Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 562/2020
PDF · 519.57 KB
No categories available
IV. ÚS 562/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU – JUDr. STANISLAV KAŠČÁK,
s. r. o., 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Stanislav Kaščák, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 39/2019
z 22. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7
ods. 5 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Obdo 39/2019 z 22. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia
sumy 1 000 € z titulu náhrady škody proti
(ďalej aj „žalovaný“).
3. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Cb 103/2011 z 27. novembra 2017
tak, že žalobu zamietol. Pred vydaním rozsudku okresného súdu sťažovateľ navrhol zmenu
žaloby tak, aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 200 000 €. Okresný
súd uznesením z 27. marca 2017 návrh na zmenu žaloby zamietol. Proti rozsudku okresného
súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Cob 44/2018 z 25. septembra 2018
tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. apríla 2020
tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné s tým, že išlo o tzv. bagateľnú vec,
keďže hodnota predmetu konania nepresahovala desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom
„Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím dovolacieho súdu, považuje ho za nesprávne.“.
4. Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nespomenul
postup okresného súdu, ktorý uznesením z 27. marca 2017 zamietol jeho návrh na zmenu
žaloby. Ak by okresný súd vyhovel návrhu na zmenu žaloby, právny záver o tzv. bagateľnej
veci by nikdy nevznikol. Sťažovateľ zmenu žaloby navrhoval po tom, ako mal „možnosť
prvýkrát v konaní pred súdom prvej inštancie preskúmať prvé relevantné číselné
ekonomické údaje od žalovaného... Z prvého listinného číselného ekonomického údaju
od žalovaného predloženého v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že predbežná
škoda spôsobená neodbornou starostlivosťou spoločníka a konateľa (žalovaného)
za účtovné obdobie 2010, je podľa odhadu žalobcu stanovená na sumu 200.000,- Eur. Lenže
súd prvej inštancie zmenu žaloby nepripustil. Voči jeho uzneseniu nebolo prípustné
odvolanie. Iba rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemal sťažovateľ možnosť pokračovať
v začatom súdnom konaní...“.
5. Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd zamietol žalobu podanú v roku 2011
v roku 2017, t. j. po šiestich rokoch, z dôvodu, že sťažovateľ nemal aktívnu vecnú
legitimáciu na jej podanie, pritom dovtedy s ním okresný súd konal, vykonával
pojednávania a dokazovanie. Podľa sťažovateľa sa „vynára otázka možnosti všeobecných
súdov samostatne si určovať, ktoré konania budú (s ohľadom na hodnotu uplatňovaného
peňažného plnenia) vylúčené z možnosti preskúmavania v dovolacom konaní, a to tak že súd
jednoducho bez možnosti preskúmania jeho rozhodnutia v odvolacom konaní nepripustí
zmenu žaloby, ktorú účastník konania riadne a logicky uplatní v priebehu konania.“.
6. Vzhľadom na to, že predmetný prípad je „podstatne rozporuplný“, sťažovateľ
vytýka krajskému súdu aj tú skutočnosť, že na prejednanie odvolania nenariadil
pojednávanie.
7. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v bodoch 23 a 24
jeho rozsudku, podľa ktorého sťažovateľ uplatňoval vo vlastnom mene nárok na náhradu
škody proti žalovanému ako
(ďalej aj „spoločnosť“). Poukazuje na to, že v žalobe bol označený menom a priezviskom
„s dodatkom: ako
Znamená to, že sťažovateľ od počiatku nepodával žalobu vo svojom mene, ale v mene
obchodnej spoločnosti, ktorej bol v tom čase (v čase podania žaloby) spoločníkom.“.
Krajský súd v tomto smere odkázal aj na právny záver okresného súdu v rozsudku
z 27. novembra 2017.
8. Sťažovateľ argumentuje, že žalobu podal v mene spoločnosti, ktorá takto
bola sporovou stranou v predmetnom konaní a bola zároveň subjektom, ktorému škoda
vznikla. Pokiaľ okresný súd alebo krajský súd mali pochybnosti o úplnosti označenia
účastníka konania, mohli vyzvať sťažovateľa na odstránenie tejto vady žaloby
tak, ako to predpokladal § 43 Občianskeho súdneho poriadku alebo ako to predpokladá
§ 128 a § 129 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“). Podľa sťažovateľa je v rozpore so základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „aby súd prvej inštancie
viedol 6 rokov konanie so subjektom, ktorý nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie
žaloby...
Aj toto predstavuje pochybenie súdov, na ktoré sa sťažovateľ pri podaní
tejto ústavnej sťažnosti odkazuje a označuje ho zároveň aj za dôvod na vyhovenie podanej
sťažnosti.“.
9. Krajský súd tiež poukázal na právny záver okresného súdu, podľa
ktorého sťažovateľ stratil aktívnu vecnú legitimáciu, keďže rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 10 Cb 64/2009 bola zrušená jeho účasť v spoločnosti. Vzhľadom
na to, že už nie je spoločníkom spoločnosti, nemá aktívnu vecnú legitimáciu
na vystupovanie v predmetnom konaní v mene spoločnosti. Sťažovateľ s týmto právnym
názorom nesúhlasí. Podľa sťažovateľa krajský súd a ani okresný súd nezohľadnili, za akých
okolností a akým spôsobom prestal byť spoločníkom spoločnosti. Okresný súd rozhodol
podľa § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, že od sťažovateľa nebolo ďalej možné
spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval, „pretože dochádzalo k porušovaniu
a popieraniu jeho práv (ako spoločníka spoločnosti)... sťažovateľ nepreviedol zmluvne
svoj obchodný podiel, ani sa ho nevzdal, ale súd zrušil jeho účasť v spoločnosti...“.
10. Uvedený právny názor môže mať podľa sťažovateľa veľmi vážne implikácie.
Spoločník, ktorého práva sú porušované takým závažným spôsobom, že to vytvára dôvod
na súdne zrušenie jeho účasti v spoločnosti, musí zotrvať v tejto spoločnosti,
ak chce uplatniť v mene spoločností nárok na náhradu škody proti konateľovi,
ktorý je zároveň tým spoločníkom, ktorý porušuje jeho práva. Obdobne by sa mohol
spoločník – konateľ, ktorý by cielene porušoval práva druhého spoločníka a spôsobil
by spoločnosti škodu, v prípade iniciovania konania o náhradu škody týmto spoločníkom
súdne domáhať vylúčenia spoločníka – žalobcu zo spoločnosti. V prípade úspechu
by vylúčený spoločník – žalobca stratil aktívnu vecnú legitimáciu. Napokon začatím
konania o vylúčenie spoločníka by žalovaný spoločník mohol dosiahnuť prerušenie konania
o náhradu škody. Takéto implikácie vyplývajúce z právneho názoru prijatého v predmetnom
konaní podľa sťažovateľa nemožno považovať za zákonné.
11. Podľa sťažovateľa je rozhodujúce, že žalobu podal v mene a na účet spoločnosti
v čase, keď bol jej spoločníkom, pričom žalované obdobie je rok 2010, t. j. obdobie,
keď bol spoločníkom.
12. Právny názor týkajúci sa zmeny faktického postavenia žalobcu spôsobujúci stratu
aktívnej vecnej legitimácie by mal závažné dôsledky v iných konaniach –
napr. proti zamestnancovi, ktorý sa ešte ako zamestnanec domáha proti zamestnávateľovi
náhrady mzdy, advokátovi, ktorý sa domáha nevyplatenej odmeny proti klientovi,
živnostníkovi, ktorý sa súdi so zákazníkom za nevyplatený tovar, prípadne členovi družstva,
ktorý sa domáha vyslovenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze. Strata príslušného
statusu u týchto žalobcov by mala viesť – v zmysle prijatého právneho názoru – k strate
ich aktívnej vecnej legitimácie, ktorú v čase podania žaloby nepochybne mali.
13. Samotný Civilný sporový poriadok nepozná inštitút straty aktívnej vecnej
legitimácie. Môže dôjsť k zmene účastníkov konania v zmysle § 80 CSP, ak nastala
skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností,
o ktorých sa koná. V prerokúvanej veci o takýto prípad zjavne nejde.
14. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že konajúce súdy odmietali nariadiť znalecké
dokazovanie na účely preskúmania účtovníctva spoločnosti, hoci to počas celého konania
navrhoval. Sťažovateľ „presne definoval ktoré účtovné položky a operácie (so spriaznenými
osobami žalovaného konateľa) je potrebné preskúmať a aké dôkazy z tohto dokazovania
budú zabezpečené... Práve preto sťažovateľ ani nemal k dispozícii tie dôkazy,
ktoré potreboval na jasné preukázanie ním tvrdených skutočností. Súd prvej inštancie
najprv uložil žalovanému predložiť žalobcom (sťažovateľom) požadované podklady,
napokon však z toho ustúpil a žiadne znalecké dokazovanie nenariadil. Ak teda všeobecné
súdy vyčítali žalobcovi, že nepreukázal vznik škody z účtovníctva spoločnosti...
a samé všeobecné súdy neumožnili (bez logického vysvetlenia) doplnenie dokazovania
v tomto ohľade, tak poškodili práva sťažovateľa (žalobcu), ktoré mu zákon aj Ústava SR
garantujú.“.
15. Sťažovateľ napokon uvádza:
„V týchto všetkých vyššie pomenovaných chybných záveroch dovolacieho súdu
nachádza sťažovateľ dôvody pre vyhovenie tejto ústavnej sťažnosti, nakoľko podľa názoru
sťažovateľa došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,
kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dovolacím súdom, ktorý sa odmietol zaoberať
pochybeniami na strane odvolacieho súdu, ktorý prevzal rovnaké nesprávne právne
posúdenie vykonané súdom prvej inštancie.“
16. Sťažovateľ na záver svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že spoločnosť bola
zaviazaná zaplatiť Finančnej správe Slovenskej republiky (ďalej len „finančná správa“)
sumu 307 000 €, keď zrejme chybne plnila svoje daňové povinnosti. Za tento následok
je zodpovedný žalovaný (konateľ spoločnosti). Podľa poznatkov sťažovateľa dorubená daň
súvisí s tým obdobím, za ktoré sa sťažovateľ domáhal náhrady škody. Sťažovateľ navrhoval
doplniť dokazovanie o zistenie rozhodných skutočností a doplnenie právoplatných
rozhodnutí finančnej správy aj dovolaciemu súdu, ktorý sa týmito podstatnými
skutočnosťami nezaoberal.
17. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1 Obdo/39/2019 zo dňa 22. 4. 2020 porušil:
a) článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
b) článok 6 ods. 1 prvú vetu Dohovoru... v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky...
a) zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obdo/39/2019 zo dňa 22. 4. 2020,
ako aj s ním súvisiace a tomuto rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutia, a to rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 9. 2018, č. k. 7 Cob/44/2018-369 a rozsudok
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 27. 11. 2017, č. k. 11 Cb/103/2011-314,
b) vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie s právnym názorom,
že k vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obdo/39/2019 zo dňa 22. 4. 2020 došlo
v rozpore s Ústavou SR,
c) prikázal, aby Najvyšší súd SR obnovil stav pred porušením sťažovateľovho
základného práva,
d) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v tomto konaní...“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
21. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje
ďalšie medzinárodné záväzky.
23. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
27. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K vymedzeniu predmetu konania
28. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
29. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 355/09,
IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 660/2016). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom. Zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom teda je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu
rozhodnutia (petitu), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne,
t. j. takým spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu.
30. Vo svojej judikatúre ústavný súd stabilne konštatuje, že text uvedený mimo petitu
pokladá za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit
(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 166/2019).
31. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje vysloviť porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obdo 39/2019 z 22. apríla 2020. Navrhuje, aby ústavný súd zrušil „uznesenie
Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obdo/39/2019 zo dňa 22. 4. 2020, ako aj s ním súvisiace
a tomuto rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutia, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 25. 9. 2018, č. k. 7Cob/44/2018-369 a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou
zo dňa 27. 11. 2017, č. k. 11 Cb/103/2011-314“, a zároveň, aby „vrátil vec Najvyššiemu
súdu SR na ďalšie konanie...“ a aby „prikázal, aby Najvyšší súd SR obnovil stav
pred porušením sťažovateľovho základného práva“.
32. V záhlaví ústavnej sťažnosti označil sťažovateľ subjekt, proti ktorému smeruje
ústavná sťažnosť takto: „Odporca: Slovenská republika – Najvyšší súd SR“ V odôvodnení
ústavnej sťažnosti sťažovateľ vymedzuje aj námietky proti právnym názorom okresného
súdu a krajského súdu, uvádza však, že ústavnú sťažnosť podáva „proti označenému
uzneseniu Najvyššieho súdu SR“ (porovnaj s. 2 ústavnej sťažnosti), a tiež na záver
svojej argumentácie uvádza, že vo „všetkých vyššie pomenovaných chybných záveroch
dovolacieho súdu nachádza sťažovateľ dôvody pre vyhovenie tejto ústavnej sťažnosti“
(porovnaj s. 8 ústavnej sťažnosti).
33. Vychádzajúc zo znenia petitu ústavnej sťažnosti, ktoré je jednoznačné v označení
subjektu, proti ktorému smeruje, a napriek protirečivosti jeho znenia v tom, že sťažovateľ
žiada popri napadnutom uznesení najvyššieho súdu zrušiť aj špecifikované rozsudky
okresného súdu a krajského súdu a pritom žiada vec vrátiť najvyššiemu súdu, vychádzajúc
aj z jednoznačného označenia subjektu, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, v záhlaví
ústavnej sťažnosti a z jednoznačných formulácií v odôvodnení ústavnej sťažnosti
o porušovateľovi označených práv a článkov a osobitne aj vzhľadom na zastúpenie
sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd dospel k záveru,
že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 39/2019 z 22. apríla 2020.
34. Sťažovateľ bol v záhlaví ústavnej sťažnosti označený menom, priezviskom,
dátumom narodenia, adresou bydliska a štátnou príslušnosťou: „ ,
bytom štátny občan SR“
K tomuto vymedzeniu bol pripojený dodatok „v mene a na účet
n/T, s. r. o.“. Obdobne v plnomocenstve, ktorým sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, bol splnomocniteľ vymedzený menom,
priezviskom, dátumom narodenia a adresou bydliska – identickými ako v záhlaví ústavnej
sťažnosti.
35. Predmetné vymedzenie toho, kto podáva ústavnú sťažnosť, jednoznačne
identifikuje sťažovateľa ako fyzickú osobu v zmysle § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na jednoznačné vymedzenie sťažovateľa ako fyzickej osoby v záhlaví ústavnej
sťažnosti a v plnomocenstve ústavný súd považoval za sťažovateľa fyzickú osobu,
ktorá bola vymedzená špecifikovanými údajmi v záhlaví ústavnej sťažnosti.
., nebola v záhlaví ústavnej sťažnosti identifikovaná
jednoznačne – absentovalo uvedenie sídla a identifikačného čísla. Obdobne táto obchodná
spoločnosť nepredložila plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval túto obchodnú spoločnosť za sťažovateľa,
t. j. toho, kto podáva predmetnú ústavnú sťažnosť. Vzhľadom na jednoznačnú identifikáciu
sťažovateľa ako fyzickej osoby a na zastúpenie tohto sťažovateľa advokátom ústavný súd
nepovažoval za potrebné odstraňovať prípadné vady ústavnej sťažnosti týkajúce
sa identifikácie subjektu, ktorý ústavnú sťažnosť podáva.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7
ods. 5 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. apríla 2020
36. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vymedzil obsah odôvodnenia rozsudku
okresného súdu a tiež rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu, poukázal
na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a na vyjadrenie žalovaného a taktiež na osobitnú
povahu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Následne zdôraznil,
že úspešné uplatnenie dovolania je podmienené „(primárnym) záverom dovolacieho súdu,
že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následne
(sekundárnym) záverom dovolacieho súdu je, že dovolanie je aj opodstatnené.“.
Vychádzajúc z týchto skutočností, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ namietal dovolacie
vady podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Skúmal prípustnosť
dovolania, pričom poukázal na to, že prípustnosť dovolania je limitovaná § 421 ods. 2 CSP
a taktiež § 422 ods. 1 písm. a) a § 422 ods. 2 CSP. Najvyšší súd následne uviedol:
„16. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421
ods. 1 CSP je obmedzená nielen ustanovením § 421 ods. 2 CSP ale aj ustanovením § 422
CSP. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je dovolanie neprípustné
v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec je limitovaná predmetom
konkrétneho konania, teda tým, o čo strane v tej ktorej posudzovanej
veci ide (II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016, I. ÚS 218/2017). Ak sa jedná o bagateľnú
vec, dovolací súd dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov
odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie).
17. V rozhodovanej právnej veci sa žalobca domáha zaplatenia peňažného plnenia
v sume 1.000 €. Minimálna mzda ku dňu začatia konania (9. december 2011) predstavovala
podľa nariadenia vlády č. 408/2010 Z. z. sumu 317 €. Dovolací súd konštatuje,
že v posudzovanom prípade ide o bagateľnú vec, keďže nie je splnená podmienka uvedená
v ustanovení § 422 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle ktorej pre prípustnosť dovolania,
podaného podľa § 421 ods. 1 CSP, musí výška dovolateľom žiadaného peňažného plnenia
prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania a v danom prípade
uplatnený nárok – náhrada škody v sume 1.000 €, je nižší ako desaťnásobok minimálnej
mzdy ku dňu 9. decembru 2011, t. j. 3.170 €.“
37. Následne najvyšší súd skúmal opodstatnenosť sťažovateľových námietok,
ktoré mali zakladať dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, pričom uviedol, že okresný
súd a ani krajský súd «nepochybili, keď postupom podľa 43 OSP a § 128 a 129 CSP
nevyzývali žalobcu na odstránenie vady žaloby, ktorou malo byť nepresné označenie
žalobcu. Dovolací súd, zhodne s konajúcimi súdmi, je toho názoru, že žalobca je v žalobe
a to vyhotovenej právnym zástupcom, označený spôsobom, ktorý nevyvoláva pochybnosti
o tom, že žalobcom je fyzická osoba , riadne označená menom,
priezviskom, bydliskom a štátnou príslušnosťou. Na tom, že nárok na náhradu škody
uplatnil nemení nič ani doplnok pridaný k označeniu žalobcu v žalobe -
„ako konkretizujúci právne
postavenie fyzickej osoby v spoločnosti, keď táto nebola označená spôsobom, aký vyžadoval
v čase podania žaloby účinný Občiansky súdny poriadok (§ 79 ods. 1) pre prípad,
že účastníkom mala byť právnická osoba. Skutočnosť, že žalobu podal
vo svojom mene potvrdzuje aj k žalobe pripojené plnomocenstvo zo dňa 1. mája 2008,
udelené fyzickou osobou , s uvedením dátumu narodenia, bydliska,
ktorý výslovne splnomocňuje právneho zástupcu, aby ho zastupoval a konal v jeho mene.
Aj podľa názoru dovolacieho súdu bol žalobca označený presne a úplne a preto súdy
nepochybili, keď ho nevyzývali na upresnenie nepresného označenia.
22. Za dôvodnú nepovažoval dovolací súd ani ďalšiu námietku žalobcu, že odvolací
súd porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď na prejednanie ním podaného odvolania
nenariadil pojednávanie. Z citovaného ustanovenia 385 ods. 1 CSP vyplýva, že odvolací súd
tak nie je povinný urobiť v každom prípade, ale iba vtedy, ak je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem, o prípad
ktorý nešlo v prejednávanej právnej veci. So zreteľom na uvedené ustanoveniu 385
ods. 1 CSP zodpovedal postup súdu, ktorý o žalobcom podanom odvolaní rozhodol
bez nariadenia pojednávania.».
38. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
z 22. apríla 2020 dospel k záveru, že právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu
k odmietnutiu dovolania ako neprípustného – osobitne čo sa týka limitácie podať dovolanie
v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) a § 422 ods. 2 CSP a nenaplnenia dovolacieho dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP – sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych
noriem. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je dostatočným podkladom pre výrok,
ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, preto právne závery najvyššieho súdu
nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú ústavne akceptovateľné.
39. Právny záver najvyššieho súdu o tom, že vzhľadom na predmet konania išlo
o tzv. bagateľnú vec, kde je vylúčená možnosť podať dovolanie, ústavný súd nepovažuje
za arbitrárny. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd nepripustil návrh na zmenu
žaloby, keď žiadal zmeniť uplatňovanú sumu z hodnoty 1 000 € na sumu 200 000 €, ústavný
súd – vychádzajúc z obsahu dovolania tak, ako bolo vymedzené v obsahu napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu (keďže sťažovateľ priamo svoje dovolanie ústavnému súdu
nedoručil, pozn.) – poukazuje na to, že sťažovateľ túto námietku – t. j. nevyhovenie návrhu
na zmenu žaloby – neuplatnil v dovolaní. Táto skutočnosť sama osebe vylučuje, aby takúto
námietku sťažovateľ prvýkrát uplatnil v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tomto
smere tiež konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietol len samotné nevyhovenie
návrhu na zmenu žaloby, neargumentoval tým, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhu
na zmenu žaloby postupoval arbitrárne (svojvoľne), resp. že neboli splnené podmienky
pre nevyhovenie návrhu na zmenu žaloby v zmysle § 143 CSP. Z príslušných ustanovení
Civilného sporového poriadku pritom vyplýva, že žalobca môže meniť žalobu so súhlasom
súdu (§ 139 CSP), zmena žaloby je podmienená rozhodnutím súdu o jej prípustnosti
a § 143 CSP ustanovuje podmienky, za ktorých konajúci súd nepripustí zmenu žaloby.
Samotné rozhodnutie okresného súdu o nepripustení zmeny žaloby v prípade sťažovateľa
neindikuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, hoci jeho dôsledkom bola neprípustnosť dovolania v dôsledku uplatnenia
majetkového cenzu.
40. Právny záver najvyššieho súdu o tom, že žalobu podal sťažovateľ ako fyzická
osoba, a teda ako osoba bez aktívnej vecnej legitimácie, ústavný súd nepovažuje
za arbitrárny. Najvyšší súd poukázal na vymedzenie žalobcu v žalobe a taktiež na obsah
splnomocnenia, v ktorom sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie.
Z týchto dokumentov mala vyplynúť jednoznačná identifikácia sťažovateľa ako fyzickej
osoby, na základe čoho dospel najvyšší súd k záveru, že žalobu podal sťažovateľ
ako fyzická osoba – spoločník spoločnosti. Vzhľadom na jednoznačné vymedzenie
sťažovateľa v žalobe nebol dôvod na odstraňovanie vád žaloby. Právny názor najvyššieho
súdu je zrozumiteľne a konzistentne odôvodnený a je bez vnútorných protirečení. Uvedený
právny záver vyjadruje jedno z možných a ústavne akceptovateľných právnych posúdení
predmetnej skutkovej situácie týkajúcej sa označenia strany sporu a jeho aktívnej vecnej
legitimácie. Skutočnosť, že okresný súd tento právny záver sformuloval šesť rokov po začatí
konania, indikuje síce neefektívnosť postupu okresného súdu, nie však automaticky
aj arbitrárnosť (svojvôľu).
41. Otázka zachovania aktívnej vecnej legitimácie spoločníka uplatňujúceho nárok
na náhradu škody podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorý v priebehu súdneho
konania prestal byť spoločníkom spoločnosti, je v právnych poriadkoch jednotlivých štátov
a v judikatúre súdov riešená rozdielne. Strata aktívnej vecnej legitimácie v prípade zániku
účasti spoločníka v spoločnosti je jedným z riešení takejto situácie (pre bližšiu diskusiu
porovnaj napr. GREGOROVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ. Žaloba spoločníka v mene spoločnosti
voči štatutárnemu orgánu (actio pro socio) – Prvá časť. In: Právny obzor. 2016, 99,
č. 5, s. 378 – 400, osobitne časť 2.1.4. Zmeny v osobe spoločníka, pozn.).
42. Ústavný súd takto nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V tomto smere ústavný súd zdôrazňuje,
že z jeho judikatúry vyplýva právny názor, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
43. Sťažovateľ bližšie neodôvodnil porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.
V prerokúvanom prípade sťažovateľ namietal porušenie týchto článkov ústavy v spojení
s porušením dohovoru – osobitne garancií, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivé súdne
konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto súvislosti nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1
ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.
44. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
45. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu