Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 428/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B,

Martin, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, ktorou namieta

porušenie základných práv zaručených a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 31. mája 2018 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. októbra 2019 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie základného práva

zaručeného a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci, proti ktorým

ústavná sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava

10625/23B, Martin, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, ktorou

namieta porušenie základných práv zaručených a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru

postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka

bola stranou v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení

žalovanej, proti ktorej sa a (spolu ďalej len „žalobcovia“)

domáhali určenia čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. Predmetom napadnutého konania

bolo zároveň rozhodovanie vo veci vzájomnej žaloby podanej sťažovateľkou o zaplatenie

sumy 9 342,58 € s príslušenstvom.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. októbra 2017 (ďalej len

„rozsudok z 2. októbra 2017“) vo výroku I určil, že zmluva o zriadení záložného práva

č. 20505 z 18. marca 2008 uzavretá medzi stranami sporu, predmetom ktorej je záloh –

nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území obce bližšie

špecifikovaná v samotnom rozsudku z 2. októbra 2017 v časti čl. V bodu 1, kde sa uvádza,

že „výkon záložného práva môže záložný veriteľ začať z dôvodu podľa ust. §-u 151j ods. 1

, teda ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne

a včas splnená alebo tiež ak si dlžník nebude plniť povinnosti zo zmluvy o úvere

a všeobecných obchodných podmienok záložného veriteľa. Zmluvné strany sa dohodli, že

výkon záložného práva môže záložný veriteľ realizovať najmä nasledovnými spôsobmi: a)

predať záloh na dobrovoľnej dražbe podľa o dobrovoľných dražbách

v platnom znení; b) predať záloh priamo ktorejkoľvek tretej osobe za minimálnu predajnú

cenu vo výške hodnoty zálohu v zmysle čl. II tejto zmluvy (tzv. predajom z ruky)“, je

neplatná. Výrokom II rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017 bola vzájomná žaloba

sťažovateľky zamietnutá.

4. Okresný súd čiastočnú neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva č. 20505

z 18. marca 2008 odôvodnil jej rozporom s dobrými mravmi. V konkrétnostiach zdôraznil,

že „žalobcovia za reálne poskytnuté prostriedky vo výške cca 180.000 Sk... mali zaplatiť pri

riadnom splácaní počas 16 rokov sumu prevyšujúcu 490.000 Sk (cca 16.200 €), t. j. viac ako

dvojnásobok. Navyše, na zabezpečenie tejto pozdĺžnosti žalobcovia založili svoj 3 a ½

izbový byt... ktorého hodnota je v súčasnosti nepochybne značne vyššie ako zmluvne

uvedených 9.958,17 €...“ (citované z bodu 43 rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017).

5. V časti vzájomnej žaloby okresný súd rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie sťažovateľky, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzájomnou

žalobou uplatňované finančné prostriedky neposkytla žalobcom sťažovateľka, ale iná

právnická osoba (bod 45 rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017).

6. Proti výrokom I a II rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.

7. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

8. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nesprávne.

V tomto kontexte namieta záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania podaného

z dôvodov podľa a (ďalej len „“)

pre neprípustnosť, ktorý je založený na premise, podľa ktorej sťažovateľka nevyužila svoje

právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania, ale najmä tvrdiť, ktoré

konkrétne právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne. Sťažovateľka v tejto súvislosti

tvrdí, že okrem základného odvolania podaného 2. novembra 2017 založeného na č. l. 183

(o ktorom sa zmieňuje najvyšší súd) podala v rovnaký deň zároveň „odvolanie vo forme

jeho úplného znenia (len prostredníctvom podateľne na podatelnaOSPO@justice.sk, číslo

podania 171103001117380, keďže portál ežaloby bol opätovne nefunkčný), v rozsahu 40

strán A4, ktoré sa však, ako zistil sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca nahliadnutím do

spisu vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. (nahliadnutím v čase

po doručení rozhodnutia NS SR), v spise vôbec nenachádza, napriek tomu, že prijatie

i overenie uvedeného podania prebehlo bez problémov, o čom bol podávateľ informovaný

štandardnými emailovými potvrdeniami.“.

9. Následne sťažovateľka cituje podstatné časti z odvolania podaného vo forme

úplného znenia, ktoré sú zamerané na hmotnoprávne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

Sťažovateľka z takéhoto stavu vyvodzuje nesprávnosť tvrdenia dovolacieho súdu

o „nevyužití opravného prostriedku a nenamietaní v dovolaní namietaných skutočností

(vád)“.

10. Podľa sťažovateľky došlo k pochybeniu primárne postupom okresného súdu

vykonávajúceho procesné úkony súvisiace s podaným odvolaním. Uvedené pochybenie

súdu prvej inštancie podľa sťažovateľky zapríčinilo stav, že sa «odvolací súd žiadnou

z odvolacích námietok v uvedenom „druhom“ podaní odvolateľa z 2.11.2017 vôbec

nezaoberal (hoci na to podľa názoru sťažovateľa neboli dané zákonom stanovené dôvody)

a že sa rovnako dovolací súd meritórne nezaoberal dovolacími námietkami dovolateľa...».

11. Pokiaľ dôvody uvedené v úplnom odôvodnení odvolania nebral odvolací súd

vôbec do úvahy, keďže uvedený opravný prostriedok sa v spise vôbec nenachádza, podľa

sťažovateľky tu neexistuje vo vzťahu k uvedenému absolútne žiadne odôvodnenie, čo je

relevantný dovolací dôvod „a postup dovolacieho súdu bol i vo vzťahu k uvedenému

v rozpore so zákonom (a neexistenciu riadneho odôvodnenia odvolacieho súdu sťažovateľ

napádal v podanom dovolaní...).“.

12. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na všeobecne akceptovateľnú požiadavku

riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a v tejto súvislosti akcentuje aj povinnosť

všeobecného súdu odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dôkladne odôvodniť. Podľa

sťažovateľky boli uvedené postuláty zo strany súdu prvej inštancie porušené. K uvedenému

sťažovateľka uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie k zásadnej námietke

nedostatku naliehavého právneho záujmu „nie je odôvodnením, ale konštatovaním, navyše

konštatovaním nijako neindividualizovaným. Uvedené odôvodnenie je v celom rozsahu

arbitrárne, v priamom rozpore práve s ustálenou súdnou praxou, na údajné závery ktorej sa

súd prvej inštancie odvoláva (avšak neuvádza žiadne rozhodnutie), je to presne naopak,

v konkrétnom prípade je konštantná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky úplne opačná.“.

13. V konaním pred súdom prvej inštancie tak podľa sťažovateľky došlo k trom

zásadným vadám, a to k vade nesprávneho právneho posúdenia, vade neexistujúceho

relevantného odôvodnenia vo vzťahu k podstate veci a povinnosti vysporiadať sa

so zásadnými námietkami strany, ako aj k vade neexistujúceho relevantného odôvodnenia

vo vzťahu k povinnosti vysporiadať sa s odklonom od ustálenej judikatúry.

14. Sťažovateľka z uvedených dôvodov namieta arbitrárnosť záveru súdu prvej

inštancie o tom, že žalobcovia majú na určení neplatnosti právnych úkonov naliehavý

právny záujem. Podľa sťažovateľky je oprávnenie vykonať záložné právo odvodené

od existencie záložného práva, nie od zmluvy, obligačné účinky ktorej vznikom vecného

práva zanikli.

15. Namieta ďalej aj tvrdenia okresného súdu o existencii neprijateľných podmienok,

a to bez konkretizácie a identifikácie, v čom tieto neprijateľné podmienky spočívajú.

16. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť,

že úplné znenie odvolania bolo okresnému súdu opakovane doručované 12. novembra 2017

z dôvodu, že portál ežaloby bol 2. novembra 2017, teda v čase odosielania úplného

odvolania, nefunkčný. Vychádzajúc zo samotného odôvodnenia najvyššieho súdu (body 43

a 43.2 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), sa sťažovateľka dozvedela, že opakovane

doručované odvolanie je duplikátom odvolania z 2. novembra 2017, pričom je obsiahnuté

v spise. V predmetnom podaní je podľa sťažovateľky obsiahnutá aj informácia o tom, že ide

o „Zaslanie odvolania, resp. jeho doplnenia, ktoré bolo odoslané dňa 2.11.2017

elektronickou cestou... na adresu elektronickej podateľne... i prostredníctvom portálu

ežaloby“, pričom podľa sťažovateľky uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že odvolací

súd predmetný úkon ignoroval, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je o ňom ani

zmienka. Ďalej argumentuje, že túto informáciu musel mať aj najvyšší súd.

17. Za arbitrárny považuje sťažovateľka aj záver najvyššieho súdu o údajnom

nedoplnení elektronického podania odvolania originálom, a to s prihliadnutím na to,

že prílohou podania bolo priamo odvolanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom,

t. j. originál, ktorý vôbec nebolo potrebné doplniť. Neprihliadaním na uvedené tak zo strany

konajúcich všeobecných súdov došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Krajský súd sa

podľa sťažovateľky vôbec v napadnutom rozsudku nezmieňuje, že na určité podanie

neprihliada. Za uvedeného stavu preto sťažovateľka považuje tvrdenie o tom, že „sa

uvedeným podaním NS SR nezaoberal, keďže predmetný procesný úkon žalovaná v dovolaní

nespomenula a súdom nevytkla, že naň neprihliadali, za nie len nesprávny, ale popierajúci

princípy výkonu verejnej moci a zodpovednosť súdov za jej riadny výkon, navyše z celého

dovolania je zrejmé, že dovolateľ napáda nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami a to,

že na odvolanie odvolací súd údajne neprihliadal, sa prvýkrát dozvedel z rozhodnutia

NS SR.“.

18. Sťažovateľka považuje za arbitrárne s odkazom na judikatúru ústavného súdu

k požiadavke riadneho odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia aj napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, keďže „všeobecný súd svoj právny

záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy...

nevysporiadal sa so skutočnosťami namietanými v riadne podanom odvolaní i dovolaní a to

s ohľadom (NS SR) na dôvod, ktorý tu nie je.“.

19. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a a

listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie základného práva zaručeného čl. 47

ods. 3 a práva zaručeného dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní. Sťažovateľka zároveň požaduje zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu

a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a prípadné vrátenie veci na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.

20. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 14. februára 2020 podanie, v ktorom

zdôraznila, že pre úplnosť zasiela plnomocenstvo zaslané 5. februára 2020 aj elektronicky

v súbore vytvorenom z listinného originálu zaručenou konverziou.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

23. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

24. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

26. V súlade s a ak o ochrane základných

práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).

27. Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

28. Ústavný súd vo vzťahu k (obdobne listiny)

a dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

29. V súlade s všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku

2 rovní.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností

30. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje, že pri výkone

právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

31. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj

právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

32. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný

na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (m. m. , , , ).

33. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 3

vyjadrujúceho princíp rovnosti účastníkov konania (strán sporu) ústavný súd

poukazuje na to, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je – okrem práva

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo

na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj

na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ).

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci

konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , , ).

34. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej

uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa

tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. , , ,

). Z citovanej judikatúry ESĽP teda vyplýva zrejmá súvislosť práva

zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

35. Sťažovateľka prezentuje v ústavnej sťažnosti zásadné námietky, ktorými

spochybňuje ústavnú udržateľnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní.

V konkrétnostiach prezentuje argumentáciu obsiahnutú v bodoch 12 až 15 tohto uznesenia,

podľa ktorej je postup okresného súdu v napadnutom konaní arbitrárny.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

36. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu súdu

prvej inštancie v napadnutom konaní konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

meritórnemu prerokovaniu ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu. V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľka rozhodnutie súdu prvej inštancie

a postup predchádzajúci jeho vydaniu napadla odvolaním, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd, ktorého úlohou bolo v odvolacom konaní ochranu

ústavných práv sťažovateľke poskytnúť.

38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v časti, ktorou namieta porušenie práv zaručených a dohovorom postupom

okresného súdu v napadnutom konaní, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132

ods. 1 pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom krajského súdu predchádzajúcim jeho vydaniu

39. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania relevantnej časti ústavnej

sťažnosti sťažovateľky zistil, že je tu daný dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti

pre neprípustnosť.

40. Sťažovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, namieta porušenie práv zaručených , dohovorom

a listinou z dôvodu, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami obsiahnutými

v druhom odvolaní, a to pre pochybenie okresného súdu pri vykonávaní procesných úkonov

(k tomu pozri argumentáciu obsiahnutú v bode 10 tohto uznesenia).

41. V sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo

rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak

založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo

v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení (k tomu pozri aj

bod 9.1 uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2017

publikovaného pod R 19/2017).

42. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2017).

43. Podľa dovolací dôvod (podľa ) sa vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Najvyšší súd ako dovolací súd je pritom

viazaný dovolacím dôvodom tak, ako ho dovolateľ vymedzí.

44. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom

je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447

písm. f) , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu

zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite

vymedziť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a

ods. 1 ). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie

nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (k tomu

pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2020).

45. Kľúčový význam pri preskúmaní argumentácie sťažovateľky zohráva celková

koncepcia novej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nový prístup k zadefinovaniu

funkčnej úlohy dovolania a zvýšený stupeň procesnej zodpovednosti dovolateľa za výsledok

dovolacieho konania. Osobitne významnou je skutočnosť, že v konaní o dovolaní podanom

po 1. júli 2016 už dovolací súd nemá povinnosť (ani možnosť) ex offo skúmať, či v konaní

došlo k procesnej vade zmätočnosti. Ide o zásadnú a mimoriadne dôležitú koncepčnú

zmenu, ktorá má dopad nielen z hľadiska dovolacieho súdu (jeho prístupu k posudzovaniu

otázky existencie najzávažnejších procesných vád), ale aj z hľadiska prístupu advokáta

spisujúceho dovolanie (z čoho bude vyvodzovať procesnú vadu zmätočnosti). So zreteľom

na túto zásadnú až prelomovú zmenu nemožno až f) aplikovať

a interpretovať spôsobom, ktorým bol aplikovaný a interpretovaný § 237 ods. 1 písm. a)

až f) . Za predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá ukladala

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať na procesné vady zmätočnosti ex offo (porovnaj

druhú vetu ), nemusel dovolateľ tieto vady

namietať a bolo v podstate bez určujúceho významu, či na ne v dovolaní (ne)poukázal. Bolo

totiž na dovolacom súde, aby na vady tejto povahy sám (ex offo) prihliadol. Nová právna

úprava presunula ťažisko tvrdenia a preukazovania vady zmätočnosti na dovolateľa

zastúpeného advokátom. Limity posúdenia prípustnosti dovolania určuje dovolateľ obsahom

dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017).

46. Sťažovateľka v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu v kontexte

vady zmätočnosti [ ] namietala „procesný postup súdov oboch inštancií“

z dôvodu, že rozhodli arbitrárne a bez náležitej reakcie na jej námietky a argumentáciu.

Rozhodnutia vo veci konajúcich všeobecných súdov preto považovala za nepreskúmateľné

(bod 22 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

47. Z argumentácie obsiahnutej v bodoch 8 a 10 ústavnej sťažnosti však vyplýva,

že samotná sťažovateľka považuje za zásadné procesné pochybenie majúce za následok

nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu procesné pochybenie okresného súdu.

V dôsledku toho totiž podľa jej názoru v príslušnom spise vedenom okresným súdom úplné

podanie odvolania chýbalo, takže sa ním krajský súd ani nemohol zaoberať. Samotná

sťažovateľka teda vníma nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu ako následok

procesného pochybenia súdu prvej inštancie. Túto procesnú nesprávnosť súdu prvej

inštancie však v dovolaní, hoci tak urobiť mohla a mala, nenamietala. Limity posúdenia

prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa tak určila dovolateľka

obsahom dovolania a v tomto smere absencia odôvodnenia vady zmätočnosti procesným

pochybením súdu prvej inštancie, prihliadajúc na viazanosť dovolacími dôvodmi tak, ako

ich dovolateľ vymedzí, v súlade so zákonom najvyššiemu súdu neumožňovala sa procesným

pochybením v zmysle posúdenia, či takéto pochybenie zakladá prípustnosť a zároveň

dôvodnosť vady zmätočnosti, zaoberať. Inak povedané, pokiaľ sťažovateľka v dovolaní

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nevyvodzovala procesnú vadu zmätočnosti

z nesprávneho procesného postupu okresného súdu pri zabezpečovaní procesných úkonov

súvisiacich s odvolaním, najvyšší súd sám ex offo tento nedostatok dovolania nemohol

nahradiť a ex offo sa procesným pochybením okresného súdu zaoberať.

48. Aj z uvedeného dôvodu je argument obsiahnutý v bode 16 tohto uznesenia, podľa

ktorého najvyššiemu súdu muselo byť známe, že krajský súd úplné odvolanie odignoroval,

bez právnej relevancie.

49. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv (tu konkrétne

dovolateľa, resp. jeho právneho zástupcu), aby svoje práva hájili a starali sa o ne

(vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv s neospravedlniteľnou

ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto

svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobila v tomto konaní sťažovateľka

prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorej platí notorieta, že pozná platné

právo (m. m. ).

50. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie za podmienok stanovených

v procesnom kódexe [v konkrétnych okolnostiach veci podať dovolanie podľa § 420

písm. f) a vadu zmätočnosti odôvodňovať procesným pochybením súdu prvej

inštancie] nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý

môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú možnosť

sťažovateľka v tomto prípade mala, no túto nevyužila.

51. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že sa o pochybení dozvedela

až po doručení rozhodnutia najvyššieho súdu, a to nahliadnutím do spisu okresného súdu

vzťahujúceho sa na napadnuté konanie (bod 8 tohto uznesenia), ústavnému súdu však

nepredkladá argumenty o okolnostiach, ktoré by jej bránili uvedenú skutočnosť zistiť

po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu. Zvlášť za situácie, keď sťažovateľka sama tvrdí,

že ignorácia úplného odvolania zo strany odvolacieho súdu jej bola známa už zo samotného

napadnutého rozsudku krajského súdu, keďže v odôvodnení nie je o úplnom odvolaní ani

zmienka (bod 16 tohto uznesenia).

52. Zo všetkých uvádzaných dôvodov preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia práv zaručených , listinou a dohovorom postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu

neprípustnosti podľa v spojení s .

K namietanému porušeniu práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom najvyššieho súdu predchádzajúcim jeho vydaniu

53. Arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu sťažovateľka vidí v nesprávnom

závere o neprípustnosti dovolania podľa a pre nevyužitie

opravného prostriedku.

54. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu

(napr. , , , ). Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka

interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná

autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

práva sťažovateľa (napr. , ), samozrejme za predpokladu, že

ide o riešenie ústavne udržateľné.

55. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie, ako aj v kontexte ďalších sťažovateľkou označených práv. Na tento účel sa

ústavný súd oboznámil nielen s obsahom napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako neprípustné, ale aj s celou spisovou

dokumentáciou zachytávajúcou konanie pred všeobecnými súdmi.

56. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych

záverov všeobecných súdov (, , ) a rovnako

neposudzuje správnosť vyhodnotenia prípustnosti dovolania dovolacím súdom

(, ), pokiaľ toto nevybočuje zjavne z medzí ústavnosti.

Strane v spore v záujme rešpektovania (obdobne listiny)

a čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia napadnutého

dovolacieho konania ako celku.

57. Z relevantných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že časť

dovolania sťažovateľky podaného pre nesprávne právne posúdenie [§ 421 ods. 1 písm. a)

a c) ] bola odmietnutá z dôvodu nesplnenia podmienok odôvodniť dovolanie

prípustnými dovolacími dôvodmi. Pri odôvodňovaní predmetného záveru najvyšší súd

v napadnutom uznesení poukázal na svoju rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej je dovolací

dôvod nesprávneho právneho posúdenia pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy,

ak odvolací súd vec nesprávne právne posúdil alebo ak odvolací súd v odvolaní namietané

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nenapravil svojím procesným

postupom. Uvedený dôvod preto nie je relevantný v prípade, že neúspešná strana sporu

v odvolaní nevyužila svoje právo nielen namietať konkrétnu nesprávnosť, ale najmä tvrdiť

okolnosti nasvedčujúce opodstatnenosti odvolania. Poukázaním na princíp inštančného

a efektívneho súdneho konania o dovolaní najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení

akcentoval, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú,

rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou najvyššieho súdu sa

tak stáva posúdenie toho, či uvedené argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal

a zaujal k nim správny právny záver (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

).

58. Následne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci najvyšší súd

zdôraznil, že z dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka

v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie neuviedla konkrétne

skutočnosti, so zreteľom na ktoré nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a prečo

považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne. Jej všeobecné odvolacie argumenty

bez prepojenia na konkrétne okolnosti prejednávanej veci preto podľa názoru najvyššieho

súdu naznačujú, že sťažovateľka nevyužila svoje právo nielen namietať konkrétnu

nesprávnosť v rámci odvolacieho konania, ale najmä tvrdiť, konkrétne ktoré právne závery

súdu prvej inštancie sú nesprávne a v čom súd prvej inštancie interpretačne alebo aplikačne

pochybil.

59. Na podklade uvedených skutočností následne najvyšší súd uzavrel, že „pokiaľ

žalovaná v odvolaní nielenže nevysvetlila, v čom spočíva nesprávnosť riešenia tých

právnych otázok, ktoré v dovolacom konaní považuje za relevantné v zmysle § 421 ods. 1

písm. a/ a c/ , ale tieto otázky (ich riešenie) v odvolaní ani len nespomenula, nemôže

ňou vznesená dovolacia námietka nesprávneho posúdenia veci v týchto otázkach založiť

prípustnosť jej dovolania podľa týchto ustanovení.“.

60. Citované právne závery najvyššieho súdu spĺňajú ústavnoprávnu požiadavku

riadneho poskytnutia súdnej ochrany v zmysle listiny, , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie

dovolacieho súdu je riadne a dostatočne odôvodnené a dáva odpoveď na podstatné otázky

procesného postupu odvolacieho súdu. Ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil ani

také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnom porušení základného práva podľa čl. 47

ods. 3 napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

61. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení práva

sťažovateľky zaručeného ustanoveniami dohovoru – osobitne práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, nemohol dospieť k záveru o porušení práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

62. Prihliadajúc na relevantné časti napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou

odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa a . Najvyšší súd sa

pre nevyužitie riadneho opravného prostriedku podaním odvolania nestotožnil so záverom

sťažovateľky o tom, že jej dovolacia argumentácia je dostatočná pre zaoberanie sa

prípustnosťou dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, a preto jej

dovolanie odmietol z dôvodu, že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi

[ ].

63. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozhodnutie

odvolacieho súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dovolanie nebolo odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi pre zanedbanie povinnosti využiť svoje právo nielen

namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci odvolacieho konania, ale najmä tvrdiť, konkrétne

ktoré právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, dovolanie v relevantnej časti správne

odmietol v súlade s . Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch a ustálenej judikatúre najvyšších

súdnych inštancií.

64. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa tú časť ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa

a práva podľa dohovoru týmto uznesením, ako aj postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu.

65. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu