Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 235/2020
PDF · 520.81 KB
No categories available
IV. ÚS 235/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť advokáta JUDr. Igora
Horanského, , Staničná 1, Piešťany, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 Cpr 21/2018
z 21. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť advokáta JUDr. Igora Horanského o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť advokáta JUDr. Igora Horanského,
, Staničná 1, Piešťany (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48
ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv podľa čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 38 ods. 2
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru, ako aj práva na spravodlivý súd podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 Cpr 21/2018 z 21. novembra 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 41 Cpr 21/2018 právnym zástupcom žalobcu ( ,
), ktorý sa svojou žalobou domáhal proti spoločnosti Slim BIM
s. r. o., Buzica 331 (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 1 812,07 € s príslušenstvom.
3. Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľovi uložená poriadková
pokuta, a to v sume 200 €.
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ svoju neúčasť na pojednávaní dňa 6. 11. 2019 sám síce neospravedlnil
avšak neúčasť na pojednávaní ospravedlnil sám žalobca a súhlasil s tým aby sa pojednávalo
a rozhodlo bez jeho účasti, pričom na tomto bol žalobca so svojim právnym zástupcom
dohodnutý a nepožadoval jeho účasť na pojednávaní s tým, že neúčasť právneho zástupcu
písomne ospravedlní sám žalobca. Dôvodom takéhoto postupu bola skutočnosť, že
sťažovateľ bol práceneschopný v dôsledku zlého psychického stavu spôsobeného náhlym
úmrtím, rodinného priateľa, spolužiaka a spolupracovníka dňa
...
Súd v odôvodnení vyššie uvedeného napadnutého uznesenia poukázal na dva dôvody
uloženia poriadkovej pokuty, a to na marenie uplatnenia základného práva inej strany
a hrubého sťaženia postupu konania súdu, neuvedomujúc si, že nová právna úprava
inštitútu poriadkovej pokuty podľa CSP vypustila ako dôvod jej uloženia marenie uplatnenia
základného práva iného účastníka a rovnako sa nevyžaduje, aby došlo k hrubému sťaženiu
postupu konania - stačí akékoľvek sťaženie postupu konania.
Napriek tomu, že marenie uplatnenia základného práva inej strany už nie je dôvodom
na uloženie poriadkovej pokuty, súd ho na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil, pričom
sťažovateľ sa oprávnene domnieva, že jeho konaním nemohlo dôjsť k mareniu uplatnenia
základného práva žalovanej... pretože žalovaná sa na pojednávanie dňa 06.11.2019 bez
akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavila.
Sťažovateľ ani nesťažili postup konania, pretože neprítomnosť na pojednávaní dňa
06. 11. 2019 písomne ospravedlnil sám žalobca pričom súčasne súhlasil s tým aby sa
pojednávalo a rozhodlo bez jeho účasti. Sťažovateľ je presvedčený, že svojim konaním
̌
nenaplnili skutkovú podstatu ust. § 102 ods.1 CSP, v dôsledku čoho by im mala byt uložená
poriadková pokuta. Ospravedlnenie žalobcu z pojednávania vytýčeného na 06. 11. 2019
obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti tak aby sa mohlo pojednávanie uskutočniť
bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu...
Sťažovateľ... je na základe všetkých uvedených skutočností hlboko presvedčený, že
uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 41Cpr/21/2018-412 je nedostatočne
odôvodnené, dôkazné nepodložené, spisové podklady nezohľadňujúce, formalistické,
nepreskúmateľné a zároveň arbitrárne, nezákonné a ústavne neakceptovateľné. Súd nielen
že presvedčivo neodôvodnil svoje rozhodnutie ale rovnako nevysvetlil svoje ignorovanie
stabilnej súdnej judikatúry vnútroštátnych súdov a medzinárodných súdov vrátane
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...
a Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva.“
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavného
zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň právo sťažovateľa na spravodlivé konanie a účinný
prostriedok nápravy a právo na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného oznámením
č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (vyhláseného oznámením č. 120/1976 Zb.) Okresným súdom Košice II pri svojom
konaní a rozhodovaní o uznesení sp. zn. 41 Cpr 21/2018-412 z 21. 11. 2019 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II,
sp. zn. 41 Cpr 21/2018-412 z 21.11.2019 s tým, že celú vec vracia všeobecnému súdu
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania,
ktoré je Okresný súd Košice II povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
vyplatiť na účet sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
11. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
12. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
13. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje
ďalšie medzinárodné záväzky.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
18. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
19. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
21. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
22. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach,
alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených základných práv
podľa ústavy, listiny, práv podľa dohovoru a práva podľa medzinárodného paktu
napadnutým uznesením okresného súdu.
24. Sťažovateľ ústavnú sťažnosť odôvodňuje najmä tým, že okresný súd v zmysle
§ 102 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) rozhodol o uložení poriadkovej pokuty v sume 200 €
bez splnenia zákonných podmienok.
25. Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že určitá vyššia miera intenzity negatívneho
prejavu správania strany konania v priebehu súdneho konania normatívne vyjadrená
pojmami „hrubé sťaženie postupu“ a „marenie uplatnenia základného práva inej strany“
nie je (explicitne vyjadreným) zákonným dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty, pričom
ďalej tvrdí, že k mareniu uplatnenia základného práva žalovanej nemohlo dôjsť, pretože
žalovaná sa na pojednávanie nariadené na 6. november 2011 „bez akéhokoľvek
ospravedlnenia nedostavila.“.
26. Sťažovateľ vyslovuje svoje presvedčenie, že napadnuté uznesenie okresného
súdu je pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia arbitrárne.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu
27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ďalej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu sú obdobné záruky,
že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).
28. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06),
preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,
že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci
umožňujú prijať záver, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť
procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 104/2012).
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu
verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného
práva, v danom prípade základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne
konanie, resp. práva na spravodlivý súd.
29. Odpoveď na zodpovedanie námietok sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu
potrebné hľadať v samotnej právnej úprave poriadkových opatrení.
30. V zmysle § 102 ods. 1 CSP môže súd uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje
postup konania najmä tým, že a) nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju nečinnosť
v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami, b) sa nedostaví na súd, hoci naň
bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi
okolnosťami, c) neuposlúchne príkaz súdu, d) ruší poriadok alebo dôstojný priebeh
pojednávania alebo e) urobí hrubo urážlivé podanie.
31. Z uvedeného vyplýva, že zákonná úprava poriadkovej pokuty nerozlišuje medzi
subjektmi, stranami sporu, resp. inými osobami, ktorým možno či nemožno poriadkovú
pokutu uložiť. Slovným spojením „tomu, kto“ vyjadruje, že ju možno uložiť komukoľvek,
kto sťaží postup konania, a to „najmä“ formami, ktoré ako príklad (demonštratívne) uvádza.
Zákonodarca v tomto smere zvolil neurčitý právny pojem „kto sťaží postup konania“,
aby so zreteľom na osobitosti toho-ktorého prípadu bolo možné jeho obsah flexibilne
prispôsobiť konkrétnej situácii. Uplatnením interpretačnej zásady a minori ad maius je
potrebné dospieť k nepochybnému záveru, že ak je dôvodom na uloženie poriadkovej
pokuty konanie, ktorým sa sťažuje postupu súdu, tak o to viac ním je konanie, ktorým
dochádza k jeho hrubému sťaženiu. K námietkam sťažovateľa je potrebné tiež uviesť,
že vzhľadom na zákonnú definíciu poriadkovej pokuty zahrňujúcej „iba“ demonštratívny
(príkladný) výpočet foriem sťaženia postupu súdu je možné, ako to urobil okresný súd,
okrem sťaženia postupu súdu nedostavením sa na pojednávanie zahrnúť do tejto kategórie aj
„marenie uplatnenia základného práva inej strany sporu“ na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
32. Ústavný súd tu v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresného súdu, v rámci ktorého okrem iného uviedol:
„... Súd vytýčil vo veci termín pojednávania na deň 6.11.2019, ktorého sa však
opätovne nedostavili právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaný (uznesením zo dňa 19. 9.
2019, č. k. 41 Cpr 21/2018-367 bola žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj
žalovanému uložená pokuta, každému vo výške 200 eur) a to bez ospravedlnenia, napriek
tomu, že predvolanie na pojednávanie im bolo riadne a včas doručené a to právnemu
zástupcovi žalobcu, ako aj žalobcovi dňa 11. 10. 2019 pod hrozbou poriadkovej pokuty
v prípade neustanovenia sa bez ospravedlnenia.
Súd na pojednávaní v uvedený deň rozhodol vo veci samej bez ich účasti (aj bez
účasti žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť riadne a včas ospravedlnil z finančných
dôvodov)...
... S poukazom na uvedené skutočnosti, mal súd za to, že sú splnené podmienky
na uloženie poriadkovej pokuty, pričom prvým zákonným dôvodom na uloženie poriadkovej
pokuty je marenie uplatnenia základného práva inej strany sporu (t.j. jedná sa o základné
práva procesnoprávneho charakteru tak, ako vyplývajú z čl. 46 až 48 Ústavy Slovenskej
republiky alebo z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.),
pri ktorom strana sporu, iný subjekt konania alebo aj tretie osoby svojím postupom,
nečinnosťou alebo opomenutím zasahujú do základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy. Rovnako možno postupovať
v prípadoch, ak sa stranám sporu, iným subjektom konania alebo treťou osobou zmarí
uplatnenie základných práv na verejné prerokovanie veci, na poskytnutie právnej pomoci
a pod. Ďalším zákonným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty je záver o hrubom
sťažení postupu konania súdu exemplifikatívne uvedenými správaniami strán sporu
alebo iných subjektov súdneho konania vyplývajúcimi z ust. § 102 ods. 1 C. s. p...
... Súd mal za to, že na uloženie poriadkovej pokuty sú v dôsledku správania
právneho zástupcu žalobcu, ako aj žalovaného v tomto konaní dostatočné a relevantné
dôvody, keďže každý svojím spôsobom správania hrubo sťažil postup konania svojím
neustanovením sa bez ospravedlnenia, resp. uvedením vážnych dôvodov neúčasti.
... Súd má za to, že aj pri vytýčení nového termínu pojednávania musí byť zachovaná
aspoň 5 dňová lehota pred pojednávaním potrebná jednak na prípravu pojednávania strán
sporu, ako aj na prípravu pojednávania tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla
na jednom pojednávaní, preto mal súd za to, že dôsledku správania tak právneho zástupcu
žalobcu, ako aj samotného žalovaného bola sťažený postup súdu pri prejednaní
a rozhodovaní veci. Naviac mal súd za to, že strany sporu mali teda dostatok času od
11. 10. 2019, t. j. od doručenia predvolania na pojednávanie na to, aby túto skutočnosť, t. j.
neustanovenie sa na pojednávanie, oznámili súdu v dostatočnom časovom predstihu, a tieto
skutočnosti náležite zdokladovali, tak, aby tento mohol urobiť potrebné opatrenia pre
plynulý priebeh pojednávania a rozhodnutie vo veci.
... Zohľadňujúc uvedené skutočnosti a v súlade s vyššie cit. zák. ustanoveniami, súd
rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a uložil zástupcovi žalobcu
a žalovanému poriadkovú pokutu každému vo výške 200 eur v súlade s ust. § 102 C.s.p...“
33. Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľovi ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť
ani spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných
súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách
(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej
kompetencie všeobecných súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. V posudzovanom prípade sťažovateľ sťažil podľa okresného súdu jeho
postup pri prejednaní a rozhodovaní veci tým, že sa nedostavil na nariadené pojednávanie,
hoci bol naň riadne a včas predvolaný a bol zároveň osobitne poučený o následkoch
nedostavenia sa na pojednávanie bez včasného a primeraného ospravedlnenia sa.
34. Podľa § 100 ods. 1 CSP súd dbá, aby strany a ostatné predvolávané osoby boli
procesnými úkonmi súdu čo najmenej zaťažované, najmä dbá, aby boli predvolávané na čas,
kedy pravdepodobne bude ich účasť na procesnom úkone potrebná.
35. Podľa § 177 ods. 1 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie.
36. Podľa § 178 ods. 1 CSP ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd
na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné
vykonať jej výsluch.
37. Podľa § 183 ods. 2 CSP od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko
pred pojednávaním, a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje,
odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať,
aby sa dal zastúpiť iným advokátom.
38. Ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, okresný
súd predvolal na pojednávanie nariadené na 6. november 2019 okrem žalovanej aj
sťažovateľa a žalobcu, ktorým bolo predvolanie doručené ešte 11. októbra 2019, a to
pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v prípade neustanovenia sa bez ospravedlnenia.
Sťažovateľ sa na označené pojednávanie nedostavil bez toho, aby svoju neúčasť
ospravedlnil dostatočnými dôvodmi, čím podľa názoru okresného súdu hrubo sťažil postup
konania. V preskúmavanej veci tiež nemožno prehliadnuť, že zo strany sťažovateľa išlo už
o opakovaný procesne nedisciplinovaný prístup k pokynom okresného súdu v súvislosti
s organizáciou prípravy a priebehu pojednávaní vykonávaných v označenej veci, pretože
sťažovateľovi už bola zo strany okresného súdu uložená poriadková pokuta, a to uznesením
okresného súdu č. k. 41 Cpr 21/2018-367 z 19. septembra 2019. Z pohľadu zákonnej
definície poriadkovej pokuty a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu preto
nemožno v napadnutom uznesení okresného súdu vidieť arbitrárnosť či nezákonnosť.
39. Ústavný súd v danej súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať
správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým
rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen
nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa
(čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny
rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať
za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež
v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.
Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade
sťažovateľa nevzhliadol. Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím
všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo
prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí
tvrdenie sťažovateľa o porušení označených základných a iných práv ako zjavne
neopodstatnené o to viac, ak prihliadne na skutočnosť, že celú situáciu primárne vyvolal
sám sťažovateľ tým, že neospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.
40. Navyše ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie
ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných
prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod
na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (m. m. II. ÚS 297/2013,
IV. ÚS 94/2014). Pokiaľ ide o vylúčenie rozhodnutia o uložení poriadkového opatrenia
z jeho preskúmania súdom vyššej inštancie, ústavný súd v prvom rade uvádza,
že taký postup musí byť výsledkom rozumnej úvahy zákonodarcu, pre ktorú platí
prezumpcia nedostatku jeho svojvôle. Zároveň platí predpoklad, že zákonná úprava je
primeraná relatívne nízkemu významu vylučovaného rozhodnutia, ktoré nevyžaduje
preskúmanie v inštančnom postupe (a o to menej potom vecné preskúmanie ústavným
súdom), a preto je nadbytočné špekulovať, o čo by bol postup v konaní menej sťažený
a práva procesnej protistrany viac chránené, ak by došlo k účasti alebo riadnemu
a včasnému ospravedlneniu neúčasti sťažovateľa na pojednávaní. V tomto kontexte je teda
ústavne udržateľné aj odôvodnenie citované v bode 32.
40.1 Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou
sankciou, ktorou si možno vynútiť splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu,
že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom na vydanie
takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu
konania. Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť
nerušený priebeh konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov
v prípade, ak títo nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý
zákon upravuje, alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali,
či dokonca marili. Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou
procesným rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného
konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a tak nejde o rozhodnutie vo veci
samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ
ide o sumu poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej
povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou.
Miera voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou
hranicou vo výške 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej
sume (I. ÚS 389/2017). Výška uloženej pokuty v tomto prípade spadá do spodnej časti
zákonom ohraničeného pásma.
41. Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a označenými základnými a inými právami,
ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala
dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru
42. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie
pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.
43. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
44. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
45. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
46. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti konštatuje, že napriek tomu,
že sťažovateľ je advokátom, táto v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj základných práv podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
listiny a tiež práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nespĺňa náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1
47. Sťažovateľ sa v časti petitu ústavnej sťažnosti síce domáha vyslovenia porušenia
ním označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny
napadnutým uznesením okresného súdu, avšak bez ich slovného pomenovania. Vzhľadom
na to, že uvedené ustanovenia v sebe zahŕňajú viacero základných práv, t. j. základné právo
na verejné prerokovanie veci, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, základné právo každého na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, základné právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, pre ústavný súd kvôli neurčitosti petitu v tejto
časti nie je poznateľné, vyslovenia porušenia ktorého/ktorých z týchto základných práv sa
sťažovateľ domáha. Navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj základných práv podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru absentuje akékoľvek odôvodnenie ústavnej sťažnosti.
48. Uvedené nedostatky ústavnej sťažnosti v tejto časti bránia jej meritórnemu
preskúmaniu.
49. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, preto ústavný súd nie je povinný nedostatky zákonom ustanovených
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa z úradnej povinnosti odstraňovať. Vzhľadom
na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýkalo iba formálnych
náležitostí, ale obsahových náležitostí (neurčitý či nezrozumiteľný petit, absencia
akéhokoľvek odôvodnenia v tejto časti), ústavný súd nevyzýval sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov tejto ústavnej sťažnosti.
50. Ústavný súd preto aj so zreteľom na to, že sťažovateľ je sám advokátom, ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
51. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu