Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 141/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou

Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva vlastniť majetok podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31. júla 2019 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Margitou Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

„Sťažovateľ bol jediným a výlučným vlastníkom nehnuteľností, v k. ú. ...

ktoré on resp. jeho právni predchodcovia užívali a ktoré sú predmetom tohto sporu od roku

1952, teda viac ako 74 rokov. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom

tohto sporu, bol starý otec sťažovateľa , zomr. 10.02.1976, naposledy bytom

Práve on tieto nehnuteľnosti zapísané pôvodne na užíval a v roku

1966 ich daroval rodičom žalovaného – a . Tí však túto

nehnuteľnosť užívali od roku 1952, kedy začali vo výstavbe ich rodinného domu.

Ich vlastníctvo bolo potvrdené Notárskou zápisnicou . Sťažovateľ

nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam ako oprávnený dedič po svojich

rodičoch na základe Osvedčenia o dedičstve v roku 2004.“

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „žalobou podanou žalobcami

, rod. , bytom a

, , bytom sa vlastníctva k týmto

nehnuteľnostiam začali domáhať žalobcovia, a Okresný súd Námestovo v konaní

č. k. vlastnícke práva k časti spoluvlastníckych podielov žalobcom aj priznal,

a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Krajský súd v Žiline v rozsudku

č. k. zo dňa 29.01.2016 tento rozsudok prvostupňového súdu potvrdil,

a to napriek tomu, že žalobcovia predmetný pozemok nikdy neužívali a nenakladali s ním.

Sťažovateľ podal návrh na obnovu konania, ale jeho návrh Okresný súd Námestovo

Uznesením č. k. odmietol. Krajský súd v Žiline na odvolanie sťažovateľa

Uznesením č. k. potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu Námestovo

č. k. zo dňa 18.07.2018.“.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že návrh na obnovu konania

odôvodnil tým, že „1. existuje nový dôkaz, ktorý nebolo možné vykonať v pôvodnom konaní,

a ktorý poukazuje na chyby dokumentov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu

v pôvodnej veci – možná nesprávnosť geometrického plánu a znaleckého posudku

je podľa názoru sťažovateľa tak závažnou skutočnosťou, že je daná potreba a nevyhnutnosť

obnoviť pôvodné konanie,

2. preukázal novým dôkazom, že žalobcovia v pôvodnom konaní nemali naliehavý

právny záujem na tom, aby sa stali spoluvlastníkmi sporných parciel a neboli ani aktívne

vecne legitimovaní na podanie žaloby, pretože v čase podania žaloby o určenie vlastníckeho

práva neboli vlastníkmi parciel č. 1164, č. 1165, č. 1166/1 a č. 1166/2, ktoré evidentne

vznikli z pôvodných pozemnoknižných vložiek, na ktoré sa žalobcovia v pôvodnej žalobe

o určenie vlastníckeho práva odvolávajú. Ide o skutočnosti týkajúce sa strany pôvodného

konania, ktoré žalobca bez svojej viny v pôvodnom konaní nemohol použiť.

3. dôkazy, argumenty a námietky neboli posudzované podľa ich obsahu a sťažovateľ

nebol v tomto konaní zastúpený advokátom, nemá právnické vzdelanie a preto sa nemohol

účinne brániť.“.

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal dostatočne s jeho argumentáciou uvedenou

v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č. k. -239

z 18. júla 2018 (ďalej len „uznesenie súdu prvej inštancie“) týkajúcou sa skutočnosti,

že „sťažovateľ predložil vyjadrenie Komory geodetov, ktoré spochybnilo predložený

znalecký posudok a geometrický plán, ako aj poukázal na nezrovnalosti v týchto

dokumentoch s tým, že chyby v týchto dokumentoch potvrdzovala aj realita – pôvodné

pozemky EKN, z ktorých mali byť vytvorené sporné pozemky, existujú a ležia na odlišných

miestach, pôvodní žalobcovia majú tieto pozemky riadne zapísané na listoch vlastníctva,

a teda teória žalobcov bola nepravdivá. Parcely neboli identické a geometrický plán

vychádza zo zlých a nesprávnych podkladov.“.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva

na súdnu ochranu podľa uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. júla 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi

prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

15. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím rozhodol

tak, že potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bola odmietnutá žaloba sťažovateľa

o obnovu konania.

17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základného práva

vlastniť majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa

. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval

na všetky jeho podstatné námietky týkajúce sa skutočnosti, že dôvodom na obnovu konania

je vyjadrenie Komory geodetov a kartografov, ktoré spochybnilo znalecký posudok

a geometrický plán, ktoré boli predložené v pôvodnom konaní, žalobcovia v pôvodnom

konaní nemali naliehavý právny záujem na tom, aby sa stali spoluvlastníkmi sporných

parciel, a neboli ani aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby a sťažovateľ nebol

v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, nemá právnické vzdelanie, a preto sa nemohol

účinne brániť.

18. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský

súd v napadnutom rozhodnutí ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

o námietke sťažovateľa týkajúcej sa otázky prípustnosti jeho žaloby o obnovu konania.

19. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

20. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa,

ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania

o opravnom prostriedku preskúmavalo (napr. , ,

, ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž

neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka

konania ().

21. Ústavný súd, zamerajúc sa na argumenty sťažovateľa, podrobil ústavnému

prieskumu napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorý v relevantných častiach uznesenia

sp. zn. z 31. júla 2019 predovšetkým uviedol:

«24. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetom žaloby v posudzovanej

veci bola obnova konania vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. .

Uvedené konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín

č. k. -138 zo dňa 23.03.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -155 zo dňa 29.01.2016, ktoré nadobudli právoplatnosť

dňa 07.04.2016. Označeným rozsudkom okresný súd určil, že vlastníkmi parciel

vytvorených geometrickým plánom č. 41962249-24/2011 vyhotoveným

, nachádzajúcich sa v k. ú. , a to: parcely zastavané

2

plochy a nádvoria o výmere 38 mv spoluvlastníckom podiele 6/36, je žalobkyňa v rade 1/

2

a žalobca v rade 2/ je vlastníkom - trvalé trávne porasty o 29 m

v spoluvlastníckom podiele 85/332 a žalobca v rade 2/ je vlastníkom -

2

trvalé trávne porasty o výmere 10 m. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, uvedené

rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

25. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu prezentovaným

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že v prejednávanej veci neboli dané dôvody

na povolenie obnovy konania v zmysle ust. , . Súd prvej inštancie preto

postupoval v súlade so zákonom, keď žalobu na obnovu konania podľa § 413 ods. 1 písm. e)

ako zjavne nedôvodnú odmietol. Z ust. vyplýva, že súd je rozsahom

a dôvodmi žaloby na obnovu konania viazaný. S poukazom na dôvody obnovy konania

prezentované žalobcom v jeho žalobe je zrejmé, že ním uvedené dôkazy v podobe odpovede

Komory geodetov a kartografov so sídlom zo dňa 02.06.2016

a oznámenia o vybavení podania Úradom geodézie, kartografie a katastra SR, so sídlom

, zo dňa 27.07.2016, v pôvodnom konaní neexistovali.

Žalobca však mal reálnu možnosť tieto dôkazy navrhnúť a vykonať v pôvodnom konaní

(mohol podať sťažnosť po tom, ako sa oboznámil so závermi znaleckého posudku

a po tom, ako bol oboznámený s geometrickým plánom)...

27. Krajský súd v Žiline vo svojom rozsudku č. k. -155

zo dňa 29.01.2016 sa riadne vysporiadal s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov

(v rozsudku označených ako navrhovatelia) na podanej určovacej žalobe, keď konštatoval,

že „rozhodovacia činnosť súdov už vyriešila, že predmetom občiansko-právnych vzťahov

je aj spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, čo zakladá právo domáhať sa určovacou

žalobou určenia vlastníckeho práva aj ku konkrétnemu podielu v nehnuteľnostiach,

tak ako tomu je aj v prejednávanej veci. Navrhovatelia sa totiž určovacou žalobou domáhali

určenia svojho podielového spoluvlastníctva v označených podieloch v konkrétnych

nehnuteľnostiach. Za popísanej situácie potom správne žalovali iba odporcu,

ktorý je preukázateľne vedený na liste vlastníctva k tým parcelám, z ktorých boli

geometrickým plánom vytvorené KNC parcely uvádzané vo výrokovej vete rozsudku.

Z týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že námietka odporcu v otázke pasívnej vecnej

legitimácie nemá svoj relevantný základ. Zároveň nie je namieste ani dôvod tvrdený

žalobcom, že súdy sa nevysporiadali s otázkou vydržania sporných parciel žalobcom.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu totiž vyplýva, že odporca v rámci svojej obrany v konaní

pred súdom prvej inštancie neuviedol, ani netvrdil, že vlastníctvo k predmetu sporu

nadobudol vydržaním, preto, ak v štádiu odvolacieho konania v písomnom vyjadrení

k písomnému vyjadreniu navrhovateľov svoje vlastníctvo k žalovaným nehnuteľnostiam

zdôvodňuje aj touto skutočnosťou, na tento jeho argument už odvolací súd neprihliadal,

keďže sa jednalo o novú skutočnosť, ktorá nebola uplatnená pred súdom prvého stupňa.

28. Odvolací súd zdôrazňuje, že ani skutočnosť, že strana sporu (predtým účastník

konania) nebola právne zastúpená advokátom a nemá právnické vzdelanie,

a preto sa nedokázal právne k tejto veci vyjadriť, nezakladá dôvod obnovy konania. Každý

účastník občianskeho súdneho konania bol poučený o svojich procesných právach

a povinnostiach, vrátane poučenia podľa v znení účinnom

do 30.06.2016, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti

predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr

sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v , čo v danom prípade

nebolo splnené. Zároveň z obsahu rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej

inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal nielen z výsluchu účastníkov, ale aj z listinných

dôkazov, ktoré obidve procesné strany pre účely konania predkladali. Vzhľadom

na existujúcu spornosť, navrhovatelia žiadali určiť podielové spoluvlastníctvo k pozemku

a odporca v rámci svojej obrany sa bránil tým, že vlastníkom predmetu sporu je on, okresný

súd správne nariadil na stotožnenie pozemkov znalecké dokazovanie. Jednalo sa o spornú

otázku odborného charakteru, ktorú bolo potrebné, aby zodpovedal znalec z odboru

geodézie a kartografie. Námietky odporcu spochybňujúce závery znaleckého dokazovania

majú subjektívny charakter a sú výsledkom subjektívneho pohľadu odporcu ako vyriešiť vec

pozitívne vo vzťahu k jeho osobe. Nepredložil však a ani neoznačil tzv. dôkaz opaku,

teda dôkaz, ktorý by bol spôsobilý vyvrátiť, narušiť vecnú správnosť znaleckého posudku,

z ktorého súd prvého stupňa v posudzovanej veci vychádzal. Skutočnosť, že žalobca nebol

v pôvodnom konaní právne zastúpený advokátom a nemohol tak svoje vlastnícke právo

právne perfektne brániť, nič nezmení, pretože žalobca (v pôvodnom konaní žalovaný)

nedisponoval žiadnymi dôkazmi preukazujúcimi pravdivosť jeho tvrdení, čo bolo

pre meritórne rozhodnutie veci zásadné. Zároveň sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil

aj s argumentáciou súdu prvej inštancie v bode 11. napadnutého rozhodnutia. Odpovede

označených štátnych inštitúcií na sťažnosť podanú žalobcom dňa 17.05.2016 obsahujú

len konštatovania a odporúčania, ktoré však nijako nespochybňujú správnosť

geometrického plánu alebo znaleckého posudku vypracovaných v pôvodnom spore. Komora

geodetov a kartografov len konštatovala, že nie je možné určiť, či je geometrický plán

vyhotovený správne. Zároveň konajúci súd správne uzavrel, že žalobca mohol tento dôkaz

vykonať už v pôvodnom konaní... Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, na základe

odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo svojím rozhodnutím potvrdil

rozsudok okresného súdu.»

22. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ).

23. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ústavný súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď

na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,

vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku,

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti

Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997;

Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

24. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“,

to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok

bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

25. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

26. Ústavný súd podotýka, že základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov

vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím

sú v právnom štáte ( ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Žaloba

o obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok v civilnom sporovom konaní

spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia predstavuje zákonom

povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť

právoplatných rozhodnutí. Žaloba o obnovu konania nie je generálne použiteľná a obnovu

konania možno povoliť len vo výnimočných prípadoch.

26.1 Účelom zakotvenia žaloby o obnovu konania do systému mimoriadnych

opravných prostriedkov je umožniť strane sporu nové konanie s novým rozhodnutím

vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Právoplatný rozsudok

môže strana sporu napadnúť žalobou o obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia

alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu

o obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť

pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci [

(ďalej len „CSP“)]; prípadne možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci

[ ]. Citované ustanovenia upravujú procesný prostriedok, pomocou

ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť má pôvod v tom,

že v pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad napadnutého

rozhodnutia. Žaloba o obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok je podmienená

tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že v pôvodnom

konaní sa nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia, dôkazy, prípadne, že sa dôkazy nemohli

vykonať. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz

existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel

a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie, avšak v pôvodnom konaní nimi

nenavrhoval vykonať dokazovanie. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli

vykonať v pôvodnom konaní, ide vtedy, keď strana sporu dôkaz v pôvodnom konaní

označila, ale tieto dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho

charakteru.

26.2 Všeobecný súd musí v konaní o žalobe o obnovu konania prihliadať

aj na to, prečo strana nesplnila v pôvodnom konaní svoju povinnosť tvrdenia. Pokiaľ strana

zo svojej viny neuplatnila určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčená aj s dôkazmi,

ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Strana sporu je povinná starať sa o to,

aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy boli súdu predložené. Je teda na strane sporu,

aby dbala o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti

rozhodujúce pre konanie vo veci.

27. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej

sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné

procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,

že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať

ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah

(m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie

zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa (napr. , ,

, , ).

IV.

Záver

28. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci

(čl. III tohto odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v ústavnou sťažnosťou

napadnutom rozhodnutí zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa posúdenia otázky prípustnosti jeho žaloby

o obnovu konania (bod 21 tohto odôvodnenia). Právny názor vyslovený krajským súdom

v napadnutom rozhodnutí má aj podľa ústavného súdu racionálny základ

a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

29. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, potvrdil uznesenie súdu

prvej inštancie, ktorým bola odmietnutá žaloba sťažovateľa o obnovu konania, a vo svojom

rozhodnutí dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vydaniu

napadnutého rozhodnutia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať

ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ

sa nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného názoru a neznamená ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté

rozhodnutie krajského súdu takéto prvky nevykazuje, a preto neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia krajského

súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

a základného práva podľa , ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

30. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že ak si sťažovateľ nesplnil

svoje základné procesné povinnosti v pôvodnom konaní – povinnosť tvrdenia a označenia

dôkazov na ich preukázanie, ktoré sú dôvodom jeho neúspechu v spore, nemôže na tento

účel iniciovať obnovu konania podľa , ani s odvolaním

sa na to, že v pôvodnom konaní nebol zastúpený právnym zástupcom, a ani s odvolaním

sa na nedostatok naliehavého právneho záujmu protistrany v pôvodnom konaní

(k tomu bližšie body 26 – 26.2 tohto odôvodnenia).

31. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu