Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 275/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť a

, , zastúpených advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť a , (ďalej

len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom zo dňa

28.11.2019 rozhodol o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn.14C/1009/1997, ktoré

2

rozhodnutie zmenil a žalobu o vypratanie nehnuteľnosti parc. č 2374/2 o výmere 57 m,

zapísanú na

, zamietol. Žalobcom a žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy štátu

v rozsahu 50 % v lehote troch dní. V ostatnej časti dovolanie žalovanej odmietol.

1. Okresný súd Košice I (v ďalšom súd prvej inštancie - všeobecný súd, nižší súd)

piatym rozsudkom z 10. mája 2018 č. konania 14C/1009/1990 uložil žalovanej povinnosť

2

vypratať nehnuteľnosť a to parcelu č 2374/2 o výmere 57 mzáhrada, zapísanú

na , do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Vzájomnú žalobu žalovanej, ktorá sa domáhala určenia, že

je výlučnou vlastníckou uvedenej parcely zamietol a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

náhradu trov konania žalobcom v rozsahu 100 % a náhradu trov štátu vo výške, o ktorej

malo byť rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Skonštatoval, že vzájomnej žalobe žalovanej o určenie, že je výlučnou vlastníčkou

predmetného pozemku nebolo možné vyhovieť, hoci sa z vykonaného dokazovania javilo, že

túto nehnuteľnosť žalovaná a jej manžel pôvodne žalovaný v prvom rade, t. č. nebohý

nadobudli vydržaním do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale

preto, že po smrti pôvodne žalovaného v 1. rade k vzájomnej žalobe nepristúpili jeho

potomkovia, na ktorých spolu so žalovanou prešlo vlastnícke právo k spoluvlastníckemu

podielu poručiteľa v 1/3, nemôže byť daný naliehavý právny záujem žalovanej na určení jej

výlučného vlastníckeho práva, pretože takéto určenie nezodpovedá skutočnosti a tak nevedie

k odstráneniu spornosti práva, keďže sporný pozemok nebol predmetom dedičského konania

po pôvodne žalovanom, nevzťahuje sa naň dohoda dedičov, že nehnuteľnosti, ktoré boli

predmetom dedičského konania nadobudla žalovaná v celosti bez povinnosti vyplatiť

ustupujúcich dedičov - potomkov.

3. O spornom pozemku ako o novoobjavenom majetku bolo potrebné vykonať

dedičské konanie, ale až potom, keď okresný súd najskôr určí, že predmetný pozemok patrí

do dedičstva po poručiteľovi a následne sa vykoná vyporiadanie tejto parcely patriacej do

dedičstva.

4. Podanej vzájomnej žalobe nebolo možné vyhovieť aj preto, že určenie vlastníckeho

práva po nebohom manželovi žalovanej je len posúdením predbežnej otázky vo vzťahu

k určovacej žalobe, že predmetný pozemok patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorej

súčasná súdna prax dáva prednosť. V takomto konaní by však museli vystupovať všetci

dedičia po poručiteľovi, vrátane jeho potomkov. Ide o prípad nerozlučného spoločenstva

vzhľadom na to, že súd vzájomnú žalobu žalovanej, ktorá sa domáhala určenia, že je

výlučnou vlastníčkou predmetného pozemku pre uvedený procesný nedostatok zamietol.

Podľa zápisov v katastri nehnuteľností žalobcovia boli bezpodielovými spoluvlastníkmi

svojho pozemku, súdu preto neostávalo rozhodnúť inak, ako žalovanej uložiť povinnosť túto

nehnuteľnosť vypratať a žalobcom odovzdať.

5. Krajský súd v Košiciach (v ďalšom odvolací súd) na odvolanie žalovanej

rozsudkom z 12.12. 2018 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil a žalobcom priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu.

6. Odvolací súd uviedol, že žalovaná v odvolacích námietkach neuviedla žiadnu

relevantnú skutočnosť, ktorá by zakladala existenciu ňou tvrdených odvolacích dôvodov.

Zároveň odvolací súd dodal, že určenie vlastníckeho práva po nebohom manželovi

žalovanej je len posúdením predbežnej otázky vo vzťahu k určovacej žalobe, že nehnuteľnosť

patrí do dedičstva po nebohom. Uviedol že, súdna prax sa zjednotila na tom, že zákonný

postup pri prejednaní dedičstva nie je možné obchádzať určovacím výrokom podľa

paragrafu 137 písm. c) .

7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého

prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia , podľa ktorého jej

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných

práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V podanom dovolaní

zopakovala skutkové tvrdenia týkajúce sa uchopenia držby predmetného pozemku parcely

č. 2374/2 od roku 1962 a jeho aktuálne užívanie, ktoré podľa jej názoru súdy nesprávne

právne vyhodnotili, keď vzájomnú žalobu zamietali a žalobe žalobcov vyhoveli. Mala za to,

že aj keď bola jej vzájomná žaloba zamietnutá, spoločný pozemok spolu s nebohým

manželom nesporne vydržala ešte pred jeho smrťou a ešte pred podaním žaloby a preto

nebolo možné vyhovieť žalobe žalobcov a zaviazať ju na náhradu trov konania, preto že

žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Ohľadne popretia podmienok vydržania spornej

parcely žalovanou navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, respektíve tento rozsudok zmenil a vzájomnej žalobe vyhovel.“

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «8. Najvyšší súd Slovenskej republiky...

dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je opodstatnené.

17. Dovolací súd po posúdení obsahu dovolania žalovanej dospel k záveru, že keď sa

v súdenej veci nižšie súdy v podstate zhodli na tom, že k určitému dátumu, ešte pred začatím

tohto konania žalovaná aj s nebohým manželom mohli vydržať vlastnícke právo

k predmetnej parc. č 2374/2 v tom rozsahu, ako táto bola ohraničená vystavaným plotom

ešte spred roka 1962, teda postaveným právnym predchodcom, či naposledy rekonštruovaný

samostatnými žalobcami, ktorí namiesto pôvodného už zdevastovaného plotu, postavili

v roku 1980 na hranici trvalý plot nový bez toho, že by si nárokovali na túto spornú parcelu,

ktorú implicitne považovali za súčasť majetku žalovanej s jej nebohým manželom, lebo

nejavili o ňu do vzniku vzájomných sporov záujem. Stalo sa tak v roku 1996, keď po

geodetickom spracovaní skutočného stavu hraníc a pri číslovaní inkriminovaných parciel

vyšlo najavo, že predmetná parcela by mala patriť žalobcom, ktorí na základe uvedenej

informácie pokojný stav narušili 27. decembra 1997, kedy začal tento súdny spor o ochranu

2

vlastníckeho práva k parcele č. 2374/2 - záhrady o výmere 57 mhoci dovtedy od uzavretia

kúpnej zmluvy z 11. apríla 1973 rešpektovali skutočný užívací stav v prírode vymedzený

oplotením spoločného pozemku v prospech žalovanej.

20. Dovolací súd uviedol, že žalovaná so svojím manželom namietali formou obrany

od samého začiatku tohto sporu a od 2. októbra 2001 aj formou vzájomnej žaloby, že my

žalobcovia sme len formálni vlastníci predmetnej nehnuteľnosti novovytvorenej parcely od

roku 1996 a že údaj v katastri nehnuteľností podľa § 70 katastrálneho zákona svedčiaci pre

vlastnícke právo žalobcov nie je hodnoverný, lebo túto parcelu dobromyseľne a nerušene

v ohraničenom stave užívali od roku 1962 až doteraz, teda nadobudli vlastnícke právo

k nehnuteľnosti vydržaním. V ďalšom dovolací súd sa utvrdil v tom, že spornú parcelu mohli

pôvodní žalovaní nadobudnúť ako dobromyseľní držitelia.

29. Dovolací súd svoje rozhodnutie o zmene dovolaním napadnutého rozsudku založil

na skutkovom stave, pri ktorom sa dostal výlučne pod vplyv argumentácie žalovanej, resp.

ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nestal sa totiž dôkazom tvoriacim skutkový

stav, na základe ktorého súd o žalobe, resp. vzájomnej žalobe takto meritórne rozhodol, voči

ktorému sme ako žalobcovia mohli podať odvolanie. Taký zvrat v rozhodovaní o uplatnenej

žalobe je výlučne pre nás žalobcov znevýhodňujúce rozhodnutie dovolacieho súdu, bez

možnosti použiť riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu, nakoľko z vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie nevzišiel súladný dôkazný a skutkový stav s úvahami

dovolacieho súdu, na základe ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom

súdu prvej inštancie zmenil a našu žalobu zamietol. V konaní pred všeobecným súdom

nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu o žalobe, v ktorom boli vykonané dôkazy a ich

hodnotenie súdom prvej inštancie, ktorá dôkazná situácia sa podieľala na súdom ustálenom

skutkovom stave vo veci žaloby, na ktorý skutkový stav súd aplikoval právny predpis. Takýto

stav hodnotenia dôkazov, skutkového stavu, z akého nesprávne vychádzal dovolací súd,

v konaní pred nižšími súdmi nevznikol a v dôsledku toho sme sa v rámci využitia riadneho

opravného prostriedku takémuto rozhodnutiu súdu ani nemohli brániť. Takto rozhodne

namietame, aby v rámci dokazovania a hodnotenia dôkazov vznikol skutkový stav, ktorý bez

ďalšieho bol spôsobilý zmeny rozhodnutia a zamietnutia žaloby v zmysle dovolacích

dôvodov žalovanej, ako to vyhodnotil dovolací súd, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol: „aj bez opakovaného výkonu dokazovania je v rámci prieskumu oprávnený urobiť

záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností

zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné aj pre otázku vydržania vlastníckeho

práva žalovanej“. Taký procesný stav v dôsledku posledného rozhodnutia súdu prvej

inštancie v konaní nevznikol a tak nevznikla ani možnosť takému rozhodnutiu sa brániť

riadnym opravným prostriedkom. Dovolací súd použil argumentáciu o dôkaznom stave,

ktorý ale túto sám v zmysle svojich výhrad neodôvodnil. Takto voči odôvodneniu posledného

rozhodnutia, v ktorom súd predpoklad možnosti vydržania vyslovil, ako žalobcovia sme

odvolanie nemohli podať pre neprípustnosť. Dôkazná situácia, žalovanou uvedené dôvody

dovolania v zmysle jeho písomného vyhotovenia zo dňa 10.5.2019, odôvodnenie

rozhodnutia dovolacím súdom pri zdôraznení, že jeho rozhodnutím došlo k zmene

rozhodnutí nižších súdov, bez hodnotenia nami namietanej dôkaznej situácie, na ktoré

dovolací súd neprihliadol, aj keď tak mal učiniť, minimálne z dôvodu, že je to v súlade

s jeho výhradami voči rozhodnutiam nižších súdov, keď si nevšímali relevantné výhrady

sporových strán. Ide o nedostatočné odôvodnenie pozmeňujúceho rozhodnutia dovolacieho

súdu, v rozpore s vlastnými požiadavkami voči rozhodnutiam (ich odôvodneniam) nižších

súdov, ktorými sa dovolací súd vo vzťahu k vlastnému rozhodnutiu neriadil.».

4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „z dôvodu, že v súdnom konaní

pred všeobecnými súdmi sme boli v postavení žalobcov a žalovaných z dôvodu vzájomnej

žaloby žalovanej, mala byť poskytnutá ochrana v medziach zákona aj nášmu porušenému

právu. Rozhodnutím dovolacieho súdu sa právu nás sťažovateľov takejto ochrany nedostalo.

Dožadujeme sa výlučne hodnotenia našej relevantnej obrany a právnej argumentácie

v konaní pred všeobecnými súdmi s tým, že naša obrana v nijakom rozsahu nebola pojatá do

odôvodnenia dovolacieho súdu.“.

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal dostatočne s ich argumentáciou uvedenou

vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej a zaoberal sa len argumentáciou žalovanej.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. novembra 2019, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) v čl. I až a až a až

a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnuté rozhodnutie je

arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Podľa sťažovateľov najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval na všetky

ich podstatné námietky uvedené vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej a zaoberal sa len

argumentáciou žalovanej.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2019 rozhodol

tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2018 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -648 z 10. mája 2018 zmenil tak, že žalobu

2

o vypratanie parcely č. 2374/2 s výmerou 57 mzapísanej na

zamietol.

18. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2019 ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom rozhodol o námietkach sťažovateľov uvedených vo vyjadrení

k dovolaniu žalovanej.

19. V relevantných častiach rozsudku sp. zn. z 28. novembra 2019

najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«13. Dovolací súd pri posúdení obsahu dovolania žalovanej (čl. 11 ods. 1 a § 124

ods. 1 ) dospel k záveru, že keď sa v súdenej veci nižšie súdy v podstate zhodli na tom,

že k určitému dátumu ešte pred začatím tohto konania žalovaná a jej nebohý manžel mohli

vydržať vlastnícke právo k predmetnej parcele č. 2374/2 v tom rozsahu, ako táto bola

ohraničená vystavaným plotom ešte spred roka 1962, teda postaveným ich právnym

predchodcom, či naposledy rekonštruovaným samotnými žalobcami, ktorí namiesto

pôvodného už zdevastovaného plotu postavili v roku 1980 na domnelej hranici trvalý plot

nový bez toho, že by si nárokovali na túto spornú parcelu, ktorú implicitne považovali za

súčasť majetku žalovanej s jej nebohým manželom, lebo nejavili o ňu, do vzniku vzájomných

sporov, záujem. Stalo sa tak až v roku 1996, keď po geodetickom spracovaní skutočného

stavu hraníc a prečíslovaní inkriminovaných parciel vyšlo najavo, že predmetná parcela by

mala patriť žalobcom, ktorí na základe uvedenej informácie pokojný stav narušili dňa

27. decembra 1997, kedy začali tento súdny spor o ochranu vlastníckeho práva k parcele

č. 2374/2 – záhrady o výmere 57 m2, hoci dovtedy (od uzavretia kúpnej zmluvy

z 11. apríla 1973) rešpektovali skutočný užívací stav v prírode, vymedzený oplotením

sporného pozemku v prospech žalovanej.

14. Vlastnícka žaloba na vydanie veci (rei vindicatio) smeruje proti tomu, kto

vlastníkovi vec neoprávnene zadržuje. Na jej úspech teda treba preukázať, že žalobca je

vlastníkom (prípadne oprávneným držiteľom) veci a že žalovaný vec zadržuje. Obrana

žalovaného bude spočívať v popieraní týchto podmienok pre vyhovenie žalobe, prípadne

v tvrdení, že zadržiavanie veci je oprávnené, lebo mu svedčí právny titul držby (domnelý,

pretože sa nesprávne domnieval, že vec nadobudol riadnym titulom). V právnej teórii i praxi

sa v tejto súvislosti hovorí o námietkach proti vlastníckym žalobám.

15. Námietkami proti žalobe na vydanie veci (nehnuteľnosti) sa zaoberala aj

publikovaná a ustálená judikatúra najvyšších súdnych autorít, napr. pod č. 65/1972 Zbierky

rozhodnutí a stanovísk, ktorá v tejto súvislosti uvádza: „Základnou podmienkou úspechu

všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Bez

preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa

ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha, pričom dôkaz vlastníctva výpisom z katastra

nehnuteľností nemožno vždy považovať za úplne hodnoverný a spoľahlivý (porov. § 70

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam v platnom znení).“ Preto sa ochrany vlastníckeho práva môže domáhať

aj ten, kto tvrdí, že je vlastníkom, hoci právny stav v katastri nehnuteľností svedčí niekomu

inému.

16. Žalovaná so svojim nebohým manželom namietali formou obrany od samého

začiatku tohto sporu, a od 2. októbra 2001 aj formou vzájomnej žaloby, že (i) žalobcovia sú

len formálni vlastníci predmetnej novovytvorenej parcely od roku 1996, a že (ii) údaj

v katastri nehnuteľností podľa § 70 katastrálneho zákona svedčiaci pre vlastnícke právo

žalobcov, nie je hodnoverný, lebo túto parcelu dobromyseľne a nerušene v ohraničenom

stave užívali od roku 1962 až doteraz, teda nadobudli vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti vydržaním. Mohlo sa tak stať aj v danej situácii, keď žalovaná s nebohým

manželom nadobudli vlastnícke právo k parcele č. 2374/1, predtým č. 2265/39 na základe

kúpnej zmluvy z 28. decembra 1962 a súčasne sa uchopili aj držby časti alebo celého

susedného pozemku parcely č. 2374/2. Právnym titulom držby tejto (spornej) parcely je

v takom prípade nadobúdací titul len k skutočne vlastnenému pozemku (parcele č. 2374/1) -

kúpna zmluva z 28. decembra 1962; aj keď išlo len o putatívny titul z hľadiska oprávnenej

držby, je postačujúci, lebo význam zohrávalo spoločné oplotenie, ktoré uznávali aj

žalobcovia a ktorí ho v inkriminovanej časti aj rekonštruovali v roku 1980 na pôvodnom

mieste.

17. Dobromyseľnosť je totiž presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si

napríklad prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje (porov. § 129 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo o sebe

nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti

vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,

teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že

mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú

spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace

o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby

preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len

okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou

vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani

preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine

). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto

domnienku vyvrátil (porov. , bod 17).

18. Pre vydržanie pozemku je rozhodujúci reálny stav v prírode, v akom držiteľ po

zákonom predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so

zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu tento pozemok (parcela) v príslušných

hraniciach, určených v prírode hraničiacim plotom, vlastnícky patrí. Pri hodnotení významu

držby podľa minulej právnej úpravy nemožno prehliadnuť, že držba na základe zákona

č. bola všeobecne prípustná; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola

len obmedzene. Nová právna úprava () držbu uskutočňovanú

do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej

vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti mohli nastať najskôr

1. januára 1992. Z toho možno vyvodiť, že celá 10-ročná lehota nemusí uplynúť až po jeho

účinnosti, t. j. po 1. januári 1992.

19. Pre započítanie vydržacej doby treba zohľadniť aj ustanovenie § 865 ods. 3

- ide o možnosť započítania vydržacej doby uplynutej pred

1. aprílom 1983 - podľa ktorého bolo možno túto dobu započítať celú (t. j. vlastnú, aj

predchodcom), ovšem vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po

1. apríli 1983, teda 31. marca 1984. Ustanovenie uvádza, že

pokiaľ nie je ďalej stanovené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne

vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky

z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa ustanovenia a sa vlastníkom pozemku

v dôsledku vydržania stane osoba, ktorá kedykoľvek po 1. januári 1992 splní podmienky

stanovené citovaným ustanovením. Zo zákona teda nemožno vyvodiť, že nie je možné

prihliadať k dobe, po ktorú mal oprávnený držiteľ, resp. aj jeho predchodca, pozemok

v držbe pred 1. januárom 1992 (porov. ).

20. Nižšie súdy vzájomnú žalobu žalovanej ohľadne ochrany vlastníckeho práva

k parcele č. 2374/2 správne zamietli z procesných dôvodov pre jej neprejednateľnosť, lebo

trpela neodstrániteľnými vadami, hoci materiálne (spolu)vlastnícke právo jej už nesporne

svedčilo; možno konštatovať, že v tomto rozsahu išlo o neprofesionálny výkon (či zlyhanie)

advokáta v otázke znalostí príslušných procesných predpisov, vzťahujúcich sa na vlastnícke

žaloby, hoci mu súdy dávali dostatok indícií, ako formulovať návrh. To však neznamenalo,

že žalovaná strana v dôsledku tohto chybného procesného postupu „stratila“ vlastnícke

právo k spornej parcele, ktoré nadobudla s jej nebohým manželom priamo zo zákona

originárnym spôsobom už k 1. januáru 1992, teda bez potreby akéhokoľvek konštitutívneho

či deklaratórneho aktu, a že súd potom mohol aj napriek uvedenému žalobe žalobcov

o vypratanie parcely vyhovieť.

21. Možno teda uzavrieť, že aj keď odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov, ale

i dovolanie žalovanej, nepatria medzi najzrozumiteľnejšie procesné úkony, ale aj napriek

tomu bolo možné z nich vyvodiť konečný záver, že list vlastníctva na parcelu č. 2374/2

nevystihoval ani po roku 1996 skutočné vlastnícke vzťahy (a v rozpore so zásadou ..quieta

non movere“, „čo je v pokoji, nech sa nehýbe“, zasiahol do dovtedy všetkými stranami

akceptovaných a nerušených vlastníckych vzťahov), pretože právny poriadok na Slovensku

stále pripúšťa nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti aj mimo katastra nehnuteľností

(porov. ), najmä keď došlo k takej zmene, ktorá nebola

katastrálne vykonaná tak, ako na to už bolo vyššie poukázané; údaje katastra nehnuteľností

sú totiž hodnoverné iba dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 katastrálneho zákona).

Ide o zákonné popretie materiálnej publicity, keď zákon napevno stanoví prednosť

existujúcej právnej skutočnosti pred formálnym zápisom v katastri nehnuteľností.

22. Podľa dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je

dovolanie dôvodné a mal za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací

súd nerozhodol správne a ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci

rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie zabúdať, že pri riešení svojich inštančných

kompetencii navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu s nižšími súdmi ako jeden celok.

Vyšší súd je tu preto, aby meritórne napravoval pochybenia nižšieho súdu, a nie aby

vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám či nižším súdom iba preto, že nepostupovali

v zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti

súdneho konania, ktorá je v zmysle a dohovoru ústavným

princípom. Časový horizont toho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie

vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento

časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry spravodlivosti ako v očiach strán

sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje

kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom

priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou

podmienkou pre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým

podľa by Slovenská republika mala byť.

23. Z uvedených dôvodov dovolací súd vecne vstúpil do 22 rokov trvajúceho sporu,

v podstate jednoduchého právneho stavu veci, a meritórne rozhodol o jeho podstate, čím

ukončil dlhoročné porušovanie základných práv strán sporu nižšími súdmi, týkajúcich sa

rýchlosti a hospodárnosti konania, legitímneho očakávania a ochrany vlastníckeho práva.

Aj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť

záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností

zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné i pre otázku vydržania vlastníckeho

práva žalovanou. Tento rozsudok najvyššieho súdu nemožno voči žalobcom považovať za

prekvapivý, lebo jeho právne posúdenie je len potvrdením faktického stavu od roku 1962,

resp. 1973, ktorý obidve strany sporu akceptovali až do roku 1997.»

20. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

21. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá a ani

nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument sťažovateľa, ale iba na tie, ktoré majú

podstatný význam pre rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

22. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

23. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, )

24. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

25. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok

bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

26. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

27. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

IV.

Záver

28. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (časť III tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn.

z 28. novembra 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľov uvedenou vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej. Právny názor

vyslovený najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. z 28. novembra 2019 má aj

podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného hľadiska

akceptovateľný.

29. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom

prípade sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

30. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto rozsudkom

sp. zn. z 28. novembra 2019 rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 12. decembra 2018 v spojení s rozsudkom okresného súdu

č. k. -648 z 10. mája 2018 zmenil tak, že žalobu o vypratanie parcely

2

č. 2374/2 s výmerou 57 mzapísanej na

zamietol. Vzhľadom na uvedené napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. novembra 2019 nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený či arbitrárny, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný

súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahoval, pretože

jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne

zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

31. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 28. novembra 2019, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu