Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 389/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou Mgr. Paulínou Naništovou, Sládkovičova 8, Prešov, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 26. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa pod sp. zn.

vedie konanie, ktorým sa (ďalej len „žalobkyňa“)

domáha proti sťažovateľovi ako žalovanému vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov.

3. Okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu

vo výške 200 €. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. mája 2017. Okresný súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že napriek skôr uloženej poriadkovej pokute

sťažovateľ naďalej neumožňoval sprístupnenie nehnuteľnosti znalkyni ustanovenej

okresným súdom. Na základe upozornenia znalkyne okresný súd sťažovateľa 6. apríla 2017

vyzval, aby rešpektoval uznesenie okresného súdu z 15. októbra 2015 a sprístupnil dané

nehnuteľnosti na ohliadku znalkyni do 28. apríla 2017. Okresný súd zaslal predmetné

oznámenie sťažovateľovi a znalkyni na vedomie.

4. Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie mu bolo doručené spolu s už

uvedenou výzvou súčasne, a to 20. mája 2017, čím mu bolo znemožnené splniť výzvu súdu

dobrovoľne v stanovenej lehote do 28. apríla 2017, pričom automaticky bol sankcionovaný

poriadkovou pokutou.

5. Podľa sťažovateľa neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je ústavná

požiadavka preskúmania rozhodnutia súdu nižšieho stupňa súdom vyššieho stupňa, a preto

v posudzovanej veci nie je zaručené jeho ústavné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivý proces v podobe možnosti sa brániť proti uzneseniu súdu prvej inštancie

opravným prostriedkom. Podľa novej právnej úpravy uvedenej v Civilnom sporovom

poriadku (ďalej len „CSP“) v ustanovení § 387 nie je uznesenie o uložení poriadkovej

pokuty uvedené vo výpočte rozhodnutí, proti ktorým je odvolanie prípustné, a preto sa

sťažovateľ domnieva, že uvedená úprava je protiústavná a porušuje jeho označené práva.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov

zo dňa 26.04.2017 sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 26.04.2017 sp. zn. zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť náhradu trov konania

v sume 312,34 € na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Paulíny Naništovej... do

15 dni od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

10. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

11. Zároveň je v súvislosti s namietaným rozhodnutím okresného súdu potrebné

pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr.

), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto

súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy . Ingerencia ústavného súdu do výkonu

právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

12. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že uloženie poriadkovej pokuty bez

akejkoľvek možnosti prieskumu súdom vyššej inštancie môže viesť k svojvôli

a arbitrárnemu prístupu súdu prvej inštancie.

13. K tejto námietke ústavný súd v prvom rade uvádza, že taký postup je výsledkom

rozumnej úvahy zákonodarcu, ktorá vychádza z toho, že nejde o svojvoľný postup

zákonodarcu, a súčasne je jeho zákonná úprava primeraná významu vylučovaného

rozhodnutia, ktoré nevyžaduje preskúmanie v inštančnom postupe. Zákonná úprava takého

charakteru musí mať výnimočný, priamo v zákone odôvodnený alebo zo zákona

vyvoditeľný účel alebo ospravedlnenie. Ak zákonodarca na jednej strane disponuje voľnou

úvahou o tom, že by bolo neprimerané zaťažovať odvolacie súdy preskúmaním takých

rozhodnutí, jeho postup na druhej strane nesmie prekročiť uvedený limit ‒rozumný

predpoklad, že vylučované rozhodnutie neohrozí alebo nemôže ohroziť dodržiavanie

základných práv a slobôd.

14. Na prvý pohľad sa rozhodnutie o poriadkovej pokute vzhľadom na majetkové

zameranie a absenciu prieskumu javí ako spôsobilé zasiahnuť do základných práv subjektu,

proti ktorému je namierené. Za načrtnutých okolností je preto nevyhnutné vychádzať

z podstaty (charakteru) rozhodnutia o poriadkovej pokute a výšky jej možného uloženia.

15. Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou

sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek

tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom pre

vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu

postupu konania, t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde k predĺženiu súdneho konania.

Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh

konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo

nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje,

alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali či dokonca marili.

Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou procesným

rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového

konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci

samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ

ide o výšku poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej

povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou.

Miera voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou

hranicou 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej výške.

16. Zákonodarca vylúčil tieto procesné rozhodnutia z preskúmavania nadriadeným

súdom a v dôvodovej správe k dotknutému ustanoveniu ( , pozn.) uviedol, že „kto

raz poruší povinnosť, mal by byť sankcionovaný“. Tento prístup možno označiť za plne

zlučiteľný s princípmi materiálneho štátu, v ktorých je implikovaná aj požiadavka

spravodlivosti. Aj s prihliadnutím na to je potrebné zaoberať sa uvedeným rozborom

charakteru a výšky poriadkového opatrenia v kontexte účelu dvojinštančnosti konania.

Dvojinštančnosť konania je podľa judikatúry ústavného súdu ústavnoprocesný princíp,

ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou

pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov (). Dvojinštančnosť tak, ako ju

vyložil ústavný súd v roku 2006, však už nemala s ohľadom na plynutie času a vývoj

judikatúry prinajmenšom od roku 2005 oporu v procesnej úprave. Vychádzajúc aj

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven a De

Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti

Holandsku z 29. 5. 1986) dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho

konania (sporového či mimosporového). V dvojinštančnosti treba vidieť najmä prejav úsilia

minimalizovať možné pochybenia v rozhodnutiach súdov prvej inštancie, ktoré je súčasne

opodstatnené aj za cenu predĺženia konania (o dobu odvolacieho konania), ako aj za cenu

jeho predraženia (o trovy odvolacieho konania).

17. Ak zvážime charakter procesného rozhodnutia (netýkajúceho sa bezprostredne

merita veci či iného subjektu než toho sankcionovaného), účel poriadkovej pokuty, jej

výšku a najmä to, že k jej uloženiu prispel sám sankcionovaný subjekt, nemožno uvažovať

o účelnosti predlžovania a predražovania „konania“ (i neprimeraného zaťažovania

všeobecných súdov rozhodovaním o poriadkových opatreniach) iba preto, aby sa

formalisticky učinilo dvojinštančnosti zadosť. Striktné trvanie na formálnych stránkach

práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy

(). Zmyslom využitia poriadkového opatrenia je zabezpečenie plynulosti

postupu súdu v prebiehajúcom (existujúcom) súdnom konaní, nie jeho rozmnožovanie

o ďalšie „konania“, ktoré navyše nemajú pre prerokovávanú vec žiaden význam. Taký stav

by bol v rozpore s požiadavkou zdravého rozumu, ktorá nemôže byť irelevantná pre

organizáciu a fungovanie materiálneho právneho štátu.

18. Za týchto okolností možno pripustiť, že súčasná právna úprava vylučujúca

prieskum rozhodnutí sankčného charakteru v inštančnom postupe je primeraná významu

vylučovaného rozhodnutia. Civilné sporové konanie nemusí byť nevyhnutne dvojinštančné;

požiadavkám spravodlivého procesu vyhovuje aj konanie vykonané pred súdom iba

v jedinej inštancii (napr. ). Ústavný súd k tomuto uvádza, že z ústavnoprávneho

hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých

táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne

bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať

správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým

rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen

nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2

ods. 2 ), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer

vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok

porušenie garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie

primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp.

neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol.

Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec do

ústavnoprávnej roviny.

20. Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorá by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich

porušení, a preto ústavný súd sťažnosť podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017