Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/2/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1./ Z. S., nar. X.X.XXXX, bytom I. I. č. XXX, K. XXX XX, 2./ I. S., nar. XX.X.XXXX, bytom I. I. č. XXX, K. XXX XX, právne zastúpených: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: TOMA úverová a leasingová a.s., so sídlom Májová 1319, 022 01 Čadca, IČO: 36 664 090, právne zastúpeného: AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., P.O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o čiastočnú neplatnosť právneho úkonu a o zaplatenie 9.342,58 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8C/64/2013 - 179 zo dňa 02.10.2017, jednomyseľne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: „I. Súd u r č u j e, že Zmluva o zriadení záložného práva č. XXXXX zo dňa XX.X.XXXX uzavretá medzi účastníkmi konania, predmetom ktorej je Záloh - nehnuteľnosť nachádzajúca sa v k.ú. I. I. na LV č. XXX - byt č. X na X. poschodí. vo vchode XXX bytového domu s.č. XXX vo I. I. v podiele X/ X na parc. č. KN C XXX a spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti XX/XXX-in na spoločných častiach a zariadeniach domu, vklad povolený Správou katastra K. pod V XXXX/XX, v časti čl. V. bod 1/ „výkon záložného práva môže Záložný veriteľ začať z dôvodu podľa ust. §-u 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená (obligačným dlžníkom) alebo tiež ak si dlžník nebude plniť povinnosti zo Zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok Záložného veriteľa. Zmluvné strany sa dohodli, že výkon záložného práva môže Záložný veriteľ realizovať najmä nasledovanými spôsobmi: a) predať Záloh na dobrovoľnej dražbe podľa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení; b) predať Záloh priamo ktorejkoľvek tretej osobe za minimálnu predajnú cenu vo výške hodnoty Zálohu v zmysle čl. II. tejto zmluvy (tzv. predajom z ruky)“ je neplatná. II. Vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 9.342,58 € s príslušenstvom z a m i e t a. III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“.

2. V odôvodnení uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobcovia uzavreli dve po sebe nasledujúce zmluvy s rôznymi nebankovými subjektmi, ktoré na seba nadväzujú, súd posúdil súvislosti jednotlivých právnych úkonov, ich účel a podmienky, za ktorých boli uzavreté. Keďže žalobcovia mali voči bytovému družstvu dlh, z obavy zo straty bývania uzavreli so spoločnosťou N. G.. t.č. E. F., s.r.o. dňa XX.XX.XXXX príkaznú zmluvu a zmluvu o pôžičke. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky vo výške dlhu žalobcov

u vlastníka bytu, kúpnej ceny a poplatkov v celkovej sume 151.030,50 Sk, ďalej sprostredkovanie prefinancovania dlhov žalobcov a následné zabezpečenie hypotekárneho úveru na vrátenie pôžičky a zaplatenie odmeny príkazníka. Táto zmluva pritom neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy a to ročnú úrokovú sadzbu a RPMN. V ten istý deň žalobcovia podpísali zmluvu so spoločnosťou Y. B. o úvere s tým, že časť 220.000,-Sk bude vyplatená N. bytovému servisu, s.r.o. a suma 7.400,-Sk bude predstavovať poplatok za zabezpečenie úveru, ktorý bol taktiež vyplatený uvedenej spoločnosti. Následne žalobcovia podpísali dňa XX.X.XXXX zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť, ktorej sa stali už spoluvlastníkmi, s uvedením hodnoty bytu minimálne 300.000,-Sk a s tým, že netrvajú na vypracovaní znaleckého posudku na záloh. Žalobcovia uhradili žalovanému sumu 3.261,56 €, t.j. 98.257,75 Sk, predstavujúcu 31 splátok a časť 32. splátky. Keďže ďalšie splátky žalobcovia prestali uhrádzať, spoločnosť Y. B. im oznámila začatie výkonu záložného práva k bytu s tým, že ich dlh predstavoval sumu 11.348,18 €, t.j. 341.875,27 Sk. Žalobcom bol na základe týchto zmlúv poskytnutý len zlomok finančných prostriedkov, nakoľko tieto boli prevádzané medzi jednotlivými spoločnosťami s následkom pre žalobcov ako spotrebiteľov zaplatiť poplatky spoločnosti N. G.. v sume 30.000,- Sk ako odmenu, v sume 7.400,- Sk ako poplatok za zabezpečenie úveru a v sume 8.000,-Sk ako náklady spojené s následným poskytnutím úveru (napr. správny poplatok za návrh na vklad do katastra a i.). Súd má s poukazom na uvedený sled právnych úkonov a činnosti jednotlivých spoločností za to, že uzavretá záložná zmluva sa prieči dobrým mravom s poukazom na hore vysvetlený obsah pojmu dobré mravy. Žalobcovia za reálne poskytnuté prostriedky vo výške cca 180.000 Sk (151.030,50 Sk + 30.969,50 Sk) mali zaplatiť pri riadnom splácaní počas 16 rokov sumu prevyšujúcu 490.000 Sk (cca 16.200 €), t.j. viac ako dvojnásobok. Navyše na zabezpečenie tejto pozdĺžnosti žalobcovia založili svoj 3 a 1 izbový byt vo I. I., ktorého hodnota je v súčasnosti nepochybne značne vyššia ako zmluvne uvedených 9.958,17 € (300.000,-Sk). Teda nie je tu zachovaný princíp proporcionality, medzi výškou dlhu a hodnotou zálohu. Okrem toho ich nehnuteľnosť by mohla byť prevedená na inú osobu priamym predajom bez určenia jej hodnoty znaleckým posudkom. Aj keď žalobcovia podpísali zmluvy, v ktorých sú uvedené klauzuly o tom, že podmienky zmluvy sa nepriečia dobrým mravom, nie sú uzavreté v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, jedná sa o irelevantné vyhlásenia. Morálne pravidlá majú objektívnu povahu, dajú sa na základe objektivizovaných kritérií určiť a preto akékoľvek súhlasné a teda subjektívne motivované vyhlásenia zmluvných strán nie je smerodajné o tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi alebo nie. Vo všetkých prípadoch sa jedná o zmluvy vopred pripravené, ktorých spravidla spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vzhľadom na to, že súd je viazaný žalobným petitom, nemohol určiť neplatnosť záložnej zmluvy ako celku, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Žalovaný si uplatňoval nároky z úverovej zmluvy, a to zosplatnený zvyšok úveru dôvodiac, že finančné prostriedky z úverovej zmluvy poskytol žalobcom v 1. a 2. rade. Táto okolnosť však v konaní preukázaná nebola a finančné prostriedky v inej sume, ale na totožný účel zaplatenia dlhu žalobcov v 1. a 2. rade, poplatku z omeškania a kúpnej ceny uhradila iná obchodná spoločnosť v období ešte pred uzavretím zmluvy o úvere. Úverová zmluva, od ktorej nárok žalovaný v tomto konaní odvíja, bola uzavretá na inú sumu, ale na totožný účel, teda na nadobudnutie nehnuteľnosti pre bytové účely. Žalovaný finančné prostriedky poskytol nie však na účet žalobcov v 1. a 2. rade, ale na účet pôvodného prenajímateľa, teda Q. K.. Pritom poprel akúkoľvek súvzťažnosť so N. G.. (čl. 144), ktorý je samostatným právnym subjektom a ktorý finančné prostriedky potrebné na úhradu nedoplatku, poplatkov z omeškania a kúpnej ceny bytu uhradil na účet prenajímateľa. Taktiež z výpisu žalobcu v 1. rade vyplýva, že finančné prostriedky vo výške 30.969,50 Sk boli žalobcom poukázané spoločnosťou N. G.. a nie žalovaným. Z tohto dôvodu aktívna legitimácia pre vrátenie finančných prostriedkov z úverovej zmluvy u žalovaného nie je daná z dôvodu nenaplnenia jednej zo základných podmienok, a to poskytnutie finančných prostriedkov dlžníkovi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že rozhodnutie je nielen v rozpore so zákonom, ale i Ústavou SR. (predovšetkým čl. 1,2 a čl. 144 Ústavy SR) a ako celok v rozpore s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, arbitrárne a nezákonné. Uvedené rozhodnutie nemôže ani strana, ani odvolací súd preskúmať, keďže rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie všetkých podstatných dôvodov (podstatných pre rozhodnutie súdu), v odôvodnení sú uvádzané tvrdenia, či skutočnosti všeobecného charakteru, alebo zjavne nesprávne, ktoré nie sú skutočnosťami relevantnými pre splnenie hypotézy príslušnej právnej normy a preto je rozhodnutie (i jeho odôvodnenie) arbitrárne.

Žalovaný navrhol, aby bolo rozhodnuté o zmene napádaného rozhodnutia, pôvodná žaloba žalobcu bola zamietnutá a vzájomnému návrhu (žalobe) žalovaného o zaplatenie bolo v celom rozsahu vyhovené.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrili.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu daného rozsudku, v ktorom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijať iný právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

8. V prvom rade odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní neuvádza konkrétne skutočnosti, pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a prečo jeho rozhodnutie považuje za nesprávne. Žalovaný takmer na štyroch stranách len všeobecne cituje ustanovenia týkajúce sa odvolacieho konania, Ústavu SR a stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom je ustálené čo má obsahovať písomné vyhotovenie rozhodnutia. Záverom konštatuje, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje vysvetlenie všetkých podstatných dôvodov pre rozhodnutie o veci. S uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje.

9. Odvolací súd konštatuje, že písomne vyhotovenie napadnutého rozsudku tvorí celkovo 14 strán, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia detailne opísal skutkový stav, závery plynúce z výpovede žalobkyne, stručne zosumarizoval vyjadrenie strán sporu, spor správne právne posúdil a svoje závery dôsledne a vyčerpávajúco zdôvodnil. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nepreskúmateľný a nie je zrejmé na základe akých dôvodov súd dospel k jednotlivým záverom.

10. Je potrebné zdôrazniť, že záložné právo v zmysle ustanovenia § 151a Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva ( ďalej len „ záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

11. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť aj predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, čo vyplýva z ustanovenia § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Tento právny predpis umožňuje veriteľovi dosiahnuť uspokojenie pohľadávky siahnutím na majetok záložcu bez predchádzajúceho udobrenia súdom, či iným nezávislým tribunálom. V podstate ide o exekúciu majetku s tým rozdielom, že ju nevykonáva súd, ale spravidla podnikatelia. Pri takomto mimosúdnom výkone záložného práva otázku, či pohľadávka existuje a v akej výške posudzujú podnikatelia majúci na takomto výkone vlastný finančný záujem. Aplikačná prax pritom potvrdzuje neuveriteľne nízku právnu osvetu záložných dlžníkov a na strane druhej veľmi sporadickú reflexiu záložných veriteľom na princíp proporcionality.

12. Práve záložné právo má značný podiel na novom fenoméne v súkromnom práve neproporcionálnom výkone práva. Najobvyklejšia argumentácia záložných veriteľov pri obhajobe výkonu záložného práva je o tom, že dlžník si neplní záväzky a tak je daný dôvod záložné právo vykonať a výška pohľadávky po jej splatnosti nie je v tomto smere rozhodujúca.

13. Hoci Súdny dvor Európskej únie vo veci Kušionová c/a Smart Capital (C-34/13) nedeklaroval rozpor Slovenskej právnej úpravy mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby s únijným právom pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov dôležité sú dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie v bodoch 63, 64 a 65 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa, ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie.

14. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť takého opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13.

15. V prejednávanej veci dochádza ku konfliktu dvoch práv, a to práva žalovaného požadovať od žalobcov ako dlžníkov splnenie dlhu s právom žalobcov na obydlie. Je preto povinnosťou súdov tento konflikt práv vyriešiť. Pre jeho vyriešenie je nevyhnutné posúdenie primeranosti výkonu záložného práva.

16. Právna úprava komplexne administratívne stropy ani iné konkrétne pravidlá brániace neproporcionálnemu postupu nestanovuje. V tomto smere v ustanovení § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z. stanovený limit 2.000 Eur reaguje na najväčšie neprimeranosti, no nijako nevytvára prekážku pre test proporcionality v každej jednej veci výkonu záložného práva. Hranica 2.000 Eur bola stanovená v súvislosti s drobnými nedoplatkami za užívanie bytu. Právna úprava explicitne nestanovuje povinnosť záložného veriteľa upustiť od výkonu záložného práva v prípade jeho neprimeranosti.

17. Výkon záložného práva ako každý iný výkon práva musí byť v súlade so zásadou dobrých mravov uplatňovanou v spoločnosti. Platí totiž ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

18. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

19. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti. 20. Zo skutkových zistení vyplýva, že žalobcom bol na základe predmetných zmlúv poskytnutý len zlomok finančných prostriedkov, nakoľko tieto boli prevádzané medzi jednotlivými spoločnosťami s následkom pre žalobcov ako spotrebiteľov zaplatiť poplatky spoločnosti N.. v sume 30.000,- Sk ako odmenu, v sume 7.400,- Sk ako poplatok za zabezpečenie úveru a v sume 8.000,-Sk ako náklady spojené s následným poskytnutím úveru (napr. správny poplatok za návrh na vklad do katastra a i.).

21. So zreteľom na vyššie uvedené, najmä s ohľadom na sled právnych úkonov a činnosti jednotlivých spoločností odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že uzavretá záložná zmluva sa prieči dobrým mravom.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovia za reálne poskytnuté prostriedky vo výške cca 180.000 Sk (151.030,50 Sk + 30.969,50 Sk) mali zaplatiť pri riadnom splácaní počas 16 rokov sumu prevyšujúcu 490.000 Sk (cca 16.200 €), t.j. viac ako dvojnásobok. Navyše na zabezpečenie tejto pozdĺžnosti žalobcovia založili svoj 3 a 1 izbový byt vo I. I., ktorého hodnota je v súčasnosti nepochybne značne vyššia ako zmluvne uvedených 9.958,17 € (300.000,-Sk). Za daných okolností tak nemožno v žiadnom prípade hovoriť o zachovaní princípu proporcionality medzi výškou dlhu a hodnotou zálohu.

23. Súd prvej inštancie tiež poukázal na klauzulu, ktorá umožňovala prevod založenej nehnuteľnosti na inú osobu priamym predajom bez určenia jej hodnoty znaleckým posudkom, ktorá sa podľa odvolacieho súdu jednoznačne prieči dobrým mravom. Bol to práve žalovaný, ktorý celú zmluvu vopred pripravil a predložil na podpis žalobcom, a ktorý si tak vymienil možnosť predaja založenej nehnuteľnosti priamym predajom, pričom jej ohodnotenie malo byť ponechané na jeho ľubovôli. Takéto konanie žalovaného, ktorý má povinnosť rešpektovať zákon a konať s odbornou starostlivosťou nemôže požívať v demokratickej spoločnosti právnu ochranu.

24. Realizáciou záložného práva zo stany žalovaného reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do práva na obydlie a práva na súkromný a rodinný život. Bez akejkoľvek súdnej kontroly je možné predajom nehnuteľnosti zbaviť záložcov a ich rodinných príslušníkov obydlia, a to len na základe písomného vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa výkon záložného práva realizuje, ktoré je postavené na roveň exekučnému titulu, teda má priamy dosah na ústavné práva záložcov. Navyše, žalobcom v dôsledku krokov žalovaného k výkonu záložného práva hrozí, že prídu o svoje obydlie, a teda im hrozí jeden z najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia.

25. Vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalovaného za vecne správny. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uplatňované finančné prostriedky neboli žalobcom poskytnuté zo strany žalovaného, ale od inej spoločnosti. Súd prvej inštancie správne ustáli, že úverová zmluva, od ktorej nárok žalovaný v tomto konaní odvíja, bola uzavretá na inú sumu, ale na totožný účel, t. j. nadobudnutie nehnuteľnosti pre bytové účely, žalovaný však finančné prostriedky žalobcom neposkytol (porov. rozpor rozsudok súdneho dvora EÚ s C-377/14).

26. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že žalovaný, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, mal vedomosť o finančnej situácií žalobcov. Keďže žalobcovia mali značné finančné ťažkosti, ktoré im neumožňovali riadne platiť náklady za prenajímanú nehnuteľnosť, sotva sa dalo očakávať, že budú schopní platiť úver. Za týchto okolností je zjavne v rozpore s povinnosťou konať s odbornou starostlivosťou, keď nebanková spoločnosť ponúkla úver nielen na úhradu dlžných pohľadávok voči Q. K., ale dokonca aj na odkúpenie nehnuteľnosti. Nemožno sa zbaviť pocitu, že všetky okolnosti prípadu potvrdzujú možný taký priebeh vývoja výkonu záložného práva, že žalobcovia by prišli o chránené obydlie ako rodina za veľmi nepriaznivých podmienok, čo v demokratickej spoločnosti nie je za žiadnych okolností tolerovateľné a právny úkon je najmenej v napadnutej časti neakceptovateľný.

27. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

28. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti s osvojením si jeho dôvodov ako správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania. Odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, aj tento výrok postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobcovia boli úspešní, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

31. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).