Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 420/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Poláčkovou, LL.M.,

Palárikova 88, Čadca, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a 3 a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 31. januára 2017 a uznesením Okresného súdu Čadca

sp. zn. z 30. novembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Michaelou Poláčkovou, LL.M., Palárikova 88, Čadca,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

o zaplatenie 13 277,56 € s prísl. z titulu vrátenia kúpnej ceny za motorové vozidlo vedeného

okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení žalovaného.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2014 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. marca 2015 bol sťažovateľ zaviazaný

žalobcom zaplatiť žalovanú sumu, keďže motorové vozidlo, ktoré im predal, bolo kradnuté

a kúpnopredajná zmluva uzavretá medzi sťažovateľom a žalobcami bola z tohto dôvodu

neplatná, keďže sťažovateľ sa nikdy nestal vlastníkom predmetného auta, a teda nemohol na

žalobcov platne previesť vlastnícke právo k nemu. Auto bolo žalobcom políciou odňaté,

a žalobcovia teda prišli nielen o auto, ale aj o peniaze, ktoré sťažovateľovi na základe

kúpnopredajnej zmluvy ako predávajúcemu uhradili. Z tohto dôvodu okresný súd zaviazal

sťažovateľa vrátiť žalobcom kúpnu cenu.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku sp. zn. z 26. júna 2014

rozhodoval okresný súd o trovách konania. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 30. novembra 2015 bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalobcom trovy konania z titulu

právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa v sume 6 131,43 € a 295,15 €

v odvolacom konaní, ako aj 796,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. januára

2017, ktorým zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania

pred súdom prvého stupňa a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcom trovy konania z titulu

právneho zastúpenia v sume 4 962,43 € a v sume 796,50 € z titulu zaplateného súdneho

poplatku, všetko do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že žalobcovia (resp. žalobkyňa v prvom rade)

podali identickú žalobu už v minulosti (v roku 2001), avšak konanie bolo v dôsledku jej

späťvzatia zastavené. Späťvzatie žaloby nebolo žalobkyňou v prvom rade nijako

odôvodnené. Sťažovateľ považuje za dôležitú tiež skutočnosť, že nemal v čase uzavretia

kúpnopredajnej zmluvy so žalobcami nijakú vedomosť o tom, že sporné vozidlo bolo

kradnuté, keďže ho kúpil v dobrej viere o tom, že ho kupuje od vlastníčky.

Sťažovateľ v prvom rade zastáva názor, že by to mali byť práve žalobcovia, ktorí by

mu napriek jeho neúspechu vo veci mali nahradiť trovy konania, argumentujúc, že on

svojím správaním nedal príčinu na podanie žaloby, a bolo preto namieste postupovať

v zmysle v tom čase platného a účinného (ďalej aj

„OSP“), podľa ktorého odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov

konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na

začatie konania.

Napadnuté uznesenia neobsahujú podľa názoru sťažovateľa žiaden výrok o nároku

sťažovateľa na náhradu trov konania v sume 5 658,49 €, hoci si ho uplatnil dvoma

samostatnými podaniami. Sťažovateľ zároveň zdôrazňuje, že žalobcovia ho pred podaním

žaloby vôbec nekontaktovali, pričom on nespôsobil neplatnosť kúpnej zmluvy. V tejto

súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza, že „... žalobcom po zistení, že vozidlo bolo kradnuté

navrhol, že ak mu jeho predávajúca vráti kúpnu cenu za vozidlo, vráti ju

dobrovoľne, inak musí byť nárok uplatnený súdne. Následne žalobkyňa

podala trestné oznámenie aj prvú žalobu, ktorú vzala späť bez udania dôvodu, čo si

s odstupom 10-tich rokov rozmyslela a žalobu podala s manželom znova. Sťažovateľ teda

žalobcov k žalobe nikdy nedonútil, ani nedal príčinu na jej podanie... Pritom je právne

podstatné, že podaním žaloby s časovým odstupom 10-tich rokov, ktorý spôsobili

žalobcovia, ohrozili práva všetkých predošlých vlastníkov vozidla vrátane ,

ktorí ho tiež nadobudli ako kradnuté v tom, že už nemusia mať možnosť vymáhať svoj nárok

pre neexistenciu subjektu, ktorý vozidlo vlastnil pred nimi, nehovoriac o tom, že vozidlo

stratilo na akejkoľvek hodnote, a pritom už ani neexistuje.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že pre prípad, ak by mu v jeho veci konajúce všeobecné

súdy nepriznali nárok na náhradu trov konania, by ako krajná alternatíva prichádzala

do úvahy aplikácia , na základe ktorej by všeobecné súdy nepriznali náhradu trov

konania žiadnej zo strán sporu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na právnu pomoc

podľa , základné právo na rovnosť v konaní podľa

, základné právo na majetok podľa

a základné právo na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského

súdu Žilina zo dňa 31. januára 2017, sp. zn. , bolo porušené.

2. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na právnu pomoc

podľa , základné právo na rovnosť v konaní podľa

, základné právo na majetok podľa

a základné právo na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného

súdu Čadca zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn. , bolo porušené.

3. Uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 31. januára 2017, sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Čadca zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn. sa

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

4. Krajský súd Žilina a Okresný súd Čadca sú povinní uhradiť ...

trovy konania...“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade vykonateľnosti

napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. novembra 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti uzneseniu okresného súdu z 30. novembra 2015 mohol sťažovateľ podať

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2017

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho právnej veci mali okresný súd a krajský súd

primárne aplikovať a na tomto právnom základe zaviazať žalobcov na náhradu

trov konania v jeho prospech, keďže sťažovateľ svojím správaním nedal príčinu na podanie

žaloby.

Ústavný súd sa pri predbežnom prorokovaní oboznámil s odôvodnením oboch

napadnutých uznesení, ako aj s ďalšími prílohami sťažnosti a v tejto súvislosti považuje

za potrebné poukázať na relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu

a krajského súdu.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„... Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudkom č. k. -348 z 26. 6. 2014 súd

v plnom rozsahu vyhovel návrhu navrhovateľov v rade 1/ a 2/, teda navrhovatelia v rade

1/ a 2, mali vo veci plný úspech a v zmysle im prináleží náhrada trov

konania.

Trovy konania si vyčíslili jednak navrhovatelia v rade 1/ a 2/ a aj odporca. Odporca

tieto predložil súdu pre prípad, že o náhrade trov konania nebude rozhodovať podľa § 150

ale podľa , a to podľa

Podľa odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov

konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na

začatie konania.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vzhľadom na vyčíslenie trov konania neúspešným odporcom s odvolaním sa na § 150

ods. 1 sa súd otázkou, či dané ustanovenie je možné aplikovať

v predmetnom prípade. Pre aplikáciu tohto ustanovenia musia byť splnené nasledovné

podmienky, a to jednak splnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania a okrem

toho súd musí dospieť k záveru, že sú dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná. Súd vyššie ustálil, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ majú nárok

na náhradu trov konania na základe zásady úspechu v plnej výške. Preto súd skúmal iba

druhú podmienku, t. j. či sú dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo

sčasti neprizná. Pri tomto posudzovaní je potrebné prihliadnuť nielen na okolnosti,

či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy

pri prvom úkone, ktorý mu patril (a či účastník konania mohol tieto skutočnosti a dôkazy

uplatniť) ale aj na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania

a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj

v konaní. Navyše musí ísť o výnimočnú situáciu, keďže moderačné právo súdu v otázke

náhrady trov konania je výnimočným postupom, čo zdôrazňuje aj výslovné použitie pojmu

výnimočne v znení ust.

Pri posudzovaní, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril (a či účastník konania mohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť) mal súd z to, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ zotrvali počas

celého konania na svojom počiatočnom žalobnom návrhu, ktorý nemenili, tak isto nemenili

svoje skutkové vyjadrenia a k tomuto návrhu pripojili všetky relevantné doklady, ktoré

predložiť v čase podania návrhu mohli.

Ďalej si súd všímal okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde

a ich postoj v konaní. Navrhovatelia v rade 1/ a 2/ svoj nárok uplatnili z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia - kúpnej ceny, ktorú zaplatili odporcovi na základe neplatnej

kúpnej zmluvy, pretože predmet kúpy- vozidlo, nevlastnil v čase predaja odporca.

Ako je uvedené vyššie, navrhovatelia v rade 1/ a 2/ zotrvali počas celého konania na

svojom počiatočnom žalobnom návrhu, návrhu sa pridržiaval aj odporca, ktorý tvrdil,

že nevedel, že ide o vozidlo kradnuté, namietal premlčanie. Súd rozsudkom č. k.

-348 z 26. 6. 2014 ustálil, že kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod

vlastníckeho práva k vozidlu, je zmluvou absolútne neplatnou, nakoľko išlo o vozidlo

kradnuté, nemohol odporca previezť vlastnícke právo k veci, ktorú nevlastní. Navrhovatelia

v rade 1/ a 2/ zaplatili kúpnu cenu, vozidlo im bolo odobraté. Na základe uvedeného

skutkového stavu má súd za to, že to neboli navrhovatelia, kto zapríčinil podanie návrhu

a vedenie súdneho konania, naopak, bol to odporca, ktorý uzatvoril s navrhovateľmi v rade

1/ a 2/ neplatnú kúpnu zmluvu, zinkasoval kúpnu cenu apo zistení, že ide okradnuté vozidlo

a jeho odobratí donútil navrhovateľov v rade 1/ a 2/ uplatniť si tento nárok na súde. Je pri

tom nerelevantné, či v čase predaja vozidla odporca vedel alebo nevedel o tom, že je

vozidlo kradnuté. O uvedenej skutočnosti bol informovaný už pred začatím súdneho konania

(pri vyšetrovaní podozrenia z trestného činu podvodu) a nič mu nebránilo v dohode

s navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ tak, aby zabránil začatiu a vedeniu konania. Podanie návrhu

na začatie konania teda jednoznačne zavinil odporca.

Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a z nich vyvodené názory súdu, tj. že

navrhovatelia v rade 1/ a 2/ zotrvali počas celého konania na svojom počiatočnom

žalobnom návrhu, ktorý nemenili a k tomuto návrhu pripojili všetky relevantné doklady,

ktoré predložiť v čase podania návrhu mohli, že podanie návrhu zapríčinil odporca, mal

súd za preukázané, že neboli splnené podmienky rozhodnutia podľa ,

nakoľko vo veci nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd sa nezaoberal osobnými,

majetkovými, zárobkovými a inými pomermi všetkých účastníkov konania, nakoľko iba

odporcova prípadná nepriaznivá finančná situácia nemôže byť výlučným dôvodom

nepriznania náhrady trov v zmysle Zmyslom ustanovenia

je odstránenie tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa uplatnila

plne zásada úspešnosti pri náhrade trov konania, pričom takáto tvrdosť nevznikla.

Navrhovatelia v rade 1/ a 2/ si uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

a v konaní boli plne úspešní. Súd nenašiel dôvody osobitného zreteľa ani výnimočnosť

situácie, ktoré by v tomto prípade odôvodňovali úplné či čiastočné nepriznanie náhrady

trov konania navrhovateľom v rade 1/ a 2/. Po posúdení vyššie uvedeného súd aplikáciu §

150 ods. 1 na daný prípad vylúčil.

Ako je vyššie uvedené, súd sa nestotožnil s názorom odporcu, že konanie zapríčinili

navrhovatelia v rade 1/ a 2/ a z uvedeného dôvodu ani nebol dôvod na náhradu trov

konania aplikovať

Keď súd ustálil, že navrhovateľom v rade 1/ a 2/ prináleží v konaní náhrada trov

konania v plnej výške na základe zásady úspechu a nebol dôvod aplikovať § 150 ods. 1

ani , zaoberal sa ďalej otázkou výšky priznaných trov právneho

zastúpenia - zistením hodnoty sporu a hodnoty jedného úkonu a posúdením úkonov

z hľadiska ich účelnosti. Pri vyúčtovaní trov právneho zastúpenia určil právny zástupca

odporcu za tarifnú hodnotu veci sumu 13277,56 €, s čím sa súd stotožnil, keďže predmetom

konania bol nárok na zaplatenie sumy 13277,56 € a z tejto výšky vychádzal pri

výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ktorá je vo výške

287,14 €.“

V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, pokiaľ išlo o skutočnosť, že súd

prvej inštancie nesprávne a nezákonne aplikoval ust. a ust. . Podľa

ustanovenia žalovaný, ktorý nemal úspech vo veci má právo na náhradu trov

konania proti žalobcovi, ak svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie

konania. Ustanovenie § 143 dopadalo na prípady, kedy žalovaný úspech nemal a napriek

tomu za podmienok tam uvedených mu nárok bol priznaný. Aby bolo možné použiť

ustanovenia , je treba skúmať, či príčina vedúca k podaniu žaloby nebola

v správaní žalovaného (nedostatok príčinnej súvislosti medzi správaním žalovaného

a podaním návrhu na začatie konania). V preskúmavanej veci je nepochybné, že žalovaný

príčinu k podaniu žaloby dal, keď uviedol, že pokiaľ mu nevráti kúpnu cenu ,

od ktorej predmetné vozidlo kúpil, musia žalobcovia uplatniť ich nárok súdne. Sama

skutočnosť, že sa nesnažili pred podaním žaloby ďalej dohodnúť na mimosúdnom vyriešení

sporu a nekontaktovali žalovaného pred podaním žaloby by bola na ťarchu žalobcov

v prípade, ak by žalovaný uznal ich nárok v konaní pred súdom a z tohto dôvodu by súd

vyhovel žalobe žalobcov. V takom prípade, by bolo možné aplikovať ust. ,

no keďže k takémuto správaniu žalovaného nedošlo nebolo možné aplikovať predmetné

ustanovenie.

7) Ustanovenie umožňovalo súdu výnimočne náhradu trov konania

celkom alebo sčasti nepriznať, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto zákonné

ustanovenie tak upravuje výnimku zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu, avšak

predpokladom jeho použitia je. aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, preto má byť

jeho použitie výnimočné. Môže to byť odôvodnené tým, že by strohá aplikácia ustanovenia

o náhrade trov mohla v konkrétnom prípade viesť k nežiaducim tvrdostiam. Použitie tohto

ustanovenia dopadá na tú stranu, ktorá by mala inak nárok na náhradu trov konania, preto

pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť na osobné,

majetkové, zárobkové aj iné pomery strán v konaní, teda nielen toho, koho by podľa

všeobecných ustanovení o trovách konania postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj

toho, koho majetková sféra by bola aplikáciou tohto ustanovenia dotknutá. Zároveň pri

hodnotení dôvodov hodných osobitného zreteľa má súd prihliadať aj na okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť aj na postoj strán v konaní.

V preskúmavanej veci odvolací súd preskúmaním obsahu spisu také dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by mali byť použité pre aplikáciu výnimočného ustanovenia § 150

ods. 1 nezistil, rovnako ako súd prvej inštancie, pričom odkazuje na odôvodnenie

v napadnutom rozhodnutí.“

V nadväznosti na citované ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

konštatuje, že obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu neexistuje

medzi týmito právami žiadna podstatnejšia odlišnosť (), a preto možno ich

namietané porušenie preskúmavať spoločne.

Ešte pred preskúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd považuje

za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s napadnutým uznesením

okresného súdu) vyplýva, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, pričom sa

zaoberal posúdením otázky zavinenia strán konania na podaní žaloby, ako aj otázkou

posúdenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov

konania ani jednej zo strán sporu. Vo vzťahu k týmto skutočnostiam je napadnuté uznesenie

krajského súdu dostatočne zrozumiteľné a logické a v nijakom prípade ho nemožno

považovať za svojvoľné. Krajský súd jasne vysvetlil, prečo je toho názoru, že podanie

žaloby na súd zavinil sťažovateľ, ako aj to, prečo v danom prípade neexistujú dôvody hodné

osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie nároku na náhradu trov konania.

Vo vzťahu k posúdeniu zavinenia sťažovateľa, že žalobcovia v predmetnej právnej

veci podali žalobu, ústavný súd poukazuje na tvrdenie samotného sťažovateľa uvedené

v sťažnosti, podľa ktorého „Sťažovateľ žalobcom po zistení, že vozidlo bolo kradnuté

navrhol, že ak mu jeho predávajúca vráti kúpnu cenu za vozidlo, vráti ju

dobrovoľne, inak musí byť nárok uplatnený súdne.“. Z citovaného zjavne vyplýva,

že sťažovateľ nebol ochotný žalobcom kúpnu cenu vrátiť, pokiaľ táto nebude vrátená

sťažovateľovi predávajúcou . Za týchto okolností žalobcovia nemali inú

možnosť ako dosiahnuť vrátenie kúpnej ceny, než podať žalobu na súd. Sťažovateľ sa

v súdnom spore o žalobe žalobcov bránil približne 6 rokov (konanie začalo v roku 2011

a skončilo v roku 2017), keď namietal premlčanie nárokov a podával odvolania proti

rozhodnutiam súdu prvého stupňa.

Za uvedených skutkových okolností ústavný súd nemôže akceptovať právnu

konštrukciu sťažovateľa o zavinení žalobcov na vzniku sporu a jeho predložení súdu na

rozhodnutie.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že okresný súd, ako aj krajský súd podľa

jeho názoru správne aplikovali príslušné ustanovenie , resp.

(ďalej aj „“), konkrétne , resp.

ods. 1 , o priznaní nároku na náhradu trov konania plne úspešným žalobcom.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o tom, že v napadnutých uzneseniach

okresného súdu a krajského súdu absentuje výrok o ním uplatnenom nároku na náhradu trov

konania, ústavný súd uvádza, že ak okresný súd a krajský súd na vec sťažovateľa

neaplikovali , tak zároveň nemali nijaký dôvod rozhodovať o sťažovateľom

uplatnenom nároku na náhradu trov konania.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že

v posudzovanej veci je právna úprava relevantná pre posúdenie opodstatnenosti sťažnostnej

argumentácie vo vzťahu k záverom krajského súdu obsiahnutá v ustanoveniach § 142

ods. 1, a , pričom od 1. júla 2016 platí pre jej posúdenie nová právna

úprava obsiahnutá v a v spojení s .

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov

konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na

začatie konania.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci.

Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa.

Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy

v , ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2016

v spravuje zásadou úspechu v konaní (spore). Z porovnania

doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že už nemá

ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v . Z uvedeného vyplýva, že Civilný

sporový poriadok už nepozná možnosť priznania náhrady trov konania neúspešnému

žalovanému, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie žaloby. Podľa novej úpravy

jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená

v (v zásade obdobná úprava ako pôvodná úprava v ), pričom

už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka

výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Zároveň je podstatnou aj okolnosť, že úpravu predtým obsiahnutú v § 150 ods. 1

a teraz v nebolo a nemožno zamieňať s prípadmi zamýšľanými v

.

Vzhľadom na to, že okresný súd rozhodoval o trovách konania za účinnosti

a krajský súd za účinnosti ,

nemožno opomenúť, že už zhrnutá zmena právnej úpravy vylúčila možnosť aplikácie § 143

krajským súdom v odvolacom konaní (v prípade zmeňujúceho výroku) a okresným

súdom (v prípade zrušujúceho výroku a vrátenia veci okresnému súdu). Uvedené teda

vylučuje možnosť aplikácie označeného ustanovenia v prípade derogačného zásahu

ústavného súdu, ku ktorému by došlo zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu

v časti výroku potvrdzujúceho uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania pred

súdom prvého stupňa (m. m. ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred

všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú

atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom výnimočne

podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu

rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m.

, , , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že ak (predtým Občiansky súdny

poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu

o trovách konania (, a ), bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania.

K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy mali v krajnom prípade na vec aplikovať

(resp. ), ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na

skutočnosť, že tieto ustanovenia upravujú výnimku zo zásady zodpovednosti za zavinenie

a predpokladom ich použitia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, pričom ich

použitie má byť výnimočné. Aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa ústavný súd zastáva

názor, že všeobecné súdy sa podrobne zaoberali posúdením existencie dôvodov osobitného

zreteľa, pričom ich závery k tejto otázke sú z ústavnoprávneho hľadiska v plnom rozsahu

akceptovateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom sťažovateľom

označených základných práv podľa , a a 3

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým uznesením

krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení označených

práv. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2017