Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 80/2019
PDF · 227.54 KB
No categories available
II. ÚS 80/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
; ;
;
; ;
a , zastúpených advokátkou
, pre namietané porušenie základných práv
podľa čl. 48 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 13 v spojení s čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 7 a čl. 10 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, práv podľa čl. 12 a čl. 13 Dohovoru proti mučeniu
a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a práv
podľa čl. 5 písm. b) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 T 60/2010 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , , ,
, a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť
; ;
;
; ; a
(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 13 v spojení s čl. 3
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práv podľa čl. 7 a čl. 10 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, práv podľa čl. 12 a čl. 13 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a práv podľa čl. 5 písm. b) a čl. 6
Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom
a rozhodnutiami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 T 60/2010.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v prípravnom
konaní a následne v trestnom konaní vedenom na okresnom súde vystupovali na strane
poškodených. Konanie pred okresným súdom začalo 12. mája 2010 na základe
prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanej obžaloby
na obvinených policajtov pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa formou
spolupáchateľstva a pre zločin vydierania tiež formou spolupáchateľstva, ktorých sa mali
dopustiť na sťažovateľoch 21. marca 2009 v priestoroch policajnej stanice.
Prvým rozsudkom okresného súdu z 27. februára 2015 boli obžalovaní policajti
oslobodení spod obžaloby. Na základe podaného odvolania vecne a miestne príslušným
prokurátorom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „prokurátor“) Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 18. apríla 2016 rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V poradí druhým rozsudkom okresného súdu zo 17. mája 2017 boli obžalovaní
policajti spod obžaloby oslobodení, keďže nebolo dokázané, že sa skutok, pre ktorý boli
stíhaní, stal. Podľa sťažovateľov bol tento rozsudok «... znovu odôvodnený tým, že vykonané
dôkazy v konaní pred súdom nepostačili na uznanie viny obžalovaných a nakoľko nebolo
možné vykonať iné dôkazy, súd musel za rešpektovania zásady „in dubio pro reo“
obžalovaných oslobodiť. Súd uviedol, že obrazový a zvukový záznam na DVD nosiči
o udalosti z 21. 3. 2009 na OO PZ Košice-Juh bol získaný v rozpore s Trestným poriadkom,
a teda nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní, najmä ak ide o dôkaz, ktorý by svedčil
v neprospech obžalovaných. Súd sa teda pre zistenie skutkového stavu musel spoľahnúť
predovšetkým na svedecké výpovede, ktoré podľa jeho názoru na usvedčenie obžalovaných
nepostačujú.».
Na základe odvolania prokurátora krajský súd uznesením zo 4. mája 2018 zrušil
rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2017 a vec vrátil okresnému súdu, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Trestné konanie je v súčasnosti (v čase predbežného prerokovania danej veci, pozn.)
prerokovávané pred okresným súdom, „... pričom doteraz nebolo nariadené hlavné
pojednávanie.“.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti v obšírnej argumentácii predovšetkým namietajú,
že zaobchádzanie, ktorému boli vystavení po ich zadržaní obžalovanými ako príslušníkmi
Policajného zboru, je možné považovať za mučenie, ako aj iné kruté, neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. Podľa názoru
sťažovateľov príslušné orgány nedostatočne vyšetrovali možný rasový motív s ohľadom
na ich príslušnosť k rómskej etnickej skupine.
Podľa sťažovateľov „... v danom prípade zjavne predložili hodnoverné tvrdenie
zakladajúce dôvodné podozrenie o zlom zaobchádzaní v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
V takomto prípade vzniká štátnym orgánom pozitívna povinnosť zabezpečiť vedenie
účinného vyšetrovania mučenia a iného krutého a neľudského či ponižujúceho
zaobchádzania.
... Zároveň sťažovatelia tvrdia, že vyšetrovanie nebolo dôkladné, pretože z dôvodov
na strane Okresného súdu Košice II nebolo schopné viesť k hodnovernému objasneniu
okolností prípadu. Okresný súd mal k dispozícii nesmierne závažné tvrdenia
o pravdepodobne rasovo motivovanom mučení maloletých rómskych chlapcov na policajnej
stanici, pričom niektoré kľúčové línie prípadu boli zjavné z výpovede poškodených,
obžalovaných aj zo znaleckých posudkov.“.
4. Sťažovatelia namietajú aj porušenie práva na účinný právny prostriedok,
argumentujúc tým, že povinnosťou „... štátnych orgánov bolo vykonať účinné a efektívne
vyšetrovanie sťažovateľmi oznámených skutkových okolností prípadu. Avšak, ako
sťažovatelia už uviedli... zo strany súdu v trestnom konaní k tomu nedošlo. Jedným
z dôvodov, prečo k efektívnemu vyšetrovaniu jej prípadu a potrestaniu páchateľov doposiaľ
nedošlo sú procesné pochybenia vedúce k prieťahom okresného súdu a k neprimeranej
dĺžke trestného konania, ktoré ani skoro 10 rokov od skutku, pre ktorý sa vedie, nebolo
ukončené právoplatným rozsudkom.
Trestné konanie vedené vo veci súdom preto nemožno pokladať za účinný
prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru. Súd tak nechránil práva sťažovateľov a ich
zákonom chránené záujmy. Súd tak v ním vedenom súdnom konaní zabezpečil dôslednú,
účinnú a rýchlu ochranu práv a zákonom chránených záujmov poškodených (sťažovateľov)
v zmysle čl. 3 Dohovoru.
Vzhľadom na uvedené majú sťažovatelia za to, že v namietanom konaní došlo
i k porušeniu ich práva na účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k článkom 3 a 6 ods. 1
Dohovoru, tak ako je to stanovené v článku 13 Dohovoru.“.
Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti namietajú aj porušenie požiadavky konať
bez prieťahov, pretože „... ako aj v individuálnom posúdení jednotlivých prieťahov súdu,
tak aj v komplexnom posúdení celkovej dĺžky konania, keď po osem a pol roku je vec stále
pred súdom prvej inštancie, nie je dĺžku konania možné považovať za primeranú.“.
5. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva a slobody sťažovateľov , ,
, , a na spravodlivý proces
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru; na ochranu proti mučeniu a inému
krutému neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2
Ústavy SR, čl. 3 Dohovoru, čl. 12 a 13 Dohovoru proti mučeniu, čl. 7 a 10 Medzinárodného
paktu a čl. 5 písm. b) Dohovoru o rasovej diskriminácii; na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru v spojitosti s čl. 3 a 6 ods. 1 Dohovoru; a na rovné
zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, čl. 14 Dohovoru a čl. 6 Dohovoru o rasovej
diskriminácii, postupom a rozhodnutiami v konaní vedenom Okresným súdom Košice II
pod sp. zn. 5 T 60/2010 porušené boli.
2. Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť každému sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške po 15 000 EUR (slovom: pätnásťtisíc EUR), do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume
950,62 Eur, na účet ich právnej zástupkyne, advokátky , do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde môže ústavnú sťažnosť podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody.
III.
13. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľov je možné kvalifikovať ako
ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
14. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd začne zaoberať materiálnou stránkou veci, je
vždy povinný preskúmať formálne (procesné) náležitosti ústavnej sťažnosti. Z toho
vyplýva, že iba v prípade, ak ústavná sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne
náležitosti a predpoklady, môže sa ňou ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky
(napr. I. ÚS 187/2012). Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.
K namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, práv
podľa dohovoru, práv podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, práv podľa Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a práv podľa Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie
15. Na rozhodnutie o podanej ústavnej sťažnosti v tejto časti nie je daná právomoc
ústavného súdu. Z obsahu ústavnej sťažnosti a aj podľa zistení ústavného súdu je
nepochybné, že sporná vec je vedená na okresnom súde, ktorý v čase predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol.
16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
17. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
18. Princíp subsidiarity spočíva v tom, že ústavný súd poskytuje ochranu
základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti
riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj
ústavnosť. Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom
prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je
preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy
(porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09, II. ÚS 82/2018).
19. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem (Trestný poriadok). Ide o jeden zo základných princípov,
ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 126/2012).
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu
konania právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov má okresný súd
v rámci trestného konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
21. Na základe uvedeného ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti po jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci.
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že napriek skutočnosti,
že sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátom, ich
návrh na rozhodnutie (petit) nezodpovedá zákonným požiadavkám, keďže v ňom
nie sú jednoznačne identifikované sťažovateľmi namietané právoplatné rozhodnutia
(t. j. dátum vydania rozhodnutia), ktorými mali byť porušené základné práva sťažovateľov.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
24. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti opätovne
konštatuje, že sťažovatelia sú v konaní pred ústavným súdom zastúpení advokátkou, ktorá je
v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov povinná dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta/ky vylučujú, aby ústavný
súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také
úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, II. ÚS 70/2015).
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
25. Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania,
ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde.
26. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä § 45
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak (resp. v čase podania
predmetnej ústavnej sťažnosti išlo o obdobné ustanovenie § 20 ods. 4 predchádzajúceho
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
právnych predpisov).
27. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona
o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 133 zákona o ústavnom súde),
čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS
355/09, IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 660/2016). Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež
vyplýva, že tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte
sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS
149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
28. Inak povedané, zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu
rozhodnutia (petitu), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu.
29. Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní tejto
časti ústavnej sťažnosti. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne
prerokoval ústavnú sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie
vo veci samej (petitom).
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť
neobsahuje jasný (jednoznačný) návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania
ústavným súdom sa sťažovatelia domáhajú; petit nie je vymedzený presne, určito
a zrozumiteľne, a teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je
neúplná a nezrozumiteľná. Petit nekorešponduje s argumentáciou sťažovateľov uvedenou
v ústavnej sťažnosti, kde taktiež namietajú, že došlo „k porušeniu ich práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru“. V petite ústavnej sťažnosti sa v prvom bode sťažovatelia domáhajú vyslovenia
porušenia „práva na spravodlivý proces“, avšak nedomáhajú sa toho, aby ústavný súd
prikázal, aby ten, kto porušil ich práva svojou nečinnosťou, teda neprerokovaním ich veci
bez zbytočných prieťahov, vo veci konal.
31. S prihliadnutím na znenie prvého bodu petitu ústavnej sťažnosti v časti
navrhovaného porušenia „práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru“ ústavný súd konštatuje, že ten nemôže byť východiskom pre rozhodnutie
v uvedenej veci a v dôsledku uvedeného nedostatku by ústavný súd takto navrhovaný petit
nemohol premietnuť do svojho rozhodnutia.
32. V súvislosti s uvedeným nedostatkom petitu, ktorý patrí medzi zákonom
predpísané náležitosti každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný
súd opakovane zdôrazňuje, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní
účastníkov konania (m. m. napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 162/2010, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010,
IV. ÚS 134/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 594/2012,
a iné).
33. Ústavný súd teda nemôže vybočiť z rámca návrhu na rozhodnutie určeného
sťažovateľmi, nemôže rozhodnúť o niečom inom alebo nad rámec a nemôže ani sám
vykonať konverziu sťažovateľmi chybne formulovaného petitu ústavnej sťažnosti.
V situácii, keď je petit ústavnej sťažnosti sťažovateľmi z hľadiska práva nesprávne
formulovaný, musí ústavný súd – s ohľadom na viazanosť ústavného súdu petitom –
ústavnú sťažnosť odmietnuť.
34. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že ústavná
sťažnosť sťažovateľov, ktorí sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa
v tejto časti požiadavky kvalifikovanej ústavnej sťažnosti, ktorá by zodpovedala zákonným
požiadavkám, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie v tejto časti pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
35. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch
sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (priznanie finančného zadosťučinenia,
náhrada trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019