Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 87/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátom

JUDr. Milanom Szőllőssym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-101 z 11. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -101 z 11. októbra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Prešov

(ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -67 z 15. novembra 2017 (ďalej len

„prvé uznesenie okresného súdu“) zastavil konanie vo veci sťažovateľky pre nezaplatenie

súdneho poplatku.

3. Proti prvému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá bola

uznesením okresného súdu č. k. -76 z 10. januára 2018 (ďalej len „druhé

uznesenie okresného súdu“) zamietnutá ako nedôvodná.

4. Sťažovateľka podala proti druhému uzneseniu okresného súdu dovolanie. Najvyšší

súd dovolacie konanie vo veci sťažovateľky napadnutým uznesením zastavil, keďže

sťažovateľka podala dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému ho podať nemožno.

5. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že okresný súd rozhodoval druhým

uznesením o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka a týmto

druhým uznesením okresného súdu sa konanie končí. Druhé uznesenie okresného súdu

preto možno analogicky považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie

končí a proti ktorému je podľa jej názoru prípustné dovolanie podľa § 420 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný

sporový poriadok“). Analogické použitie v prípade

rozhodnutia okresného súdu o sťažnosti je možné vyvodiť z čl. 4 ods. 1 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe

výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo

iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej

právnej veci.

6. Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej

ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady

súvisiacich právnych noriem, má byť uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb.

7. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. -101 zo dňa 11.10.2018 porušil

základné právo sťažovateľa , , na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivý súdny proces

podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. -101 zo dňa 11.10.2018 sa

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , , priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia...“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle a

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá

bola doručená ústavnému súdu 29. novembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

11. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce

prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva

na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (,

, ). Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

18. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie

ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit

curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(, , , ). V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

19. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (, , ).

20. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením. Tvrdí, že druhé uznesenie okresného súdu

možno považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, a preto

proti nemu mohla podľa podať dovolanie.

21. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«9. Podľa potom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa a i z návetí (uvodzovacích viet) § 420 a § 421 ods. 1 zákona,

o ktorom je stále reč, je zrejmé, že za splnenia tam uvedených podmienok (teda v prípade

dovolania opretého - ako aj v tentoraz posudzovanej veci - o , za predpokladu

výskytu niektorej alebo aj viacerých v takomto ustanovení uvedených tzv. zmätočnostných

vád) je prípustné dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí.

10. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení citovaných pod 9. zhora môže

strana sporu napadnúť dovolaním (účinne) iba rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodnutím

odvolacieho súdu pritom v zmysle rekodifikovanej úpravy slovenského civilného procesu,

účinnej od 1. júla 2016, možno rozumieť výlučne rozhodnutie vydané v konaní o odvolaní

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie krajským súdom ( ). Jedinou v súčasnosti

platnou výnimkou z práve zadefinovaného pravidla je priznanie statusu odvolacieho súdu

najvyššiemu súdu v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach, v ktorých

zároveň súdmi prvej inštancie nie sú súdy okresné, ale tri z celkom ôsmich krajských súdov

(za cenu istého zjednodušenia označiteľné i za tzv. tradičné krajské súdy...), kedy ide

zároveň tiež o nateraz jedinú zákonnú výnimku z pravidla vecnej príslušnosti okresného

súdu na konanie v prvej inštancii podľa ( ).

11. Zavedenie sťažnosti ako nového (osobitného) opravného prostriedku

proti uzneseniam súdov prvej inštancie vydávaným vyššími súdnymi úradníkmi (prostriedku

nielen terminologický, ale aj významovo odlíšeného od odvolania) v spojitosti s ponechaním

kompetencie rozhodovania o takomto opravnom prostriedku u jeho pôvodcu (hoc aj

samozrejme už inak, a to sudcom reprezentovaného súdu prvej inštancie) potom spôsobuje

nemožnosť nazerania tu aj na súd prvej inštancie, rozhodujúci o sťažnosti, ako na súd

odvolací (bez ohľadu na to, či jeho rozhodnutie napĺňa atribút rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí). Z rovnakého dôvodu ale nemôže byť aplikovateľnou ani tá časť skoršej

úpravy procesného práva, ktorá (i keď len výnimočne) zverovala oprávnenie

na rozhodovanie o odvolaní (resp. aj iné oprávnenie štandardne prislúchajúce odvolaciemu

súdu) práve súdu prvej inštancie (tu por. ustanovenie § 174 ods. 2 poslednej vety

č. v znení neskorších zmien a doplnení,

ďalej len „“, resp. odsek 5 rovnakého ustanovenia ako výnimku z pravidla

podľa ).

12. Podľa názoru najvyššieho súdu pritom neobstojí ani argumentácia v prospech

prípustnosti dovolania voči rozhodnutiu iného, než odvolacieho súdu za pomoci analógie

zákona. Postup podľa dovolaním akcentovaného Základných princípov

má totiž slúžiť len vypĺňaniu zjavných medzier zákona, celkom vedomé zahrnutie

zákonodarcom do okruhu rozhodnutí napadnuteľných dovolaniami len rozhodnutí

odvolacieho (a nie aj sťažnostného) súdu však za medzeru preklenuteľnú výkladom

považovať nemožno. Pripustenie opaku by malo v skutočnosti za následok vytvorenie

priestoru pre spochybňovanie správnosti za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku

na najvyššom súde aj takých rozhodnutí, u ktorých pre ich menšiu závažnosť a prevažne len

procesnú povahu zákon nielenže vylúčil možnosť odvolania (ako riadneho opravného

prostriedku predpokladajúceho štandardný dvojinštančný proces), ale netrval dokonca ani

na vydaní rozhodnutia v jednej (prvej) inštancii sudcom. Ak by sa aj v prípadoch druhovo

totožných s tým z prejednávanej veci mala prijať interpretácia ponúkaná dovolaním, viedlo

by to k celkom neprijateľnému modelu, v rámci ktorého by rozhodne nie až tak zanedbateľný

počet rozhodnutí súdov prvej inštancie bol vylúčený z prieskumu ich správnosti odvolacími

(krajskými) súdmi, naopak by však všetky takéto rozhodnutia mal preskúmavať súd dovolací

(najvyšší).»

22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje,

že z jeho odôvodnenia jasne a zrozumiteľne vyplýva, prečo bolo konanie o dovolaní

sťažovateľky potrebné zastaviť. Vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia dáva

podľa názoru ústavného súdu dostatočnú odpoveď na všetky sťažovateľkou v ústavnej

sťažnosti prednesené námietky.

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že táto ústavná sťažnosť

je zjavne neopodstatnená a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu