno primerane aplikovať aj na rozhodnutia súdov v systéme správneho súdnictva podľa

ustanovení . Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej

udržateľnosti záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku z 30. júla 2018 sa ústavný

súd v potrebnom rozsahu oboznámil aj s rozsudkom krajského súdu zo 16. mája 2017,

ktorým tento zamietol správnu žalobu sťažovateľky.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K vymedzeniu predmetu konania

23. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

24. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ,

, ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že

tvrdenia o porušení iných ustanovení , ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (,

, , , ). Zákonnou náležitosťou

kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom teda je (okrem iných

náležitostí) aj formulácia návrhu rozhodnutia (petitu), ktorá musí byť vymedzená presne,

určito a zrozumiteľne, t. j. takým spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia

ústavného súdu.

25. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva „na spravodlivý proces

(spravodlivé súdne konanie)“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 07. 2018“. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd zrušil

rozsudok najvyššieho súdu z „30. 07. 2018“ a rozsudok krajského súdu zo 16. mája 2017.

26. V záhlaví ústavnej sťažnosti označuje sťažovateľka ako porušovateľov najvyšší

súd a krajský súd. V odôvodnení ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva

na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote „v konaní pred správnym súdom a kasačným

súdom od podania správnej žaloby po doručenie rozsudku kasačného súdu o kasačnej

sťažnosti.“.

27. Sťažovateľka k ústavnej sťažnosti priložila ako prílohu kópiu písomného

vyhotovenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý má ako dátum

rozhodnutia uvedený dátum „30. júla 2018“. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva,

že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol rozsudkom 30. júla

2019. Ústavný súd dospel k záveru, že správne označenie dátumu vydania napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu je 30. júl 2019, uvedenie roku „2018“ v dátume vydania

rozsudku je potrebné považovať za chybu v písaní, resp. inú zrejmú nesprávnosť.

28. Vo svojej judikatúre ústavný súd stabilne konštatuje, že text uvedený mimo petitu

pokladá za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit

(, , , , ,

, ). Uvedené pravidlo nevylučuje, aby text uvedený mimo

petitu ústavnej sťažnosti bol použitý ako interpretačná pomôcka na zistenie obsahu

nejednoznačne vyjadreného petitu ústavnej sťažnosti.

29. Vychádzajúc zo znenia petitu, s prihliadnutím na odôvodnenie ústavnej sťažnosti

ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2019

a porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 30. júla 2019

30. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že výklad ustanovení

Colného kódexu ako prameňa práva Európskej únie môže realizovať Súdny dvor Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“). V tomto smere poukázal na výklad pojmu „trestne stíhateľný

skutok“, resp. jeho slovenského ekvivalentu „skutok, ktorý v čase spáchania podliehal

začatiu trestného konania na súde“, z čl. 221 ods. 3 Colného kódexu v rozsudku Súdneho

dvora zo 16. júla 2009 vo veci Snauwaert a spol. v spojených veciach C-124/08 a C-125/08

k otázke nutnosti začatia trestného konania a k potrebe zistenia výsledku takto začatého

konania a tiež zistenia, či dlžník cla má byť aj páchateľom, resp. podozrivým zo spáchania

trestného činu. Z predmetného rozsudku Súdneho dvora (v zmysle citácie uvedenej

v napadnutom rozsudku, pozn.) vyplýva, že «pod výrazom ,,trestne stíhateľný skutok“, ktorý

je uvedený v článku 221 ods. 3 colného kódexu, sa chápe každý skutok, ktorý podľa

právneho poriadku členského štátu, ktorého príslušné orgány chcú dodatočne vybrať clo,

môže byť kvalifikovaný ako trestný čin v zmysle vnútroštátneho trestného práva...

26. Súdny dvor mal príležitosť upresniť, že kvalifikácia ,,trestne stíhateľného skutku“

colnými orgánmi nepredstavuje konštatovanie, že skutočne došlo k porušeniu trestného

práva. Uvedená kvalifikácia sa vykonáva iba v rámci a na účely správneho konania,

ktorého jediným cieľom je umožniť uvedeným orgánom napraviť nesprávny alebo

nedostatočný výber dovozného alebo vývozného cla...

... Preto tak zo znenia, ako aj zo systému článku 221 colného kódexu vyplýva, že

suma cla môže byť oznámená dlžníkovi po uplynutí trojročnej lehoty, keď v dôsledku trestne

stíhateľného skutku colné orgány nemohli určiť presnú sumu cla splatnú podľa zákona, aj

keď uvedený dlžník nie je páchateľom tohto skutku...».

31. Najvyšší súd poukázal na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej „Súdny

dvor ďalej potvrdzoval svoje výkladové zistenia, že čl. 221 ods. 4 Colného kódexu

predstavuje výnimku z pravidla premlčania a táto výnimka nevyžaduje naplnenie skutkovej

podstaty trestného činu ale iba skutok, ktorý bol v čase jeho spáchania trestne stíhateľný

(rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, sp. zn. vo veci AGRA).“. Obdobne

citoval právne závery Súdneho dvora z rozsudku vo veci C-522/16 z 19. októbra 2017,

podľa ktorých „je potrebné konštatovať, že v situáciách, keď sa uplatní článok 201 colného

kódexu, je možné neprihliadnuť na lehotu troch rokov na oznámenie v zmysle článku 221

ods. 3 colného kódexu, ak bol dotknutý tovar protiprávne uvedený do voľného obehu

v dôsledku vystavenia colného prehlásenia založeného na nepravdivých údajoch a táto

okolnosť predstavuje trestne stíhateľný skutok.“.

32. Vychádzajúc z rozsudkov Súdneho dvora, najvyšší súd uviedol:

«44. Práve slovné spojenie ,,ak bol dotknutý tovar protiprávne uvedený do voľného

obehu v dôsledku vystavenia colného prehlásenia založeného na nepravdivých údajoch

a táto okolnosť predstavuje trestne stíhateľný skutok“ (viď marg. bod 61 vyššie citovaného

rozsudku) jednoznačne potvrdzuje závery colného úradu, že je oprávnený sám posúdiť, či

skutok subjektu v colnom konaní majúci základ v protiprávnom uvedení tovaru do voľného

obehu alebo iného colného režimu predstavuje trestne stíhateľný skutok, a to bez ohľadu, či

osoba zodpovedná za tento skutok bola aj uznaná trestným súdom vinnou zo spáchania

takéhoto skutku. V tejto súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, že trestná stíhateľnosť skutku

bola potvrdená listom Kriminálneho úradu finančnej správy (viď bod č. 8).

45. Preto kasačný súd nemôže súhlasiť ani s námietkou sťažovateľa (v správnom

konaní), že malo dôjsť minimálne k prerušeniu správneho konania do skončenia trestného

konania. V súvislosti s uvedeným rovnako irelevantne vyznieva ďalší sťažnostný bod, že

colný úrad nedostatočne a neúplne zistil skutočný stav veci, keďže nemal pripojený trestný

spis. Ako už naznačil kasačný súd, trestné stíhanie, resp. trestné konanie a jeho vývoj na

záver colného úradu, že ide o trestne stíhateľný skutok, nemá vplyv. Preto ani zistenia

orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú zachytené v trestnom spise nemajú zásadný

vplyv na rozhodovania colného úradu o aplikácii čl. 221 ods. 4 colného kódexu.

46. Navyše pre kasačný súd s prihliadnutím na ust.

Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva aj z ust. § 40 zákona č.

o správnom konaní (správny poriadok), že pre colný úrad zákonodarca

nekladie žiadne prekážky v procese zvažovania, či skutočnosti zistené v colnom konaní

nasvedčujú tomu, že ide trestne stíhateľný skutok. Aj v tomto prípade platí, že colný orgán

sa nevyslovuje, že týmto skutkom bol alebo mohol byť spáchaný trestný čin.

47. Čo sa týka možnosti sťažovateľa namietať prípadné účelové vedenie trestného

konania alebo či je vec trestného stíhania dostatočne odôvodnená, toto kasačný súd nemôže

hodnotiť, nakoľko uvedené spadá do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní, preto

kasačný súd vyhodnotil tento dôvod kasačnej sťažnosti ako irelevantný.»

33. Krajský súd v rozsudku zo 16. mája 2017 poukázal na čl. 221 ods. 4 Colného

kódexu, podľa ktorého „ak je colný dlh výsledkom skutku, ktorý v čase spáchania podliehal

začatiu trestného konania na súde, jeho výška sa môže na základe podmienok uvedených

v platných ustanoveniach oznámiť dlžníkovi aj po ukončení trojročného obdobia uvedeného

v odseku 3. Z uvedenej správy teda vyplýva, že priamo aplikovateľné ust. čl. 221 ods. 4

Colného kódexu umožnilo vnútroštátnej právnej úprave predĺžiť lehotu na oznámenie

colného dlhu dlžníkovi v prípade, ak colný dlh vznikol v súvislosti s konaním, ktoré v čase

jeho uskutočnenia malo znaky trestného činu. Na území Slovenskej republiky v čase vydania

napadnutých rozhodnutí bolo možné takto oznámiť dlžníkovi sumu colného dlhu najneskôr

v lehote 10 rokov odo dňa jeho vzniku. Nevyhnutné na aplikáciu týchto ustanovení

európskeho a slovenského práva však bolo preukázanie, že colný dlh vznikol v súvislosti

s konaním, ktoré v čase jeho uskutočnenia malo znaky trestného činu. Uvedené mal

prvostupňový správny orgán preukázané oznámením Kriminálneho úradu finančnej správy

Bratislava zo dňa 27. 11. 2014, ktoré mu bolo doručené v ten istý deň, podľa ktorého ho ako

oznamovateľa v zmysle Kriminálny úrad finančnej správy

upovedomil o tom, že vyšetrovateľom finančnej správy, pobočka Kriminálneho úradu

finančnej správy STRED Žilina bolo začaté dňa 26. 11. 2014 trestné stíhanie podľa § 199

ods. 1 podľa , a v súbehu

s pokračujúcim zločinom podľa , v súbehu

s pokračujúcim zločinom podľa a . Uvedené trestné

stíhanie bolo začaté na základe oznámenia prvostupňového správneho orgánu

zo dňa 21. 10. 2014. Toto oznámenie sa nachádza v správnom spise a vyplýva z neho opis

skutku, z ktorého sú zistiteľné skutočnosti: neznámy páchateľ u právnickej osoby

METALCOM Čadca, s. r. o., ako aj to, že pri colných vyhláseniach evidenčných čísel, ktoré

boli presne špecifikované, bolo preukázané, že colné predpisy boli uplatnené na základe

nesprávnych alebo neúplných údajov, v dôsledku čoho bola do účtovnej evidencie zapísaná

nižšie ako dlžná suma dovozné platby, a to v zmysle výsledkov šetrenia Európskeho úradu

boja proti podvodom OLAF uvedených v Záverečnej správe. Prílohou k tomuto oznámeniu

bola záverečná správa THOR FINAL REPORT zo dňa 05. 06. 2014, overené kópie colných

vyhlásení a ďalšie doklady. Prvostupňový správny orgán teda mal preukázané splnenie

podmienky vyžadovanej čl. 221 ods. 4 Colného kódexu a § 53 ods. 3 Colného zákona

na aplikáciu týchto ustanovení, teda na predĺženie lehoty na oznámenie colného dlhu do

10 rokov odo dňa jeho vzniku.“.

34. Krajský súd poukázal na to, že pre aplikáciu citovaných ustanovení bolo potrebné

len zistenie o začatí trestného stíhania, preto nebolo relevantné prerušiť konanie

do skončenia trestného konania, prípadne predložiť trestný spis. Krajský súd sa tiež zaoberal

rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. a uviedol,

že z uvedeného rozsudku nevyplývajú tie právne závery, ktoré uviedla sťažovateľka.

Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého pre aplikáciu

čl. 221 ods. 4 Colného kódexu musí prebiehať konanie o trestnom skutku na súde. Podľa

uvedeného ustanovenia «musí byť takéto konanie stíhateľné v trestnom konaní na súde, tzn.

že môže prebiehať aj skoršie štádium tohto konania, teda aj prípravné konanie. Nevyžaduje

sa podľa tejto právnej úpravy, aby už prebiehalo konanie o obžalobe pred súdom.

... Ďalšie námietky žalobcu sú hypotetické, najmä čo sa týka námietky, že by vždy, ak

by došlo k uplynutiu trojročnej lehoty, orgány činné v trestnom konaní ,,pomáhali“ colným

orgánom tak, že by začínali trestné stíhanie vo veci len preto, aby bola „zachránená“

lehota...».

35. K námietke týkajúcej sa nemožnosti oboznámiť sa so záverečnou správou OLAF

krajský súd poukázal na to, že záverečná správa v anglickom jazyku a jej preklad

v slovenskom jazyku boli súčasťou správneho spisu. Sťažovateľke nič nebránilo v tom,

aby v priebehu správneho konania nahliadla do správneho spisu, t. j. aj do originálu

záverečnej správy, možnosť nahliadnuť do správneho spisu však nevyužila. Krajský súd

ďalej uvádza: „Pokiaľ však žalobca vyžadoval fotokópiu tejto listiny, v tejto situácii už

správny orgán musel urobiť konkrétne opatrenia v zmysle čl. 10 ods. 1, 2 nariadenia

č. 883/2013 a § 23 ods. 3 Správneho poriadku na utajenie určitých skutočností. Preto ako

prílohu k oznámeniu o začatí konania zo dňa 18. 11. 2015 predložil všetky skutkové zistenia

týkajúce sa žalobcu zo Záverečnej správy OLAF. Pokiaľ žalobca mal pochybnosti, že by

takto zaslané informácie colným úradom neboli v súlade s obsahom tejto správy, nič mu

nebránilo skonfrontovať obsah so samotnou správou, čo neurobil. Súd ďalej zdôrazňuje, že

účastník konania následne v celom správnom konaní vrátane odvolacieho konania už

nežiadal predloženie originálu alebo overeného prekladu tejto správy, ani v odvolaní vôbec

nenamietal túto skutočnosť a ako s podkladom narábal s prílohou k oznámeniu, ktorá bola

zo správy vytvorená. Až v žalobe spochybnil obsah tejto správy, ktorú skutočnosť súd

považuje len za účelové namietanie obsahu tejto správy. Pritom keďže súčasťou správneho

spisu bola záverečná správa v origináli aj v preklade v slovenskom jazyku, je zistiteľné, či

obsah údajov, ktoré predložil colný úrad žalobcovi, bol zhodný s originálom. Súd

konštatuje, že táto príloha vychádza z obsahu originálu správy v anglickej aj v slovenskej

verzii v celom rozsahu.“

36. Krajský súd tiež poukázal na to, že sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu

colného úradu nenamietala to, že jej boli upreté procesné práva, že nemala možnosť sa

oboznámiť so záverečnou správou OLAF, obdobne v správnom konaní nenamietala,

že správne orgány pripísali záverečnej správe OLAF väčšiu dôkaznú silu ako iným

dôkazom. Krajský súd konštatoval, že neobstojí tvrdenie, že sťažovateľka predložila

dôkazy, ktoré vyvracajú závery zo správy OLAF, a uviedol: «Žalobca v žalobe takéto

dôkazy nešpecifikuje, uvádza len jednoduché tvrdenie, že k úprave tovaru môže dôjsť aj

mechanickou úpravou bez vplyvu na hmotnosť tovaru, čo je tvrdenie, ktoré bez ďalšieho

nemá žiadnu preukaznú hodnotu. Naopak, toto tvrdenie je len hypotetické, pretože žalobca

sám uvádza, že k úprave tovaru ,,dôjsť môže“, tzn. že nie je zrejmé, či v danom prípade

k takejto úprave bez vplyvu na hmotnosť tovaru v skutočnosti aj došlo.

20. Z vyššie uvedeného vyplýva, že je v plnom rozsahu nedôvodná námietka, že

žalobca sa nemohol oboznámiť s obsahom záverečnej správy OLAF (originálom alebo

overeným a predloženým prekladom). Pokiaľ účastník správu požadoval, teda vlastne žiadal

kópiu spisu v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán túto žiadosť vybavil

tak, že vyhotovil výpis zo spisu s rovnakým obsahom, ako mala konečná správa, čím žalobcu

neukrátil o žiadne jeho procesné právo, ktoré by mu zo zákona vyplývalo. Kontrolné zistenia

vyplývajúce zo správy OLAF účastník v ďalšom správnom konaní nenamietal a z týchto

záverov vychádzal. Takýto procesný postup správnych orgánov teda nemohol mať za

následok nesprávne alebo nezákonné rozhodnutie vo veci. V tejto súdenej veci bolo riadne

preukázané, že podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia záverečná správa OLAF bola

súčasťou správneho spisu. Preto bolo možné posúdiť, či rešerš z tejto správy nazvaný ako

Kontrolné zistenia vyplývajúce z vyšetrovania Európskeho úradu boja proti podvodom

OLAF, vychádza z jej obsahu, a teda či žalobcovi boli poskytnuté správne informácie

poskytnutím tohto výpisu z nej. Keďže táto skutočnosť bola preukázaná, je potrebné urobiť

záver, že kontrolné zistenia, ako príloha oznámenia o začatí správneho konania, vychádzali

z obsahu komplexnej záverečnej správy...»

37. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu zo 16. mája 2017 dospel k záveru, že právne závery

najvyššieho súdu a krajského súdu sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných

právnych noriem – predovšetkým príslušných ustanovení Colného kódexu a zákona

č. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Colný zákon“). Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu zo 16. mája 2017 je dostatočným podkladom

pre výrok, ktorým najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť (resp. ktorým krajský súd

zamietol správnu žalobu), preto právne závery najvyššieho súdu a krajského súdu nie sú

zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.

38. Ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy sa vysporiadali s námietkami

sťažovateľky o sprístupnení záverečnej správy OLAF a uviedli, že táto správa bola

v anglickom a slovenskom jazyku založená do správneho spisu a sťažovateľka mala

možnosť nahliadnuť do spisu a v rámci toho aj do predmetnej správy, a to aj pre účely

porovnania, či výpis (rešerš) vyhotovený na základe záverečnej správy OLAF obsahujúci

údaje týkajúce sa výlučne sťažovateľky je s touto záverečnou správou zhodný. Obdobne

konajúce súdy poukázali na to, že viaceré námietky (napr. o hodnovernosti záverov

vyplývajúcich zo záverečnej správy) nenamietala v správnom konaní, ale až v súdnom

konaní. Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľka len hypoteticky uvádzala možnosť

spracovania tovaru bez vplyvu na jeho hmotnosť. Ústavný súd sa domnieva, že v uvedených

okolnostiach bolo primerané očakávať od sťažovateľky konkrétnejšie vymedzenie jej

námietky napr. označením a popísaním technologického postupu, ktorým dochádza

k úprave tovaru, s dôkazom, že ide o takú úpravu, ktorá nemá vplyv na jeho hmotnosť

a pod. Sťažovateľka takýmto alebo obdobným spôsobom nespresnila svoju námietku, preto

záver krajského súdu o tom, že takáto námietka je hypotetická, nie je arbitrárny. Výklad čl.

221 ods. 3 a 4 Colného kódexu konajúce súdy podporili judikatúrou Súdneho dvora. Právny

záver týkajúci sa oznámenia colného dlhu po uplynutí lehoty troch rokov v zmysle čl. 221

ods. 3 Colného kódexu v prípade, ak je colný dlh výsledkom skutku, ktorý v čase spáchania

podliehal začatiu trestného konania na súde (trestne stíhateľného skutku), ktorý prijali

konajúce súdy, nie je v rozpore s výkladom týchto ustanovení, ktorý vyplýva z citovaných

rozhodnutí Súdneho dvora a s § 53 ods. 3 Colného zákona účinného v čase vydania

rozhodnutí správnych orgánov. Po oboznámení sa s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že obstojí právny záver

konajúcich súdov, podľa ktorého z predmetného rozsudku nevyplýva ten záver, ktorý

uvádza sťažovateľka, t. j. že pre možnosť oznámenia colného dlhu po uplynutí trojročnej

lehoty je potrebné vychádzať až z rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Obdobne konajúce

súdy konštatovali, že záver o trestnej stíhateľnosti skutku vyplynul z oznámenia

Kriminálneho úradu finančnej správy Bratislava z 27. novembra 2014, a nie z vlastnej

úvahy správnych orgánov.

39. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu práva na prerokovanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

40. Sťažovateľka namieta porušenie práva na prerokovanie záležitosti v primeranej

lehote a nedôvodné prieťahy „v konaní pred správnym súdom a kasačným súdom od

podania správnej žaloby po doručenie rozsudku kasačného súdu o kasačnej sťažnosti, ktoré

boli neúmerne dlhé...“.

41. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti smerujúcej proti zbytočným

prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , ).

42. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

43. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

44. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie

o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,

ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

45. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

46. Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti v tejto časti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

47. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol rozsudkom

zo 16. mája 2017 tak, že zamietol správnu žalobu sťažovateľky. Rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2017. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka

kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 30. júla 2019

tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu jej bol doručený 4. septembra 2019. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 5. septembra 2019.

48. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ústavnou

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. októbra 2019, t. j. v čase, keď tieto konania boli

právoplatne skončené. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému

porušovaniu v ústavnej sťažnosti označeného práva na prerokovanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase podania ústavnej sťažnosti postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. už nemohlo dochádzať, preto ústavnú

sťažnosť v súlade s odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

49. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu