Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 141/2020
PDF · 265.02 KB
No categories available
IV. ÚS 141/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou
Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 128/2019 z 31. júla 2019 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Margitou Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 128/2019 z 31. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
„Sťažovateľ bol jediným a výlučným vlastníkom nehnuteľností, v k. ú. ...
ktoré on resp. jeho právni predchodcovia užívali a ktoré sú predmetom tohto sporu od roku
1952, teda viac ako 74 rokov. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom
tohto sporu, bol starý otec sťažovateľa , zomr. 10.02.1976, naposledy bytom
Práve on tieto nehnuteľnosti zapísané pôvodne na užíval a v roku
1966 ich daroval rodičom žalovaného – a . Tí však túto
nehnuteľnosť užívali od roku 1952, kedy začali vo výstavbe ich rodinného domu.
Ich vlastníctvo bolo potvrdené Notárskou zápisnicou . Sťažovateľ
nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam ako oprávnený dedič po svojich
rodičoch na základe Osvedčenia o dedičstve v roku 2004.“
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „žalobou podanou žalobcami
, rod. , bytom a
, , bytom sa vlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam začali domáhať žalobcovia, a Okresný súd Námestovo v konaní
č. k. 7C/94/2013 vlastnícke práva k časti spoluvlastníckych podielov žalobcom aj priznal,
a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Krajský súd v Žiline v rozsudku
č. k. 10 Co/439/2015 zo dňa 29.01.2016 tento rozsudok prvostupňového súdu potvrdil,
a to napriek tomu, že žalobcovia predmetný pozemok nikdy neužívali a nenakladali s ním.
Sťažovateľ podal návrh na obnovu konania, ale jeho návrh Okresný súd Námestovo
Uznesením č. k. 1C/174/2016 odmietol. Krajský súd v Žiline na odvolanie sťažovateľa
Uznesením č. k. 6Co/128/2019 potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu Námestovo
č. k. 1C/174/2016 zo dňa 18.07.2018.“.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že návrh na obnovu konania
odôvodnil tým, že „1. existuje nový dôkaz, ktorý nebolo možné vykonať v pôvodnom konaní,
a ktorý poukazuje na chyby dokumentov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu
v pôvodnej veci – možná nesprávnosť geometrického plánu a znaleckého posudku
je podľa názoru sťažovateľa tak závažnou skutočnosťou, že je daná potreba a nevyhnutnosť
obnoviť pôvodné konanie,
2. preukázal novým dôkazom, že žalobcovia v pôvodnom konaní nemali naliehavý
právny záujem na tom, aby sa stali spoluvlastníkmi sporných parciel a neboli ani aktívne
vecne legitimovaní na podanie žaloby, pretože v čase podania žaloby o určenie vlastníckeho
práva neboli vlastníkmi parciel č. 1164, č. 1165, č. 1166/1 a č. 1166/2, ktoré evidentne
vznikli z pôvodných pozemnoknižných vložiek, na ktoré sa žalobcovia v pôvodnej žalobe
o určenie vlastníckeho práva odvolávajú. Ide o skutočnosti týkajúce sa strany pôvodného
konania, ktoré žalobca bez svojej viny v pôvodnom konaní nemohol použiť.
3. dôkazy, argumenty a námietky neboli posudzované podľa ich obsahu a sťažovateľ
nebol v tomto konaní zastúpený advokátom, nemá právnické vzdelanie a preto sa nemohol
účinne brániť.“.
5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal dostatočne s jeho argumentáciou uvedenou
v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č. k. 1 C 174/2016-239
z 18. júla 2018 (ďalej len „uznesenie súdu prvej inštancie“) týkajúcou sa skutočnosti,
že „sťažovateľ predložil vyjadrenie Komory geodetov, ktoré spochybnilo predložený
znalecký posudok a geometrický plán, ako aj poukázal na nezrovnalosti v týchto
dokumentoch s tým, že chyby v týchto dokumentoch potvrdzovala aj realita – pôvodné
pozemky EKN, z ktorých mali byť vytvorené sporné pozemky, existujú a ležia na odlišných
miestach, pôvodní žalobcovia majú tieto pozemky riadne zapísané na listoch vlastníctva,
a teda teória žalobcov bola nepravdivá. Parcely neboli identické a geometrický plán
vychádza zo zlých a nesprávnych podkladov.“.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Co 128/2019 z 31. júla 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi
prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím rozhodol
tak, že potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bola odmietnutá žaloba sťažovateľa
o obnovu konania.
17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského
súdu je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval
na všetky jeho podstatné námietky týkajúce sa skutočnosti, že dôvodom na obnovu konania
je vyjadrenie Komory geodetov a kartografov, ktoré spochybnilo znalecký posudok
a geometrický plán, ktoré boli predložené v pôvodnom konaní, žalobcovia v pôvodnom
konaní nemali naliehavý právny záujem na tom, aby sa stali spoluvlastníkmi sporných
parciel, a neboli ani aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby a sťažovateľ nebol
v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, nemá právnické vzdelanie, a preto sa nemohol
účinne brániť.
18. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský
súd v napadnutom rozhodnutí ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol
o námietke sťažovateľa týkajúcej sa otázky prípustnosti jeho žaloby o obnovu konania.
19. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa,
ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania
o opravnom prostriedku preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013,
IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž
neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania (II. ÚS 76/07).
21. Ústavný súd, zamerajúc sa na argumenty sťažovateľa, podrobil ústavnému
prieskumu napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorý v relevantných častiach uznesenia
sp. zn. 6 Co 128/2019 z 31. júla 2019 predovšetkým uviedol:
«24. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetom žaloby v posudzovanej
veci bola obnova konania vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7C/94/2013.
Uvedené konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín
č. k. 7C/94/2013-138 zo dňa 23.03.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č. k. 10Co/439/2015-155 zo dňa 29.01.2016, ktoré nadobudli právoplatnosť
dňa 07.04.2016. Označeným rozsudkom okresný súd určil, že vlastníkmi parciel
vytvorených geometrickým plánom č. 41962249-24/2011 vyhotoveným
, nachádzajúcich sa v k. ú. , a to: parcely zastavané
2
plochy a nádvoria o výmere 38 mv spoluvlastníckom podiele 6/36, je žalobkyňa v rade 1/
2
a žalobca v rade 2/ je vlastníkom - trvalé trávne porasty o 29 m
v spoluvlastníckom podiele 85/332 a žalobca v rade 2/ je vlastníkom -
2
trvalé trávne porasty o výmere 10 m. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, uvedené
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
25. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu prezentovaným
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že v prejednávanej veci neboli dané dôvody
na povolenie obnovy konania v zmysle ust. § 397 písm. a), b) CSP. Súd prvej inštancie preto
postupoval v súlade so zákonom, keď žalobu na obnovu konania podľa § 413 ods. 1 písm. e)
CSP ako zjavne nedôvodnú odmietol. Z ust. § 411 ods. 1 CSP vyplýva, že súd je rozsahom
a dôvodmi žaloby na obnovu konania viazaný. S poukazom na dôvody obnovy konania
prezentované žalobcom v jeho žalobe je zrejmé, že ním uvedené dôkazy v podobe odpovede
Komory geodetov a kartografov so sídlom zo dňa 02.06.2016
a oznámenia o vybavení podania Úradom geodézie, kartografie a katastra SR, so sídlom
, zo dňa 27.07.2016, v pôvodnom konaní neexistovali.
Žalobca však mal reálnu možnosť tieto dôkazy navrhnúť a vykonať v pôvodnom konaní
(mohol podať sťažnosť po tom, ako sa oboznámil so závermi znaleckého posudku
a po tom, ako bol oboznámený s geometrickým plánom)...
27. Krajský súd v Žiline vo svojom rozsudku č. k. 10Co/439/2015-155
zo dňa 29.01.2016 sa riadne vysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov
(v rozsudku označených ako navrhovatelia) na podanej určovacej žalobe, keď konštatoval,
že „rozhodovacia činnosť súdov už vyriešila, že predmetom občiansko-právnych vzťahov
je aj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, čo zakladá právo domáhať sa určovacou
žalobou určenia vlastníckeho práva aj ku konkrétnemu podielu v nehnuteľnostiach,
tak ako tomu je aj v prejednávanej veci. Navrhovatelia sa totiž určovacou žalobou domáhali
určenia svojho podielového spoluvlastníctva v označených podieloch v konkrétnych
nehnuteľnostiach. Za popísanej situácie potom správne žalovali iba odporcu,
ktorý je preukázateľne vedený na liste vlastníctva k tým parcelám, z ktorých boli
geometrickým plánom vytvorené KNC parcely uvádzané vo výrokovej vete rozsudku.
Z týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že námietka odporcu v otázke pasívnej vecnej
legitimácie nemá svoj relevantný základ. Zároveň nie je namieste ani dôvod tvrdený
žalobcom, že súdy sa nevysporiadali s otázkou vydržania sporných parciel žalobcom.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu totiž vyplýva, že odporca v rámci svojej obrany v konaní
pred súdom prvej inštancie neuviedol, ani netvrdil, že vlastníctvo k predmetu sporu
nadobudol vydržaním, preto, ak v štádiu odvolacieho konania v písomnom vyjadrení
k písomnému vyjadreniu navrhovateľov svoje vlastníctvo k žalovaným nehnuteľnostiam
zdôvodňuje aj touto skutočnosťou, na tento jeho argument už odvolací súd neprihliadal,
keďže sa jednalo o novú skutočnosť, ktorá nebola uplatnená pred súdom prvého stupňa.
28. Odvolací súd zdôrazňuje, že ani skutočnosť, že strana sporu (predtým účastník
konania) nebola právne zastúpená advokátom a nemá právnické vzdelanie,
a preto sa nedokázal právne k tejto veci vyjadriť, nezakladá dôvod obnovy konania. Každý
účastník občianskeho súdneho konania bol poučený o svojich procesných právach
a povinnostiach, vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom
do 30.06.2016, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti
predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr
sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a O.s.p., čo v danom prípade
nebolo splnené. Zároveň z obsahu rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal nielen z výsluchu účastníkov, ale aj z listinných
dôkazov, ktoré obidve procesné strany pre účely konania predkladali. Vzhľadom
na existujúcu spornosť, navrhovatelia žiadali určiť podielové spoluvlastníctvo k pozemku
a odporca v rámci svojej obrany sa bránil tým, že vlastníkom predmetu sporu je on, okresný
súd správne nariadil na stotožnenie pozemkov znalecké dokazovanie. Jednalo sa o spornú
otázku odborného charakteru, ktorú bolo potrebné, aby zodpovedal znalec z odboru
geodézie a kartografie. Námietky odporcu spochybňujúce závery znaleckého dokazovania
majú subjektívny charakter a sú výsledkom subjektívneho pohľadu odporcu ako vyriešiť vec
pozitívne vo vzťahu k jeho osobe. Nepredložil však a ani neoznačil tzv. dôkaz opaku,
teda dôkaz, ktorý by bol spôsobilý vyvrátiť, narušiť vecnú správnosť znaleckého posudku,
z ktorého súd prvého stupňa v posudzovanej veci vychádzal. Skutočnosť, že žalobca nebol
v pôvodnom konaní právne zastúpený advokátom a nemohol tak svoje vlastnícke právo
právne perfektne brániť, nič nezmení, pretože žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný)
nedisponoval žiadnymi dôkazmi preukazujúcimi pravdivosť jeho tvrdení, čo bolo
pre meritórne rozhodnutie veci zásadné. Zároveň sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil
aj s argumentáciou súdu prvej inštancie v bode 11. napadnutého rozhodnutia. Odpovede
označených štátnych inštitúcií na sťažnosť podanú žalobcom dňa 17.05.2016 obsahujú
len konštatovania a odporúčania, ktoré však nijako nespochybňujú správnosť
geometrického plánu alebo znaleckého posudku vypracovaných v pôvodnom spore. Komora
geodetov a kartografov len konštatovala, že nie je možné určiť, či je geometrický plán
vyhotovený správne. Zároveň konajúci súd správne uzavrel, že žalobca mohol tento dôkaz
vykonať už v pôvodnom konaní... Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, na základe
odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo svojím rozhodnutím potvrdil
rozsudok okresného súdu.»
22. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
23. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ústavný súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď
na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku,
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti
Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997;
Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
24. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“,
to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
25. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
26. Ústavný súd podotýka, že základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov
vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím
sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Žaloba
o obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok v civilnom sporovom konaní
spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia predstavuje zákonom
povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatných rozhodnutí. Žaloba o obnovu konania nie je generálne použiteľná a obnovu
konania možno povoliť len vo výnimočných prípadoch.
26.1 Účelom zakotvenia žaloby o obnovu konania do systému mimoriadnych
opravných prostriedkov je umožniť strane sporu nové konanie s novým rozhodnutím
vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Právoplatný rozsudok
môže strana sporu napadnúť žalobou o obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu
o obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci [§ 397 písm. a) Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“)]; prípadne možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci
[§ 397 písm. b) CSP]. Citované ustanovenia upravujú procesný prostriedok, pomocou
ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom,
že v pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého
rozhodnutia. Žaloba o obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok je podmienená
tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že v pôvodnom
konaní sa nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia, dôkazy, prípadne, že sa dôkazy nemohli
vykonať. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz
existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel
a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie, avšak v pôvodnom konaní nimi
nenavrhoval vykonať dokazovanie. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli
vykonať v pôvodnom konaní, ide vtedy, keď strana sporu dôkaz v pôvodnom konaní
označila, ale tieto dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho
charakteru.
26.2 Všeobecný súd musí v konaní o žalobe o obnovu konania prihliadať
aj na to, prečo strana nesplnila v pôvodnom konaní svoju povinnosť tvrdenia. Pokiaľ strana
zo svojej viny neuplatnila určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčená aj s dôkazmi,
ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Strana sporu je povinná starať sa o to,
aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy boli súdu predložené. Je teda na strane sporu,
aby dbala o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti
rozhodujúce pre konanie vo veci.
27. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu ústavnej
sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné
procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,
že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať
ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,
keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita
a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva
a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah
(m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie
zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013,
IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
IV.
Záver
28. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci
(čl. III tohto odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v ústavnou sťažnosťou
napadnutom rozhodnutí zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa posúdenia otázky prípustnosti jeho žaloby
o obnovu konania (bod 21 tohto odôvodnenia). Právny názor vyslovený krajským súdom
v napadnutom rozhodnutí má aj podľa ústavného súdu racionálny základ
a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
29. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, potvrdil uznesenie súdu
prvej inštancie, ktorým bola odmietnutá žaloba sťažovateľa o obnovu konania, a vo svojom
rozhodnutí dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vydaniu
napadnutého rozhodnutia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať
ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ
sa nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného názoru a neznamená ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté
rozhodnutie krajského súdu takéto prvky nevykazuje, a preto neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia krajského
súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.
30. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že ak si sťažovateľ nesplnil
svoje základné procesné povinnosti v pôvodnom konaní – povinnosť tvrdenia a označenia
dôkazov na ich preukázanie, ktoré sú dôvodom jeho neúspechu v spore, nemôže na tento
účel iniciovať obnovu konania podľa § 397 písm. a), b) CSP ani s odvolaním
sa na to, že v pôvodnom konaní nebol zastúpený právnym zástupcom, a ani s odvolaním
sa na nedostatok naliehavého právneho záujmu protistrany v pôvodnom konaní
(k tomu bližšie body 26 – 26.2 tohto odôvodnenia).
31. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu