Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)IV. ÚS 87/2019
PDF · 405.12 KB
No categories available
IV. ÚS 87/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátom
JUDr. Milanom Szőllőssym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3 Cdo 173/2018-101 z 11. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 173/2018-101 z 11. októbra 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Prešov
(ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 25 C 234/2016-67 z 15. novembra 2017 (ďalej len
„prvé uznesenie okresného súdu“) zastavil konanie vo veci sťažovateľky pre nezaplatenie
súdneho poplatku.
3. Proti prvému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá bola
uznesením okresného súdu č. k. 25 C 234/2016-76 z 10. januára 2018 (ďalej len „druhé
uznesenie okresného súdu“) zamietnutá ako nedôvodná.
4. Sťažovateľka podala proti druhému uzneseniu okresného súdu dovolanie. Najvyšší
súd dovolacie konanie vo veci sťažovateľky napadnutým uznesením zastavil, keďže
sťažovateľka podala dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému ho podať nemožno.
5. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že okresný súd rozhodoval druhým
uznesením o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka a týmto
druhým uznesením okresného súdu sa konanie končí. Druhé uznesenie okresného súdu
preto možno analogicky považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie
končí a proti ktorému je podľa jej názoru prípustné dovolanie podľa § 420 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný
sporový poriadok“). Analogické použitie § 420 Civilného sporového poriadku v prípade
rozhodnutia okresného súdu o sťažnosti je možné vyvodiť z čl. 4 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe
výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej
právnej veci.
6. Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej
ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady
súvisiacich právnych noriem, má byť uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb.
7. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3Cdo/173/2018-101 zo dňa 11.10.2018 porušil
základné právo sťažovateľa , , na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces
podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo/173/2018-101 zo dňa 11.10.2018 sa
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi , , priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá
bola doručená ústavnému súdu 29. novembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
11. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorého funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce
prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva
na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05). Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
18. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie
ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit
curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania
je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018).
20. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením. Tvrdí, že druhé uznesenie okresného súdu
možno považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, a preto
proti nemu mohla podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku podať dovolanie.
21. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«9. Podľa § 419 C.s.p. potom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa a i z návetí (uvodzovacích viet) § 420 a § 421 ods. 1 zákona,
o ktorom je stále reč, je zrejmé, že za splnenia tam uvedených podmienok (teda v prípade
dovolania opretého - ako aj v tentoraz posudzovanej veci - o § 420 C.s.p., za predpokladu
výskytu niektorej alebo aj viacerých v takomto ustanovení uvedených tzv. zmätočnostných
vád) je prípustné dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí.
10. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení citovaných pod 9. zhora môže
strana sporu napadnúť dovolaním (účinne) iba rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodnutím
odvolacieho súdu pritom v zmysle rekodifikovanej úpravy slovenského civilného procesu,
účinnej od 1. júla 2016, možno rozumieť výlučne rozhodnutie vydané v konaní o odvolaní
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie krajským súdom (§ 34 C.s.p.). Jedinou v súčasnosti
platnou výnimkou z práve zadefinovaného pravidla je priznanie statusu odvolacieho súdu
najvyššiemu súdu v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach, v ktorých
zároveň súdmi prvej inštancie nie sú súdy okresné, ale tri z celkom ôsmich krajských súdov
(za cenu istého zjednodušenia označiteľné i za tzv. tradičné krajské súdy...), kedy ide
zároveň tiež o nateraz jedinú zákonnú výnimku z pravidla vecnej príslušnosti okresného
súdu na konanie v prvej inštancii podľa (§ 12 C.s.p.).
11. Zavedenie sťažnosti ako nového (osobitného) opravného prostriedku
proti uzneseniam súdov prvej inštancie vydávaným vyššími súdnymi úradníkmi (prostriedku
nielen terminologický, ale aj významovo odlíšeného od odvolania) v spojitosti s ponechaním
kompetencie rozhodovania o takomto opravnom prostriedku u jeho pôvodcu (hoc aj
samozrejme už inak, a to sudcom reprezentovaného súdu prvej inštancie) potom spôsobuje
nemožnosť nazerania tu aj na súd prvej inštancie, rozhodujúci o sťažnosti, ako na súd
odvolací (bez ohľadu na to, či jeho rozhodnutie napĺňa atribút rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí). Z rovnakého dôvodu ale nemôže byť aplikovateľnou ani tá časť skoršej
úpravy procesného práva, ktorá (i keď len výnimočne) zverovala oprávnenie
na rozhodovanie o odvolaní (resp. aj iné oprávnenie štandardne prislúchajúce odvolaciemu
súdu) práve súdu prvej inštancie (tu por. ustanovenie § 174 ods. 2 poslednej vety
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „O.s.p.“, resp. odsek 5 rovnakého ustanovenia ako výnimku z pravidla
12. Podľa názoru najvyššieho súdu pritom neobstojí ani argumentácia v prospech
prípustnosti dovolania voči rozhodnutiu iného, než odvolacieho súdu za pomoci analógie
zákona. Postup podľa dovolaním akcentovaného čl. 4 ods. 1 Základných princípov C.s.p.
má totiž slúžiť len vypĺňaniu zjavných medzier zákona, celkom vedomé zahrnutie
zákonodarcom do okruhu rozhodnutí napadnuteľných dovolaniami len rozhodnutí
odvolacieho (a nie aj sťažnostného) súdu však za medzeru preklenuteľnú výkladom
považovať nemožno. Pripustenie opaku by malo v skutočnosti za následok vytvorenie
priestoru pre spochybňovanie správnosti za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku
na najvyššom súde aj takých rozhodnutí, u ktorých pre ich menšiu závažnosť a prevažne len
procesnú povahu zákon nielenže vylúčil možnosť odvolania (ako riadneho opravného
prostriedku predpokladajúceho štandardný dvojinštančný proces), ale netrval dokonca ani
na vydaní rozhodnutia v jednej (prvej) inštancii sudcom. Ak by sa aj v prípadoch druhovo
totožných s tým z prejednávanej veci mala prijať interpretácia ponúkaná dovolaním, viedlo
by to k celkom neprijateľnému modelu, v rámci ktorého by rozhodne nie až tak zanedbateľný
počet rozhodnutí súdov prvej inštancie bol vylúčený z prieskumu ich správnosti odvolacími
(krajskými) súdmi, naopak by však všetky takéto rozhodnutia mal preskúmavať súd dovolací
(najvyšší).»
22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje,
že z jeho odôvodnenia jasne a zrozumiteľne vyplýva, prečo bolo konanie o dovolaní
sťažovateľky potrebné zastaviť. Vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia dáva
podľa názoru ústavného súdu dostatočnú odpoveď na všetky sťažovateľkou v ústavnej
sťažnosti prednesené námietky.
23. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že táto ústavná sťažnosť
je zjavne neopodstatnená a ako takú ju odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu