Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 95/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Albína

Lancza, , podnikajúceho pod obchodným menom Albín Lancz

- Alinex, IČO 32 356 412, Mierová 33, Galanta, zastúpeného advokátom JUDr. Albínom

Lanczom, advokátska kancelária, Mierová 33, Galanta, vo veci namietaného porušenia

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Galanta sp. zn. zo 14. júna 2019 a uznesením Okresného

súdu Galanta sp. zn. z 27. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Albína Lancza - Alinex o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, podnikajúceho pod obchodným menom Albín Lancz - Alinex, IČO 32 356 412,

Mierová 33, Galanta (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. júna 2019 (ďalej aj „prvé napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 27. novembra 2019 (ďalej aj „druhé napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou

domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 4 500 eur s 20 % ročným

úrokom z omeškania od 1. júna 2011 do zaplatenia z titulu zmluvy o úvere. Žalobca vzal

žalobu v časti o zaplatenie 250 eur s 20 % ročným úrokom z omeškania zo 4 500 eur

od 1. júna 2011 do 30. novembra 2011 späť, na čo okresný súd uznesením č. k.

-92 z 30. septembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -121 z 30. septembra 2014 konanie v tejto časti

právoplatne zastavil. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -191

z 1. decembra 2015, ktorým žalobu v plnom rozsahu zamietol, o trovách konania rozhodol

podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia

v znení neskorších predpisov, a to tak, že o nich rozhodne

samostatným uznesením. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil rozsudkom č. k. -217 z 26. júla 2017.

2.1 Okresný súd uznesením č. k. -240 z 5. decembra 2017 priznal

žalovanému voči sťažovateľovi ako žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom v rozsahu 100 %. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie

podal odvolanie sťažovateľ ako žalobca. Krajský súd uznesením č. k. -291

z 5. marca 2019 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal

nárok voči sťažovateľovi ako žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

2.2 Okresný súd následne prvým napadnutým uznesením uložil sťažovateľovi ako

žalobcovi povinnosť do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatiť žalovanému

k rukám právneho zástupcu žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

3 106,04 eur. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ ako žalobca sťažnosť. Okresný

súd druhým napadnutým uznesením sťažnosť zamietol s odôvodnením:

„Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti

s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné

presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému

nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou

vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47

ods. 2 SR a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené

trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu

posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal

vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to

platí aj pre trovy právnej služby. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo 6. októbra 2015, sp. zn.

, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky pod č. 68/2015).

Postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza

k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času len preto, že sídlo advokátskej

kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídla konajúceho súdu alebo bydliska

účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu tak, ako to má na mysli § 142 až 150

a právne úpravy o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. februára 2010, sp. zn. ).

Súd v sťažnosťou napadnutom uznesení priznal žalovanému náhradu trov konania,

ktoré podľa názoru súdu boli preukázané odôvodnené a účelne vynaložené a vznikli

žalovanému v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Súd sa stotožnil

s vyjadrením žalovaného k sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o výške náhrady trov konania,

pričom má za to, že žalovaný si náhradu trov konania prostredníctvom svojho právneho

zástupcu uplatnil a vyčíslil v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb. Pokiaľ žalobca v sťažnosti odkazuje na ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, takéto právne posúdenie neprichádza do úvahy, nakoľko v čase vydania vyššie

uvedených rozhodnutí už tento právny predpis nebol účinný. Žalobca ďalej v sťažnosti

poukazuje na ust. , podľa ktorého súd nemusí

výnimočne priznať náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto

úvahy žalobcu už boli predmetom skúmania odvolacím súdom, pričom totožnú

argumentáciu uviedol žalobca v odvolaní voči uzneseniu zo dňa 05.12.2017, ktorým súd

rozhodol o náhrade trov konania. Odvolací súd toto uznesenie potvrdil, a teda námietky

žalobcu v tejto súvislosti sú už v tomto štádiu rozhodovania o trovách bez právneho

významu. Pri rozhodovaní o sťažnosti sú pre súd rozhodujúce len tvrdenia vzťahujúce sa

k výške priznaných trov konania, pričom rozhodnutie o výške trov konania nadväzuje

a súvisí s rozhodnutím o priznaní nároku na náhradu trov konania, o ktorom už právoplatne

rozhodnuté bolo, a to vo vyššie citovanom rozsahu. V rámci konania o sťažnosti je možné

zaoberať sa a meniť len výšku trov konania, a nie samotný nárok. Prvostupňový, ako

i odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nevzhliadol dôvody

hodné osobitného zreteľa, teda dôvody na nepriznanie nároku na náhradu trov konania

žiadnej zo sporových strán.

Po preskúmaní obsahu včas podanej sťažnosti súd dospel k záveru, že neobsahuje

žiadne relevantné odôvodnenie v zmysle ustanovenia , a preto sťažnosť ako

nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“

3. V úvode ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza svoje hodnotenie účelnosti

a dôvodnosti nárokovanej náhrady trov zo strany právneho zástupcu žalovaného pred

okresným súdom a namieta a spochybňuje aj ich oprávnenosť vo vzťahu ku konkrétnym

položkám napadnutých uznesení okresného súdu.

3.1 Podľa sťažovateľa v danom prípade došlo k absolútne arbitrárnemu rozhodnutiu

okresného súdu, ktorý sa v rámci odôvodnenia napadnutých uznesení žiadnym spôsobom

nevysporiadal s početnými námietkami sťažovateľa a obmedzil sa iba na ich zamietnutie.

Niektoré body obrany sťažovateľa preto zostali podľa jeho slov úplne bez reflexie

okresného súdu. Ako príklad sťažovateľ uvádza moment priznania plnej tarify za vyjadrenie

k odvolaniu sťažovateľa len proti trovám konania ‒táto okolnosť nebola podľa sťažovateľa

reflektovaná ani zo strany žalovaného cestou jeho vyjadrenia ani okresným súdom. Podľa

slov sťažovateľa podobných momentov absentujúceho vysporiadania sa s podnetmi

sťažovateľa vzhliada tento v danom prípade viac, čo má podľa názoru sťažovateľa

za následok úplnú nepreskúmateľnosť napadnutých uznesení okresného súdu.

3.2 Na základe uvedených skutočností preto sťažovateľ dospel k záveru, že okresný

súd v napadnutých uzneseniach aplikoval nesprávnu právnu normu napríklad aj v podobe

nesprávneho použitia § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) namiesto § 13a ods. 2 písm. b)

vyhlášky, čím podľa mienky sťažovateľa poprel podstatu a účel relevantných,

na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1

dohovoru.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví:

„Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn.

z 14. júna 2019 a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn.

z 27. novembra 2019 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. z 14. júna 2019

a uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. z 27. novembra 2019 sa zrušujú

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ Okresný súd Galanta je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2019

6. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 14. júna 2019 je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

6.1 Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

6.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2019 sťažnosť,

o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd v sťažnostnom konaní.

Právomoc okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade nepripúšťa

možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2019, keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje účinný

opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2019.

6.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

6.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 27. novembra 2019

7. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. napr . ,

) dáva na známosť, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách

konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho

predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj

v , , , , , z novšej

judikatúry pozri , , , ,

, ).

7.1 Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak (ďalej

aj „CSP“), predtým , v spojení s aktuálnou a ustálenou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vylučujú

uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu o trovách

konania (pozri , , a ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

7.1.1 Pre ilustráciu ústavný súd odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

3 Cdo Gp 2/2016 zo 14. júna 2017 (Zo súdnej praxe č. 44/2017), v ktorom najvyšší súd

k dovolaniu proti rozhodnutiam o trovách konania uviedol: „Na bližšie vysvetlenie podstaty

svojej úvahy dovolací súd poukazuje na až , ktoré nepripúšťajú dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania. Obdobne dovolací súd poukazuje

na ustanovenie , ktoré na základe zásady ratione valoris vyjadruje tzv. majetkový

cenzus a upravuje (ne)prípustnosť dovolania v tzv. bagateľných veciach.“

Rovnako ústavný súd odkazuje na závery najvyššieho súdu z uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. augusta 2018 (publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 83/2018): „Dovolateľka

napadla dovolaním aj výrok o trovách konania. V tejto časti dovolací súd uvádza, že medzi

jeho úlohy nepatrí rozhodovanie o trovách konania, keďže trovy konania predstavujú

vo vzťahu k predmetu konania len vedľajšiu problematiku (rovnako viď aj uznesenie

najvyššieho súdu z 22. mája 2018, sp. zn. ). Pokiaľ ide o otázku

(ne)prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania podaného za účinnosti

novej právnej úpravy (t.j. od 1. júla 2016), najvyšší súd už v uznesení zo 14. júna 2017,

sp. zn. poukázal na ustanovenia až , ktoré nepripúšťajú

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania.“

Možno citovať aj z nedávno prijatého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2019: „Pokiaľ ide o namietanú nesprávnosť výroku

rozhodnutia o trovách konania, dovolací uvádza, že dovolanie proti rozhodnutiu o trovách

konania nie je prípustné podľa ustanovenia a ani podľa (k tomu

v podrobnostiach viď a ).“

V závere ústavný súd upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2017 (Zo súdnej praxe č. 32/2019), podľa ktorého:

„Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, ktorú

dovolateľ vyvodzuje z , je vylúčená ustanovením .“

7.2 Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa vo veci trov

konania tak prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi

spravodlivého súdneho konania (identický záver porov. medzi mnohými v ,

, , , ).

7.3 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil v

skutkových a právnych záveroch druhého napadnutého uznesenia okresného súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu

ústavnú neakceptovateľnosť.

7.4 V rámci rozhodovania o výške priznanej náhrady trov konania (resp. priznania

náhrady trov za jednotlivé úkony právneho zastúpenia a ďalšie úkony) okresný súd

v druhom napadnutom uznesení v spojení s prvým napadnutým uznesením a závermi

okresného súdu v ňom uvedenými ústavne udržateľným spôsobom (i) interpretoval

príslušné zákonné ustanovenia ( a vyhlášky) a (ii) tieto

autonómne aplikoval na ustálený skutkový a právny stav vo veci, do interpretácie

a aplikácie ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery okresného súdu.

7.5 Závery okresného súdu týkajúce sa výšky (konkrétnej sumy) priznanej náhrady

trov konania a týkajúce sa aplikácie príslušných zákonných a podzákonných právnych

noriem v druhom napadnutom uznesení navyše netrpia ani absenciou logiky.

7.6 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery všeobecných súdov, čo sa výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva týka.

7.7 Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu