Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 428/2020
PDF · 575.81 KB
No categories available
IV. ÚS 428/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B,
Martin, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, ktorou namieta
porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6 Co 2/2018 z 31. mája 2018 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 229/2018
z 30. októbra 2019 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie základného práva
zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2013, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci, proti ktorým
ústavná sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava
10625/23B, Martin, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, ktorou
namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 2/2018 z 31. mája 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 229/2018 z 30. októbra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie
základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 13 dohovoru
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 64/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka
bola stranou v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení
žalovanej, proti ktorej sa a (spolu ďalej len „žalobcovia“)
domáhali určenia čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. Predmetom napadnutého konania
bolo zároveň rozhodovanie vo veci vzájomnej žaloby podanej sťažovateľkou o zaplatenie
sumy 9 342,58 € s príslušenstvom.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 64/2013 z 2. októbra 2017 (ďalej len
„rozsudok z 2. októbra 2017“) vo výroku I určil, že zmluva o zriadení záložného práva
č. 20505 z 18. marca 2008 uzavretá medzi stranami sporu, predmetom ktorej je záloh –
nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území obce bližšie
špecifikovaná v samotnom rozsudku z 2. októbra 2017 v časti čl. V bodu 1, kde sa uvádza,
že „výkon záložného práva môže záložný veriteľ začať z dôvodu podľa ust. §-u 151j ods. 1
Občianskeho zákonníka, teda ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne
a včas splnená alebo tiež ak si dlžník nebude plniť povinnosti zo zmluvy o úvere
a všeobecných obchodných podmienok záložného veriteľa. Zmluvné strany sa dohodli, že
výkon záložného práva môže záložný veriteľ realizovať najmä nasledovnými spôsobmi: a)
predať záloh na dobrovoľnej dražbe podľa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
v platnom znení; b) predať záloh priamo ktorejkoľvek tretej osobe za minimálnu predajnú
cenu vo výške hodnoty zálohu v zmysle čl. II tejto zmluvy (tzv. predajom z ruky)“, je
neplatná. Výrokom II rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017 bola vzájomná žaloba
sťažovateľky zamietnutá.
4. Okresný súd čiastočnú neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva č. 20505
z 18. marca 2008 odôvodnil jej rozporom s dobrými mravmi. V konkrétnostiach zdôraznil,
že „žalobcovia za reálne poskytnuté prostriedky vo výške cca 180.000 Sk... mali zaplatiť pri
riadnom splácaní počas 16 rokov sumu prevyšujúcu 490.000 Sk (cca 16.200 €), t. j. viac ako
dvojnásobok. Navyše, na zabezpečenie tejto pozdĺžnosti žalobcovia založili svoj 3 a ½
izbový byt... ktorého hodnota je v súčasnosti nepochybne značne vyššie ako zmluvne
uvedených 9.958,17 €...“ (citované z bodu 43 rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017).
5. V časti vzájomnej žaloby okresný súd rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie sťažovateľky, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzájomnou
žalobou uplatňované finančné prostriedky neposkytla žalobcom sťažovateľka, ale iná
právnická osoba (bod 45 rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017).
6. Proti výrokom I a II rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2017 podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
7. O dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
8. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nesprávne.
V tomto kontexte namieta záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania podaného
z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
pre neprípustnosť, ktorý je založený na premise, podľa ktorej sťažovateľka nevyužila svoje
právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania, ale najmä tvrdiť, ktoré
konkrétne právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne. Sťažovateľka v tejto súvislosti
tvrdí, že okrem základného odvolania podaného 2. novembra 2017 založeného na č. l. 183
(o ktorom sa zmieňuje najvyšší súd) podala v rovnaký deň zároveň „odvolanie vo forme
jeho úplného znenia (len prostredníctvom podateľne na podatelnaOSPO@justice.sk, číslo
podania 171103001117380, keďže portál ežaloby bol opätovne nefunkčný), v rozsahu 40
strán A4, ktoré sa však, ako zistil sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca nahliadnutím do
spisu vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8C/64/2013 (nahliadnutím v čase
po doručení rozhodnutia NS SR), v spise vôbec nenachádza, napriek tomu, že prijatie
i overenie uvedeného podania prebehlo bez problémov, o čom bol podávateľ informovaný
štandardnými emailovými potvrdeniami.“.
9. Následne sťažovateľka cituje podstatné časti z odvolania podaného vo forme
úplného znenia, ktoré sú zamerané na hmotnoprávne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Sťažovateľka z takéhoto stavu vyvodzuje nesprávnosť tvrdenia dovolacieho súdu
o „nevyužití opravného prostriedku a nenamietaní v dovolaní namietaných skutočností
(vád)“.
10. Podľa sťažovateľky došlo k pochybeniu primárne postupom okresného súdu
vykonávajúceho procesné úkony súvisiace s podaným odvolaním. Uvedené pochybenie
súdu prvej inštancie podľa sťažovateľky zapríčinilo stav, že sa «odvolací súd žiadnou
z odvolacích námietok v uvedenom „druhom“ podaní odvolateľa z 2.11.2017 vôbec
nezaoberal (hoci na to podľa názoru sťažovateľa neboli dané zákonom stanovené dôvody)
a že sa rovnako dovolací súd meritórne nezaoberal dovolacími námietkami dovolateľa...».
11. Pokiaľ dôvody uvedené v úplnom odôvodnení odvolania nebral odvolací súd
vôbec do úvahy, keďže uvedený opravný prostriedok sa v spise vôbec nenachádza, podľa
sťažovateľky tu neexistuje vo vzťahu k uvedenému absolútne žiadne odôvodnenie, čo je
relevantný dovolací dôvod „a postup dovolacieho súdu bol i vo vzťahu k uvedenému
v rozpore so zákonom (a neexistenciu riadneho odôvodnenia odvolacieho súdu sťažovateľ
napádal v podanom dovolaní...).“.
12. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na všeobecne akceptovateľnú požiadavku
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a v tejto súvislosti akcentuje aj povinnosť
všeobecného súdu odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dôkladne odôvodniť. Podľa
sťažovateľky boli uvedené postuláty zo strany súdu prvej inštancie porušené. K uvedenému
sťažovateľka uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie k zásadnej námietke
nedostatku naliehavého právneho záujmu „nie je odôvodnením, ale konštatovaním, navyše
konštatovaním nijako neindividualizovaným. Uvedené odôvodnenie je v celom rozsahu
arbitrárne, v priamom rozpore práve s ustálenou súdnou praxou, na údajné závery ktorej sa
súd prvej inštancie odvoláva (avšak neuvádza žiadne rozhodnutie), je to presne naopak,
v konkrétnom prípade je konštantná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky úplne opačná.“.
13. V konaním pred súdom prvej inštancie tak podľa sťažovateľky došlo k trom
zásadným vadám, a to k vade nesprávneho právneho posúdenia, vade neexistujúceho
relevantného odôvodnenia vo vzťahu k podstate veci a povinnosti vysporiadať sa
so zásadnými námietkami strany, ako aj k vade neexistujúceho relevantného odôvodnenia
vo vzťahu k povinnosti vysporiadať sa s odklonom od ustálenej judikatúry.
14. Sťažovateľka z uvedených dôvodov namieta arbitrárnosť záveru súdu prvej
inštancie o tom, že žalobcovia majú na určení neplatnosti právnych úkonov naliehavý
právny záujem. Podľa sťažovateľky je oprávnenie vykonať záložné právo odvodené
od existencie záložného práva, nie od zmluvy, obligačné účinky ktorej vznikom vecného
práva zanikli.
15. Namieta ďalej aj tvrdenia okresného súdu o existencii neprijateľných podmienok,
a to bez konkretizácie a identifikácie, v čom tieto neprijateľné podmienky spočívajú.
16. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť,
že úplné znenie odvolania bolo okresnému súdu opakovane doručované 12. novembra 2017
z dôvodu, že portál ežaloby bol 2. novembra 2017, teda v čase odosielania úplného
odvolania, nefunkčný. Vychádzajúc zo samotného odôvodnenia najvyššieho súdu (body 43
a 43.2 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), sa sťažovateľka dozvedela, že opakovane
doručované odvolanie je duplikátom odvolania z 2. novembra 2017, pričom je obsiahnuté
v spise. V predmetnom podaní je podľa sťažovateľky obsiahnutá aj informácia o tom, že ide
o „Zaslanie odvolania, resp. jeho doplnenia, ktoré bolo odoslané dňa 2.11.2017
elektronickou cestou... na adresu elektronickej podateľne... i prostredníctvom portálu
ežaloby“, pričom podľa sťažovateľky uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že odvolací
súd predmetný úkon ignoroval, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je o ňom ani
zmienka. Ďalej argumentuje, že túto informáciu musel mať aj najvyšší súd.
17. Za arbitrárny považuje sťažovateľka aj záver najvyššieho súdu o údajnom
nedoplnení elektronického podania odvolania originálom, a to s prihliadnutím na to,
že prílohou podania bolo priamo odvolanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom,
t. j. originál, ktorý vôbec nebolo potrebné doplniť. Neprihliadaním na uvedené tak zo strany
konajúcich všeobecných súdov došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Krajský súd sa
podľa sťažovateľky vôbec v napadnutom rozsudku nezmieňuje, že na určité podanie
neprihliada. Za uvedeného stavu preto sťažovateľka považuje tvrdenie o tom, že „sa
uvedeným podaním NS SR nezaoberal, keďže predmetný procesný úkon žalovaná v dovolaní
nespomenula a súdom nevytkla, že naň neprihliadali, za nie len nesprávny, ale popierajúci
princípy výkonu verejnej moci a zodpovednosť súdov za jej riadny výkon, navyše z celého
dovolania je zrejmé, že dovolateľ napáda nevysporiadanie sa s odvolacími námietkami a to,
že na odvolanie odvolací súd údajne neprihliadal, sa prvýkrát dozvedel z rozhodnutia
NS SR.“.
18. Sťažovateľka považuje za arbitrárne s odkazom na judikatúru ústavného súdu
k požiadavke riadneho odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia aj napadnutý rozsudok
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, keďže „všeobecný súd svoj právny
záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy...
nevysporiadal sa so skutočnosťami namietanými v riadne podanom odvolaní i dovolaní a to
s ohľadom (NS SR) na dôvod, ktorý tu nie je.“.
19. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a porušenie základného práva zaručeného čl. 47
ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní. Sťažovateľka zároveň požaduje zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu
a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a prípadné vrátenie veci na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.
20. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 14. februára 2020 podanie, v ktorom
zdôraznila, že pre úplnosť zasiela plnomocenstvo zaslané 5. februára 2020 aj elektronicky
v súbore vytvorenom z listinného originálu zaručenou konverziou.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
23. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
24. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
26. V súlade s § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných
práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).
27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
28. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny)
a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
29. V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku
2 rovní.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností
30. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje, že pri výkone
právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený
a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,
v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené
základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným
súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).
31. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových
princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj
právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
32. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný
na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným právom (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
33. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy vyjadrujúceho princíp rovnosti účastníkov konania (strán sporu) ústavný súd
poukazuje na to, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je – okrem práva
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj
na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci
konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 42/09, II. ÚS 520/2010).
34. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej
uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné
tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie
vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa
tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť
tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013,
IV. ÚS 32/2018). Z citovanej judikatúry ESĽP teda vyplýva zrejmá súvislosť práva
zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
35. Sťažovateľka prezentuje v ústavnej sťažnosti zásadné námietky, ktorými
spochybňuje ústavnú udržateľnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní.
V konkrétnostiach prezentuje argumentáciu obsiahnutú v bodoch 12 až 15 tohto uznesenia,
podľa ktorej je postup okresného súdu v napadnutom konaní arbitrárny.
K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 13
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
36. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01).
37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu súdu
prvej inštancie v napadnutom konaní konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
meritórnemu prerokovaniu ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu. V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľka rozhodnutie súdu prvej inštancie
a postup predchádzajúci jeho vydaniu napadla odvolaním, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd, ktorého úlohou bolo v odvolacom konaní ochranu
ústavných práv sťažovateľke poskytnúť.
38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v časti, ktorou namieta porušenie práv zaručených ústavou a dohovorom postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132
ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu a postupom krajského súdu predchádzajúcim jeho vydaniu
39. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania relevantnej časti ústavnej
sťažnosti sťažovateľky zistil, že je tu daný dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti
pre neprípustnosť.
40. Sťažovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, namieta porušenie práv zaručených ústavou, dohovorom
a listinou z dôvodu, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami obsiahnutými
v druhom odvolaní, a to pre pochybenie okresného súdu pri vykonávaní procesných úkonov
(k tomu pozri argumentáciu obsiahnutú v bode 10 tohto uznesenia).
41. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa
závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo
rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo
v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení (k tomu pozri aj
bod 9.1 uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 236/2016 z 19. januára 2017
publikovaného pod R 19/2017).
42. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva (pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017).
43. Podľa § 431 ods. 2 CSP dovolací dôvod (podľa § 420 CSP) sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Najvyšší súd ako dovolací súd je pritom
viazaný dovolacím dôvodom tak, ako ho dovolateľ vymedzí.
44. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom
je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie
vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite
vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432
ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie
nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (k tomu
pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 9 Cdo 102/2020 zo 17. júna 2020).
45. Kľúčový význam pri preskúmaní argumentácie sťažovateľky zohráva celková
koncepcia novej úpravy dovolania a dovolacieho konania, nový prístup k zadefinovaniu
funkčnej úlohy dovolania a zvýšený stupeň procesnej zodpovednosti dovolateľa za výsledok
dovolacieho konania. Osobitne významnou je skutočnosť, že v konaní o dovolaní podanom
po 1. júli 2016 už dovolací súd nemá povinnosť (ani možnosť) ex offo skúmať, či v konaní
došlo k procesnej vade zmätočnosti. Ide o zásadnú a mimoriadne dôležitú koncepčnú
zmenu, ktorá má dopad nielen z hľadiska dovolacieho súdu (jeho prístupu k posudzovaniu
otázky existencie najzávažnejších procesných vád), ale aj z hľadiska prístupu advokáta
spisujúceho dovolanie (z čoho bude vyvodzovať procesnú vadu zmätočnosti). So zreteľom
na túto zásadnú až prelomovú zmenu nemožno § 420 písm. a) až f) CSP aplikovať
a interpretovať spôsobom, ktorým bol aplikovaný a interpretovaný § 237 ods. 1 písm. a)
až f) Občianskeho súdneho poriadku. Za predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá ukladala
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať na procesné vady zmätočnosti ex offo (porovnaj
§ 242 ods. 1 druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku), nemusel dovolateľ tieto vady
namietať a bolo v podstate bez určujúceho významu, či na ne v dovolaní (ne)poukázal. Bolo
totiž na dovolacom súde, aby na vady tejto povahy sám (ex offo) prihliadol. Nová právna
úprava presunula ťažisko tvrdenia a preukazovania vady zmätočnosti na dovolateľa
zastúpeného advokátom. Limity posúdenia prípustnosti dovolania určuje dovolateľ obsahom
dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017).
46. Sťažovateľka v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu v kontexte
vady zmätočnosti [§ 420 písm. f) CSP] namietala „procesný postup súdov oboch inštancií“
z dôvodu, že rozhodli arbitrárne a bez náležitej reakcie na jej námietky a argumentáciu.
Rozhodnutia vo veci konajúcich všeobecných súdov preto považovala za nepreskúmateľné
(bod 22 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
47. Z argumentácie obsiahnutej v bodoch 8 a 10 ústavnej sťažnosti však vyplýva,
že samotná sťažovateľka považuje za zásadné procesné pochybenie majúce za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu procesné pochybenie okresného súdu.
V dôsledku toho totiž podľa jej názoru v príslušnom spise vedenom okresným súdom úplné
podanie odvolania chýbalo, takže sa ním krajský súd ani nemohol zaoberať. Samotná
sťažovateľka teda vníma nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu ako následok
procesného pochybenia súdu prvej inštancie. Túto procesnú nesprávnosť súdu prvej
inštancie však v dovolaní, hoci tak urobiť mohla a mala, nenamietala. Limity posúdenia
prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP tak určila dovolateľka
obsahom dovolania a v tomto smere absencia odôvodnenia vady zmätočnosti procesným
pochybením súdu prvej inštancie, prihliadajúc na viazanosť dovolacími dôvodmi tak, ako
ich dovolateľ vymedzí, v súlade so zákonom najvyššiemu súdu neumožňovala sa procesným
pochybením v zmysle posúdenia, či takéto pochybenie zakladá prípustnosť a zároveň
dôvodnosť vady zmätočnosti, zaoberať. Inak povedané, pokiaľ sťažovateľka v dovolaní
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nevyvodzovala procesnú vadu zmätočnosti
z nesprávneho procesného postupu okresného súdu pri zabezpečovaní procesných úkonov
súvisiacich s odvolaním, najvyšší súd sám ex offo tento nedostatok dovolania nemohol
nahradiť a ex offo sa procesným pochybením okresného súdu zaoberať.
48. Aj z uvedeného dôvodu je argument obsiahnutý v bode 16 tohto uznesenia, podľa
ktorého najvyššiemu súdu muselo byť známe, že krajský súd úplné odvolanie odignoroval,
bez právnej relevancie.
49. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv (tu konkrétne
dovolateľa, resp. jeho právneho zástupcu), aby svoje práva hájili a starali sa o ne
(vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv s neospravedlniteľnou
ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto
svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobila v tomto konaní sťažovateľka
prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorej platí notorieta, že pozná platné
právo (m. m. I. ÚS 473/2017).
50. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie za podmienok stanovených
v procesnom kódexe [v konkrétnych okolnostiach veci podať dovolanie podľa § 420
písm. f) CSP a vadu zmätočnosti odôvodňovať procesným pochybením súdu prvej
inštancie] nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý
môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú možnosť
sťažovateľka v tomto prípade mala, no túto nevyužila.
51. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že sa o pochybení dozvedela
až po doručení rozhodnutia najvyššieho súdu, a to nahliadnutím do spisu okresného súdu
vzťahujúceho sa na napadnuté konanie (bod 8 tohto uznesenia), ústavnému súdu však
nepredkladá argumenty o okolnostiach, ktoré by jej bránili uvedenú skutočnosť zistiť
po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu. Zvlášť za situácie, keď sťažovateľka sama tvrdí,
že ignorácia úplného odvolania zo strany odvolacieho súdu jej bola známa už zo samotného
napadnutého rozsudku krajského súdu, keďže v odôvodnení nie je o úplnom odvolaní ani
zmienka (bod 16 tohto uznesenia).
52. Zo všetkých uvádzaných dôvodov preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu
neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom najvyššieho súdu predchádzajúcim jeho vydaniu
53. Arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu sťažovateľka vidí v nesprávnom
závere o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP pre nevyužitie
opravného prostriedku.
54. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka
posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka
interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná
autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme za predpokladu, že
ide o riešenie ústavne udržateľné.
55. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie, ako aj v kontexte ďalších sťažovateľkou označených práv. Na tento účel sa
ústavný súd oboznámil nielen s obsahom napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako neprípustné, ale aj s celou spisovou
dokumentáciou zachytávajúcou konanie pred všeobecnými súdmi.
56. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych
záverov všeobecných súdov (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05) a rovnako
neposudzuje správnosť vyhodnotenia prípustnosti dovolania dovolacím súdom
(IV. ÚS 87/2019, IV. ÚS 80/2019), pokiaľ toto nevybočuje zjavne z medzí ústavnosti.
Strane v spore v záujme rešpektovania čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny)
a čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia napadnutého
dovolacieho konania ako celku.
57. Z relevantných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že časť
dovolania sťažovateľky podaného pre nesprávne právne posúdenie [§ 421 ods. 1 písm. a)
a c) CSP] bola odmietnutá z dôvodu nesplnenia podmienok odôvodniť dovolanie
prípustnými dovolacími dôvodmi. Pri odôvodňovaní predmetného záveru najvyšší súd
v napadnutom uznesení poukázal na svoju rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej je dovolací
dôvod nesprávneho právneho posúdenia pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy,
ak odvolací súd vec nesprávne právne posúdil alebo ak odvolací súd v odvolaní namietané
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nenapravil svojím procesným
postupom. Uvedený dôvod preto nie je relevantný v prípade, že neúspešná strana sporu
v odvolaní nevyužila svoje právo nielen namietať konkrétnu nesprávnosť, ale najmä tvrdiť
okolnosti nasvedčujúce opodstatnenosti odvolania. Poukázaním na princíp inštančného
a efektívneho súdneho konania o dovolaní najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení
akcentoval, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú,
rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou najvyššieho súdu sa
tak stáva posúdenie toho, či uvedené argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal
a zaujal k nim správny právny záver (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
58. Následne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci najvyšší súd
zdôraznil, že z dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka
v podanom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie neuviedla konkrétne
skutočnosti, so zreteľom na ktoré nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a prečo
považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne. Jej všeobecné odvolacie argumenty
bez prepojenia na konkrétne okolnosti prejednávanej veci preto podľa názoru najvyššieho
súdu naznačujú, že sťažovateľka nevyužila svoje právo nielen namietať konkrétnu
nesprávnosť v rámci odvolacieho konania, ale najmä tvrdiť, konkrétne ktoré právne závery
súdu prvej inštancie sú nesprávne a v čom súd prvej inštancie interpretačne alebo aplikačne
pochybil.
59. Na podklade uvedených skutočností následne najvyšší súd uzavrel, že „pokiaľ
žalovaná v odvolaní nielenže nevysvetlila, v čom spočíva nesprávnosť riešenia tých
právnych otázok, ktoré v dovolacom konaní považuje za relevantné v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/ a c/ CSP, ale tieto otázky (ich riešenie) v odvolaní ani len nespomenula, nemôže
ňou vznesená dovolacia námietka nesprávneho posúdenia veci v týchto otázkach založiť
prípustnosť jej dovolania podľa týchto ustanovení.“.
60. Citované právne závery najvyššieho súdu spĺňajú ústavnoprávnu požiadavku
riadneho poskytnutia súdnej ochrany v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie
dovolacieho súdu je riadne a dostatočne odôvodnené a dáva odpoveď na podstatné otázky
procesného postupu odvolacieho súdu. Ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil ani
také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnom porušení základného práva podľa čl. 47
ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
61. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení práva
sťažovateľky zaručeného ustanoveniami dohovoru – osobitne práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemohol dospieť k záveru o porušení práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
62. Prihliadajúc na relevantné časti napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,
že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou
odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Najvyšší súd sa
pre nevyužitie riadneho opravného prostriedku podaním odvolania nestotožnil so záverom
sťažovateľky o tom, že jej dovolacia argumentácia je dostatočná pre zaoberanie sa
prípustnosťou dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, a preto jej
dovolanie odmietol z dôvodu, že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi
63. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozhodnutie
odvolacieho súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dovolanie nebolo odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi pre zanedbanie povinnosti využiť svoje právo nielen
namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci odvolacieho konania, ale najmä tvrdiť, konkrétne
ktoré právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, dovolanie v relevantnej časti správne
odmietol v súlade s § 447 písm. f) CSP. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch a ustálenej judikatúre najvyšších
súdnych inštancií.
64. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde tú časť ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru týmto uznesením, ako aj postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu.
65. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu