Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 562/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU – JUDr. STANISLAV KAŠČÁK,

s. r. o., 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Stanislav Kaščák, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení s porušením a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7

ods. 5 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia

sumy 1 000 € z titulu náhrady škody proti

(ďalej aj „žalovaný“).

3. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2017

tak, že žalobu zamietol. Pred vydaním rozsudku okresného súdu sťažovateľ navrhol zmenu

žaloby tak, aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 200 000 €. Okresný

súd uznesením z 27. marca 2017 návrh na zmenu žaloby zamietol. Proti rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2018

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 22. apríla 2020

tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné s tým, že išlo o tzv. bagateľnú vec,

keďže hodnota predmetu konania nepresahovala desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom

„Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím dovolacieho súdu, považuje ho za nesprávne.“.

4. Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nespomenul

postup okresného súdu, ktorý uznesením z 27. marca 2017 zamietol jeho návrh na zmenu

žaloby. Ak by okresný súd vyhovel návrhu na zmenu žaloby, právny záver o tzv. bagateľnej

veci by nikdy nevznikol. Sťažovateľ zmenu žaloby navrhoval po tom, ako mal „možnosť

prvýkrát v konaní pred súdom prvej inštancie preskúmať prvé relevantné číselné

ekonomické údaje od žalovaného... Z prvého listinného číselného ekonomického údaju

od žalovaného predloženého v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že predbežná

škoda spôsobená neodbornou starostlivosťou spoločníka a konateľa (žalovaného)

za účtovné obdobie 2010, je podľa odhadu žalobcu stanovená na sumu 200.000,- Eur. Lenže

súd prvej inštancie zmenu žaloby nepripustil. Voči jeho uzneseniu nebolo prípustné

odvolanie. Iba rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemal sťažovateľ možnosť pokračovať

v začatom súdnom konaní...“.

5. Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd zamietol žalobu podanú v roku 2011

v roku 2017, t. j. po šiestich rokoch, z dôvodu, že sťažovateľ nemal aktívnu vecnú

legitimáciu na jej podanie, pritom dovtedy s ním okresný súd konal, vykonával

pojednávania a dokazovanie. Podľa sťažovateľa sa „vynára otázka možnosti všeobecných

súdov samostatne si určovať, ktoré konania budú (s ohľadom na hodnotu uplatňovaného

peňažného plnenia) vylúčené z možnosti preskúmavania v dovolacom konaní, a to tak že súd

jednoducho bez možnosti preskúmania jeho rozhodnutia v odvolacom konaní nepripustí

zmenu žaloby, ktorú účastník konania riadne a logicky uplatní v priebehu konania.“.

6. Vzhľadom na to, že predmetný prípad je „podstatne rozporuplný“, sťažovateľ

vytýka krajskému súdu aj tú skutočnosť, že na prejednanie odvolania nenariadil

pojednávanie.

7. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v bodoch 23 a 24

jeho rozsudku, podľa ktorého sťažovateľ uplatňoval vo vlastnom mene nárok na náhradu

škody proti žalovanému ako

(ďalej aj „spoločnosť“). Poukazuje na to, že v žalobe bol označený menom a priezviskom

„s dodatkom: ako

Znamená to, že sťažovateľ od počiatku nepodával žalobu vo svojom mene, ale v mene

obchodnej spoločnosti, ktorej bol v tom čase (v čase podania žaloby) spoločníkom.“.

Krajský súd v tomto smere odkázal aj na právny záver okresného súdu v rozsudku

z 27. novembra 2017.

8. Sťažovateľ argumentuje, že žalobu podal v mene spoločnosti, ktorá takto

bola sporovou stranou v predmetnom konaní a bola zároveň subjektom, ktorému škoda

vznikla. Pokiaľ okresný súd alebo krajský súd mali pochybnosti o úplnosti označenia

účastníka konania, mohli vyzvať sťažovateľa na odstránenie tejto vady žaloby

tak, ako to predpokladal alebo ako to predpokladá

a v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“). Podľa sťažovateľa je v rozpore so základným právom

podľa a právom podľa dohovoru, „aby súd prvej inštancie

viedol 6 rokov konanie so subjektom, ktorý nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie

žaloby...

Aj toto predstavuje pochybenie súdov, na ktoré sa sťažovateľ pri podaní

tejto ústavnej sťažnosti odkazuje a označuje ho zároveň aj za dôvod na vyhovenie podanej

sťažnosti.“.

9. Krajský súd tiež poukázal na právny záver okresného súdu, podľa

ktorého sťažovateľ stratil aktívnu vecnú legitimáciu, keďže rozsudkom okresného súdu

sp. zn. bola zrušená jeho účasť v spoločnosti. Vzhľadom

na to, že už nie je spoločníkom spoločnosti, nemá aktívnu vecnú legitimáciu

na vystupovanie v predmetnom konaní v mene spoločnosti. Sťažovateľ s týmto právnym

názorom nesúhlasí. Podľa sťažovateľa krajský súd a ani okresný súd nezohľadnili, za akých

okolností a akým spôsobom prestal byť spoločníkom spoločnosti. Okresný súd rozhodol

podľa tak, že od sťažovateľa nebolo ďalej možné

spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval, „pretože dochádzalo k porušovaniu

a popieraniu jeho práv (ako spoločníka spoločnosti)... sťažovateľ nepreviedol zmluvne

svoj obchodný podiel, ani sa ho nevzdal, ale súd zrušil jeho účasť v spoločnosti...“.

10. Uvedený právny názor môže mať podľa sťažovateľa veľmi vážne implikácie.

Spoločník, ktorého práva sú porušované takým závažným spôsobom, že to vytvára dôvod

na súdne zrušenie jeho účasti v spoločnosti, musí zotrvať v tejto spoločnosti,

ak chce uplatniť v mene spoločností nárok na náhradu škody proti konateľovi,

ktorý je zároveň tým spoločníkom, ktorý porušuje jeho práva. Obdobne by sa mohol

spoločník – konateľ, ktorý by cielene porušoval práva druhého spoločníka a spôsobil

by spoločnosti škodu, v prípade iniciovania konania o náhradu škody týmto spoločníkom

súdne domáhať vylúčenia spoločníka – žalobcu zo spoločnosti. V prípade úspechu

by vylúčený spoločník – žalobca stratil aktívnu vecnú legitimáciu. Napokon začatím

konania o vylúčenie spoločníka by žalovaný spoločník mohol dosiahnuť prerušenie konania

o náhradu škody. Takéto implikácie vyplývajúce z právneho názoru prijatého v predmetnom

konaní podľa sťažovateľa nemožno považovať za zákonné.

11. Podľa sťažovateľa je rozhodujúce, že žalobu podal v mene a na účet spoločnosti

v čase, keď bol jej spoločníkom, pričom žalované obdobie je rok 2010, t. j. obdobie,

keď bol spoločníkom.

12. Právny názor týkajúci sa zmeny faktického postavenia žalobcu spôsobujúci stratu

aktívnej vecnej legitimácie by mal závažné dôsledky v iných konaniach –

napr. proti zamestnancovi, ktorý sa ešte ako zamestnanec domáha proti zamestnávateľovi

náhrady mzdy, advokátovi, ktorý sa domáha nevyplatenej odmeny proti klientovi,

živnostníkovi, ktorý sa súdi so zákazníkom za nevyplatený tovar, prípadne členovi družstva,

ktorý sa domáha vyslovenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze. Strata príslušného

statusu u týchto žalobcov by mala viesť – v zmysle prijatého právneho názoru – k strate

ich aktívnej vecnej legitimácie, ktorú v čase podania žaloby nepochybne mali.

13. Samotný nepozná inštitút straty aktívnej vecnej

legitimácie. Môže dôjsť k zmene účastníkov konania v zmysle , ak nastala

skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností,

o ktorých sa koná. V prerokúvanej veci o takýto prípad zjavne nejde.

14. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že konajúce súdy odmietali nariadiť znalecké

dokazovanie na účely preskúmania účtovníctva spoločnosti, hoci to počas celého konania

navrhoval. Sťažovateľ „presne definoval ktoré účtovné položky a operácie (so spriaznenými

osobami žalovaného konateľa) je potrebné preskúmať a aké dôkazy z tohto dokazovania

budú zabezpečené... Práve preto sťažovateľ ani nemal k dispozícii tie dôkazy,

ktoré potreboval na jasné preukázanie ním tvrdených skutočností. Súd prvej inštancie

najprv uložil žalovanému predložiť žalobcom (sťažovateľom) požadované podklady,

napokon však z toho ustúpil a žiadne znalecké dokazovanie nenariadil. Ak teda všeobecné

súdy vyčítali žalobcovi, že nepreukázal vznik škody z účtovníctva spoločnosti...

a samé všeobecné súdy neumožnili (bez logického vysvetlenia) doplnenie dokazovania

v tomto ohľade, tak poškodili práva sťažovateľa (žalobcu), ktoré mu zákon aj SR

garantujú.“.

15. Sťažovateľ napokon uvádza:

„V týchto všetkých vyššie pomenovaných chybných záveroch dovolacieho súdu

nachádza sťažovateľ dôvody pre vyhovenie tejto ústavnej sťažnosti, nakoľko podľa názoru

sťažovateľa došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,

kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dovolacím súdom, ktorý sa odmietol zaoberať

pochybeniami na strane odvolacieho súdu, ktorý prevzal rovnaké nesprávne právne

posúdenie vykonané súdom prvej inštancie.“

16. Sťažovateľ na záver svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že spoločnosť bola

zaviazaná zaplatiť Finančnej správe Slovenskej republiky (ďalej len „finančná správa“)

sumu 307 000 €, keď zrejme chybne plnila svoje daňové povinnosti. Za tento následok

je zodpovedný žalovaný (konateľ spoločnosti). Podľa poznatkov sťažovateľa dorubená daň

súvisí s tým obdobím, za ktoré sa sťažovateľ domáhal náhrady škody. Sťažovateľ navrhoval

doplniť dokazovanie o zistenie rozhodných skutočností a doplnenie právoplatných

rozhodnutí finančnej správy aj dovolaciemu súdu, ktorý sa týmito podstatnými

skutočnosťami nezaoberal.

17. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd SR uznesením č. k. zo dňa 22. 4. 2020 porušil:

a)

b) článok 6 ods. 1 prvú vetu Dohovoru... v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7

ods. 5 ...

a) zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22. 4. 2020,

ako aj s ním súvisiace a tomuto rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutia, a to rozsudok

Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 9. 2018, č. k. -369 a rozsudok

Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 27. 11. 2017, č. k. -314,

b) vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie s právnym názorom,

že k vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22. 4. 2020 došlo

v rozpore s SR,

c) prikázal, aby Najvyšší súd SR obnovil stav pred porušením sťažovateľovho

základného práva,

d) priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v tomto konaní...“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

21. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje

ďalšie medzinárodné záväzky.

23. Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

27. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K vymedzeniu predmetu konania

28. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

29. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ,

, ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom. Zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie

konania pred ústavným súdom teda je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu

rozhodnutia (petitu), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne,

t. j. takým spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu.

30. Vo svojej judikatúre ústavný súd stabilne konštatuje, že text uvedený mimo petitu

pokladá za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit

(, , , , ,

, , ).

31. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje vysloviť porušenie základného

práva podľa a porušenie práva podľa dohovoru v spojení

s porušením a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. apríla 2020. Navrhuje, aby ústavný súd zrušil „uznesenie

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22. 4. 2020, ako aj s ním súvisiace

a tomuto rozhodnutiu predchádzajúce rozhodnutia, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo dňa 25. 9. 2018, č. k. -369 a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou

zo dňa 27. 11. 2017, č. k. -314“, a zároveň, aby „vrátil vec Najvyššiemu

súdu SR na ďalšie konanie...“ a aby „prikázal, aby Najvyšší súd SR obnovil stav

pred porušením sťažovateľovho základného práva“.

32. V záhlaví ústavnej sťažnosti označil sťažovateľ subjekt, proti ktorému smeruje

ústavná sťažnosť takto: „Odporca: Slovenská republika – Najvyšší súd SR“ V odôvodnení

ústavnej sťažnosti sťažovateľ vymedzuje aj námietky proti právnym názorom okresného

súdu a krajského súdu, uvádza však, že ústavnú sťažnosť podáva „proti označenému

uzneseniu Najvyššieho súdu SR“ (porovnaj s. 2 ústavnej sťažnosti), a tiež na záver

svojej argumentácie uvádza, že vo „všetkých vyššie pomenovaných chybných záveroch

dovolacieho súdu nachádza sťažovateľ dôvody pre vyhovenie tejto ústavnej sťažnosti“

(porovnaj s. 8 ústavnej sťažnosti).

33. Vychádzajúc zo znenia petitu ústavnej sťažnosti, ktoré je jednoznačné v označení

subjektu, proti ktorému smeruje, a napriek protirečivosti jeho znenia v tom, že sťažovateľ

žiada popri napadnutom uznesení najvyššieho súdu zrušiť aj špecifikované rozsudky

okresného súdu a krajského súdu a pritom žiada vec vrátiť najvyššiemu súdu, vychádzajúc

aj z jednoznačného označenia subjektu, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, v záhlaví

ústavnej sťažnosti a z jednoznačných formulácií v odôvodnení ústavnej sťažnosti

o porušovateľovi označených práv a článkov a osobitne aj vzhľadom na zastúpenie

sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd dospel k záveru,

že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a porušenie

práva podľa dohovoru v spojení s porušením a

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2020.

34. Sťažovateľ bol v záhlaví ústavnej sťažnosti označený menom, priezviskom,

dátumom narodenia, adresou bydliska a štátnou príslušnosťou: „ ,

bytom štátny občan SR“

K tomuto vymedzeniu bol pripojený dodatok „v mene a na účet

n/T, s. r. o.“. Obdobne v plnomocenstve, ktorým sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, bol splnomocniteľ vymedzený menom,

priezviskom, dátumom narodenia a adresou bydliska – identickými ako v záhlaví ústavnej

sťažnosti.

35. Predmetné vymedzenie toho, kto podáva ústavnú sťažnosť, jednoznačne

identifikuje sťažovateľa ako fyzickú osobu v zmysle .

Vzhľadom na jednoznačné vymedzenie sťažovateľa ako fyzickej osoby v záhlaví ústavnej

sťažnosti a v plnomocenstve ústavný súd považoval za sťažovateľa fyzickú osobu,

ktorá bola vymedzená špecifikovanými údajmi v záhlaví ústavnej sťažnosti.

., nebola v záhlaví ústavnej sťažnosti identifikovaná

jednoznačne – absentovalo uvedenie sídla a identifikačného čísla. Obdobne táto obchodná

spoločnosť nepredložila plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažoval túto obchodnú spoločnosť za sťažovateľa,

t. j. toho, kto podáva predmetnú ústavnú sťažnosť. Vzhľadom na jednoznačnú identifikáciu

sťažovateľa ako fyzickej osoby a na zastúpenie tohto sťažovateľa advokátom ústavný súd

nepovažoval za potrebné odstraňovať prípadné vady ústavnej sťažnosti týkajúce

sa identifikácie subjektu, ktorý ústavnú sťažnosť podáva.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 2 a čl. 7

ods. 5 napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. apríla 2020

36. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vymedzil obsah odôvodnenia rozsudku

okresného súdu a tiež rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu, poukázal

na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a na vyjadrenie žalovaného a taktiež na osobitnú

povahu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Následne zdôraznil,

že úspešné uplatnenie dovolania je podmienené „(primárnym) záverom dovolacieho súdu,

že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následne

(sekundárnym) záverom dovolacieho súdu je, že dovolanie je aj opodstatnené.“.

Vychádzajúc z týchto skutočností, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ namietal dovolacie

vady podľa a podľa a . Skúmal prípustnosť

dovolania, pričom poukázal na to, že prípustnosť dovolania je limitovaná

a taktiež a . Najvyšší súd následne uviedol:

„16. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421

ods. 1 je obmedzená nielen ustanovením ale aj ustanovením

. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je dovolanie neprípustné

v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec je limitovaná predmetom

konkrétneho konania, teda tým, o čo strane v tej ktorej posudzovanej

veci ide (, , ). Ak sa jedná o bagateľnú

vec, dovolací súd dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov

odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie).

17. V rozhodovanej právnej veci sa žalobca domáha zaplatenia peňažného plnenia

v sume 1.000 €. Minimálna mzda ku dňu začatia konania (9. december 2011) predstavovala

podľa nariadenia vlády č. sumu 317 €. Dovolací súd konštatuje,

že v posudzovanom prípade ide o bagateľnú vec, keďže nie je splnená podmienka uvedená

v ustanovení , v zmysle ktorej pre prípustnosť dovolania,

podaného podľa , musí výška dovolateľom žiadaného peňažného plnenia

prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania a v danom prípade

uplatnený nárok – náhrada škody v sume 1.000 €, je nižší ako desaťnásobok minimálnej

mzdy ku dňu 9. decembru 2011, t. j. 3.170 €.“

37. Následne najvyšší súd skúmal opodstatnenosť sťažovateľových námietok,

ktoré mali zakladať dovolací dôvod podľa , pričom uviedol, že okresný

súd a ani krajský súd «nepochybili, keď postupom podľa 43 a a 129

nevyzývali žalobcu na odstránenie vady žaloby, ktorou malo byť nepresné označenie

žalobcu. Dovolací súd, zhodne s konajúcimi súdmi, je toho názoru, že žalobca je v žalobe

a to vyhotovenej právnym zástupcom, označený spôsobom, ktorý nevyvoláva pochybnosti

o tom, že žalobcom je fyzická osoba , riadne označená menom,

priezviskom, bydliskom a štátnou príslušnosťou. Na tom, že nárok na náhradu škody

uplatnil nemení nič ani doplnok pridaný k označeniu žalobcu v žalobe -

„ako konkretizujúci právne

postavenie fyzickej osoby v spoločnosti, keď táto nebola označená spôsobom, aký vyžadoval

v čase podania žaloby účinný () pre prípad,

že účastníkom mala byť právnická osoba. Skutočnosť, že žalobu podal

vo svojom mene potvrdzuje aj k žalobe pripojené plnomocenstvo zo dňa 1. mája 2008,

udelené fyzickou osobou , s uvedením dátumu narodenia, bydliska,

ktorý výslovne splnomocňuje právneho zástupcu, aby ho zastupoval a konal v jeho mene.

Aj podľa názoru dovolacieho súdu bol žalobca označený presne a úplne a preto súdy

nepochybili, keď ho nevyzývali na upresnenie nepresného označenia.

22. Za dôvodnú nepovažoval dovolací súd ani ďalšiu námietku žalobcu, že odvolací

súd porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď na prejednanie ním podaného odvolania

nenariadil pojednávanie. Z citovaného ustanovenia 385 ods. 1 vyplýva, že odvolací súd

tak nie je povinný urobiť v každom prípade, ale iba vtedy, ak je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem, o prípad

ktorý nešlo v prejednávanej právnej veci. So zreteľom na uvedené ustanoveniu 385

ods. 1 zodpovedal postup súdu, ktorý o žalobcom podanom odvolaní rozhodol

bez nariadenia pojednávania.».

38. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

z 22. apríla 2020 dospel k záveru, že právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu

k odmietnutiu dovolania ako neprípustného – osobitne čo sa týka limitácie podať dovolanie

v zmysle a a nenaplnenia dovolacieho dôvodu

podľa – sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych

noriem. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je dostatočným podkladom pre výrok,

ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, preto právne závery najvyššieho súdu

nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú ústavne akceptovateľné.

39. Právny záver najvyššieho súdu o tom, že vzhľadom na predmet konania išlo

o tzv. bagateľnú vec, kde je vylúčená možnosť podať dovolanie, ústavný súd nepovažuje

za arbitrárny. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd nepripustil návrh na zmenu

žaloby, keď žiadal zmeniť uplatňovanú sumu z hodnoty 1 000 € na sumu 200 000 €, ústavný

súd – vychádzajúc z obsahu dovolania tak, ako bolo vymedzené v obsahu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu (keďže sťažovateľ priamo svoje dovolanie ústavnému súdu

nedoručil, pozn.) – poukazuje na to, že sťažovateľ túto námietku – t. j. nevyhovenie návrhu

na zmenu žaloby – neuplatnil v dovolaní. Táto skutočnosť sama osebe vylučuje, aby takúto

námietku sťažovateľ prvýkrát uplatnil v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tomto

smere tiež konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietol len samotné nevyhovenie

návrhu na zmenu žaloby, neargumentoval tým, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhu

na zmenu žaloby postupoval arbitrárne (svojvoľne), resp. že neboli splnené podmienky

pre nevyhovenie návrhu na zmenu žaloby v zmysle . Z príslušných ustanovení

pritom vyplýva, že žalobca môže meniť žalobu so súhlasom

súdu ( ), zmena žaloby je podmienená rozhodnutím súdu o jej prípustnosti

a ustanovuje podmienky, za ktorých konajúci súd nepripustí zmenu žaloby.

Samotné rozhodnutie okresného súdu o nepripustení zmeny žaloby v prípade sťažovateľa

neindikuje porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, hoci jeho dôsledkom bola neprípustnosť dovolania v dôsledku uplatnenia

majetkového cenzu.

40. Právny záver najvyššieho súdu o tom, že žalobu podal sťažovateľ ako fyzická

osoba, a teda ako osoba bez aktívnej vecnej legitimácie, ústavný súd nepovažuje

za arbitrárny. Najvyšší súd poukázal na vymedzenie žalobcu v žalobe a taktiež na obsah

splnomocnenia, v ktorom sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu na zastupovanie.

Z týchto dokumentov mala vyplynúť jednoznačná identifikácia sťažovateľa ako fyzickej

osoby, na základe čoho dospel najvyšší súd k záveru, že žalobu podal sťažovateľ

ako fyzická osoba – spoločník spoločnosti. Vzhľadom na jednoznačné vymedzenie

sťažovateľa v žalobe nebol dôvod na odstraňovanie vád žaloby. Právny názor najvyššieho

súdu je zrozumiteľne a konzistentne odôvodnený a je bez vnútorných protirečení. Uvedený

právny záver vyjadruje jedno z možných a ústavne akceptovateľných právnych posúdení

predmetnej skutkovej situácie týkajúcej sa označenia strany sporu a jeho aktívnej vecnej

legitimácie. Skutočnosť, že okresný súd tento právny záver sformuloval šesť rokov po začatí

konania, indikuje síce neefektívnosť postupu okresného súdu, nie však automaticky

aj arbitrárnosť (svojvôľu).

41. Otázka zachovania aktívnej vecnej legitimácie spoločníka uplatňujúceho nárok

na náhradu škody podľa , ktorý v priebehu súdneho

konania prestal byť spoločníkom spoločnosti, je v právnych poriadkoch jednotlivých štátov

a v judikatúre súdov riešená rozdielne. Strata aktívnej vecnej legitimácie v prípade zániku

účasti spoločníka v spoločnosti je jedným z riešení takejto situácie (pre bližšiu diskusiu

porovnaj napr. GREGOROVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ. Žaloba spoločníka v mene spoločnosti

voči štatutárnemu orgánu (actio pro socio) – Prvá časť. In: Právny obzor. 2016, 99,

č. 5, s. 378 – 400, osobitne časť 2.1.4. Zmeny v osobe spoločníka, pozn.).

42. Ústavný súd takto nezistil skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. V tomto smere ústavný súd zdôrazňuje,

že z jeho judikatúry vyplýva právny názor, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

43. Sťažovateľ bližšie neodôvodnil porušenie a .

V prerokúvanom prípade sťažovateľ namietal porušenie týchto článkov v spojení

s porušením dohovoru – osobitne garancií, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivé súdne

konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto súvislosti nemožno uvažovať ani o porušení čl. 1

ods. 2 a .

44. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

45. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu