Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 96/2015
PDF · 365.8 KB
No categories available
II. ÚS 96/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUHÁSZ &
Partners, s. r. o., Palackého 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát
JUDr. Ján Juhász, ktorou sa domáha uloženia povinnosti Okresnému súdu Ružomberok
rozhodnúť v bližšie neoznačenom konaní o určenie vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. decembra
2014 doručené podanie , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUHÁSZ & Partners, s. r. o.,
Palackého 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Juhász,
označené ako „Sťažnosť... podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Podľa obsahu
a priloženej dokumentácie ústavný súd kvalifikoval označené podanie v zhode
so sťažovateľom ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ktorou sa domáha uloženia povinnosti Okresnému súdu Ružomberok rozhodnúť
v bližšie neoznačenom konaní o určenie vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov.
Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:
„Na štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši bolo vedené dedičské konanie
po zosnulej matke sťažovateľa ešte v čase, keď bol sťažovateľ aj s jeho súrodencami
maloletý. V tom čase im bol ustanovený kolízny opatrovník ONV, OSD Liptovský Mikuláš,
ktorý však podľa zápisnice z pojednávania sa k veci nevyjadril a nie je ani uvedené kto ním
bol. V danom dedičskom konaní bolo rozhodnuté, že celé dedičstvo po poručiteľke
nadobudol jej manžel a otec sťažovateľa, tu uvedený ako odporca v 2) rade.
Po preštudovaní zápisnice z pojednávania sme toho názoru, že postup štátneho notára bol
vo všetkých otázkach dedičstva nezákonný z dôvodu, že pri prejednaní záležitosti
v dedičskom konaní nešlo o bežné veci a bolo potrebné s nakladaním ohľadne majetkových
práv schválenie súdu. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že zo strany otca, teda
odporcu v 2. rade nebolo postupované v tomto dedičskom konaní korektne, keď nadobudol
v celosti dedičstvo s povinnosťou úhrady na tú dobu veľmi nízkych výplat.
Zo zápisnice z tohto pojednávania nie je jednoznačne jasné, čo je predmetom BSM.
Sme toho názoru, že v danom dedičskom konaní nebol prejedaný rodinný dom, ktorý rodičia
sťažovateľa spoločne postavili za trvania svojho manželstva na základe stavebného
povolenia vydaného ONV, odbor výstavby v L. Mikuláši zo dňa 12. 03. 1971, ale zmätočne
sa prejedala polovica nadstavby rodinného domu hoci táto nikdy neexistovala, nakoľko
sťažovateľovi rodičia vytvorili vybudovaním novú vec rodinný dom, ktorý mal byť v tomto
dedičskom konaní vypriadaný ohľadne režimu BSM. Podľa nášho názoru išlo o účelové
opomenutie prejedania rodinného domu. V súčasnosti je vyššie spomínaný rodinný dom aj
s evidovaný na LV č. 223 a jeho vlastníkom je , teda odporca v 1. rade,
ktorý túto nehnuteľnosť nadobudol darovacou zmluvou od odporcu v 2. rade. Máme za to,
že vyššie uvedenými skutočnosťami bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa
zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 20.“
Sťažovateľ ďalej uvádza, že sa „... spolu s ďalšími navrhovateľmi domáhal svojho
práva formou všeobecného súdnictva, kde podal dňa 05. 06. 2009 najprv Návrh na určenie
vecí patriacich do BSM, ktorý mu Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa 13. 07. 2009
zamietol. Následne na to bol podaný proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo dňa
13. 07. 2009 riadny opravný prostriedok odvolanie zo dňa 13. 08. 2009, ktorému Okresný
súd Ružomberok vyhovel a rozsudkom zo dňa 12. 07. 2010 určil veci patriace do BSM
manželov. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo dňa 12. 07. 2010 podali
odporcovia odvolanie dňa 20. 08. 2010, na základe ktorého Krajský súd v Žiline rozsudkom
zo dňa 13. 02. 2012 žalobný návrh navrhovateľov zamietol. Voči rozsudku Krajského súdu
v Žiline bol podaný mimoriadny opravný prostriedok dovolanie zo dňa 29. 05. 2012.
Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 28. 07. 2014 dovolanie zamietol. Týmto postupom
sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
«Ústavný súd vyhovuje sťažnosti a zároveň zaväzuje prvostupňový súd, aby rozhodol
v súlade s týmto rozhodnutím a teda určil, že nehnuteľnosti, ktoré sú evidované u Správy
katastra Ružomberok, kat. úz. Liptovská Lúžna, na , parcely registra a to
p. č. Zast. plochy a nádvoria o výmere , p. č. patria v režime BSM
do vlastníctva ... a neb. ... a to v celosti.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že
sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV.
ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý
obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde a zodpovedá ďalším
podmienkam vyvoditeľným z ustanovení tohto zákona. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľa, musí obsahovať jednak všeobecné
náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené
predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na
rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní musí posudzovať sťažnosť aj z hľadiska
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom
súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS
287/2011). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení
iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné
považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd
mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľom
formulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim
z § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené základné práva alebo slobody,
ktoré mali byť porušené, a ani orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.
Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ mimo petitu sťažnosti
označuje za odporcov a , a to napriek tomu, že
z § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že odporcom, teda subjektom, proti
ktorému sťažnosť smeruje, môže byť v konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len orgán verejnej moci, nie fyzická osoba, príp. fyzické osoby.
Sťažovateľ sa síce mimo petitu sťažnosti domáha vyslovenia porušenia „základného
práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky“, avšak v súlade s už uvedenou konštantnou
judikatúrou text uvedený mimo petitu ústavný súd považuje len za súčasť odôvodnenia
sťažnosti, ktorá nemôže nahradiť návrh na rozhodnutie (petit).
V nadväznosti na už uvedené a skutočnosť, že podanie sťažovateľa je nezrozumiteľné
a neúplné, ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, akými trpí sťažnosť sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nemožno
považovať za kvalifikovanú sťažnosť, ktorá zodpovedá požiadavkám vyvoditeľným z § 20
a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015