Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 95/2020
PDF · 208.91 KB
No categories available
II. ÚS 95/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Albína
Lancza, , podnikajúceho pod obchodným menom Albín Lancz
- Alinex, IČO 32 356 412, Mierová 33, Galanta, zastúpeného advokátom JUDr. Albínom
Lanczom, advokátska kancelária, Mierová 33, Galanta, vo veci namietaného porušenia
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Galanta sp. zn. 23 C 137/2012 zo 14. júna 2019 a uznesením Okresného
súdu Galanta sp. zn. 23 C 137/2012 z 27. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Albína Lancza - Alinex o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, podnikajúceho pod obchodným menom Albín Lancz - Alinex, IČO 32 356 412,
Mierová 33, Galanta (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C 137/2012
zo 14. júna 2019 (ďalej aj „prvé napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením
okresného súdu sp. zn. 23 C 137/2012 z 27. novembra 2019 (ďalej aj „druhé napadnuté
uznesenie okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou
domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 4 500 eur s 20 % ročným
úrokom z omeškania od 1. júna 2011 do zaplatenia z titulu zmluvy o úvere. Žalobca vzal
žalobu v časti o zaplatenie 250 eur s 20 % ročným úrokom z omeškania zo 4 500 eur
od 1. júna 2011 do 30. novembra 2011 späť, na čo okresný súd uznesením č. k.
23 C 137/2012-92 z 30. septembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 406/2013-121 z 30. septembra 2014 konanie v tejto časti
právoplatne zastavil. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 23 C 137/2012-191
z 1. decembra 2015, ktorým žalobu v plnom rozsahu zamietol, o trovách konania rozhodol
podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, a to tak, že o nich rozhodne
samostatným uznesením. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil rozsudkom č. k. 25 Co 82/2016-217 z 26. júla 2017.
2.1 Okresný súd uznesením č. k. 23 C 137/2012-240 z 5. decembra 2017 priznal
žalovanému voči sťažovateľovi ako žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom v rozsahu 100 %. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie
podal odvolanie sťažovateľ ako žalobca. Krajský súd uznesením č. k. 24 Co 223/2018-291
z 5. marca 2019 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal
nárok voči sťažovateľovi ako žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
2.2 Okresný súd následne prvým napadnutým uznesením uložil sťažovateľovi ako
žalobcovi povinnosť do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatiť žalovanému
k rukám právneho zástupcu žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
3 106,04 eur. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ ako žalobca sťažnosť. Okresný
súd druhým napadnutým uznesením sťažnosť zamietol s odôvodnením:
„Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti
s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému
nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou
vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47
ods. 2 Ústavy SR a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené
trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu
posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal
vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to
platí aj pre trovy právnej služby. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. októbra 2015, sp. zn.
III. ÚS 481/2015, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod č. 68/2015).
Postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza
k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času len preto, že sídlo advokátskej
kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídla konajúceho súdu alebo bydliska
účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu tak, ako to má na mysli § 142 až 150
OSP a právne úpravy o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. februára 2010, sp. zn. 5 M Cdo 7/2008).
Súd v sťažnosťou napadnutom uznesení priznal žalovanému náhradu trov konania,
ktoré podľa názoru súdu boli preukázané odôvodnené a účelne vynaložené a vznikli
žalovanému v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Súd sa stotožnil
s vyjadrením žalovaného k sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o výške náhrady trov konania,
pričom má za to, že žalovaný si náhradu trov konania prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uplatnil a vyčíslil v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Pokiaľ žalobca v sťažnosti odkazuje na ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku, takéto právne posúdenie neprichádza do úvahy, nakoľko v čase vydania vyššie
uvedených rozhodnutí už tento právny predpis nebol účinný. Žalobca ďalej v sťažnosti
poukazuje na ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd nemusí
výnimočne priznať náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto
úvahy žalobcu už boli predmetom skúmania odvolacím súdom, pričom totožnú
argumentáciu uviedol žalobca v odvolaní voči uzneseniu zo dňa 05.12.2017, ktorým súd
rozhodol o náhrade trov konania. Odvolací súd toto uznesenie potvrdil, a teda námietky
žalobcu v tejto súvislosti sú už v tomto štádiu rozhodovania o trovách bez právneho
významu. Pri rozhodovaní o sťažnosti sú pre súd rozhodujúce len tvrdenia vzťahujúce sa
k výške priznaných trov konania, pričom rozhodnutie o výške trov konania nadväzuje
a súvisí s rozhodnutím o priznaní nároku na náhradu trov konania, o ktorom už právoplatne
rozhodnuté bolo, a to vo vyššie citovanom rozsahu. V rámci konania o sťažnosti je možné
zaoberať sa a meniť len výšku trov konania, a nie samotný nárok. Prvostupňový, ako
i odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nevzhliadol dôvody
hodné osobitného zreteľa, teda dôvody na nepriznanie nároku na náhradu trov konania
žiadnej zo sporových strán.
Po preskúmaní obsahu včas podanej sťažnosti súd dospel k záveru, že neobsahuje
žiadne relevantné odôvodnenie v zmysle ustanovenia § 243 CSP, a preto sťažnosť ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“
3. V úvode ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza svoje hodnotenie účelnosti
a dôvodnosti nárokovanej náhrady trov zo strany právneho zástupcu žalovaného pred
okresným súdom a namieta a spochybňuje aj ich oprávnenosť vo vzťahu ku konkrétnym
položkám napadnutých uznesení okresného súdu.
3.1 Podľa sťažovateľa v danom prípade došlo k absolútne arbitrárnemu rozhodnutiu
okresného súdu, ktorý sa v rámci odôvodnenia napadnutých uznesení žiadnym spôsobom
nevysporiadal s početnými námietkami sťažovateľa a obmedzil sa iba na ich zamietnutie.
Niektoré body obrany sťažovateľa preto zostali podľa jeho slov úplne bez reflexie
okresného súdu. Ako príklad sťažovateľ uvádza moment priznania plnej tarify za vyjadrenie
k odvolaniu sťažovateľa len proti trovám konania ‒táto okolnosť nebola podľa sťažovateľa
reflektovaná ani zo strany žalovaného cestou jeho vyjadrenia ani okresným súdom. Podľa
slov sťažovateľa podobných momentov absentujúceho vysporiadania sa s podnetmi
sťažovateľa vzhliada tento v danom prípade viac, čo má podľa názoru sťažovateľa
za následok úplnú nepreskúmateľnosť napadnutých uznesení okresného súdu.
3.2 Na základe uvedených skutočností preto sťažovateľ dospel k záveru, že okresný
súd v napadnutých uzneseniach aplikoval nesprávnu právnu normu napríklad aj v podobe
nesprávneho použitia § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) namiesto § 13a ods. 2 písm. b)
vyhlášky, čím podľa mienky sťažovateľa poprel podstatu a účel relevantných,
na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1
dohovoru.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví:
„Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn.
23 C 137/2012 z 14. júna 2019 a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 23 C 137/2012
z 27. novembra 2019 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 23 C 137/2012 z 14. júna 2019
a uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 23 C 137/2012 z 27. novembra 2019 sa zrušujú
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Porušovateľ Okresný súd Galanta je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 C 137/2012
zo 14. júna 2019
6. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 23 C 137/2012 zo 14. júna 2019 je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
6.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
6.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 C 137/2012 zo 14. júna 2019 sťažnosť,
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd v sťažnostnom konaní.
Právomoc okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade nepripúšťa
možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu sp. zn.
23 C 137/2012 zo 14. júna 2019, keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje účinný
opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 23 C 137/2012 zo 14. júna 2019.
6.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
6.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 C 137/2012
z 27. novembra 2019
7. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. napr . II. ÚS 303/2017,
II. ÚS 383/2017) dáva na známosť, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách
konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho
predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj
v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej
judikatúry pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018,
II. ÚS 494/2018, II. ÚS 566/2018).
7.1 Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok (ďalej
aj „CSP“), predtým Občiansky súdny poriadok, v spojení s aktuálnou a ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vylučujú
uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu o trovách
konania (pozri § 419, § 420, § 421 a § 422 CSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
7.1.1 Pre ilustráciu ústavný súd odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo Gp 2/2016 zo 14. júna 2017 (Zo súdnej praxe č. 44/2017), v ktorom najvyšší súd
k dovolaniu proti rozhodnutiam o trovách konania uviedol: „Na bližšie vysvetlenie podstaty
svojej úvahy dovolací súd poukazuje na § 419 až § 421 CSP, ktoré nepripúšťajú dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania. Obdobne dovolací súd poukazuje
na ustanovenie § 422 CSP, ktoré na základe zásady ratione valoris vyjadruje tzv. majetkový
cenzus a upravuje (ne)prípustnosť dovolania v tzv. bagateľných veciach.“
Rovnako ústavný súd odkazuje na závery najvyššieho súdu z uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obdo 42/2018 z 21. augusta 2018 (publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 83/2018): „Dovolateľka
napadla dovolaním aj výrok o trovách konania. V tejto časti dovolací súd uvádza, že medzi
jeho úlohy nepatrí rozhodovanie o trovách konania, keďže trovy konania predstavujú
vo vzťahu k predmetu konania len vedľajšiu problematiku (rovnako viď aj uznesenie
najvyššieho súdu z 22. mája 2018, sp. zn. 3Obdo/19/2018). Pokiaľ ide o otázku
(ne)prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania podaného za účinnosti
novej právnej úpravy (t.j. od 1. júla 2016), najvyšší súd už v uznesení zo 14. júna 2017,
sp. zn. 3CdoGp/2/2016 poukázal na ustanovenia § 419 až § 421 CSP, ktoré nepripúšťajú
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania.“
Možno citovať aj z nedávno prijatého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 81/2019 z 27. novembra 2019: „Pokiaľ ide o namietanú nesprávnosť výroku
rozhodnutia o trovách konania, dovolací uvádza, že dovolanie proti rozhodnutiu o trovách
konania nie je prípustné podľa ustanovenia § 420 C.s.p. a ani podľa § 421 C.s.p. (k tomu
v podrobnostiach viď 3CdoGp/2/2016 a 3Obdo/19/2018).“
V závere ústavný súd upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 221/2016 z 26. októbra 2017 (Zo súdnej praxe č. 32/2019), podľa ktorého:
„Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktorú
dovolateľ vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP.“
7.2 Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veci trov
konania tak prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi
spravodlivého súdneho konania (identický záver porov. medzi mnohými v I. ÚS 56/2017,
I. ÚS 188/2018, II. ÚS 420/2017, II. ÚS 566/2018, IV. ÚS 588/2018).
7.3 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil v
skutkových a právnych záveroch druhého napadnutého uznesenia okresného súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu
ústavnú neakceptovateľnosť.
7.4 V rámci rozhodovania o výške priznanej náhrady trov konania (resp. priznania
náhrady trov za jednotlivé úkony právneho zastúpenia a ďalšie úkony) okresný súd
v druhom napadnutom uznesení v spojení s prvým napadnutým uznesením a závermi
okresného súdu v ňom uvedenými ústavne udržateľným spôsobom (i) interpretoval
príslušné zákonné ustanovenia (Civilného sporového poriadku a vyhlášky) a (ii) tieto
autonómne aplikoval na ustálený skutkový a právny stav vo veci, do interpretácie
a aplikácie ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery okresného súdu.
7.5 Závery okresného súdu týkajúce sa výšky (konkrétnej sumy) priznanej náhrady
trov konania a týkajúce sa aplikácie príslušných zákonných a podzákonných právnych
noriem v druhom napadnutom uznesení navyše netrpia ani absenciou logiky.
7.6 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery všeobecných súdov, čo sa výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,
einfaches Recht) práva týka.
7.7 Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu